Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 377/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. augusta 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne

Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , ,

, vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 12

ods. 1 a 2 a , ako aj a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. marca 2020

a takto

rozhodol:

1. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred

Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

2. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Argumentácia ústavnej sťažnosti

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. júna 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2

a (ďalej len „“), ako aj a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. marca 2020.

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 13. septembra 2017 bol sťažovateľ uznaný

vinným z obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného

zákona a bol mu za to uložený trest odňatia slobody na doživotie bez možnosti

podmienečného prepustenia.

3. V odvolaní z 28. septembra 2017 podanom proti rozsudku okresného súdu

poukázal sťažovateľ na nezákonný spôsob získania vyhlásenia o jeho vine, ktorým okresný

súd zásadným spôsobom porušil jeho právo na obhajobu, namietal nesprávne účtovanú

náhradu škody pre poškodeného, nezákonný spôsob získania posudku z odboru psychológie

a psychiatrie realizovaný pod nátlakom na sťažovateľa a napokon nezákonné uloženie

doživotného trestu bez možnosti podmienečného prepustenia.

4. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 21. novembra 2017 bolo odvolanie sťažovateľa proti rozsudku

okresného súdu zamietnuté. Krajský súd pritom doslova ignoroval argumenty sťažovateľa

smerujúce proti výroku o náhrade škody. Uviedol síce, že sťažovateľ „namietal aj výrok

o náhrade škody, kde uvádzal, že nárok poškodeného... je neoprávnený. Položky sú

nesprávne účtované a tieto sú nárokmi nad rámec“, avšak s touto námietkou sa vôbec

nevysporiadal. Pritom zákonodarca dáva sťažovateľovi právo napadnúť rozsudok

odvolaním pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku, ktorý sa ho týka, teda aj výroku

o náhrade škody, keďže je zjavné, že ustálená výška škody je neoprávnená a nezodpovedá

reálne spôsobenej škode. Krajský súd nereagoval ani na odvolaciu námietku, podľa ktorej

je rozsudok okresného súdu založený na znaleckom posudku a dôkazoch získaných

nezákonným spôsobom.

5. Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ 22. októbra 2019 dovolanie, ktoré

doplnil a upresnil ďalším podaním z 28. októbra 2019.

6. Dovolanie obsahuje v podstate 6 námietok porušenia zákona v neprospech

sťažovateľa tak zo strany krajského súdu, ako aj okresného súdu. Ide o tieto námietky:

a) uloženie doživotného trestu bez možnosti podmienečného prepustenia

je porušením čl. 3 dohovoru, keďže ide o tzv. neredukovateľný trest, teda o trest neľudský

a ponižujúci. Podľa rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) treba

trest odňatia slobody na doživotie bez možnosti podmienečného prepustenia vzhľadom

na čl. 3 dohovoru považovať za neprimeraný (Čačko proti Slovenskej republike, Vinter

a ďalší proti Veľkej Británii);

b) doživotný trest bez možnosti podmienečného prepustenia podľa § 34 ods. 8

písm. d) bol uložený na základe porušenia zásady „ne bis in idem“;

c) vyhlásenie sťažovateľa o vine získal okresný súd nezákonným spôsobom,

keď predseda senátu na hlavnom pojednávaní 11. septembra 2017 ho úmyselne a účelovo

oklamal, aby po poučení urobil vyhlásenie o vine. Na hlavnom pojednávaní neboli v zmysle

následne vykonávané žiadne dôkazy pre účely ustálenia

skutkového stavu a právnej kvalifikácie, čím bolo obmedzené a porušené zásadným

spôsobom právo sťažovateľa na obhajobu. Sťažovateľ sa spoliehal na poučenie predsedu

senátu, podľa ktorého sa použije iná trestná sadza, ak sa prizná, a urobil vyhlásenie o vine;

d) uznesenie krajského súdu je nepreskúmateľné pre nevysporiadanie sa s odvolacou

námietkou týkajúcou sa výroku o náhrade škody pre poškodeného. Sťažovateľ v tejto

súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu a ústavného súdu. Krajský súd

neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by potvrdili alebo vyvrátili relevantné

tvrdenia sťažovateľa uvedené v jeho odvolaní. Ide preto o uznesenie, ktoré je nezlučiteľné

s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu a z práva

na spravodlivé súdne konanie;

e) znalecký posudok z odboru psychológie a psychiatrie bol nezákonne získaný

pod nátlakom na sťažovateľa a krajský súd sa s touto odvolacou námietkou nevysporiadal,

