Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_5To-104-2017.pdf
PDF · 107.87 KB
Case nature
Area
Subarea
5To/104/2017
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici na verejnom zasadnutí konanom dňa 21.11.2017, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Mikluša a sudcov JUDr. Juraja Babjaka a JUDr. Jána Deáka, v trestnej veci obžalovaného K. C., stíhaného pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, 3 písm.a/ Tr.zák., konajúc o odvolaní obžalovaného voči rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, sp.zn. 5Tk/2/2017 zo dňa 13.09.2017, takto
rozhodol:
Podľa § 319 Tr.por. odvolanie obžalovaného K. C. z a m i e t a .
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica, sp.zn. 5Tk/2/2017 zo dňa 13.09.2017 bol obž. K. C. uznaný vinný z obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, 3 písm.a/ Tr.zák. a to za skutok, ktorého sa dopustil tak, že dňa 19. 02. 2017 v presne nezistenom čase od 16.00 h do 19.00 h v izbe č. XXX na 2. poschodí v budove penziónu „D.“ na I. ulici č. X v D. D. v úmysle usmrtiť E. J., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom R. D., okr. U., ju najprv zozadu škrtil nestotožneným širokým kusom tkaniny, následne ju premiestnil na posteľ do ležiacej polohy, kde sediac na stehnách poškodenej, aby jej znemožnil pohyb, doposiaľ nestotožneným bodno - rezným nástrojom jej na tele spôsobil mnohopočetné bodno - rezné poranenia, lokalizované najmä v oblasti krku, záhlavia a horných končatín obojstranne, z ktorých 59 preniklo kožou s dĺžkou bodných kanálov nepresahujúcou 6 cm, následkom ktorých na mieste podľahla, pričom bezprostrednou príčinou smrti bol krvácavý šok v dôsledku veľkej straty krvi mimo cievne riečisko do vonkajšieho prostredia, a to napriek tomu, že rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica, sp. zn. 1T 8/00 zo dňa 24. 05. 2000, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 25. 10. 2000 bol odsúdený ako obzvlášť nebezpečný recidivista za trestný čin vraždy podľa § 41 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 2 písm. í) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov na trest odňatia slobody vo výmere 23 rokov, kde z výkonu trestu odňatia slobody bol rozhodnutím Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 6Pp 95/16 zo dňa 28. 07. 2016 podmienečne prepustený so skúšobnou dobou v trvaní 6 rokov.
Za toto konanie bol K. C. okresným súdom odsúdený a to podľa § 145 ods. 3 Tr.zák. s použitím § 34 ods. 4, 8 písm. d), § 36 písm. 1), m), § 37 písm. m), § 38 ods. 8, § 47 ods. 1 Tr. zák. k trestu odňatia slobody na doživotie bez možnosti podmienečného prepustenia. Podľa § 48 ods. 3 písm. a), b) Trestného zákona obžalovaného zaradil na výkon trestu do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Podľa § 83 ods. 1 písm. g) Trestného zákona mu uložil zhabanie veci a to 1 ks sommeliérska vývrtka s rukoväťou vyrobenou z plastickej hmoty čiernej farby. Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. obžalovaného zaviazal k povinnosti nahradiť škodu poškodeným X.. Q. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom I. P. XXX/X, R. D. vo výške 947,30 Eur a X.. C. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom U. XXXX/XX, D. D. vo výške 1 395,- Eur. Podľa § 288 odsek 1 Tr. por. sa poškodení O. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom W. P. XXX, R. D. - Stále a W. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom V. XXX, okres U. s nárokom na náhradu škody odkazujú na občianske súdne konanie.
Proti tomuto rozsudku priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní zahlásil obžalovaný spolu so svojím obhajcom odvolanie, kde uviedli, že podávajú odvolanie vo vzťahu ku všetkým výrokom, ale najmä voči výroku o uloženom treste vzhľadom k tomu, že trest považujú za neprimerane prísny.
