Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 74 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (79)III. ÚS 808/2016
PDF · 164.98 KB
No categories available
III. ÚS 808/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
29. novembra 2016 predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Ľudovítom
Štanglovičom, Jarmočná 2264/3, Šaľa, pre namietané porušenie jeho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a ods. 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trnava
sp. zn. 5 PP 15/2015 z 22. februára 2016 a uznesením Krajského súdu v Trnave
č. k. 3 Tos 91/2016-36 zo 7. júla 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
8. septembra 2016 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 5 PP 15/2015 z 22. februára 2016 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“)
a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Tos 91/2016-36
zo 7. júla 2016 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).
V sťažnosti sťažovateľ uviedol, že uznesením okresného súdu bola zamietnutá jeho
žiadosť o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Voči tomuto uzneseniu
podal sťažnosť, ktorá bola uznesením krajského súdu zamietnutá. Sťažovateľ v podanej
sťažnosti konštatuje, že v zmysle ustanovenia § 66 ods. 1 písm. a) Trestného zákona
je v súvislosti s podmienečným prepustením na slobodu potrebné splniť jednu formálnu
a dve materiálne podmienky. Formálnou podmienkou je výkon najmenej jednej polovice
uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody a materiálnymi podmienkami sú jednak
skutočnosť, že odsúdený svojím správaním preukázal polepšenie, a tiež to, že je možné
od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. Podľa názoru sťažovateľa sú tieto
materiálne podmienky vzájomne prepojené a nemožno ich posudzovať izolovane.
V súvislosti s naplnením materiálnych podmienok poukazuje sťažovateľ na tú skutočnosť,
že v zmysle hodnotenia riaditeľa Ústavu na výkon trestu odňatia slobody
bol 3x disciplinárne odmenený, nemal žiaden disciplinárny trest, jeho správanie
bolo na požadovanej úrovni, jeho resocializačná prognóza bola priaznivá a riaditeľ
odporučil jeho podmienečné prepustenie. Uvedené hodnotenie sa podľa názoru sťažovateľa
malo zohľadniť aj pri posudzovaní kritéria vedenia riadneho života po prepustení.
V sťažnosti sťažovateľ zdôraznil, že hodnotenie riaditeľa Ústavu na výkon trestu
odňatia slobody naznačuje, že u sťažovateľa došlo k náprave a jeho
správanie spĺňa všetky požiadavky riadneho zaradenia sa do života, a krajský súd účelovo
prihliadal len na tú skutočnosť, že sa sťažovateľ v minulosti dopustil spáchania viacerých
trestných činov.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„- uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 5 PP/15/2015 zo dňa 22. 2. 2016 bolo
porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 5 ods. 1 (písm. a/),
čl. 5 ods. 4 Dohovoru
- uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 3Tos/91/2016-36 zo dňa 7. 7. 2016 bolo
porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 5 ods. 1 (písm. a/),
čl. 5 ods. 4 Dohovoru
a
zrušil v plnom rozsahu uznesenie Okresného súdu Trnava sp. zn. 5PP/15/2015
zo dňa 22. 2. 2016 ako aj uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 3Tos/91/2016-36 zo dňa
7. 7. 2016 a vrátil vec Okresnému súdu na ďalšie konanie.“
Sťažovateľ ďalej žiada, aby mu v konaní pred ústavným súdom bola priznaná
náhrada trov právneho zastúpenia a bola mu priznaná suma 5 000 € z titulu primeraného
finančného zadosťučinenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene,
môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania
(napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a ods. 4 dohovoru uznesením
okresného súdu a uznesením krajského súdu v súvislosti s nedostatočným odôvodnením
namietaných rozhodnutí a v súvislosti s posudzovaním kritéria zákonnosti dôvodov
pokračujúceho obmedzenia osobnej slobody sťažovateľa.
1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením
okresného súdu
Pokiaľ ide o namietané porušenie označených článkov ústavy uznesením okresného
súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy,
obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného
práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd,
resp. iný orgán verejnej moci v rámci jemu zverenej kompetencie.
Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú
splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala voči
napadnutému uzneseniu okresného súdu, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp
subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne
konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia označených článkov
ústavy a dohovoru uznesením okresného súdu. Preskúmavanie sťažovateľových námietok
vo vzťahu k predmetnému rozhodnutiu bolo zverené krajskému súdu. Krajský súd
o sťažnosti podanej sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu rozhodol uznesením
zo 7. júla 2016.
Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá
smerovala proti uzneseniu okresného súdu, pre nedostatok právomoci.
2. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených článkov ústavy
a dohovoru uznesením krajského súdu
V namietanom uznesení krajský súd konštatoval: „Na základe hodnotenia
odsúdeného riaditeľom ústavu na výkon trestu odňatia slobody krajský súd zistil,
že odsúdený svojím správaním preukázal polepšenie a tak splnil jednu z dvoch materiálnych
podmienok.
Na to, aby mohol byť odsúdený podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia
slobody je však v zmysle § 66 ods. 1 Trestného zákona nevyhnutné súčasné splnenie dvoch
materiálnych podmienok. Druhá materiálna podmienka spočíva v tom, že možno
od odsúdeného očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. Po vyhodnotení osoby
odsúdeného a jeho trestnej minulosti dospel krajský súd k záveru, že táto druhá materiálna
podmienka nie je splnená. Bez ohľadu na to, že odsúdený je prvý raz vo výkone trestu
odňatia slobody dospel krajský súd k záveru, že táto druhá materiálna podmienka nie je
splnená. Na tento záver nasvedčuje predovšetkým to, že od roku 2011 sa dostal do rozporu
so zákonom 8-krát. Vo veci Okresného súdu Malacky sp. zn. 0T/37/2011 bol odsúdenému
uložený podmienečný trest odňatia slobody. Tento trest ho neodradil od páchania ďalšej
trestnej činnosti, v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia sa neosvedčil a bolo mu
nariadené trest vykonať. S poukazom na rozsudok Okresného súdu Malacky... dospel
krajský súd k záveru, že odsúdený má sklony k páchaniu trestnej činnosti rovnakého
druhu.“
Ústavný súd pri hodnotení uznesenia krajského súdu vychádzal z ustáleného
právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého a druhého stupňa nemožno
posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a druhostupňové konanie z hľadiska predmetu
konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného
posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj druhostupňového),
ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu s uznesením okresného
súdu a v nadväznosti na citovanú judikatúru poukazuje ústavný súd aj na podstatnú časť
odôvodnenia uznesenia okresného súdu, s ktorou sa krajský súd stotožnil.
Ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že napadnuté uznesenie
krajského súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, pričom medzi ním
a označenými základnými právami sťažovateľa zaručenými ústavou a dohovorom
neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
dôvod na vyslovenie záveru o ich porušení.
Ústavný súd konštatuje, že uvedeným uznesením krajského súdu neboli porušené
základné práva sťažovateľa tým, že krajský súd nerozhodol v súlade s právnym názorom
sťažovateľa. Ústava negarantuje právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka konania. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom štátneho orgánu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu
je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by bol svojvoľný, zjavne
neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. Podľa názoru ústavného súdu predmetný
právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že krajský súd sa
námietkami a argumentáciou sťažovateľa v sťažnosti zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné
okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa
spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu
nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto
postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii
nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.
Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. novembra 2016