čo je porušením práva obvineného na dostatočnú jasnosť dôvodov, na ktorých

je rozhodnutie založené, keďže iba tak môže obvinený účelne uplatňovať existujúce opravné

prostriedky. Ide o zásadné porušenie práva na obhajobu, ktoré predstavuje dovolací dôvod

v zmysle . Princíp právnej istoty a právo

na spravodlivé súdne konanie vylučuje takýto postup odvolacieho súdu. Krajský súd

sťažovateľovi znemožnil uplatniť existujúci opravný prostriedok, keďže na uvedenú

odvolaciu námietku vôbec nereagoval;

f) výrok o vine je získaný nezákonným spôsobom, a to vyhlásením o vine. Okresný

súd poučil sťažovateľa o tom, že keď urobí vyhlásenie o vine (t. j. prizná sa a bude

odsúdený), bude mať inú trestnú sadzbu, ako keby to neurobil. Tento výrok o vine

na základe nezákonne získaného vyhlásenia je právne neudržateľný a je nezlučiteľný

s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu a z práva

na spravodlivé súdne konanie. Sťažovateľ bol týmto zavádzajúcim poučením a následne

realizovaným priznaním o vine pozbavený práva na obhajobu (vylučovanie a zmierňovanie

jeho viny, vykonanie dokazovania o vine, keďže sa toto už nerealizovalo). Nebolo mu

umožnené účelne uplatniť základné právo na obhajobu a na spravodlivý súdny proces.

Vyhlásenie bolo urobené výlučne len po poučení sudcom okresného súdu o inej trestnej

sadzbe, keď sa prizná, teda po jednoznačnom prísľube, že vyhlásenie vyvolá odlišné

rozhodnutie vo veci samej, ako keby ho neurobil. Princíp právnej istoty vylučuje,

aby na základe uvedeného obvinenému nebolo priznané porušenie zákona v jeho

neprospech a naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku. Ďalej boli v tomto bode dovolania vytýkané nesplnené podmienky pre uloženie

doživotného trestu podľa , ako aj nepoužitie ustanovenia

o ďalšom treste.

7. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 31. marca 2020, ktoré bolo

sťažovateľovi doručené 13. mája 2020, bolo dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. b)

a c) odmietnuté.

8. Najvyšší súd považoval dovolaciu námietku uvedenú v bode c) za takú, ktorú

podala neoprávnená osoba v zmysle s tým, že

oprávnenou osobou na podanie dovolania proti výroku o vine v rozsudku, ktorý bol

vyhlásený po prijatí vyhlásenia o vine, je len minister spravodlivosti Slovenskej republiky

(ďalej len „minister“), ktorý môže podať dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c)

. Odvolal sa pritom na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. apríla 2016, podľa ktorého ustanovenie § 257 ods. 5 a § 334 ods. 4 Trestného

poriadku nemožno vykladať izolovane, ale v súhrne s ďalšími ustanoveniami upravujúcimi

postup v konaní o dovolaní, a to ustanoveniami § 369 ods. 1 a 2 a § 372 ods. 1 prvej vety

. V zmysle uvedeného proti rozsudku vyhlásenému po prijatí vyhlásenia

obvineného o priznaní viny ( ) a proti rozsudku, ktorým súd

schválil dohodu o vine a treste ( ), dovolanie môže podať len

minister, a to na podnet obvineného alebo inej osoby [§ 369 ods. 1, § 371 ods. 1 písm. c)

a ].

9. Dovolaciu námietku uvedenú v bode d) (nepreskúmateľnosť uznesenia krajského

súdu pre nevysporiadanie sa s dôvodom odvolania) najvyšší súd odmietol s tým, že pokiaľ

sťažovateľ v dovolaní namietal vyčíslenie škody, ide o skutkovú námietku, pričom skutkový

stav dovolací súd pri dovolaní podanom obvineným nemôže skúmať, ale ani meniť [§ 371

ods. 1 písm. i) časť vety za bodkočiarkou ].

10. Dovolaciu námietku uvedenú v bode e) (nezákonne získaný znalecký posudok

z odboru psychológie a psychiatrie) odmietol najvyšší súd s tým, že podstatou znaleckého

dokazovania nie je výsluch obvineného, ale objasnenie skutočností dôležitých pre trestné

konanie. Účelom a zmyslom znaleckého posudku teda nebol výsluch sťažovateľa, ale

zodpovedanie položených otázok. Ak takéto vyšetrenie duševného stavu chápal sťažovateľ

ako nátlak k výpovedi, je táto jeho námietka irelevantná, pretože znalec sa pri kladení

otázok nemôže vyhnúť aj otázkam viažucim sa ku skutku ako takému. Vyšetrenie

duševného stavu obvineného aj keby obsahovalo jeho ucelenú spontánnu výpoveď, nemôže

nahrádzať výpoveď pred vyšetrovateľom. Takýto znalecký posudok nie je nezákonne

vykonaným dôkazom v zmysle .

11. Sťažovateľ je presvedčený, že uznesením najvyššieho súdu boli porušené jeho

označené práva podľa a dohovoru.

