Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 557/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , toho času v , proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave č. k. -42 z 2. júna 2026 takto

r o z h o d o l :

1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 27. júla 2026 a doplnenou podaniami z 1. augusta 2026 a 13. augusta 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“) uznesením krajského súdu č. k. -42 z 2. júna 2026. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby mu ustanovil ex offo obhajcu pre konanie pred ústavným súdom, za ktorého si tiež uplatnil náhradu trov konania. Popritom si sťažovateľ uplatňuje aj finančné zadosťučinenie vo výške 3 500 eur.

2. Z ústavnej sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva nasledujúci stav veci: Sťažovateľ je aktuálne vo výkone trestu odňatia slobody v na základe trestu vo výmere 4 rokov a 8 mesiacov, ktorý mu bol uložený Okresným súdom Dunajská Streda rozsudkom sp. zn. z 22. februára 2023 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 18. júla 2023, a to pre zločin prevádzačstva podľa , s poukazom na . Predpokladaný koniec trestu odňatia slobody u sťažovateľa je 5. mája 2027, lehota podľa ods. l písm. b) uplynula 15. októbra 2025. Uznesením sp. zn. z 24. marca 2026 okresný súd zamietol návrh sťažovateľa na jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu

odňatia slobody. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že ju zamietol ako nedôvodnú.

II. Argumentácia sťažovateľa

3. Sťažovateľ v prvom rade namietal, že okresný súd mu vyčítal aj zahladené disciplinárne tresty, čo považoval za nesprávnu prax aj s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a ústavného súdu. Podľa sťažovateľa súdy pri rozhodovaní o jeho žiadosti o podmienečné prepustenie postupovali formalisticky a neprípustne rozšírili podmienky stanovené v o ďalšie skutočnosti, ktoré z neho nijako nevyplývajú. Naproti tomu súdy podľa sťažovateľa nevyhodnotili skutočnosti svedčiace v jeho prospech. Konkrétne, že pred nástupom do výkonu trestu viedol riadny život, vo výkone trestu je prvýkrát, a teda dosiaľ neexistujú negatívne skúsenosti s jeho potenciálnym správaním v skúšobnej dobe, a najmä, že po prepustení sa chce vrátiť do Českej republiky, kde dlhodobo žije.

4. Sťažovateľ poukázal na judikatúru českého ústavného súdu, podľa ktorej neudržanie striktného väzenského režimu nutne neznamená, že sa nepolepšil, resp. že od odsúdeného nemožno očakávať, že bude dokonalejší ako dokonalý. Sťažovateľ tu zdôraznil, že samotný fakt, že jeho disciplinárne tresty boli zahladené, znamená, že vytvoril reálne predpoklady na úspešne zaradenie sa do života na slobode, a teda ho v danom momente nebolo možné hodnotiť negatívne.

5. Napriek tomu krajský súd podľa sťažovateľa zamietol jeho sťažnosť bez toho, aby sa vysporiadal s jeho námietkami, iba s poukazom, že s týmito námietkami sa už vysporiadal prvostupňový súd, v čom videl porušenie svojho základného práva podľa . Sťažovateľ napokon namietol aj zaujatosť sudcov senátu krajského súdu, pretože rovnaký senát (3To) mal rozhodovať aj o jeho odvolaní v konaní vo veci samej.

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

6. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie základného práva na súdnu ochranu ( ) napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým bol v konečnom dôsledku zamietnutý návrh sťažovateľa na jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.

7. Pred tým, ako ústavný súd pristúpil k tomu, aby sa zaoberal podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa, skúmal, či ústavná sťažnosť spĺňa náležitosti vyžadované o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) podľa , keďže sťažovateľ nie je zastúpený advokátom ( a ). S prihliadnutím na žiadosť sťažovateľa o jeho ustanovenie ústavný súd uplatnením materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti, a tým aj k ochrane práv a slobôd fyzickej osoby, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu (k tomu pozri aj , ), vychádzajúc z obsahu ústavnej sťažnosti, pristúpil k jej predbežnému posúdeniu napriek uvedenému nedostatku.

