Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 377/2020
PDF · 569.52 KB
No categories available
II. ÚS 377/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. augusta 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne
Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , ,
, vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 12
ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 4/2020 a jeho uznesením z 31. marca 2020
a takto
rozhodol:
1. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
2. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Argumentácia ústavnej sťažnosti
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
29. júna 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Tdo 4/2020 a jeho uznesením z 31. marca 2020.
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 Tk 2/2017 z 13. septembra 2017 bol sťažovateľ uznaný
vinným z obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného
zákona a bol mu za to uložený trest odňatia slobody na doživotie bez možnosti
podmienečného prepustenia.
3. V odvolaní z 28. septembra 2017 podanom proti rozsudku okresného súdu
poukázal sťažovateľ na nezákonný spôsob získania vyhlásenia o jeho vine, ktorým okresný
súd zásadným spôsobom porušil jeho právo na obhajobu, namietal nesprávne účtovanú
náhradu škody pre poškodeného, nezákonný spôsob získania posudku z odboru psychológie
a psychiatrie realizovaný pod nátlakom na sťažovateľa a napokon nezákonné uloženie
doživotného trestu bez možnosti podmienečného prepustenia.
4. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 5 To 104/2017 z 21. novembra 2017 bolo odvolanie sťažovateľa proti rozsudku
okresného súdu zamietnuté. Krajský súd pritom doslova ignoroval argumenty sťažovateľa
smerujúce proti výroku o náhrade škody. Uviedol síce, že sťažovateľ „namietal aj výrok
o náhrade škody, kde uvádzal, že nárok poškodeného... je neoprávnený. Položky sú
nesprávne účtované a tieto sú nárokmi nad rámec“, avšak s touto námietkou sa vôbec
nevysporiadal. Pritom zákonodarca dáva sťažovateľovi právo napadnúť rozsudok
odvolaním pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku, ktorý sa ho týka, teda aj výroku
o náhrade škody, keďže je zjavné, že ustálená výška škody je neoprávnená a nezodpovedá
reálne spôsobenej škode. Krajský súd nereagoval ani na odvolaciu námietku, podľa ktorej
je rozsudok okresného súdu založený na znaleckom posudku a dôkazoch získaných
nezákonným spôsobom.
5. Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ 22. októbra 2019 dovolanie, ktoré
doplnil a upresnil ďalším podaním z 28. októbra 2019.
6. Dovolanie obsahuje v podstate 6 námietok porušenia zákona v neprospech
sťažovateľa tak zo strany krajského súdu, ako aj okresného súdu. Ide o tieto námietky:
a) uloženie doživotného trestu bez možnosti podmienečného prepustenia
je porušením čl. 3 dohovoru, keďže ide o tzv. neredukovateľný trest, teda o trest neľudský
a ponižujúci. Podľa rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) treba
trest odňatia slobody na doživotie bez možnosti podmienečného prepustenia vzhľadom
na čl. 3 dohovoru považovať za neprimeraný (Čačko proti Slovenskej republike, Vinter
a ďalší proti Veľkej Británii);
b) doživotný trest bez možnosti podmienečného prepustenia podľa § 34 ods. 8
písm. d) Trestného zákona bol uložený na základe porušenia zásady „ne bis in idem“;
c) vyhlásenie sťažovateľa o vine získal okresný súd nezákonným spôsobom,
keď predseda senátu na hlavnom pojednávaní 11. septembra 2017 ho úmyselne a účelovo
oklamal, aby po poučení urobil vyhlásenie o vine. Na hlavnom pojednávaní neboli v zmysle
§ 257 ods. 8 Trestného poriadku následne vykonávané žiadne dôkazy pre účely ustálenia
skutkového stavu a právnej kvalifikácie, čím bolo obmedzené a porušené zásadným
spôsobom právo sťažovateľa na obhajobu. Sťažovateľ sa spoliehal na poučenie predsedu
senátu, podľa ktorého sa použije iná trestná sadza, ak sa prizná, a urobil vyhlásenie o vine;
d) uznesenie krajského súdu je nepreskúmateľné pre nevysporiadanie sa s odvolacou
námietkou týkajúcou sa výroku o náhrade škody pre poškodeného. Sťažovateľ v tejto
súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu a ústavného súdu. Krajský súd
neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by potvrdili alebo vyvrátili relevantné
tvrdenia sťažovateľa uvedené v jeho odvolaní. Ide preto o uznesenie, ktoré je nezlučiteľné
s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu a z práva
na spravodlivé súdne konanie;
e) znalecký posudok z odboru psychológie a psychiatrie bol nezákonne získaný
pod nátlakom na sťažovateľa a krajský súd sa s touto odvolacou námietkou nevysporiadal,
čo je porušením práva obvineného na dostatočnú jasnosť dôvodov, na ktorých
je rozhodnutie založené, keďže iba tak môže obvinený účelne uplatňovať existujúce opravné
prostriedky. Ide o zásadné porušenie práva na obhajobu, ktoré predstavuje dovolací dôvod
v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Princíp právnej istoty a právo
na spravodlivé súdne konanie vylučuje takýto postup odvolacieho súdu. Krajský súd
sťažovateľovi znemožnil uplatniť existujúci opravný prostriedok, keďže na uvedenú
odvolaciu námietku vôbec nereagoval;
f) výrok o vine je získaný nezákonným spôsobom, a to vyhlásením o vine. Okresný
súd poučil sťažovateľa o tom, že keď urobí vyhlásenie o vine (t. j. prizná sa a bude
odsúdený), bude mať inú trestnú sadzbu, ako keby to neurobil. Tento výrok o vine
na základe nezákonne získaného vyhlásenia je právne neudržateľný a je nezlučiteľný
s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu a z práva
na spravodlivé súdne konanie. Sťažovateľ bol týmto zavádzajúcim poučením a následne
realizovaným priznaním o vine pozbavený práva na obhajobu (vylučovanie a zmierňovanie
jeho viny, vykonanie dokazovania o vine, keďže sa toto už nerealizovalo). Nebolo mu
umožnené účelne uplatniť základné právo na obhajobu a na spravodlivý súdny proces.
