Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 128/2019
PDF · 270.94 KB
No categories available
II. ÚS 128/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. júna 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, Ústav na výkon trestu odňatia slobody, , vo veci
namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 a 3
písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tk 2/2017 a jeho uznesením z 11. januára
2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára
2019 doručená ústavná sťažnosť , , Ústav na výkon trestu
odňatia slobody, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako
aj čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tk 2/2017 a jeho uznesením z 11. januára 2019. Ústavná
sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 12. februára 2019.
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiadosťou zo 4. apríla 2018 doručenou
okresnému súdu 6. apríla 2018 sa domáhal oslobodenia od povinnosti uhradiť štátu trovy
za ustanoveného advokáta . V žiadosti uviedol relevantné dôvody
na oslobodenie od povinnosti uhradiť štátu trovy. Poukázal na to, že je chudobný, bez
finančných prostriedkov, vlastné finančné prostriedky nemal ani na zvolenie a zaplatenie
obhajcu. Išlo pritom o povinnú obhajobu, a preto mu bol obhajca ustanovený, resp. doslova
nanútený, keďže ho musel mať bez ohľadu na jeho rozhodnutie vychádzajúce z toho, že si
obhajcu dovoliť nemohol. Podrobne opísal osobné, zdravotné, zárobkové a majetkové
pomery, ako aj skutočnosť, že v konaní viackrát namietal nečinnosť a nezáujem obhajcu
poskytovať mu potrebnú právnu pomoc. Dokonca požiadal o zrušenie ustanovenia pre
postoj obhajcu, resp. jeho nezáujem. Okresný súd však napriek súhlasu obhajcu tohto
od povinnosti obhajovať neoslobodil.
3. Uznesením vyššieho súdneho úradníka okresného súdu sp. zn. 5 Tk 2/2017
z 22. novembra 2018 bol sťažovateľ zaviazaný uhradiť štátu sumu 6 169,94 € ako trovy
ustanoveného obhajcu. Toto uznesenie bolo odôvodnené v podstate len tým, že ak by aj
majetkové pomery sťažovateľa v súčasnej dobe neumožňovali uhradiť trovy štátu
v predpísanej sume, neznamená to, že to tak bude aj v budúcnosti, pričom aj predpokladané
dodatočné zlepšenie jeho majetkových pomerov zakladá oprávnenie štátu, aby prostriedky
vynaložené na zaplatenie obhajoby požadoval späť. Podľa názoru vyššieho súdneho
úradníka okresného súdu predpokladané dodatočné zlepšenie majetkových pomerov
sťažovateľa je dané tým, že je v jeho možnostiach a schopnostiach dosahovať príjem
z pracovnej činnosti, a to i po výkone trestu odňatia slobody.
4. V sťažnosti z 29. novembra 2018 podanej proti uzneseniu vyššieho súdneho
úradníka okresného súdu poukázal sťažovateľ na to, že pred vydaním uznesenia nebola
preskúmaná jeho žiadosť o oslobodenie od povinnosti úhrady trov za obhajobu. Neskúmal
sa ani jeho vek a zdravotný stav. Osobitne zdôraznil neznalosť jeho situácie a jeho pomerov
v súvislosti s konštatovaním, že môže dosahovať príjem z pracovnej činnosti aj po výkone
trestu. V skutočnosti sa jeho majetkové pomery ani v budúcnosti nezlepšia, je invalidnou
osobou a nikdy nebude prepustený z výkonu trestu. Obhajca mu bol doslova nanútený
štátom a nikto (orgány činné v trestnom konaní, okresný súd, ale ani samotný obhajca) ho
neinformoval o výške odmeny obhajcu za jednotlivé úkony právnych služieb. Keďže ho
obhajca o výške odmeny neinformoval, odmena mu vôbec nepatrí. Nebol by vôbec súhlasil
s vykonaním mnohých zbytočných irelevantných úkonov obhajcu, keby vedel, koľko stoja
(aká je cena za každý takýto úkon právnej služby).
