Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 47/2014
PDF · 211.26 KB
No categories available
III. ÚS 47/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2014
predbežne prerokoval sťažnosť D. K., zastúpeného advokátkou JUDr. Zuzanou
Baloghovou, Madačova 7, Ružomberok, vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a namietaného
porušenia čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami
Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 1 Nt/46/2013 zo 4. septembra 2013 a Krajského súdu v
Žiline sp. zn. 2 Tos 90/2013 z 30. októbra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra
2013 doručená sťažnosť D. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 49 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uzneseniami Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Nt/46/2013
zo 4. septembra 2013 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) a Krajského súdu v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tos 90/2013 z 30. októbra 2013 (ďalej len „uznesenie
krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom
sp. zn. 1 T/103/2010 zo 7. júla 2010 schválil dohodu o vine a treste medzi sťažovateľom
a prokurátorom Okresnej prokuratúry Ružomberok (ďalej len „prokurátor okresnej
prokuratúry“) za spáchanie prečinov výtržníctva, porušovania domovej slobody, krádeže a
neoprávneného vyrobenia a používania elektronického platobného prostriedku a inej
platobnej karty a tiež zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa príslušných ustanovení
Trestného zákona a sťažovateľa odsúdil na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov
a 6 mesiacov nepodmienečne.
Ďalším rozsudkom sp. zn. 1 T/129/2010 z 11. októbra 2010 okresný súd schválil
dohodu o vine a treste medzi sťažovateľom a prokurátorom okresnej prokuratúry
za spáchanie prečinu nebezpečného vyhrážania a uložil mu súhrnný trest odňatia slobody
vo výmere 5 rokov a 9 mesiacov nepodmienečne. Týmto rozsudkom bol zrušený výrok
o treste rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 T/103/2010 zo 7. júla 2010.
Dňa 6. mája 2013 podal sťažovateľ návrh na povolenie obnovy konania, ktorú
odôvodnil tým, že nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012
bola zrušená veta za bodkočiarkou v ustanovení § 41 ods. 2 Trestného zákona, ktorou sa
prikazovalo súdu ukladať trest odňatia slobody nad jednu polovicu trestnej sadzby určenej
podľa prvej vety § 41 ods. 2 Trestného zákona.
Okresný súd uznesením sp. zn. 1 Nt/46/2013 zo 4. septembra 2013 návrh sťažovateľa
na povolenie obnovy konania vedeného pod sp. zn. 1 T/129/2010 zamietol z dôvodu, že v
danom prípade neboli splnené podmienky uvedené v ustanovení § 394 ods. 1 Trestného
poriadku a samotná existencia nálezu ústavného súdu nie je dôvodom na povolenie obnovy.
Proti rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd
zamietol.
Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 a nasl. ústavy
a práva podľa čl. 6 dohovoru v tom, že „súdy nemali za to, že sú splnené podmienky
na povolenie obnovy konania, hoci samotný odsúdený uviedol, že v priebehu konania o
obnove konania sme viackrát poukázali na skutočnosť, že účelom podania návrhu na
obnovu konania vo veci vedenej na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 1 T/129/2010 je
v konečnom dôsledku dosiahnuť obnovu konania vo veci vedenej Okresným súdom
Ružomberok pod sp. zn. 1 T/103/2010...
Trest uvedený v tomto rozsudku bol určený aplikáciou ust. § 41 ods. 2 TZ v znení
účinnom pred vydaním nálezu Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011, teda súd pri
určovaní trestu uvedeného v tomto rozsudku vychádzal z trestnej sadzby 55 až 128
mesiacov. V prípade, že by súd aplikoval pri vydávaní rozsudku ustanovenia použité pri
určovaní trestu v aktuálnom znení /teda akceptujúc nález ÚS/, určoval by trest v rozpätí 24
až 128 mesiacov. V danom prípade by teda do úvahy prichádzalo uloženie trestu podstatne
nižšieho, dokonca s možnosťou podmienečného odkladu výkonu tohto trestu. Preto máme za
to, že v danom prípade sú splnené zákonné podmienky na obnovu konania vo veci
1 T/103/2010, avšak takýto návrh nie je možné v súčasnosti podať, nakoľko tomu bráni
rozsudok 1 T/129/2010-153 zo dňa 11. 10. 2010, ktorým bol o.i. zrušený výrok o treste
uložený rozsudkom 1 T/103/2010.