Vyhlásenie bolo urobené výlučne len po poučení sudcom okresného súdu o inej trestnej
sadzbe, keď sa prizná, teda po jednoznačnom prísľube, že vyhlásenie vyvolá odlišné
rozhodnutie vo veci samej, ako keby ho neurobil. Princíp právnej istoty vylučuje,
aby na základe uvedeného obvinenému nebolo priznané porušenie zákona v jeho
neprospech a naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku. Ďalej boli v tomto bode dovolania vytýkané nesplnené podmienky pre uloženie
doživotného trestu podľa § 47 ods. 1 Trestného zákona, ako aj nepoužitie ustanovenia § 43
Trestného zákona o ďalšom treste.
7. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 4/2020 z 31. marca 2020, ktoré bolo
sťažovateľovi doručené 13. mája 2020, bolo dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. b)
a c) Trestného poriadku odmietnuté.
8. Najvyšší súd považoval dovolaciu námietku uvedenú v bode c) za takú, ktorú
podala neoprávnená osoba v zmysle § 382 písm. b) Trestného poriadku s tým, že
oprávnenou osobou na podanie dovolania proti výroku o vine v rozsudku, ktorý bol
vyhlásený po prijatí vyhlásenia o vine, je len minister spravodlivosti Slovenskej republiky
(ďalej len „minister“), ktorý môže podať dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku. Odvolal sa pritom na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 3/2016
zo 14. apríla 2016, podľa ktorého ustanovenie § 257 ods. 5 a § 334 ods. 4 Trestného
poriadku nemožno vykladať izolovane, ale v súhrne s ďalšími ustanoveniami upravujúcimi
postup v konaní o dovolaní, a to ustanoveniami § 369 ods. 1 a 2 a § 372 ods. 1 prvej vety
Trestného poriadku. V zmysle uvedeného proti rozsudku vyhlásenému po prijatí vyhlásenia
obvineného o priznaní viny (§ 257 ods. 5 Trestného poriadku) a proti rozsudku, ktorým súd
schválil dohodu o vine a treste (§ 334 ods. 4 Trestného poriadku), dovolanie môže podať len
minister, a to na podnet obvineného alebo inej osoby [§ 369 ods. 1, § 371 ods. 1 písm. c)
a § 372 ods. 1 Trestného poriadku].
9. Dovolaciu námietku uvedenú v bode d) (nepreskúmateľnosť uznesenia krajského
súdu pre nevysporiadanie sa s dôvodom odvolania) najvyšší súd odmietol s tým, že pokiaľ
sťažovateľ v dovolaní namietal vyčíslenie škody, ide o skutkovú námietku, pričom skutkový
stav dovolací súd pri dovolaní podanom obvineným nemôže skúmať, ale ani meniť [§ 371
ods. 1 písm. i) časť vety za bodkočiarkou Trestného poriadku].
10. Dovolaciu námietku uvedenú v bode e) (nezákonne získaný znalecký posudok
z odboru psychológie a psychiatrie) odmietol najvyšší súd s tým, že podstatou znaleckého
dokazovania nie je výsluch obvineného, ale objasnenie skutočností dôležitých pre trestné
konanie. Účelom a zmyslom znaleckého posudku teda nebol výsluch sťažovateľa, ale
zodpovedanie položených otázok. Ak takéto vyšetrenie duševného stavu chápal sťažovateľ
ako nátlak k výpovedi, je táto jeho námietka irelevantná, pretože znalec sa pri kladení
otázok nemôže vyhnúť aj otázkam viažucim sa ku skutku ako takému. Vyšetrenie
duševného stavu obvineného aj keby obsahovalo jeho ucelenú spontánnu výpoveď, nemôže
nahrádzať výpoveď pred vyšetrovateľom. Takýto znalecký posudok nie je nezákonne
vykonaným dôkazom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.