5. Uznesením sudcu okresného súdu sp. zn. 5 Tk 2/2017 z 11. januára 2019 bola
sťažnosť podaná sťažovateľom zamietnutá ako nedôvodná. Podľa názoru sudcu okresného
súdu vyšší súdny úradník správne špecifikoval dôvody, pre ktoré sťažovateľa zaviazal
na náhradu odmeny. Aj predpokladané dodatočné zlepšenie majetkových pomerov
odsúdeného zakladá štátu oprávnenie, aby prostriedky vynaložené na zaplatenie obhajoby
odsúdeného žiadal späť.
6. Podľa presvedčenia sťažovateľa tento záver sudcu okresného súdu je
neakceptovateľný a neudržateľný. Ide o arbitrárne rozhodnutie vydané bez objektívneho
skúmania a posúdenia jeho možností a schopností. Skutkové zistenia stoja mimo
skutočnosti, resp. reality a skutkové závery nemajú oporu v dôkazoch. Napriek tomu, že
okresný súd objektívne zhodnotil, že ak by aj majetkové pomery sťažovateľa v súčasnosti
neumožňovali uhradiť trovy štátu (čo je skutočne pravdivé a objektívne preukázané), rýchlo
k tomu dodal záver, že v budúcnosti možno predpokladať dodatočné zlepšenie jeho
majetkových pomerov, keďže môže dosahovať príjem z pracovnej činnosti, a to i po výkone
trestu odňatia slobody. Tento záver je však zavádzajúci a odporuje skutočnosti. Je nielen
morálne, ale i právne neudržateľný a neakceptovateľný. Je nesporné, že mu bol uložený
doživotný trest odňatia slobody bez možnosti podmienečného prepustenia, a je teda
vylúčené akékoľvek možné zamestnanie sa po výkone trestu. Aj keby bol sťažovateľ
podmienečne prepustený po 25 rokoch výkonu trestu, mal by už viac ako 75 rokov.
Sťažovateľ vyslovuje predpoklad, že dôvody uznesenia vyššieho súdneho úradníka
okresného súdu boli odpísané z konceptu v počítači, inak by totiž nebolo možné hovoriť
o zlepšení jeho majetkových pomerov zamestnaním sa po výkone trestu.
7. Ďalej uznesenie obsahuje nepravdivé tvrdenia. Napríklad nezodpovedá
skutočnosti, že by pre nespoluprácu bol viackrát vyradený zo zoznamu uchádzačov
o zamestnanie. V skutočnosti nikdy nebol vyradený pre nespoluprácu. Práve naopak, je
preukázané, že dôvodom vyradenia bol výkon väzby. Okresný súd zjavne nemal predstavu,
že aj keď je aktuálne sťažovateľ vo výkone trestu zamestnaný, zo zákona nemá nárok
na minimálnu mzdu, ale ani nárok na životné minimum.
8. V uznesení sudcu okresného súdu sa rozoberajú irelevantné skutočnosti pre
posúdenie oslobodenia od povinnosti úhrady trov obhajoby štátu. Úrad práce po prepustení
sťažovateľa v roku 2016 mu až doteraz nikdy neposkytoval dávky v hmotnej núdzi alebo
podporu v nezamestnanosti. Pokiaľ ide o údajnú nespoluprácu s úradom práce, dospel
k nepravdivému záveru. Boli síce poopravené dôvody vyradenia sťažovateľa 11. apríla 2017
tak, že príčinou vyradenia nebola nespolupráca, ale výkon trestu odňatia slobody, avšak
ďalšie tvrdenia sú už nepravdivé. Z úradu práce totiž nikdy nebol vyradený pre
nespoluprácu. Dňa 15. novembra 1998 bol vyradený zo zoznamu z dôvodu, že sa zamestnal
v , kde pracoval 2 dni, čo môže potvrdiť Sociálna poisťovňa
výpisom z osobného účtu poistenca. Následne od 18. novembra 1998 bol znovu vedený
na úrade práce. Ak by bol 15. novembra 1998 vyradený pre nespoluprácu, úrad práce by ho
hneď obratom o 2 dni neskôr nezaradil znova do svojej evidencie. Nepravdivý je aj údaj,
podľa ktorého bol 25. februára 1999 vyradený zo zoznamu pre nespoluprácu. Dôvodom
vyradenia bol v skutočnosti výkon väzby od 12. februára 1999, čo je preukázateľné zo spisu
okresného súdu sp. zn. 5 Tk 2/2017.