Následne potom obhajca obžalovaného za obžalovaného odôvodnil podané odvolanie svojím podaním z 26.09.2017. V dôvodoch odvolania uviedol za obžalovaného, že vzhľadom na skutočnosť, že v zmysle § 257 Tr.por. obžalovaný urobil vyhlásenie, že skutok doznáva a súd takéto jeho vyhlásenie prijal, napáda len tie výroky, ktoré sa týkajú trestu.
V prvom rade vo vzťahu k uloženému trestu na doživotie bez možnosti podmienečného prepustenia uviedol, že súd opomenul skutočnosť, ktorá priamo aj vyplýva z výroku odsudzujúceho rozsudku, že u neho prevažujú poľahčujúce okolnosti nad priťažujúcimi, ak samotný súd vo svojom výroku o treste hovorí, že tu existuje poľahčujúca okolnosť v zmysle § 36 písm.l/ Tr.zák. a to že sa priznal k spáchaniu trestného činu a oľutoval a ako aj ďalšia poľahčujúca okolnosť v zmysle § 36 písm.m/ Tr.zák., že svoj čin oznámil príslušným orgánom. V otázke vyslovenia podmienky, že sa mu trest na doživotie ukladá bez možnosti podmienečného prepustenia, podľa obhajcu išiel súd za hranicu zákona, keďže takáto možnosť prichádza do úvahy len ak by bol opätovne odsúdený na doživotie tak, ako to má na mysli ust. § 67 ods. 3 Tr.zák., ktorá skutočnosť u neho, teda u obžalovaného nebola splnená.
Ďalej v písomných dôvodoch tohto prvého odvolania namietal obhajca za obžalovaného C. skutočnosť, že nebolo vyhovené jeho návrhu, aby sa senát okresného súdu oboznámil s celým obsahom trestného spisu Okresného súdu Trenčín, sp.zn. 6PP/95/2016 a nielen s akousi správou ÚZVJS, ktorú v podstate obžalovaný počul prvýkrát až na hlavnom pojednávaní. Podľa neho išlo zrejme o podklady pre konanie o podmienečnom prepustení, pričom zdôraznil, že tento materiál nemala k dispozícii ani jedna znalkyňa, ktorá o ňom vypracovala znalecké posudky.
Okrem tohto písomného zdôvodnenia odvolania obhajcom obžalovaného, aj sám obžalovaný svojimi rozsiahlymi rukou písanými podaniami odvolaciemu súdu dával do pozornosti pochybenia prvostupňového súdu.
V prvom rade namietal to, že predseda senátu okresného súdu ovplyvňoval obžalovaného ponukou, že vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 1 Tr.por. bude mať mimoriadny vplyv na výšku trestu, čím sledoval podľa názoru obžalovaného len to, aby uviedol obžalovaného do omylu. Vyhlásenie o tom, že takéto prehlásenie bude mať mimoriadny vplyv na výšku trestu, sa však nesplnilo, keďže obžalovanému okresný súd uložil najprísnejšie možný trest, aký mu mohol uložiť. Je preto podľa obžalovaného logické, že bol týmto poučením predsedu senátu uvedený do omylu a bez tohto klamstva by obžalovaný takéto vyhlásenie neurobil.
Ďalej obžalovaný namietal porušenie práva na obhajobu tým, že znalkyne z odboru psychológie a psychiatrie ho nútili k rozprávaniu, aby im povedal okolnosti prípadu, pričom on tak vôbec sám nechcel urobiť, ale ony sa mu vyhrážali, že ak nebude hovoriť, posudok si urobia po svojom. Naviac prokurátor mu neumožnil prístup k financiám, ktoré doteraz mal, zadržiavali mu invalidný dôchodok, čím si nemohol uplatniť plné právo na obhajobu, t.j. nový objektívny znalecký posudok.
