Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 280/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júna 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca spravodajca)

a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. z 8. februára 2019 a uznesením

Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 15. apríla 2019 a takto

rozhodol:

1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

2. Návrhu na ustanovenie právneho zástupcu n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. mája

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 8. februára 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie

okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 15. apríla 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol 28. júla

2016 podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody s tým, že okresný súd mu

určil skúšobnú dobu šesť rokov.

3. Následne bol sťažovateľ rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

z 13. septembra 2017 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. z 21. novembra 2017 právoplatne uznaný za vinného zo spáchania

obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa ,

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ktorého sa

dopustil 19. februára 2017, t. j. v skúšobnej dobe.

4. Okresný súd napadnutým uznesením z 8. februára 2019 rozhodol, že sťažovateľ sa

neosvedčil v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody,

preto zvyšok trestu vo výmere piatich rokov, šiestich mesiacov a pätnástich dní vykoná.

Proti tomuto uzneseniu – proti výroku o povinnosti vykonať zvyšok trestu – podal

sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd napadnutým uznesením z 15. apríla 2019

tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.

5. Sťažovateľ poukazuje na a s tým, že týmito

ustanoveniami je stanovená najvyššia možná výmera trestu odňatia slobody – a to

alternatívne 25 rokov alebo doživotie. Použitie oboch možností súčasne je vylúčené:

„Z výkladu ustanovení § 43 a § 46 tr. zákona nie je možné rezultovať, aby mal obvinený

pred sebou trest – hoci zbytok trestu vo výmere 5 rokov a 6 mesiacov a 15 dní a trest

na doživotie.

Súd nemôže udeliť trest na dobu do 25 rokov a súčasne aj trest na doživotie. Je

nesporné, že môže použiť len jednu zákonom povolenú najvyššiu výmeru trestu.

... Keď ma OS BB... odsúdil na maximálny možný trest... t. j. doživotný trest bez

možnosti podmienečného prepustenia – naplnil najvyššiu zákonom povolenú výmeru trestu

odňatia slobody.

Je teda porušenie zákona v neprospech obvineného, aby som mal k tomuto

najvyššiemu trestu a najvyššej možnej výmere trestu ešte vykonať iný trest – a to zbytok

trestu vo výmere 5 rokov a 6 mesiacov a 15 dní.“

6. Sťažovateľ namieta, že v čase rozhodovania okresného súdu bol rozsudok

Okresného súdu Banská Bystrica právoplatný, preto okresný súd výrokom napadnutého

uznesenia o povinnosti vykonať zvyšok trestu odňatia slobody porušil ustanovenia

o najvyššej povolenej výmere trestu odňatia slobody. Toto pochybenie

nenapravil ani krajský súd v konaní o sťažnosti. Sťažovateľ poukazuje na rozhodnutie

ústavného súdu sp. zn. , v ktorom ústavný súd uviedol, že základné právo

podľa sa „vzťahuje aj na výkon trestu odňatia slobody, ako jednu

z ústavne prípustných foriem pozbavenia slobody.

Predmetom posúdenia ústavného súdu je otázka, či zvyšok trestu odňatia slobody bol

rozhodnutiami súdov určený podľa zákona a teda právo navrhovateľa podľa č. 17 ods. 2

bolo rešpektované alebo či sa tak nestalo a došlo k porušeniu jeho práva...“.

7. Sťažovateľ tiež argumentuje, že právne závery okresného súdu a krajského súdu si

vzájomne protirečia. Okresný súd na s. 3 napadnutého uznesenia uviedol, že Okresný súd

Banská Bystrica ukladajúci trest odňatia slobody na doživotie „vzhľadom na osobitnú

povahu tohto druhu trestu odňatia slobody takýmto obmedzením (maximálna výmera trestu,

pozn.) vo vzťahu k nevykonanému zvyšku trestu odňatia slobody obmedzený nebol...“.