9. Okresný súd neobjektívne uvádza, že sťažovateľ vlastnou vinou si nezabezpečil
svoje sociálne postavenie, ktoré zahŕňa aj majetkové pomery. Po prepustení v roku 2016 bol
sťažovateľ po 2 operáciách a nemal žiadny príjem z úradu práce. Nemohol pracovať nie
z vlastnej viny, ale pre zlý zdravotný stav. Dôkazom toho je aj lekárom odporučená
a absolvovaná kúpeľná liečba od 4. novembra do 2. decembra 2016 a následné uznanie za
invalidného dôchodcu. Preto je záver okresného súdu absolútne neobjektívny. Sťažovateľ sa
zamestnal len v rámci zdravotných možností na dohodu vo firme , ako
brigádnik s príjmom 100 ‒120 € mesačne.
10. V uznesení sudcu okresného súdu sa poukazuje aj na to, že vykonanou lustráciou
v katastri nehnuteľností sa zistilo, že sťažovateľ je vlastníkom nehnuteľností, nie je teda
nemajetný. Už v žiadosti o oslobodenie od úhrady trov obhajoby zo 4. apríla 2018
sťažovateľ podrobne uviedol, o aké nehnuteľnosti ide, a zdôraznil, že sú takmer bezcenné
a bez možnosti predaja. Ide o ornú pôdu v , ktorú si prenajíma Poľnohospodárske
družstvo za ročné nájomné 14,60 € a Urbár s ročným výnosom 80 €.
Okresný súd pritom vôbec neskúmal hodnotu týchto nehnuteľností, hoci sťažovateľ to
namietal v sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka okresného súdu. Preto ani
nevyvrátil tvrdenie sťažovateľa o tom, že tieto nehnuteľnosti sú takmer bezcenné.
Je objektívne vyčísliteľné, že sťažovateľ by predpísanú sumu 6 170 € nebol schopný splatiť
z príjmu z pracovnej činnosti ani do dovŕšenia veku odchodu do dôchodku, dokonca ani
za 20 rokov, pretože má už aj iné pohľadávky určené súdom, ktoré spláca.
11. Postup a rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní a okresného súdu
považuje sťažovateľ de facto za hrubý nátlak podľa § 190 Trestného zákona, keďže štát mu
vnucuje služby tretej osoby bez ohľadu na to, či to on chce alebo nie, a bez ohľadu na to, či
má prostriedky na úhradu týchto služieb. Štát ako zákonodarca nemôže zneužívať svoj
monopol ako ochranca práva a záujmov spravodlivosti a zároveň sťažovateľovi nasilu
vnútiť právne služby bez ohľadu na jeho pomery. Takýto stav je neudržateľný a odporuje
právu na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie.
12. Sťažovateľ opäť poukazuje na skutočnosť, že ustanovený obhajca nesplnil
povinnosť informovať ho o cene za právne služby, čo znamená, že obhajcovi odmena vôbec
nepatrí. Ustanovený obhajca nekonal čestne, svedomito a nedbal na účelnosť
a hospodárnosť poskytovaných služieb. Napríklad 20. februára 2017 si vyúčtoval úkon
účasti pri výsluchu obvineného, hoci iba 5 minút predtým mu sťažovateľ výslovne povedal,
že pri výsluchu vypovedať nebude. Preto účasť obhajcu bola úplne zbytočná
a neopodstatnená. Nebol tam vôbec potrebný, nepresadzoval a nebránil záujmy sťažovateľa,
iba si bezcharakterne naúčtoval úkon v plnej výške, ako keby naozaj poskytoval právnu
pomoc.
