Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 168 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (173)III. ÚS 631/2017
PDF · 178.28 KB
No categories available
III. ÚS 631/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , , t. č.
, vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 4,
čl. 13 a čl. 14 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2
a 3, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 3 a čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania
vedenom pod sp. zn. 21 Nt 19/2015 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti
o ustanovenie obhajcu a takto
rozhodol:
1. Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta
2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 a čl. 14 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), ako aj svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2, čl. 48
ods. 2, čl. 50 ods. 3 a čl. 51 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní o návrhu na povolenie obnovy
konania vedenom pod sp. zn. 21 Nt 19/2015 (ďalej aj „napadnuté konanie“) v súvislosti
s rozhodovaním o jeho žiadosti o ustanovenie obhajcu.
2. Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj zo súvisiaceho spisového
materiálu okresného súdu, ktorý si v rámci prípravy predbežného prerokovania veci
vyžiadal, zistil, že sťažovateľ bol v trestnom konaní rozsudkom okresného súdu sp. zn.
1 T 114/2014 z 30. januára 2015, ktorý nadobudol právoplatnosť 5. februára 2015, uznaný
vinným pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c)
a d), ods. 2 písm. c) a d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. c) a j) Trestného
zákona a § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, za ktorý mu bol uložený trest odňatia
slobody vo výmere 10 rokov.
3. Dňa 13. októbra 2015 podal sťažovateľ okresnému súdu žiadosť o povolenie
obnovy konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 114/2014. Okresný súd
prípisom zo 14. októbra 2015 vyzval sťažovateľa v súlade s § 394 Trestného poriadku
na doplnenie jeho návrhu na povolenie obnovy konania a na predloženie splnomocnenia
pre zvoleného obhajcu. Dňa 27. októbra 2015 bolo okresnému súdu doručené oznámenie
sťažovateľa, že svoje podanie doplní z „preventívno-bezpečnostných dôvodov až priamo“
pred súdom. Zároveň sťažovateľ požiadal o ustanovenie obhajcu ex offo. Následne
sa opakovane sťažovateľ (5. januára 2016, 19. februára 2016), ako aj jeho družka
(12. februára 2016) informovali na okresnom súde o stave konania. Keďže okresný súd
na ich žiadosti nijako nereagoval, 15. mája 2017 podal sťažovateľ sťažnosť podľa zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“), ktorú adresoval Ministerstvu spravodlivosti
Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“). Sťažnosť bola ministerstvom postúpená
na vybavenie okresnému súdu. Okresný súd opatrením sp. zn. 21 Nt 19/2015 z 25. mája
2017 ustanovil sťažovateľovi obhajcu a toho istého dňa vyrozumel sťažovateľa a jeho
družku o stave konania. Následne okresný súd prípisom z 9. júna 2017 vybavil aj sťažnosť
sťažovateľa postúpenú z ministerstva. Napokon na verejnom pojednávaní uskutočnenom
18. septembra 2017 okresný súd návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietol,
pretože nezistil podmienky obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku.
4. Sťažovateľ svojou sťažnosťou namieta, že napadnutým postupom okresného súdu
spočívajúcom v tom, že mu „nebol bez meškania ustanovený obhajca“ boli porušené
v sťažnosti označené články ústavy, jeho základné práva podľa ústavy, ako aj práva podľa
dohovoru.
5. Z návrhu sťažovateľa na rozhodnutie, ktorého sa od ústavného súdu domáha,
vyplýva, že vo veci žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie v sťažnosti označených
článkov ústavy a jeho základných práv podľa ústavy, ako aj jeho práv podľa dohovoru,
zrušil prípis okresného súdu z 9. júna 2017, ktorým okresný súd vybavil jeho sťažnosť
na prieťahy, vec vrátil na ďalšie konanie a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume
10 000 €. Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie obhajcu v konaní pred ústavným
súdom.
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
11. Napriek absencii právneho zastúpenia sťažovateľa a z toho vyplývajúcich
viacerých nedostatkov niektorých náležitostí sťažnosti ústavný súd nepovažoval za potrebné
vyzývať sťažovateľa na doplnenie jeho podania, vyhodnotiac ho za obsahovo natoľko
zrozumiteľné, že umožňuje realizovať ústavný prieskum (m. m. III. ÚS 265/2014).