V ďalšej časti rukou písaného odvolania poukázal na porušenie práva na obhajobu v tom, že časopis Plus 7 dní v marci 2017 písal o ňom v právnej fikcii, čím podľa jeho názoru znemožnil jeho prípravu na obhajobu. Samotné dokazovanie na hlavnom pojednávaní nebolo vykonané dokazovaním celým spisom, keďže sa prvostupňový súd neoboznámil so spisom Okresného súdu Trenčín, sp.zn. 6PP/95/2016 len akousi správou z ÚZVJS Dubnica nad Váhom. Hlavné pojednávanie sa začalo aj napriek neospravedlnenej neprítomnosti poškodeného W. K., ktorý nemal ani prevzatú zásielku v odbernej lehote a pokračovalo napriek námietke obhajoby, že obhajca sa len pred niekoľkými minútami dozvedel o upravenej právnej kvalifikácii a teda bola potrebná dlhšia časová lehota na prípravu stanoviska o uplatnenie práva na obhajobu.
Posudok z odboru psychológie a psychiatrie bol vypracovaný ešte pred tým, ako sám obžalovaný vo veci vypovedal a aj z tohto dôvodu posudok neobjektívne skreslene opisuje jeho empatiu, chýbajúce vyššie city, ktoré podľa znalcov by mali vplyv na jeho prevýchovu, resp. nápravu. Podľa názoru obžalovaného je
preto preukázané, že posudok a jeho závery boli urobené na základe hrozby a nátlaku na obžalovaného, čo by mohlo mať priamy vplyv na mieru zavinenia a na výšku trestu.
V konečnom dôsledku svojho odvolania obžalovaný namietal výrok o uloženom treste, kde podľa jeho názoru doživotný trest bez možnosti prepustenia porušuje ust. § 38 ods. 1 Tr.zák. , keďže ide o duplicitné potrestanie obžalovaného za zákonný znak trestného činu. Podľa názoru obžalovaného súd výrok o treste založil na ust. § 145 ods. 3 písm.a/ Tr.zák., že už bol za taký trestný čin odsúdený, pričom ten istý znak pri ukladaní trestu použil opakovane, čím porušil článok 6 ods. 1 Dohovoru a to základné právo na spravodlivé súdne konanie. Samotný doživotný trest podľa § 145 ods. 3 Tr.zák. je taktiež podľa názoru obžalovaného porušenie ustanovení Tr.zákona, keďže predchádzajúce odsúdenie, teda okolnosť, ktorá je zákonným znakom trestného činu, bola prihliadnutá súdom ako na okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby. Súd pri výmere trestu neprihliadol na poľahčujúce okolnosti, teda minimálne to, že mal dve poľahčujúce okolnosti, ktoré mu okresný súd uznal a preto mu mal znížiť hornú hranicu trestnej sadzby, napriek tomu mu uložil trest odňatia slobody na doživotie.
V konečnom dôsledku namietal aj výrok o náhrade škody, kde obžalovaný uvádzal, že nárok poškodeného X.. C. D. vo výške 1 395,-€ je neoprávnený, keďže podľa názoru obžalovaného škoda vznikla len poškodením inventáru izby v sume 146,-€ a opätovné sprevádzkovanie izby vo výške 310,-€ a za zrušené rezervácie vo výške 171,-€. Ostatné položky podľa názoru obžalovaného nie sú správne a tieto sú nárokmi nad rámec, ktoré mal poškodený preukázať.
V konečnom návrhu preto navrhol obžalovaný, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok pre podstatné chyby rozsudku, pre nesprávnosti skutkových zistení, pre porušené ustanovenie Tr.zákona, preto, že uložený trest je neprimeraný a pre porušenie ohľadne náhrady škody a navrhol, aby bola vec vrátená okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie.
