Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 320/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. K., N., zastúpeného B..., s. r. o., B., konajúcou

prostredníctvom jej konateľa a advokáta JUDr. J. B., vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a a

ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Nitre č. k. -454 zo16. novembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. R. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2011

doručená sťažnosť Ing. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského

súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. -454 zo 16. novembra 2010 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z priložených dokumentov ústavný súd zistil nasledujúce okolnosti

prípadu tak, ako boli ustálené všeobecnými súdmi:

Predmetom sporu pred všeobecnými súdmi bol spor o vlastnícke právo k oceľovo-

plechovému skladu (ďalej aj „sklad“), ktorý pôvodne nebol zapísaný v katastri

nehnuteľností. Dve fyzické osoby (podnikatelia) ako navrhovatelia v konaní pred

všeobecnými súdmi (ďalej len „navrhovatelia“) užívali predmetný sklad ako nájomcovia

na základe zmluvy o nájme nebytových priestorov z 1. februára 1997 uzatvorenej

s prenajímateľom – obchodnou spoločnosťou E., a. s., N. (vlastníkom skladu a pozemkov

pod skladom). Zmluvou o vysporiadaní materiálu zabudovaného na parc. č... zo 14. februára

1997 previedla obchodná spoločnosť E., a. s., na obchodnú spoločnosť F., s. r. o.,

predmetný sklad ako „zabudovaný materiál, a to oceľovo-plechové prikrytie na parc. č...“.

Ďalšou zmluvou o prevode práva z 15. decembra 1998 prevodca (obchodná spoločnosť

F., s. r. o.) previedol vlastnícke právo ku skladu na obchodnú spoločnosť H., a. s.

Rovnakým spôsobom sa dostali do vlastníctva obchodnej spoločnosti H., a. s., aj pozemky

pod uvedeným skladom.

Navrhovatelia nadobudli od obchodnej spoločnosti H., a. s., pozemok pod sporným

skladom kúpnou zmluvou zo 16. augusta 2004 za dohodnutú kúpnu cenu 447 000 Sk, ktorej

vklad do katastra nehnuteľností bol povolený 21. septembra 2004 za dohodnutú kúpnu cenu

v sume 447 000 Sk. Ďalšou kúpnou zmluvou z toho istého dňa nadobudli navrhovatelia

od predávajúceho – obchodnej spoločnosti H., a. s. – do podielového spoluvlastníctva každý

v podiele ½ oceľovo-plechový sklad ako hnuteľnosť nachádzajúcu sa na predmetnom

pozemku za dohodnutú kúpnu cenu 403 000 Sk. Sklad ako hnuteľná vec nebol zapísaný

v katastri nehnuteľností.

Navrhovatelia uzatvorili 3. júla 2000 s obchodnou spoločnosťou H., a. s., zmluvu

o uzavretí budúcej zmluvy, predmetom ktorej bolo zabezpečenie záväzku zmluvných strán

z kúpnej zmluvy zo 4. júla 2000, ktorou sa navrhovatelia zaviazali zaplatiť za nehnuteľnosť,

a to pozemok pod skladom, ako aj za oceľovo-plechový sklad sumu 850 000 Sk, a zároveň

sa zaviazali uzavrieť v lehote určenej oprávneným zmluvu o zabezpečení záväzku zriadením

záložného práva k nehnuteľnosti – pozemku pod skladom a tiež oceľovo-plechovému

skladu.

Na majetok obchodnej spoločnosti E., a. s. (pôvodný vlastník pozemkov a skladu),

bol medzitým vyhlásený konkurz. Sťažovateľ uzatvoril 19. novembra 2007 so správcom

konkurznej podstaty úpadcu E., a. s., JUDr. B. K. kúpnu zmluvu, ktorou mal kúpiť uvedený

sklad za cenu 200 000 Sk. Vzhľadom na to, že táto zmluva mala viaceré nedostatky,

nemohlo byť vlastnícke právo sťažovateľa zapísané v katastri nehnuteľnosti. Sťažovateľ ako

odporca v konaní pred všeobecnými súdmi tvrdil, že nadobudol vlastnícke právo ku skladu

notárskou zápisnicou o osvedčení vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam pod č..., ktorou vyhlásil u notárky JUDr. D. B., že vlastníkom stavby –

skladu bez súpisného čísla postaveného na parc. č..., je on. Vlastnícke právo ku skladu bolo

následne zapísané do katastra nehnuteľností.