11. Sťažovateľ je presvedčený, že uznesením najvyššieho súdu boli porušené jeho
označené práva podľa ústavy a dohovoru.
12. K odmietnutiu dovolania z dôvodu, že bolo podané neoprávnenou osobou v časti
týkajúcej sa námietky uvedenej v bode c), sťažovateľ uvádza, že minister má presne
špecifikované mimoriadne možnosti pre podanie dovolania v ustanovení § 371 ods. 2, 3 a 4
Trestného poriadku, ale nikde sa v tomto ustanovení neuvádza, že by mohol podať
dovolanie proti vine voči rozsudku vyhlásenému po prijatí vyhlásenia o vine. Rovnako tak
ani jedno ustanovenie Trestného poriadku nebráni obvinenému (nezakazuje mu,
resp. neupiera mu právo) podať dovolanie podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
aj proti výroku o vine v rozsudku vyhlásenom po prijatí vyhlásenia o vine. Ustanovenie
§ 371 ods. 2, 3 a 4 Trestného poriadku nikde (ani len náznakom) nepriznáva nejaké výlučné
právo podať dovolanie podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku proti výroku o vine
v rozsudku, ktorý bol vyhlásený po prijatí vyhlásenia o vine, len ministrovi. Najvyšší súd
ako štátny orgán môže konať len na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Právny názor vyjadrený v uznesení najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Tdo 4/2020 preukazuje, že najvyšší súd nevyložil zákon v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon. Došlo tým k svojvoľnému porušeniu čl. 2 ods. 2, ako aj čl. 46 ods. 1
ústavy, ale tiež čl. 6 ods. 1 dohovoru.
13. Najvyšší súd sa vôbec nevysporiadal s dovolacou námietkou uvedenou v bode d),
čím porušil čl. 12 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru. Sťažovateľ
v dovolaní presne špecifikoval, že nepreskúmateľnosť uznesenia (nevysporiadanie sa
s dôvodom odvolania) predstavuje dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku (porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom). Sťažovateľ teda nenamietal
dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (nežiadal, aby najvyšší súd
skúmal správnosť vyčíslenia škody, čo v dovolacom konaní nie je možné). Najvyšší súd
napriek tomu (zavádzajúco a nepravdivo) poukazuje na to, že pokiaľ sťažovateľ namietal
vyčíslenie škody, bolo potrebné považovať túto námietku za skutkovú námietku, hoci
sťažovateľ v skutočnosti namietal nepreskúmateľnosť uznesenia pre nevysporiadanie sa
s uplatneným dôvodom odvolania, čo je porušením práva na obhajobu zásadným spôsobom.
14. Sťažovateľ v bode e) napadol v dovolaní znalecký posudok z odboru psychológie
a psychiatrie s tým, že ide o dôkaz získaný nezákonným spôsobom, a to nátlakom na neho,
lebo hoci odmietol pred znalkyňami vypovedať o okolnostiach skutku, po nátlaku tak predsa
urobil. Najvyšší súd túto mimoriadne závažnú skutočnosť bagatelizuje a snaží sa odvrátiť
pozornosť od preukázanej nezákonnosti. Jeho argumentácia je zavádzajúca a odporuje
skutočnosti, že znalecký posudok nemožno deliť na podstatnú a vedľajšiu časť, keďže vždy
ide o celok. Je úplne irelevantné, či k nátlaku na sťažovateľa došlo počas realizácie
znaleckého posudku, alebo sa tak stalo pri testoch. Ak došlo k porušeniu zákona pri hoci len
malej časti získavania dôkazu, je celý dôkaz nezákonný. Sťažovateľ v podanom dovolaní
námietku uvedenú v bode e) kvalifikoval aj ako porušenie práva na obhajobu zásadným
spôsobom podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a to pre neprekúmateľnosť
uznesenia krajského súdu v súvislosti s touto námietkou. Najvyšší súd tento mimoriadne
relevantný a preukázaný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
opäť účelovo a úmyselne vynechal a nijako sa k nemu nevyjadril.
15. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Rozhodnutím NS SR 2Tdo4/2020 zo dňa 31.3.2020 keď odmietol dovolanie podľa
§ 382 písm. b/ tr. por. – ako podané neoprávnenou osobou a keď sa vôbec nevysporiadal
s tromi dôvodmi dovolania č. 3, č. 4, a č. 5 [teda v bodoch c), d) a e) podľa tohto uznesenia,
pozn.]
bolo porušené základné právo čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba
na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon
bolo porušené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
bolo porušené základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru
bolo porušené základné právo zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 1, 2 Ústavy SR
a podľa čl. 14 Dohovoru
2. Rozhodnutie NS SR 2Tdo4/2020 zo dňa 31.3.2020 sa zrušuje v plnom rozsahu
a NS SR sa prikazuje, aby sa v novom rozhodnutí zodpovedne a podrobne vysporiadal
s bodmi č. 3 až č. 6 [teda v bodoch c) až f) podľa tohto uznesenia, pozn.] Dovolania zo dňa
28.10.2019.“
16. Napokon sťažovateľ žiada, aby mu ústavný súd ustanovil právneho zástupcu
v konaní o jeho ústavnej sťažnosti, keďže sám nie je schopný si zvoliť a zaplatiť právneho
zástupcu (je odsúdený na doživotie a jeho príjem nedosahuje ani minimálnu mzdu,
resp. sumu životného minima, poberá invalidný dôchodok 123,40 € mesačne).