Neskôr v ďalšom písomnom podaní obžalovaný uviedol, že doplňuje dôvody odvolania vo výroku o vine, ktorému predchádzalo vyhlásenie, ktoré bolo získané ovplyvňovaním sudcu. V týchto ďalších záveroch potom poukázal na to, ako si obžalovaný pamätá, že sa útok začal na posteli a potom už našiel nebohú mŕtvu kľačať pri posteli. Vôbec nie je pravdou, že mal útok začať pri posteli škrtením odzadu a potom následným bodaním. Tieto okolnosti podľa názoru obžalovaného sú nesprávne a takýto nepravdivý záver znalcov prokurátor účelovo prijal , aby tak zvyšoval mieru jeho zavinenia. Z tohto dôvodu aj odmietal pokiaľ bol na slobode, prípadne vzatý do väzby, k veci vypovedať. Pokiaľ sa skutok stal, tak sa mal stať podľa obžalovaného v prudkom, neovládateľnom afekte, ktorý bol vyvolaný vydieraním a vyhrážaním sa nebohej a v zúfalstve nad týmto skutkom sa šiel prihlásiť na políciu, pričom nekonal uvážene, pripravovane a nebol to prejav vypočítavosti, ako sa to prezentuje v obžalobe. Obžaloba vypočítavo a účelovo neuvádza dôkazy v prospech jeho, tieto dôkazy účelovo zahmlieva a úmyselne zatajuje, pričom sa zamlčiava v neprospech obhajoby, že neexistujú kamerové záznamy z celého dňa a že v objekte sa nachádzali aj iné osoby, ktoré nie sú na kamerovom zázname zachytené.
Z tohto dôvodu preto navrhol, aby odvolací súd nezákonný rozsudok prvého stupňa zrušil pre porušenie ustanovení Tr.zákona a s poukazom na duplicitné ustanovenie ohľadne § 38 ods. 1 a § 145 ods. 3 Tr.zák. vec vrátil okresnému súdu, pričom vyhlásenie obžalovaného nebral do úvahy, keďže bolo vykonané pod nátlakom a vyhrážaním sa predsedom senátu.
Neskôr, potom, čo bol trestný spis predložený Krajskému súdu v Banskej Bystrici, obžalovaný napísal žiadosť o zmenu ustanoveného obhajcu, kde žiadal vymeniť obhajcu, keďže podľa jeho názoru ho nedostatočným spôsobom obhajoval, čím nebola zmierňovaná jeho vina a neboli riadne a včas namietané skutočnosti a dôkazy zmierňujúce jeho vinu. Zároveň požiadal aj o možnosť nahliadnutia do trestného spisu a o možnosť vypočutia si zvukového záznamu.
Krajský súd podnet obžalovaného na zmenu obhajcu predložil obhajcovi obžalovaného, ktorý sa písomne vyjadril, že celý záver vyšetrovania bol s obžalovaným prejednávaný, dôrazne mu uviedol a vysvetlil, čo predstavuje vyhlásenie obžalovaného, má za to, že sa nedopustil takého konania, ktoré by zásadným spôsobom ovplyvnilo trestné konanie, preto navrhol, ak krajský súd dôjde k takému záveru, aby prípadne ho zbavil povinnosti obhajovať obžalovaného aj napriek tomu, že svoju právnu pomoc obžalovanému poskytol s maximálnou odbornou starostlivosťou, ako aj s prihliadnutím na osobný charakter predmetnej veci.
Krajský súd v Banskej Bystrici na základe takéhoto vyjadrenia obhajcu obžalovaného potom obžalovanému oznámil, že pokiaľ sám si zvolí nového obhajcu, bude mu jeho ustanovený obhajca zrušený, avšak nevidí dôvod na to, aby za týchto okolností zrušil ustanoveného obhajcu a ustanovil mu nového obhajcu. Zároveň mu oznámil, že mu umožnil nahliadnutie do spisu, aj vypočutie si zvukového záznamu z hlavného pojednávania, čo sa reálne aj uskutočnilo dňa 15.11.2016.
Obhajca obžalovaného S.. Z. následne dňa 16.11.2016 nahliadol tiež do predmetného trestného spisu, zúčastnil sa porady s obžalovaným a následne na to doručil doplnenie dôvodov odvolania obžalovaného k rozsudku, pričom obžalovaný sám potom prehlásil, že už na svojom návrhu na odvolanie obhajcu a výmenu obhajcu netrvá.