V tomto prípade trest uložený okresným súdom je v rozpore s čl. 49 Ústavy SR...
Konajúce súdy vydaním napadnutých rozhodnutí znemožnili uloženie zákonného trestu.“.
Postupom okresného súdu bolo sťažovateľovi „odopreté, aby sa domáhal obnovy
konania v konaní sp. zn. 1 T/103/2010. Uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.
2Tos/90/2013-38 zo dňa 30.10.2013, ktorým zamietol sťažnosť odsúdeného, došlo aj
k porušeniu ústavného čl. 46 ods. 2“.
Na základe uvedeného sťažovateľ v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd takto
rozhodol:
„Právo D. K. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru..., právo na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 49 ústavy... Uznesením Okresného súdu...
č. k. 1 Nt/46/2013-25 zo dňa 04. 09. 2013 a Uznesením Krajského súdu... č. k.
2 Tos/90/2013-38 zo dňa 30. 10. 2013 porušené boli.
Uznesenie Okresného súdu Ružomberok č. k. 1 Nt/46/2013-25 zo dňa 04. 09. 2013
zrušuje a vec vracia Okresnému súdu... na ďalšie konanie.“
Okrem toho sa sťažovateľ domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume
5 000 € a náhrady trov konania v sume 275,94 €.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu
bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Sťažovateľ v petite sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a porušenia čl. 49 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu,
ktorým bol zamietnutý jeho návrh na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci z
dôvodu neexistencie podmienok obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku, ako aj
uznesením krajského súdu, ktorým bola jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu
zamietnutá.
1. K porušeniu označených práv uznesením okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom
verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva,
že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu,
že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis
I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem
iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo
vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej
umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo
slobody.
V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti uzneseniu okresného súdu
sťažnosť. Sťažovateľ sťažnosť podal a krajský súd o nej uznesením rozhodol. Z uvedeného
vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv,
o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základných práv uznesením okresného súdu
z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.
2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu
Sťažovateľ poukazuje na to, že „účelom podania návrhu na obnovu konania vo veci
vedenej na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 1 T/129/2010 je v konečnom dôsledku
dosiahnuť obnovu konania vo veci vedenej... pod sp. zn. 1 T/103/2010...
Trest uvedený v tomto rozsudku bol určený aplikáciou ust. § 41 ods. 2 TZ v znení
účinnom pred vydaním nálezu Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011, teda súd pri
určovaní trestu uvedeného v tomto rozsudku vychádzal z trestnej sadzby 55 až 128
mesiacov. V prípade, že by súd aplikoval pri vydávaní rozsudku ustanovenia použité pri
určovaní trestu v aktuálnom znení /teda akceptujúc nález ÚS/, určoval by trest v rozpätí 24
až 128 mesiacov. V danom prípade by teda do úvahy prichádzalo uloženie trestu podstatne
nižšieho, dokonca s možnosťou podmienečného odkladu výkonu tohto trestu. Preto máme za
to, že v danom prípade sú splnené zákonné podmienky na obnovu konania vo veci
1 T/103/2010, avšak takýto návrh nie je možné v súčasnosti podať, nakoľko tomu bráni
rozsudok 1 T/129/2010-153 zo dňa 11.10.2010, ktorým bol o. i. zrušený výrok o treste
uložený rozsudkom 1 T/103/2010.“.
Ústavný súd konštatuje, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T/103/2010
rozhodol rozsudkom zo 7. júla 2010 tak, že schválil dohodu o vine a treste medzi
sťažovateľom a prokurátorom okresnej prokuratúry za spáchanie prečinov výtržníctva,
porušovania domovej slobody, krádeže a neoprávneného vyrobenia a používania
elektronického platobného prostriedku a inej platobnej karty a tiež zločinu obmedzovania
osobnej slobody podľa príslušných ustanovení Trestného zákona, a sťažovateľa odsúdil
na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov a 6 mesiacov nepodmienečne.
Ďalším rozsudkom sp. zn. 1 T/129/2010 z 11. októbra 2010 okresný súd schválil
dohodu o vine a treste medzi sťažovateľom a prokurátorom okresnej prokuratúry
za spáchanie prečinu nebezpečného vyhrážania a uložil mu súhrnný trest odňatia slobody
vo výmere 5 rokov a 9 mesiacov nepodmienečne. Týmto rozsudkom bol zrušený výrok
o treste rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 T/103/2010 zo 7. júla 2010.