12. K odmietnutiu dovolania z dôvodu, že bolo podané neoprávnenou osobou v časti

týkajúcej sa námietky uvedenej v bode c), sťažovateľ uvádza, že minister má presne

špecifikované mimoriadne možnosti pre podanie dovolania v ustanovení § 371 ods. 2, 3 a 4

, ale nikde sa v tomto ustanovení neuvádza, že by mohol podať

dovolanie proti vine voči rozsudku vyhlásenému po prijatí vyhlásenia o vine. Rovnako tak

ani jedno ustanovenie nebráni obvinenému (nezakazuje mu,

resp. neupiera mu právo) podať dovolanie podľa

aj proti výroku o vine v rozsudku vyhlásenom po prijatí vyhlásenia o vine. Ustanovenie

, a nikde (ani len náznakom) nepriznáva nejaké výlučné

právo podať dovolanie podľa proti výroku o vine

v rozsudku, ktorý bol vyhlásený po prijatí vyhlásenia o vine, len ministrovi. Najvyšší súd

ako štátny orgán môže konať len na základe , v jej medziach a v rozsahu

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Právny názor vyjadrený v uznesení najvyššieho súdu

sp. zn. preukazuje, že najvyšší súd nevyložil zákon v rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon. Došlo tým k svojvoľnému porušeniu čl. 2 ods. 2, ako aj čl. 46 ods. 1

, ale tiež dohovoru.

13. Najvyšší súd sa vôbec nevysporiadal s dovolacou námietkou uvedenou v bode d),

čím porušil a , ako aj a dohovoru. Sťažovateľ

v dovolaní presne špecifikoval, že nepreskúmateľnosť uznesenia (nevysporiadanie sa

s dôvodom odvolania) predstavuje dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku (porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom). Sťažovateľ teda nenamietal

dovolací dôvod podľa (nežiadal, aby najvyšší súd

skúmal správnosť vyčíslenia škody, čo v dovolacom konaní nie je možné). Najvyšší súd

napriek tomu (zavádzajúco a nepravdivo) poukazuje na to, že pokiaľ sťažovateľ namietal

vyčíslenie škody, bolo potrebné považovať túto námietku za skutkovú námietku, hoci

sťažovateľ v skutočnosti namietal nepreskúmateľnosť uznesenia pre nevysporiadanie sa

s uplatneným dôvodom odvolania, čo je porušením práva na obhajobu zásadným spôsobom.

14. Sťažovateľ v bode e) napadol v dovolaní znalecký posudok z odboru psychológie

a psychiatrie s tým, že ide o dôkaz získaný nezákonným spôsobom, a to nátlakom na neho,

lebo hoci odmietol pred znalkyňami vypovedať o okolnostiach skutku, po nátlaku tak predsa

urobil. Najvyšší súd túto mimoriadne závažnú skutočnosť bagatelizuje a snaží sa odvrátiť

pozornosť od preukázanej nezákonnosti. Jeho argumentácia je zavádzajúca a odporuje

skutočnosti, že znalecký posudok nemožno deliť na podstatnú a vedľajšiu časť, keďže vždy

ide o celok. Je úplne irelevantné, či k nátlaku na sťažovateľa došlo počas realizácie

znaleckého posudku, alebo sa tak stalo pri testoch. Ak došlo k porušeniu zákona pri hoci len

malej časti získavania dôkazu, je celý dôkaz nezákonný. Sťažovateľ v podanom dovolaní

námietku uvedenú v bode e) kvalifikoval aj ako porušenie práva na obhajobu zásadným

spôsobom podľa , a to pre neprekúmateľnosť

uznesenia krajského súdu v súvislosti s touto námietkou. Najvyšší súd tento mimoriadne

relevantný a preukázaný dovolací dôvod podľa

opäť účelovo a úmyselne vynechal a nijako sa k nemu nevyjadril.

15. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Rozhodnutím NS SR zo dňa 31.3.2020 keď odmietol dovolanie podľa

– ako podané neoprávnenou osobou a keď sa vôbec nevysporiadal

s tromi dôvodmi dovolania č. 3, č. 4, a č. 5 [teda v bodoch c), d) a e) podľa tohto uznesenia,

pozn.]

bolo porušené základné právo SR štátne orgány môžu konať iba

na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon

bolo porušené základné právo na súdnu ochranu podľa SR

bolo porušené základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru

bolo porušené základné právo zákazu diskriminácie podľa , 2 SR

a podľa čl. 14 Dohovoru

2. Rozhodnutie NS SR zo dňa 31.3.2020 sa zrušuje v plnom rozsahu

a NS SR sa prikazuje, aby sa v novom rozhodnutí zodpovedne a podrobne vysporiadal

s bodmi č. 3 až č. 6 [teda v bodoch c) až f) podľa tohto uznesenia, pozn.] Dovolania zo dňa

28.10.2019.“

16. Napokon sťažovateľ žiada, aby mu ústavný súd ustanovil právneho zástupcu

v konaní o jeho ústavnej sťažnosti, keďže sám nie je schopný si zvoliť a zaplatiť právneho

zástupcu (je odsúdený na doživotie a jeho príjem nedosahuje ani minimálnu mzdu,

resp. sumu životného minima, poberá invalidný dôchodok 123,40 € mesačne).

