Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 128/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. júna 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, Ústav na výkon trestu odňatia slobody, , vo veci

namietaného porušenia , ako aj a 3

písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 11. januára

2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára

2019 doručená ústavná sťažnosť , , Ústav na výkon trestu

odňatia slobody, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia (ďalej len „“), ako

aj čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 11. januára 2019. Ústavná

sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 12. februára 2019.

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiadosťou zo 4. apríla 2018 doručenou

okresnému súdu 6. apríla 2018 sa domáhal oslobodenia od povinnosti uhradiť štátu trovy

za ustanoveného advokáta . V žiadosti uviedol relevantné dôvody

na oslobodenie od povinnosti uhradiť štátu trovy. Poukázal na to, že je chudobný, bez

finančných prostriedkov, vlastné finančné prostriedky nemal ani na zvolenie a zaplatenie

obhajcu. Išlo pritom o povinnú obhajobu, a preto mu bol obhajca ustanovený, resp. doslova

nanútený, keďže ho musel mať bez ohľadu na jeho rozhodnutie vychádzajúce z toho, že si

obhajcu dovoliť nemohol. Podrobne opísal osobné, zdravotné, zárobkové a majetkové

pomery, ako aj skutočnosť, že v konaní viackrát namietal nečinnosť a nezáujem obhajcu

poskytovať mu potrebnú právnu pomoc. Dokonca požiadal o zrušenie ustanovenia pre

postoj obhajcu, resp. jeho nezáujem. Okresný súd však napriek súhlasu obhajcu tohto

od povinnosti obhajovať neoslobodil.

3. Uznesením vyššieho súdneho úradníka okresného súdu sp. zn.

z 22. novembra 2018 bol sťažovateľ zaviazaný uhradiť štátu sumu 6 169,94 € ako trovy

ustanoveného obhajcu. Toto uznesenie bolo odôvodnené v podstate len tým, že ak by aj

majetkové pomery sťažovateľa v súčasnej dobe neumožňovali uhradiť trovy štátu

v predpísanej sume, neznamená to, že to tak bude aj v budúcnosti, pričom aj predpokladané

dodatočné zlepšenie jeho majetkových pomerov zakladá oprávnenie štátu, aby prostriedky

vynaložené na zaplatenie obhajoby požadoval späť. Podľa názoru vyššieho súdneho

úradníka okresného súdu predpokladané dodatočné zlepšenie majetkových pomerov

sťažovateľa je dané tým, že je v jeho možnostiach a schopnostiach dosahovať príjem

z pracovnej činnosti, a to i po výkone trestu odňatia slobody.

4. V sťažnosti z 29. novembra 2018 podanej proti uzneseniu vyššieho súdneho

úradníka okresného súdu poukázal sťažovateľ na to, že pred vydaním uznesenia nebola

preskúmaná jeho žiadosť o oslobodenie od povinnosti úhrady trov za obhajobu. Neskúmal

sa ani jeho vek a zdravotný stav. Osobitne zdôraznil neznalosť jeho situácie a jeho pomerov

v súvislosti s konštatovaním, že môže dosahovať príjem z pracovnej činnosti aj po výkone

trestu. V skutočnosti sa jeho majetkové pomery ani v budúcnosti nezlepšia, je invalidnou

osobou a nikdy nebude prepustený z výkonu trestu. Obhajca mu bol doslova nanútený

štátom a nikto (orgány činné v trestnom konaní, okresný súd, ale ani samotný obhajca) ho

neinformoval o výške odmeny obhajcu za jednotlivé úkony právnych služieb. Keďže ho

obhajca o výške odmeny neinformoval, odmena mu vôbec nepatrí. Nebol by vôbec súhlasil

s vykonaním mnohých zbytočných irelevantných úkonov obhajcu, keby vedel, koľko stoja

(aká je cena za každý takýto úkon právnej služby).