Dňa 6. mája 2013 podal sťažovateľ návrh na povolenie obnovy konania, ktorú
odôvodnil vydaním nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012.
Okresný súd uznesením sp. zn. 1 Nt/46/2013 zo 4. septembra 2013 návrh sťažovateľa
na povolenie obnovy konania vedeného pod sp. zn. 1 T/129/2010 zamietol z dôvodu,
že danom prípade neboli splnené podmienky uvedené v § 394 ods. 1 Trestného poriadku
a iba samotná existencia nálezu ústavného súdu nie je dôvodom na povolenie obnovy.
Proti rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd
zamietol ako nedôvodnú.
Ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu, v ktorom tento súd zhrnul
a popísal závery uvedené v uznesení okresného súdu, obsah sťažovateľom podanej sťažnosti
a zistil, že sťažovateľovi v danej veci bol umožnený reálny prístup k súdu, keď všeobecný
súd na základe ním podaného návrhu vo veci konal a rozhodol a svoje rozhodnutie
odôvodnil jasne a zrozumiteľne na s. 3 až s. 11. Toto rozsiahle odôvodnenie namietaného
uznesenia krajského súdu v konaní o návrhu na povolenie obnovu konania nie je v prípade
zamietnutia sťažnosti ani v rozpore so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva
na súdnu ochranu (m. m. II. ÚS 106/05); Reálne garantovanie a uplatnenie základného
práva na súdnu ochranu v konaní o obnovu konania totiž neznamená, aby všeobecné súdy
preberali skutkové a právne názory strany trestného konania, ktorá sa domáha jeho obnovy.
Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou
v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný
súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné
alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02, IV. ÚS 181/04).
Z obsahu uznesenia krajského súdu je zrejmé, že tento súd stratu účinnosti časti
právneho predpisu na základe nálezu ústavného súdu považoval za skutočnosť súdu skôr
neznámu, na základe ktorej zvažoval možnosť povolenia obnovy konania vo veci
sťažovateľa posudzovaním splnenia ďalších podmienok ustanovených v Trestnom poriadku
na prijatie takéhoto rozhodnutia. Na základe svojich úvah dospel k záveru, že hoci je
splnená podmienka existencie novej skutočnosti súdu predtým neznámej, s ohľadom
na ďalšie okolnosti predmetnej veci, ktoré podrobne krajský súd v uznesení špecifikoval
(závažnosť trestného činu, za ktorý bol sťažovateľ odsúdený, skutočnosť, že sa mu
do uloženého trestu kumulovalo aj ďalšie odsúdenie, trestnú minulosť páchateľa
a podobne), nie je v jeho prípade naplnená druhá podmienka povolenia obnovy konania,
a síce, že konanie prinesie pre neho iné, priaznivejšie rozhodnutie o treste, a preto jeho
sťažnosť zamietol ako nedôvodnú.
Krajský súd tiež zvýraznil, že „ povolenie obnovy konania, na ktorú má dopad nález
Ústavného súdu, nie je v každej veci obligatórne. Obnova konania, pokiaľ ide o výrok o
treste, by mala slúžiť na nápravu trestu, ktorý sa javí byť neprimeraným v dôsledku použitia
ústavným súdom zrušeného ustanovenia, a nie na formálnu nápravu rozhodnutia ako takého
v dôsledku použitia zrušeného ustanovenia Trestného zákona...
... návrh na povolenie obnovy konania nie je dôvodný, pretože pôvodne uložený trest
odňatia slobody vo výmere 5 rokov a 9 mesiacov nie je v zrejmom nepomere k závažnosti
činu, ani k pomerom páchateľa, a uložený druh trestu nie je ani v zrejmom rozpore s účelom
trestu. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že trest je primárne určovaný zákonom (zákonnou
trestnou sadzbou), a až sekundárne aplikačnou úvahou súdu o primeranosti výšky
uloženého trestu, avšak len v rámci sadzby ustanovenej Trestným zákonom.“.
