Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)I. ÚS 354/2020
PDF · 371.26 KB
No categories available
I. ÚS 354/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júla 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša
Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody,
vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru Trenčín, Obvodného oddelenia
Policajného zboru Dubnica nad Váhom ČVS:ORP-29/DC-TN-2020 z 31. januára 2020
a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením Okresnej prokuratúry Trenčín
ČVS: 1 Pn 122/20/3309 z 25. februára 2020 a jemu predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla
2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa , ,
t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Okresného riaditeľstva Policajného zboru Trenčín, Obvodného oddelenia Policajného zboru
Dubnica nad Váhom ČVS: ORP-29/DC-TN-2020 z 31. januára 2020 (ďalej len „uznesenie
vyšetrovateľa“) a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením Okresnej prokuratúry
Trenčín (ďalej len „okresná prokuratúra“) sp. zn. 1 Pn 122/20/3309 z 25. februára 2020
(ďalej len „uznesenie okresnej prokuratúry“) a jemu predchádzajúcim postupom.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ podal
trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu neoprávneného
nakladania s osobnými údajmi podľa § 374 ods. 1 písm. b) Trestného zákona, ktorého
sa mal dopustiť lekár tým, že 24. júla 2019 počas výsluchu
pred vyšetrovateľom Úradu inšpekčnej služby Stred Banská Bystrica v konaní vedenom
pod ČVS: UIS-235/0-OISS-2019 uviedol údaje o zdravotnom stave odsúdených pacientov –
a (ďalej len „dotknuté osoby“) bez toho, aby bol zbavený
povinnosti mlčanlivosti.
2.1 Sťažovateľovi bolo 7. februára 2019 doručené uznesenie vyšetrovateľa, ktorým
bolo rozhodnuté o odmietnutí, pretože nebol zistený dôvod na začatie trestného stíhania
alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku. Z obsahu odôvodnenia
vyšetrovateľa vyplýva, že výpoveď podozrivého obsahovala
len všeobecné informácie, voľne prístupné verejnosti, a vyjadrenie k anti–HCV pozitivite
dotknutých osôb bolo zverejnené samotným sťažovateľom, na základe čoho príslušný
vyšetrovateľ uzavrel, že v predmetnej veci nebol naplnený ani jeden z obligatórnych znakov
skutkovej podstaty trestného činu neoprávneného nakladania s osobnými údajmi. Zároveň
odôvodnenie uznesenia vyšetrovateľa obsahovalo aj poukaz na zásadu subsidiarity trestnej
represie a s ňou spojenú možnosť sťažovateľa domáhať sa ochrany svojich práv
na všeobecnom súde v rámci občianskoprávneho konania, prípadne na Úrade na ochranu
osobných údajov Slovenskej republiky.
2.2 Sťažovateľ 10. februára 2020 podal proti uzneseniu vyšetrovateľa sťažnosť,
v ktorej argumentoval námietkou miestnej nepríslušnosti a nedostatočne zisteným
skutkovým stavom veci. Ďalej namietal, že v predmetnom konaní nebol zabezpečený
pre rozhodnutie relevantný listinný dôkaz – zápisnica o výsluchu podozrivého
z 24. júla 2019 vo veci ČVS: UIS-235/0-OISS (konanie začaté na základe
trestného oznámenia sťažovateľa pre podozrenie, že dotknuté osoby sú nosičmi HCV vírusu
a napriek tomu im bolo protiprávne vydané osvedčenie o ich zdravotnej spôsobilosti
na práce v potravinárstve, pozn.), a taktiež, že sa nestotožňuje s argumentáciou uvedenou
v uznesení vyšetrovateľa poukazujúcou na zásadu ultima ratio, t. j. subsidiarity trestnej
represie a možnosti využitia iných prostriedkov v záujme ochrany ním označených práv.
