Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 738/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. septembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej Advokátskou kanceláriou OLEXOVA

VASILISIN s. r. o., Gorkého 6, Bratislava, v menej ktorej koná advokátka JUDr. Zuzana

Olexová, LL.M., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 23 a čl. 46

ods. 1 , práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, práva podľa čl. 25 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a práva

podľa čl. 2 Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresnej prokuratúry Pezinok č. k. -5 z 12. apríla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 25 Všeobecnej deklarácie ľudských práv (ďalej len

„deklarácia“) a práva podľa čl. 2 Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „protokol“) uznesením Okresnej prokuratúry Pezinok (ďalej

len „okresná prokuratúra“) č. k. -5 z 12. apríla 2016 (ďalej len „uznesenie

okresnej prokuratúry“).

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že 29. októbra 2015 podala prostredníctvom svojho

právneho zástupcu na okresnej prokuratúre trestné oznámenie na svojho bývalého manžela

pre podozrenie zo spáchania trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa

. Trestné oznámenie odôvodňovala najmä tým, že jej bývalý

manžel bránil v prístupe k majetku, ktorý sa nachádza v bezpodielovom spoluvlastníctve

manželov (ďalej len „BSM“), čím jej spôsobuje dlhodobé psychické a fyzické utrpenie a pri

jej snahe vstúpiť do nehnuteľnosti − spoločného rodinného domu, dochádza k prejavom

psychického aj fyzického násilia v podobe urážok a útokov.

Dozorujúci prokurátor okresnej prokuratúry skutok prekvalifikoval zo zločinu týrania

blízkej osoby a zverenej osoby na trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1

. Poverený príslušník Policajného zboru podľa pokynu dozorujúceho

prokurátora vec v skrátenom vyšetrovaní ako podozrenie zo spáchania trestného činu

ublíženia na zdraví podľa prešetril a uznesením

z 25. novembra 2015 trestné oznámenie odmietol z dôvodu, že išlo o duplicitné oznámenie,

ktoré bolo v priestupkovom konaní odložené, pretože nevzniklo podozrenie zo spáchania

priestupku. Sťažovateľka proti tomuto uzneseniu podala sťažnosť z 27. novembra 2015

z dôvodu, že v danej veci nebol žiaden dôvod na prekvalifikovanie trestného činu na

ublíženie na zdraví a odmietnutie oznámenia. Práve naopak, bol dôvod na vydanie

uznesenia o začatí trestného stíhania pre spáchanie trestného činu týrania blízkej osoby

a zverenej osoby podľa .

Krajská prokuratúra v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) po preskúmaní

tejto sťažnosti skonštatovala, že v danom prípade je potrebné vec prešetriť z hľadiska

možného naplnenia skutkových znakov trestného činu podľa ,

2

ako aj podľa , pretože z týchto hľadísk nebola vec povereným

príslušníkom Policajného zboru v dostatočnom rozsahu posúdená, a preto vec pokynom

vrátila na došetrenie v časti preskúmania skutku podľa: „1/ na ORPZ v -

Odbor kriminálnej polície (vec vedená pod ČVS: ORP-30/1-VYS- PK-2016...)“, a v časti

podľa „2/ na ORPZ v - Obvodné odd. PZ (vec vedená pod

ČVS: ORP-603/MD- PK-2015...)“.

Sťažovateľka uvádza, že vo vzťahu k skutku podľa bolo

trestné oznámenie vyšetrovateľom odmietnuté uznesením z 23. februára 2016 z dôvodu,

že z informácií, ktoré uviedla v písomnom podaní a pri osobnom výsluchu, sa nepreukázala

existencia skutočností, ktoré by odôvodňovali obavu zo spáchania objektívnej stránky

skutkovej podstaty oznámeného zločinu. Vyšetrovateľ svoje rozhodnutie odôvodnil tým,

že „iniciátorom incidentov medzi bývalými manželmi nie je len podozrivý ,

ale že ide o konflikty obojstranného charakteru, ktoré sú medzi dospelými ľuďmi, ktorí

spolu nevychádzajú na dennom poriadku. A preto podľa názoru vyšetrovateľa nemožno

takéto konflikty automaticky subsumovať pod kvalifikáciu trestného činu podľa .

