Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 620/2026
PDF · 222.11 KB
No categories available
IV. ÚS 620/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , zastúpeného Advokátska kancelária Consiliaris, s. r. o., Ružová dolina 8, Bratislava, proti upovedomeniu Krajskej prokuratúry v Bratislave č. k. 1 Kn 430/26/1100-4 zo 6. júla 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa, skutkový stav veci a argumentácia sťažovateľa
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 7. septembra 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) upovedomením krajskej prokuratúry č. k. 1 Kn 430/26/1100-4 zo 6. júla 2026. V petite podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým upovedomením krajskej prokuratúry, ktoré žiada zrušiť a vec jej vrátiť na ďalšie konanie, priznať mu primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania.
2. Z obsahu sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava III, odboru kriminálnej polície (ďalej len „policajt“) ČVS: ORP-575/1-VYS-B3-2025 z 22. januára 2026 bolo podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku odmietnuté trestné oznámenie sťažovateľa pre podozrenie zo spáchania prečinu krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 Trestného zákona. Sťažovateľ napadol uznesenie policajta sťažnosťou podľa 197 ods. 3 Trestného poriadku, ktorú prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava III uznesením č. k. 1 Pn 1162/25/1103-10 z 20. marca 2026 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietla ako nedôvodnú. Sťažovateľ následne požiadal podľa § 210 ods. 2
Trestného poriadku o preskúmanie zákonnosti uznesení policajta a okresnej prokuratúry krajskú prokuratúru, ktorá podanie sťažovateľa vyhodnotila ako žiadosť o prieskum zákonnosti v predsúdnom konaní podľa príkazu generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. 9/2025 z 27. októbra 2025 o postupe prokurátorov pri vybavovaní žiadostí o preskúmanie zákonnosti v predsúdnom trestnom konaní a o jeho žiadosti rozhodla napadnutým upovedomením tak, že jej nevyhovela.
3. Sťažovateľ v prvom rade namieta nezákonnosť samotného prieskumu krajskej prokuratúry, ktorá ho vykonala „bez riadneho, vecného a individualizovaného preskúmania“, čo je v rozpore s obsahom základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré zahŕňa aj postup orgánu verejnej moci v medziach a spôsobom ustanoveným zákonom a riadne odôvodnenie záverov, ku ktorým v rámci svojho postupu dospel. V naznačenom smere sťažovateľ nesúhlasí ani s postupom krajskej prokuratúry, ktorá pri svojich záveroch odkázala na závery orgánov, ktorých zákonnosť postupu a vecnú správnosť právnych záverov preskúmavala, a to z dôvodu, že nebola oprávnená nahradiť preskúmanie konkrétne vznesených námietok všeobecným odkazom na odôvodnenie nižších orgánov, keďže tak sama ako orgán verejnej moci neposkytla odpovede na nastolené námietky, čo je opätovne v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ poukázal na to, že policajt a prokurátorka v sťažnostnom konaní (i) neposúdili jednotlivé tvrdenia osoby označenej v trestnom oznámení samostatne, (ii) nevysvetlili, prečo navrhované dôkazy nepovažovali za potrebné, (iii) nevyhodnotili v súhrne úradné záznamy policajných hliadok, (iv) závery Úradu inšpekčnej služby, (v) rozpory vo výpovediach a (vi) okolnosti svedčiace o možnej účelovosti oznámenia v kontexte rodinného sporu. Sťažovateľ je tak toho názoru, že oproti adresne vyjadreným námietkam krajská prokuratúra v napadnutom upovedomení nevysvetlila, (i) ktorú konkrétnu námietku považovala za irelevantnú, (ii) aké skutkové otázky boli podľa nej dostatočne objasnené bez navrhovaných dôkazov a (iii) na základe akých úvah sa stotožnila s paušálnym posúdením viacerých tvrdení, čím tak mala zaťažiť svoje upovedomenie vadou nepreskúmateľnosti. Sťažovateľ považuje napadnuté upovedomenie krajskej prokuratúry aj za vnútorne rozporné, keďže nevysvetlila, ako relevantné okolnosti hodnotila jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti.
II. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
4. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým upovedomením krajskej prokuratúry z dôvodu arbitrárnosti posúdenia skutkových a právnych okolností sťažovateľom podaného trestného obvinenia pre prečin krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 Trestného zákona.