Navrhovatelia podali Okresnému súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) proti

sťažovateľovi žalobu o určenie, že sú vlastníkmi skladu a že sťažovateľ nie je jeho

vlastníkom. Okresný súd rozsudkom č. k. -395 z 11. marca 2010 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) návrhu vyhovel a rozhodol, že navrhovatelia sú podielovými

spoluvlastníkmi oceľovo-plechového skladu zapísaného na LV č... pre kat. úz. H...,

nachádzajúceho sa na parc. č... zastavané plochy a nádvoria, každý v podiele ½. Konanie

o určenie, že sťažovateľ nie je vlastníkom skladu vzhľadom na to, že navrhovatelia vzali

návrh v tejto časti späť, zastavil.

Okresný súd ustálil, že sklad je nehnuteľnosťou. Podľa okresného súdu navrhovatelia

splnili všetky predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Navrhovatelia

vstúpili do dobromyseľnej držby v roku 2004 a 16. augusta 2004 na základe neplatnej

kúpnej zmluvy začali nakladať s vecou ako so svojou, zatiaľ čo predtým boli iba jej

nájomcami. Vzhľadom na uzatvorenú kúpnu zmluvu boli podľa okresného súdu

dobromyseľní v tom, že zvyšok (zákonom ustanovenej) vydržacej doby 10 rokov si

započítali od ich právnych predchodcov.

Krajský súd sa s právnym posúdením veci okresným súdom stotožnil, napadnutým

rozsudkom rozsudok okresného súdu podľa

(ďalej len „OSP“) ako vecne správny potvrdil. Pretože krajský súd si osvojil aj skutkový

stav zistený veci súdom prvého stupňa a jeho právne posúdenie a odvolanie sťažovateľa

neobsahovalo podľa neho úvahy, ktorými sa súd prvého stupňa v dôvodoch svojho

rozhodnutia nezaoberal, nepovažoval už krajský súd za potrebné tieto v dôvodoch svojho

rozhodnutia opakovať, ale uviedol iba hlavné dôvody na zvýraznenie presvedčivosti

odôvodnenia.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ sťažnosť podľa čl. 127

ods. 1 , ktorou navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že ním krajský súd porušil jeho

základné práva podľa a a podľa a

listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu. Ďalej

navrhuje, aby ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

rozhodnutia sp. zn. , , , ,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Sťažovateľ namieta najmä porušenie základného práva podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa a podľa listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Sťažovateľ v prvom rade namieta, že krajský súd porušil jeho označené práva

v dôsledku toho, že nesprávne posúdil splnenie podmienok vydržania a nevysporiadal sa

v tomto smere s ním predloženými dôkazmi a ani s jeho námietkami uvedenými v odvolaní,

a to vo vzťahu k dvom okolnostiam (dobromyseľnosť vydržiteľov a započítanie vydržacej

doby).

Krajský súd mal vyvodiť nesprávny záver zo zmluvy z 3. júla 2000 v otázke

dobromyseľnosti navrhovateľov, keďže podľa sťažovateľa z tejto zmluvy vyplýva, že jej

účastníci (vrátane navrhovateľov ako vydržiteľov) považovali už v tom čase sklad

za nehnuteľnosť, pričom pojem nehnuteľnosť bol použitý v zmluve viackrát. Keďže bol

v tejto zmluve sklad považovaný za nehnuteľnosť, mali to podľa sťažovateľa navrhovatelia

najmenej od tohto času vedieť a tiež im malo byť známe aj to, že neskoršou kúpnou

zmluvou zo 16. augusta 2004 nenadobúdajú postavenie vlastníkov. Nemali byť preto

na účely nadobudnutia vlastníckeho práva ku skladu vydržaním považovaní

za dobromyseľných. Ani prípadná neznalosť právneho posúdenia veci ako veci nehnuteľnej

nemá podľa sťažovateľa v zmysle zásady „ignorantia iuris non excusat“ navrhovateľov

ospravedlňovať.