II.
Skutkový stav veci
17. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 4/2020 z 31. marca 2020 vyplýva,
že ním bolo podľa § 382 písm. b) a c) Trestného poriadku odmietnuté dovolanie sťažovateľa
proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 5 To 104/2017 z 21. novembra 2017. Z dátumovej
pečiatky okresného súdu vyplýva, že spis sp. zn. 5 Tk 2/2017 spolu s uvedeným uznesením
najvyššieho súdu bol okresnému súdu z najvyššieho súdu vrátený 7. mája 2020. Uznesenie
najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi podľa jeho vlastného tvrdenia doručené 13. mája 2020.
18. Podľa názoru najvyššieho súdu bolo potrebné dovolanie odmietnuť,
keďže je zrejmé, že nie sú naplnené dôvody dovolania uvedené v § 371 ods. 1 Trestného
poriadku a vo vzťahu k dovolacím námietkam týkajúcim sa výroku o vine bolo dovolanie
podané neoprávnenou osobou.
19. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
(dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu)
sťažovateľ okrem iného namietal, že bol k priznaniu viny donútený, ale vytýkal aj postup
okresného súdu, keď ho poučoval ako obvineného o jeho právach. Vo vzťahu k týmto
dovolacím námietkam sťažovateľa je potrebné v prvom rade poukázať na uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 3/2016 zo 14. apríla 2016 uverejnené v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 12, roč. 2017, v zmysle
ktorého „Ustanovenie § 257 ods. 5 a ustanovenie § 334 ods. 4 Trestného poriadku nemožno
vykladať izolovane, ale v súhrne s ďalšími ustanoveniami upravujúcimi postup v konaní
o dovolaní, a to ustanoveniami § 369 ods. 1 a 2 a § 372 ods. 1 (veta prvá) Trestného
poriadku. V zmysle uvedeného, proti rozsudku, ktorý bol vyhlásený po prijatí vyhlásenia
obvineného o priznaní viny (§ 257 ods. 5 Trestného poriadku) a proti rozsudku, ktorým súd
schválil dohodu o vine a treste (§ 334 ods. 4 Trestného poriadku), dovolanie môže podať len
minister spravodlivosti, a to na podnet obvineného alebo na podnet inej osoby (§ 369 ods. 1,
§ 371 ods. 1 písm. c), § 372 ods. 1 Trestného poriadku).“
20. Vychádzajúc z uvedeného, možno konštatovať, že oprávnenou osobou na podanie
dovolania proti rozsudku, ktorý bol vyhlásení po prijatí vyhlásenia o vine obvineného
(v časti týkajúcej sa výroku o vine), je iba minister, pričom jeho oprávnenie na podanie
dovolania je v tomto prípade limitované uplatnením jediného dovolacieho dôvodu,
a to podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
21. Keďže sťažovateľ na hlavnom pojednávaní 11. septembra 2017 urobil vyhlásenie
o tom, že je vinný zo spáchania skutku a okresný súd toto jeho vyhlásenie prijal,
proti výroku o vine s poukazom na už uvedené nie je oprávnený podať dovolanie.
Oprávnenou osobou na podanie dovolania proti výroku o vine je v tomto prípade len
minister, ktorý ho môže podať z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Na základe uvedeného dovolanie sťažovateľa vo vzťahu k týmto jeho dovolacím námietkam
bolo odmietnuté ako podané neoprávnenou osobou podľa § 382 písm. b) Trestného
poriadku.
22. Pokiaľ sťažovateľ v podanom dovolaní namietal dovolací dôvod podľa § 371
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku aj tým, že v čase rozhodovania krajského súdu neboli
známe stanoviská poškodených k jeho podaniam, treba uviesť, že tieto ani nemohli byť
známe, keďže poškodení sa k odvolaniu sťažovateľa nevyjadrili.
23. K námietke, podľa ktorej hlavné pojednávanie bolo otvorené, hoci nebolo
preukázané doručenie obžaloby jednému z poškodených, treba uviesť, že toto nemôže mať
za následok zásadné porušenie práva sťažovateľa na obhajobu (tým by mohlo byť len
nepreukázané doručenie obžaloby samotnému sťažovateľovi alebo jeho obhajcovi).
24. V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného
poriadku (dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli
súdom vykonané zákonným spôsobom) sťažovateľ namietal nezákonnosť znaleckého
posudku znalkýň , a , keďže tieto ho mali nútiť
vypovedať ku skutku. Podľa názoru najvyššieho súdu podstatou znaleckého posudzovania
nie je výsluch obvineného, ale objasnenie skutočností dôležitých pre trestné konanie.