5. V rámci posúdenia dôvodnosti podanej ústavnej sťažnosti je na úvod potrebné pripomenúť, že na inštitút upovedomenia nemožno klásť rovnaké požiadavky, aké sú v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu, resp. judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva kladené na odôvodnenia právoplatných súdnych rozhodnutí (IV. ÚS 534/2012, III. ÚS 384/2015, I. ÚS 434/2022, IV. ÚS 524/2023, IV. ÚS 287/2026). Napadnuté upovedomenie krajskej prokuratúry bolo vydané v osobitnom revíznom režime podľa príkazu generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. 9/2025 z 27. októbra 2025 o postupe prokurátorov pri vybavovaní žiadostí o preskúmanie zákonnosti v predsúdnom trestnom konaní, ktorý je vyjadrením oprávnenia generálneho prokurátora podľa § 10 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) vydávať príkazy, pokyny a iné služobné predpisy, ktoré sú záväzné pre všetkých prokurátorov, právnych čakateľov prokuratúry, asistentov prokurátorov a ostatných zamestnancov prokuratúry. Také oprávnenie má osobitnú povahu vo vzťahu k ostatným inštitútom zákona o prokuratúre, a keďže je príkaz pre prokurátorov záväzný, postup podľa neho (čl. 6 ods. 4 príkazu spolu s nadväzujúcimi ustanoveniami zákona o prokuratúre) je právnym prostriedkom na ochranu základných práv a slobôd podľa § 132 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon o ústavnom súde“ (IV. ÚS 132/2020, IV. ÚS 420/2020, IV. ÚS 311/2021 a predovšetkým v štádiu predprípravného konania IV. ÚS 29/2025, IV. ÚS 287/2026)].
6. Ústavný súd v prvom rade v konfrontácii so sťažovateľom navrhovanou koncepciou, ktorou sa snaží docieliť aj prostredníctvom ústavného súdu revíziu skutkových okolností preskúmavanej trestnej veci, konštatuje, že mu ako ochrancovi ústavnosti neprináleží vyjadrovať sa ku skutkovej podstate skutočností, na ktorých podklade bol orgánmi činnými v trestnom konaní produkovaný určitý meritórny, či už skutkový, alebo právny, výsledok týkajúci sa trestnoprávnej zodpovednosti určitej osoby, ani hodnotiť a „vážiť“ jednotlivé argumenty s cieľom skúmať ich primeranosť/dôvodnosť, resp. to, či sú/nie sú postačujúce na záver o jej danosti. Úlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti je skúmať iba ústavné markanty postupu orgánov verejnej moci a z nich plynúce závery vyjadrené v jednotlivých individuálnych právnych aktoch, a to z pohľadu, či neprekračujú rámec ich ústavnej udržateľnosti v konfrontácii so skutkovými a s právnymi okolnosťami dotknutej veci. Ústavný súd teda nie je možné vnímať ako tzv. skutkový súd, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež nie je v poradí ďalším súdom, resp. orgánom verejnej moci rozhodujúcim o v kompetenčnom reťazci nasledujúcom/ďalšom opravnom prostriedku sťažovateľa.
7. V naznačených súvislostiach ústavný súd už judikoval, že «Ústavný súd nerozhoduje v predmetnej veci patriacej do právomoci všeobecných súdov, teda nerieši „kauzu“, ale posudzuje „len“ ústavnú udržateľnosť napadnutého rozhodnutia. Ak by aj sám dospel (pri riešení na úrovni zákona alebo skutkového stavu) k odlišným záverom, nie je to dôvod na zrušenie ústavnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia, ak subjekt rozhodovania odôvodnil svoje závery dostatočnými a bez zjavného excesu produkovanými úvahami na svojej, teda zákonnej alebo podzákonnej úrovni.» (uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 399/2022 zo 6. septembra 2022 publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 83/2022).
