Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)I. ÚS 311/2012
PDF · 308.87 KB
No categories available
I. ÚS 311/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. F., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo
35/2011 z 21. februára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. F. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 11. mája
2012 doručená sťažnosť M. F. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Tdo 35/2011 z 21. februára 2012 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutie“).
2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že bol rozsudkom Okresného
súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 5 T 16/2006-994 z 5. decembra 2006 (ďalej aj
„rozhodnutie okresného súdu“) uznaný vinným okrem iného aj z trestného činu lúpeže
formou spolupáchateľstva, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody
vo výmere 13 rokov so zaradením do tretej nápravnovýchovnej skupiny. Krajský súd
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) svojím uznesením č. k. 3 To 1/07-1038 z 8. februára
2007 (ďalej aj „rozhodnutie krajského súdu“) zamietol sťažovateľom podané odvolanie ako
nedôvodné. Rovnako tak postupoval aj najvyšší súd vo svojom rozhodnutí pri odmietnutí
sťažovateľom podaného dovolania. V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť na ústavnom
súde.
3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti atakoval právne závery najvyššieho súdu v jeho
napadnutom rozhodnutí, ktorého argumentáciu vedúcu k odmietnutiu ním podaného
dovolania považoval za „... nepresvedčivú, nespravodlivú a nezákonnú...“. Podľa
sťažovateľa svoje dôvody oprel o viaceré pochybenia orgánov činných v trestnom konaní
pri vedení dokazovania v prípravnom konaní, na ktoré aj samostatnými písomnými
podaniami upozornil orgány prokuratúry a súdnej moci: „Obvinený nemôže za to, že jeho
sťažnosti nevyústili do trestného stíhania policajta/vyšetrovateľa a do opakovania
namietaných úkonov, ale že prokuratúra to uzavrela iba tým, že moje výhrady stratili
opodstatnenie tým, že vec prevzal iný vyšetrovateľ...“
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd... v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tdo 35/2011 a jeho uznesením
z 21. februára 2012 porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie
zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., právo na súdnu ochranu
zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na obhajobu zaručené v čl. 50 ods. 3 Ústavy SR.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 4 Tdo 35/2011 z 21. februára 2012 zrušuje
a vec vracia najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.
3. Kancelárii Ústavného súdu... ukladá zaplatiť trovy konania na účet právneho
zástupcu sťažovateľa...
4. Najvyšší súd... je povinný zaplatiť náhradu trov konania na účet kancelárie
ústavného súdu...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
7. Sťažovateľ namietal porušenie označených základných práv napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý sa v nedostatočnej miere vysporiadal s jeho
predostretou argumentáciou, ním nastolenými dovolacími dôvodmi, pričom nepresvedčivo
a nezákonne odobril ním poukázané závažné pochybenia, až nezákonný postup orgánov
činných v trestnom konaní pri vedení dokazovania za súbežnej ignorácie týchto pochybení
v jeho trestnej veci rozhodujúcich súdov nižšej inštancie.
8. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
9. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo
na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne
procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno
domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi
(napr. III. ÚS 124/04). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce
z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho
účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02,
10. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 4 Tdo 35/2011 z 21. februára 2012 v podstatnom
dôvodil:
«Pokiaľ ide o dovolacie námietky zakladajúce podľa obvineného naplnenie
dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., treba podotknúť, že
dôvodom pre podanie dovolania podľa písm. c/ § 371 ods. 1 Tr. por. je, že zásadným
spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Pod pojmom zásadné porušenie práva na
obhajobu mal zákonodarca na mysli, že v konaní boli najmä porušené ustanovenia
o povinnej obhajobe. Táto podmienka dovolania je spravidla splnená vtedy, ak obvinený po
určitú časť trestného konania nemal obhajcu, napriek tomu, že ho mal mať, ak orgány činné
v trestnom konaní alebo súd v tomto čase aj skutočne vykonávali úkony trestného konania,
ktoré smerovali k vydaniu meritórneho rozhodnutia, ktoré bolo dovolaním napadnuté.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu procesného spisu a zo zvukových
záznamov o hlavných pojednávaniach zistil, že obvinený M. F. vo svojich dovolacích
námietkach v podstate uvádza rovnaké skutočnosti, ako v konaní pred okresným a krajským
súdom (nezákonnosť vedenia výsluchu obvineného dňa 24. marca 2005, nespôsobilosť
vykonávať práva obvineného pri výsluchu pred sudcom dňa 25. marca 2005 v dôsledku
podania lieku Diazepam), pričom konajúce súdy sa s týmito námietkami obvineného v
pôvodnom konám zaoberali a náležité vysporiadali.