Naproti tomu krajský súd uviedol, že obmedzenie stanovené v „má

mať na zreteli súd rozhodujúci po podaní obžaloby o vine a treste a nie súd konajúci

o osvedčení či neosvedčení sa v skúšobnej dobe... Sťažovateľ teda nevie posúdiť či

obmedzenie v ustanovení § 43/ tr. zákona bolo alebo nebolo relevantné pre OS BB v konaní

sp. zn. pri výroku o treste...“. Sťažovateľ uvádza, že je reálne nemožné vykonať

zvyšok trestu odňatia slobody, ak platí doživotný trest bez možnosti podmienečného

prepustenia. Napadnuté uznesenie okresného súdu „nielen porušuje zákon v najvyššej

výmere trestu odňatia slobody... ale je toto rozhodnutie aj nerealizovateľné...“.

8. Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého

napadnuté uznesenie okresného súdu nemá žiaden vplyv na právo sťažovateľa na osobnú

slobodu, prípadne na zákonnosť uloženého trestu. Podľa sťažovateľa doživotný trest nemusí

končiť smrťou odsúdeného – v jeho prípade má stále zákonnú možnosť zmeniť výrok

o treste prostredníctvom dovolania pre porušenie zákona v neprospech obvineného,

«keď OS BB v rozsudku sp. zn. tú istú okolnosť, ktorá umožnila použiť

ustanovenie § 145 ods. 3 písm. a) tr. zákona – použil duplicitne aj na aplikáciu ustanovenia

§ 34 ods. 8 písm. d) tr. zákona a tak porušil zásadu „ne bis in idem“ v neprospech

obvineného.

Túto nezákonnosť... potvrdzuje aj Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

Tpj 78/2011 z 12. decembra 2011...». Rovnako sťažovateľ poukazuje na to, že pripravovaná

zmena predpokladá zrušenie doživotného trestu odňatia slobody

bez možnosti podmienečného prepustenia a „Je teda nesporné, že budem môcť nielen

teoreticky, ale aj prakticky po výkone trestu 25 rokov podľa zákona § 67 ods. 2/ tr. zákona

požiadať o podmienečné prepustenie...

Prakticky nastane situácia, že odsúdený bude musieť vykonať trest v dlhšej miere ako

je prípustná, pretože po uplynutí doby 25 rokov výkonu trestu – nebude môcť požiadať

o podmienečné prepustenie pre prekážku – a to ešte nevykonaný zbytok trestu vo výmere

5 rokov a 6 mesiacov a 15 dní.

... výrok o výkone zbytku trestu... k právoplatne uloženému trestu odňatia slobody

na doživotie má mimoriadne negatívny dopad na odsúdeného – pretože ho nezákonným

spôsobom pripravuje o osobnú slobodu a pripravuje ho o možnosť využiť ustanovenie § 67

ods. 2/ tr. zákona a po 25 rokoch požiadať o podmienečné prepustenie.“.

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Výrokom Okresného súdu Trenčín sp. zn. v spojení s uznesením

Krajského súdu Trenčín sp. zn. o výkone zbytku trestu... bolo porušené

základné právo na súdnu ochranu podľa SR... základné právo

na slobodu podľa SR bol porušený zákon a právo: trest výlučne

na základe zákona podľa čl. 7 Dohovoru...

2. Výrok o výkone zbytku trestu... sa zrušuje v rozhodnutí Okresného súdu Trenčín

sp. zn. zo dňa 8. 2. 2019 v spojení s uznesením Krajského súdu Trenčín sp. zn.

zo dňa 15. 4. 2019

3. Okresnému súdu Trenčín v konaní sp. zn. a Krajskému súdu Trenčín

v konaní sp. zn. sa zakazuje pokračovať v porušovaní práv a slobôd výrokom

o výkone zbytku trestu...

4. Kancelárii Ústavného súdu SR ukladá povinnosť zaplatiť trovy konania na účet

ustanovenému právnemu zástupcovi, ktorého sťažovateľovi ustanovil Ústavný súd SR.