13. Keďže sťažovateľ už v priebehu trestného konania nesúhlasil s účasťou
ustanoveného obhajcu na úkonoch trestného konania, požiadal vyšetrovateľa, aby sa mohol
úkonov trestného konania zúčastniť osobne. Vyšetrovateľ však túto žiadosť zamietol
s poukazom na to, že takýto postup prichádza do úvahy najmä vtedy, ak obvinený nemá
obhajcu.
14. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Okresný súd Banská Bystrica rozhodnutím o povinnosti úhrady trov obhajoby
uznesením sp.zn. 5Tk/2/2017 zo dňa 11.1.2019 porušil základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
porušil právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd
porušil právo na to, keď nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol
bezplatne podľa čl. 6 ods. 3 písm. c Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd
2. Uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 5Tk/2/2017 zo dňa 11.1.2019
sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie
3. Kancelárii Ústavného súdu SR ukladá povinnosť zaplatiť trovy konania na účet
ustanovenému právnemu zástupcovi, ktorého sťažovateľovi ustanovil Ústavný súd SR
4. Okresný súd Banská Bystrica je povinný uhradiť trovy konania na účet Kancelárie
Ústavného súdu SR.“
15. Sťažovateľ napokon žiada o ustanovenie právneho zástupcu v konaní o jeho
ústavnej sťažnosti, a to vzhľadom na jeho osobné, zárobkové a majetkové pomery.
II.
16. Z uznesenia vyššieho súdneho úradníka okresného súdu sp. zn. 5 Tk 2/2017
z 22. novembra 2018 vyplýva, že podľa § 558 ods. 1 a § 555 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť na účet okresného súdu sumu 6 169,94 €
odmeny a hotových výdavkov uhradených štátom ustanovenému obhajcovi. Podľa
konštatovania vyššieho súdneho úradníka okresného súdu sťažovateľ bol rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 5 Tk 2/2017 z 13. septembra 2017 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 To 104/2017 z 21. novembra 2017 uznaný vinným
zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného
zákona. Šetrením majetkových pomerov sťažovateľa sa zistilo, že je vlastníkom
nehnuteľnosti, nie je poberateľom žiadnych štátnych sociálnych dávok a nie je evidovaný
ani ako uchádzač o zamestnanie. Do 11. apríla 2017 bol vedený ako uchádzač
o zamestnanie, avšak pre nespoluprácu bol zo zoznamu viackrát vyradený. Nie je
vlastníkom ani držiteľom žiadneho motorového vozidla. V čase od 1. januára do 30. apríla
1993 bol pracovne zaradený vo výkone trestu, od 1. októbra 1993 do 17. novembra 1998
pracoval u viacerých zamestnávateľov, od 16. novembra 1998 do 16. mája 2016 bol
vo výkone trestu, od 13. októbra 2016 do 30. apríla 2017 pracoval na dohodu
a od 26. februára 2018 do súčasnosti je pracovne zaradený vo výkone trestu. Podľa názoru
vyššieho súdneho úradníka okresného súdu pri rozhodovaní o uložení povinnosti
odsúdenému na náhradu odmeny a hotových výdavkov vyplatených štátom ustanovenému
obhajcovi je potrebné prihliadať aj na ďalšie skutočnosti, ako napríklad na vek odsúdeného
a jeho zdravotný stav a následne súhrnne zhodnotiť možnosti odsúdeného uhrádzať určenú
sumu aj v budúcnosti. Prihliadnuc na uvedené skutočnosti sa dá dôjsť k názoru, že je
v možnostiach a schopnostiach sťažovateľa dosahovať príjem z pracovnej činnosti, a to i po
výkone trestu odňatia slobody. V tejto súvislosti bolo potrebné prihliadnuť aj na vysokú
sumu štátom vyplatenej odmeny ustanovenému obhajcovi. Zároveň treba poukázať aj na to,
že aj keby majetkové pomery sťažovateľa v súčasnej dobe neumožňovali uhradiť trovy štátu
v predpísanej sume, neznamená to, že to tak bude aj v budúcnosti, lebo aj predpokladané
dodatočné zlepšenie majetkových pomerov sťažovateľa zakladá oprávnenie štátu, aby
prostriedky vynaložené na zaplatenie obhajoby žiadal späť. Skutočnosť, že sťažovateľ
v súčasnosti nemá finančné prostriedky v určenej výške, nie je dôvodom na prenášanie
zodpovednosti za spáchanú trestnú činnosť na štát v podobe znášania nákladov na odmenu
ustanoveného obhajcu. Bolo potrebné prihliadnuť pritom aj na výšku sumy, ktorú je
sťažovateľ povinný zaplatiť.