Ďalej uviedol, že čo sa týka vzťahov k nehnuteľnosti, ku ktorej je sťažovateľke zo strany

podozrivého odopieraný prístup, k tejto bol sťažovateľke zrušený trvalý pobyt v auguste

roku 2015. Preto ak existujú medzi manželmi nezhody v súvislosti s majetkovoprávnymi

vzťahmi, majú vyvíjať iniciatívu v civilnoprávnom konaní v rámci vyporiadania

bezpodielového spoluvlastníctva manželov.“. Keďže sťažovateľka so závermi vyšetrovateľa

nesúhlasila, podala proti jeho rozhodnutiu sťažnosť, v ktorej namietala najmä nedostatočné

preskúmanie skutkového stavu veci a nezohľadnenie všetkých okolností podstatných pre

rozhodnutie vo veci. K sťažnosti sťažovateľka doložila aj doklady, z ktorých podľa

nej vyplývalo, že dotknutá nehnuteľnosť sa nachádza v BSM bývalých manželov, preto

nebol dôvod spochybňovať, že sťažovateľka má vlastnícky vzťah k tejto nehnuteľnosti,

a preto má i oprávnenie k jej prístupu. Podľa sťažovateľky sa však vyšetrovateľ

„viac zameral na preukazovanie majetkových pomerov medzi manželmi ako na fakt,

že sťažovateľke bol na adrese rodinného domu bez jej vedomia zrušený trvalý pobyt

podozrivým, že boli svojvoľne podozrivým na tomto RD vymenené zámky...“. Podľa

sťažovateľky ak vyšetrovateľ mal pochybnosti v niektorých otázkach, ktoré sa mu javili

nezodpovedané, mal si pre tento účel zabezpečiť ďalšie informácie vo veci a ďalej

postupovať tak, aby jeho závery, na základe ktorých odmietol trestné oznámenie, neboli

predčasné.

Okresná prokuratúra podanú sťažnosť zamietla ako nedôvodnú. Sťažovateľka

uvádza, že okresná prokuratúra svoje rozhodnutie odôvodnila najmä tým, že „sťažovateľka

nepreukázala vlastníctvo k dotknutej nehnuteľnosti. Z evidencie katastra a výpisu z listu

vlastníctva navyše zistila, že jediným vlastníkom nehnuteľnosti je , ktorý

nehnuteľnosť nadobudol na základe kúpnej zmluvy v roku 2003, a teda išlo o nehnuteľnosť

zakúpenú ešte pred vznikom manželstva.“. Podľa sťažovateľky je však táto informácia

zjavne nepravdivá a v rozpore s predloženými dôkazmi. „V zmysle zákona údaje zapísané

v katastri platia ak nie je dokázaný opak. V tomto prípade predložené dôkazy dokazovali

opak, v prípade, že to podľa OČTK nebolo dostatočné mohla poškodená dôkazy doplniť,

prípadne sa mohla obrátiť aj na civilný súd do rozhodnutia ktorého mohlo byť trestné

konanie prerušené.“

Vo vzťahu k skutku podľa sťažovateľka uvádza, že trestné

oznámenie bolo odmietnuté uznesením zo 16. marca 2016 z dôvodu, že sa nepreukázalo,

že by podozrivý sťažovateľke bránil v užívaní rodinného domu, a to i napriek tomu, že

podľa sťažovateľky o tomto bránení existuje niekoľko záznamov polície, ktorú bola nútená

v týchto situáciách privolať. Sťažovateľka uvádza, že tieto záznamy tvoria súčasť

vyšetrovacieho spisu a o takomto bránení vo vstupe do nehnuteľnosti bola dokonca spísaná

aj notárska zápisnica na mieste zásahu. Sťažovateľka namieta, že poverený príslušník,

podobne ako vyšetrovateľ a okresná prokuratúra vo veci prešetrenia skutku v časti podľa

, svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľka sa nemôže

domáhať prístupu k nehnuteľnosti, ku ktorej nemá vlastnícke právo.

Sťažovateľka proti tomuto uzneseniu podala sťažnosť, v ktorej zopakovala dôvody

ako v sťažnosti podanej pri preskúmaní veci podľa a zároveň

objasnila, za akých okolností došlo k odopieraniu prístupu k rodinnému domu, keďže

tvrdenia podozrivého sa pri výpovedi líšili od jeho predchádzajúcich vyjadrení, čím teda

4

vyvrátila fakt, že by túto nehnuteľnosť dobrovoľne opustila. Sťažovateľka uvádza, že tiež

poukázala na časovú postupnosť, v akej došlo k uzavretiu manželstva, zahájeniu stavby

rodinného domu a vzniku rodinného domu v právnom slova zmysle, na základe čoho je

podľa nej zrejmé, že rodinný dom, resp. rozostavaná stavba, evidovaná na liste vlastníctva

sa z faktického hľadiska nachádza v BSM sťažovateľky a podozrivého.

