Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 808/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

29. novembra 2016 predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Ľudovítom

Štanglovičom, Jarmočná 2264/3, Šaľa, pre namietané porušenie jeho základného práva

podľa a práva podľa a ods. 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trnava

sp. zn. z 22. februára 2016 a uznesením Krajského súdu v Trnave

č. k. -36 zo 7. júla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

8. septembra 2016 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 22. februára 2016 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“)

a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -36

zo 7. júla 2016 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

V sťažnosti sťažovateľ uviedol, že uznesením okresného súdu bola zamietnutá jeho

žiadosť o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Voči tomuto uzneseniu

podal sťažnosť, ktorá bola uznesením krajského súdu zamietnutá. Sťažovateľ v podanej

sťažnosti konštatuje, že v zmysle ustanovenia

je v súvislosti s podmienečným prepustením na slobodu potrebné splniť jednu formálnu

a dve materiálne podmienky. Formálnou podmienkou je výkon najmenej jednej polovice

uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody a materiálnymi podmienkami sú jednak

skutočnosť, že odsúdený svojím správaním preukázal polepšenie, a tiež to, že je možné

od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. Podľa názoru sťažovateľa sú tieto

materiálne podmienky vzájomne prepojené a nemožno ich posudzovať izolovane.

V súvislosti s naplnením materiálnych podmienok poukazuje sťažovateľ na tú skutočnosť,

že v zmysle hodnotenia riaditeľa Ústavu na výkon trestu odňatia slobody

bol 3x disciplinárne odmenený, nemal žiaden disciplinárny trest, jeho správanie

bolo na požadovanej úrovni, jeho resocializačná prognóza bola priaznivá a riaditeľ

odporučil jeho podmienečné prepustenie. Uvedené hodnotenie sa podľa názoru sťažovateľa

malo zohľadniť aj pri posudzovaní kritéria vedenia riadneho života po prepustení.

V sťažnosti sťažovateľ zdôraznil, že hodnotenie riaditeľa Ústavu na výkon trestu

odňatia slobody naznačuje, že u sťažovateľa došlo k náprave a jeho

správanie spĺňa všetky požiadavky riadneho zaradenia sa do života, a krajský súd účelovo

prihliadal len na tú skutočnosť, že sa sťažovateľ v minulosti dopustil spáchania viacerých

trestných činov.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„- uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. zo dňa 22. 2. 2016 bolo

porušené základné právo sťažovateľa podľa SR, (písm. a/),

čl. 5 ods. 4 Dohovoru

- uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. -36 zo dňa 7. 7. 2016 bolo

porušené základné právo sťažovateľa podľa SR, (písm. a/),

čl. 5 ods. 4 Dohovoru

a

zrušil v plnom rozsahu uznesenie Okresného súdu Trnava sp. zn.

zo dňa 22. 2. 2016 ako aj uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. -36 zo dňa

7. 7. 2016 a vrátil vec Okresnému súdu na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ ďalej žiada, aby mu v konaní pred ústavným súdom bola priznaná

náhrada trov právneho zastúpenia a bola mu priznaná suma 5 000 € z titulu primeraného

finančného zadosťučinenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene,

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania

(napr. , , , ).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa

podľa a práva podľa a ods. 4 dohovoru uznesením

okresného súdu a uznesením krajského súdu v súvislosti s nedostatočným odôvodnením

namietaných rozhodnutí a v súvislosti s posudzovaním kritéria zákonnosti dôvodov

pokračujúceho obmedzenia osobnej slobody sťažovateľa.

1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením

okresného súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie označených článkov uznesením okresného

súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v ,

obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného

práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd,

resp. iný orgán verejnej moci v rámci jemu zverenej kompetencie.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú

splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala voči

napadnutému uzneseniu okresného súdu, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp

subsidiarity vyplývajúci z je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne

konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia označených článkov

a dohovoru uznesením okresného súdu. Preskúmavanie sťažovateľových námietok

vo vzťahu k predmetnému rozhodnutiu bolo zverené krajskému súdu. Krajský súd

o sťažnosti podanej sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu rozhodol uznesením

zo 7. júla 2016.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá

smerovala proti uzneseniu okresného súdu, pre nedostatok právomoci.

2. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených článkov

a dohovoru uznesením krajského súdu

V namietanom uznesení krajský súd konštatoval: „Na základe hodnotenia

odsúdeného riaditeľom ústavu na výkon trestu odňatia slobody krajský súd zistil,

že odsúdený svojím správaním preukázal polepšenie a tak splnil jednu z dvoch materiálnych

podmienok.

Na to, aby mohol byť odsúdený podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia

slobody je však v zmysle nevyhnutné súčasné splnenie dvoch

materiálnych podmienok. Druhá materiálna podmienka spočíva v tom, že možno

od odsúdeného očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. Po vyhodnotení osoby

odsúdeného a jeho trestnej minulosti dospel krajský súd k záveru, že táto druhá materiálna

podmienka nie je splnená. Bez ohľadu na to, že odsúdený je prvý raz vo výkone trestu

odňatia slobody dospel krajský súd k záveru, že táto druhá materiálna podmienka nie je

splnená. Na tento záver nasvedčuje predovšetkým to, že od roku 2011 sa dostal do rozporu

so zákonom 8-krát. Vo veci Okresného súdu Malacky sp. zn. bol odsúdenému

uložený podmienečný trest odňatia slobody. Tento trest ho neodradil od páchania ďalšej

trestnej činnosti, v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia sa neosvedčil a bolo mu

nariadené trest vykonať. S poukazom na rozsudok Okresného súdu Malacky... dospel

krajský súd k záveru, že odsúdený má sklony k páchaniu trestnej činnosti rovnakého

druhu.“

Ústavný súd pri hodnotení uznesenia krajského súdu vychádzal z ustáleného

právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého a druhého stupňa nemožno

posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a druhostupňové konanie z hľadiska predmetu

konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného

posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj druhostupňového),

ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu s uznesením okresného

súdu a v nadväznosti na citovanú judikatúru poukazuje ústavný súd aj na podstatnú časť

odôvodnenia uznesenia okresného súdu, s ktorou sa krajský súd stotožnil.

Ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že napadnuté uznesenie

krajského súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, pričom medzi ním

a označenými základnými právami sťažovateľa zaručenými a dohovorom

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

dôvod na vyslovenie záveru o ich porušení.

Ústavný súd konštatuje, že uvedeným uznesením krajského súdu neboli porušené

základné práva sťažovateľa tým, že krajský súd nerozhodol v súlade s právnym názorom

sťažovateľa. negarantuje právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka konania. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom štátneho orgánu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu

je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by bol svojvoľný, zjavne

neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. Podľa názoru ústavného súdu predmetný

právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že krajský súd sa

námietkami a argumentáciou sťažovateľa v sťažnosti zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné

okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu

nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto

postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii

nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2016