5. Uznesením sudcu okresného súdu sp. zn. z 11. januára 2019 bola

sťažnosť podaná sťažovateľom zamietnutá ako nedôvodná. Podľa názoru sudcu okresného

súdu vyšší súdny úradník správne špecifikoval dôvody, pre ktoré sťažovateľa zaviazal

na náhradu odmeny. Aj predpokladané dodatočné zlepšenie majetkových pomerov

odsúdeného zakladá štátu oprávnenie, aby prostriedky vynaložené na zaplatenie obhajoby

odsúdeného žiadal späť.

6. Podľa presvedčenia sťažovateľa tento záver sudcu okresného súdu je

neakceptovateľný a neudržateľný. Ide o arbitrárne rozhodnutie vydané bez objektívneho

skúmania a posúdenia jeho možností a schopností. Skutkové zistenia stoja mimo

skutočnosti, resp. reality a skutkové závery nemajú oporu v dôkazoch. Napriek tomu, že

okresný súd objektívne zhodnotil, že ak by aj majetkové pomery sťažovateľa v súčasnosti

neumožňovali uhradiť trovy štátu (čo je skutočne pravdivé a objektívne preukázané), rýchlo

k tomu dodal záver, že v budúcnosti možno predpokladať dodatočné zlepšenie jeho

majetkových pomerov, keďže môže dosahovať príjem z pracovnej činnosti, a to i po výkone

trestu odňatia slobody. Tento záver je však zavádzajúci a odporuje skutočnosti. Je nielen

morálne, ale i právne neudržateľný a neakceptovateľný. Je nesporné, že mu bol uložený

doživotný trest odňatia slobody bez možnosti podmienečného prepustenia, a je teda

vylúčené akékoľvek možné zamestnanie sa po výkone trestu. Aj keby bol sťažovateľ

podmienečne prepustený po 25 rokoch výkonu trestu, mal by už viac ako 75 rokov.

Sťažovateľ vyslovuje predpoklad, že dôvody uznesenia vyššieho súdneho úradníka

okresného súdu boli odpísané z konceptu v počítači, inak by totiž nebolo možné hovoriť

o zlepšení jeho majetkových pomerov zamestnaním sa po výkone trestu.

7. Ďalej uznesenie obsahuje nepravdivé tvrdenia. Napríklad nezodpovedá

skutočnosti, že by pre nespoluprácu bol viackrát vyradený zo zoznamu uchádzačov

o zamestnanie. V skutočnosti nikdy nebol vyradený pre nespoluprácu. Práve naopak, je

preukázané, že dôvodom vyradenia bol výkon väzby. Okresný súd zjavne nemal predstavu,

že aj keď je aktuálne sťažovateľ vo výkone trestu zamestnaný, zo zákona nemá nárok

na minimálnu mzdu, ale ani nárok na životné minimum.

8. V uznesení sudcu okresného súdu sa rozoberajú irelevantné skutočnosti pre

posúdenie oslobodenia od povinnosti úhrady trov obhajoby štátu. Úrad práce po prepustení

sťažovateľa v roku 2016 mu až doteraz nikdy neposkytoval dávky v hmotnej núdzi alebo

podporu v nezamestnanosti. Pokiaľ ide o údajnú nespoluprácu s úradom práce, dospel

k nepravdivému záveru. Boli síce poopravené dôvody vyradenia sťažovateľa 11. apríla 2017

tak, že príčinou vyradenia nebola nespolupráca, ale výkon trestu odňatia slobody, avšak

ďalšie tvrdenia sú už nepravdivé. Z úradu práce totiž nikdy nebol vyradený pre

nespoluprácu. Dňa 15. novembra 1998 bol vyradený zo zoznamu z dôvodu, že sa zamestnal

v , kde pracoval 2 dni, čo môže potvrdiť Sociálna poisťovňa

výpisom z osobného účtu poistenca. Následne od 18. novembra 1998 bol znovu vedený

na úrade práce. Ak by bol 15. novembra 1998 vyradený pre nespoluprácu, úrad práce by ho

hneď obratom o 2 dni neskôr nezaradil znova do svojej evidencie. Nepravdivý je aj údaj,

podľa ktorého bol 25. februára 1999 vyradený zo zoznamu pre nespoluprácu. Dôvodom

vyradenia bol v skutočnosti výkon väzby od 12. februára 1999, čo je preukázateľné zo spisu

okresného súdu sp. zn. .

