Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 265/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť R. M., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa

uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. -33 z 19. decembra 2013 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť R. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

2. Žiadosti R. M. o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom

Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2014

doručená sťažnosť R. M. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Tos

93/2013-33 z 19. decembra 2013 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v trestnom konaní rozsudkom Okresného

súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 20. mája 2009 v spojení

s rozsudkom krajského súdu č. k. -464 z 19. novembra 2009 uznaný za

vinného z pokračovacieho zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,

jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a)

a písm. d) , za čo bol podľa podľa

ods. 1, , a odsúdený na súhrnný trest

odňatia slobody na 6 rokov v ústave s minimálnym stupňom stráženia. Okresný súd

uznesením sp. zn. z 2. augusta 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“)

návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietol a krajský súd sťažnosť proti

uzneseniu okresného súdu uznesením č. k. -33 z 30. októbra 2013 taktiež

zamietol.

V sťažnosti sťažovateľ uvádza, že mu konaním krajského súdu bolo odňaté právo

na mimoriadny opravný prostriedok v súvislosti s vydaným nálezom ústavného súdu

sp. zn. z 28. novembra 2012 (ďalej aj „nález ústavného súdu“).

K zamietnutiu jeho žiadosti o obnovenie trestného konania malo dôjsť zo strany okresného

súdu aj krajského súdu s poukazom na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „stanovisko najvyššieho súdu“) sp. zn. Tpj 44/2013,

ako aj s poukazom na negáciu asperačnej zásady v dôsledku použitia ustanovenia

o mimoriadnom znížení trestu. Podľa názoru sťažovateľa došlo v jeho prípade „k navýšeniu

spodnej hranice (dnes už protiústavne)“ trestnej sadzby a súd vychádzal «z takto upravenej

sadzby, čím bola obmedzená objektivita rozhodovania. Predseda súdu bol viazaný nie len

mienkou prísediacich... no tiež sám vychádzal z hranice 8 rokov 8 mesiacov, ktorá

rezonovala ako východiskový bod. Mám za to, že nájdením mimoriadnych okolností, ktoré

som splnil na MZT by som sa pri neexistencii nutnosti navyšovať spodnú hranicu dostal pod

spodnú hranicu 4 rokov. Po druhé si myslím, že ak mi bola „negovaná“ AZ nemohol som sa

objektívne dostať na hranicu 6 rokov, ktoré sú navýšením a nie znížením.». Nadväzne na to

sťažovateľ spochybňuje, či by všeobecný súd v obnovenom konaní mohol uložiť trest 6

rokov aj použitím inštitútu mimoriadneho zníženia trestu. Vo svojej argumentácii sa

rovnako dovoláva „rovnosti v dôstojnosti a právach“ a poukazuje na znenie čl. 12 ods. 1

, ako aj na , uvádzajúc pritom obsah , podľa

ktorého môžu štátne orgány konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. V závere v sťažnosti uvádza, že ústavne zaručená

rovnosť pred zákonom by mu „mala zaručovať, aby sa vo svetle nálezu v časti vo výroku

o treste realizovala náprava, aby... vo vzťahu k páchateľom u ktorých použitá nebola, alebo

im bola povolená OK nebol znevýhodnený a bol odsúdený s nimi v rovnosti pred zákonom“.

Z návrhu sťažovateľa na rozhodnutie, ktorého sa od ústavného súdu domáha,

vyplýva, že vo veci žiada vysloviť porušenie základného práva „na súdnu a inú právnu

ochranu“, zrušiť uznesenie krajského súdu a rozhodnúť „o ďalšom konaní“. Vzhľadom

na požiadavku obligatórneho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom

sťažovateľ s poukazom na nedostatok finančných prostriedkov požiadal zároveň

o ustanovenie obhajcu v konaní o sťažnosti.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu

bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, , , , ).