III.1. K napadnutému uzneseniu krajského súdu:

8. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( ) vo všeobecnosti uznáva veľmi vysokú mieru autonómie všeobecného súdu pri rozhodovaní o splnení podmienok na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, je však povolaný zasiahnuť v takých prípadoch, ak je zvolený výklad všeobecných súdov výrazom zjavného faktického omylu či logického excesu, čím sa vybočuje zo zásad spravodlivého procesu (m. m. nálezy Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 1. decembra 2005 a sp. zn. z 3. januára 2017). Takáto situácia by mohla nastať, ak by všeobecné súdy rozhodovali na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a svoje rozhodnutie by založili iba na informáciách z doby odsúdenia sťažovateľa (m. m. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 22. marca 2001), ak svoje závery riadne a presvedčivo neodôvodnili a ak prognózu vedenia riadneho života posudzovali iba na základe minulého správania sťažovateľa, resp. okolnostiach vzťahujúcich sa na povahu a závažnosť spáchaného trestného činu (m. m. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 12. mája 2011).

9. Zmysel podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody nie je v tom, aby za dobré správanie bol odsúdený automaticky podmienečne prepustený po uplynutí stanovenej doby bez zreteľa na účel trestu (m. m. ). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že z nevyplýva základné právo na to, aby bolo žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody vyhovené (m. m. ). Posúdenie splnenia zákonných podmienok podmienečného prepustenia je vecou sudcovskej úvahy. Uvedenému nasvedčuje aj samotná formulácia , v zmysle ktorého súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak sú na to splnené tam uvedené podmienky.

10. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že z a nasl. možno vyvodiť tri podmienky podmienečného prepustenia: 1. odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie, 2. môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, 3. vykoná potrebnú časť uloženého trestu. Pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení súd prihliadne aj na povahu spáchaného trestného činu a na to, v akom ústave na výkon trestu odňatia slobody odsúdený trest vykonáva. Pre účely preskúmania, či sú splnené prvé dve podmienky, je nevyhnutné, aby si všeobecné súdy zabezpečili dostatok podkladov, z ktorých by bolo možné čo s najväčšou mierou pravdepodobnosti usúdiť, či doterajší výkon trestu splnil svoj účel. Pokiaľ všeobecné súdy túto povinnosť nesplnia alebo ak zistené relevantné skutočnosti riadne nezohľadnia, môžu porušiť základné právo odsúdeného na súdnu ochranu podľa .

11. Preskúmaním napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd v prvom rade zistil, že sa v napadnutom uznesení v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi uvedenými v prvostupňovom uznesení a v niektorých aspektoch naň (v zmysle judikatúry ústavného súdu prípustne) odkázal. S prihliadnutím na uvedené sa ústavný súd oboznámil aj s obsahom rozhodnutia okresného súdu, pridržiavajúc sa svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie prvostupňového súdu a súdu druhého stupňa nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , , ), pretože prvostupňové a odvolacie (v tomto prípade sťažnostné) konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok [tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj druhostupňového), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. )].

12. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia citoval hodnotenie riaditeľa ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou, ktorý odporúčal podmienečné prepustenie aj napriek menej priaznivej resocializačnej prognóze podľa nástroja hodnotenia rizika recidívy trestnej činnosti CRA (Crime Risk Assesment). Okresný súd sa ďalej oboznámil s rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 22. februára 2023 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 18. júla 2023, odpisom z registra trestov, podaním prokurátora, ktorý navrhoval žiadosť o podmienečné prepustenie zamietnuť, a samotným výsluchom sťažovateľa. Okresný súd následne zdôraznil, že podľa sa posudzuje celá doba výkonu trestu, preto bolo podľa názoru súdu potrebné, aby odsúdený dodržiaval ústavný poriadok a normy správania počas celej doby výkonu trestu. Hoci uznal, že súdna prax z hľadiska splnenia podmienky preukázania polepšenia akceptuje možnosť existencie určitých nedostatkov v krátkej dobe po nástupe z dôvodu adaptačných problémov, avšak takéto nedostatky z hľadiska preukázania polepšenia nemožno akceptovať u odsúdeného, ktorý už má skúsenosť s podmienkami výkonu trestu, čo platí nielen u odsúdených, ktorí sú opakovane vo výkone trestu, ale aj u odsúdených, ktorí sú po prvýkrát vo výkone trestu a prešli počiatočnou fázou výkonu trestu. Sťažovateľ bol pritom vo väzbe už od 8. septembra 2022 a vo výkone trestu od 18. júla 2023. Disciplinárne tresty mu boli uložené 23. októbra 2024 a 29. novembra 2024, teda nie v počiatočnej adaptačnej fáze výkonu trestu odňatia slobody. Okresný súd teda aj s ohľadom na menej priaznivú resocializačnú prognózu sťažovateľa konštatoval, že tento svojím správaním vo výkone trestu odňatia slobody nepreukázal polepšenie ako materiálnu podmienku podmienečného prepustenia.