O podanej sťažnosti okresná prokuratúra rozhodla napadnutým uznesením tak, že

sťažnosť zamietla ako nedôvodnú. Sťažovateľka uvádza, že v odôvodnení napadnutého

uznesenia okresná prokuratúra uviedla, že k naplneniu subjektívnej stránky nemohlo dôjsť,

pretože podozrivý je výlučným vlastníkom dotknutej rozostavanej stavby aj pozemku,

na ktorom táto stavba stojí, čo podľa jej názoru potvrdzuje i skutočnosť, že sa sťažovateľka

vlastníckeho práva k domu ani nijakým spôsobom nedomáhala. V závere okresná

prokuratúra poukázala na to, že prostriedky trestnoprávnej ochrany možno využiť len

v prípadoch, ktoré možno označiť za závažné excesy zo súkromnoprávnych vzťahov, kde už

prostriedky iných právnych odvetví nie sú účinné.

Sťažovateľka preto zastáva názor, že napadnutým uznesením okresnej prokuratúry

došlo k porušeniu jej práva na „poskytnutie právnej ochrany, pozitívneho záväzku štátu

viesť vo veci riadne vyšetrovanie ako vyplývajú z ústavného princípu spravodlivého

procesu, vrátane porušenia základných zásad trestného konania podľa § 2 ods. 5

(z. legality), 6 (z. oficiality) a ods. 10 (z. zistenia skutkového stavu bez dôvodných

pochybností) “.

Sťažovateľka uvádza, že keďže proti napadnutému uzneseniu okresnej prokuratúry

zákonná úprava nepripúšťa podanie ďalších opravných prostriedkov, došlo podľa nej

k vyčerpaniu všetkých opravných prostriedkov, ktoré jej zákon na ochranu práv a právom

chránených záujmov poskytuje, a preto podala túto sťažnosť ústavnému súdu.

Sťažovateľka zastáva názor, že napadnutým uznesením okresnej prokuratúry došlo

k porušeniu jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa ,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva „na bývanie“

podľa v spojení s deklarácie a práva podľa protokolu.

Podľa sťažovateľky k porušeniu jej základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že okresná prokuratúra zamietla jej sťažnosť

bez toho, aby dostatočne preskúmala všetky okolnosti prípadu, ktoré preukázateľne

zakladali dôvody na začatie trestného stíhania pre podozrenie zo spáchania trestného činu

podľa , a nevrátila vec policajtovi na opätovné prešetrenie podaného

trestného oznámenia, čím jej odoprela možnosť domáhať sa ochrany svojich práv na tomto

inštančne nadriadenom orgáne v rámci trestného konania.

Sťažovateľka zastáva názor, že «orgány činné v trestnom konaní (ďalej ako

„OČTK“) nemôžu odmietať opravné prostriedky v trestnom konaní len na podklade časti

dôkazov predložených podozrivým bez toho aby ich porovnali a posúdili vo vzájomnej

súvislosti s ostatnými dôkazmi preloženými oznamovateľom trestného činu. V tomto prípade

poverený príslušník PZ, ktorý prešetroval podané trestné oznámenie ako aj nadriadený

prokurátor Okresnej prokuratúry sa uspokojili iba s tvrdeniami a dôkazmi, ktoré svedčili

v prospech podozrivého, a to i napriek tomu že existovali ďalšie dôkazy, ktoré jeho tvrdenia

popierali.». Sťažovateľka je toho názoru, že predložila dostatok dôkazov, z ktorých

vyplývali jej vlastnícke práva k nehnuteľnosti, ku ktorej jej bol bránený prístup, ako aj

dôkazy, ktoré opisovali situácie, kedy sa podozrivý dopúšťal takéhoto protiprávneho

konania.

Sťažovateľka ďalej uvádza: «- Manželstvo medzi sťažovateľkou a podozrivým bolo

uzatvorené v roku 2004, kedy nadobudlo právoplatnosť stavebné povolenie, s výstavbou sa

začalo za trvania manželstva. Podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR (rozsudok sp. zn.

), ak v čase keď došlo k uzavretiu manželstva, ešte neboli na stavbe prvky

dlhodobej životnosti (napr. konštrukcia strechy, schodisko), možno z tohto spravidla

vyvodiť, že do uzavretia manželstva nemohla vzniknúť vec, ktorá nepatrí do BSM, ak bola

dokončená za manželstva. Z tohto hľadiska nie je pre režim vlastníckeho práva

rozhodujúce, na koho bolo vydané stavebné povolenie (a tiež ani to, či tam manželka mala

6

alebo nemala trvalý pobyt). Vzhľadom na to, že stavba nadobudla spomenuté prvky až za

trvania manželstva, čo nebolo zložité preveriť, nebol problém objasniť právnu stránku veci