Najvyšší súd poukazuje na skutočnosť, že obvinenému M. F. bola opatrením
Okresného súdu Trenčín z 24. marca 2005 za obhajkyňu ustanovená JUDr. D. M., ktorá
bola v uvedený deň prítomná počas celého výsluchu obvineného pred vyšetrovateľom.
Obvinený teda mal možnosť vykonávať svoje právo na obhajobu nielen sám, ale i
prostredníctvom obhajcu. Tvrdenie dovolateľa, že pred týmto výsluchom mu nebolo
umožnené radiť sa so svojou obhajkyňou bolo vyvrátené už v pôvodnom konaní, nakoľko
JUDr. J. Š., ktorý sa ako obhajca obvineného M. H. predmetného výsluchu zúčastnil na
hlavnom pojednávaní 16. mája 2006 uviedol, že obvinenému bola umožnená aj porada s
obhajkyňou, kvôli ktorej ostatné zúčastnené osoby čakali 15 minút.
Zo zápisnice o výsluchu obvineného M. F. uskutočneného 24. marca 2005 (č. 1. 316-
322 spisu) dovolací súd zistil, že obvinenému bolo pred výsluchom oznámené uznesenie o
vznesení obvinenia, k čomu sa vyjadril tak, že nie všetky okolnosti v ňom uvedené sú
pravdivé a podrobne sa k nim vyjadrí vo výpovedi. Obvinený bol zároveň riadne poučený o
svojich právach a súhlasil s tým, aby ho v konaní zastupovala ustanovená obhajkyňa JUDr.
D. M. Po skončení výsluchu si zápisnicu o ňom prečítal, pričom nežiadal, aby bola
zmenená, či doplnená a na znak súhlasu ju vlastnoručne podpísal. Dovolacie námietky
obvineného ohľadom porušovania viacerých čiastkových práv práva na obhajobu pri tomto
výsluchu sú teda celkom zjavne nedôvodné.
Pokiaľ ide o namietané porušenie práva na obhajobu v súvislosti s výsluchom
obvineného M. F. pred sudcom, ktorý dňa 25. marca 2005 rozhodoval o návrhu na jeho
vzatie do väzby, pozornosti dovolacíeho súdu neuniklo, že hoci obvinený podľa dovolacích
námietok mal byť omámený liekom Diazepam, pri ňom uvádzal rovnaké skutočnosti, aké
neskôr uviedol v písomných dôvodoch svojich sťažností podaných proti rozhodnutiam o
väzbe. Z uznesenia Krajského súdu v Trenčíne z 22. apríla 2005, sp. zn. 3 Tpo 39/05 (č. 1.
48 spisu) vyplýva, že obvinený sa domáhal zrušenia sťažnosťou napadnutého uznesenia zo
dňa 25. marca 2005 a prepustenia na slobodu s poukazom na to, že k spáchaniu trestného
činu, na ktorý ho nahovoril spoluobvinený M. H., sa priznal a oľutoval ho. V odôvodnení
uznesenia Krajského súdu v Trenčíne zo 4. júla 2005, sp. zn. 3 Tpo 58/05 (č. 1. 53 spisu) sa
uvádza, že obvinený svoju sťažnosť proti uzneseniu o rozšírení dôvodov väzby odôvodnil i
tým, že ku skutku, pre ktorý bolo vznesené obvinenie sa vyjadroval jednoznačne, k vlámaniu
do domu bol prinútený, pri poškodenej nebol a obvinený H. držal vankúšom na posteli
poškodenú, pričom k duseniu poškodenej vôbec nedošlo.
Aj uvedené skutočnosti nasvedčujú tomu, že obvinený M. F. bol i po podaní lieku
Diazepam (5 mg) dňa 25. marca 2005 schopný zúčastniť sa na výsluchu pred sudcom
rozhodujúcim o návrhu na jeho vzatie do väzby, ako to o 11.35 hod. uvedeného dňa
konštatovala MUDr. K. K., ktorá obvinenému tento liek podala. Výsluch obvineného sa
uskutočnil v čase od 14.00 hod. do 14.45 hod. a zo zápisnice o tomto výsluchu (č. 1. 38-43
spisu) vyplýva, že obvinený bol schopný realizovať svoje právo na obhajobu spôsobom
predpokladaným zákonom, keďže okolnosti uvedené pri tomto výsluchu („ja som babku
nedusil, ale bol to H.“, „naozaj je mi ľúto toho čoho som sa dopustil“), na svoju obhajobu
neskôr obdobne použil aj pri odôvodnení opravných prostriedkov, kedy už pod vplyvom
spomenutého lieku evidentne nebol. Navyše dovolací súd dodáva, že obhajkyňa obvineného
bola prítomná počas celého výsluchu obvineného pred sudcom a obvinený bol pred začatím
výsluchu opätovne poučený.