8. Ústavný súd v prvom rade oproti námietke sťažovateľa o stručnosti záverov napadnutého upovedomenia krajskej prokuratúry konštatuje, že stručnosť záverov krajskej prokuratúry je podmienená nielen obsahovým formátom daného typu právneho prostriedku nápravy, ale predovšetkým súhlasom s obsahom uznesení okresnej prokuratúry, ako aj policajta v rámci predprípravného konania, ktoré z dôvodu oboznámenia sa s nimi sťažovateľom neboli opätovne uvádzané, pričom tento postup je štandardne aprobovaný aj rozhodovacou praxou ústavného súdu, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a druhostupňového súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, III. ÚS 808/2016, III. ÚS 227/2020, III. ÚS 341/2021, III. ÚS 489/2021). Taká optika má svoju aplikovateľnosť aj v rámci posudzovania postupov orgánov činných v trestnom konaní v inštančnej hierarchii ich
rozhodnutí majúcich meritórnu povahu (IV. ÚS 61/2025, IV. ÚS 15/2026, IV. ÚS 287/2026), resp. sprostredkovane na posudzovaný prípad prieskumu krajskou prokuratúrou s možnosťou zákonnými prostriedkami zvrátiť priebeh trestného konania v jeho príslušnom štádiu. Predostretá argumentácia ústavného súdu zároveň odpovedá aj na sťažovateľovu námietku kritizujúcu postup krajskej prokuratúry, ktorá pri svojich záveroch odkázala na závery orgánov, ktorých zákonnosť postupu a vecnú správnosť právnych záverov preskúmavala, čím tak sama nemala poskytnúť odpovede na nastolené námietky (s dôvetkom, že ide o legálnu prieskumnú, nie prvostupňovú procesnú činnosť).
9. V prvom rade musí ústavný súd poukázať na východiskovú úvahu okresnej prokuratúry v napadnutom uznesení, ktorá pri posudzovaní naplnenia subjektívnej stránky trestného činu krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 Trestného zákona skonštatovala, čo sa týka zavinenia osoby, ktorá v predošlej trestnej veci oznámila orgánu činnému v trestnom konaní určité skutkové okolnosti týkajúce sa terajšieho oznamovateľa, že zo žiadnych vykonaným dokazovaním zistených skutočností nebolo preukázané, aby si bola vedomá toho, že inú osobu nepravdivo obviňuje, resp. aby si bola vedomá, že jej obvinenie sa zakladá na vymyslených skutkových okolnostiach. Okresná prokuratúra na podklade policajtom vykonaného dokazovania skonštatovala, že pohnútkou konania oznamovateľky v predošlej trestnej veci (ako osoby, ktorá v predošlej veci podala trestné oznámenie na sťažovateľa, teda terajšieho oznamovateľa) nebolo zámerné nepravdivé obvinenie jeho osoby, ale ňou subjektívne vnímaná situácia, ktorú vyhodnotila ako spôsobilú na podanie trestného oznámenia. Podľa okresnej prokuratúry sú orgány činné v trestnom konaní pri posudzovaní viny páchateľa trestného činu krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 Trestného zákona povinné preukázať, že páchateľ tohto trestného činu si bol vedomý, že inú osobu nepravdivo obviňuje. S ohľadom na vykonané dokazovanie príslušná prokurátorka okresnej prokuratúry ustálila (a to je aj pri aktuálnom posudzovaní podstatné), že považuje za spoľahlivo vyvrátené, že by si oznamovateľka celý incident vymyslela v úmysle privodiť trestné stíhanie oznamovateľa. Okresná prokuratúra tak na podklade vykonaného dokazovania dospela k záveru, že vtedajšia oznamovateľka pri podaní trestného oznámenia vychádzala z laického vyhodnotenia jej adresovaných výrokov, z ktorých sa mohla cítiť nepríjemne, a to zvlášť, keď jej boli adresované osobou, ktorá je príslušníkom Policajného zboru, a ich vierohodnosť nemohla ako bežný občan žiadnym spôsobom preveriť. Sťažovateľ mieni prostredníctvom ústavnej sťažnosti dosiahnuť, aby ústavný súd tento skutkový záver získaný na základe procesného postupu podľa Trestného poriadku (aj keď nie v prípravnom konaní) negoval, čo však nie je v posudzovanej situácii dôvodné.
10. Rozhodnutie prokurátorky okresnej prokuratúry pri svojich záveroch vychádza z napadnutého uznesenia policajta. Ten na základe vykonaného dokazovania postupom podľa § 196 Trestného poriadku v skutkovej rovine rovnako vyhodnotil, že vtedajšia oznamovateľka podala trestné oznámenie na terajšieho oznamovateľa z dôvodu subjektívneho vyhodnotenia okolností, jej osobných dedukcií a pocitov. Také posúdenie trestného oznámenia však nemožno vnímať ako krivé obvinenie oznamovateľky len preto, lebo skutočnosti, ktoré táto osoba uviedla, nie sú z objektívneho hľadiska spôsobilé naplniť zákonné znaky trestného činu, ktorý oznamovateľka pripisuje konkrétnej osobe. V dôsledku týchto zistení policajt v skutkovej rovine uzavrel, že niektoré tvrdenia o konaní, ktoré vtedajšia oznamovateľka pripisovala sťažovateľovi, síce neboli z objektívneho hľadiska spôsobilé naplniť znaky trestného činu, ale také výroky mohla oznamovateľka subjektívne vnímať tak, že sa trestný čin stal, preto z celkového kontextu nemožno
jej tvrdenia vnímať ako lživé a jej úmysel ako úmysel vedome uvádzať vymyslené skutočnosti s pohnútkou privodiť sťažovateľovi (terajšiemu oznamovateľovi) trestné stíhanie.