9. Okresný súd neobjektívne uvádza, že sťažovateľ vlastnou vinou si nezabezpečil

svoje sociálne postavenie, ktoré zahŕňa aj majetkové pomery. Po prepustení v roku 2016 bol

sťažovateľ po 2 operáciách a nemal žiadny príjem z úradu práce. Nemohol pracovať nie

z vlastnej viny, ale pre zlý zdravotný stav. Dôkazom toho je aj lekárom odporučená

a absolvovaná kúpeľná liečba od 4. novembra do 2. decembra 2016 a následné uznanie za

invalidného dôchodcu. Preto je záver okresného súdu absolútne neobjektívny. Sťažovateľ sa

zamestnal len v rámci zdravotných možností na dohodu vo firme , ako

brigádnik s príjmom 100 ‒120 € mesačne.

10. V uznesení sudcu okresného súdu sa poukazuje aj na to, že vykonanou lustráciou

v katastri nehnuteľností sa zistilo, že sťažovateľ je vlastníkom nehnuteľností, nie je teda

nemajetný. Už v žiadosti o oslobodenie od úhrady trov obhajoby zo 4. apríla 2018

sťažovateľ podrobne uviedol, o aké nehnuteľnosti ide, a zdôraznil, že sú takmer bezcenné

a bez možnosti predaja. Ide o ornú pôdu v , ktorú si prenajíma Poľnohospodárske

družstvo za ročné nájomné 14,60 € a Urbár s ročným výnosom 80 €.

Okresný súd pritom vôbec neskúmal hodnotu týchto nehnuteľností, hoci sťažovateľ to

namietal v sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka okresného súdu. Preto ani

nevyvrátil tvrdenie sťažovateľa o tom, že tieto nehnuteľnosti sú takmer bezcenné.

Je objektívne vyčísliteľné, že sťažovateľ by predpísanú sumu 6 170 € nebol schopný splatiť

z príjmu z pracovnej činnosti ani do dovŕšenia veku odchodu do dôchodku, dokonca ani

za 20 rokov, pretože má už aj iné pohľadávky určené súdom, ktoré spláca.

11. Postup a rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní a okresného súdu

považuje sťažovateľ de facto za hrubý nátlak podľa , keďže štát mu

vnucuje služby tretej osoby bez ohľadu na to, či to on chce alebo nie, a bez ohľadu na to, či

má prostriedky na úhradu týchto služieb. Štát ako zákonodarca nemôže zneužívať svoj

monopol ako ochranca práva a záujmov spravodlivosti a zároveň sťažovateľovi nasilu

vnútiť právne služby bez ohľadu na jeho pomery. Takýto stav je neudržateľný a odporuje

právu na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie.

12. Sťažovateľ opäť poukazuje na skutočnosť, že ustanovený obhajca nesplnil

povinnosť informovať ho o cene za právne služby, čo znamená, že obhajcovi odmena vôbec

nepatrí. Ustanovený obhajca nekonal čestne, svedomito a nedbal na účelnosť

a hospodárnosť poskytovaných služieb. Napríklad 20. februára 2017 si vyúčtoval úkon

účasti pri výsluchu obvineného, hoci iba 5 minút predtým mu sťažovateľ výslovne povedal,

že pri výsluchu vypovedať nebude. Preto účasť obhajcu bola úplne zbytočná

a neopodstatnená. Nebol tam vôbec potrebný, nepresadzoval a nebránil záujmy sťažovateľa,

iba si bezcharakterne naúčtoval úkon v plnej výške, ako keby naozaj poskytoval právnu

pomoc.

