Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 311/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. F., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo

35/2011 z 21. februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. F. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 11. mája

2012 doručená sťažnosť M. F. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 21. februára 2012 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že bol rozsudkom Okresného

súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. -994 z 5. decembra 2006 (ďalej aj

„rozhodnutie okresného súdu“) uznaný vinným okrem iného aj z trestného činu lúpeže

formou spolupáchateľstva, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody

vo výmere 13 rokov so zaradením do tretej nápravnovýchovnej skupiny. Krajský súd

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) svojím uznesením č. k. -1038 z 8. februára

2007 (ďalej aj „rozhodnutie krajského súdu“) zamietol sťažovateľom podané odvolanie ako

nedôvodné. Rovnako tak postupoval aj najvyšší súd vo svojom rozhodnutí pri odmietnutí

sťažovateľom podaného dovolania. V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť na ústavnom

súde.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti atakoval právne závery najvyššieho súdu v jeho

napadnutom rozhodnutí, ktorého argumentáciu vedúcu k odmietnutiu ním podaného

dovolania považoval za „... nepresvedčivú, nespravodlivú a nezákonnú...“. Podľa

sťažovateľa svoje dôvody oprel o viaceré pochybenia orgánov činných v trestnom konaní

pri vedení dokazovania v prípravnom konaní, na ktoré aj samostatnými písomnými

podaniami upozornil orgány prokuratúry a súdnej moci: „Obvinený nemôže za to, že jeho

sťažnosti nevyústili do trestného stíhania policajta/vyšetrovateľa a do opakovania

namietaných úkonov, ale že prokuratúra to uzavrela iba tým, že moje výhrady stratili

opodstatnenie tým, že vec prevzal iný vyšetrovateľ...“

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd... v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 21. februára 2012 porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie

zaručené v SR a v Dohovoru..., právo na súdnu ochranu

zaručené v SR, právo na obhajobu zaručené v SR.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. z 21. februára 2012 zrušuje

a vec vracia najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

3. Kancelárii Ústavného súdu... ukladá zaplatiť trovy konania na účet právneho

zástupcu sťažovateľa...

4. Najvyšší súd... je povinný zaplatiť náhradu trov konania na účet kancelárie

ústavného súdu...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7. Sťažovateľ namietal porušenie označených základných práv napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý sa v nedostatočnej miere vysporiadal s jeho

predostretou argumentáciou, ním nastolenými dovolacími dôvodmi, pričom nepresvedčivo

a nezákonne odobril ním poukázané závažné pochybenia, až nezákonný postup orgánov

činných v trestnom konaní pri vedení dokazovania za súbežnej ignorácie týchto pochybení

v jeho trestnej veci rozhodujúcich súdov nižšej inštancie.

8. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

9. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu

ochranu podľa (resp. práva podľa dohovoru) sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi

(napr. ). zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce

z a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho

účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (,

).

10. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 21. februára 2012 v podstatnom

dôvodil:

«Pokiaľ ide o dovolacie námietky zakladajúce podľa obvineného naplnenie

dovolacieho dôvodu uvedeného v , treba podotknúť, že

dôvodom pre podanie dovolania podľa písm. c/ je, že zásadným

spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Pod pojmom zásadné porušenie práva na

obhajobu mal zákonodarca na mysli, že v konaní boli najmä porušené ustanovenia

o povinnej obhajobe. Táto podmienka dovolania je spravidla splnená vtedy, ak obvinený po

určitú časť trestného konania nemal obhajcu, napriek tomu, že ho mal mať, ak orgány činné

v trestnom konaní alebo súd v tomto čase aj skutočne vykonávali úkony trestného konania,

ktoré smerovali k vydaniu meritórneho rozhodnutia, ktoré bolo dovolaním napadnuté.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu procesného spisu a zo zvukových

záznamov o hlavných pojednávaniach zistil, že obvinený M. F. vo svojich dovolacích

námietkach v podstate uvádza rovnaké skutočnosti, ako v konaní pred okresným a krajským

súdom (nezákonnosť vedenia výsluchu obvineného dňa 24. marca 2005, nespôsobilosť

vykonávať práva obvineného pri výsluchu pred sudcom dňa 25. marca 2005 v dôsledku

podania lieku Diazepam), pričom konajúce súdy sa s týmito námietkami obvineného v

pôvodnom konám zaoberali a náležité vysporiadali.