1. Napriek absencii právneho zastúpenia sťažovateľa a z toho vyplývajúcich

nedostatkov niektorých náležitostí sťažnosti ústavný súd nepovažoval za potrebné vyzývať

sťažovateľa na doplnenie jeho podania vyhodnotiac ho za obsahovo natoľko zrozumiteľné,

že umožňuje realizovať ústavný prieskum napadnutého uznesenia. Po preskúmaní obsahu

napadnutého uznesenia krajského súdu a s prihliadnutím na sťažovateľom formulované

argumenty ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neboli zistené také skutočnosti,

ktoré by odôvodňovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , ). V súvislosti so svojím postavením

ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre rovnako zdôrazňuje, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (podobne , ). Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne

oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory

všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili

skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ).

Krajský súd uznesením č. k. -33 z 19. decembra 2013 sťažnosť proti

uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 19. decembra 2013 podľa § 193 ods. 1

písm. c) zamietol ako nedôvodnú. Po zhrnutí dôvodov, ktoré sťažovateľ

formuloval proti uzneseniu okresného súdu, krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia

svojho uznesenia uviedol:

«Súd prvého stupňa správne procesne postupoval, keď o návrhu odsúdeného na

povolenie obnovy konania rozhodoval v súlade s na verejnom

zasadnutí. Na tomto verejnom zasadnutí mal možnosť odsúdený v prítomnosti svojho

obhajcu vyjadriť sa k svojmu návrhu, vrátane prednesenia konečného návrhu.

V ďalšom sa nadriadený súd zaoberal vytýkanými chybami v odôvodnení sťažnosti

z pohľadu, či je potrebné zasiahnuť do právoplatného odsudzujúceho rozhodnutia

mimoriadnym opravným prostriedkom - obnovou konania.

Úvodom je potrebné uviesť, že krajský súd v tomto konkrétnom prípade skonštatoval,

že obnova konania proti výroku o treste neprichádza do úvahy tak ako to už uviedol sčasti

súd prvého stupňa v písomných dôvodoch svojho rozhodnutia. V tejto súvislosti je potrebné

poukázať na námietky odsúdeného R. M. tak ako ich uvádzal v písomných dôvodoch svojej

sťažnosti s tým, že v predmetnej veci Nález Ústavného súdu SR z 28. 11. 2012 PL. ÚS

106/2011 publikovaný v Zbierke , týkajúci sa „protiústavnosti"

časti ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák. (veta za bodkočiarkou), nie je skutočnosť alebo dôkaz

skôr neznámy tak, ako to má na mysli ustanovenie Nález Ústavného

súdu SR, že právny predpis, jeho časť alebo niektoré jeho ustanovenie nie je v súlade s

, nemôže byť „novou skutočnosťou" v zmysle , pretože

podmienky obnovy konania podľa sa netýkajú zmeny právneho stavu,

teda zmeny zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu.

Ak bol podaný návrh na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá skončila

právoplatným rozhodnutím, ktorý návrh vychádza len zo skutočností predpokladaných

v ustanovení o organizácii ústavného súdu, je splnenie

podmienok obnovy konania konštatované priamo už v tomto ustanovení (v zásade ide

o dôvod obnovy konania „ex lege“). Preto nie je potrebné, aby súd v tomto prípade skúmal

aj splnenie podmienok uvedených v - zhodne Stanovisko trestno-

právneho kolégia NS SR Tpj 44/2013 zo dňa 26.11.2013 - bod I. a II. ...

V predmetnej veci však napriek vyššie uvedenému nebolo možné povoliť obnovu

konania, pretože „protiústavná“ časť ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák. v znení účinnom pred

21. decembrom 2012, bola vo veci konajúcim súdom (odvolacím súdom) pri ukladaní trestu

po predchádzajúcej zmene trestnoprávnej kvalifikácie konania obžalovaného z obzvlášť

závažného zločinu podľa § 172 ods. 1 písm. a), d), ods. 2 písm. c) Tr. zák. (rozsudok

Okresného súdu Prievidza z 20. 05. 2009, sp. zn. ) na zločin podľa § 172 ods.