− prípade ako bolo uvedené vyžiadať ďalšie dôkazy od poškodenej

- V rozhodnutí porušovateľa (prokurátorky...) sa uvádza, že po preskúmaní spisového

materiálu bolo zistené, že sťažovateľka opustila spoločnú domácnosť v auguste 2014,

pričom tento fakt je údajne obsiahnutý v zápisnici z pojednávania vo veci rozvodového

konania. Prokurátorka ďalej uviedla, že domáhať sa práva užívania domu alebo bytu môže

osoba vtedy, ak jej nezaniklo užívacie právo k takejto nehnuteľnosti, napríklad trvalým

opustením spoločnej domácnosti podľa . K argumentu prokurátorky

uvádzame, že opustenie spoločnej domácnosti tak ako ho vykladá , má

za následok zánik užívacích práv len v súvislosti so spoločným nájmom bytu, ak spoločnými

nájomcami sú manželia. V danej veci, keď sa jedná o vlastnícke resp. užívacie práva

k domu, však spomenuté ustanovenia o opustení spoločnej domácnosti, tak ako bolo

načrtnuté prokurátorkou, nemožno aplikovať. Čo sa týka samotného faktu, či sťažovateľka

opustila domácnosť tak ako to popísal podozrivý, nikdy sa táto skutočnosť nepreukázala, na

rozdiel od predloženej zápisnice, ktorá dokazovala, že sa vstupu do domu domáhala. No ak

mal podozrivý snahu toto tvrdiť, nebol problém uvedené vyriešiť napríklad konfrontáciou.

- Ako je evidentné z obsahu výpisu z listu vlastníctva k dotknutému RD,

záložné právo k nehnuteľnosti bolo do časti „ťarchy“ zapísané na základe Zmluvy

o zriadení záložného práva zo dňa 11.08.2006. V tejto zmluve vyjadrovala so zriadením

záložného práva k zálohu, t.j. k RD aj sťažovateľka. Z toho možno logicky usudzovať, že ak

by vlastnícky vzťah k danému RD nemala, jej súhlas by sa nevyžadoval. Vlastnícky vzťah

sťažovateľky k RD potvrdzuje i ten fakt, že RD v čase jeho výstavby bol ako „rozostavaná

stavba“ zapísaný do katastra nehnuteľností iba na základe spomenutej Zmluvy o zriadení

záložného práva, čo nám potvrdili i samotní pracovníci katastra. Vklad tejto stavby bol do

katastra povolený dňa 25.09.2006, teda takmer dva roky po tom čo sa sťažovateľka

a podozrivý stali manželmi. Keďže na túto skutočnosť kataster v čase zápisu absolútne

neprihliadal, je dôvodné tvrdiť že zápis ako aj zmluva o zriadení záložného práva sú

fakticky neplatné. Pre bližšie objasnenie dôvodov účelového obchádzania zákona sa

budeme v tejto súvislosti dožadovať vysvetlenia tak na príslušnom katastrálnom odbore ako

aj v dotknutej banke, zodpovednej za spísanie záložnej zmluvy.

- Sťažovateľka je uvedená aj ako spoludlžník na zmluve o splátkovom úvere (pozn.

táto zmluva spolu so Zmluvou o zriadení záložného práva tvorí súčasť prílohy č. 4), ktorý

brali manželia spoločne v r. 2006 na financovanie realizácie stavby, teda sa podieľala

jednak na jej zhotovení ako i na jej ďalšom zhodnocovaní. Obe spomenuté zmluvy boli

k trestnému oznámeniu v obidvoch konaniach doložené, no napriek tomu im zo strany

OČTK nebola venovaná dostatočná pozornosť.

- Popieranie vlastníckeho práva sťažovateľky urobil po podaní trestného oznámenia

podozrivý účelovo, v snahe odvrátiť účinky trestného oznámenia a toto bolo nielen

v rozpore s ostatnými vyššie uvedenými dôkazmi, ale aj jeho predošlými úkonmi, keďže

v spise sa nachádzal list jeho právnej zástupkyne ktorá v jeho mene navrhuje vyporiadanie

BSM s tým, že do tohto jednoznačne spadá aj predmetná nehnuteľnosť...»