Najvyšší súd poukazuje na skutočnosť, že obvinenému M. F. bola opatrením

Okresného súdu Trenčín z 24. marca 2005 za obhajkyňu ustanovená JUDr. D. M., ktorá

bola v uvedený deň prítomná počas celého výsluchu obvineného pred vyšetrovateľom.

Obvinený teda mal možnosť vykonávať svoje právo na obhajobu nielen sám, ale i

prostredníctvom obhajcu. Tvrdenie dovolateľa, že pred týmto výsluchom mu nebolo

umožnené radiť sa so svojou obhajkyňou bolo vyvrátené už v pôvodnom konaní, nakoľko

JUDr. J. Š., ktorý sa ako obhajca obvineného M. H. predmetného výsluchu zúčastnil na

hlavnom pojednávaní 16. mája 2006 uviedol, že obvinenému bola umožnená aj porada s

obhajkyňou, kvôli ktorej ostatné zúčastnené osoby čakali 15 minút.

Zo zápisnice o výsluchu obvineného M. F. uskutočneného 24. marca 2005 (č. 1. 316-

322 spisu) dovolací súd zistil, že obvinenému bolo pred výsluchom oznámené uznesenie o

vznesení obvinenia, k čomu sa vyjadril tak, že nie všetky okolnosti v ňom uvedené sú

pravdivé a podrobne sa k nim vyjadrí vo výpovedi. Obvinený bol zároveň riadne poučený o

svojich právach a súhlasil s tým, aby ho v konaní zastupovala ustanovená obhajkyňa JUDr.

D. M. Po skončení výsluchu si zápisnicu o ňom prečítal, pričom nežiadal, aby bola

zmenená, či doplnená a na znak súhlasu ju vlastnoručne podpísal. Dovolacie námietky

obvineného ohľadom porušovania viacerých čiastkových práv práva na obhajobu pri tomto

výsluchu sú teda celkom zjavne nedôvodné.

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva na obhajobu v súvislosti s výsluchom

obvineného M. F. pred sudcom, ktorý dňa 25. marca 2005 rozhodoval o návrhu na jeho

vzatie do väzby, pozornosti dovolacíeho súdu neuniklo, že hoci obvinený podľa dovolacích

námietok mal byť omámený liekom Diazepam, pri ňom uvádzal rovnaké skutočnosti, aké

neskôr uviedol v písomných dôvodoch svojich sťažností podaných proti rozhodnutiam o

väzbe. Z uznesenia Krajského súdu v Trenčíne z 22. apríla 2005, sp. zn. (č. 1.

48 spisu) vyplýva, že obvinený sa domáhal zrušenia sťažnosťou napadnutého uznesenia zo

dňa 25. marca 2005 a prepustenia na slobodu s poukazom na to, že k spáchaniu trestného

činu, na ktorý ho nahovoril spoluobvinený M. H., sa priznal a oľutoval ho. V odôvodnení

uznesenia Krajského súdu v Trenčíne zo 4. júla 2005, sp. zn. (č. 1. 53 spisu) sa

uvádza, že obvinený svoju sťažnosť proti uzneseniu o rozšírení dôvodov väzby odôvodnil i

tým, že ku skutku, pre ktorý bolo vznesené obvinenie sa vyjadroval jednoznačne, k vlámaniu

do domu bol prinútený, pri poškodenej nebol a obvinený H. držal vankúšom na posteli

poškodenú, pričom k duseniu poškodenej vôbec nedošlo.

Aj uvedené skutočnosti nasvedčujú tomu, že obvinený M. F. bol i po podaní lieku

Diazepam (5 mg) dňa 25. marca 2005 schopný zúčastniť sa na výsluchu pred sudcom

rozhodujúcim o návrhu na jeho vzatie do väzby, ako to o 11.35 hod. uvedeného dňa

konštatovala MUDr. K. K., ktorá obvinenému tento liek podala. Výsluch obvineného sa

uskutočnil v čase od 14.00 hod. do 14.45 hod. a zo zápisnice o tomto výsluchu (č. 1. 38-43

spisu) vyplýva, že obvinený bol schopný realizovať svoje právo na obhajobu spôsobom

predpokladaným zákonom, keďže okolnosti uvedené pri tomto výsluchu („ja som babku

nedusil, ale bol to H.“, „naozaj je mi ľúto toho čoho som sa dopustil“), na svoju obhajobu

neskôr obdobne použil aj pri odôvodnení opravných prostriedkov, kedy už pod vplyvom

spomenutého lieku evidentne nebol. Navyše dovolací súd dodáva, že obhajkyňa obvineného

bola prítomná počas celého výsluchu obvineného pred sudcom a obvinený bol pred začatím

výsluchu opätovne poučený.