Okrem toho krajský súd súčasne jasne uviedol, že „v predloženej veci bol
odsúdenému D. K. uložený súhrnný trest za 5 prečinov a 1 zločin. Najprísnejšie trestným z
nich je zločin obmedzovania osobnej slobody... za spáchania ktorého Trestný zákon
umožňuje uložiť trest odňatia slobody v rozpätí od 3 rokov až do 8 rokov. V pôvodnom
konaní súd aplikoval ustanovenie § 41 ods. 2 Tr. zák-, t. j. horná hranica bola zvýšená o
jednu tretinu. Teda v pôvodnom konaní prichádzalo do úvahy uloženie trestu v rozpätí od 6
rokov a 10 mesiacov až do 10 rokov a 8 mesiacov. V rámci uzavretej dohody však súd
aplikoval ustanovenie § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Tr. zák., a dolná hranica takto
upraveného konečného rozpätia trestnej sadzby bola znížená o jednu tretinu a odsúdenému
uložený trest na dolnej hranici takto upravenej trestnej sadzby vo výmere 5 rokov a 9
mesiacov.
K osobe odsúdeného D. K. treba poznamenať, že v odpise registra trestov má od 16.
9. 2005 spolu 8 záznamov o odsúdení...
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, i krajský súd považoval dohodnutý
trest, ktorý bol odsúdenému D. K. uložený v pôvodnom konaní rozsudkom Okresného súdu
Ružomberok, sp. zn. 1 T/129/2010 vo výmere 5 rokov a 9 mesiacov, uložený v dolnej
polovici trestnej sadzby, v rámci ktorej by prichádzalo do úvahy uloženie trestu
v obnovenom konaní, t. j. 3 roky až 10 rokov a 8 mesiacov, za trest spravodlivý a v plnej
miere odzrkadľujúci stupeň nebezpečnosti spáchaných trestných činov pre spoločnosť, ako
aj zohľadňujúci možnosť jeho nápravy. Teda, ak senát Okresného súdu... v predloženej veci
návrh odsúdeného D. K. na povolenie obnovy konania zamietol, rozhodol správne a
zákonne.“.
Takisto krajský súd zrozumiteľne odpovedal na námietky sťažovateľa, keď uviedol,
že „rozsudkom Okresného súdu Ružomberok 1 T/129/2010 bol zrušený výrok o treste
z rozsudku 1 T/103/2010. Ak je výrok o treste z tohto rozsudku právoplatne zrušený a
odsúdenému D. K. bol uložený nový trest za všetky prečiny a zločin, nie je možné domáhať
sa obnovy konania vo veci vedenej na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 1 T/103/2010
vo vzťahu k výroku o treste, ktorý neexistuje.“.
S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu vyvodené
v uznesení nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových
okolností relevantných na rozhodovanie o tejto otázke, ktorá mala z hľadiska posúdenia
dôvodu zamietnutia sťažnosti sťažovateľa rozhodujúci význam.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva, z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá
konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj
obnovu konania (m. m. I. ÚS 5/02, A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003
a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru).
Článok 6 ods. 1 dohovoru neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [bližšie
Svák, J.: Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov
ochrany práva. Žilina: Poradca podnikateľa 2003. s. 369-370; (m. m. IV.ÚS 382/09,
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preto dospel
k záveru, že námietky sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sú zjavne
neopodstatnené, keďže medzi týmto uznesením a základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a ani právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by
zakladala reálnu možnosť na to, aby na ich základe ústavný súd mohol vysloviť ich
porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd tak sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú (obdobne
3. Ústavný súd tiež zistil, že ďalšia časť sťažnosti sťažovateľa sa vyznačuje
zmätočnosťou svojho obsahu, ktorá vyúsťuje do nedostatku jednej zo zákonom
predpísaných náležitostí sťažnosti požadovanej ustanovením § 20 ods. 1 zákona o ústavnom
súde, ktorou je logické, kompaktné a dostatočne určité odôvodnenie návrhu.
Odôvodneniu sťažnosti sťažovateľa takáto kvalita zjavne chýba, pretože ten
v sťažnosti žiadnym spôsobom (hoci je právne zastúpený kvalifikovaným právnym
zástupcom) neodôvodnil porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 49
ústavy postupom a uznesením krajského súdu.
Pretože sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje relevantné odôvodnenie
(podstatnú náležitosť vyžadovanú § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde) ako východiskový
rámec sťažnosti obsahovo korešpondujúce s návrhom na rozhodnutie vo veci samej, ústavný
súd sťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (obdobne
III. ÚS 604/08, III. ÚS 210/2010 a III. ÚS 238/2013).
Ústavný súd zdôrazňuje, že taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných
náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľa, nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Túto úlohu plní práve inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred
ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd
posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov je advokát povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými
začína konanie pred ústavným súdom (II. ÚS 117/05).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. januára 2014