Vo vzťahu k namietanému porušeniu jej základného práva podľa

v spojení s právom podľa čl. 25 deklarácie a právom podľa čl. 2 protokolu sťažovateľka

uvádza, že jej v uskutočňovaní týchto práv bolo bezdôvodne bránené, pričom sa oprávnene

dožadovala ochrany od orgánov činných v trestnom konaní, ktoré mali zásahu do jej práv

zabrániť. Tým, že okresná prokuratúra odmietla využiť prostriedky, ktoré jej zákon

poskytoval na objasnenie pôvodu a príčin nezákonných zásahov, podporila stav, ktorý

prvotne svojím konaním vyvolal podozrivý, čím zjavne poprela právo sťažovateľky

„na bývanie“. Sťažovateľka zastáva názor, že ak mala okresná prokuratúra vedomosť

o zásahoch do „práva na bývanie“, ktoré bola z dôvodu nečinnosti policajtov nútená

znášať, nebol dôvod jej ochranu tohto práva upierať.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu prijať sťažnosť

na ďalšie konanie a následne vydať vo veci samej tento nález:

„1. Okresná prokuratúra Pezinok uznesením sp. zn. -5 zo dňa

12. 04. 2016 porušila právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Okresná prokuratúra Pezinok uznesením sp. zn. -5 zo dňa

12. 04. 2016 porušila právo bývanie podľa SR v spojení s Všeobecnej

8

deklarácie ľudských práv a čl. 2 Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresnej prokuratúry Pezinok

sp. zn. -5 zo dňa 12. 04. 2016 a vracia jej vec na ďalšie konanie.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 363,79 EUR, ktorú je porušovateľ povinný vyplatiť na účet právneho

zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, práva na „trvalý pobyt“ podľa v spojení s deklarácie

a práva podľa čl. 2 protokolu napadnutým uznesením okresnej prokuratúry.

K porušeniu jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru došlo podľa

sťažovateľky tým, že okresná prokuratúra zamietla jej sťažnosť bez toho, aby dostatočne

preskúmala všetky okolnosti prípadu, ktoré preukázateľne zakladali dôvod na začatie

trestného stíhania pre podozrenie zo spáchania trestného činu podľa § 218 Trestného

zákona, a nevrátila vec policajtovi na opätovné prešetrenie podaného trestného oznámenia.

K porušeniu jej základného práva podľa v spojení s právom podľa

deklarácie a podľa čl. 2 protokolu malo dôjsť podľa sťažovateľky tým, že okresná

prokuratúra odmietnutím využitia prostriedkov, ktoré jej zákon poskytoval na objasnenie

pôvodu a príčin nezákonných zásahov, poprela jej právo na bývanie.

Ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že cieľom právomoci ústavného súdu

ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti ( ) nie je primárne preskúmavať

a posudzovať právne názory orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch

10

nápravy a ochrany práv a slobôd (vrátane základných práv a slobôd) fyzických osôb

a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti s rozhodovaním vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred týmito orgánmi bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo zisteného skutkového stavu tieto orgány vyvodili. Úloha

ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom. Skutkové a právne závery orgánov verejnej moci rozhodujúcich

o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických

osôb môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných

slobodách (m. m. , ). V kontexte uvedeného ústavný súd

preskúmal aj sťažovateľkou napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry.

Napadnutým uznesením okresná prokuratúra podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku zamietla sťažnosť sťažovateľky, ktorú podala prostredníctvom jej právneho

zástupcu proti uzneseniu povereného príslušníka Policajného zboru Okresného riaditeľstva

obvodného oddelenia v sp. zn. ORP-30/MD/PK-2016 zo 16. marca 2016,

pretože nie je dôvodná. Svoje rozhodnutie odôvodnila takto:

„... Podľa prvá veta...

Podľa § 8 Tr. zák...

Pod pojmom znaky uvedené v tomto zákone sa rozumejú zákonné znaky skutkovej

podstaty, ktorými sú štyri skupiny znakov určujúce subjekt (páchateľ), subjektívnu stránku

(zavinenie, niekedy aj pohnútka), objekt (chránený záujem) a objektívnu stránku (konanie

vrátane opomenutia, príčinná súvislosť a následok).

Z citácie vyššie uvedených zákonných ustanovení je zrejmé,

že na to, aby bolo možné určité konanie kvalifikovať ako trestný čin, je nevyhnutné,

aby vykazovalo všetky obligatórne znaky naplnenia jeho skutkovej podstaty.

Vo vyšetrovacom spise sa nachádza list vlastníctva , kde je uvedené,

že výlučným vlastníkom zastavanej plochy a nádvoria a záhrady uvedené na liste vlastníctva

pod pare. Číslom 248/28 a 248/129 je .

List vlastníctva je základným dokladom, ktorý preukazuje vlastnícke vzťahy

k nehnuteľnosti.

Podľa § 218 ods. 1...