Pokiaľ ide o dovolacie námietky zakladajúce podľa obvineného M. F. naplnenie

dovolacieho dôvodu podľa (falšovanie zápisníc

vyšetrovateľom, klamanie pred súdom pri výsluchu v procesnom postavení svedka po

zložení prísahy), treba podotknúť, že ich opodstatnenosť môže preukázať jedine právoplatný

odsudzujúci rozsudok, ktorý by vyšetrovateľa kpt. Ing. J. M. uznával vinným zo spáchania

trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa Tr.

Zb., resp. zo spáchania prečinu krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 Tr. zák. Takýto

rozsudok však obvinený k dovolaniu nepripojil a neuviedol ani, že by sa voči

vyšetrovateľovi kpt. Ing. J. M. viedlo trestné stíhanie pre uvedené trestné činy. Dovolateľ si

tak vo svojich tvrdeniach osobuje právo rozhodovať o tom, či sa určitá osoba dopustila

trestného činu, ktoré právo však v právnom štáte prislúcha výlučne súdu a falšovanie

zápisníc, resp. úmyselné uvádzanie neprávd svedkom nemôže preukazovať ani žiaden

znalecký posudok, ako sa to mylne domnieva dovolateľ.

Dovolacie námietky obvineného M. F., ktoré majú preukázať existenciu dovolacieho

dôvodu podľa sú obsahovo obdobné, ako námietky

preukazujúce podľa dovolateľa naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. e/

, a preto pre ne mutatis mutandis platí to, čo bolo vyššie uvedené.

Navyše však Najvyšší súd Slovenskej republiky dodáva, že pri výsluchoch obvinených

M. F. a M. H., ktoré sa uskutočnili dňa 24. marca 2005, boli okrem vypočúvajúceho

vyšetrovateľa kpt. Ing. J. M. a príslušníka Policajného zboru Slovenskej republiky npor. E.

J., prítomní aj obhajcovia obvinených JUDr. D. M. a JUDr. J. Š. Nakoľko zo strany

obvineného M. F. došlo k spochybneniu zákonnosti vedenia jeho výsluchu v uvedený deň,

bol v procesnom postavení svedka prvostupňovým súdom vypočutý i vyšetrovateľ kpt. Ing. J.

M., ktorý na hlavnom pojednávaní uviedol, že obvinenému M. F. bola pred začatím

výsluchu umožnená porada s obhajkyňou a po porade a zákonných poučeniach obvinený

vypovedal sám, spontánne. Obhajca JUDr. J. Š. potvrdil pravdivosť výpovede

vyšetrovateľa, keď na hlavnom pojednávaní vyhlásil, že obvinený vypovedal spontánne a

nikto ho k výpovedi nenútil a ďalej uviedol, že aj výsluch jeho klienta obvineného M. H. bol

vedený v súlade s .

Z celkového počtu päť osôb prítomných pri každom z týchto výsluchov, tak tvrdenia

obvineného M. F. o ich nezákonnosti vyvracali už v pôvodnom konaní výpovede dvoch

zúčastnených osôb.

V súlade so zákonom teda postupoval okresný súd, keď zápisnice o týchto výsluchoch

oboznámil ich prečítaním podľa

Nemožno prisvedčiť ani námietkam dovolateľa o tom, že výpovede obvinených boli

iba skopírované z predchádzajúcich zápisníc o ich výpovediach v procesnom postavení

svedka. Hoci podľa ustálenej judikatúry nie je možné pri skúmaní viny obvineného

vychádzať z jeho skoršej svedeckej výpovede, pre potreby dovolacieho konania možno

skoršiu výpoveď páchateľa v procesnom postavení svedka porovnať s jeho výpoveďou

v procesnom postavení obvineného, len a práve za účelom skúmania existencie niektorého

z dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1. Porovnaním týchto zápisníc tak dovolací

súd zistil, že obvinenými uvádzané okolnosti týkajúce sa skutku uvedeného v bode 4/

prvostupňového rozsudku sú v detailoch odlišné. Vo výpovedi obvineného M. H. sa totiž na

šiestej strane uvádzajú detaily (... nad posteľou svietilo malé „večné“ svetielko červenej

farby...), ktoré vo svojej predchádzajúcej výpovedi v postavení svedka neuviedol, Čo

vylučuje dovolateľom namietané neprotokolovanie výpovede podľa priamej reči

vypočúvaného. Okrem toho obvinenému M. H. boli zo strany vyšetrovateľa a obhajcov

položené viaceré otázky, pričom jeho odpovede na ne boli do zápisnice zaznamenané v

súlade s o trestnom konaní súdnom v znení neskorších

predpisov (viď č. 1. 355-356 spisu).