13. Keďže sťažovateľ už v priebehu trestného konania nesúhlasil s účasťou

ustanoveného obhajcu na úkonoch trestného konania, požiadal vyšetrovateľa, aby sa mohol

úkonov trestného konania zúčastniť osobne. Vyšetrovateľ však túto žiadosť zamietol

s poukazom na to, že takýto postup prichádza do úvahy najmä vtedy, ak obvinený nemá

obhajcu.

14. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd Banská Bystrica rozhodnutím o povinnosti úhrady trov obhajoby

uznesením sp.zn. zo dňa 11.1.2019 porušil základné právo

na súdnu ochranu podľa SR

porušil právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd

porušil právo na to, keď nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol

bezplatne podľa čl. 6 ods. 3 písm. c Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd

2. Uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici sp.zn. zo dňa 11.1.2019

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie

3. Kancelárii Ústavného súdu SR ukladá povinnosť zaplatiť trovy konania na účet

ustanovenému právnemu zástupcovi, ktorého sťažovateľovi ustanovil Ústavný súd SR

4. Okresný súd Banská Bystrica je povinný uhradiť trovy konania na účet Kancelárie

Ústavného súdu SR.“

15. Sťažovateľ napokon žiada o ustanovenie právneho zástupcu v konaní o jeho

ústavnej sťažnosti, a to vzhľadom na jeho osobné, zárobkové a majetkové pomery.

II.

16. Z uznesenia vyššieho súdneho úradníka okresného súdu sp. zn.

z 22. novembra 2018 vyplýva, že podľa § 558 ods. 1 a § 555 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť na účet okresného súdu sumu 6 169,94 €

odmeny a hotových výdavkov uhradených štátom ustanovenému obhajcovi. Podľa

konštatovania vyššieho súdneho úradníka okresného súdu sťažovateľ bol rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 13. septembra 2017 v spojení s uznesením Krajského

súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 21. novembra 2017 uznaný vinným

zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného

zákona. Šetrením majetkových pomerov sťažovateľa sa zistilo, že je vlastníkom

nehnuteľnosti, nie je poberateľom žiadnych štátnych sociálnych dávok a nie je evidovaný

ani ako uchádzač o zamestnanie. Do 11. apríla 2017 bol vedený ako uchádzač

o zamestnanie, avšak pre nespoluprácu bol zo zoznamu viackrát vyradený. Nie je

vlastníkom ani držiteľom žiadneho motorového vozidla. V čase od 1. januára do 30. apríla

1993 bol pracovne zaradený vo výkone trestu, od 1. októbra 1993 do 17. novembra 1998

pracoval u viacerých zamestnávateľov, od 16. novembra 1998 do 16. mája 2016 bol

vo výkone trestu, od 13. októbra 2016 do 30. apríla 2017 pracoval na dohodu

a od 26. februára 2018 do súčasnosti je pracovne zaradený vo výkone trestu. Podľa názoru

vyššieho súdneho úradníka okresného súdu pri rozhodovaní o uložení povinnosti

odsúdenému na náhradu odmeny a hotových výdavkov vyplatených štátom ustanovenému

obhajcovi je potrebné prihliadať aj na ďalšie skutočnosti, ako napríklad na vek odsúdeného

a jeho zdravotný stav a následne súhrnne zhodnotiť možnosti odsúdeného uhrádzať určenú

sumu aj v budúcnosti. Prihliadnuc na uvedené skutočnosti sa dá dôjsť k názoru, že je

v možnostiach a schopnostiach sťažovateľa dosahovať príjem z pracovnej činnosti, a to i po

výkone trestu odňatia slobody. V tejto súvislosti bolo potrebné prihliadnuť aj na vysokú

sumu štátom vyplatenej odmeny ustanovenému obhajcovi. Zároveň treba poukázať aj na to,