Neoprávneným bránením v užívaní týchto nehnuteľností sa rozumie nielen

znemožneniu užívania domu alebo bytu ako celku, ale aj im uzavretie dodávky tepla, plynu,

elektriny do takej miery, že je bez týchto dodávok k ich štandardné užívanie podstatne

sťažené. Môže byť nim tiež znemožňovanie vstupu do bytu výmenou zámku, zabraňovanie

v praní bielizne, pripravovaní pokrmov alebo iným spôsobom, ktorým páchateľ znemožňuje

alebo podstatne sťažuje riadne a obvyklým spôsobom dom alebo byt oprávnenej osobe

užívať.

Subjektívna stránka predstavuje vnútorný vzťah páchateľa k naplneniu zákonných

znakov skutkovej podstaty niektorého z trestných činov uvedených v .

V uvedenom prípade sa vyžaduje, aby páchateľ chcel spôsobom uvedeným v tomto zákone

porušiť, alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, alebo vedel, že svojím konaním

môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým

uzrozumený. Ako to vyplýva zo spisového materiálu a listín v ňom obsiahnutých, podozrivý

má za to, že je vlastníkom nehnuteľnosti, a teda svojim konaním nemohol

naplniť subjektívnu stránku trestného činu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu

alebo k nebytovému priestoru podľa § 218 Tr. zák. Oznamovateľka sa vlastníckeho práva

k domu nedomáhala nijakým spôsobom dokonca v zápisnici o trestnom oznámení to

potvrdila skutočnosť, že je výlučným vlastníkom domu a aj pozemku.

Podľa § 122 ods. 5 Tr. zák...

Trestného činu neoprávneného zásahu do práva k domu, k bytu alebo nebytovému

priestoru možno spáchať jedine vtedy, pokiaľ ide o dom /byt/ iba proti osobe, ktorá

sa oprávnene zdržuje v priestoroch, ktoré sú podľa kolaudačného rozhodnutia skutočne

bytom podľa príslušných predpisov stavebného zákona.

V danej veci nebolo ešte vydané kolaudačné rozhodnutie a predmetná stavba ešte

nebola skolaudovaná a teda sa nejedná o dom v právnom zmysle slova. V zmysle § 76 ods. 1

12

zákona číslo 50/1976 o územnom plánovaní a stavebnom poriadku dokončenú stavbu,

prípadne jej časť spôsobilú na samostatné užívanie alebo túto stavby, na ktorej sa vykonala

zmena alebo udržiavacie práce, pokiaľ tieto stavby vyžadovali stavebné povolenie, možno

užívať len na základe kolaudačného rozhodnutia.

Preskúmaním spisového materiálu bolo zistené, že oznamovateľka opustila spoločnú

domácnosť v v auguste roku 2014 /uvedené v zápisnici z pojednávania doložené

podozrivým/, pričom podozrivému nechala deti a odsťahovala sa preč a následne podala

žiadosť o rozvod. Medzi bývalými manželmi doposiaľ nedošlo k vysporiadaniu

bezpodielového spoluvlastníctva manželov. K uvedenému je potrebné spomenúť, trestný čin

neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru možno spáchať

iba vtedy, pokiaľ osobe, ktorej páchateľ bráni v užívaní bytu, nezaniklo právo užívať tento

byt, napríklad trvalým opustením spoločnej domácnosti podľa .

Vo vzťahu medzi manželmi je trvalým opustením spoločnej domácnosti také konanie, keď za

trvania manželstva 1 z manželov byt opustí, pričom sa možno domnievať, že tak učinil

s úmyslom sa už nevrátiť a neobnoviť manželské spolužitie.

Trestné právo je prostriedkom ultima ratio (ide o poslednú a najkrajnejšiu možnosť),

čo znamená, že v trestnoprávnej náuke ako aj praxi sa už tradične vychádza zo zásady

pomocnej úlohy trestnej represie (zásada subsidiarity). Podľa tejto zásady má byť trestné

právo použité len ako najkrajnejší prostriedok a len pri typovo najzávažnejších porušeniach

spoločenských vzťahov, záujmov a hodnôt, teda len tam, kde iné možnosti, hlavne

prostriedky ostatných právnych odvetví, nie sú dostatočné, teda už boli vyčerpané, sú

neúčinné alebo zjavne nie sú vhodné.

