Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 71/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2007

predbežne prerokoval sťažnosť K. W., Z., zastúpenej S., s. r. o., B., vo veci namietaného

porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky, jej základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.

z 25. októbra 2006 a takto

rozhodol:

Sťažnosť K. W. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla 2007

doručená sťažnosť K. W., Z. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej S., s. r. o., B., ktorá bola

označená ako „Sťažnosť podľa článku 127 “. Z jej obsahu

vyplynulo, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

podľa (ďalej len „“), základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2 , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“), ako aj práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla, že Mesto Z. vydalo

9. septembra 2004 na návrh spoločnosti M., s. r. o., rozhodnutie č. SÚ 3156/2004/3-roz.

o umiestnení stavby „Polyfunkčný objekt Ul. J. K. Z.“, ktorá mala byť umiestnená na

pozemkoch v katastrálnom území Z., parc. č. 1252, 1253/2 a 1318/27. Sťažovateľka je

vlastníčkou nehnuteľností v katastrálnom území Z., parc. č. 1243/2 a 1245, ktoré susedia

s pozemkami spoločnosti M., s. r. o., a ktoré obkolesujú tieto pozemky z troch strán. Stavba

mala byť umiestená na hranici oboch pozemkov.

Sťažovateľka bola účastníčkou konania o vydanie územného rozhodnutia a v tomto

konaní uplatnila námietky. V námietkach nesúhlasila s navrhovaným umiestnením stavby,

pretože podľa nej by takto došlo k zásahu do jej vlastníckych práv. Okrem toho namietala,

že umiestnenie stavby navrhovaným spôsobom by bolo v rozpore s územnoplánovacou

dokumentáciou.

Pretože Mesto Z. zamietlo jej námietky, sťažovateľka podala odvolanie proti

územnému rozhodnutiu Krajskému stavebnému úradu v B. (ďalej len „krajský stavebný

úrad“). Tento odvolací orgán zrušil rozhodnutím č. 2004/3799-Di z 30. decembra 2004

napadnuté územné rozhodnutie a vrátil vec Mestu Z. na nové prerokovanie a rozhodnutie.

Krajský stavebný úrad súčasne konštatoval, že Mesto Z. ako stavebný úrad nezohľadnilo

podmienku, že stavbu možno umiestniť na hranici pozemku iba vtedy, ak jej umiestnením

nebude trvalo obmedzené užívanie susedného pozemku na určený účel, pričom jej

umiestnením a užívaním nesmie byť nad prípustnú mieru zaťažené okolie.

Mesto Z. následne vyzvalo spoločnosť M., s. r. o., aby odstránila nesúlad

navrhovaného umiestnenia stavby s pôvodným územným plánom, pričom súčasne

iniciovalo zmenu územného plánu zóny Z.

Sťažovateľka ako osoba, ktorej vlastnícke práva sú dotknuté riešením územného

plánu, dala 7. januára 2005 k návrhu zmeny územného plánu pripomienky, ktoré podľa nej

neboli zohľadnené. Zmenu územného plánu schválilo Mestské zastupiteľstvo vo Z.

uznesením č. 44/05 zo 4. apríla 2005 a jeho záväzné časti boli vyhlásené všeobecne

záväzným nariadením obce č. 87/2005 dňa 9. mája 2005.

Po zmene územného plánu Mesto Z. pokračovalo v konaní o umiestnení stavby.

Sťažovateľka opäť nesúhlasila s umiestnením stavby, ale Mesto Z. ako stavebný úrad

zamietlo jej námietky ako neoprávnené. Mesto Z. ďalej vydalo 5. mája 2005 rozhodnutie

č. SÚ 3156/2004/9-roz. o umiestnení stavby spoločnosti M., s. r. o.

Sťažovateľka podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie. Krajský stavebný úrad

odvolanie sťažovateľky zamietol rozhodnutím č. KSU BB 2005-760/1397-2:OŠSS-Di

z 24. júna 2005 ako neopodstatnené a potvrdil územné rozhodnutie ako vecne správne.

Sťažovateľka následne podala žalobu Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“), ktorou žiadala o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia krajského stavebného

úradu z 24. júna 2005 a postup predchádzajúci vydaniu tohto rozhodnutia, pričom žalobu

doplnila 16. januára 2006.

Krajský súd rozsudkom z 12. apríla 2006 jej žalobu zamietol. Sťažovateľka podala

30. mája 2006 odvolanie proti rozhodnutiu krajského súdu v časti, ktorá sa týkala

rozhodnutia krajského stavebného úradu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Dôvodom podania jej odvolania bola skutočnosť, že krajský súd na základe vykonaných

dôkazov podľa sťažovateľky dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj to, že jeho

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd odvolací

rozsudkom z 25. októbra 2006, vydaným v konaní sp. zn. , potvrdil

rozhodnutie krajského súdu ako vecne správne.

Podľa názoru sťažovateľky:

„Najvyšší súd porušil právo sťažovateľky na súdnu ochranu a jej právo na

spravodlivý proces, keď Rozhodnutie Najvyššieho súdu neodôvodnil spôsobom, ktorým by

jasne a zrozumiteľne dal odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky. (...)

Najvyšší súd a Krajský súd zhodne argumentovali, že umiestnenie Stavby na

Pozemkoch M. vychádza zo Zmeny UPN CMZ Z. a je s ňou v súlade. (...)

Rozhodnutím Najvyššieho súdu a v konaní, ktoré mu predchádzalo, bolo porušené

základné právo sťažovateľky vlastniť majetok v zmysle článku 20 ods. 1 a právo

pokojne užívať majetok podľa článku 1 Protokolu, v spojení s právom na súdnu a inú

právnu ochranu v zmysle článku 46 ods. 1 a článku 6 Dohovoru. (...)