že aj keby majetkové pomery sťažovateľa v súčasnej dobe neumožňovali uhradiť trovy štátu

v predpísanej sume, neznamená to, že to tak bude aj v budúcnosti, lebo aj predpokladané

dodatočné zlepšenie majetkových pomerov sťažovateľa zakladá oprávnenie štátu, aby

prostriedky vynaložené na zaplatenie obhajoby žiadal späť. Skutočnosť, že sťažovateľ

v súčasnosti nemá finančné prostriedky v určenej výške, nie je dôvodom na prenášanie

zodpovednosti za spáchanú trestnú činnosť na štát v podobe znášania nákladov na odmenu

ustanoveného obhajcu. Bolo potrebné prihliadnuť pritom aj na výšku sumy, ktorú je

sťažovateľ povinný zaplatiť.

17. Z uznesenia sudcu okresného súdu sp. zn. z 11. januára 2019

vyplýva, že sťažnosť podaná sťažovateľom bola podľa § 193 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku zamietnutá ako nedôvodná. Podľa konštatovania sudcu okresného súdu uznesením

okresného súdu z 27. marca 2018 bola obhajcovi sťažovateľa priznaná odmena a náhrada

hotových výdavkov vo výške 6 169,94 €. Sťažnosť podaná sťažovateľom bola zamietnutá

predsedom senátu okresného súdu uznesením zo 14. mája 2018. Podľa názoru sudcu

okresného súdu sú skutočnosti uvedené v sťažnosti irelevantné. Je síce pravdou, že

sťažovateľ vykonáva trest doživotného odňatia slobody bez možnosti podmienečného

prepustenia, avšak trestných činov sa dopustil opakovane, za čo bol už v minulosti

vo výkone trestu odňatia slobody, čo mohlo mať negatívny dopad na jeho sociálne

postavenie zahrňujúce aj jeho majetkové pomery. Nárok na bezplatnú obhajobu či

na obhajobu za zníženú náhradu nevzniká automaticky tým, že odsúdený má nízky príjem,

nehnuteľnosti v jeho vlastníctve sú nepatrnej hodnoty, a tým, že je vo výkone trestu odňatia

slobody. V súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej k jeho vyradeniu z evidencie

nedošlo pre nespoluprácu s úradom práce, treba uviesť, že sťažovateľ bol vedený

v evidencii uchádzačov o zamestnanie od 17. mája do 30. septembra 1993 vrátane

a následne sa zamestnal (čo bolo dôvodom vyradenia z evidencie), od 16. októbra 1995

do 23. apríla 1997 vrátane sa zamestnal (čo bolo dôvodom vyradenia z evidencie),

od 25. júla 1997 do 15. novembra 1998 vrátane bol z evidencie vyradený pre nespoluprácu,

od 18. novembra 1998 do 25. februára 1999 vrátane bol z evidencie vyradený pre

nespoluprácu a od 29. júla 2016 do 11. apríla 2017 vrátane bol vyradený z evidencie

z dôvodu výkonu trestu odňatia slobody. Nárok na bezplatnú obhajobu či na obhajobu

za zníženú odmenu je možné priznať v prípade, ak sa odsúdený nie vlastnou vinou dostal

do situácie, keď napriek snahe objektívne nie je schopný splácať trovy obhajoby, ktoré boli

vyplatené jeho ustanovenému obhajcovi, a v dôsledku toho by sa v prípade splácania trov

obhajoby dostal do hmotnej núdze. Sťažovateľ bol právoplatne uznaný za vinného

z obzvlášť závažného zločinu vraždy a trestnej činnosti sa dopúšťal už aj v minulosti. Nejde

teda iba o ojedinelý exces, kde by náhrada trov obhajoby mohla byť neprimerane prísna.

Odsúdený, ktorý opakovane pácha trestnú činnosť, sám negatívne ovplyvňuje svoje sociálne

postavenie zahrňujúce aj majetkové pomery, nemôže zároveň použiť tieto skutočnosti ako

argument na oslobodenie od zodpovednosti za následky, medzi ktoré patrí aj povinnosť

náhrady trov obhajoby. Sťažovateľ je momentálne vo výkone trestu odňatia slobody bez

možnosti podmienečného prepustenia. Je počas výkonu trestu odňatia slobody pracovne

zaradený, teda dosahuje príjem z pracovnej činnosti. Kým je sťažovateľ pracovne zaradený,

je možné z jeho čistej mzdy, a to i pri zohľadnení zrážok vykonávaných z jeho mzdy (aj keď

len postupne), uhradiť štátu odmenu a náhradu vyplatenú ustanovenému obhajcovi. Štát

nemôže v žiadnom prípade dobrovoľne upustiť od snahy vymôcť nemalé finančné

prostriedky vyplatené obhajcovi sťažovateľa, pretože sťažovateľ je stále osobou, ktorá by

prakticky za všetkých okolností (okrem určitých špecifických výnimiek) mala nahradiť štátu

odmenu a náhradu vyplatenú ustanovenému obhajcovi z rozpočtových prostriedkov štátu.

Rozhodnutie o priznaní nároku na bezplatnú obhajobu je preto dôvodné v tých prípadoch,

keď by stanovená povinnosť nezodpovedala nielen zisteným osobným a majetkovým

pomerom odsúdeného, ale bola by aj zrejme neprimeraná jeho dlhodobým možnostiam.

III.

18. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

19. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) ak

nie je ďalej ustanovené inak, použije sa tento zákon aj na konania začaté do 28. februára

2019.

20. Podľa právne účinky úkonov, ktoré

v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

21. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

22. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

23. Vec napadla ústavnému súdu 15. februára 2019 a bola pôvodne pridelená sudcovi

spravodajcovi Ladislavovi Oroszovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie

sudcu ústavného súdu. V zmysle čl. X ods. 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh“) bola

táto vec po 26. apríli 2019 v zmysle rozvrhu prerozdelená a náhodným výberom pomocou

technických a programových prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Ľubošovi

Szigetimu a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu prejednaná a rozhodnutá v druhom senáte

ústavného súdu v zložení Jana Laššáková (predsedníčka senátu), Peter Molnár a Ľuboš

Szigeti.

24. Ústavná sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

25. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

26. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

27. Sťažovateľ je presvedčený, že nemal byť zaviazaný na úhradu trov ustanoveného

advokáta, a to pre celý rad dôvodov, na ktoré v ústavnej sťažnosti poukázal.

28. Hlavným argumentom sťažovateľa je, že vyšší súdny úradník okresného súdu

v odôvodnení uznesenia vyslovil názor, podľa ktorého je v možnostiach a schopnostiach

sťažovateľa dosahovať príjem z pracovnej činnosti, a to aj po výkone trestu odňatia slobody.

Toto konštatovanie svedčí o úplnej neznalosti situácie sťažovateľa, pretože je v rozpore

s realitou. Za situácie, keď sťažovateľ bol právoplatne odsúdený na doživotný trest odňatia

slobody bez možnosti podmienečného prepustenia, sú úvahy o jeho možnosti dosahovať

príjem z pracovnej činnosti aj po výkone trestu celkom nemiestne a vymykajúce sa realite.

Sťažovateľ tento argument viackrát opakuje a zdôrazňuje, a to ako najvypuklejší

a najzrejmejší dôkaz neudržateľnosti úvah okresného súdu.

29. Ústavný súd považuje za potrebné v súvislosti s touto námietkou uviesť, že

sťažovateľ úspešne využil možnosť brániť sa namietanému pochybeniu riadnym opravným

prostriedkom, teda v rámci sťažnosti podanej proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka

okresného súdu. Sudca okresného súdu v rámci opravného konania mu dal za pravdu

a správne vychádzal zo skutočnosti, že sťažovateľ bol odsúdený na doživotný trest odňatia

slobody bez možnosti podmienečného prepustenia. Pokiaľ i napriek tomu považoval výrok

uznesenia vyššieho súdneho úradníka okresného súdu za správny, urobil tak čiastočne

z iných dôvodov. Sťažovateľom dôvodne vytýkané pochybenie bolo teda v rámci riadneho

opravného konania napravené.

30. Druhá najvýraznejšia námietka sťažovateľa spočíva v tvrdení, podľa ktorého

kvalita poskytnutej obhajoby zo strany ustanoveného obhajcu nebola dostatočná. Obhajca

predovšetkým nesplnil povinnosť poučiť sťažovateľa o výške odmeny za jednotlivé úkony

právnych služieb, ktoré mu poskytoval. Táto skutočnosť podľa sťažovateľa sama osebe bez

ďalšieho má za následok, že obhajca nemal na odmenu za obhajobu nárok. Keby totiž

sťažovateľ tieto informácie mal, mohol by dopredu obhajcu inštruovať o tom, ktorých

úkonov sa má, resp. nemá zúčastniť. Okrem toho obhajca sa viacerých úkonov zúčastnil iba

formálne, resp. zbytočne, napr. výsluchu sťažovateľa, ktorý ho dopredu upozornil, že

vypovedať nebude.

31. V uvedenej súvislosti považuje ústavný súd za rozhodujúce, že uznesením

vyššieho súdneho úradníka okresného súdu z 27. marca 2018 bola obhajcovi sťažovateľa

priznaná odmena a náhrada hotových výdavkov vo výške 6 169,94 €. Sťažnosť podaná

sťažovateľom proti tomuto uzneseniu bola zamietnutá uznesením sudcu okresného súdu

zo 14. mája 2018. Inými slovami, o nároku obhajcu sťažovateľa na odmenu a náhradu

hotových výdavkov bolo právoplatne rozhodnuté skoršími uzneseniami a na základe týchto

uznesení bola priznaná suma obhajcovi sťažovateľa okresným súdom aj vyplatená.

Námietky týkajúce sa práva obhajcu na odmenu, ako aj námietky týkajúce sa prípadnej

výšky jeho odmeny mohol sťažovateľ uplatňovať práve v rámci rozhodovania o trovách

obhajoby. Dá sa predpokladať, že sťažovateľ tieto námietky aj uplatnil, keďže podal riadny

opravný prostriedok, ktorému však nebolo vyhovené. Pokiaľ bol sťažovateľ tej mienky, že

trovy obhajoby boli uvedenými právoplatnými uzneseniami priznané obhajcovi

neoprávnene, resp. v nesprávnej výške, mal ústavnou sťažnosťou (pred 1. marcom 2019

sťažnosťou) napadnúť na ústavnom súde práve tieto uznesenia, čo sa však nestalo.

Za daného stavu v konaní o úhradu trov štátu vzniknutých obhajobou sťažovateľa sa už

týmito námietkami sťažovateľa nemožno zaoberať a musí sa bez ďalšieho vychádzať

z právoplatného uznesenia, ktorým boli trovy obhajoby obhajcovi sťažovateľa priznané.

32. Ďalej sťažovateľ namieta nesprávne ustálenie, podľa ktorého bol pre

nespoluprácu viackrát vyradený zo zoznamu uchádzačov o zamestnanie. Tvrdí totiž, že

v skutočnosti nikdy nebol vyradený pre nespoluprácu. Poukazuje tiež na to, že po prepustení

v roku 2016 až doteraz mu nikdy neboli poskytované dávky v hmotnej núdzi či podpora

v nezamestnanosti. Nebolo zohľadnené, že po prepustení v roku 2016 sa podrobil dvom

operáciám, a nemohol preto pracovať nie z vlastnej viny, ale pre zlý zdravotný stav,

v dôsledku ktorého absolvoval kúpeľnú liečbu a bol uznaný za invalidného. Za významnú

považuje aj skutočnosť, že hoci je vlastníkom nehnuteľností, tieto prinášajú minimálny

výnos a sú takmer bezcenné a nepredajné, pričom okresný súd nepovažoval za potrebné

hodnotu týchto nehnuteľností zisťovať. Napokon vyslovuje názor, že vnucovaním služieb

tretej osoby (povinnej obhajoby) bez ohľadu na to, či on má o obhajcu záujem a či si ho

môže dovoliť, sa štát dopúšťa de facto voči nemu trestného činu hrubého nátlaku podľa

.