Pokiaľ ide o dovolacie námietky zakladajúce podľa obvineného M. F. naplnenie
dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por. (falšovanie zápisníc
vyšetrovateľom, klamanie pred súdom pri výsluchu v procesnom postavení svedka po
zložení prísahy), treba podotknúť, že ich opodstatnenosť môže preukázať jedine právoplatný
odsudzujúci rozsudok, ktorý by vyšetrovateľa kpt. Ing. J. M. uznával vinným zo spáchania
trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 Tr. zák. č. 140/1961
Zb., resp. zo spáchania prečinu krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 Tr. zák. Takýto
rozsudok však obvinený k dovolaniu nepripojil a neuviedol ani, že by sa voči
vyšetrovateľovi kpt. Ing. J. M. viedlo trestné stíhanie pre uvedené trestné činy. Dovolateľ si
tak vo svojich tvrdeniach osobuje právo rozhodovať o tom, či sa určitá osoba dopustila
trestného činu, ktoré právo však v právnom štáte prislúcha výlučne súdu a falšovanie
zápisníc, resp. úmyselné uvádzanie neprávd svedkom nemôže preukazovať ani žiaden
znalecký posudok, ako sa to mylne domnieva dovolateľ.
Dovolacie námietky obvineného M. F., ktoré majú preukázať existenciu dovolacieho
dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. sú obsahovo obdobné, ako námietky
preukazujúce podľa dovolateľa naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. e/
Tr. por., a preto pre ne mutatis mutandis platí to, čo bolo vyššie uvedené.
Navyše však Najvyšší súd Slovenskej republiky dodáva, že pri výsluchoch obvinených
M. F. a M. H., ktoré sa uskutočnili dňa 24. marca 2005, boli okrem vypočúvajúceho
vyšetrovateľa kpt. Ing. J. M. a príslušníka Policajného zboru Slovenskej republiky npor. E.
J., prítomní aj obhajcovia obvinených JUDr. D. M. a JUDr. J. Š. Nakoľko zo strany
obvineného M. F. došlo k spochybneniu zákonnosti vedenia jeho výsluchu v uvedený deň,
bol v procesnom postavení svedka prvostupňovým súdom vypočutý i vyšetrovateľ kpt. Ing. J.
M., ktorý na hlavnom pojednávaní uviedol, že obvinenému M. F. bola pred začatím
výsluchu umožnená porada s obhajkyňou a po porade a zákonných poučeniach obvinený
vypovedal sám, spontánne. Obhajca JUDr. J. Š. potvrdil pravdivosť výpovede
vyšetrovateľa, keď na hlavnom pojednávaní vyhlásil, že obvinený vypovedal spontánne a
nikto ho k výpovedi nenútil a ďalej uviedol, že aj výsluch jeho klienta obvineného M. H. bol
vedený v súlade s Trestným poriadkom.
Z celkového počtu päť osôb prítomných pri každom z týchto výsluchov, tak tvrdenia
obvineného M. F. o ich nezákonnosti vyvracali už v pôvodnom konaní výpovede dvoch
zúčastnených osôb.
V súlade so zákonom teda postupoval okresný súd, keď zápisnice o týchto výsluchoch
oboznámil ich prečítaním podľa § 258 ods. 4 Tr. por.
Nemožno prisvedčiť ani námietkam dovolateľa o tom, že výpovede obvinených boli
iba skopírované z predchádzajúcich zápisníc o ich výpovediach v procesnom postavení
svedka. Hoci podľa ustálenej judikatúry nie je možné pri skúmaní viny obvineného
vychádzať z jeho skoršej svedeckej výpovede, pre potreby dovolacieho konania možno
skoršiu výpoveď páchateľa v procesnom postavení svedka porovnať s jeho výpoveďou
v procesnom postavení obvineného, len a práve za účelom skúmania existencie niektorého
z dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1. Porovnaním týchto zápisníc tak dovolací
súd zistil, že obvinenými uvádzané okolnosti týkajúce sa skutku uvedeného v bode 4/
prvostupňového rozsudku sú v detailoch odlišné. Vo výpovedi obvineného M. H. sa totiž na
šiestej strane uvádzajú detaily (... nad posteľou svietilo malé „večné“ svetielko červenej
farby...), ktoré vo svojej predchádzajúcej výpovedi v postavení svedka neuviedol, Čo
vylučuje dovolateľom namietané neprotokolovanie výpovede podľa priamej reči
vypočúvaného. Okrem toho obvinenému M. H. boli zo strany vyšetrovateľa a obhajcov
položené viaceré otázky, pričom jeho odpovede na ne boli do zápisnice zaznamenané v
súlade s § 95 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom v znení neskorších
predpisov (viď č. 1. 355-356 spisu).