Princíp trestného práva ako prostriedku ultima ratio sa prejavuje najmä v

prípadoch, ktoré majú súkromnoprávny základ, pričom v takýchto prípadoch musia orgány

činné v trestnom konaní a súd vykladať znaky skutkových podstát, prevažne majetkových

trestných činov (tak ako je to aj v posudzovanom prípade), s vedomím, že princíp ultima

rátio je neoddeliteľnou súčasťou formálnych znakov skutkovej podstaty trestného činu a má

vplyv aj na subjektívnu stránku trestného činu a musia tiež náležíte zvažovať, či je možné

využiť inštitúty iných právnych odvetví na namietané porušenie práva a či týmito inštitútmi

možno reálne dosiahnuť nápravy, ak k porušeniu práva skutočne došlo. Princíp ultima ratio

tak umožňuje orgánom činným v trestnom konaní a súdu odlíšiť prípady, ktoré spadajú

výhradne do sféry občianskoprávnych, či obchodných vzťahov od trestnej činnosti. Trestné

právo v zásade však nemôže slúžiť ako prostriedok nahradzujúci ochranu práv a právnych

záujmov osôb v oblasti súkromnoprávnych vzťahov, kde závisí predovšetkým na

individuálnej aktivite osôb, aby „strážili“ svoje práva, ktorým má súdna moc poskytovať

ochranu. Je v zásade neprijateľné, aby túto ochranu aktívne preberali orgány činné

v trestnom konaní a tak nahrádzali činnosť súdov v občianskoprávnom konaní. V právnom

štáte je neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúžili k uspokojovaniu subjektívnych

práv súkromnoprávnej povahy, pokiaľ nie sú vedľa toho splnené všetky predpoklady vzniku

trestno-právnej zodpovednosti, respektíve nie sú tieto predpoklady celkom jasne zistené.

Trestné právo a v tomto prípade skutkovú podstatu prečinu podľa § 218 Tr. zák. je

možné použiť len v prípadoch, ktoré možno označiť za závažné excesy zo súkromnoprávnych

vzťahov, ktoré už zjavne presahujú ich rámec a napríklad už majú povahu ignorácie

právoplatného súdneho rozhodnutia vydaného v civilnom konaní, či úmyselného

a bezdôvodného znemožňovania jeho realizácie, respektíve jeho sťažovania (napríklad

rozhodnutia súdu, ktoré sa týka povinnosti vypratať nehnuteľnosť a podobne). Len takémuto

striktnému prístupu totiž zodpovedá to, že trestné právo má byť uplatňované len ako

najkrajnejší prostriedok k postihu typovo najzávažnejších prípadov porušenia práva a tam,

kde prostriedky iných právnych odvetví už nie sú účinné (ide o už zmieňovanú subsidiaritu

trestnej represie, tzv. princíp ultima ratio).

Poznamenávam, že výmena zámkov a ich nahradenie inými zámkami, nenapĺňa

znaky skutkovej podstaty prečinu podľa § 218 Tr. zák., nakoľko výmena zámkov, sama o

sebe, nemôže brániť oprávnenému subjektu v užívaní nehnuteľnosti, pretože vlastníkovi

nebráni nič v tom, aby tieto zámky vymenil za zámky svoje. Avšak v prvom rade musí byť

konkrétne určený vlastník nehnuteľnosti, čo je v danom prípade podľa listu vlastníctva

výlučne iba . Pokiaľ oznamovateľka namieta, že ona je vlastníčka predmetnej

nehnuteľnosti tiež, je potrebné podať na občiansky súd žalobu o určenie vlastníctva,

prípadne sa domáhať majetkového vysporiadania bezpodielového spoluvlastníctva

manželov, avšak v liste vlastníctva je zatiaľ uvedený iba .

Oznamovateľke nebráni nič v tom, aby svoje právo uplatňovala v občiansko-súdnom

konaní, čo doposiaľ neučinila.

14

Orgány činné v trestnom konaní musia vždy zohľadniť prípadný občianskoprávny

rozmer prejednávanej veci ako aj to, či je ho možné riešiť občianskoprávnou cestou.

V danom prípade obidve strany po rozchode a rozvode riešia pomerne dlho svoje majetkové

spory cez advokátov.

Mám za to, že spisový materiál poskytuje dostatočný podklad pre rozhodnutie

v zmysle a nebolo preukázané, že by došlo ku konaniu, ktoré

by naplnilo zákonné znaky uvedenej skutkovej podstaty, pričom v podrobnostiach

odkazujem aj na uznesenie vyšetrovateľa...“

Z už citovaného možno vyvodiť záver, že okresná prokuratúra sa riadne zaoberala

a rozhodla o sťažnosti sťažovateľky, pričom právny názor, na ktorom je založené jej

rozhodnutie, je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný. Ústavný

súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia vzhľadom na

okolnosti a podstatu posudzovaného prípadu je dostatočné a akceptovateľné tak z hľadiska

, ako aj .