33. Podľa názoru ústavného súdu je rozhodujúce, že sudca okresného súdu zistil, že

sťažovateľ síce vykonáva trest doživotného odňatia slobody bez možnosti podmienečného

prepustenia, avšak trestných činov sa dopustil opakovane, za čo bol už v minulosti

vo výkone trestu odňatia slobody. Práve túto skutočnosť považuje za rozhodujúcu, teda za

takú, ktorá mohla mať negatívny dopad na sociálne postavenie sťažovateľa zahrňujúce aj

jeho majetkové pomery. Sťažovateľ bol podľa konštatovania sudcu okresného súdu

právoplatne uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu vraždy, pričom sa trestnej

činnosti dopúšťal už aj v minulosti. Nešlo teda o ojedinelý exces. Podľa sudcu okresného

súdu odsúdený, ktorý opakovane pácha trestnú činnosť, sám negatívne ovplyvňuje svoje

sociálne postavenie zahrňujúce v sebe aj majetkové pomery. Nemôže preto zároveň použiť

tieto skutočnosti ako argument na oslobodenie od zodpovednosti za následky, medzi ktoré

patrí aj povinnosť náhrady trov obhajoby.

34. Ústavný súd považuje uvedené jadro argumentácie sudcu okresného súdu za

dostatočné a presvedčivé, bez známok arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Okolnosť,

že sťažovateľ má na posúdenie veci odlišný názor, sama osebe bez ďalšieho nemôže

znamenať porušenie jeho označených práv.

35. Napokon treba z pohľadu ústavného súdu poznamenať, že vo svetle uvedeného

právneho názoru sa námietky sťažovateľa sumarizované v odseku 32 (s výnimkou poslednej

námietky) javia ako nepodstatné. Za rozhodujúce treba považovať nesporné

(ani sťažovateľom nenamietané) skutočnosti, teda že sťažovateľ sa opakovane dopúšťal

trestnej činnosti a bol a je opakovane vo výkone trestu, resp. vo väzbe.

36. V súvislosti s námietkou, podľa ktorej sa štát vnucovaním povinnej obhajoby

dopúšťa voči sťažovateľovi trestného činu, treba uviesť, že ide o nesprávny právny názor.

Ani sťažovateľ nespochybňuje, že v prípade obzvlášť závažného zločinu vraždy prikazuje

zákonná úprava povinnú obhajobu, pričom v takomto prípade sa stíhaná osoba práva

na obhajcu nemôže účinne vzdať. Štát by porušoval zákon a práva stíhanej osoby práve tým,

keby osobe stíhanej za vymenované závažné trestné činy neustanovil obhajcu napriek tomu,

že to zákon prikazuje a že dotknutá osoba (z akýchkoľvek dôvodov) právo zvoliť si obhajcu

sama nevyužila.

37. Podľa zaužívanej praxe (napr. , ) ústavný súd môže

ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu (t. j. advokáta), ak taká

osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie

nároku na ochranu ústavnosti. Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto

predpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť

(mm. ).

38. Vychádzajúc z už uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade

u sťažovateľa nie sú splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred

ústavným súdom. Podľa názoru ústavného súdu je totiž z obsahu sťažnosti a z výsledku jej

posúdenia ústavným súdom (ako to vyplýva z časti III tohto uznesenia) zrejmé, že v danom

prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (m. m.

).

39. Keďže nebol splnený jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu

ústavný súd nevyhovel.

40. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2019