Pokiaľ obvinený M. H. v dovolateľom predloženej zápisnici o podaní vysvetlenia,

spísanej na Krajskej prokuratúre v Trenčíne dňa 19. júna 2007, ex post udáva, že jeho

výsluch sa neuskutočnil v súlade s ustanoveniami , možno podotknúť, že

tento obvinený vykonáva trest odňatia slobody v rovnakom nápravnovýchovnom ústave ako

obvinený M. F., sú spolu v každodennom kontakte na pracovisku, pričom jeho pôvodné

postavenie ako spoluobvineného v posudzovanej veci mu umožňuje, aby sa rovnako ako v

prípravnom konaní a v konaní pred súdom, aj po právoplatnom skončení trestného konania

naďalej obhajoval spôsobom, akým uzná za vhodné, t. j. môže aj klamať a zavádzať: Nové

skutkové okolnosti uvádzané M. H. však v každom prípade nemôžu byť predmetom

prieskumu v dovolacom konaní, ale prípadne iba predmetom preskúmavania oprávnenosti

návrhu na povolenie obnovy konania v posudzovanej veci.»

11. Z dôvodu obsahovej nadväznosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu

s rozsudkom krajského súdu č. k. -1038 z 8. februára 2007 považoval ústavný súd

za potrebné uviesť aj podstatnú argumentáciu z tohto rozhodnutia:

„Okresný súd na hlavných pojednávaniach vykonal vo vzťahu k obžalovaným M. F.

a M. H. u skutkov pod bodmi 2, 3 a 4 vo vzťahu k výrokom o trestoch všetky dostupné a

potrebné dôkazy v záujme zistenia skutkového stavu veci, objasnenia všetkých skutočností

významných pre rozhodnutie a na podklade vykonaných dôkazov správne zistil okolnosti, za

ktorých spáchal obžalovaný M. H. skutok pod bodom 4 výrokovej časti napadnutého

rozsudku a obžalovaný M. F. skutky pod bodmi 2, 3 a 4 výrokovej časti napadnutého

rozsudku, keď vo vzťahu ku skutku pod bodom 1 u obžalovaného M. F. okresný súd na

hlavnom pojednávaní podľa prijal vyhlásenie obžalovaného, že zo

spáchania skutku pod bodom 1 je vinný a v súlade s ustanovením

zároveň vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu, ako obžalovaný spáchanie skutku pod bodom 1

priznal, sa nevykoná. V odôvodnení rozsudku v súlade s ustanovením

vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia,

akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa vyrovnal

s obhajobou obidvoch obžalovaných predovšetkým vo vzťahu ku skutku pod bodom 4 i

akými právnymi úvahami sa spravoval (krajský súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s

odôvodnením právneho posúdenia konania páchateľov pod bodom 4 v tom smere, ako

reagoval na odvolacie námietky obžalovaného M. H.), keď posudzoval dokázané

skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. So zreteľom na to,

že dôkazy, na ktoré poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd na seba

navzájom nadväzujú, navzájom sa podporujú a dopĺňajú, nemal ani odvolací súd

pochybnosti o správnosti skutkových záverov súdu prvého stupňa. Aj keď obžalovaný M. F.

po pôvodne priznávajúcich výpovediach v prípravnom konaní a to jednak z časového

hľadiska bezprostredne nadväzujúcej na spáchanie skutku pred vyšetrovateľom a jednak

učinenej pred sudcom, pri rozhodovaní o návrhu na jeho vzatie do väzby a to aj v

prítomnosti obhajcov JUDr. J. Š. a JUDr. D. M. v ďalšom štádiu trestného stíhania

spáchanie skutku pod bodom 4 (ďalej len skutku) už nepriznával, jeho obhajobné tvrdenia

spočívajúce predovšetkým v popieraní vôbec svojej prítomnosti na mieste činu, okresný súd

dôvodne neakceptoval a to s poukazom na už spomenuté priznávajúce výpovede

obžalovaného, s ktorými v zásadných veciach korešpondujú aj ostatné vo veci vykonané

dôkazy a z nich predovšetkým tiež priznávajúca výpoveď spoluobžalovaného M. H., v ktorej

ako spolupáchateľa zároveň usvedčil aj obžalovaného M. F., pričom o objektívnosti jeho

výpovede neboli (napriek ďalším obhajobným prejavom obžalovaného M. F.) zistené žiadne

relevantné pochybnosti a aj na podklade ďalších vo veci vykonaných dôkazov podrobne

popísaných v odôvodnení prvostupňového rozsudku, na ktoré v podrobnostiach odvolací

súd len poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje, správne uznal i obžalovaného M.