V doplnení dôvodov odvolania obhajoba namietala skutočnosť, že rozsudok prvého stupňa nebol doručený dvom poškodeným a to O. J. a C. D., hoci k ich nárokom sa on ako obžalovaný v dôvodoch odvolania vyjadroval. Ďalej namietal to, že hlavné pojednávanie bolo vykonané napriek tomu, že svedok
- poškodený W. K. nemal vykázané doručenie obžaloby k tomuto úkonu.
K uloženému trestu na doživotie uviedol, že postup prvostupňového súdu nebol správny, keď mu priznal priťažujúcu okolnosť v zmysle § 37 písm.m/ Tr.zák. , teda že už bol za obdobný trestný čin potrestaný, keďže takáto priťažujúca okolnosť je zakotvená práve v kvalifikácii § 145 pri odstavci 3 písmeno a/ Tr.zákona, teda že už bol odsúdený za trestný čin vraždy, čiže za tejto situácie pripočítal obžalovanému jednu priťažujúcu okolnosť dvakrát.
Ďalej namietal, že boli porušené práva obžalovaného na obhajobu a riadny spravodlivý proces tým, že okresný súd si nevyžiadal celý spis OS Trenčín, sp.zn. 6PP/95/2016 , ale len správu, ktorá slúžila ako podklad pre rozhodnutie súdu, pričom znalkyne K.. J. a K.. F. s takouto správou a ani s obsahom spisu OS Trenčín neboli oboznámené v čase, keď vypracovávali znalecký posudok. Poukázal ďalej aj na prejav predsedu senátu okresného súdu, ktorý ho doslovne nahováral, aby urobil vyhlásenie v zmysle § 257, čím ho podľa jeho názoru vystavil do omylu, pretože v jeho myslení predstavoval dojem z hľadiska výrazových prostriedkov, že túto okolnosť zohľadní výrazne ako okolnosť pri ukladaní trestu, čo sa napokon nestalo.
Preto sa domáha toho, aby bol napadnutý rozsudok zrušený a aby bolo doplnené dokazovanie tým, že sa súd oboznámi s celým obsahom trestného spisu OS Trenčín a aby sa s ním oboznámili aj znalkyne K.. J. a K.. F., aby k tomuto potom doplnili znalecký posudok a až potom aby okresný súd rozhodol, aký trest mu bude vo veci ukladaný. Je toho názoru, že aj trest vo výmere 25 rokov je trestom , ktorý by bol dostatočný pre neho, keďže v prípade jeho prepustenia z výkonu trestu by v tom čase už mal fyzický vec 77 rokov.
K podaným odvolaniam obžalovaného a obhajcu sa písomne vyjadril aj prokurátor krajskej prokuratúry , ktorý v podstate vo svojom vyjadrení uviedol, že v zmysle § 38 ods. 8 Tr.zák. zníženie hornej hranice alebo zvýšenie hornej hranice zákonom ustanovenej sadzby sa nepoužije v prípadoch, keď v osobitnej časti zákona je ustanovený iba trest odňatia slobody na 25 rokov alebo na doživotie. Z tohto dôvodu preto správne okresný súd neznižoval hornú hranicu trestu, ktorý mal byť obžalovanému za takúto trestnú činnosť ukladaný. Obžalovaný podľa prokurátora len formálne prejavil ľútosť, avšak pri vyšetrovaní duševného stavu sa tieto prejavy ľútosti javili plytké a skôr ako prejavy sebaľútosti, čo konštatovali aj znalkyne pri predchádzajúcom odsúdení obžalovaného. Prokurátor má za to, že nebolo potrebné vykonať dokazovanie s celým obsahom trestného spisu Okresného súdu Trenčín, kde sa konalo o jeho podmienečnom prepustení, ale postačovala aj samotná správa ÚZVJS, keďže podľa názoru prokurátora závery znalkýň z odboru psychiatrie a psychológie poskytovali vyčerpávajúce hodnotenie obžalovaného vo vzťahu k jeho osobnosti. Preto navrhol, aby odvolací súd odvolanie obžalovaného, resp. jeho obhajcu ako nedôvodné zamietol.