II.

Skutkový stav veci

17. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 31. marca 2020 vyplýva,

že ním bolo podľa a odmietnuté dovolanie sťažovateľa

proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 21. novembra 2017. Z dátumovej

pečiatky okresného súdu vyplýva, že spis sp. zn. spolu s uvedeným uznesením

najvyššieho súdu bol okresnému súdu z najvyššieho súdu vrátený 7. mája 2020. Uznesenie

najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi podľa jeho vlastného tvrdenia doručené 13. mája 2020.

18. Podľa názoru najvyššieho súdu bolo potrebné dovolanie odmietnuť,

keďže je zrejmé, že nie sú naplnené dôvody dovolania uvedené v § 371 ods. 1 Trestného

poriadku a vo vzťahu k dovolacím námietkam týkajúcim sa výroku o vine bolo dovolanie

podané neoprávnenou osobou.

19. V rámci dovolacieho dôvodu podľa

(dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu)

sťažovateľ okrem iného namietal, že bol k priznaniu viny donútený, ale vytýkal aj postup

okresného súdu, keď ho poučoval ako obvineného o jeho právach. Vo vzťahu k týmto

dovolacím námietkam sťažovateľa je potrebné v prvom rade poukázať na uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. apríla 2016 uverejnené v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 12, roč. 2017, v zmysle

ktorého „Ustanovenie a ustanovenie nemožno

vykladať izolovane, ale v súhrne s ďalšími ustanoveniami upravujúcimi postup v konaní

o dovolaní, a to ustanoveniami § 369 ods. 1 a 2 a § 372 ods. 1 (veta prvá) Trestného

poriadku. V zmysle uvedeného, proti rozsudku, ktorý bol vyhlásený po prijatí vyhlásenia

obvineného o priznaní viny ( ) a proti rozsudku, ktorým súd

schválil dohodu o vine a treste ( ), dovolanie môže podať len

minister spravodlivosti, a to na podnet obvineného alebo na podnet inej osoby (§ 369 ods. 1,

, ).“

20. Vychádzajúc z uvedeného, možno konštatovať, že oprávnenou osobou na podanie

dovolania proti rozsudku, ktorý bol vyhlásení po prijatí vyhlásenia o vine obvineného

(v časti týkajúcej sa výroku o vine), je iba minister, pričom jeho oprávnenie na podanie

dovolania je v tomto prípade limitované uplatnením jediného dovolacieho dôvodu,

a to podľa .

21. Keďže sťažovateľ na hlavnom pojednávaní 11. septembra 2017 urobil vyhlásenie

o tom, že je vinný zo spáchania skutku a okresný súd toto jeho vyhlásenie prijal,

proti výroku o vine s poukazom na už uvedené nie je oprávnený podať dovolanie.

Oprávnenou osobou na podanie dovolania proti výroku o vine je v tomto prípade len

minister, ktorý ho môže podať z dôvodu podľa .

Na základe uvedeného dovolanie sťažovateľa vo vzťahu k týmto jeho dovolacím námietkam

bolo odmietnuté ako podané neoprávnenou osobou podľa § 382 písm. b) Trestného

poriadku.

22. Pokiaľ sťažovateľ v podanom dovolaní namietal dovolací dôvod podľa § 371

ods. 1 písm. c) aj tým, že v čase rozhodovania krajského súdu neboli

známe stanoviská poškodených k jeho podaniam, treba uviesť, že tieto ani nemohli byť

známe, keďže poškodení sa k odvolaniu sťažovateľa nevyjadrili.

23. K námietke, podľa ktorej hlavné pojednávanie bolo otvorené, hoci nebolo

preukázané doručenie obžaloby jednému z poškodených, treba uviesť, že toto nemôže mať

za následok zásadné porušenie práva sťažovateľa na obhajobu (tým by mohlo byť len

nepreukázané doručenie obžaloby samotnému sťažovateľovi alebo jeho obhajcovi).

24. V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného

poriadku (dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli

súdom vykonané zákonným spôsobom) sťažovateľ namietal nezákonnosť znaleckého

posudku znalkýň , a , keďže tieto ho mali nútiť

vypovedať ku skutku. Podľa názoru najvyššieho súdu podstatou znaleckého posudzovania

nie je výsluch obvineného, ale objasnenie skutočností dôležitých pre trestné konanie.