17. Z uznesenia sudcu okresného súdu sp. zn. 5 Tk 2/2017 z 11. januára 2019
vyplýva, že sťažnosť podaná sťažovateľom bola podľa § 193 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku zamietnutá ako nedôvodná. Podľa konštatovania sudcu okresného súdu uznesením
okresného súdu z 27. marca 2018 bola obhajcovi sťažovateľa priznaná odmena a náhrada
hotových výdavkov vo výške 6 169,94 €. Sťažnosť podaná sťažovateľom bola zamietnutá
predsedom senátu okresného súdu uznesením zo 14. mája 2018. Podľa názoru sudcu
okresného súdu sú skutočnosti uvedené v sťažnosti irelevantné. Je síce pravdou, že
sťažovateľ vykonáva trest doživotného odňatia slobody bez možnosti podmienečného
prepustenia, avšak trestných činov sa dopustil opakovane, za čo bol už v minulosti
vo výkone trestu odňatia slobody, čo mohlo mať negatívny dopad na jeho sociálne
postavenie zahrňujúce aj jeho majetkové pomery. Nárok na bezplatnú obhajobu či
na obhajobu za zníženú náhradu nevzniká automaticky tým, že odsúdený má nízky príjem,
nehnuteľnosti v jeho vlastníctve sú nepatrnej hodnoty, a tým, že je vo výkone trestu odňatia
slobody. V súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej k jeho vyradeniu z evidencie
nedošlo pre nespoluprácu s úradom práce, treba uviesť, že sťažovateľ bol vedený
v evidencii uchádzačov o zamestnanie od 17. mája do 30. septembra 1993 vrátane
a následne sa zamestnal (čo bolo dôvodom vyradenia z evidencie), od 16. októbra 1995
do 23. apríla 1997 vrátane sa zamestnal (čo bolo dôvodom vyradenia z evidencie),
od 25. júla 1997 do 15. novembra 1998 vrátane bol z evidencie vyradený pre nespoluprácu,
od 18. novembra 1998 do 25. februára 1999 vrátane bol z evidencie vyradený pre
nespoluprácu a od 29. júla 2016 do 11. apríla 2017 vrátane bol vyradený z evidencie
z dôvodu výkonu trestu odňatia slobody. Nárok na bezplatnú obhajobu či na obhajobu
za zníženú odmenu je možné priznať v prípade, ak sa odsúdený nie vlastnou vinou dostal
do situácie, keď napriek snahe objektívne nie je schopný splácať trovy obhajoby, ktoré boli
vyplatené jeho ustanovenému obhajcovi, a v dôsledku toho by sa v prípade splácania trov
obhajoby dostal do hmotnej núdze. Sťažovateľ bol právoplatne uznaný za vinného
z obzvlášť závažného zločinu vraždy a trestnej činnosti sa dopúšťal už aj v minulosti. Nejde
teda iba o ojedinelý exces, kde by náhrada trov obhajoby mohla byť neprimerane prísna.