5. Okresný súd Trenčín a Krajský súd Trenčín sú povinné uhradiť trovy konania na

účet kancelárie Ústavného súdu SR.“

10. Sťažovateľ zároveň žiada o ustanovenie právneho zástupcu na zastupovanie

v konaní pred ústavným súdom.

II.

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

14. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

16. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

17. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné

postavenie ( ), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.

, ). Nie je preto zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , ). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade alebo

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa

jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

18. V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné poukázať aj na svoj ustálený

právny názor, v zmysle ktorého rozhodnutie a postup všeobecného súdu, ktorý je v súlade

s platným a účinným zákonom (na vec aplikovateľnými procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi), nemožno kvalifikovať ako porušovanie základných

ľudských práv (m. m. napr. , , ).

19. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

20. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

21. Podľa čl. 7 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie,

ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva

trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť

v čase spáchania trestného činu (odsek 1). Tento článok nebráni súdeniu a potrestaniu osoby

za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, bolo trestné podľa

všeobecných právnych zásad uznávaných civilizovanými národmi (odsek 2).

III.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

z 8. februára 2019

22. Pri posudzovaní ústavnej sťažnosti sťažovateľa v tejto časti ústavný súd

vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať

o sťažnostiach podľa . Zmysel a účel subsidiárneho postavenia

ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného

súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ku ktorého

uplatneniu dôjde až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré

sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popretie princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu, ktorého právne dôsledky sú premietnuté do § 56

ods. 2 a do (m. m. ).

23. Sťažovateľ podal proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažnosť, o ktorej

rozhodol krajský súd napadnutým uznesením z 15. apríla 2019 tak, že sťažnosť zamietol.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu.

24. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa už pri jej

predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie [ a ].

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

z 15. apríla 2019

25. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením okresného

súdu v spojení s napadnutým uznesením krajského súdu vo výroku o vykonaní zvyšku trestu

odňatia slobody bolo porušené zákonné ustanovenie o maximálnej výmere trestu odňatia

slobody. Konajúce súdy neposkytli ochranu sťažovateľovi, čo má za následok porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa , základného práva na osobnú

slobodu podľa a tiež práva podľa dohovoru.

26. Krajský súd napadnutým uznesením zamietol sťažnosť sťažovateľa

proti napadnutému uzneseniu okresného súdu. Poukázal na nepochybné zistenie,

že sťažovateľ v skúšobnej dobe „spáchal ďalšiu úmyselnú trestnú činnosť a dokonca

najzávažnejšieho druhu... Takéto chovanie odsúdeného rozhodne nesvedčí o tom, že viedol

v skúšobnej dobe riadny život, ale svedčí o pravom opaku. Odsúdený nevyužil možnosť

preukázať polepšenie, ktorá mu bola prostredníctvom inštitútu podmienečného prepustenia

poskytnutá.

Okresný súd preto postupoval správne, keď rozhodol o neosvedčení sa odsúdeného

a o povinnosti vykonať zvyšok trestu odňatia slobody, z ktorého bol podmienečne

prepustený.“.

27. Krajský súd k uviedol, že toto ustanovenie sa aplikuje,

keď súd po podaní obžaloby rozhoduje o vine a treste, preto „súd, ktorý aktuálne rozhoduje

o vine a treste má mať na zreteli, aby páchateľovi zohľadnil i prípadne nevykonané zvyšky

iných trestov (ktoré by páchateľ v budúcnosti potencionálne mohol vykonať) a aby aktuálne

uložil taký trest odňatia slobody, ktorý spolu s potencionálnym zvyškom trestu odňatia

slobody z iného konania nepresiahne maximálnu hranicu 25 rokov uvedenú v § 46 Tr. zák.

To však platí len za splnenia dvoch podmienok:

i) súd ukladá trest na určitú dobu (najviac na 25 rokov) a zároveň

ii) jedná sa o konanie v ktorom sa rozhoduje o vine a uložení trestu, teda v súdnom

konaní a nie v konaní vykonávacom.