Znalkyne mali posúdiť, či sťažovateľ trpel duševnou chorobou alebo

poruchou, či vzhľadom na svoj duševný stav mohol rozpoznať nebezpečnosť svojho

konania pre spoločnosť a svoje konanie ovládať, či chápe zmysel trestného konania,

či je jeho pobyt na slobode z psychiatrického hľadiska nebezpečný, či je závislý

na omamných alebo psychotropných látkach, resp. na požívaní alkoholických nápojov atď.

Účelom a zmyslom znaleckého posudku teda nebol výsluch sťažovateľa (ten je

samostatným úkonom trestného konania a samostatným dôkazom). Sťažovateľ v dovolaní

nenamietal závery znaleckého posudku ani použité psychodiagnostické metódy

či spoluprácu so znalkyňami, pretože namietal iba to, že ho znalkyne mali nútiť vypovedať

o skutku (pričom bližšie nešpecifikoval, akým spôsobom a z akého dôvodu ho k tomu mali

nútiť, keď inak so znalkyňami počas vyšetrovania spolupracoval). Vyšetrenie duševného

stavu obvineného v rámci znaleckého posudku, aj keby obsahovalo ucelenú spontánnu

výpoveď obvineného, nemôže nahrádzať jeho výpoveď pred vyšetrovateľom po riadnom

zákonnom poučení a súd na ňu v konečnom dôsledku neprihliada práve preto, že nie je

vykonaná oprávneným orgánom a po zákonnom poučení. Taký znalecký posudok preto

nie je nezákonne vykonaným dôkazom v zmysle .

25. V súvislosti s dovolacími dôvodmi podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného

poriadku (dovolanie možno podať, ak bol uložený trest mimo zákonom stanovenej trestnej

sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin

nepripúšťa), ako aj podľa (dovolanie možno podať,

ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť) je v prvom rade potrebné vysvetliť ich

vzájomný vzťah. Kým dovolací dôvod podľa je

všeobecným hmotnoprávnym dôvodom, zatiaľ dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h)

je špeciálnym hmotnoprávnym dôvodom vzťahujúcim sa na výrok

o treste. Z logiky z tohto vzťahu vyplýva, že samotný výrok o treste okrem prípadov

nesprávnej aplikácie ustanovení kogentnej povahy viažucej sa na rozhodovanie o treste

môže byť napadnutý nie prostredníctvom všeobecného, ale len špeciálneho dovolacieho

dôvodu, ktorý sa viaže na taký výrok (stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu

sp. zn. Tpj 46/2010 zo 14. júna 2010 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 5, roč. 2011). Vychádzajúc z uvedeného,

treba konštatovať, že pod dovolací dôvod podľa od. 1 písm. i)

možno podradiť iba tie prípady, v ktorých bolo rozhodnutie založené na nesprávnom

právnom posúdení skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Naproti tomu pod dovolací dôvod podľa možno

podradiť prípady, v ktorých bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby,

alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa, teda

aj prípad trestu odňatia slobody na doživotie uloženého za použitia § 47 ods. 1 Trestného

zákona (fakultatívne uloženie trestu odňatia slobody na doživotie).

26. Sťažovateľ v podanom dovolaní namietal, že v jeho prípade neboli splnené

podmienky na uloženie doživotného trestu odňatia slobody podľa § 47 ods. 1 Trestného

zákona. V nadväznosti na túto námietku treba poukázať na to, že sťažovateľovi bol

ukladaný trest podľa . Toto ustanovenie umožňovalo uložiť

mu trest odňatia slobody na 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie. Keďže

sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody na doživotie (teda trest v trestnej sadzbe

uvedenej v ), nedošlo k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa

(sťažovateľovi nebol uložený trest odňatia

slobody mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby).

27. Pokiaľ ide o dovolaciu námietku, podľa ktorej okresný súd mal vymerať trest

podľa , pričom mal zrušiť rozsudok, ktorým bol sťažovateľ odsúdený

za trestný čin, ktorý ešte celý nevykonal (ostávalo mu vykonať ešte 5 rokov 6 mesiacov

a 15 dní), treba uviesť, že uložením trestu odňatia slobody na doživotie nedošlo k uloženiu

trestu v rozpore s . Okresný súd nemohol konať spôsobom

uvádzaným sťažovateľom (teda zrušiť predchádzajúce rozhodnutie o uznaní za vinného

z trestného činu vraždy), pretože tento postup by bol možný len v prípade ukladania

súhrnného trestu, o čo však v danom prípade nešlo.

28. Pokiaľ sťažovateľ namietal vyčíslenie škody zo strany poškodeného, treba túto

námietku považovať za skutkovú, ktorú dovolací súd pri dovolaní podanom obvineným

nemôže s poukazom na časť vety za bodkočiarkou

skúmať či meniť.