F. za vinného aj zo spáchania skutku pod bodom 4 výrokovej časti napadnutého rozsudku,

keď pritom ani odvolací súd nezistil, že by akýmkoľvek spôsobom boli porušené jeho

obhajobné práva, naopak, okresný súd akceptoval všetky ním dôvodne podané návrhy na

doplnenie dokazovania, pokiaľ súviseli s prejednávaným prípadom. Vychádzajúc potom

z takto správne zisteného skutkového stavu nepochybil okresný súd ani keď konanie

obidvoch obžalovaných posúdil spôsobom uvedeným vo výrokovej časti napadnutého

rozsudku.

Odvolací súd dospel k rovnakým skutkovým zisteniam a právnym záverom ako súd

prvého stupňa a úplne si osvojil tiež dôvody a úvahy, ktorými ten rozviedol a vysvetlil svoje

zistenia a právne závery, preto v podrobnostiach len poukazuje na príslušnú časť

odôvodnenia napadnutého rozsudku.“

12. Z dôvodu obsahovej spojitosti rozhodnutia krajského súdu s rozsudkom

okresného súdu č. k. -994 z 5. decembra 2006 považoval ústavný súd reflektujúc

na sťažnostné námietky sťažovateľa za potrebné uviesť aj podstatnú argumentáciu z tohto

rozhodnutia:

„Na základe vykonaných a vyhodnotených dôkazov mal senát okresného súdu

jednoznačne preukázané, že skutku 4 rozsudku, sa obžalovaný M. F. a obžalovaný M. H.

dopustili v celom rozsahu tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Obžalovaných usvedčuje priamo výpoveď obžalovaného F. z prípravného konania zo dňa

24. 03. 2005, ktorú senát okresného súdu vyhodnotil ako vierohodnú, nakoľko táto nebola

žiadnym relevantným dôkazom vyvrátená a jej pravdivosť je potvrdená vykonanými dôkazmi

Kriminalistického expertízneho ústavu v B., a to ohľadne zabezpečenia stôp na mieste činu

– odtlačok časti podošvy a DNA na téglikoch od jogurtov. Obžalovaný F. vo svojej výpovedi

z prípravného konania popísal priebeh skutkového deja tak, že tento logicky ostatné

vykonané dôkazy dopĺňajú. Zo znaleckého dokazovania KEÚ PZ B. jednoznačne vyplýva, že

DNA zistená na všetkých téglikoch je zhodná s DNA obžalovaného H., z čoho vyplýva, že

tento zjedol všetky tri jogurty tak, ako to obžalovaný F. popísal vo svojej výpovedi

v prípravnom konaní. Svojou výpoveďou to potvrdil aj pracovník KEÚ PZ B. Ing. E. S.

Zároveň senát okresného súdu posúdil výpoveď obžalovaného H. ako čiastočne

nevierohodnú a účelovú s cieľom preniesť spôsobenie následku jeho konania – smrti

poškodenej E. S. na obžalovaného F. Táto výpoveď je nevierohodná taktiež v časti

konzumácie troch jogurtov, nakoľko za znaleckého dokazovania KEU PZ B. bolo

jednoznačne potvrdené, že predmetné jogurty skonzumoval len obžalovaný M. H.

V ostatných častiach je výpoveď obžalovaného M. H. v zhode s výpoveďou obžalovaného M.

F. Svedkovia M. a F. svojimi výpoveďami nepotvrdili, že by obžalovaný F. v čase spáchania

trestného činu bol doma a F. zároveň potvrdila výpoveď obžalovaného F. z prípravného

konania v tom, že obžalovaný H. mu opakovane volal a chcel od neho niečo a že následne

na to obžalovaný F. odišiel z domu. Výpovede svedkov M. a Č. súd vyhodnotil ako

nevierohodné v celom rozsahu, nakoľko tieto sú vo vzájomnom rozpore, rozchádzajú sa v

podstatných skutočnostiach a pre posúdenie skutkového stavu veci nemajú vplyv, nakoľko

skutočnosť, že obžalovaní boli pred spáchaním trestného činu v bare A., kde sa obžalovaný

H. vulgárne a agresívne choval voči obžalovanému F., je potvrdená len ďalšou výpoveďou

obžalovaného F. z prípravného konania, ktorú súd považoval za nevierohodnú. Obžalovaný

M. F. v ďalších výpovediach urobených v prípravnom konaní ako aj na hlavnom

pojednávaní účelovo a tendenčne popieral spáchanie trestnej činnosti. Tvrdil, že predmetný

dom ukázal obžalovanému M. H. len, pod vplyvom vyhrážok. Taktiež tvrdil, že obžalovaný

M. H. sa mu mal prostredníctvom svedka S. B. vyhrážať aj vo výkone väzby. Tvrdenia

obžalovaného neboli žiadnymi dôkazmi vykonanými na hlavnom pojednávaní preukázané.

Obrana obžalovaného, ktorou chcel dokázať, že pri jeho výsluchu v prípravnom konaní dňa

24. 03. 2005 nebol dodržaný zákonný postup, nakoľko pred výsluchom bol bitý príslušníkmi

Policajného zboru a pod vplyvom lieku diazepam, bola senátom okresného súdu

vyhodnotená ako účelová, pretože z vykonaných dôkazov – výsluchu svedka Ing. M. je

zrejmé, že výsluch sa viedol riadne, tak ako je zaprotokolované v zápisnici o výsluchu, ďalej

z výpovede svedkyne MUDr. K. z prípravného konania vyplýva, že podanie lieku diazepam

u obžalovaného s ohľadom na čas podania, jeho množstvo ako aj odstup od použitia lieku

po výsluch, nemalo podstatný vplyv na jeho rozhodnutie sa a pri prepustení bol schopný

výsluchu a zároveň senát okresného súdu vychádzal z toho, že počas predmetného výsluchu

obžalovaného F. boli prítomní aj dvaja obhajcovia, ktorí nenamietali priebeh výsluchu ani

jeho protokoláciu, a to JUDr. J. Š. a JUDr. D. M., ktorá bola obhajkyňou obžalovaného F.

Výsluch obžalovaného M. F. začal o 19.45 hod. a trval do 21.45 hod. Konkrétne výpoveď

obžalovaného M. F. je zapísaná na tri aj štvrť strany, čo časovo zodpovedá rečovej vade

ktorou obžalovaný trpí.

Výsluch obžalovaného M. H. zo dňa 24. 03. 2002 začal o 17.30 do 19.40 hod.

konkrétna výpoveď obžalovaného M. H. je zapísaná na štyri aj pol strany, teda táto

výpoveď je dlhšia ako výpoveď obžalovaného M. F., keďže M. H. netrpí rečovou vadou.

Senát okresného súdu odmietol návrhy na doplnenie dokazovania navrhnuté na

hlavnom pojednávaní obhajcom JUDr. A. K. a obžalovaným M. F. jednak z procesných

dôvodov, rozsah dokazovania bol riadne v súlade s určený pri

predbežnom prejednaní obžaloby. V danom prípade sa nejadnalo o nové dôkazy, na základe

ktorých by mohlo dôjsť k podstatnej zmene okolností dôležitých pre rozhodnutie. Obhajca

JUDr. K. navrhol vykonať dokazovanie vypočutím svedka P. B. na okolnosť, že bol svedkom

odovzdania odkazu od svedka B. obžalovanému F., ktorý senát okresného súdu odmietol,

nakoľko z výpovede svedka B., ktorý bol riadne vypočutý na hlavnom pojednávaní vyplýva,

že tento žiadne odkazy pre iných väzňov vo väzbe neodovzdával. Jeho výpoveď bola

vyhodnotená ako vierohodná, nakoľko svedok B. vypovedal spontánne a zhodne ako

v prípravnom konaní. Obhajca ďalej žiadal, aby bol vypočutý major K., a to na okolnosti

ohľadne zmeny výpovede svedkov M. a Č., nakoľko v danom prípade sa jedná o dôkaz nový,

ktorý vyplynul v priebehu hlavného pojednávania. Senát okresného súdu odmietol

vykonanie tohto dôkazu z dôvodu, že hoci výpovede uvedených svedkov mali preukázať, že

obžalovaný H. robil nátlak na obžalovaného F. v tom zmysle, aby mu ukázal dom, v ktorom

nakoniec došlo k spáchaniu predmetného trestného činu pod bodom štyri rozsudku,

výpoveď svedka K. by bola pre rozhodnutie nadbytočná nakoľko v danom prípade sa takýto

dôkaz javil ako duplicitný pre potvrdenie skutočnosti zrejmej z už vykonaných dôkazov.