2.3 Sťažovateľovi bolo 27. februára 2020 doručené uznesenie okresnej prokuratúry,
ktorým bola jeho sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa zamietnutá ako nedôvodná,
čím došlo k zásahu do práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu, ako aj do práva
na spravodlivé súdne konanie. Okresná prokuratúra sa podľa sťažovateľa vo svojom
uznesení riadne nevysporiadala s ním vznesenou námietkou miestnej
nepríslušnosti, odignorovala jeho námietky predložené v sťažnosti, opäť sa nezaoberala
výsluchom z 24. júla 2019, ale iba jeho výsluchom z 28. januára
2020 a navyše ani z odôvodnenia tohto uznesenia nevyplýva, či si okresná prokuratúra
zabezpečila ako dôkaz pri svojom rozhodovaní aj zápisnicu o výsluchu z 24. júla 2019.
2.4 Podľa názoru sťažovateľa ako uznesenie vyšetrovateľa, tak aj uznesenie okresnej
prokuratúry sú prejavom zjavnej svojvôle vo veci rozhodujúcich orgánov a možno
ich označiť za arbitrárne.
3. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby v predmetnej veci
svojím nálezom rozhodol, že jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením vyšetrovateľa a jemu predchádzajúcim postupom,
ako aj uznesením okresnej prokuratúry a jemu predchádzajúcim postupom boli porušené,
zrušil uznesenie okresnej prokuratúry a vec jej vrátil na ďalšie konanie.
4. Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom z dôvodu svojich nepriaznivých majetkových pomerov.
II.
Relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
7. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
9. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
10. Ústavný súd za podstatu tejto sťažnosti považoval namietané porušenie
sťažovateľových základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením vyšetrovateľa a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením
okresnej prokuratúry a jemu predchádzajúcim postupom. K porušeniu označených práv
sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že orgány rozhodujúce v tejto veci nedostatočne
zistili skutkové okolnosti týkajúce sa preverenia jeho trestného oznámenia, neprihliadli
na jeho v konaní predložené námietky a následne vo svojich arbitrárnych rozhodnutiach
dospeli aj k nesprávnym právnym záverom.
III.1 K porušeniu namietaných práv uznesením vyšetrovateľa
11. Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľa uznesením vyšetrovateľa,
ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom
ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva
pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd,
respektíve iný orgán verejnej moci v rámci jemu zverenej kompetencie.
12. Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal,
či sú splnené podmienky konania pred ním o tej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľa, ktorá
smerovala proti uzneseniu vyšetrovateľa, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp
subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne
konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia ním označených
práv uznesením vyšetrovateľa, pretože jeho preskúmavanie na základe proti nemu podanej
sťažnosti patrí do právomoci okresnej prokuratúry.
13. Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní
ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu neprípustnosti podľa § 56
ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde.
III.2 K porušeniu namietaných práv uznesením okresnej prokuratúry
14. Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľom predloženými námietkami považoval
za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, v rámci ktorej opakovane vyslovil,
že právo fyzickej alebo právnickej osoby na začatie trestného konania proti označenej osobe
na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody
podľa druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv
alebo slobôd (m. m. II. ÚS 42/00, II. ÚS 28/06, III. ÚS 278/06).
15. Z ustanovení zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) však nemožno vyvodiť subjektívne právo osoby,
ktorá podala trestné oznámenie, na začatie trestného konania. Aj keď podľa § 2 ods. 5
Trestného poriadku je prokurátor povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel,
posúdenie otázky, či sú splnené zákonné podmienky pre začatie trestného stíhania
v konkrétnej veci (na základe skutočností uvedených v trestnom oznámení alebo skutočností
zistených preverením trestného oznámenia), je plne v právomoci orgánov činných
v trestnom konaní (policajných orgánov, vyšetrovateľov, prokurátorov). Osobe, ktorá
podala trestné oznámenie, nevzniká právo na začatie trestného stíhania. Absencia existencie
práva na začatie trestného konania vylučuje možnosť porušenia sťažovateľom označených
práv. Takéto právo nemožno odvodiť ani z niektorého zo základných práv alebo slobôd
podľa druhej hlavy ústavy (mutatis mutandis II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, II. ÚS 43/03,