29. V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. n) Trestného

poriadku (dovolanie možno podať, ak bol obvinenému uložený trest odňatia slobody

na doživotie a súd rozhodol, že podmienečné prepustenie z výkonu trestu nie je prípustné)

sťažovateľ namietal, že uňho došlo k uloženiu absolútneho doživotného trestu, ktorý

je v rozpore s judikatúrou ESĽP, resp. so základnými ľudskými právami a slobodami.

K tomu možno uviesť, že sťažovateľovi bol ukladaný trest odňatia slobody na doživotie

bez možnosti podmienečného prepustenia podľa

v znení účinnom do 1. augusta 2019. Podľa tohto ustanovenia ak súd uloží trest odňatia

slobody na doživotie, môže zároveň rozhodnúť, že podmienečné pripustenie z výkonu trestu

odňatia slobody nie je prípustné, ak páchateľ bol už potrestaný za trestný čin uvedený v § 47

ods. 2. Keďže sťažovateľ už bol v minulosti odsúdený za trestný čin vraždy (ktorý je

obsiahnutý v ), okresný súd rozhodol o uložení trestu odňatia

slobody na doživotie bez možnosti podmienečného prepustenia. Neprípustnosť

podmienečného prepustenia sťažovateľa odôvodnil takto: „Z uvedeného súdu vyplýva,

že žiadny časovo ohraničený trest odňatia slobody nie je dostatočným na nápravu

obžalovaného a preto je potrebné ho potrestať výnimočným trestom odňatia slobody

na doživotie za splnenia podmienok uvedených v ustanoveniach podľa § 47 ods. 1 Trestného

zákona a zároveň súd rozhodol o nemožnosti podmienečného prepustenia z toho trestu

za splnenia podmienok uvedených v ustanoveniach podľa § 34 ods. 8 písm. d) Trestného

zákona, keďže skutok spáchal v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia. Súd uložil taký

trest, aby už obžalovaný nikdy nemohol spáchať podobný skutok, pre ktorý je odsúdený.“

Krajský súd k tomu vo svojom uznesení uviedol: „Ak obžalovaný namietal, že mu bol

uložený trest odňatia slobody na doživotie bez možnosti podmienečného odsúdenia a táto

okolnosť mu bola dvakrát započítaná, tak ani s takouto argumentáciou sa krajský súd

nestotožnil. Ustanovenie hovorí o prípade, ak už bol niekto

právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody na doživotie a opätovne sa dopustil

trestného činu, za ktorý mu bol znovu uložený trest odňatia slobody na doživotie.

Ide o obligatórnu povinnosť, ktorú súd musí akceptovať. V prípade ust. § 34 ods. 8 písm. d)

však ide o fakultatívnu možnosť, kedy príslušný súd dôjde k záveru, že je

potrebné obžalovanému uložiť aj zákaz o tom, že nemôže byť podmienečne prepustený

z výkonu trestu odňatia slobody, ak už bol potrestaný za trestný čin uvedený v § 47 ods. 2

, teda za rôzne trestné činy, ale medzi iným aj za trestný čin vraždy podľa

. V danom prípade ide o to, že tu súd môže, nie musí takýto zákaz

uložiť a pre takýto zákaz musí mať zákonné podklady, čo v danom prípade podľa názoru

krajského súdu bolo aj splnené, keďže zo záverov znalkýň z odboru psychiatrie

a psychológie práve skutočnosť, že obžalovaný v záťažových situáciách opätovne môže

zlyhať, vyplývala. Už aj s ohľadom na predchádzajúce odsúdenia obžalovaného

pri hodnotení osoby obžalovaného musí aj krajský súd konštatovať, že trest odňatia slobody

vo výmere 25 rokov, ktorej sa obžalovaný aj fakticky domáhal, je trestom nedostatočným,

nie je možné takýto trest ohľadne obžalovaného akceptovať a aj podľa názoru krajského

súdu len trest odňatia slobody na doživotie a to aj bez možnosti podmienečného prepustenia

môže splniť svoj účel, keďže obžalovaný, pokiaľ je na slobode, napriek prejavovanej snahe

o nápravu, v záťažových situáciách nedokáže konať racionálne a spôsobuje ujmy na zdraví

svojim partnerkám, s ktorými si vytvorí vzťah. Krajský súd má za to, že len diferenciácia

obžalovaného od spoločnosti, bez možnosti jeho podmienečného prepustenia môže splniť

svoj účel, keď náprava a prevýchova obžalovaného fakticky vzhľadom aj na závery znalcov

vo všetkých troch konaniach, kde sa obžalovaný dostal do rozporu so zákonom, takýto záver

konštatuje.“

30. Zároveň je potrebné uviesť, že , ktorým sa mení

a dopĺňa v znení neskorších predpisov a ktorým sa

menia a dopĺňajú niektoré zákony, účinným od 1. augusta 2019 došlo k vypusteniu § 34

ods. 8 týkajúceho sa možnosti uloženia trestu odňatia slobody

na doživotie bez podmienečného prepustenia. Týmto zákonom sa do

doplnilo aj prechodné ustanovenie § 438h, podľa ktorého ustanovenia § 67 ods. 2 a § 68

ods. 1 v znení účinnom od 1. augusta 2019 sa použijú aj na odsúdeného, ktorému bol

uložený trest odňatia slobody na doživotie podľa § 34 ods. 8 alebo § 67 ods. 3 v znení