1 písm. a), d) Tr. zák. (rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo 19.11.2009, sp. zn.

) negovaná použitím ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. o mimoriadnom

znížení trestu. Súd v tomto prípade mohol v zákonom ustanovenom rozsahu znížiť trest až

pod dolnú hranicu trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovenú v osobitnej časti

už v pôvodnom konaní. Zníženie trestnej sadzby sa teda neodvíjalo

od dolnej hranice zvýšenej podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. v znení účinnom pred 21. decembrom

2012, v časti prvej vety za bodkočiarkou. Súd teda mohol využiť celú časť sadzby (aj pod

asperačne zvýšenou spodnou hranicou) a uložiť dokonca aj nižší trest, ako je uvedený

v Osobitnej časti .

Krajský súd v Trenčíne poukazuje aj na právne závery uznesenia Najvyššieho súdu

SR zo dňa 16. 04. 2013, sp. zn. , ktorým podľa bolo

odmietnuté dovolanie obvineného R. M. a to z dôvodov tam uvedených. V citovanom

uznesením už Najvyšší súd vyslovil, že: „Dovolací súd pripomína, že ustanovenie § 34 ods.

6 Tr. zák., inter alia, ukladá súdu povinnosť uložiť páchateľovi trest odňatia slobody, v

prípade, že ho odsudzuje za trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu

odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť rokov. Krajský súd si

túto zákonnú povinnosť splnil, pričom obvinenému R. M. ukladal trest podľa § 172 ods. 1

Tr. zák. s použitím tzv. asperačnej zásady (§ 41 ods. 2 Tr. zák.) a zároveň s použitím

moderačného ustanovenia § 39 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody,

preto mu mohol uložiť trest odňatia slobody v rozpätí od šesť mesiacov až do 13 rokov a

štyroch mesiacov (§ 39 ods. 3 písm. e) Tr. zák.). Trest vo výmere šesť rokov bol obvinenému

uložený v rámci tejto zákonom ustanovenej trestnej sadzby, z čoho je zrejmé, že nie je

splnený dôvod dovolania “

V tomto prípade preto možnosť dôslednej individualizácie trestu súdom (a teda ani

identické právo obžalovaného) odňaté nebolo. Preto v tomto prípade v konečnom dôsledku

nemožno hovoriť o „protiústavné“ uloženom treste s tým, že krajský súd sa plne odvoláva aj

na dôvody vyššie citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 04. 2013, sp. zn.

, ktoré možno aplikovať aj v danom prípade.

Ustanovenie v znení neskorších predpisov v spojení

s Nálezom Ústavného súdu SR z 28. novembra 2012, sp. zn. sa pri

rozhodovaní o návrhu na povolenie obnovy konania v tomto prípade nepoužije, pretože

ústavne nesúladné účinky ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák. v znení účinnom pred

21. decembrom 2012 časti prvej vety za bodkočiarkou, na prejednávanú vec nedopadli -

zhodne Stanovisko trestno-právneho kolégia NS SR Tpj 44/2013 zo dňa 26. 11. 2013 - bod

III.

III. Ak bolo použité ustanovenie § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písm. a) až c) alebo písm.

e) o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody vo vzťahu k trestnej

sadzbe trestu odňatia slobody upravenej podľa v znení

účinnom do 21. decembra 2012, ustanovenie o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov, v spojitosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky

z 28. novembra 2012, sp. zn. , vyhláseného v Zbierke zákonov Slovenskej

republiky pod číslom 428/2012 21. decembra 2012, sa nepoužije.

Z takto rozvedených dôvodov krajský súd sťažnosť odsúdeného ako nedôvodnú

zamietol.»