Z Rozhodnutia Najvyššieho súdu, ako aj z Rozhodnutia Krajského súdu vyplýva, že

sťažovateľka nemala podľa názoru oboch súdov Žalobou I napadnúť Rozhodnutie KSÚ II,

ale mala napadnúť Zmenu UPN CMZ Z. a keďže sa tak nestalo, Krajský súd ani Najvyšší

súd porušenia namietané v Žalobe I vôbec nepreskúmaval. Takáto interpretácia a aplikácia

ustanovení a Stavebného poriadku je zjavne neodôvodnená a arbitrárna.“

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd vo veci

rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu a inú ochranu v zmysle článku 46 ods. 1

a 2 , právo vlastniť majetok v zmysle článku 20 ods. 1 , právo na spravodlivý

proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva pokojne užívať majetok podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd; rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 25. 10. 2006, sp. zn. , porušené bolo.

2. Zrušuje sa rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 10.

2006, sp. zn. a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v

nej znovu konal a rozhodol.

3. Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške

3. 000. 000,- Sk, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť jej do 30 dní od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľke trovy

právneho zastúpenia k rukám advokáta do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“.

Sťažovateľka ďalej navrhla, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť namietaného

rozsudku najvyššieho súdu až do právoplatného skončenia konania o jej sťažnosti a aby

uložil Mestu Z. dočasne sa zdržať výkonu svojho právoplatného rozhodnutia o umiestnení

stavby a spoločnosti M., s. r. o., dočasne sa zdržať výkonu oprávnení, ktoré jej boli priznané

právoplatným rozhodnutím Mesta Z., až do právoplatného konania o jej sťažnosti v konaní

pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto

možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, ).

1. Podstatou námietok sťažovateľky je právne posúdenie veci najvyšším súdom

(a jeho argumentácie ako neodôvodnenej a arbitrárnej) oproti právnemu názoru, ktorý

zastáva sťažovateľka. Túto skutočnosť vníma sťažovateľka ako porušenie práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a 2 a podľa Dohovoru, čo

v konečnom dôsledku má znamenať aj porušenie jej základného práva vlastniť majetok

podľa a jej práva pokojne užívať majetok podľa dodatkového

protokolu. Pôvodný návrh sťažovateľky v konaní pred všeobecným súdom totiž smeroval

proti rozhodnutiu o umiestnení stavby ako nezákonnému rozhodnutiu, ktoré zasahuje do jej

vlastníckeho práva.

Ústavný súd najprv posudzoval sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej namieta

porušenie svojich ústavných práv procesnej povahy garantovaných v čl. 46 ods. 1 a 2

.

Pri posudzovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd zohľadnil svoju konštantnú

judikatúru, podľa ktorej nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách ( mutatis mutandis, , ,

, ).

Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

( mutatis mutandis, , , , ).

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne:

«...Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na to, že pri rozhodovaní nebol braný ohľad na jej

zámer v budúcnosti, k tomu je potrebné povedať, že pre rozhodovanie je podstatný skutkový

stav v čase vydania rozhodnutia. V tomto čase nemožno riešiť vzdialenosti medzi stavbou,

ohľadom ktorej bolo vydané územné rozhodnutie s „úmyslom“ žalobkyne v budúcnosti

postaviť nejakú stavbu na svojom pozemku. (...)

Z vyššie uvedených dôvodov nebolo možné považovať za právne relevantné ďalšie

navrhovateľkou v odvolaní formulované a tvrdené dôvody nezákonnosti rozhodnutia

a postupu žalovaného, pretože tieto dôvody nemohli byť ani predmetom posudzovania

v prvostupňovom súdnom konaní, keďže ako dôvod žaloby neboli uvedené. Odvolací súd má

pritom na mysli najmä právne tvrdenia o zásahu do vlastníckeho práva žalobkyne. Súčasne

odvolací súd poukazuje aj na ustanovenie , podľa ktorého môže žalobca

rozšíriť rozsah napadnutia rozhodnutia správneho orgánu len v lehote podľa ,

t. j. do dvoch mesiacov odo dňa doručenia správneho rozhodnutia v poslednom stupni.

Z týchto dôvodov nemohol prihliadnuť na ďalšie dôvody tvrdenej nezákonnosti rozhodnutia

uvedené až v podanom odvolaní, ktoré neboli predmetom preskúmavania súdom prvého

stupňa.»

Aplikujúc východiská svojej konštantnej judikatúry na napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu ústavný súd konštatoval, že je dostatočne odôvodnený, nevykazuje znaky

svojvoľnosti ani arbitrárnosti, a je ústavne akceptovateľný.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základných

práv podľa a 2 a práv podľa dohovoru nie je právo na

rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech

v konaní (, resp. ), sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

V nadväznosti na tento záver ústavný súd odmietol aj tú časť sťažnosti, ktorou

sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

() vychádzajúc z toho, že absencia porušenia ústavnoprávnych princípov

vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných

práv sťažovateľov hmotnoprávneho charakteru. Ústavný súd totiž v súlade so svojou

stabilizovanou judikatúrou (napr. ) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak

toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až 48 . V opačnom prípade by ústavný súd bol

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

2. Napokon ústavný súd vzhľadom na odmietnutie sťažnosti nevyhovel návrhu

sťažovateľky na rozhodnutie o dočasnom opatrení spočívajúcom v odložení vykonateľnosti

rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 25. októbra 2006 až do právoplatného

skončenia tohto konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2007