Sťažovateľ reaguje najmä na nasledujúcu časť odôvodnenia napadnutého rozsudku

krajského súdu:

„Námietka odporcu, že prvostupňový súd sa v dôvodoch svojho písomného

rozhodnutia nevyporiadal so zmluvou zo dňa 3. 7. 2000 a táto absentuje v dôvodoch

písomného rozhodnutia prvostupňového súdu nie je dôvodná. Prvostupňový súd vyhodnotil

tento listinný dôkaz na čl. 7 v dôvodoch svojho písomného rozhodnutia. Uvedenú zmluvu

posúdil ako zmluvu o uzavretí budúcej zmluvy, ktorej bolo zabezpečenie záväzku zmluvných

strán z kúpnej zmluvy zo dňa 4. 7. 2000, ktorou sa kupujúci zaviazali zaplatiť

za nehnuteľnosť a to parc. č. 689/3 a oceľovo-plechový sklad čiastku 850.000 Sk.“

S námietkou o nesprávnom posúdení a rozhodnutí o dobromyseľnosti navrhovateľov

súvisí aj námietka sťažovateľa o tom, že sa krajský súd nevysporiadal s jeho tvrdeniami

o nedôveryhodnosti svedkov, z ktorých (okrem iného) vyvodil záver o dobromyseľnosti

navrhovateľov. Sťažovateľ uviedol, že „poukázal súdu (okresnému, pozn.) na skutočnosť, že

sa jedná o organizovanú skupinu osôb, ktoré majú pozakladané personálne prepojené

spoločnosti, ktoré žijú z obdobných fingovaných prevodov a prenájmu nehnuteľností...“,

a taktiež uviedol tvrdenia, prečo mali byť vyjadrenia jednotlivých svedkov (štatutárnych

orgánov obchodnej spoločnosti H., a. s., ako aj navrhovateľov) rozporuplné v otázke, či

považujú sklad za hnuteľnosť alebo nehnuteľnosť. Krajský súd tak podľa sťažovateľa nemal

prihliadnuť na dôkazy svedčiace v jeho prospech.

Krajský súd mal taktiež nesprávne právne posúdiť vec aj v otázke započítania

vydržacej doby. Podľa sťažovateľa nemožno do vydržacej doby započítať dobu oprávnenej

držby viacerých právnych predchodcov, ale len jedného právneho predchodcu, keďže § 134

ods. 3 používa jednotné číslo pojmu „právny predchodca“, a nie

plurál.

Podľa sa do doby podľa odseku 1 (vydržacej

doby, pozn.) započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.

Už okresný súd sa s právnym názorom sťažovateľa nestotožnil. Podľa odôvodnenia

rozsudku okresného súdu „Rovnako nie je správna argumentácia právneho zástupcu

odporcu, že nie je možné započítať oprávnenú lehotu právnych predchodcov navrhovateľov,

teda viacerých právnych predchodcov, pričom oprávnená držba právnych predchodcov

navrhovateľov bola v konaní preukázaná...“. Krajský súd sa v napadnutom rozsudku

s odôvodnením okresného súdu stotožnil a navyše uviedol, že „Z uvedenej ustálenej

rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky a z judikatúry Najvyššieho súdu SR

vyplýva, že námietka odporcu ohľadne započítania predchádzajúcej držby právnych

predchodcov navrhovateľov je nedôvodná. Zákonodarca nikde neustanovil, že je možné

započítať vydržaciu lehotu iba bezprostredne predchádzajúceho právneho predchodcu

a tento názor odporcu nevyplýva ani z konštantnej judikatúry súdov Slovenskej republiky...

Odvolací súd sa preto stotožnil s názorom súdu prvého stupňa o započítaní vydržacej doby

právnych predchodcov navrhovateľov...“.

Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

V nadväznosti na to pri rozhodovaní o sťažnosti musí ústavný súd posudzovať

odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu v spojitosti s odôvodnením rozsudku

okresného súdu, ktoré ako vecne správne krajský súd potvrdil.

Podstata úvahy okresného súdu, ktorú potvrdil krajský súd, spočíva v skúmaní

podmienok vydržania. Pre rozsudok okresného súdu nebolo rozhodujúce, či vydržitelia

považovali vec za hnuteľnú alebo za nehnuteľnú (a preto nebola táto otázka v protiklade

s názorom sťažovateľa ani zásadnou pre jeho rozhodnutie), ale či ju dobromyseľne

považovali za vlastnú a či aj inak splnili podmienky na vydržanie tejto veci ako veci

nehnuteľnej, hoci sa nazdávali, že ide o vec hnuteľnú, a to za podmienky, že sklad nebol

zapísaný v katastri nehnuteľností. Zároveň sa podľa krajského súdu (ako aj okresného súdu)

do vydržacej doby započíta doba držby každého jedného právneho predchodcu.

Podľa krajského súdu držba navrhovateľov s vôľou nakladať s vecou ako vlastnou

nepochybne začala v roku 2004, keď navrhovatelia na základe kúpnej zmluvy

zo 16. augusta 2004 začali nakladať so skladom ako so svojou vecou, hoci predmetná

zmluva neviedla k prevodu vlastníckeho práva ku skladu ako k veci nehnuteľnej.

Detentormi skladu boli navrhovatelia (ako nájomcovia) už určitý čas pred uzatvorením tejto

kúpnej zmluvy. Navrhovatelia boli vzhľadom na uzatvorenú zmluvu zo 16. augusta 2004

dobromyseľní a zvyšok vydržacej doby si započítali do doby 10 rokov od právnych

predchodcov, ktorých krajský súd považoval tiež za dobromyseľných držiteľov.

Tento názor krajského súdu považuje ústavný súd za ústavne udržateľný. Ústavný

súd nemôže nahrádzať všeobecný súd a zasahovať do jeho právomoci pri vyhodnotení

listinných dôkazov, výpovedí svedkov či účastníkov. Pre účely sťažnosti je ale podstatné, že

krajský súd (ako aj okresný súd) neprekročil ústavný rámec pre ich vyhodnotenie a vyvodil

ústavne konformný záver o požiadavke dobromyseľnosti vo vzťahu k nadobudnutiu

vlastníckeho práva vydržaním k veci, ktorá nie je zapísaná v katastri nehnuteľností.

Rovnako sa krajský súd (s odvolaním sa na odôvodnenie rozsudku okresného súdu)

ústavne udržateľným spôsobom vysporiadal aj s otázkou započítania doby držby

predchádzajúcich držiteľov, ktorých vzťah k veci a ani jej postupné prevody neboli zapísané

v katastri nehnuteľností. Žiada sa síce dať sťažovateľovi za pravdu v tom, že bolo možné

očakávať, aby sa krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku neodvolal iba

na „konštantnú judikatúru“, ale aby zároveň uviedol, o akú judikatúru ide, napríklad

výpočtom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Avšak bez ohľadu na túto

skutočnosť považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľný výklad krajského súdu

(aj s odvolaním sa na výklad okresného súdu), podľa ktorého sa do vydržacej doby započíta

vždy aj riadne plynutie vydržacej doby každého jedného právneho predchodcu, teda nielen

jediného priameho právneho predchodcu vydržiteľa.

Sťažovateľ ďalej namieta, že krajský súd sa „arbitrárnym spôsobom“ zaoberal

a právne posudzoval jeho vlastníctvo v konaní s pozitívnym určovacím petitom, teda

v konaní o určení vlastníckeho práva navrhovateľov, a s touto námietkou sa krajský súd ani

nemal dostatočne vysporiadať. Keďže predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva

navrhovateľov, nemal krajský súd dôvod skúmať, či je vlastníkom sťažovateľ, a rovnako tak

nemal ani posudzovať spôsob nadobudnutia jeho tvrdeného vlastníckeho práva. Týmto

spôsobom sa mal krajský súd odchýliť od iného rozsudku krajského súdu v inom konaní

(sťažovateľ poukazuje na rozsudok krajského súdu „č. k. -310

z 8. septembra 2009“), z ktorého sťažovateľ vyvodzuje záver, že v konaní s pozitívnym

určovacím petitom nie je potrebné skúmať vlastnícke právo iného účastníka ako toho,

vlastníctvo ktorého má byť podľa návrhu na začatie konania určené.