11. Vo vzťahu k ústavnou sťažnosťou napadnutému upovedomeniu a v kontexte obsahu odôvodnenia ním preskúmavaných rozhodnutí ústavný súd generálne konštatuje, že nevykazuje známky arbitrárnosti, obsahuje dostatočné odôvodnenie a nevyplýva z neho ani taká aplikácia príslušných ustanovení Trestného zákona pri posudzovaní právnych a skutkových okolností sťažovateľom oznámeného podozrenia z trestnej činnosti, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Záver, ku ktorému dospela krajská prokuratúra v napadnutom upovedomení (posudzujúc zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní), je právne logický, zákonný a ústavne akceptovateľný.
12. Možno dodať, že ide o modelovú situáciu, v ktorej okolnosť, že oznamovateľom uvedené okolnosti nie sú spôsobilé vyvolať trestné stíhanie inej ním ako páchateľa označenej osoby, nie je dôkazným potvrdením úmyslu oznamovateľa dotknutú osobu lživo obviniť (rovnako ako keď svedkovi orgán činný v trestnom konaní alebo súd neuverí, nevedie to automaticky k trestnému stíhaniu svedka pre jeho krivú výpoveď).
13. K uvedenému je potrebné v ústavnoprávnej rovine ešte dodať, že aj keď podľa § 2 ods. 5 Trestného poriadku je prokurátor povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel, posúdenie otázky, či sú splnené zákonné podmienky na začatie trestného stíhania v konkrétnej veci (na základe skutočností uvedených v trestnom oznámení alebo skutočností zistených preverením trestného oznámenia), je plne v právomoci orgánov činných v trestnom konaní (policajných orgánov, vyšetrovateľov, prokurátorov). Osobe, ktorá podala trestné oznámenie, nevzniká právo na začatie trestného stíhania (IV. ÚS 256/05, II. ÚS 190/05, III. ÚS 526/2016, I. ÚS 354/2020) alebo právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného trestného oznámenia alebo na podanie obžaloby na súde prokurátorom (II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03, III. ÚS 38/05, II. ÚS 28/06, III. ÚS 278/06, II. ÚS 88/99, IV. ÚS 423/09, II. ÚS 738/2016, IV. ÚS 463/2020), keďže takýto nárok nie je súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Všeobecný súd, ako aj ktorýkoľvek iný orgán verejnej moci nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a s právnym názorom sťažovateľa vrátane jeho dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09, IV. ÚS 393/2022).
14. V súhrne teda ústavný súd konštatuje, že krajská prokuratúra v závere o absencii potreby svojho pokynového zásahu do trestného konania neinterpretovala zákon ani neposúdila spôsob zisťovania skutkového stavu (vrátane dostatočnosti jeho zistenia) orgánmi činnými v trestnom konaní excesívne, a teda ústavne neudržateľne, a to napriek nesúhlasu sťažovateľa. Ten sa polemikou na úrovni zákona a skutkového stavu (štylizujúc ústavný súd do pozície ďalšej nadriadenej zložky prokuratúry) pokúša dosiahnuť opačný výsledok trestného konania, čo však nie je z pozície konania o ústavnej sťažnosti a z už prezentovaných záverov možné. Nie je úlohou ústavného súdu dotknutú problematiku bližšie rozoberať ani detailne vyhodnocovať závery konajúcich orgánov, ktoré svoj postup v súhrne ich rozhodnutí a napadnutého upovedomenia nearbitrárne odôvodnili, čo vylučuje možnosť považovať ústavnú sťažnosť za spôsobilú na prijatie veci na ďalšie konanie.
15. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým upovedomením krajskej prokuratúry a sťažovateľom namietaným porušením jeho základného práva na inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, bol daný dôvod odmietnutia sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2026
Libor Duľa
predseda senátu