13. Krajský súd v napadnutom uznesení doplnil, že správanie sťažovateľa je síce aktuálne na požadovanej úrovni (dodržiava ústavný poriadok a časový rozvrh dňa, rešpektuje príkazy a nariadenia príslušníkov zboru, v kolektíve odsúdených nevyvoláva konfliktné situácie, dodržiava osobnú hygienu), avšak nebolo to tak vždy, keďže v jeho správaní boli zaznamenané závažné nedostatky, za ktoré mu boli uložené dva disciplinárne tresty, a to 23. októbra 2024 a 29. novembra 2024, teda nie v počiatočnej adaptačnej fáze výkonu trestu odňatia slobody, za ktoré mu bol opakovane uložený najzávažnejší trest – celodenné umiestnenie do uzavretého oddielu na 10 dní. Aj keď sťažovateľ je pracovne zaradený, bol poverený výkonom funkcie vedúceho izby, podľa potreby sa zaraďuje do činnosti súvisiacich so všeobecným rozvojom osobnosti, má kritický postoj k spáchanej trestnej činnosti a plní ciele stanovené programom zaobchádzania, no v iných smeroch krajský súd nevidel jeho snahu o nápravu, napr. v oblasti všeobecného rozvoja osobnosti odsúdeného. V prospech sťažovateľa nemožno vyhodnotiť ani tú skutočnosť, že neabsolvoval žiaden rekvalifikačný kurz ani iné formy vzdelávania. Podľa krajského súdu sťažovateľ aktuálne iba dodržiava pravidlá výkonu trestu, čo je ale elementárna povinnosť každého väzňa. Krajský súd rovnako ako okresný súd dospel k záveru, že sťažovateľ sa v podstate adaptoval na režim výkonu trestu odňatia slobody (aj napriek zisteným nedostatkom), avšak vzhľadom na to, že je nutné brať do úvahy správanie odsúdeného počas celého výkonu trestu, preto nemožno konštatovať kontinuálne polepšenie odsúdeného, a teda ani splnenie prvej materiálnej podmienky. Krajský súd tiež prihliadol na to, že sťažovateľ je zaradený v ústave s minimálnym stupňom stráženia, pričom v rámci diferenciácie je umiestnený v diferenciačnej skupine „B“, čo rovnako svedčí

o potrebe prísnejšieho režimu, ktorý je základom diferencovaného zaobchádzania. A tiež aj na povahu trestného činu, za ktorý bol odsúdený (prevádzačstvo).

14. Krajský súd sa osobitným spôsobom vysporiadal aj s námietkami sťažovateľa v jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu. Zdôraznil tu, že pri posudzovaní sklonov k páchaniu trestnej činnosti je možné prihliadať aj na zahladené odsúdenia, lebo zahladením odsúdenia alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právne zaniká iba skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ trestný čin spáchal. Rovnakou optikou je potrebné nazerať aj na zahladené disciplinárne tresty odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody. Krajský súd súčasne dodáva, že právnym následkom zahladenia disciplinárneho trestu je, že sa na odsúdeného hľadí tak, ako keby sa mu nikdy disciplinárny trest neuložil, avšak nemožno opomínať fakt, že tieto negatívne poznatky sa vyskytli a boli zaznamenané a je žiaduce ich posudzovať v rámci rozhodovania o podmienečnom prepustení, teda samotné zahladenie disciplinárnych trestov nemá za následok vymazanie ich významu z pohľadu hodnotenia správania odsúdeného a jeho celkovej schopnosti rešpektovať pravidlá. Okrem toho zdôraznil, že okresný súd vykonal všetky dôkazy, ktoré boli potrebné pre náležité zistenie skutkového stavu, a tieto správne posúdil z hľadiska nesplnenia materiálnych podmienok na podmienečné prepustenie.

15. Z rekapitulácie odôvodnení napadnutých rozhodnutí je zrejmé, že konajúce súdy poctivo analyzovali skutočnosti uvedené v hodnotení ústavu a týkajúce sa správania sťažovateľa a plnenia jeho povinností počas výkonu trestu odňatia slobody, ako aj to, ako tieto, síce nie v súlade s predstavou sťažovateľa, ale ústavne akceptovateľným spôsobom vyhodnotili. Ústavný súd ešte podotýka, že čisto verbálne proklamácie sťažovateľa, že po prípadnom podmienečnom prepustení, odíde zo Slovenska, resp. jeho tvrdenia, že pred odsúdením viedol riadny život a neexistujú žiadne skúsenosti s tým, ako by sa správal v skúšobnej dobe, nemali relevanciu vo vzťahu k predmetu konania (podmienečné prepustenie). Inými slovami, tieto okolnosti nepreukazovali materiálne podmienky podmienečného prepustenia, ako ich stanovuje (preukázanie polepšenia a prognóza, že sťažovateľ bude viesť na slobode riadny život), preto sa nimi súdy rozhodujúce o podmienečnom prepustení nemuseli zaoberať, tak ako si to predstavoval sťažovateľ.