Podstata sťažnosti spočíva v nesúhlase sťažovateľa s nepovolením obnovy konania

v jeho trestnej veci, v ktorej bola pri ukladaní trestu použitá asperačná zásada zakotvená

v ustanovení , ktorého časť textu za bodkočiarkou („súd uloží

páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“) bola

nálezom ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012 vyhlásená za

nesúladnú s .

Ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu, v ktorom krajský súd zhrnul

skutočnosti relevantné pre posúdenie sťažovateľovho návrhu na obnovu konania prihlásiac

sa k záverom uvedeným v uznesení okresného súdu, ako aj obsah sťažovateľom podanej

sťažnosti a zistil, že sťažovateľovi bol v danej veci umožnený reálny prístup k súdu, keď

všeobecný súd na základe ním podaného návrhu na obnovu konania vo veci konal, rozhodol

a svoje rozhodnutie jasne a zrozumiteľne odôvodnil. Odôvodnenie namietaného uznesenia

krajského súdu v konaní o návrhu na povolenie obnovu konania ústavný súd hodnotí ako

výstižné a nemožno ho považovať za rozporné so zárukami vyplývajúcimi zo základného

práva na súdnu ochranu (m. m. ). Reálne garantovanie a uplatnenie

základného práva na súdnu ochranu v konaní o obnovu konania totiž neznamená právo, aby

všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory strany trestného konania, ktorá sa

domáha jeho obnovy, a ani právo na úspech v konaní.

Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou

v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný

súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné

alebo arbitrárne (napr. , ).

Z obsahu uznesenia krajského súdu vyplýva, že stratu účinnosti časti právneho

predpisu (časti ) nepovažoval za dopadajúcu na prípad

sťažovateľa, keďže aj v pôvodnom trestnom konaní (ktorého obnovy sa sťažovateľ

domáhal) vychádzal krajský súd pri rozhodovaní o výške trestu z rozpätia trestnej sadzby od

6 mesiacov až do 13 rokov a 4 mesiacov (za použitia

zakotvujúceho mimoriadne zníženie trestu). V dôsledku nepoužitia tej časti § 41 ods. 2

o uložení trestu nad jednu polovicu upravenej trestnej sadzby, ktorá bola

vyhlásená za nesúladnú s , by teda aj v prípade obnovenia konania

všeobecný súd opäť rozhodoval o uložení trestu v rovnako stanovenom rozpätí trestnej

sadzby. Preto je ústavne akceptovateľný záver krajského súdu, že možnosť dôslednej

individualizácie trestu súdom odňatá nebola, na základe čoho bola sťažnosť proti uzneseniu

okresného súdu, ktorým nebolo návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania vyhovené,

krajským súdom zamietnutá.

Z hľadiska obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

ústavný súd nedospel k záveru o arbitrárnosti napadnutého uznesenia ani vzhľadom

na stotožnenie sa krajského súdu s obsahom stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho

súdu sp. zn. Tpj 44/2013, podľa ktorého sú účinky použitia

v znení účinnom pred 21. decembrom 2012 časti prvej vety za bodkočiarkou negované

použitím alebo ods. 2 písm. a) až c) alebo písm. e) . Sprísnená

trestná sadzba v tomto prípade totiž nemohla byť použitá pre jej neprimeranú prísnosť

vzhľadom na okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa alebo z iného zákonom určeného

dôvodu.

K námietkam sťažovateľa o nevyhnutnosti povolenia obnovy konania vzhľadom na

zaručenie rovnosti sťažovateľa pred zákonom vo vzťahu k tým páchateľom, u ktorých bola

obnova konania povolená, ústavný súd poukazuje na ním už skôr formulovaný právny

názor, že povoľovaním obnovy konania „ex offo“ by došlo k nadbytočnému, formálnemu

a neúčelnému prehodnocovaniu právoplatných rozhodnutí v trestných veciach, ktoré by boli

na základe návrhov odsúdených bez ďalšieho preskúmavané, napriek tomu, že už v konaní o

obnove konania je zo všetkých okolností zrejmé, že obnovenie konania nemôže pre

odsúdeného privodiť iný, resp. priaznivejší výsledok (podobne ,

, ).

S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu

formulované pri aplikácii relevantných právnych noriem v napadnutom uznesení

korešpondujú so skutkovými zisteniami, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale

komplexného zhodnotenia všetkých okolností podstatných pre rozhodovanie o otázke,

ktorá mala z hľadiska posúdenia dôvodu zamietnutia sťažnosti sťažovateľa rozhodujúci

význam. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu dospel

k záveru, že námietky sťažovateľa o porušení základného práva podľa

uznesením krajského súdu sú zjavne neopodstatnené, keďže medzi týmto uznesením

a uvedeným základným právom neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálnu

možnosť na to, aby mohol ústavný súd vysloviť jeho porušenie po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na absenciu právneho zastúpenia sťažovateľa pokladal ústavný súd

za potrebné zaoberať sa aj možným porušením , obsahom ktorého je

obmedzenie štátnych orgánov konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (sťažovateľ v sťažnosti nesprávne označil čl. 47 ods. 2

, hoci pri ňom uviedol znenie ), ako aj možným porušením

ods. 1 , v zmysle ktorého sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Odmietnutie vyjadriť sa k možnosti porušenia označených článkov z dôvodu, že boli

uvedené len v argumentácii sťažnosti (a nie v jej petite) v spojení s neustanovením ním

žiadaného právneho zástupcu, by sa totiž v okolnostiach prípadu mohlo javiť ako

neprimerane prísne.

Ústavný súd v zhode so svojou ustálenou judikatúrou pripomína, že čl. 2 ods. 2

, ako aj neobsahujú garanciu konkrétneho základného práva

a slobody, ale sú akýmisi základnými či všeobecnými ustanoveniami limitujúcimi konanie

štátnych orgánov ( ) alebo zásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných

práv a slobôd ( ). V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že v

prípade sťažnosti podľa ústavný súd rozhoduje vždy o porušení

konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave , prípadne

práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie iného článku možno podaním

individuálnej sťažnosti podľa namietať len v spojení s namietaným

porušením už konkrétneho označeného základného práva alebo slobody (obdobne napr.

, , ). Keďže porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 zistené nebolo, nie je možné ani vysloviť záver o porušení

označených základných ustanovení . V závere ústavný súd poznamenáva, že

ods. 2 , ktorý sťažovateľ nesprávne spája s ústavnými limitmi pre konanie štátnych

orgánov, neobsahuje žiadnu garanciu rovnosti účastníkov v konaní, ktorej porušenie

sťažovateľ v obsahu sťažnosti namieta, keďže uvedený článok v skutočnosti garantuje právo

každého na právnu pomoc v konaní pred súdmi a inými orgánmi za podmienok

ustanovených zákonom.

Vzhľadom na nedostatok vecnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského

súdu a sťažovateľom označeným základným právom na súdnu ochranu zaručeným čl. 46

ods. 1 , resp. ostatných sťažovateľom uvádzaných článkov , ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní (obdobne ,

, ). Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol (prvý bod

výrokovej časti uznesenia), bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami

sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

2. Podľa zaužívanej praxe (napr. , ) ústavný súd môže

ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu (t. j. advokáta), ak taká

osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie

nároku na ochranu ústavnosti. Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto

predpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť.

Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade nie sú

splnené u sťažovateľa podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred

ústavným súdom. Podľa názoru ústavného súdu je totiž z obsahu sťažnosti a z výsledku jej

posúdenia ústavným súdom (ako to vyplýva z bodu 1 časti II tohto uznesenia) zrejmé, že

v danom prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

Keďže nebol splnený jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred

ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd

nevyhovel (druhý bod výrokovej časti uznesenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014