Znalkyne mali posúdiť, či sťažovateľ trpel duševnou chorobou alebo
poruchou, či vzhľadom na svoj duševný stav mohol rozpoznať nebezpečnosť svojho
konania pre spoločnosť a svoje konanie ovládať, či chápe zmysel trestného konania,
či je jeho pobyt na slobode z psychiatrického hľadiska nebezpečný, či je závislý
na omamných alebo psychotropných látkach, resp. na požívaní alkoholických nápojov atď.
Účelom a zmyslom znaleckého posudku teda nebol výsluch sťažovateľa (ten je
samostatným úkonom trestného konania a samostatným dôkazom). Sťažovateľ v dovolaní
nenamietal závery znaleckého posudku ani použité psychodiagnostické metódy
či spoluprácu so znalkyňami, pretože namietal iba to, že ho znalkyne mali nútiť vypovedať
o skutku (pričom bližšie nešpecifikoval, akým spôsobom a z akého dôvodu ho k tomu mali
nútiť, keď inak so znalkyňami počas vyšetrovania spolupracoval). Vyšetrenie duševného
stavu obvineného v rámci znaleckého posudku, aj keby obsahovalo ucelenú spontánnu
výpoveď obvineného, nemôže nahrádzať jeho výpoveď pred vyšetrovateľom po riadnom
zákonnom poučení a súd na ňu v konečnom dôsledku neprihliada práve preto, že nie je
vykonaná oprávneným orgánom a po zákonnom poučení. Taký znalecký posudok preto
nie je nezákonne vykonaným dôkazom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.
25. V súvislosti s dovolacími dôvodmi podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného
poriadku (dovolanie možno podať, ak bol uložený trest mimo zákonom stanovenej trestnej
sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin
nepripúšťa), ako aj podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (dovolanie možno podať,
ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo
na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného
skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť) je v prvom rade potrebné vysvetliť ich
vzájomný vzťah. Kým dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku je
všeobecným hmotnoprávnym dôvodom, zatiaľ dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h)
Trestného poriadku je špeciálnym hmotnoprávnym dôvodom vzťahujúcim sa na výrok
o treste. Z logiky z tohto vzťahu vyplýva, že samotný výrok o treste okrem prípadov
nesprávnej aplikácie ustanovení kogentnej povahy viažucej sa na rozhodovanie o treste
môže byť napadnutý nie prostredníctvom všeobecného, ale len špeciálneho dovolacieho
dôvodu, ktorý sa viaže na taký výrok (stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu
sp. zn. Tpj 46/2010 zo 14. júna 2010 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 5, roč. 2011). Vychádzajúc z uvedeného,
treba konštatovať, že pod dovolací dôvod podľa § 371 od. 1 písm. i) Trestného poriadku
možno podradiť iba tie prípady, v ktorých bolo rozhodnutie založené na nesprávnom
právnom posúdení skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.
Naproti tomu pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku možno
podradiť prípady, v ktorých bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby,
alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa, teda
aj prípad trestu odňatia slobody na doživotie uloženého za použitia § 47 ods. 1 Trestného
zákona (fakultatívne uloženie trestu odňatia slobody na doživotie).
26. Sťažovateľ v podanom dovolaní namietal, že v jeho prípade neboli splnené
podmienky na uloženie doživotného trestu odňatia slobody podľa § 47 ods. 1 Trestného
zákona. V nadväznosti na túto námietku treba poukázať na to, že sťažovateľovi bol
ukladaný trest podľa § 145 ods. 3 Trestného zákona. Toto ustanovenie umožňovalo uložiť
mu trest odňatia slobody na 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie. Keďže
sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody na doživotie (teda trest v trestnej sadzbe
uvedenej v § 145 ods. 3 Trestného zákona), nedošlo k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa
§ 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku (sťažovateľovi nebol uložený trest odňatia
slobody mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby).
27. Pokiaľ ide o dovolaciu námietku, podľa ktorej okresný súd mal vymerať trest
podľa § 43 Trestného zákona, pričom mal zrušiť rozsudok, ktorým bol sťažovateľ odsúdený
za trestný čin, ktorý ešte celý nevykonal (ostávalo mu vykonať ešte 5 rokov 6 mesiacov
a 15 dní), treba uviesť, že uložením trestu odňatia slobody na doživotie nedošlo k uloženiu
trestu v rozpore s § 43 Trestného zákona. Okresný súd nemohol konať spôsobom
uvádzaným sťažovateľom (teda zrušiť predchádzajúce rozhodnutie o uznaní za vinného
z trestného činu vraždy), pretože tento postup by bol možný len v prípade ukladania
súhrnného trestu, o čo však v danom prípade nešlo.
28. Pokiaľ sťažovateľ namietal vyčíslenie škody zo strany poškodeného, treba túto
námietku považovať za skutkovú, ktorú dovolací súd pri dovolaní podanom obvineným
nemôže s poukazom na § 371 ods. 1 písm. i) časť vety za bodkočiarkou Trestného poriadku
skúmať či meniť.
29. V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. n) Trestného
poriadku (dovolanie možno podať, ak bol obvinenému uložený trest odňatia slobody
na doživotie a súd rozhodol, že podmienečné prepustenie z výkonu trestu nie je prípustné)
sťažovateľ namietal, že uňho došlo k uloženiu absolútneho doživotného trestu, ktorý
je v rozpore s judikatúrou ESĽP, resp. so základnými ľudskými právami a slobodami.
K tomu možno uviesť, že sťažovateľovi bol ukladaný trest odňatia slobody na doživotie
bez možnosti podmienečného prepustenia podľa § 34 ods. 8 písm. d) Trestného zákona
v znení účinnom do 1. augusta 2019. Podľa tohto ustanovenia ak súd uloží trest odňatia
slobody na doživotie, môže zároveň rozhodnúť, že podmienečné pripustenie z výkonu trestu
odňatia slobody nie je prípustné, ak páchateľ bol už potrestaný za trestný čin uvedený v § 47
ods. 2. Keďže sťažovateľ už bol v minulosti odsúdený za trestný čin vraždy (ktorý je
obsiahnutý v § 47 ods. 2 Trestného zákona), okresný súd rozhodol o uložení trestu odňatia
slobody na doživotie bez možnosti podmienečného prepustenia. Neprípustnosť
podmienečného prepustenia sťažovateľa odôvodnil takto: „Z uvedeného súdu vyplýva,
že žiadny časovo ohraničený trest odňatia slobody nie je dostatočným na nápravu
obžalovaného a preto je potrebné ho potrestať výnimočným trestom odňatia slobody
na doživotie za splnenia podmienok uvedených v ustanoveniach podľa § 47 ods. 1 Trestného
zákona a zároveň súd rozhodol o nemožnosti podmienečného prepustenia z toho trestu
za splnenia podmienok uvedených v ustanoveniach podľa § 34 ods. 8 písm. d) Trestného
zákona, keďže skutok spáchal v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia. Súd uložil taký
trest, aby už obžalovaný nikdy nemohol spáchať podobný skutok, pre ktorý je odsúdený.“
Krajský súd k tomu vo svojom uznesení uviedol: „Ak obžalovaný namietal, že mu bol
uložený trest odňatia slobody na doživotie bez možnosti podmienečného odsúdenia a táto
okolnosť mu bola dvakrát započítaná, tak ani s takouto argumentáciou sa krajský súd
nestotožnil. Ustanovenie § 67 ods. 3 Trestného zákona hovorí o prípade, ak už bol niekto
právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody na doživotie a opätovne sa dopustil
trestného činu, za ktorý mu bol znovu uložený trest odňatia slobody na doživotie.
Ide o obligatórnu povinnosť, ktorú súd musí akceptovať. V prípade ust. § 34 ods. 8 písm. d)
Trestného zákona však ide o fakultatívnu možnosť, kedy príslušný súd dôjde k záveru, že je
potrebné obžalovanému uložiť aj zákaz o tom, že nemôže byť podmienečne prepustený
z výkonu trestu odňatia slobody, ak už bol potrestaný za trestný čin uvedený v § 47 ods. 2
Trestného zákona, teda za rôzne trestné činy, ale medzi iným aj za trestný čin vraždy podľa
§ 145 Trestného zákona. V danom prípade ide o to, že tu súd môže, nie musí takýto zákaz
uložiť a pre takýto zákaz musí mať zákonné podklady, čo v danom prípade podľa názoru
krajského súdu bolo aj splnené, keďže zo záverov znalkýň z odboru psychiatrie
a psychológie práve skutočnosť, že obžalovaný v záťažových situáciách opätovne môže
zlyhať, vyplývala. Už aj s ohľadom na predchádzajúce odsúdenia obžalovaného
pri hodnotení osoby obžalovaného musí aj krajský súd konštatovať, že trest odňatia slobody
vo výmere 25 rokov, ktorej sa obžalovaný aj fakticky domáhal, je trestom nedostatočným,
nie je možné takýto trest ohľadne obžalovaného akceptovať a aj podľa názoru krajského
súdu len trest odňatia slobody na doživotie a to aj bez možnosti podmienečného prepustenia
môže splniť svoj účel, keďže obžalovaný, pokiaľ je na slobode, napriek prejavovanej snahe
o nápravu, v záťažových situáciách nedokáže konať racionálne a spôsobuje ujmy na zdraví
svojim partnerkám, s ktorými si vytvorí vzťah. Krajský súd má za to, že len diferenciácia
obžalovaného od spoločnosti, bez možnosti jeho podmienečného prepustenia môže splniť
svoj účel, keď náprava a prevýchova obžalovaného fakticky vzhľadom aj na závery znalcov
vo všetkých troch konaniach, kde sa obžalovaný dostal do rozporu so zákonom, takýto záver
konštatuje.“
30. Zároveň je potrebné uviesť, že zákonom č. 214/2019 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa
menia a dopĺňajú niektoré zákony, účinným od 1. augusta 2019 došlo k vypusteniu § 34
ods. 8 Trestného zákona týkajúceho sa možnosti uloženia trestu odňatia slobody
na doživotie bez podmienečného prepustenia. Týmto zákonom sa do Trestného zákona
doplnilo aj prechodné ustanovenie § 438h, podľa ktorého ustanovenia § 67 ods. 2 a § 68
ods. 1 v znení účinnom od 1. augusta 2019 sa použijú aj na odsúdeného, ktorému bol
uložený trest odňatia slobody na doživotie podľa § 34 ods. 8 alebo § 67 ods. 3 v znení
účinnom do 31. júla 2019. Podľa dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu „prechodným
ustanovením sa ustanovuje, že na trest odňatia slobody na doživotie uložený podľa § 34
ods. 8 alebo § 67 ods. 3 Trestného zákona v znení účinnom do 31. júla 2019 sa použije
navrhovaná právna úprava, t. j. tieto osoby môžu byť podmienečne prepustené v súlade
s ustanovením § 67 Trestného zákona“.