Pokiaľ obvinený M. H. v dovolateľom predloženej zápisnici o podaní vysvetlenia,
spísanej na Krajskej prokuratúre v Trenčíne dňa 19. júna 2007, ex post udáva, že jeho
výsluch sa neuskutočnil v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku, možno podotknúť, že
tento obvinený vykonáva trest odňatia slobody v rovnakom nápravnovýchovnom ústave ako
obvinený M. F., sú spolu v každodennom kontakte na pracovisku, pričom jeho pôvodné
postavenie ako spoluobvineného v posudzovanej veci mu umožňuje, aby sa rovnako ako v
prípravnom konaní a v konaní pred súdom, aj po právoplatnom skončení trestného konania
naďalej obhajoval spôsobom, akým uzná za vhodné, t. j. môže aj klamať a zavádzať: Nové
skutkové okolnosti uvádzané M. H. však v každom prípade nemôžu byť predmetom
prieskumu v dovolacom konaní, ale prípadne iba predmetom preskúmavania oprávnenosti
návrhu na povolenie obnovy konania v posudzovanej veci.»
11. Z dôvodu obsahovej nadväznosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu
s rozsudkom krajského súdu č. k. 3 To 1/07-1038 z 8. februára 2007 považoval ústavný súd
za potrebné uviesť aj podstatnú argumentáciu z tohto rozhodnutia:
„Okresný súd na hlavných pojednávaniach vykonal vo vzťahu k obžalovaným M. F.
a M. H. u skutkov pod bodmi 2, 3 a 4 vo vzťahu k výrokom o trestoch všetky dostupné a
potrebné dôkazy v záujme zistenia skutkového stavu veci, objasnenia všetkých skutočností
významných pre rozhodnutie a na podklade vykonaných dôkazov správne zistil okolnosti, za
ktorých spáchal obžalovaný M. H. skutok pod bodom 4 výrokovej časti napadnutého
rozsudku a obžalovaný M. F. skutky pod bodmi 2, 3 a 4 výrokovej časti napadnutého
rozsudku, keď vo vzťahu ku skutku pod bodom 1 u obžalovaného M. F. okresný súd na
hlavnom pojednávaní podľa § 257 ods.6 Tr. por. prijal vyhlásenie obžalovaného, že zo
spáchania skutku pod bodom 1 je vinný a v súlade s ustanovením § 257 ods.7 Tr. por.
zároveň vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu, ako obžalovaný spáchanie skutku pod bodom 1
priznal, sa nevykoná. V odôvodnení rozsudku v súlade s ustanovením § 168 ods.1 Tr. por.
vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia,
akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa vyrovnal
s obhajobou obidvoch obžalovaných predovšetkým vo vzťahu ku skutku pod bodom 4 i
akými právnymi úvahami sa spravoval (krajský súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s
odôvodnením právneho posúdenia konania páchateľov pod bodom 4 v tom smere, ako
reagoval na odvolacie námietky obžalovaného M. H.), keď posudzoval dokázané
skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. So zreteľom na to,
že dôkazy, na ktoré poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd na seba
navzájom nadväzujú, navzájom sa podporujú a dopĺňajú, nemal ani odvolací súd
pochybnosti o správnosti skutkových záverov súdu prvého stupňa. Aj keď obžalovaný M. F.