III. ÚS 45/03, III. ÚS 198/03).
16. Ani z čl. 6 dohovoru (pokiaľ je jeho aplikovateľnosť založená napr. na trestnom
oznámení proti tretej osobe) nevyplýva právo na začatie a vedenie trestného stíhania proti
tretej osobe alebo právo na jej odsúdenie v trestnom konaní [porov. Dziedzic v. Poľsko,
č. 50428/99, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 25. 11. 2003, bod 6; Helmers
v. Švédsko, č. 11826/85, rozsudok z 29. 10. 1991, bod 29; Kusmierek v. Poľsko,
č. 10675/02, rozsudok z 21. 9. 2004, bod 48].
17. Rovnako súčasťou týchto základných práv nie je ani povinnosť orgánu štátu
kvalifikovať konanie, v ktorom sťažovateľ vidí porušenie svojich práv, ako trestný čin.
Ak dôkazy, ktoré boli vykonané, nedávajú podklad pre začatie alebo pokračovanie
v trestnom stíhaní, nemôže vyšetrovateľ začať konať alebo pokračovať v konaní. Sťažovateľ
ako oznamovateľ trestného činu mal zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa jeho
oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán zaoberal. Nemá však nárok na to,
aby výsledok konania kompetentného štátneho orgánu zodpovedal jeho predstave
(II. ÚS 88/99).
18. Orgány činné v trestnom konaní sú povinné trestné oznámenia oznamovateľa
trestného činu riadne prešetriť a rozhodnúť o nich. Z listinných dôkazov predložených
sťažovateľom vyplýva, že sa tak vo veci sťažovateľa aj stalo. Podľa názoru ústavného súdu
uzneseniu okresnej prokuratúry, čo sa týka odôvodnenia skutkových a právnych záverov,
nie je čo vyčítať. Okresná prokuratúra v jeho odôvodnení odkázala na obsah výpovede
podozrivého vo veci ČVS: UIS-215/0-OISS-2019, s ktorou
sa zjavne oboznámila, zhodnotila jej obsah a následne dospela k záveru, že pri ňom neboli
zverejnené žiadne konkrétne údaje o výsledkoch laboratórnych testov dotknutých osôb,
a preto sa so závermi uvedenými v uznesení vyšetrovateľa stotožnila a dospela k záveru
o nedôvodnosti sťažnosti sťažovateľa. Právo na vznesenie obvinenia alebo trestné stíhanie
inej osoby nemožno považovať za súčasť základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ústavy,
ako ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto k porušeniu týchto ním označených práv
uznesením okresnej prokuratúry nemohlo dôjsť.
19. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že nezistil možnosť porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením okresnej prokuratúry, a preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.3 K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu
20. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti požiadal o ustanovenie právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom, ktorú odôvodnil tým, že sa nachádza vo výkone trestu
a nemá príjmy.
21. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde navrhovateľovi, ktorý požiada
o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd
môže ustanoviť právneho zástupcu, ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa
a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Uvedené
tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom (podanie
žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu, majetkové pomery odôvodňujúce takúto žiadosť,
a nárok na ochranu ústavnosti, ktorý nie je zrejme bezúspešný) musia byť splnené
kumulatívne.
22. Z odôvodnenia tohto uznesenia (body 10 až 19) vyplýva, že ústavný súd odmieta
ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu vyšetrovateľa z dôvodu neprípustnosti
a v časti smerujúcej proti uzneseniu okresnej prokuratúry z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
23. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že zo strany sťažovateľa
ide v tejto veci o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, v dôsledku
čoho nie je naplnený jeden z predpokladov na ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom. Z uvedeného dôvodu ústavný súd preto žiadosti sťažovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu nevyhovel.
III.4 Záver
24. Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti, ústavný súd odmietol ústavnú
sťažnosť z dôvodu podľa § 56 ods. 2 písm. d) a g) v spojení s § 132 ods. 2 zákona
o ústavnom súde a zároveň žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu
nevyhovel.
25. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júla 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu