Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 174 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (179)IV. ÚS 320/2012
PDF · 329.52 KB
No categories available
IV. ÚS 320/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. K., N., zastúpeného B..., s. r. o., B., konajúcou
prostredníctvom jej konateľa a advokáta JUDr. J. B., vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11
ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Nitre č. k. 6 Co/135/2010-454 zo16. novembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. R. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2011
doručená sťažnosť Ing. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského
súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co/135/2010-454 zo 16. novembra 2010 (ďalej
aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z priložených dokumentov ústavný súd zistil nasledujúce okolnosti
prípadu tak, ako boli ustálené všeobecnými súdmi:
Predmetom sporu pred všeobecnými súdmi bol spor o vlastnícke právo k oceľovo-
plechovému skladu (ďalej aj „sklad“), ktorý pôvodne nebol zapísaný v katastri
nehnuteľností. Dve fyzické osoby (podnikatelia) ako navrhovatelia v konaní pred
všeobecnými súdmi (ďalej len „navrhovatelia“) užívali predmetný sklad ako nájomcovia
na základe zmluvy o nájme nebytových priestorov z 1. februára 1997 uzatvorenej
s prenajímateľom – obchodnou spoločnosťou E., a. s., N. (vlastníkom skladu a pozemkov
pod skladom). Zmluvou o vysporiadaní materiálu zabudovaného na parc. č... zo 14. februára
1997 previedla obchodná spoločnosť E., a. s., na obchodnú spoločnosť F., s. r. o.,
predmetný sklad ako „zabudovaný materiál, a to oceľovo-plechové prikrytie na parc. č...“.
Ďalšou zmluvou o prevode práva z 15. decembra 1998 prevodca (obchodná spoločnosť
F., s. r. o.) previedol vlastnícke právo ku skladu na obchodnú spoločnosť H., a. s.
Rovnakým spôsobom sa dostali do vlastníctva obchodnej spoločnosti H., a. s., aj pozemky
pod uvedeným skladom.
Navrhovatelia nadobudli od obchodnej spoločnosti H., a. s., pozemok pod sporným
skladom kúpnou zmluvou zo 16. augusta 2004 za dohodnutú kúpnu cenu 447 000 Sk, ktorej
vklad do katastra nehnuteľností bol povolený 21. septembra 2004 za dohodnutú kúpnu cenu
v sume 447 000 Sk. Ďalšou kúpnou zmluvou z toho istého dňa nadobudli navrhovatelia
od predávajúceho – obchodnej spoločnosti H., a. s. – do podielového spoluvlastníctva každý
v podiele ½ oceľovo-plechový sklad ako hnuteľnosť nachádzajúcu sa na predmetnom
pozemku za dohodnutú kúpnu cenu 403 000 Sk. Sklad ako hnuteľná vec nebol zapísaný
v katastri nehnuteľností.
Navrhovatelia uzatvorili 3. júla 2000 s obchodnou spoločnosťou H., a. s., zmluvu
o uzavretí budúcej zmluvy, predmetom ktorej bolo zabezpečenie záväzku zmluvných strán
z kúpnej zmluvy zo 4. júla 2000, ktorou sa navrhovatelia zaviazali zaplatiť za nehnuteľnosť,
a to pozemok pod skladom, ako aj za oceľovo-plechový sklad sumu 850 000 Sk, a zároveň
sa zaviazali uzavrieť v lehote určenej oprávneným zmluvu o zabezpečení záväzku zriadením
záložného práva k nehnuteľnosti – pozemku pod skladom a tiež oceľovo-plechovému
skladu.
Na majetok obchodnej spoločnosti E., a. s. (pôvodný vlastník pozemkov a skladu),
bol medzitým vyhlásený konkurz. Sťažovateľ uzatvoril 19. novembra 2007 so správcom
konkurznej podstaty úpadcu E., a. s., JUDr. B. K. kúpnu zmluvu, ktorou mal kúpiť uvedený
sklad za cenu 200 000 Sk. Vzhľadom na to, že táto zmluva mala viaceré nedostatky,
nemohlo byť vlastnícke právo sťažovateľa zapísané v katastri nehnuteľnosti. Sťažovateľ ako
odporca v konaní pred všeobecnými súdmi tvrdil, že nadobudol vlastnícke právo ku skladu
notárskou zápisnicou o osvedčení vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam pod č..., ktorou vyhlásil u notárky JUDr. D. B., že vlastníkom stavby –
skladu bez súpisného čísla postaveného na parc. č..., je on. Vlastnícke právo ku skladu bolo
následne zapísané do katastra nehnuteľností.
Navrhovatelia podali Okresnému súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) proti
sťažovateľovi žalobu o určenie, že sú vlastníkmi skladu a že sťažovateľ nie je jeho
vlastníkom. Okresný súd rozsudkom č. k. 9 C/41/2008-395 z 11. marca 2010 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) návrhu vyhovel a rozhodol, že navrhovatelia sú podielovými
spoluvlastníkmi oceľovo-plechového skladu zapísaného na LV č... pre kat. úz. H...,
nachádzajúceho sa na parc. č... zastavané plochy a nádvoria, každý v podiele ½. Konanie
o určenie, že sťažovateľ nie je vlastníkom skladu vzhľadom na to, že navrhovatelia vzali
návrh v tejto časti späť, zastavil.
Okresný súd ustálil, že sklad je nehnuteľnosťou. Podľa okresného súdu navrhovatelia
splnili všetky predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Navrhovatelia
vstúpili do dobromyseľnej držby v roku 2004 a 16. augusta 2004 na základe neplatnej
kúpnej zmluvy začali nakladať s vecou ako so svojou, zatiaľ čo predtým boli iba jej
nájomcami. Vzhľadom na uzatvorenú kúpnu zmluvu boli podľa okresného súdu
dobromyseľní v tom, že zvyšok (zákonom ustanovenej) vydržacej doby 10 rokov si
započítali od ich právnych predchodcov.
Krajský súd sa s právnym posúdením veci okresným súdom stotožnil, napadnutým
rozsudkom rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“) ako vecne správny potvrdil. Pretože krajský súd si osvojil aj skutkový
stav zistený veci súdom prvého stupňa a jeho právne posúdenie a odvolanie sťažovateľa
neobsahovalo podľa neho úvahy, ktorými sa súd prvého stupňa v dôvodoch svojho
rozhodnutia nezaoberal, nepovažoval už krajský súd za potrebné tieto v dôvodoch svojho
rozhodnutia opakovať, ale uviedol iba hlavné dôvody na zvýraznenie presvedčivosti
odôvodnenia.
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ sťažnosť podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, ktorou navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že ním krajský súd porušil jeho
základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1
listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu. Ďalej
navrhuje, aby ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.
rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06,
III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Sťažovateľ namieta najmä porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Sťažovateľ v prvom rade namieta, že krajský súd porušil jeho označené práva
v dôsledku toho, že nesprávne posúdil splnenie podmienok vydržania a nevysporiadal sa
v tomto smere s ním predloženými dôkazmi a ani s jeho námietkami uvedenými v odvolaní,
a to vo vzťahu k dvom okolnostiam (dobromyseľnosť vydržiteľov a započítanie vydržacej
doby).
Krajský súd mal vyvodiť nesprávny záver zo zmluvy z 3. júla 2000 v otázke
dobromyseľnosti navrhovateľov, keďže podľa sťažovateľa z tejto zmluvy vyplýva, že jej
účastníci (vrátane navrhovateľov ako vydržiteľov) považovali už v tom čase sklad
za nehnuteľnosť, pričom pojem nehnuteľnosť bol použitý v zmluve viackrát. Keďže bol
v tejto zmluve sklad považovaný za nehnuteľnosť, mali to podľa sťažovateľa navrhovatelia
najmenej od tohto času vedieť a tiež im malo byť známe aj to, že neskoršou kúpnou
zmluvou zo 16. augusta 2004 nenadobúdajú postavenie vlastníkov. Nemali byť preto
na účely nadobudnutia vlastníckeho práva ku skladu vydržaním považovaní
za dobromyseľných. Ani prípadná neznalosť právneho posúdenia veci ako veci nehnuteľnej
nemá podľa sťažovateľa v zmysle zásady „ignorantia iuris non excusat“ navrhovateľov
ospravedlňovať.
Sťažovateľ reaguje najmä na nasledujúcu časť odôvodnenia napadnutého rozsudku
krajského súdu:
„Námietka odporcu, že prvostupňový súd sa v dôvodoch svojho písomného
rozhodnutia nevyporiadal so zmluvou zo dňa 3. 7. 2000 a táto absentuje v dôvodoch
písomného rozhodnutia prvostupňového súdu nie je dôvodná. Prvostupňový súd vyhodnotil
tento listinný dôkaz na čl. 7 v dôvodoch svojho písomného rozhodnutia. Uvedenú zmluvu
posúdil ako zmluvu o uzavretí budúcej zmluvy, ktorej bolo zabezpečenie záväzku zmluvných
strán z kúpnej zmluvy zo dňa 4. 7. 2000, ktorou sa kupujúci zaviazali zaplatiť
za nehnuteľnosť a to parc. č. 689/3 a oceľovo-plechový sklad čiastku 850.000 Sk.“
S námietkou o nesprávnom posúdení a rozhodnutí o dobromyseľnosti navrhovateľov
súvisí aj námietka sťažovateľa o tom, že sa krajský súd nevysporiadal s jeho tvrdeniami
o nedôveryhodnosti svedkov, z ktorých (okrem iného) vyvodil záver o dobromyseľnosti
navrhovateľov. Sťažovateľ uviedol, že „poukázal súdu (okresnému, pozn.) na skutočnosť, že
sa jedná o organizovanú skupinu osôb, ktoré majú pozakladané personálne prepojené
spoločnosti, ktoré žijú z obdobných fingovaných prevodov a prenájmu nehnuteľností...“,
a taktiež uviedol tvrdenia, prečo mali byť vyjadrenia jednotlivých svedkov (štatutárnych
orgánov obchodnej spoločnosti H., a. s., ako aj navrhovateľov) rozporuplné v otázke, či
považujú sklad za hnuteľnosť alebo nehnuteľnosť. Krajský súd tak podľa sťažovateľa nemal
prihliadnuť na dôkazy svedčiace v jeho prospech.
Krajský súd mal taktiež nesprávne právne posúdiť vec aj v otázke započítania
vydržacej doby. Podľa sťažovateľa nemožno do vydržacej doby započítať dobu oprávnenej
držby viacerých právnych predchodcov, ale len jedného právneho predchodcu, keďže § 134
ods. 3 Občianskeho zákonníka používa jednotné číslo pojmu „právny predchodca“, a nie
plurál.
Podľa § 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa do doby podľa odseku 1 (vydržacej
doby, pozn.) započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.
Už okresný súd sa s právnym názorom sťažovateľa nestotožnil. Podľa odôvodnenia
rozsudku okresného súdu „Rovnako nie je správna argumentácia právneho zástupcu
odporcu, že nie je možné započítať oprávnenú lehotu právnych predchodcov navrhovateľov,
teda viacerých právnych predchodcov, pričom oprávnená držba právnych predchodcov
navrhovateľov bola v konaní preukázaná...“. Krajský súd sa v napadnutom rozsudku
s odôvodnením okresného súdu stotožnil a navyše uviedol, že „Z uvedenej ustálenej
rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky a z judikatúry Najvyššieho súdu SR
vyplýva, že námietka odporcu ohľadne započítania predchádzajúcej držby právnych
predchodcov navrhovateľov je nedôvodná. Zákonodarca nikde neustanovil, že je možné
započítať vydržaciu lehotu iba bezprostredne predchádzajúceho právneho predchodcu
a tento názor odporcu nevyplýva ani z konštantnej judikatúry súdov Slovenskej republiky...
Odvolací súd sa preto stotožnil s názorom súdu prvého stupňa o započítaní vydržacej doby
právnych predchodcov navrhovateľov...“.
Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
V nadväznosti na to pri rozhodovaní o sťažnosti musí ústavný súd posudzovať
odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu v spojitosti s odôvodnením rozsudku
okresného súdu, ktoré ako vecne správne krajský súd potvrdil.
Podstata úvahy okresného súdu, ktorú potvrdil krajský súd, spočíva v skúmaní
podmienok vydržania. Pre rozsudok okresného súdu nebolo rozhodujúce, či vydržitelia
považovali vec za hnuteľnú alebo za nehnuteľnú (a preto nebola táto otázka v protiklade
s názorom sťažovateľa ani zásadnou pre jeho rozhodnutie), ale či ju dobromyseľne
považovali za vlastnú a či aj inak splnili podmienky na vydržanie tejto veci ako veci
nehnuteľnej, hoci sa nazdávali, že ide o vec hnuteľnú, a to za podmienky, že sklad nebol
zapísaný v katastri nehnuteľností. Zároveň sa podľa krajského súdu (ako aj okresného súdu)
do vydržacej doby započíta doba držby každého jedného právneho predchodcu.
Podľa krajského súdu držba navrhovateľov s vôľou nakladať s vecou ako vlastnou
nepochybne začala v roku 2004, keď navrhovatelia na základe kúpnej zmluvy
zo 16. augusta 2004 začali nakladať so skladom ako so svojou vecou, hoci predmetná
zmluva neviedla k prevodu vlastníckeho práva ku skladu ako k veci nehnuteľnej.
Detentormi skladu boli navrhovatelia (ako nájomcovia) už určitý čas pred uzatvorením tejto
kúpnej zmluvy. Navrhovatelia boli vzhľadom na uzatvorenú zmluvu zo 16. augusta 2004
dobromyseľní a zvyšok vydržacej doby si započítali do doby 10 rokov od právnych
predchodcov, ktorých krajský súd považoval tiež za dobromyseľných držiteľov.
Tento názor krajského súdu považuje ústavný súd za ústavne udržateľný. Ústavný
súd nemôže nahrádzať všeobecný súd a zasahovať do jeho právomoci pri vyhodnotení
listinných dôkazov, výpovedí svedkov či účastníkov. Pre účely sťažnosti je ale podstatné, že
krajský súd (ako aj okresný súd) neprekročil ústavný rámec pre ich vyhodnotenie a vyvodil
ústavne konformný záver o požiadavke dobromyseľnosti vo vzťahu k nadobudnutiu
vlastníckeho práva vydržaním k veci, ktorá nie je zapísaná v katastri nehnuteľností.
Rovnako sa krajský súd (s odvolaním sa na odôvodnenie rozsudku okresného súdu)
ústavne udržateľným spôsobom vysporiadal aj s otázkou započítania doby držby
predchádzajúcich držiteľov, ktorých vzťah k veci a ani jej postupné prevody neboli zapísané
v katastri nehnuteľností. Žiada sa síce dať sťažovateľovi za pravdu v tom, že bolo možné
očakávať, aby sa krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku neodvolal iba
na „konštantnú judikatúru“, ale aby zároveň uviedol, o akú judikatúru ide, napríklad
výpočtom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Avšak bez ohľadu na túto
skutočnosť považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľný výklad krajského súdu
(aj s odvolaním sa na výklad okresného súdu), podľa ktorého sa do vydržacej doby započíta
vždy aj riadne plynutie vydržacej doby každého jedného právneho predchodcu, teda nielen
jediného priameho právneho predchodcu vydržiteľa.
Sťažovateľ ďalej namieta, že krajský súd sa „arbitrárnym spôsobom“ zaoberal
a právne posudzoval jeho vlastníctvo v konaní s pozitívnym určovacím petitom, teda
v konaní o určení vlastníckeho práva navrhovateľov, a s touto námietkou sa krajský súd ani
nemal dostatočne vysporiadať. Keďže predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva
navrhovateľov, nemal krajský súd dôvod skúmať, či je vlastníkom sťažovateľ, a rovnako tak
nemal ani posudzovať spôsob nadobudnutia jeho tvrdeného vlastníckeho práva. Týmto
spôsobom sa mal krajský súd odchýliť od iného rozsudku krajského súdu v inom konaní
(sťažovateľ poukazuje na rozsudok krajského súdu „č. k. 6 Co/85,116/2009-310
z 8. septembra 2009“), z ktorého sťažovateľ vyvodzuje záver, že v konaní s pozitívnym
určovacím petitom nie je potrebné skúmať vlastnícke právo iného účastníka ako toho,
vlastníctvo ktorého má byť podľa návrhu na začatie konania určené.
Námietky sťažovateľa smerovali proti nasledujúcej časti odôvodnenia rozsudku
okresného súdu, s ktorým sa krajský súd stotožnil:
„Súd v konaní o vlastníckej žalobe navrhovateľov je oprávnený ako predbežnú
otázku riešiť otázku vlastníckeho práva odporcu k spornej nehnuteľnosti, ku ktorej má list
vlastníctva a aby v súdnom konaní boli preskúmané okolnosti, za ktorých nadobudol
vlastnícke práva na základe osvedčenia o vydržaní podľa Notárskeho poriadku. Môže sa
ako predbežnou otázkou zaoberať tým, či tvrdenia v osvedčení o vydržaní spísanom
notárom boli pravdivé a či mal odporca postavenie oprávneného držiteľa k nehnuteľnosti
po celú vydržaciu dobu, príp. jeho právny predchodca.“
Následne okresný súd zodpovedal predbežnú otázku tak, že sťažovateľ nie je
vlastníkom. Krajský súd neuviedol odchylnú úvahu a stotožnil sa s dôvodmi uvedenými
okresným súdom.
Podľa ústavného súdu sa rozhodovanie o vlastníckom práve navrhovateľov
prirodzene dotýka aj tvrdeného vlastníckeho práva sťažovateľa ako účastníka konania,
a preto je pochopiteľné, že sa okresný súd a krajský súd mohli zaoberať aj otázkou, či
sťažovateľ je vlastníkom skladu, a mohli z nej vyvodiť dôsledky pre svoju rozhodovaciu
činnosť. Nadobudnutie vlastníctva sťažovateľom by totiž mohlo viesť k zániku vlastníctva
navrhovateľov. Rozsah skúmania závisí od skutkových a právnych okolností prípadu
a od tvrdení účastníkov konania, preto môže potreba alebo možnosť skúmania vlastníckeho
práva iného účastníka konania ako toho, vlastníctvo ktorého sa má určiť, závisieť
od okolností každého jedného prípadu. Navyše, z reprodukovaného textu napadnutého
rozsudku krajského súdu vyplýva najmä ústavne konformné vysvetlenie, prečo môže
skúmať vlastnícke právo sťažovateľa, hoci existuje notárske osvedčenie o vydržaní
svedčiace v jeho prospech, a tiež to, že môže dospieť k inému záveru ako k tomu, ktorý
vyplýva z osvedčenia.
Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd aj s touto námietkou vysporiadal
ústavne súladným spôsobom nevyvolávajúcim pochybnosti, že by mohlo ísť o svojvoľné
alebo zjavne neodôvodnené rozhodnutie.
Sťažovateľ taktiež namieta nesprávne rozhodnutie o trovách, a to z dôvodu, že podľa
neho okresný súd a krajský súd „... pri rozhodovaní o náhrade trov konania svojvoľne
a arbitrárnym spôsobom interpretovali a odmietli aplikovať správnu právnu normu § 146
ods. 2 prvá veta OSP“.
Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu aj v časti
o náhrade trov konania s odôvodnením:
„Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že v danom prípade
neprichádza do úvahy postup podľa § 146 ods. 2 OSP a to zodpovednosť za zastavenie
konania. Nie je možné pripísať na ťarchu navrhovateľom späť vzatie návrhu na začatie
konania, keď v priebehu konania na základe zisťovania zo strany súdu bola podaná správa
z Mestského úradu..., odbor stavebný, že uvedený sklad je nehnuteľnosťou. Práve
na základe tohto vyjadrenia navrhovatelia svoju žalobu zobrali späť.“
Podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.
Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo
zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,
ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.
Podľa sťažovateľa navrhovatelia zavinili zastavenie konania, lebo „... bola podaná
žaloba s viacerými žalobnými návrhmi (petitmi), z ktorých jeden sa v priebehu konania
ukázal ako zjavne neopodstatnený. Negatívny určovací petit, ktorý Žalobcovia vzali späť
nebol spôsobilý vyriešiť ich údajné neisté právne postavenie. Žalobcovia žalovali nesprávne
a neodôvodnene, preto vzali žalobu čiastočne späť a zavinili zastavenie konania.“. Týmto
spôsobom mal krajský súd nesprávne aplikovať ustanovenia § 146 ods. 2 OSP.
Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd pochybil aj tým, že zohľadnil už namietanú otázku –
posúdenie spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva sťažovateľom – ako významnú aj pre
rozhodovanie o trovách konania.
Podľa názoru krajského súdu sťažovateľ „... nemôže v danej veci argumentovať tým,
že navrhovatelia vedeli, že sa jedná o nehnuteľnosť, a preto zapríčinili zastavenie konania.
Tvrdenie odporcu (sťažovateľa, pozn.) odporuje aj jeho spôsobu nadobudnutia
predmetného skladu do výlučného vlastníctva, keď ho nadobúdal ako hnuteľnosť, a len
z dôvodu, že jeho zmluva nebola vkladuschopnou listinou, nakoľko nespĺňala náležitosti
zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam napokon pristúpil k tomu, že si dal
nehnuteľnosť osvedčiť titulom vydržania.“.
Rozhodovanie o náhrade trov konania je súčasťou súdneho konania, a preto
všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže
rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade
so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania
na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade
trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).
Z ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva všeobecný záver, že
rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla samo osebe intenzitu
predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa
môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov
konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi
akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadaného výroku o trovách
konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu
ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné
základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010,
IV. ÚS 40/2011). V tomto prípade k takému zisteniu ústavný súd nedospel. Sťažovateľom
namietané pochybenie nemôže zakladať nedostatok takej intenzity, že by to malo mať
zásadný vplyv na ústavnú regulárnosť celého procesu, a navyše, ústavný súd v tomto smere
vychádzal aj z princípu minimalizácie zásahov do právoplatných rozhodnutí iných orgánov
verejnej moci (napr. IV. ÚS 303/04, I. ÚS 55/2011), ktorým sa vo svojej rozhodovacej
činnosti dôsledne riadi.
Ústavný súd z uvedeného dôvodu ani v tejto otázke nepovažuje napadnutý rozsudok
krajského súdu za neakceptovateľný alebo zjavne neodôvodnený. Navyše, ani prípadné
pochybenie v rozsahu namietanom sťažovateľom by nepredstavovalo zásah takej závažnosti
do označených práv sťažovateľa, ktorý by dosahoval ústavnoprávny rozmer a odôvodňoval
by prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu
dospel k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, predmetné rozhodnutie
obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho
výklad a závery bolo možné kvalifikovať ako nepredvídateľnú alebo ústavne
neaprobovateľnú aplikáciu aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04,
IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo
na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil
III/1997). Krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné
okolnosti prípadu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože napadnutý rozsudok krajského súdu nevykazuje
znaky arbitrárnosti a jeho vydaniu predchádzal postup, v ktorom boli rešpektované princípy
spravodlivého procesu, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný takýto postup
a hodnotenia nahrádzať (podobne aj m. m. I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii
nemá ani dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto
súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme
všeobecného súdnictva.
Ústavný súd z toho dôvodu nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu
vykazoval z ústavnoprávneho hľadiska také nedostatky, že ním malo byť zasiahnuté
do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny,
resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ ďalej namietal porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,
čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu, ktoré odvodzuje iba z už uvedených
námietok proti napadnutému rozsudku krajského súdu v spojitosti s rozsudkom okresného
súdu, a to nesprávnym rozhodnutím o predmete sporu, ako aj nesprávnym rozhodnutím
o náhrade trov konania.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok.
Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa
zaručuje.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05,
IV. ÚS 301/07), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí
aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že
všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny alebo čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým
rozsudkom krajského súdu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany
všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.
ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich
porušením (IV. ÚS 326/07).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa
čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a ani základným právom
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká
príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa
spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, avšak obsahom základného práva na súdnu
ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, nie je právo na prijatie takého
rozhodnutia, ktoré by muselo konvenovať názorom a požiadavkám sťažovateľa. Nezávislé
súdne rozhodovanie občianskoprávnych sporov vyúsťuje takmer bezvýnimočne do takého
verdiktu, že jeden z účastníkov konania nie je procesne úspešný.
S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa
aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júna 2012