16. Napokon aj sťažovateľova kvázi námietka zaujatosti je taktiež bezpredmetná. Sťažovateľ očividne cielil na , ktorý sa ale očividne nevzťahuje na predmetnú procesnú situáciu sťažovateľa, pretože rozhodovanie o jeho sťažnosti v konaní o jeho podmienečnom prepustení z výkonu trestu bolo rozhodovaním vo vykonávacom konaní, ktoré nie je inštančne nadriadené (a ani podriadené) konaniu vo veci samej, ako to predpokladá . Navyše otázka viny a trestu (teda predmetu konania vo veci samej) nebola v konaní o podmienečnom prepustení žiadnym spôsobom spochybnená (samotný predmet konania to vylučuje, pozn.), preto okolnosť, že o sťažnosti sťažovateľa vo vykonávacom konaní rozhodol formálne (sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti neidentifikoval konkrétnych sudcov, ktorí rozhodovali o jeho odvolaní, pozn.) rovnaký senát ako o jeho odvolaní (3To, resp. 3Tos), nemôže byť relevantná vo vzťahu k prípadnej zaujatosti sudcov rozhodujúcich vo vykonávacom konaní.

17. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom uznesení v spojení s okresným súdom správne aplikoval s vecou súvisiace právne predpisy, pri ich aplikácii sa neminul s ich účelom

a zmyslom, ktoré sledujú, a svoje tvrdenia odôvodnil skutkovými okolnosťami tak, že tým vytvoril preskúmateľné a odôvodnené rozhodnutie bez znakov svojvôle. Napokon krajský súd v spojení s okresným súdom vzhľadom na eventualitu prijatého záveru, aký prichádza do úvahy pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení, nebol povinný vyhovieť návrhu sťažovateľa, bol len povinný vysvetliť a zdôvodniť mu, na základe čoho dospel k prijatým záverom. Podľa názoru ústavného súdu si krajský súd túto úlohu splnil, a tým si zastal svoju pozíciu orgánu, ktorý je v prvom rade povinný poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu a okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. , ).

18. Ústavný súd teda nepovažoval interpretáciu a aplikáciu príslušných ustanovení (osobitne a ) krajským súdom za arbitrárnu (svojvoľnú). Krajský súd svoje právne závery, na základe ktorých zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu, ktorý zamietol jeho žiadosť o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, primerane odôvodnil, preto jeho právne závery sú ústavne akceptovateľné.

19. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, , , , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

20. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom označeného základného práva na súdnu ochranu podľa neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o jeho porušení. Ústavný súd na základe uvedených skutočností a dôvodov pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú (bod 1 výroku rozhodnutia).

III.2. K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu:

21. Vzhľadom na absenciu právneho zastúpenia sťažovateľa a s tým súvisiacu žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom pristúpil ústavný súd v rámci ústavného prieskumu k preskúmaniu toho, či ústavná sťažnosť sťažovateľa nie je oneskorená, zjavne neopodstatnená, resp. či ústavný súd má právomoc ju preskúmať, keďže jednou z podmienok, ktorých splnenie je nevyhnutným predpokladom na to, aby ústavný súd mohol

ustanoviť právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, je to, že nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

22. Povedané inak, na to, aby ústavný súd mohol rozhodnúť o ustanovení právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, musí najprv zistiť, či sú kumulatívne (t. j. naraz) splnené tri podmienky, resp. predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom: (i) žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, (ii) majetkové pomery odôvodňujúce takúto žiadosť, (iii) nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Pokiaľ ide o podmienku vyžadujúcu, aby nešlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, táto je splnená vtedy, ak okrem iného je daná právomoc ústavného súdu na jej prerokovanie a ústavná sťažnosť nie je oneskorená ani zjavne neopodstatnená.

23. Keďže ústavný súd odmieta ústavnú sťažnosť sťažovateľa práve z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti je preto zrejmé, že v danom prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (m. m. , , ), a teda nie je splnená jedna z obligatórnych (povinných) podmienok na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

24. Pretože neboli splnené spolu všetky tri predpoklady ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd nevyhovel (bod 2 výroku rozhodnutia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2026

Miroslav Duriš predseda senátu