po pôvodne priznávajúcich výpovediach v prípravnom konaní a to jednak z časového
hľadiska bezprostredne nadväzujúcej na spáchanie skutku pred vyšetrovateľom a jednak
učinenej pred sudcom, pri rozhodovaní o návrhu na jeho vzatie do väzby a to aj v
prítomnosti obhajcov JUDr. J. Š. a JUDr. D. M. v ďalšom štádiu trestného stíhania
spáchanie skutku pod bodom 4 (ďalej len skutku) už nepriznával, jeho obhajobné tvrdenia
spočívajúce predovšetkým v popieraní vôbec svojej prítomnosti na mieste činu, okresný súd
dôvodne neakceptoval a to s poukazom na už spomenuté priznávajúce výpovede
obžalovaného, s ktorými v zásadných veciach korešpondujú aj ostatné vo veci vykonané
dôkazy a z nich predovšetkým tiež priznávajúca výpoveď spoluobžalovaného M. H., v ktorej
ako spolupáchateľa zároveň usvedčil aj obžalovaného M. F., pričom o objektívnosti jeho
výpovede neboli (napriek ďalším obhajobným prejavom obžalovaného M. F.) zistené žiadne
relevantné pochybnosti a aj na podklade ďalších vo veci vykonaných dôkazov podrobne
popísaných v odôvodnení prvostupňového rozsudku, na ktoré v podrobnostiach odvolací
súd len poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje, správne uznal i obžalovaného M.
F. za vinného aj zo spáchania skutku pod bodom 4 výrokovej časti napadnutého rozsudku,
keď pritom ani odvolací súd nezistil, že by akýmkoľvek spôsobom boli porušené jeho
obhajobné práva, naopak, okresný súd akceptoval všetky ním dôvodne podané návrhy na
doplnenie dokazovania, pokiaľ súviseli s prejednávaným prípadom. Vychádzajúc potom
z takto správne zisteného skutkového stavu nepochybil okresný súd ani keď konanie
obidvoch obžalovaných posúdil spôsobom uvedeným vo výrokovej časti napadnutého
rozsudku.
Odvolací súd dospel k rovnakým skutkovým zisteniam a právnym záverom ako súd
prvého stupňa a úplne si osvojil tiež dôvody a úvahy, ktorými ten rozviedol a vysvetlil svoje
zistenia a právne závery, preto v podrobnostiach len poukazuje na príslušnú časť
odôvodnenia napadnutého rozsudku.“
12. Z dôvodu obsahovej spojitosti rozhodnutia krajského súdu s rozsudkom
okresného súdu č. k. 5 T 16/2006-994 z 5. decembra 2006 považoval ústavný súd reflektujúc
na sťažnostné námietky sťažovateľa za potrebné uviesť aj podstatnú argumentáciu z tohto
rozhodnutia:
„Na základe vykonaných a vyhodnotených dôkazov mal senát okresného súdu
jednoznačne preukázané, že skutku 4 rozsudku, sa obžalovaný M. F. a obžalovaný M. H.
dopustili v celom rozsahu tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Obžalovaných usvedčuje priamo výpoveď obžalovaného F. z prípravného konania zo dňa
24. 03. 2005, ktorú senát okresného súdu vyhodnotil ako vierohodnú, nakoľko táto nebola
žiadnym relevantným dôkazom vyvrátená a jej pravdivosť je potvrdená vykonanými dôkazmi
Kriminalistického expertízneho ústavu v B., a to ohľadne zabezpečenia stôp na mieste činu
– odtlačok časti podošvy a DNA na téglikoch od jogurtov. Obžalovaný F. vo svojej výpovedi
z prípravného konania popísal priebeh skutkového deja tak, že tento logicky ostatné
vykonané dôkazy dopĺňajú. Zo znaleckého dokazovania KEÚ PZ B. jednoznačne vyplýva, že
DNA zistená na všetkých téglikoch je zhodná s DNA obžalovaného H., z čoho vyplýva, že
tento zjedol všetky tri jogurty tak, ako to obžalovaný F. popísal vo svojej výpovedi
v prípravnom konaní. Svojou výpoveďou to potvrdil aj pracovník KEÚ PZ B. Ing. E. S.
Zároveň senát okresného súdu posúdil výpoveď obžalovaného H. ako čiastočne
nevierohodnú a účelovú s cieľom preniesť spôsobenie následku jeho konania – smrti
poškodenej E. S. na obžalovaného F. Táto výpoveď je nevierohodná taktiež v časti
konzumácie troch jogurtov, nakoľko za znaleckého dokazovania KEU PZ B. bolo
jednoznačne potvrdené, že predmetné jogurty skonzumoval len obžalovaný M. H.
V ostatných častiach je výpoveď obžalovaného M. H. v zhode s výpoveďou obžalovaného M.