Námietky sťažovateľa smerovali proti nasledujúcej časti odôvodnenia rozsudku

okresného súdu, s ktorým sa krajský súd stotožnil:

„Súd v konaní o vlastníckej žalobe navrhovateľov je oprávnený ako predbežnú

otázku riešiť otázku vlastníckeho práva odporcu k spornej nehnuteľnosti, ku ktorej má list

vlastníctva a aby v súdnom konaní boli preskúmané okolnosti, za ktorých nadobudol

vlastnícke práva na základe osvedčenia o vydržaní podľa Notárskeho poriadku. Môže sa

ako predbežnou otázkou zaoberať tým, či tvrdenia v osvedčení o vydržaní spísanom

notárom boli pravdivé a či mal odporca postavenie oprávneného držiteľa k nehnuteľnosti

po celú vydržaciu dobu, príp. jeho právny predchodca.“

Následne okresný súd zodpovedal predbežnú otázku tak, že sťažovateľ nie je

vlastníkom. Krajský súd neuviedol odchylnú úvahu a stotožnil sa s dôvodmi uvedenými

okresným súdom.

Podľa ústavného súdu sa rozhodovanie o vlastníckom práve navrhovateľov

prirodzene dotýka aj tvrdeného vlastníckeho práva sťažovateľa ako účastníka konania,

a preto je pochopiteľné, že sa okresný súd a krajský súd mohli zaoberať aj otázkou, či

sťažovateľ je vlastníkom skladu, a mohli z nej vyvodiť dôsledky pre svoju rozhodovaciu

činnosť. Nadobudnutie vlastníctva sťažovateľom by totiž mohlo viesť k zániku vlastníctva

navrhovateľov. Rozsah skúmania závisí od skutkových a právnych okolností prípadu

a od tvrdení účastníkov konania, preto môže potreba alebo možnosť skúmania vlastníckeho

práva iného účastníka konania ako toho, vlastníctvo ktorého sa má určiť, závisieť

od okolností každého jedného prípadu. Navyše, z reprodukovaného textu napadnutého

rozsudku krajského súdu vyplýva najmä ústavne konformné vysvetlenie, prečo môže

skúmať vlastnícke právo sťažovateľa, hoci existuje notárske osvedčenie o vydržaní

svedčiace v jeho prospech, a tiež to, že môže dospieť k inému záveru ako k tomu, ktorý

vyplýva z osvedčenia.

Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd aj s touto námietkou vysporiadal

ústavne súladným spôsobom nevyvolávajúcim pochybnosti, že by mohlo ísť o svojvoľné

alebo zjavne neodôvodnené rozhodnutie.

Sťažovateľ taktiež namieta nesprávne rozhodnutie o trovách, a to z dôvodu, že podľa

neho okresný súd a krajský súd „... pri rozhodovaní o náhrade trov konania svojvoľne

a arbitrárnym spôsobom interpretovali a odmietli aplikovať správnu právnu normu § 146

ods. 2 prvá veta “.

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu aj v časti

o náhrade trov konania s odôvodnením:

„Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že v danom prípade

neprichádza do úvahy postup podľa a to zodpovednosť za zastavenie

konania. Nie je možné pripísať na ťarchu navrhovateľom späť vzatie návrhu na začatie

konania, keď v priebehu konania na základe zisťovania zo strany súdu bola podaná správa

z Mestského úradu..., odbor stavebný, že uvedený sklad je nehnuteľnosťou. Práve

na základe tohto vyjadrenia navrhovatelia svoju žalobu zobrali späť.“

Podľa žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Podľa ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo

zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,

ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Podľa sťažovateľa navrhovatelia zavinili zastavenie konania, lebo „... bola podaná

žaloba s viacerými žalobnými návrhmi (petitmi), z ktorých jeden sa v priebehu konania

ukázal ako zjavne neopodstatnený. Negatívny určovací petit, ktorý Žalobcovia vzali späť

nebol spôsobilý vyriešiť ich údajné neisté právne postavenie. Žalobcovia žalovali nesprávne

a neodôvodnene, preto vzali žalobu čiastočne späť a zavinili zastavenie konania.“. Týmto

spôsobom mal krajský súd nesprávne aplikovať ustanovenia .