účinnom do 31. júla 2019. Podľa dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu „prechodným

ustanovením sa ustanovuje, že na trest odňatia slobody na doživotie uložený podľa § 34

ods. 8 alebo v znení účinnom do 31. júla 2019 sa použije

navrhovaná právna úprava, t. j. tieto osoby môžu byť podmienečne prepustené v súlade

s ustanovením “.

31. Vychádzajúc z uvedeného, je zrejmé, že sťažovateľovi bol uložený trest podľa

platnej a účinnej právnej úpravy v čase jej ukladania. Zároveň, na základe zmeny právnej

úpravy od 1. augusta 2019 s poukazom na prechodné ustanovenie

je aj sťažovateľovi umožnené požiadať o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia

slobody po splnení podmienky uvedenej v (najskôr

po výkone 25 rokov trestu odňatia slobody). Preto ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1

písm. n) nebol naplnený.

III.

Relevantná právna úprava

32. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

33. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9

neustanovuje inak.

34. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

IV.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

35. Jadrom podanej ústavnej sťažnosti sú 3 námietky sťažovateľa.

36. Ide jednak o to, že zo žiadneho ustanovenia nevyplýva,

že by minister mohol podať dovolanie proti vine voči rozsudku vyhlásenému po prijatí

vyhlásenia o vine, resp. ani jedno ustanovenie nebráni obvinenému

podať dovolanie podľa aj proti výroku o vine

v rozsudku vyhlásenom po prijatí vyhlásenia o vine (pozri bod 12).

37. Ďalej sa najvyšší súd vôbec nevysporiadal s dovolacou námietkou týkajúcou sa

nesprávneho vyčíslenia škody, pričom najvyšší súd vnímal túto námietku z pohľadu § 371

ods. 1 písm. i) časti vety za bodkočiarkou (teda ako námietku nesprávne

zisteného skutkového stavu), hoci v skutočnosti sťažovateľ námietku podradil

pod ustanovenie s tým, že nevysporiadanie sa

s námietkou zakladá nepreskúmateľnosť príslušnej časti uznesenia najvyššieho súdu.

Najvyšší súd napriek tomu zavádzajúcim a nepravdivým spôsobom považoval námietku

za skutkovú (pozri bod 13).

38. Napokon sťažovateľ považoval znalecký posudok z odboru psychológie

a psychiatrie za nezákonne získaný dôkaz, a to v dôsledku nátlaku vyvíjaného na neho

znalkyňami v tom smere, aby vypovedal o okolnostiach skutku. Zároveň kvalifikoval túto

námietku aj ako porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom podľa § 371 ods. 1

písm. c) , a to pre nepreskúmateľnosť uznesenia krajského súdu

v súvislosti s touto námietkou (pozri bod 14).

39. Uvedený rozsah námietok uplatnených sťažovateľom v ústavnej sťažnosti

výslovne vyjadruje aj požadované znenie nálezu namietajúce porušenie označených práv

nesprávnosťou argumentácie najvyššieho súdu v súvislosti s dôvodmi dovolania č. 3, 4 a 5,

ktoré sú v tomto uznesení uvedené v bodoch c), d) a e) (pozri bod 6).

40. Ústavnú sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

41. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

42. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

43. Za najzásadnejšiu námietku považuje ústavný súd prvú námietku zhrnutú

v bode 36. Podstatou námietky je právny názor sťažovateľa, podľa ktorého najvyšší súd

v rozpore s príslušnými ustanoveniami dospieva k záveru o oprávnení

ministra podať dovolanie proti výroku o vine rozsudku vyhláseného na základe vyhlásenia

obvineného o vine, resp. naopak, o nedostatku oprávnenia obvineného podať dovolanie

v takomto prípade. Inými slovami, judikovaný a publikovaný právny názor najvyššieho

súdu vyslovený v uznesení sp. zn. z 24. apríla 2016 (pozri bod 19) považuje

sťažovateľ za protizákonný, resp. protiústavný.