V nadväznosti na podstatu sťažnosti sťažovateľky, ktorá v konečnom dôsledku súvisí

s jej nespokojnosťou s výsledkom vybavenia trestného oznámenia, ktoré podala, ústavný

súd považuje za potrebné tiež poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej právo

fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe podaného

trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva alebo slobody podľa druhej hlavy

a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd. Ústavný súd ešte

dodáva, že právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného

trestného oznámenia alebo na podanie obžaloby na súde prokurátorom nie je súčasťou

základného práva podľa (m. m. , ,

, ). Uvedený článok garantuje ochranu pred protiústavným

postupom orgánov verejnej moci v konaniach, v ktorých sa rozhoduje o subjektívnych

právach fyzických osôb alebo právnických osôb.

Z čl. 6 ods. 1 dohovoru (pokiaľ je jeho aplikovateľnosť založená na trestnom

oznámení voči tretej osobe) nevyplýva právo na začatie a vedenie trestného stíhania proti

tretej osobe alebo právo na jej odsúdenie v trestnom konaní [porov. Dziedzic v. Poľsko,

č. 50428/99, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

z 25. 11. 2003, bod 6; Helmers v. Švédsko, č. 11826/85, rozsudok ESĽP z 29. 10. 1991, bod

29; Kusmierek v. Poľsko, č. 10675/02, rozsudok ESĽP z 21. 9. 2004, bod 48,

tiež ].

Ústavný súd v tejto súvislosti aj v nadväznosti na svoju konštantnú judikatúru

zdôrazňuje, že ak orgány činné v trestnom konaní v danom prípade po zvážení všetkých

okolností prípadu nerozhodli o trestnosti skutku, ktorý bol predmetom trestného oznámenia

sťažovateľa, nemohli porušiť jeho zákonom ani chránené práva. Nikto totiž nemá

právny nárok a už vôbec nie ústavnoprávny nárok na to, aby jeho podaniu (v tomto prípade

sťažovateľky, pozn.) bolo vyhovené. Ak vykonané dôkazy, resp. zistenia orgánov činných

v trestnom konaní nedávajú podklad na začatie alebo pokračovanie v trestnom stíhaní,

nemôže príslušný orgán činný v trestnom konaní začať konať alebo pokračovať v konaní,

prípadne nariadiť, aby sa trestné konanie začalo alebo v ňom pokračovalo. Sťažovateľ ako

oznamovateľ trestného činu má zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jeho

oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán riadne zaoberal. Nemá však nárok na to, aby

výsledok konania zodpovedal jeho predstave (m. m. napr. , ).

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na časť odôvodnenia napadnutého uznesenia

okresnej prokuratúry, podľa ktorého „Trestné právo je prostriedkom ultima ratio (ide

o poslednú a najkrajnejšiu možnosť), čo znamená, že v trestnoprávnej náuke ako aj praxi sa

už tradične vychádza zo zásady pomocnej úlohy trestnej represie (zásada subsidiarity).

Podľa tejto zásady má byť trestné právo použité len ako najkrajnejší prostriedok a len pri

typovo najzávažnejších porušeniach spoločenských vzťahov, záujmov a hodnôt, teda len

tam, kde iné možnosti, hlavne prostriedky ostatných právnych odvetví, nie sú dostatočné,

teda už boli vyčerpané, sú neúčinné alebo zjavne nie sú vhodné.“. V danej veci o takýto

prípad zjavne nejde.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

uznesením okresnej prokuratúry na jednej strane a sťažovateľkou označeným základným

právom na inú právnu ochranu podľa (vzhľadom na predmet konania

16

je nesprávne namietať aj porušenie práva na súdnu ochranu, pozn.) v spojení s ostatnými

sťažovateľkou označenými právami podľa , dohovoru a protokolu na strane druhej

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich

porušenie po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto

sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 25 deklarácie ústavný súd uvádza,

že vzhľadom na to, že deklarácia nebola vyhlásená podľa ani podľa a

ods. 3 o Zbierke zákonov

Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, nemá tento dokument povahu prameňa

práva Slovenskej republiky, ale len povahu politického dokumentu. Nejde teda

o medzinárodnú zmluvu, ktorá by bola Slovenskou republikou ratifikovaná a vyhlásená

v Zbierke zákonov Slovenskej republiky spôsobom ustanoveným zákonom v zmysle čl. 127

ods. 1 . Predmetom konania preto nemôže byť sťažnosť sťažovateľky v tej časti,

v ktorej namieta porušenie práva deklarovaného medzinárodným dokumentom, ktorý nemá

povahu prameňa práva. Ústavný súd preto aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľky odmietol

ako zjavne neopodstatnenú (obdobne napr. , , ,

, , , ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky, ktoré uviedla vo svojej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2016