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd pochybil aj tým, že zohľadnil už namietanú otázku –

posúdenie spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva sťažovateľom – ako významnú aj pre

rozhodovanie o trovách konania.

Podľa názoru krajského súdu sťažovateľ „... nemôže v danej veci argumentovať tým,

že navrhovatelia vedeli, že sa jedná o nehnuteľnosť, a preto zapríčinili zastavenie konania.

Tvrdenie odporcu (sťažovateľa, pozn.) odporuje aj jeho spôsobu nadobudnutia

predmetného skladu do výlučného vlastníctva, keď ho nadobúdal ako hnuteľnosť, a len

z dôvodu, že jeho zmluva nebola vkladuschopnou listinou, nakoľko nespĺňala náležitosti

zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam napokon pristúpil k tomu, že si dal

nehnuteľnosť osvedčiť titulom vydržania.“.

Rozhodovanie o náhrade trov konania je súčasťou súdneho konania, a preto

všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže

rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade

so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka konania

na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade

trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Z ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva všeobecný záver, že

rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla samo osebe intenzitu

predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa

môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov

konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi

akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadaného výroku o trovách

konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu

ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné

základné právo (m. m. , , , ,

). V tomto prípade k takému zisteniu ústavný súd nedospel. Sťažovateľom

namietané pochybenie nemôže zakladať nedostatok takej intenzity, že by to malo mať

zásadný vplyv na ústavnú regulárnosť celého procesu, a navyše, ústavný súd v tomto smere

vychádzal aj z princípu minimalizácie zásahov do právoplatných rozhodnutí iných orgánov

verejnej moci (napr. , ), ktorým sa vo svojej rozhodovacej

činnosti dôsledne riadi.

Ústavný súd z uvedeného dôvodu ani v tejto otázke nepovažuje napadnutý rozsudok

krajského súdu za neakceptovateľný alebo zjavne neodôvodnený. Navyše, ani prípadné

pochybenie v rozsahu namietanom sťažovateľom by nepredstavovalo zásah takej závažnosti

do označených práv sťažovateľa, ktorý by dosahoval ústavnoprávny rozmer a odôvodňoval

by prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu

dospel k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, predmetné rozhodnutie

obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho

výklad a závery bolo možné kvalifikovať ako nepredvídateľnú alebo ústavne

neaprobovateľnú aplikáciu aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Súčasťou obsahu základného

práva na spravodlivé konanie podľa (a podľa listiny a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (, ,

). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997). Krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné

okolnosti prípadu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože napadnutý rozsudok krajského súdu nevykazuje

znaky arbitrárnosti a jeho vydaniu predchádzal postup, v ktorom boli rešpektované princípy

spravodlivého procesu, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný takýto postup

a hodnotenia nahrádzať (podobne aj m. m. , ) a v tejto situácii

nemá ani dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto

súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme

všeobecného súdnictva.

Ústavný súd z toho dôvodu nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu

vykazoval z ústavnoprávneho hľadiska také nedostatky, že ním malo byť zasiahnuté

do základného práva sťažovateľa podľa a podľa listiny,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ ďalej namietal porušenie základného práva podľa ,

čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu, ktoré odvodzuje iba z už uvedených

námietok proti napadnutému rozsudku krajského súdu v spojitosti s rozsudkom okresného

súdu, a to nesprávnym rozhodnutím o predmete sporu, ako aj nesprávnym rozhodnutím

o náhrade trov konania.

Podľa a listiny každý má právo vlastniť majetok.

Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa

zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20

ods. 1 poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. ,

), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí

aj základné právo vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

, resp. dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa

ods. 1 , listiny alebo dodatkového protokolu napadnutým

rozsudkom krajského súdu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich

porušením ().

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva podľa a podľa

čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a ani základným právom

podľa , listiny a dodatkového protokolu neexistuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa

spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, avšak obsahom základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, nie je právo na prijatie takého

rozhodnutia, ktoré by muselo konvenovať názorom a požiadavkám sťažovateľa. Nezávislé

súdne rozhodovanie občianskoprávnych sporov vyúsťuje takmer bezvýnimočne do takého

verdiktu, že jeden z účastníkov konania nie je procesne úspešný.

S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2

).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa

aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2012