12. Vzhľadom na absenciu právneho zastúpenia sťažovateľa a s tým súvisiacu
žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom
pristúpil ústavný súd v rámci ústavného prieskumu v prvom rade k preskúmaniu toho,
či sťažnosť sťažovateľa nie je oneskorená, zjavne neopodstatnená, resp. či ústavný súd
má právomoc ju preskúmať, keďže jednou z podmienok, ktorých splnenie je nevyhnutným
predpokladom na to, aby ústavný súd mohol ustanoviť právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom, je to, že nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu
ústavnosti.
Povedané inak, na to, aby ústavný súd mohol rozhodnúť o ustanovení právneho
zástupcu v konaní pred ústavným súdom, musí najprv zistiť, či sú kumulatívne splnené
tri podmienky, resp. predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom: (i) žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, (ii) majetkové pomery
odôvodňujúce takúto žiadosť, (iii) nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku
na ochranu ústavnosti. Pokiaľ ide o podmienku vyžadujúcu, aby nešlo o zrejme bezúspešné
uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, táto je splnená vtedy, ak okrem iného je daná
právomoc ústavného súdu na jej prerokovanie, sťažnosť nie je oneskorená ani zjavne
neopodstatnená.
Ak teda ústavný súd z obsahu sťažnosti a z výsledku jej posúdenia zistí, že v danom
prípade nie je daná právomoc ústavného súdu na jej prerokovanie, sťažnosť je oneskorená,
neprípustná alebo zjavne neopodstatnená, znamená to, že ide o zrejme bezúspešné
uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, a teda to znamená, že nie je splnený jeden
z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, v dôsledku
čoho nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom
vyhovieť.
13. Sťažovateľ namieta porušenie v sťažnosti označených článkov ústavy a jeho
základných práv podľa ústavy, ako aj jeho práv podľa dohovoru v konaní o návrhu
na povolenie obnovy konania a špeciálne pri rozhodovaní o jeho žiadosti o ustanovenie
obhajcu v tomto konaní. Porušenie čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 a čl. 14 ústavy,
ako aj základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2, čl. 50 ods. 3 a čl. 51 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru odôvodňuje sťažovateľ zbytočnými
prieťahmi (čl. 48 ods. 2 ústavy), resp. neprejednaním jeho záležitosti v primeranej lehote
(čl. 6 ods. 1 dohovoru).
14. Ústavnému súdu vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva
sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
z uvedeného skutkového popisu vyplýva, že okresný súd v čase podania tejto sťažnosti
(10. august 2017) o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie obhajcu v konaní o jeho návrhu
na povolenie obnovy konania rozhodol (25. máj 2017), keď mu za obhajcu ex offo ustanovil
advokáta . Teda možno konštatovať, že v čase doručenia tejto
sťažnosti ústavnému súdu už zo strany okresného súdu nemohlo dochádzať k porušovaniu
jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože okresný súd vykonal všetky
do úvahy prichádzajúce úkony smerujúce k vydaniu opatrenia a k odstráneniu právnej
neistoty účastníka konania ešte pre doručením tejto sťažnosti (obdobne pozri
III. ÚS 557/2013 alebo IV. ÚS 104/03). Navyše, v čase vydania tohto rozhodnutia
ústavného súdu bolo rozhodnuté aj o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania.
15. Okrem uvedeného ústavný súd poznamenáva, že z obsahu sťažnosti a jej príloh
vyplýva, že sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu využil možnosť postupu
podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. a 15. mája 2017 podal sťažnosť na prieťahy
v napadnutom konaní okresného súdu, ktorú síce adresoval ministerstvu, to ju ale postúpilo
na vybavenie predsedovi okresného súdu.
Ústavný súd konštatuje, že využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mal
sťažovateľ právo podľa zákona č. 757/2004 Z. z., sa v okolnostiach posudzovanej veci
prejavilo ako účinný prostriedok nápravy, ktorý mal sťažovateľ k dispozícii a úspešne
ho aj využil ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Po prešetrení sťažnosti
predsedom okresného súdu tento ustanovil sťažovateľovi obhajcu.
16. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu
v napadnutom konaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti (bod 1 výroku rozhodnutia).
17. Kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetu
konania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade,
že ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje o občianskych právach alebo záväzkoch, prípadne
o oprávnenosti trestného obvinenia (pozri záver prvej vety tohto ustanovenia). Nie je pritom
rozhodujúce, či v okolnostiach konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný
orgán verejnej moci, a tiež nie je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet
daného konania, rovnako ani povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho
vzťahu, o ktorý v danej veci ide.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6
ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba
bezpochyby považovať aj obnovu konania (IV. ÚS 382/09, m. m. I. ÚS 5/02 A. B.
v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 3. 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože
rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo zamietnutí návrhu na povolenie obnovy
konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho
charakteru alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto
ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho
konania [pozri aj Svák, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny
štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina : Poradca podnikateľa, 2003, s. 370 – 371,
ktorý v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo
z 9. mája 1985, Décisions et raports, č. 60; tiež Repík, B. Ľudské práva v súdnom konaní.
Bratislava : MANZ, 1999, s. 62 – 63: „Pôsobnosť (aplikovateľnosť) článku 6 zásadne
nepresahuje okamih konečného, právoplatného rozhodnutia o vine a treste. Nevzťahuje
sa teda na konanie o obnove... a článok 6 ani nezaručuje právo na revíziu procesu.“].
S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou
ústavného súdu (m. m. I. ÚS 5/02, IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 287/2010, IV. ÚS 117/2011)
preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd napadnutý postup okresného súdu po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie mohol kvalifikovať ako porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Inými slovami, v prípade rozhodovania všeobecných súdov o povolení obnovy
konania podľa § 398 a nasl. Trestného poriadku vrátane zohľadnenia zákonných podmienok
tento postup umožňujúcich podľa § 393 a nasl. Trestného poriadku nejde o typ súdneho
konania spadajúceho pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru podaním sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy.
Ochrany práv obsiahnutých v čl. 6 dohovoru je možné domáhať sa až v obnovenom
konaní, t. j. po tom, ako bolo príslušným všeobecným súdom právoplatne rozhodnuté
o povolení obnovy konania.
Vzhľadom na chýbajúcu príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým
postupom okresného súdu je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde), preto ju bolo potrebné z tohto dôvodu odmietnuť (bod 1 výroku
rozhodnutia).
18. Keďže porušenie čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 a čl. 14 ústavy, ako aj základných
práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2, čl. 50 ods. 3 a čl. 51 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru odôvodňuje sťažovateľ zbytočnými prieťahmi
(čl. 48 ods. 2 ústavy), resp. neprejednaním jeho záležitosti v primeranej lehote (čl. 6 ods. 1
dohovoru), aj v tejto časti je sťažnosť zjavne neopodstatnená (bod 1 výroku rozhodnutia).
19. Ak je sťažovateľ toho názoru, že jeho sťažnosť na prieťahy nebola predsedom
okresného súdu riadne vybavená, mohol podľa § 67 ods. 1 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z.
požiadať do 30 dní od doručenia odpovede, s ktorou nebol spokojný, predsedu krajského
súdu o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom okresného súdu. Treba dať však
za pravdu sťažovateľovi, že prípis okresného súdu z 9. júna 2017 neobsahoval takéto
poučenie, avšak v sťažnosti, ktorá je predmetom tohto prerokovania toto okresnému súdu
vytýka. Sťažovateľ namiesto toho, aby uplatnil možnosť prešetrenia vybavenia
jeho sťažnosti na prieťahy v napadnutom konaní, podal sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, v ktorej namietal okrem iného aj porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ktorú adresoval
ústavnému súdu.
20. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v rámci predbežného
prerokovania v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú (bod 1 výroku rozhodnutia).
III.
21. Podľa zaužívanej praxe (napr. I. ÚS 337/08, I. ÚS 311/2012) ústavný súd môže
ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu (t. j. advokáta), ak taká
osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie
nároku na ochranu ústavnosti. Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto
predpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť
(m. m. III. ÚS 265/2014).
22. Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade
u sťažovateľa nie sú splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom. Podľa názoru ústavného súdu je totiž z obsahu sťažnosti
a z výsledku jej posúdenia ústavným súdom (ako to vyplýva z časti II tohto uznesenia)
zrejmé, že v danom prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu
ústavnosti (m. m. III. ÚS 265/2014).
23. Keďže nebol splnený jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu
ústavný súd nevyhovel (bod 2 výroku rozhodnutia).
24. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. októbra 2017