F. Svedkovia M. a F. svojimi výpoveďami nepotvrdili, že by obžalovaný F. v čase spáchania
trestného činu bol doma a F. zároveň potvrdila výpoveď obžalovaného F. z prípravného
konania v tom, že obžalovaný H. mu opakovane volal a chcel od neho niečo a že následne
na to obžalovaný F. odišiel z domu. Výpovede svedkov M. a Č. súd vyhodnotil ako
nevierohodné v celom rozsahu, nakoľko tieto sú vo vzájomnom rozpore, rozchádzajú sa v
podstatných skutočnostiach a pre posúdenie skutkového stavu veci nemajú vplyv, nakoľko
skutočnosť, že obžalovaní boli pred spáchaním trestného činu v bare A., kde sa obžalovaný
H. vulgárne a agresívne choval voči obžalovanému F., je potvrdená len ďalšou výpoveďou
obžalovaného F. z prípravného konania, ktorú súd považoval za nevierohodnú. Obžalovaný
M. F. v ďalších výpovediach urobených v prípravnom konaní ako aj na hlavnom
pojednávaní účelovo a tendenčne popieral spáchanie trestnej činnosti. Tvrdil, že predmetný
dom ukázal obžalovanému M. H. len, pod vplyvom vyhrážok. Taktiež tvrdil, že obžalovaný
M. H. sa mu mal prostredníctvom svedka S. B. vyhrážať aj vo výkone väzby. Tvrdenia
obžalovaného neboli žiadnymi dôkazmi vykonanými na hlavnom pojednávaní preukázané.
Obrana obžalovaného, ktorou chcel dokázať, že pri jeho výsluchu v prípravnom konaní dňa
24. 03. 2005 nebol dodržaný zákonný postup, nakoľko pred výsluchom bol bitý príslušníkmi
Policajného zboru a pod vplyvom lieku diazepam, bola senátom okresného súdu
vyhodnotená ako účelová, pretože z vykonaných dôkazov – výsluchu svedka Ing. M. je
zrejmé, že výsluch sa viedol riadne, tak ako je zaprotokolované v zápisnici o výsluchu, ďalej
z výpovede svedkyne MUDr. K. z prípravného konania vyplýva, že podanie lieku diazepam
u obžalovaného s ohľadom na čas podania, jeho množstvo ako aj odstup od použitia lieku
po výsluch, nemalo podstatný vplyv na jeho rozhodnutie sa a pri prepustení bol schopný
výsluchu a zároveň senát okresného súdu vychádzal z toho, že počas predmetného výsluchu
obžalovaného F. boli prítomní aj dvaja obhajcovia, ktorí nenamietali priebeh výsluchu ani
jeho protokoláciu, a to JUDr. J. Š. a JUDr. D. M., ktorá bola obhajkyňou obžalovaného F.
Výsluch obžalovaného M. F. začal o 19.45 hod. a trval do 21.45 hod. Konkrétne výpoveď
obžalovaného M. F. je zapísaná na tri aj štvrť strany, čo časovo zodpovedá rečovej vade
ktorou obžalovaný trpí.
Výsluch obžalovaného M. H. zo dňa 24. 03. 2002 začal o 17.30 do 19.40 hod.
konkrétna výpoveď obžalovaného M. H. je zapísaná na štyri aj pol strany, teda táto
výpoveď je dlhšia ako výpoveď obžalovaného M. F., keďže M. H. netrpí rečovou vadou.
Senát okresného súdu odmietol návrhy na doplnenie dokazovania navrhnuté na
hlavnom pojednávaní obhajcom JUDr. A. K. a obžalovaným M. F. jednak z procesných
dôvodov, rozsah dokazovania bol riadne v súlade s trestným poriadkom určený pri
predbežnom prejednaní obžaloby. V danom prípade sa nejadnalo o nové dôkazy, na základe
ktorých by mohlo dôjsť k podstatnej zmene okolností dôležitých pre rozhodnutie. Obhajca
JUDr. K. navrhol vykonať dokazovanie vypočutím svedka P. B. na okolnosť, že bol svedkom
odovzdania odkazu od svedka B. obžalovanému F., ktorý senát okresného súdu odmietol,
nakoľko z výpovede svedka B., ktorý bol riadne vypočutý na hlavnom pojednávaní vyplýva,
že tento žiadne odkazy pre iných väzňov vo väzbe neodovzdával. Jeho výpoveď bola
vyhodnotená ako vierohodná, nakoľko svedok B. vypovedal spontánne a zhodne ako
v prípravnom konaní. Obhajca ďalej žiadal, aby bol vypočutý major K., a to na okolnosti
ohľadne zmeny výpovede svedkov M. a Č., nakoľko v danom prípade sa jedná o dôkaz nový,
ktorý vyplynul v priebehu hlavného pojednávania. Senát okresného súdu odmietol
vykonanie tohto dôkazu z dôvodu, že hoci výpovede uvedených svedkov mali preukázať, že
obžalovaný H. robil nátlak na obžalovaného F. v tom zmysle, aby mu ukázal dom, v ktorom
nakoniec došlo k spáchaniu predmetného trestného činu pod bodom štyri rozsudku,
výpoveď svedka K. by bola pre rozhodnutie nadbytočná nakoľko v danom prípade sa takýto
dôkaz javil ako duplicitný pre potvrdenie skutočnosti zrejmej z už vykonaných dôkazov.