Na verejné zasadnutie, kde krajský súd konal o odvolaní obžalovaného, bol obžalovaný riadne a včas predvolaný, zúčastnil sa ho potom, čo bol predvedený eskortou, prítomný bol jeho obhajca, ako aj prokurátor krajskej prokuratúry.
V konečných návrhoch potom prokurátor veľmi stručne konštatoval, že zotrváva na písomnom stanovisku k odvolaniu obžalovaného a toto navrhuje ako nedôvodné zamietnuť postupom podľa § 319 Tr.por.
Obhajca obžalovaného v rozsiahlom konečnom návrhu sa domáhal zrušenia rozsudku a vrátenia veci okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie. Odvolania v podstate tak, ako boli uvádzané v písomných dôvodoch odvolaní a aj v doplnení odvolacích dôkazov sú rovnaké, najmä preto, že nebol oboznámený celý obsah trestného spisu OS Trenčín, znalkyne nevedeli skutočnosti, ktoré sa v tomto spise nachádzajú, preto mohlo to mať vplyv na závery znaleckých posudkov, naviac nesprávne bola obžalovanému priznaná priťažujúca okolnosť v zmysle § 37 písm.m/ Tr.zák. a preto žiadal, aby bol spis vrátený okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie.
Obžalovaný vo svojej spontánnej výpovedi a dlhom konečnom návrhu v podrobnostiach poukázal na svoje viaceré písomné podania, dodal, že znalkyne ho de facto nútili k veci vypovedať napriek tomu, že s obhajcom bol dohodnutý, že vo veci vypovedať nebude, na svojom oblečení nemal žiadne znaky DNA poškodenej a napriek tomu, že svoje konanie úprimne ľutuje, si nemyslí, že sa skutok stal tak, ako je to uvedené v rozsudku, bol mu uložený neprimeraný trest, potom čo bol uvedený predsedom senátu okresnému súdu do omylu a keďže rozsudok nebol doručený všetkým poškodeným stranám a neboli vykonané všetky dôkazy, ktoré by mohli objasniť okolnosti ohľadne ukladania trestu, navrhol, zrušiť rozsudok, doplniť dokazovanie a to tak, aby okresný súd vo veci znovu konal rozhodol.
Na podklade podaného odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici v zmysle § 317 ods. 1 Tr.por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadol len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania v zmysle § 371 ods. 1 Tr.por. Dospel však odvolací súd k záveru, že odvolanie obžalovaného K. C. nie je dôvodné.
Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie v súlade s ust. § 2 ods. 10 Tr.por. a tieto dôkazy aj správne vyhodnotil jednotlivo aj v ich súhrne tak, ako mu to ukladá ust. § 2 ods. 12 Tr.por. Okresný súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ust. § 168 ods. 1 Tr.por. zaoberal tým, ktoré skutočnosti vzal za preukázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu ktorých skutočností pokladal so zreteľom na výsledky vykonaného dokazovania za vylúčené alebo pochybné a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, pričom z tohto odôvodnenia rozsudku je zrejmé, ako sa okresný súd vysporiadal s obhajobou obžalovaného a prečo obžalovanému uložil trest odňatia slobody na doživotie bez možnosti podmienečného prepustenia.
Na tomto mieste musí krajský súd konštatovať, že nemá pochybnosti o správnosti skutkových zistení okresného súdu uvedených vo výroku napadnutého rozsudku, tieto zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní a to najmä vyhlásením obžalovaného v zmysle § 257 ods. 1 Tr.por., čo znamená, že je jednoznačne a nepochybne preukázané, že obž. K. C. iného úmyselne usmrtil, pričom už bol za taký čin odsúdený, čím spáchal obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, 3 písm.a/ Tr.zák. V tomto smere krajský súd v celom rozsahu poukazuje na skutkové zistenia okresného súdu, právne posúdenie konania obžalovaného, ktoré si dostatočne presvedčivo osvojuje, poukazuje na ne a v podrobnostiach na ne poukazuje. Tu musí krajský súd konštatovať, že nie je povinnosťou odvolacieho súdu odôvodňovať svoje rozhodnutie poukazovaním na vysporiadanie sa s každým argumentom odvolania obžalovaného, ale odvolací súd pri potvrdzovaní prvostupňového rozsudku sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu nižšieho stupňa, čo vyplýva aj z rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva, či argumentáciou Ústavného súdu SR.
Pokiaľ obžalovaný v písomných dôvodoch odvolania argumentoval, že prvostupňový rozsudok nebol doručený poškodeným O. J. a X.. C. D., tu krajský súd zistil z predloženého trestného spisu, že okresným súdom boli dodatočne dňa 20.11.2017 predložené do trestného spisu doručenky, z ktorých vyplýva, že O. J. prevzala rozsudok prvostupňového súdu dňa 09.10.2015 a X.. C. D. prevzal ako poškodený rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica dňa 09.10.2017, avšak tieto doručenky okresný súd zabudol predložiť krajskému súdu a urobil tak až svojím prípisom zo 16.11.2017, doručeným súdu dňa 20.11.2017.
Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že napadnutý rozsudok bol doručený všetkým procesným stranám, mali sa možnosť s ním oboznámiť a mohli sa k nemu aj vyjadrovať, čím nebolo porušené ich zákonné právo.
Pokaľ sa jedná o námietky obžalovaného o tom, že sa okresný súd neoboznámil aj s celým trestným spisom Okresného súdu Trenčín, sp.zn. 6PP/95/2016, ale len s nejakou správou, ktorá mala slúžiť pre podmienečné konanie. Krajský súd sa s týmto argumentom obhajoby, resp. obžalovaného nestotožnil. Konanie obžalovaného vo výkone trestu odňatia slobody tak, ako je to zrejmé z obidvoch pripojených spisov, teda aj zo spisu Okresného súdu Bratislava IV, sp.zn. 2T/27/1990, ako aj Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn. 1T/8/2000, bolo nepochybne ideálne. V prvom prípade, keď bol obžalovaný podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, mal 19 odmien, v druhom prípade mal 13 odmien. Obidve znalkyne pritom, keď skúmali duševný stav obžalovaného, poznali tieto uznesenia okresných súdov, ktorými bol obžalovaný prepúšťaný z výkonu trestu odňatia slobody a aj sa nimi zaoberali. Okolnosti, ktoré by mohli byť zrejmé z trestného spisu OS Trenčín, nevypovedajú o tom, ako sa obžalovaný správa v záťažových situáciách v prípade, ak by došlo odmietnutiu alebo k nesplneniu jeho požiadaviek a preto doplnenie dokazovania v tomto smere podľa názoru krajského súdu nebolo potrebné a nič by nezmenilo na konštatovaní o tom, ako sa obžalovaný správa v záťažových situáciách, o čom obidve znalkyne podrobne vypovedali nielen na hlavnom pojednávaní, ale aj v rozsiahlom znaleckom posudku.
Pravdou je, že obžalovanému okresný súd nesprávne priznal jednu priťažujúcu okolnosť a to v zmysle § 37 písm. m/ Tr.zák., keďže v podstate táto okolnosť je obligatórnym znakom skutkovej podstaty trestného činu vraždy v zmysle § 145 ods. 3 písm.a/ Tr.zák. Samotná toto skutočnosť však nič nemenila na tom, aký druh a výmeru trestu je možné obžalovanému ukladať, keďže v ust. § 145 ods. 3 Tr.zák. je uvedené, že obžalovaný, ktorý sa dopustí takéhoto trestné činu, bude odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov alebo doživotie. V tomto smere má pravdu aj krajský prokurátor, ktorý uviedol vo svojom vyjadrení k odvolaniu obžalovaného, že zníženie hornej hranice alebo zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby podľa odsekov 3 až 6 sa vykoná iba v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby a zníženie alebo zvýšenie zákonom ustanovenej trestnej sadzby sa nepoužije v prípadoch, keď v osobitnej časti zákona je ustanovený iba trest odňatia slobody na 25 rokov alebo doživotie. Z tohto teda jednoznačne vyplýva, že priznanie, či nepriznanie priťažujúcej okolnosti v zmysle § 37 písm.m/ Tr.zák. nemalo absolútne žiadny vplyv na to, aký trest neskôr bude obžalovanému ukladaný.
Námietky obžalovaného voči tomu, že bol fakticky predsedom senátu prvostupňového súdu uvedený do omylu, keď urobil vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 1 Tr.zák., krajský súd považoval za irelevantné. Takéto vyhlásenie obžalovaný urobil ešte predtým, ako takéto vyhlásenie urobil, požiadal o prerušenie hlavného pojednávania na poradu s obhajcom, čo mu aj okresný súd umožnil, jeho rozhodnutie o tom, že urobil takéto vyhlásenie, bolo slobodné, nikým k takémuto vyhláseniu nebol prinútený a skutočnosť, že napriek takémuto vyhláseniu mu prvostupňový súd uložil najprísnejšie možný trest odňatia slobody, aký mohol ukladať, neznamená, že tým okresný súd porušil ustanovenia Tr.zákona. V tomto smere preto argumentáciu obhajoby a ani obžalovaného krajský súd neprijal.
Ak obžalovaný namietal, že mu bol uložený trest odňatia slobody na doživotie bez možnosti podmienečného odsúdenia a táto okolnosť mu bola dvakrát započítaná, tak ani s takouto argumentáciou sa krajský súd nestotožnil. Ustanovenie § 67 ods. 3 Tr. zák. hovorí o prípade, ak už bol niekto právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody na doživotie a opätovne sa dopustil trestného činu, za ktorý mu bol znovu uložený trest odňatia slobody na doživotie. Ide o obligatórnu povinnosť, ktorú súd musí akceptovať. V prípade ust. § 34 ods. 8 písm.d/ Tr.zák. však ide o fakultatívnu možnosť, kedy príslušný súd dôjde k záveru, že je potrebné obžalovanému uložiť aj zákaz o tom, že nemôže byť podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, ak už bol potrestaný za trestný čin uvedený v § 47 ods. 2 Tr.zák., teda za rôzne trestné činy, ale medzi iným aj za trestný čin vraždy podľa § 145 Tr.zák. V danom prípade ide o to, že tu súd môže, nie musí takýto zákaz uložiť a pre takýto zákaz musí mať zákonné podklady, čo v danom prípade podľa názoru krajského súdu bolo aj splnené, keďže zo záverov znalkýň z odboru psychiatrie a psychológie práve skutočnosť, že obžalovaný v záťažových situáciách opätovne môže zlyhať, vyplývala.
Už aj s ohľadom na predchádzajúce odsúdenia obžalovaného pri hodnotení osoby obžalovaného musí aj krajský súd konštatovať, že trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov, ktorej sa obžalovaný aj fakticky
domáhal, je trestom nedostatočným, nie je možné takýto trest ohľadne obžalovaného akceptovať a aj podľa názoru krajského súdu len trest odňatia slobody na doživotie a to aj bez možnosti podmienečného prepustenia môže splniť svoj účel, keďže obžalovaný, pokiaľ je na slobode, napriek prejavovanej snahe o nápravu, v záťažových situáciách nedokáže konať racionálne a spôsobuje ujmy na zdraví svojim partnerkám, s ktorými si vytvorí vzťah. Krajský súd má za to, že len diferenciácia obžalovaného od spoločnosti, bez možnosti jeho podmienečného prepustenia môže splniť svoj účel, keď náprava a prevýchova obžalovaného fakticky vzhľadom aj na závery znalcov vo všetkých troch konaniach, kde sa obžalovaný dostal do rozporu so zákonom, takýto záver konštatuje.
Z týchto dôvodov preto krajský súd zamietol odvolanie obžalovaného, keď neuznal jeho dôvody za odôvodnené.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.