Odsúdený, ktorý opakovane pácha trestnú činnosť, sám negatívne ovplyvňuje svoje sociálne
postavenie zahrňujúce aj majetkové pomery, nemôže zároveň použiť tieto skutočnosti ako
argument na oslobodenie od zodpovednosti za následky, medzi ktoré patrí aj povinnosť
náhrady trov obhajoby. Sťažovateľ je momentálne vo výkone trestu odňatia slobody bez
možnosti podmienečného prepustenia. Je počas výkonu trestu odňatia slobody pracovne
zaradený, teda dosahuje príjem z pracovnej činnosti. Kým je sťažovateľ pracovne zaradený,
je možné z jeho čistej mzdy, a to i pri zohľadnení zrážok vykonávaných z jeho mzdy (aj keď
len postupne), uhradiť štátu odmenu a náhradu vyplatenú ustanovenému obhajcovi. Štát
nemôže v žiadnom prípade dobrovoľne upustiť od snahy vymôcť nemalé finančné
prostriedky vyplatené obhajcovi sťažovateľa, pretože sťažovateľ je stále osobou, ktorá by
prakticky za všetkých okolností (okrem určitých špecifických výnimiek) mala nahradiť štátu
odmenu a náhradu vyplatenú ustanovenému obhajcovi z rozpočtových prostriedkov štátu.
Rozhodnutie o priznaní nároku na bezplatnú obhajobu je preto dôvodné v tých prípadoch,
keď by stanovená povinnosť nezodpovedala nielen zisteným osobným a majetkovým
pomerom odsúdeného, ale bola by aj zrejme neprimeraná jeho dlhodobým možnostiam.
III.
18. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
19. Podľa § 246 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak
nie je ďalej ustanovené inak, použije sa tento zákon aj na konania začaté do 28. februára
2019.
20. Podľa § 246 ods. 2 zákona o ústavnom súde právne účinky úkonov, ktoré
v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
21. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
22. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
23. Vec napadla ústavnému súdu 15. februára 2019 a bola pôvodne pridelená sudcovi
spravodajcovi Ladislavovi Oroszovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie
sudcu ústavného súdu. V zmysle čl. X ods. 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh“) bola
táto vec po 26. apríli 2019 v zmysle rozvrhu prerozdelená a náhodným výberom pomocou
technických a programových prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Ľubošovi
Szigetimu a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu prejednaná a rozhodnutá v druhom senáte
ústavného súdu v zložení Jana Laššáková (predsedníčka senátu), Peter Molnár a Ľuboš
Szigeti.
24. Ústavná sťažnosť je zjavne neopodstatnená.
25. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
26. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
27. Sťažovateľ je presvedčený, že nemal byť zaviazaný na úhradu trov ustanoveného
advokáta, a to pre celý rad dôvodov, na ktoré v ústavnej sťažnosti poukázal.
28. Hlavným argumentom sťažovateľa je, že vyšší súdny úradník okresného súdu
v odôvodnení uznesenia vyslovil názor, podľa ktorého je v možnostiach a schopnostiach
sťažovateľa dosahovať príjem z pracovnej činnosti, a to aj po výkone trestu odňatia slobody.
Toto konštatovanie svedčí o úplnej neznalosti situácie sťažovateľa, pretože je v rozpore
s realitou. Za situácie, keď sťažovateľ bol právoplatne odsúdený na doživotný trest odňatia
slobody bez možnosti podmienečného prepustenia, sú úvahy o jeho možnosti dosahovať
príjem z pracovnej činnosti aj po výkone trestu celkom nemiestne a vymykajúce sa realite.
Sťažovateľ tento argument viackrát opakuje a zdôrazňuje, a to ako najvypuklejší
a najzrejmejší dôkaz neudržateľnosti úvah okresného súdu.
29. Ústavný súd považuje za potrebné v súvislosti s touto námietkou uviesť, že
sťažovateľ úspešne využil možnosť brániť sa namietanému pochybeniu riadnym opravným
prostriedkom, teda v rámci sťažnosti podanej proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka
okresného súdu. Sudca okresného súdu v rámci opravného konania mu dal za pravdu
a správne vychádzal zo skutočnosti, že sťažovateľ bol odsúdený na doživotný trest odňatia
slobody bez možnosti podmienečného prepustenia. Pokiaľ i napriek tomu považoval výrok
uznesenia vyššieho súdneho úradníka okresného súdu za správny, urobil tak čiastočne
z iných dôvodov. Sťažovateľom dôvodne vytýkané pochybenie bolo teda v rámci riadneho
opravného konania napravené.