Inými slovami - dodržanie obmedzenia stanoveného v § 43 Tr. zák. má mať na zreteli

súd rozhodujúci po podaní obžaloby o vine a treste a nie súd konajúci o osvedčení či

neosvedčení sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia. V danom prípade by bolo

uvedené obmedzenie relevantné pre Okresný súd Banská Bystrica v konaní sp. zn. 5

Tk/2/2017 a nie pre Okresný súd Trenčín v konaní sp. zn. .“. Krajský súd tiež

uviedol, že „nie je možné aplikovať ani ustanovenia 44 Tr. zák. o upustení od uloženia

súhrnného a ďalšieho trestu, pretože toto ustanovenie sa týka ukladania trestov a nie

rozhodovania o podmienečnom prepustení a prípadnom ne/osvedčení sa.“.

28. K námietke sťažovateľa o porušení a dohovoru krajský

súd uviedol, že v prípade rozhodnutia o neosvedčení sa a uloženia povinnosti vykonať

zvyšok trestu odňatia slobody v situácii, keď tento odsúdený vykonáva doživotný trest

bez možnosti podmienečného prepustenia, «nemôže prísť k situácii, že by odsúdený vykonal

trest v dlhšej výmere, ako je prípustná. Doživotný trest totiž končí smrťou odsúdeného

a preto každý iný prípadný trest odňatia slobody vykonávaný paralelne „pohlcuje“.

Z uvedeného dôvodu je zrejmé, že obmedzenie ustanovené v § 43 Tr. zák. sa na doživotný

trest nevzťahuje, logicky sa totiž môže vzťahovať len na trest na dobu určitú. Napadnuté

uznesenie nemá preto žiaden vplyv na právo odsúdeného na osobnú slobodu, či na

zákonnosť uloženého trestu.».

29. Ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Už uvedené závery zahŕňajú

aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania (). Vychádzajúc z uvedeného, pre posúdenie ústavnej udržateľnosti

záverov krajského súdu ústavný súd v potrebnom rozsahu preskúmal aj právne závery

okresného súdu.

30. Okresný súd napadnutým uznesením z 8. februára 2019 rozhodol, že sťažovateľ

sa neosvedčil v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia

slobody, a zároveň mu uložil povinnosť vykonať zvyšok trestu odňatia slobody. Vychádzal

pritom z tej skutočnosti, že sťažovateľ „sa opätovne dopustil trestného činu vraždy, a to už

necelých 7 (sedem) mesiacov po jeho podmienečnom prepustení. Z uvedeného zistenia preto

jednoznačne vyplynulo, že v určenej skúšobnej dobe neviedol odsúdený riadny život, a je

teda na mieste, aby si zvyšok trestu riadne vykonal.“.

31. Okresný súd neakceptoval námietku sťažovateľa týkajúcu sa aplikácie § 43

. Poukázal na to, že toto ustanovenie je v druhej hlave, v druhom diele

, a vychádzajúc tiež zo znenia tohto ustanovenia, dospel k záveru,

že «uvedené ust. sa aplikuje v prípade, ak konajúci súd rozhoduje o tom, aký druh a výmera

trestu bude obžalovanému uložená, t. j. ak súd rozhoduje o „ukladaní trestu“.

V súčasnosti však súd nerozhoduje „o ukladaní trestu“, ale v zmysle § 68 ods. 2

Tr. zákona o tom, či sa odsúdený v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, ktorý mu už

uložený bol, „osvedčil, alebo či zvyšok trestu vykoná“.». Podobný záver možno aplikovať

aj vo vzťahu k a .

32. Okresný súd v napadnutom uznesení ďalej uviedol:

„Ust. § 43 Tr. zákona o ďalšom treste malo význam v prípade odsúdeného pri

ukladaní trestu vo veci Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. a to v tom

zmysle, že pokiaľ by súd odsudzoval odsúdeného a ukladal mu určitý trest odňatia slobody,

musel by pri určení výšky tohto trestu zohľadniť doposiaľ nevykonaný zvyšok trestu,

z ktorého bol odsúdený podmienečne prepustený, a to tak, že tento nevykonaný zvyšok trestu

spolu s uloženým trestom odňatia slobody nemohli spolu presiahnuť najvyššiu možnú

výmeru pre tento druh trestu, teda 25 rokov.

Keďže však súd ukladal nie trest odňatia slobody na určitú dobu, ale trest odňatia

slobody na doživotie, tak vzhľadom na osobitnú povahu tohto druhu trestu odňatia slobody,

takýmto obmedzením vo vzťahu k nevykonanému zvyšku trestu odňatia slobody obmedzený

nebol.

Z ust. §§ 43, 44 a 46 Tr. zákona totiž nemožno vyvodiť, že v prípade, ak súd

odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal predtým, než bol trest odňatia slobody

uložený mu na určitú dobu skorším rozsudkom vykonaný, nemôže mu byť uložený trest

odňatia slobody na doživotie.

Reálne môže prísť aj k situácii, že odsúdený vykonáva trest odňatia slobody na určitú

dobu a počas výkonu tohto trestu spácha ďalší trestný čin a je mu ešte počas výkonu tohto

trestu odňatia slobody uložený trest odňatia slobody na doživotie.

Z ustanovení Tr. zákona ani nemožno vyvodiť záver, že páchateľovi nie

je možné uložiť trest odňatia slobody na doživotie, nakoľko ešte vykonáva predchádzajúci

trest odňatia slobody na určitú dobu a rovnako ani právo súdu, aby retroaktívne opätovne

prehodnocoval už predtým právoplatne uložený trest odňatia slobody na určitú dobu.

Z uvedeného vyplýva, že právny poriadok nevylučuje, aby odsúdený vykonával trest

odňatia slobody na určitú dobu spolu s neskôr uloženým trestom odňatia slobody na

doživotie.

... súd v rámci rozhodovania o tom, či sa odsúdený v skúšobnej dobe podmienečného

prepustenia osvedčil alebo nie nemôže znovu rozhodovať o treste v zmysle pojmu trestnosť

činu, ustanovenia §§ 43, 44 a 46 Tr. zákona sa na riešenie otázok súvisiacich s tým, či sa

odsúdený v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia osvedčil alebo či zvyšok trestu

vykoná nevzťahujú.“

33. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že krajský

súd venoval námietkam sťažovateľa v jeho sťažnosti proti napadnutému uzneseniu

okresného súdu náležitú pozornosť a vysporiadal sa s nimi. Právne závery krajského súdu

v spojení s právnymi závermi okresného súdu nepovažuje ústavný súd za arbitrárne

a ani zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne udržateľné. Konajúce súdy zrozumiteľne

a presvedčivo vysvetlili, že pri postupe podľa sa nerozhoduje o vine

a neukladá sa trest – súd rozhoduje o tom, či sa podmienečne prepustený osvedčil

a či vykoná zvyšok trestu. Obdobne za ústavne akceptovateľné je potrebné považovať

právne závery, podľa ktorých nie je vylúčené rozhodnutie o povinnosti vykonať zvyšok

trestu odňatia slobody v situácii, keď je už skôr právoplatne uložený trest odňatia slobody

na doživotie. Obstojí aj právny záver konajúcich súdov, podľa ktorého Okresný súd Banská

Bystrica pri rozhodovaní o vine a treste sťažovateľa v konaní vedenom pod sp. zn.

mohol zohľadniť ešte nevykonaný zvyšok trestu odňatia slobody.

34. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť už pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol v tejto časti

ako zjavne neopodstatnenú (bod 1 výroku tohto uznesenia).

35. Ústavný súd zároveň dospel k záveru, že v danom prípade u sťažovateľa nie sú

splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom,

pretože z obsahu ústavnej sťažnosti a z výsledku jej posúdenia ústavným súdom je zrejmé,

že v danom prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti

(m. m. , ).

36. Keďže nebol splnený jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu

ústavný súd nevyhovel (bod 2 výroku tohto uznesenia).

37. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júna 2019