Obhajca ďalej žiadal vypočuť doktorku MUDr. K., a to vzhľadom na okolnosti zdravotného

stavu obžalovaného F. počas jeho zadržania a umiestnenia v nemocnici, ako aj podaniu

lieku diazepam obžalovanému pred výsluchom na Okresnom súde v Trenčíne, ktorý

rozhodoval o návrhu na vzatie obžalovaného do väzby. K tejto skutočnosti bol vykonaný

dôkaz prečítaním výpovede MUDr. K. z prípravného konania. Senát okresného súdu

vykonanie dôkazu výsluchom MUDr. K. odmietol z dôvodu, že s čítaním jej výpovede

z prípravného konania na hlavnom pojednávaní v zmysle od. 1

súhlasili všetky zúčastnené strany a nemali námietky k takto vykonanému dôkazu.

V súvislosti s okolnosťami súvisiacimi s útokom na svedkov M. a Č., dôsledkom ktorého boli

výpovede týchto dvoch svedkov v prípravnom konaní zmenené, obhajca žiadal, aby bol ako

svedok vypočutý M. R. K odmietnutiu tohto dôkazu senátom okresného súdu došlo

z rovnakého dôvodu, ako v prípade odmietnutia dôkazu výsluchom svedka K., teda že

výpoveď svedka R., by bola významná iba pre posúdenie, či bol vedený útok na svedkov M.

a Č., v danom prípade by to viedlo len k zisteniu, či obžalovaný H. sa správal vulgárne

a agresívne k obžalovanému F., keď chcel od neho získať informácie o dome, v ktorom

došlo k spáchaniu trestného činu. Obhajca taktiež žiadal, aby bol v súlade s jeho návrhom

zo dňa 15. 11. 2006 pribratý do konania znalec z odboru zdravotníctva, odvetvie farmácia

ohľadne preukázania tvrdení obžalovaného F. ohľadom jeho zdravotného stavu

a psychického rozpoloženie, ktoré nastalo po podaní lieku diazepam. Senát okresného súdu

odmietol vykonanie tohto dôkazu, pretože k tejto skutočnosti vykonal dôkaz prečítaním

výpovede MUDr. K. a v prípade daného znalca, by sa tento mohol vyjadriť iba

k zdravotnému a psychickému stavu obžalovaného F. Posúdenie vierohodnosti a pravdivosti

jeho výpovede je právnou otázkou, na ktorú znalec z odboru zdravotníctva nie je

kompetentný kvalifikovane odpovedať. Senát okresného súdu rovnako odmietol aj návrhy

obhajcu na vykonanie dôkazu výsluchom svedka, príslušníka PZ J., ktorý vyťažoval

obžalovaného, ako aj k spôsobu vyťažovania a zároveň vykonanie dôkazu predložením

fotografií príslušníkov PZ, ktorí pôsobia v N. a ktorých mal obžalovaný opoznať ako osoby,

ktoré ho procesne vyťažovali a vykonávali voči nemu nátlak pred tým než bol procesne

vypočutý ako obvinený pred vyšetrovateľom M. Senát okresného súdu v tomto prípade

vychádzal zo skutočnosti, že vyťažovanie osôb príslušníkmi Policajného zboru nie je

dôkazným prostriedkom v trestnom konaní, a to s ohľadom na § 119 ods. 2 trestného

poriadku, ktorý určuje, že dôkazným prostriedkom sú najmä výsluch obvineného, svedkov,

znalcov, posudky a odborné vyjadrenia, previerka výpovede na mieste, rekognícia...

v neposlednom rade senát okresného súdu poukazuje aj na to, že vyťažovanie obžalovaného

príslušníkom Policajného zboru v čase pred vykonaním jeho výsluchu nemá vplyv na

závery, ku ktorým senát okresného súdu došiel na základe vykonaných a vyhodnotených

dôkazov na hlavnom pojednávaní.

Jednotlivé dôkazy sa vzájomne dopĺňajú, tvoria logicky a ucelený reťazec dôkazov,

ktoré dostatočne a bezpečne odôvodňujú záver o vine oboch obžalovaných... “

13. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo

v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

14. V danej veci ústavný súd nezistil, že by právne závery najvyššieho súdu v jeho

uznesení sp. zn. z 21. februára 2012 boli svojvoľné, arbitrárne alebo zjavne

neopodstatnené, v dôsledku čoho by zasahovali do základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu

základné právo na súdnu ochranu v zmysle a právo podľa

dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia

vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší

súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie

veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,

a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. S prihliadnutím na aplikáciu

príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných

ustanovení je napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené.

15. V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva podľa

dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka

konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do

postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ).

16. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na svoju ustálenú judikatúru,

podľa ktorej trestné konanie predstavuje od svojho začiatku až po koniec organický celok,

v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizáciou garancií na ochranu

práv a slobôd zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov môžu a majú naprávať,

resp. korigovať prípadné predchádzajúce pochybenia týkajúce sa aj porušenia základných

práv a slobôd garantovaných v .

17. Sťažovateľ v podanej sťažnosti vytýkal postupu orgánov činných v trestnom

konaní viaceré podľa jeho názoru chyby/procesné pochybenia pri vedení/vykonávaní

dokazovania v prípravnom konaní, ktoré neboli relevantne zohľadnené ani vo veci

konajúcimi súdmi, v ostatnom najvyššieho súdu pri posudzovaní splnenia podmienok

prípustnosti dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. K tejto nosnej

argumentácii sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že aj kedy malo v prípravnom konaní

dôjsť k istým chybám v rámci realizovaného dokazovania, tieto vady vzhľadom na ich

konvalidáciu v priebehu neskôr realizovaného viacstupňového súdneho dokazovania

nemohli byť spôsobilé privodiť materiálne porušenie ním označených práv. Ako už najvyšší

súd vo svojom napadnutom rozhodnutí konštatoval, výhrady a námietky sťažovateľa sa

tiahli celým súdnym konaním vrátane ich upozornenia zo strany sťažovateľa už v rámci

prípravného konania a boli obsahovo konštantné/totožné: („Najvyšší súd... z obsahu

procesného spisu a zo zvukových záznamov o hlavných pojednávaniach zistil, že obvinený...

vo svojich dovolacích námietkach v podstate uvádza rovnaké skutočnosti, ako v konaní pred

okresným a krajským súdom..., pričom konajúce súdy sa s týmito námietkami... v pôvodnom

konaní zaoberali a náležite vysporiadali.“). Ako krajský súd, tak aj okresný súd vo svojich

rozhodnutiach primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom

reflektovali na sťažovateľom vznesené obhajobné tvrdenia, ním udané pochybenia

v postupe orgánov činných v trestnom konaní, ku ktorým v primerane podrobnej svojej

argumentácii zdôvodnili svoje úvahy opierajúc sa o skutkové zistenia plynúce z vykonaného

dokazovania a z nich odvodené právne závery. Okresný súd taktiež v podrobnej

argumentácii zdôvodnil aj to, prečo odmietol sťažovateľom udané návrhy na doplnenie

dokazovania s vysvetlením, akých skutočností sa nimi sťažovateľ domáhal a tiež

zdôvodnenia ich prebytočnosti v kontexte vykonaným dokazovaním verifikovaných

skutkových zistení.

18. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv ( a

ods. 1 dohovoru), rozhodol podľa o odmietnutí

sťažnosti sťažovateľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

19. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal aj porušenie svojich ďalších práv podľa

a , a to za rovnakej argumentačnej línie ako pri namietaní už

spomenutých práv na súdnu ochranu podľa a spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. od porušenia týchto práv odvodzoval aj

porušenie ďalších citovaných práv. Po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu (a to aj v jeho spojitosti s právnymi závermi súdov nižšej inštancie, pozn.),

ako aj s prihliadnutím na tú skutočnosti, že sťažovateľ v systéme všeobecného súdnictva

účinne využil aj všetky jemu dostupné opravné prostriedky slúžiace na revidovanie postupu

a rozhodnutí súdov nižšej inštancie súdmi vyššej inštancie, a to za aktívnej právnej pomoci

ustanovených obhajcov a za situácie, keď sa nielen najvyšší súd, ale v spojitosti svojich

právnych záverov aj súdy nižšej inštancie ústavne súladným spôsobom vysporiadali

s obhajobnou argumentáciou sťažovateľa, nezistil ani porušenie ním udaných ďalších

základných práv garantovaných a , a preto jeho sťažnosť aj

v tejto jej časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

20. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu, opakované posúdenie jeho žiadosti o ustanovenie advokáta a pod.).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012