30. Druhá najvýraznejšia námietka sťažovateľa spočíva v tvrdení, podľa ktorého
kvalita poskytnutej obhajoby zo strany ustanoveného obhajcu nebola dostatočná. Obhajca
predovšetkým nesplnil povinnosť poučiť sťažovateľa o výške odmeny za jednotlivé úkony
právnych služieb, ktoré mu poskytoval. Táto skutočnosť podľa sťažovateľa sama osebe bez
ďalšieho má za následok, že obhajca nemal na odmenu za obhajobu nárok. Keby totiž
sťažovateľ tieto informácie mal, mohol by dopredu obhajcu inštruovať o tom, ktorých
úkonov sa má, resp. nemá zúčastniť. Okrem toho obhajca sa viacerých úkonov zúčastnil iba
formálne, resp. zbytočne, napr. výsluchu sťažovateľa, ktorý ho dopredu upozornil, že
vypovedať nebude.
31. V uvedenej súvislosti považuje ústavný súd za rozhodujúce, že uznesením
vyššieho súdneho úradníka okresného súdu z 27. marca 2018 bola obhajcovi sťažovateľa
priznaná odmena a náhrada hotových výdavkov vo výške 6 169,94 €. Sťažnosť podaná
sťažovateľom proti tomuto uzneseniu bola zamietnutá uznesením sudcu okresného súdu
zo 14. mája 2018. Inými slovami, o nároku obhajcu sťažovateľa na odmenu a náhradu
hotových výdavkov bolo právoplatne rozhodnuté skoršími uzneseniami a na základe týchto
uznesení bola priznaná suma obhajcovi sťažovateľa okresným súdom aj vyplatená.
Námietky týkajúce sa práva obhajcu na odmenu, ako aj námietky týkajúce sa prípadnej
výšky jeho odmeny mohol sťažovateľ uplatňovať práve v rámci rozhodovania o trovách
obhajoby. Dá sa predpokladať, že sťažovateľ tieto námietky aj uplatnil, keďže podal riadny
opravný prostriedok, ktorému však nebolo vyhovené. Pokiaľ bol sťažovateľ tej mienky, že
trovy obhajoby boli uvedenými právoplatnými uzneseniami priznané obhajcovi
neoprávnene, resp. v nesprávnej výške, mal ústavnou sťažnosťou (pred 1. marcom 2019
sťažnosťou) napadnúť na ústavnom súde práve tieto uznesenia, čo sa však nestalo.
Za daného stavu v konaní o úhradu trov štátu vzniknutých obhajobou sťažovateľa sa už
týmito námietkami sťažovateľa nemožno zaoberať a musí sa bez ďalšieho vychádzať
z právoplatného uznesenia, ktorým boli trovy obhajoby obhajcovi sťažovateľa priznané.
32. Ďalej sťažovateľ namieta nesprávne ustálenie, podľa ktorého bol pre
nespoluprácu viackrát vyradený zo zoznamu uchádzačov o zamestnanie. Tvrdí totiž, že
v skutočnosti nikdy nebol vyradený pre nespoluprácu. Poukazuje tiež na to, že po prepustení
v roku 2016 až doteraz mu nikdy neboli poskytované dávky v hmotnej núdzi či podpora
v nezamestnanosti. Nebolo zohľadnené, že po prepustení v roku 2016 sa podrobil dvom
operáciám, a nemohol preto pracovať nie z vlastnej viny, ale pre zlý zdravotný stav,
v dôsledku ktorého absolvoval kúpeľnú liečbu a bol uznaný za invalidného. Za významnú
považuje aj skutočnosť, že hoci je vlastníkom nehnuteľností, tieto prinášajú minimálny
výnos a sú takmer bezcenné a nepredajné, pričom okresný súd nepovažoval za potrebné
hodnotu týchto nehnuteľností zisťovať. Napokon vyslovuje názor, že vnucovaním služieb
tretej osoby (povinnej obhajoby) bez ohľadu na to, či on má o obhajcu záujem a či si ho
môže dovoliť, sa štát dopúšťa de facto voči nemu trestného činu hrubého nátlaku podľa
33. Podľa názoru ústavného súdu je rozhodujúce, že sudca okresného súdu zistil, že
sťažovateľ síce vykonáva trest doživotného odňatia slobody bez možnosti podmienečného
prepustenia, avšak trestných činov sa dopustil opakovane, za čo bol už v minulosti
vo výkone trestu odňatia slobody. Práve túto skutočnosť považuje za rozhodujúcu, teda za
takú, ktorá mohla mať negatívny dopad na sociálne postavenie sťažovateľa zahrňujúce aj
jeho majetkové pomery. Sťažovateľ bol podľa konštatovania sudcu okresného súdu
právoplatne uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu vraždy, pričom sa trestnej
činnosti dopúšťal už aj v minulosti. Nešlo teda o ojedinelý exces. Podľa sudcu okresného
súdu odsúdený, ktorý opakovane pácha trestnú činnosť, sám negatívne ovplyvňuje svoje
sociálne postavenie zahrňujúce v sebe aj majetkové pomery. Nemôže preto zároveň použiť
tieto skutočnosti ako argument na oslobodenie od zodpovednosti za následky, medzi ktoré
patrí aj povinnosť náhrady trov obhajoby.
34. Ústavný súd považuje uvedené jadro argumentácie sudcu okresného súdu za
dostatočné a presvedčivé, bez známok arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Okolnosť,
že sťažovateľ má na posúdenie veci odlišný názor, sama osebe bez ďalšieho nemôže
znamenať porušenie jeho označených práv.
35. Napokon treba z pohľadu ústavného súdu poznamenať, že vo svetle uvedeného
právneho názoru sa námietky sťažovateľa sumarizované v odseku 32 (s výnimkou poslednej
námietky) javia ako nepodstatné. Za rozhodujúce treba považovať nesporné
(ani sťažovateľom nenamietané) skutočnosti, teda že sťažovateľ sa opakovane dopúšťal
trestnej činnosti a bol a je opakovane vo výkone trestu, resp. vo väzbe.
36. V súvislosti s námietkou, podľa ktorej sa štát vnucovaním povinnej obhajoby
dopúšťa voči sťažovateľovi trestného činu, treba uviesť, že ide o nesprávny právny názor.
Ani sťažovateľ nespochybňuje, že v prípade obzvlášť závažného zločinu vraždy prikazuje
zákonná úprava povinnú obhajobu, pričom v takomto prípade sa stíhaná osoba práva
na obhajcu nemôže účinne vzdať. Štát by porušoval zákon a práva stíhanej osoby práve tým,
keby osobe stíhanej za vymenované závažné trestné činy neustanovil obhajcu napriek tomu,
že to zákon prikazuje a že dotknutá osoba (z akýchkoľvek dôvodov) právo zvoliť si obhajcu
sama nevyužila.
37. Podľa zaužívanej praxe (napr. I. ÚS 337/08, I. ÚS 311/2012) ústavný súd môže
ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu (t. j. advokáta), ak taká
osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie
nároku na ochranu ústavnosti. Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto
predpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť
(mm. III. ÚS 265/2014).
38. Vychádzajúc z už uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade
u sťažovateľa nie sú splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred
ústavným súdom. Podľa názoru ústavného súdu je totiž z obsahu sťažnosti a z výsledku jej
posúdenia ústavným súdom (ako to vyplýva z časti III tohto uznesenia) zrejmé, že v danom
prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (m. m.
39. Keďže nebol splnený jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu
ústavný súd nevyhovel.
40. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júna 2019