Obhajca ďalej žiadal vypočuť doktorku MUDr. K., a to vzhľadom na okolnosti zdravotného
stavu obžalovaného F. počas jeho zadržania a umiestnenia v nemocnici, ako aj podaniu
lieku diazepam obžalovanému pred výsluchom na Okresnom súde v Trenčíne, ktorý
rozhodoval o návrhu na vzatie obžalovaného do väzby. K tejto skutočnosti bol vykonaný
dôkaz prečítaním výpovede MUDr. K. z prípravného konania. Senát okresného súdu
vykonanie dôkazu výsluchom MUDr. K. odmietol z dôvodu, že s čítaním jej výpovede
z prípravného konania na hlavnom pojednávaní v zmysle § 263 od. 1 Trestného poriadku
súhlasili všetky zúčastnené strany a nemali námietky k takto vykonanému dôkazu.
V súvislosti s okolnosťami súvisiacimi s útokom na svedkov M. a Č., dôsledkom ktorého boli
výpovede týchto dvoch svedkov v prípravnom konaní zmenené, obhajca žiadal, aby bol ako
svedok vypočutý M. R. K odmietnutiu tohto dôkazu senátom okresného súdu došlo
z rovnakého dôvodu, ako v prípade odmietnutia dôkazu výsluchom svedka K., teda že
výpoveď svedka R., by bola významná iba pre posúdenie, či bol vedený útok na svedkov M.
a Č., v danom prípade by to viedlo len k zisteniu, či obžalovaný H. sa správal vulgárne
a agresívne k obžalovanému F., keď chcel od neho získať informácie o dome, v ktorom
došlo k spáchaniu trestného činu. Obhajca taktiež žiadal, aby bol v súlade s jeho návrhom
zo dňa 15. 11. 2006 pribratý do konania znalec z odboru zdravotníctva, odvetvie farmácia
ohľadne preukázania tvrdení obžalovaného F. ohľadom jeho zdravotného stavu
a psychického rozpoloženie, ktoré nastalo po podaní lieku diazepam. Senát okresného súdu
odmietol vykonanie tohto dôkazu, pretože k tejto skutočnosti vykonal dôkaz prečítaním
výpovede MUDr. K. a v prípade daného znalca, by sa tento mohol vyjadriť iba
k zdravotnému a psychickému stavu obžalovaného F. Posúdenie vierohodnosti a pravdivosti
jeho výpovede je právnou otázkou, na ktorú znalec z odboru zdravotníctva nie je
kompetentný kvalifikovane odpovedať. Senát okresného súdu rovnako odmietol aj návrhy
obhajcu na vykonanie dôkazu výsluchom svedka, príslušníka PZ J., ktorý vyťažoval
obžalovaného, ako aj k spôsobu vyťažovania a zároveň vykonanie dôkazu predložením
fotografií príslušníkov PZ, ktorí pôsobia v N. a ktorých mal obžalovaný opoznať ako osoby,
ktoré ho procesne vyťažovali a vykonávali voči nemu nátlak pred tým než bol procesne
vypočutý ako obvinený pred vyšetrovateľom M. Senát okresného súdu v tomto prípade
vychádzal zo skutočnosti, že vyťažovanie osôb príslušníkmi Policajného zboru nie je
dôkazným prostriedkom v trestnom konaní, a to s ohľadom na § 119 ods. 2 trestného
poriadku, ktorý určuje, že dôkazným prostriedkom sú najmä výsluch obvineného, svedkov,
znalcov, posudky a odborné vyjadrenia, previerka výpovede na mieste, rekognícia...
v neposlednom rade senát okresného súdu poukazuje aj na to, že vyťažovanie obžalovaného
príslušníkom Policajného zboru v čase pred vykonaním jeho výsluchu nemá vplyv na
závery, ku ktorým senát okresného súdu došiel na základe vykonaných a vyhodnotených
dôkazov na hlavnom pojednávaní.
Jednotlivé dôkazy sa vzájomne dopĺňajú, tvoria logicky a ucelený reťazec dôkazov,
ktoré dostatočne a bezpečne odôvodňujú záver o vine oboch obžalovaných... “
13. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná
už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných
zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo
v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné
so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
14. V danej veci ústavný súd nezistil, že by právne závery najvyššieho súdu v jeho
uznesení sp. zn. 4 Tdo 35/2011 z 21. februára 2012 boli svojvoľné, arbitrárne alebo zjavne
neopodstatnené, v dôsledku čoho by zasahovali do základného práva sťažovateľa podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu
základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia
vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší
súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie
veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,
a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. S prihliadnutím na aplikáciu
príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných
ustanovení je napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené.
15. V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka
konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne
akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do
postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.
16. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na svoju ustálenú judikatúru,
podľa ktorej trestné konanie predstavuje od svojho začiatku až po koniec organický celok,
v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizáciou garancií na ochranu
práv a slobôd zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov môžu a majú naprávať,
resp. korigovať prípadné predchádzajúce pochybenia týkajúce sa aj porušenia základných
práv a slobôd garantovaných v čl. 127 ods. 1 ústavy.
17. Sťažovateľ v podanej sťažnosti vytýkal postupu orgánov činných v trestnom
konaní viaceré podľa jeho názoru chyby/procesné pochybenia pri vedení/vykonávaní
dokazovania v prípravnom konaní, ktoré neboli relevantne zohľadnené ani vo veci
konajúcimi súdmi, v ostatnom najvyššieho súdu pri posudzovaní splnenia podmienok
prípustnosti dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. K tejto nosnej
argumentácii sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že aj kedy malo v prípravnom konaní
dôjsť k istým chybám v rámci realizovaného dokazovania, tieto vady vzhľadom na ich
konvalidáciu v priebehu neskôr realizovaného viacstupňového súdneho dokazovania
nemohli byť spôsobilé privodiť materiálne porušenie ním označených práv. Ako už najvyšší
súd vo svojom napadnutom rozhodnutí konštatoval, výhrady a námietky sťažovateľa sa
tiahli celým súdnym konaním vrátane ich upozornenia zo strany sťažovateľa už v rámci
prípravného konania a boli obsahovo konštantné/totožné: („Najvyšší súd... z obsahu
procesného spisu a zo zvukových záznamov o hlavných pojednávaniach zistil, že obvinený...
vo svojich dovolacích námietkach v podstate uvádza rovnaké skutočnosti, ako v konaní pred
okresným a krajským súdom..., pričom konajúce súdy sa s týmito námietkami... v pôvodnom
konaní zaoberali a náležite vysporiadali.“). Ako krajský súd, tak aj okresný súd vo svojich
rozhodnutiach primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom
reflektovali na sťažovateľom vznesené obhajobné tvrdenia, ním udané pochybenia
v postupe orgánov činných v trestnom konaní, ku ktorým v primerane podrobnej svojej
argumentácii zdôvodnili svoje úvahy opierajúc sa o skutkové zistenia plynúce z vykonaného
dokazovania a z nich odvodené právne závery. Okresný súd taktiež v podrobnej
argumentácii zdôvodnil aj to, prečo odmietol sťažovateľom udané návrhy na doplnenie
dokazovania s vysvetlením, akých skutočností sa nimi sťažovateľ domáhal a tiež
zdôvodnenia ich prebytočnosti v kontexte vykonaným dokazovaním verifikovaných
skutkových zistení.
18. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím
najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru), rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí
sťažnosti sťažovateľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
19. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal aj porušenie svojich ďalších práv podľa
čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, a to za rovnakej argumentačnej línie ako pri namietaní už
spomenutých práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. od porušenia týchto práv odvodzoval aj
porušenie ďalších citovaných práv. Po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu (a to aj v jeho spojitosti s právnymi závermi súdov nižšej inštancie, pozn.),
ako aj s prihliadnutím na tú skutočnosti, že sťažovateľ v systéme všeobecného súdnictva
účinne využil aj všetky jemu dostupné opravné prostriedky slúžiace na revidovanie postupu
a rozhodnutí súdov nižšej inštancie súdmi vyššej inštancie, a to za aktívnej právnej pomoci
ustanovených obhajcov a za situácie, keď sa nielen najvyšší súd, ale v spojitosti svojich
právnych záverov aj súdy nižšej inštancie ústavne súladným spôsobom vysporiadali
s obhajobnou argumentáciou sťažovateľa, nezistil ani porušenie ním udaných ďalších
základných práv garantovaných čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, a preto jeho sťažnosť aj
v tejto jej časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
20. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať
opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu, opakované posúdenie jeho žiadosti o ustanovenie advokáta a pod.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. augusta 2012