31. Vychádzajúc z uvedeného, je zrejmé, že sťažovateľovi bol uložený trest podľa
platnej a účinnej právnej úpravy v čase jej ukladania. Zároveň, na základe zmeny právnej
úpravy od 1. augusta 2019 s poukazom na prechodné ustanovenie § 438h Trestného zákona
je aj sťažovateľovi umožnené požiadať o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia
slobody po splnení podmienky uvedenej v § 67 ods. 2 Trestného poriadku (najskôr
po výkone 25 rokov trestu odňatia slobody). Preto ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1
písm. n) Trestného poriadku nebol naplnený.
III.
Relevantná právna úprava
32. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
33. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9
neustanovuje inak.
34. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
IV.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
35. Jadrom podanej ústavnej sťažnosti sú 3 námietky sťažovateľa.
36. Ide jednak o to, že zo žiadneho ustanovenia Trestného poriadku nevyplýva,
že by minister mohol podať dovolanie proti vine voči rozsudku vyhlásenému po prijatí
vyhlásenia o vine, resp. ani jedno ustanovenie Trestného poriadku nebráni obvinenému
podať dovolanie podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku aj proti výroku o vine
v rozsudku vyhlásenom po prijatí vyhlásenia o vine (pozri bod 12).
37. Ďalej sa najvyšší súd vôbec nevysporiadal s dovolacou námietkou týkajúcou sa
nesprávneho vyčíslenia škody, pričom najvyšší súd vnímal túto námietku z pohľadu § 371
ods. 1 písm. i) časti vety za bodkočiarkou Trestného poriadku (teda ako námietku nesprávne
zisteného skutkového stavu), hoci v skutočnosti sťažovateľ námietku podradil
pod ustanovenie § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku s tým, že nevysporiadanie sa
s námietkou zakladá nepreskúmateľnosť príslušnej časti uznesenia najvyššieho súdu.
Najvyšší súd napriek tomu zavádzajúcim a nepravdivým spôsobom považoval námietku
za skutkovú (pozri bod 13).
38. Napokon sťažovateľ považoval znalecký posudok z odboru psychológie
a psychiatrie za nezákonne získaný dôkaz, a to v dôsledku nátlaku vyvíjaného na neho
znalkyňami v tom smere, aby vypovedal o okolnostiach skutku. Zároveň kvalifikoval túto
námietku aj ako porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom podľa § 371 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku, a to pre nepreskúmateľnosť uznesenia krajského súdu
v súvislosti s touto námietkou (pozri bod 14).
39. Uvedený rozsah námietok uplatnených sťažovateľom v ústavnej sťažnosti
výslovne vyjadruje aj požadované znenie nálezu namietajúce porušenie označených práv
nesprávnosťou argumentácie najvyššieho súdu v súvislosti s dôvodmi dovolania č. 3, 4 a 5,
ktoré sú v tomto uznesení uvedené v bodoch c), d) a e) (pozri bod 6).
40. Ústavnú sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
41. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
42. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
43. Za najzásadnejšiu námietku považuje ústavný súd prvú námietku zhrnutú
v bode 36. Podstatou námietky je právny názor sťažovateľa, podľa ktorého najvyšší súd
v rozpore s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku dospieva k záveru o oprávnení
ministra podať dovolanie proti výroku o vine rozsudku vyhláseného na základe vyhlásenia
obvineného o vine, resp. naopak, o nedostatku oprávnenia obvineného podať dovolanie
v takomto prípade. Inými slovami, judikovaný a publikovaný právny názor najvyššieho
súdu vyslovený v uznesení sp. zn. 6 Tdo 3/2016 z 24. apríla 2016 (pozri bod 19) považuje
sťažovateľ za protizákonný, resp. protiústavný.