44. Ústavný súd vychádza z toho, že ani , ale ani dohovor nezakotvuje právo

na mimoriadny opravný prostriedok, ak však aj napriek tomu sa zákonodarca rozhodne

takýto opravný prostriedok zaviesť, jeho výklad musí byť v súlade so základným právom

na súdnu ochranu, resp. právom na spravodlivé súdne konanie ( a nasl. , ako aj

čl. 6 dohovoru). Znamená to vo svojich dôsledkoch, že výklad príslušných ustanovení

týkajúci sa prípustnosti dovolania, ako aj osôb oprávnených dovolanie

podať nie je výkladom , resp. dohovoru, ale . Výklad zákonov

je v primárnej právomoci všeobecných súdov, pričom ústavný súd má oprávnenie

do takéhoto výkladu zasiahnuť iba vtedy, ak sa tento nejaví ako ústavne konformný.

Za situácie, keď inštitút mimoriadneho dovolania ako taký nemá oporu v ústave,

resp. v dohovore, otázka výkladu jeho aplikovateľnosti z hľadiska skúmania aktívnej

legitimácie mimoriadny opravný prostriedok podať nie je ústavnoprávnou otázkou.

45. Na základe uvedeného ústavný súd nevidí dôvod odchýliť sa od publikovaného

právneho názoru najvyššieho súdu.

46. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa zhrnutej v bode 37 treba uviesť, že sťažovateľ

právom namieta nesprávny záver najvyššieho súdu, ktorý námietku nevysporiadania sa

krajského súdu s otázkou výšky škody považoval za námietku nesprávne zisteného

skutkového stavu, ktorú v dovolacom konaní nemožno skúmať [§ 371 ods. 1 písm. i) časť

vety za bodkočiarkou ], hoci v skutočnosti sťažovateľ namietal

nepreskúmateľnosť uznesenia krajského súdu v danej súvislosti s tým, že námietku

subsumoval pod ustanovenie .

47. Napriek teraz uvedenému však nemožno dospieť k záveru, že by najvyšší súd

vecne pochybil, keď dovolanie aj vo vzťahu k tejto námietke odmietol. Správne mala byť

táto námietka odmietnutá ako podanie neoprávnenej osoby podľa § 382 písm. b) Trestného

poriadku. Išlo totiž o námietku porušenia obhajobných práv zásadným spôsobom v zmysle

, a preto oprávnenie podať dovolanie proti výroku

o vine mal v danom prípade iba minister (nie teda sťažovateľ).

48. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa zhrnutej v bode 38 treba uviesť, že pri jej

kvalifikácii ako dovolacieho dôvodu podľa

(rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom)

je zrejmé, že dovolanie z tohto dôvodu nebolo vôbec prípustné [bolo prípustné len z dôvodu

podľa ], a preto prichádzalo do úvahy odmietnuť

túto časť dovolania ako neprípustnú podľa . Naproti tomu

pri kvalifikácii tohto dovolacieho dôvodu podľa

by sa táto časť dovolania mala považovať za prípustnú, avšak podanú neoprávnenou

osobou, keďže ju nepodal minister, ale sťažovateľ [ ].

K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu

49. Podľa navrhovateľovi, ktorý požiada

o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd môže

ustanoviť právneho zástupcu, ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a nejde

o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

50. Vzhľadom na absenciu právneho zastúpenia sťažovateľa a s tým súvisiacu

žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom pristúpil ústavný

súd v rámci ústavného prieskumu k preskúmaniu toho, či sú kumulatívne splnené

tri podmienky, resp. predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred

ústavným súdom: (i) žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, (ii) majetkové pomery

odôvodňujúce takúto žiadosť, (iii) nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku

na ochranu ústavnosti.

51. Ústavný súd špecificky nevyhovel návrhu sťažovateľa na ustanovenie právneho

zástupcu. Vychádzal predovšetkým z toho, že hoci sťažovateľ nebol zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom, jeho ústavná sťažnosť mala všetky náležitosti

vyžadované . Ústavná sťažnosť bola odôvodnená, obsahovala

aj petit a sťažovateľ zrozumiteľne popísal podstatné skutkové a právne okolnosti svojej

veci. Sťažovateľ svoju žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní o jeho ústavnej

sťažnosti odôvodnil tým, že nie je schopný si zvoliť a zaplatiť právneho zástupcu, keďže je

odsúdený na doživotie a jeho príjem nedosahuje ani minimálnu mzdu (poberá invalidný

dôchodok 123,40 € mesačne). Ústavný súd však už nevidí žiadny relevantný dôvod na to, že

aj keby mu ustanovil právneho zástupcu, pomoc kvalifikovaného právneho zástupcu zmenil

vyslovený názor ústavného súdu na danú vec.

52. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že ide o zrejme

bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (§ 37 ods. 1 zákona o ústavnom

súde), preto predmetnému procesnému návrhu sťažovateľa nevyhovel (bod 1 výroku

rozhodnutia).

53. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. augusta 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu