Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 491 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (496)II. ÚS 71/07
PDF · 190.56 KB
No categories available
II. ÚS 71/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 71/07-22
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2007
predbežne prerokoval sťažnosť K. W., Z., zastúpenej S., s. r. o., B., vo veci namietaného
porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 3 SžoKS 73/06
z 25. októbra 2006 a takto
rozhodol:
Sťažnosť K. W. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla 2007
doručená sťažnosť K. W., Z. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej S., s. r. o., B., ktorá bola
označená ako „Sťažnosť podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky“. Z jej obsahu
vyplynulo, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“), ako aj práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“).
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla, že Mesto Z. vydalo
9. septembra 2004 na návrh spoločnosti M., s. r. o., rozhodnutie č. SÚ 3156/2004/3-roz.
o umiestnení stavby „Polyfunkčný objekt Ul. J. K. Z.“, ktorá mala byť umiestnená na
pozemkoch v katastrálnom území Z., parc. č. 1252, 1253/2 a 1318/27. Sťažovateľka je
vlastníčkou nehnuteľností v katastrálnom území Z., parc. č. 1243/2 a 1245, ktoré susedia
s pozemkami spoločnosti M., s. r. o., a ktoré obkolesujú tieto pozemky z troch strán. Stavba
mala byť umiestená na hranici oboch pozemkov.
Sťažovateľka bola účastníčkou konania o vydanie územného rozhodnutia a v tomto
konaní uplatnila námietky. V námietkach nesúhlasila s navrhovaným umiestnením stavby,
pretože podľa nej by takto došlo k zásahu do jej vlastníckych práv. Okrem toho namietala,
že umiestnenie stavby navrhovaným spôsobom by bolo v rozpore s územnoplánovacou
dokumentáciou.
Pretože Mesto Z. zamietlo jej námietky, sťažovateľka podala odvolanie proti
územnému rozhodnutiu Krajskému stavebnému úradu v B. (ďalej len „krajský stavebný
úrad“). Tento odvolací orgán zrušil rozhodnutím č. 2004/3799-Di z 30. decembra 2004
napadnuté územné rozhodnutie a vrátil vec Mestu Z. na nové prerokovanie a rozhodnutie.
Krajský stavebný úrad súčasne konštatoval, že Mesto Z. ako stavebný úrad nezohľadnilo
podmienku, že stavbu možno umiestniť na hranici pozemku iba vtedy, ak jej umiestnením
nebude trvalo obmedzené užívanie susedného pozemku na určený účel, pričom jej
umiestnením a užívaním nesmie byť nad prípustnú mieru zaťažené okolie.
Mesto Z. následne vyzvalo spoločnosť M., s. r. o., aby odstránila nesúlad
navrhovaného umiestnenia stavby s pôvodným územným plánom, pričom súčasne
iniciovalo zmenu územného plánu zóny Z.
Sťažovateľka ako osoba, ktorej vlastnícke práva sú dotknuté riešením územného
plánu, dala 7. januára 2005 k návrhu zmeny územného plánu pripomienky, ktoré podľa nej
neboli zohľadnené. Zmenu územného plánu schválilo Mestské zastupiteľstvo vo Z.
uznesením č. 44/05 zo 4. apríla 2005 a jeho záväzné časti boli vyhlásené všeobecne
záväzným nariadením obce č. 87/2005 dňa 9. mája 2005.
Po zmene územného plánu Mesto Z. pokračovalo v konaní o umiestnení stavby.
Sťažovateľka opäť nesúhlasila s umiestnením stavby, ale Mesto Z. ako stavebný úrad
zamietlo jej námietky ako neoprávnené. Mesto Z. ďalej vydalo 5. mája 2005 rozhodnutie
č. SÚ 3156/2004/9-roz. o umiestnení stavby spoločnosti M., s. r. o.
Sťažovateľka podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie. Krajský stavebný úrad
odvolanie sťažovateľky zamietol rozhodnutím č. KSU BB 2005-760/1397-2:OŠSS-Di
z 24. júna 2005 ako neopodstatnené a potvrdil územné rozhodnutie ako vecne správne.
Sťažovateľka následne podala žalobu Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“), ktorou žiadala o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia krajského stavebného
úradu z 24. júna 2005 a postup predchádzajúci vydaniu tohto rozhodnutia, pričom žalobu
doplnila 16. januára 2006.
Krajský súd rozsudkom z 12. apríla 2006 jej žalobu zamietol. Sťažovateľka podala
30. mája 2006 odvolanie proti rozhodnutiu krajského súdu v časti, ktorá sa týkala
rozhodnutia krajského stavebného úradu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Dôvodom podania jej odvolania bola skutočnosť, že krajský súd na základe vykonaných
dôkazov podľa sťažovateľky dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj to, že jeho
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd odvolací
rozsudkom z 25. októbra 2006, vydaným v konaní sp. zn. 3 SžoKS 73/06, potvrdil
rozhodnutie krajského súdu ako vecne správne.
Podľa názoru sťažovateľky:
„Najvyšší súd porušil právo sťažovateľky na súdnu ochranu a jej právo na
spravodlivý proces, keď Rozhodnutie Najvyššieho súdu neodôvodnil spôsobom, ktorým by
jasne a zrozumiteľne dal odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky. (...)
Najvyšší súd a Krajský súd zhodne argumentovali, že umiestnenie Stavby na
Pozemkoch M. vychádza zo Zmeny UPN CMZ Z. a je s ňou v súlade. (...)
Rozhodnutím Najvyššieho súdu a v konaní, ktoré mu predchádzalo, bolo porušené
základné právo sťažovateľky vlastniť majetok v zmysle článku 20 ods. 1 Ústavy a právo
pokojne užívať majetok podľa článku 1 Protokolu, v spojení s právom na súdnu a inú
právnu ochranu v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy a článku 6 Dohovoru. (...)
Z Rozhodnutia Najvyššieho súdu, ako aj z Rozhodnutia Krajského súdu vyplýva, že
sťažovateľka nemala podľa názoru oboch súdov Žalobou I napadnúť Rozhodnutie KSÚ II,
ale mala napadnúť Zmenu UPN CMZ Z. a keďže sa tak nestalo, Krajský súd ani Najvyšší
súd porušenia namietané v Žalobe I vôbec nepreskúmaval. Takáto interpretácia a aplikácia
ustanovení OSP a Stavebného poriadku je zjavne neodôvodnená a arbitrárna.“
Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd vo veci
rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu a inú ochranu v zmysle článku 46 ods. 1
a 2 Ústavy, právo vlastniť majetok v zmysle článku 20 ods. 1 Ústavy, právo na spravodlivý
proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva pokojne užívať majetok podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd; rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 25. 10. 2006, sp. zn. 3 SžoKS 73/06, porušené bolo.
2. Zrušuje sa rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 10.
2006, sp. zn. 3 SžoKS 73/06 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v
nej znovu konal a rozhodol.
3. Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške
3. 000. 000,- Sk, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť jej do 30 dní od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľke trovy
právneho zastúpenia k rukám advokáta do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“.
Sťažovateľka ďalej navrhla, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť namietaného
rozsudku najvyššieho súdu až do právoplatného skončenia konania o jej sťažnosti a aby
uložil Mestu Z. dočasne sa zdržať výkonu svojho právoplatného rozhodnutia o umiestnení
stavby a spoločnosti M., s. r. o., dočasne sa zdržať výkonu oprávnení, ktoré jej boli priznané
právoplatným rozhodnutím Mesta Z., až do právoplatného konania o jej sťažnosti v konaní
pred ústavným súdom.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto
možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 50/04).
1. Podstatou námietok sťažovateľky je právne posúdenie veci najvyšším súdom
(a jeho argumentácie ako neodôvodnenej a arbitrárnej) oproti právnemu názoru, ktorý
zastáva sťažovateľka. Túto skutočnosť vníma sťažovateľka ako porušenie práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čo
v konečnom dôsledku má znamenať aj porušenie jej základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a jej práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového
protokolu. Pôvodný návrh sťažovateľky v konaní pred všeobecným súdom totiž smeroval
proti rozhodnutiu o umiestnení stavby ako nezákonnému rozhodnutiu, ktoré zasahuje do jej
vlastníckeho práva.
Ústavný súd najprv posudzoval sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej namieta
porušenie svojich ústavných práv procesnej povahy garantovaných v čl. 46 ods. 1 a 2
Pri posudzovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd zohľadnil svoju konštantnú
judikatúru, podľa ktorej nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00 mutatis mutandis, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne:
«...Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na to, že pri rozhodovaní nebol braný ohľad na jej
zámer v budúcnosti, k tomu je potrebné povedať, že pre rozhodovanie je podstatný skutkový
stav v čase vydania rozhodnutia. V tomto čase nemožno riešiť vzdialenosti medzi stavbou,
ohľadom ktorej bolo vydané územné rozhodnutie s „úmyslom“ žalobkyne v budúcnosti
postaviť nejakú stavbu na svojom pozemku. (...)
Z vyššie uvedených dôvodov nebolo možné považovať za právne relevantné ďalšie
navrhovateľkou v odvolaní formulované a tvrdené dôvody nezákonnosti rozhodnutia
a postupu žalovaného, pretože tieto dôvody nemohli byť ani predmetom posudzovania
v prvostupňovom súdnom konaní, keďže ako dôvod žaloby neboli uvedené. Odvolací súd má
pritom na mysli najmä právne tvrdenia o zásahu do vlastníckeho práva žalobkyne. Súčasne
odvolací súd poukazuje aj na ustanovenie § 250h ods. 1 OSP, podľa ktorého môže žalobca
rozšíriť rozsah napadnutia rozhodnutia správneho orgánu len v lehote podľa § 250b OSP,
t. j. do dvoch mesiacov odo dňa doručenia správneho rozhodnutia v poslednom stupni.
Z týchto dôvodov nemohol prihliadnuť na ďalšie dôvody tvrdenej nezákonnosti rozhodnutia
uvedené až v podanom odvolaní, ktoré neboli predmetom preskúmavania súdom prvého
stupňa.»
Aplikujúc východiská svojej konštantnej judikatúry na napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu ústavný súd konštatoval, že je dostatočne odôvodnený, nevykazuje znaky
svojvoľnosti ani arbitrárnosti, a je ústavne akceptovateľný.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na
rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech
v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
V nadväznosti na tento záver ústavný súd odmietol aj tú časť sťažnosti, ktorou
sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(IV. ÚS 116/05) vychádzajúc z toho, že absencia porušenia ústavnoprávnych princípov
vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných
práv sťažovateľov hmotnoprávneho charakteru. Ústavný súd totiž v súlade so svojou
stabilizovanou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak
toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.
2. Napokon ústavný súd vzhľadom na odmietnutie sťažnosti nevyhovel návrhu
sťažovateľky na rozhodnutie o dočasnom opatrení spočívajúcom v odložení vykonateľnosti
rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo KS 73/06 z 25. októbra 2006 až do právoplatného
skončenia tohto konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2007