44. Ústavný súd vychádza z toho, že ani ústava, ale ani dohovor nezakotvuje právo
na mimoriadny opravný prostriedok, ak však aj napriek tomu sa zákonodarca rozhodne
takýto opravný prostriedok zaviesť, jeho výklad musí byť v súlade so základným právom
na súdnu ochranu, resp. právom na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 a nasl. ústavy, ako aj
čl. 6 dohovoru). Znamená to vo svojich dôsledkoch, že výklad príslušných ustanovení
Trestného poriadku týkajúci sa prípustnosti dovolania, ako aj osôb oprávnených dovolanie
podať nie je výkladom ústavy, resp. dohovoru, ale Trestného poriadku. Výklad zákonov
je v primárnej právomoci všeobecných súdov, pričom ústavný súd má oprávnenie
do takéhoto výkladu zasiahnuť iba vtedy, ak sa tento nejaví ako ústavne konformný.
Za situácie, keď inštitút mimoriadneho dovolania ako taký nemá oporu v ústave,
resp. v dohovore, otázka výkladu jeho aplikovateľnosti z hľadiska skúmania aktívnej
legitimácie mimoriadny opravný prostriedok podať nie je ústavnoprávnou otázkou.
45. Na základe uvedeného ústavný súd nevidí dôvod odchýliť sa od publikovaného
právneho názoru najvyššieho súdu.
46. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa zhrnutej v bode 37 treba uviesť, že sťažovateľ
právom namieta nesprávny záver najvyššieho súdu, ktorý námietku nevysporiadania sa
krajského súdu s otázkou výšky škody považoval za námietku nesprávne zisteného
skutkového stavu, ktorú v dovolacom konaní nemožno skúmať [§ 371 ods. 1 písm. i) časť
vety za bodkočiarkou Trestného poriadku], hoci v skutočnosti sťažovateľ namietal
nepreskúmateľnosť uznesenia krajského súdu v danej súvislosti s tým, že námietku
subsumoval pod ustanovenie § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
47. Napriek teraz uvedenému však nemožno dospieť k záveru, že by najvyšší súd
vecne pochybil, keď dovolanie aj vo vzťahu k tejto námietke odmietol. Správne mala byť
táto námietka odmietnutá ako podanie neoprávnenej osoby podľa § 382 písm. b) Trestného
poriadku. Išlo totiž o námietku porušenia obhajobných práv zásadným spôsobom v zmysle
§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a preto oprávnenie podať dovolanie proti výroku
o vine mal v danom prípade iba minister (nie teda sťažovateľ).
48. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa zhrnutej v bode 38 treba uviesť, že pri jej
kvalifikácii ako dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku
(rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom)
je zrejmé, že dovolanie z tohto dôvodu nebolo vôbec prípustné [bolo prípustné len z dôvodu
podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku], a preto prichádzalo do úvahy odmietnuť
túto časť dovolania ako neprípustnú podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku. Naproti tomu
pri kvalifikácii tohto dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
by sa táto časť dovolania mala považovať za prípustnú, avšak podanú neoprávnenou
osobou, keďže ju nepodal minister, ale sťažovateľ [§ 382 písm. b) Trestného poriadku].
K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu
49. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde navrhovateľovi, ktorý požiada
o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd môže
ustanoviť právneho zástupcu, ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a nejde
o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
50. Vzhľadom na absenciu právneho zastúpenia sťažovateľa a s tým súvisiacu
žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom pristúpil ústavný
súd v rámci ústavného prieskumu k preskúmaniu toho, či sú kumulatívne splnené
tri podmienky, resp. predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred
ústavným súdom: (i) žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, (ii) majetkové pomery
odôvodňujúce takúto žiadosť, (iii) nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku
na ochranu ústavnosti.
51. Ústavný súd špecificky nevyhovel návrhu sťažovateľa na ustanovenie právneho
zástupcu. Vychádzal predovšetkým z toho, že hoci sťažovateľ nebol zastúpený
kvalifikovaným právnym zástupcom, jeho ústavná sťažnosť mala všetky náležitosti
vyžadované zákonom o ústavnom súde. Ústavná sťažnosť bola odôvodnená, obsahovala
aj petit a sťažovateľ zrozumiteľne popísal podstatné skutkové a právne okolnosti svojej
veci. Sťažovateľ svoju žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní o jeho ústavnej
sťažnosti odôvodnil tým, že nie je schopný si zvoliť a zaplatiť právneho zástupcu, keďže je
odsúdený na doživotie a jeho príjem nedosahuje ani minimálnu mzdu (poberá invalidný
dôchodok 123,40 € mesačne). Ústavný súd však už nevidí žiadny relevantný dôvod na to, že
aj keby mu ustanovil právneho zástupcu, pomoc kvalifikovaného právneho zástupcu zmenil
vyslovený názor ústavného súdu na danú vec.
52. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že ide o zrejme
bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (§ 37 ods. 1 zákona o ústavnom
súde), preto predmetnému procesnému návrhu sťažovateľa nevyhovel (bod 1 výroku
rozhodnutia).
53. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. augusta 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu