Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 403/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. W., B., zastúpeného advokátom JUDr. L. J., B.,

ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava III sp. zn. z 29.

apríla 2009 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 25. júna 2009,

a takto

rozhodol:

S ť a ž n o s ť M . W . o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra

2009 doručená sťažnosť M. W., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.

L. J., B., ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu

Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 29. apríla 2009 a uznesením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25. júna 2009.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 27. marca 2006 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 9. novembra 2006, ktorým tento súd zamietol odvolanie sťažovateľa,

uznaný za vinného a odsúdený pre spáchanie trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 3

v znení účinnom v čase spáchania skutku. Sťažovateľ podal 13. februára

2009 okresnému súdu návrh na povolenie obnovy konania s poukazom na to, že získal nový

dôkaz „svedčiaci o nesprávnych skutkových zisteniach a teda aj záveroch

v predchádzajúcom konaní a to svedka O., ktorý v pôvodnom konaní vypočutý nebol

a vlastne potvrdzuje skutočnosti, ktoré som ja aj v pôvodnom konaní vypovedal“.

Podľa sťažovateľa „Z výsluchu svedka O. v rámci konania o obnove procesu

vyplynula potreba vypočuť ďalšiu osobu a to T. B...

Súdy prvého a následne aj druhého stupňa však pod konaniami č.

a môj návrh na obnovu konania zamietli s odôvodnením, že O. neposkytol

dôkazy, ktoré by sami o sebe alebo v spojení s inými mohli privodiť zmenu pôvodného

rozhodnutia súdu a súčasne odmietli vykonať výsluch T. B. s tým, že toto svoje rozhodnutie

nijako neodôvodnili, Krajský súd iba skonštatoval, že navrhovanými úkonmi by sa

nevyvrátilo konštatovanie pôvodného rozhodnutia, že som sa vo firme H. predstavil pod

iným menom a podpisoval som sa menom V...“.

Okresný súd napadnutým uznesením návrh sťažovateľa na obnovu konania zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením

sp. zn. z 25. júna 2009 tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľ zastáva názor, že v jeho veci došlo k porušeniu „práva na spravodlivý

proces práve tým, že súdy vo svojom rozhodovacom procese v rámci konania o obnove

konania nevykonali všetky možné dôkazy na zistenie skutkového stavu...“, a preto navrhuje,

aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1. Okresný súd Bratislava III uznesením č. zo dňa 29. 04. 2009 ktoré

obvinený po jeho vyhlásení napadol sťažnosťou a Krajský súd Bratislava uznesením sp. zn.

zo dňa 25. 06. 2009 ktoré bolo obvinenému doručené 24. 8. 2009, ktorými

rozhodli o zamietnutí návrhu na obnovu konania č. vedeného proti M. W... pred

OS BA III bez toho, aby pred týmito rozhodnutiami súdov bol vypočutý svedok T. B. k

dôvodom a okolnostiam odôvodňujúcim návrh na obnovu konania, porušili jeho právo

podľa čl. 6 ods. 1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo vzťahu k

zásade vedenia spravodlivého súdneho procesu, pretože nevyčerpali tak všetky tie

dosiahnuteľné dôkazy, ktoré determinujú náležité zistenie skutkového stavu veci.

2. M. W. priznáva náhradu trov konania v sume 246,16 € (slovom dvestoštyridsať

šesť EURO 16 centov, ktoré je povinný zaplatiť Krajský súd Bratislava jeho právnemu

zástupcovi JUDr. L. J.,B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa (ďalej len

„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu a napadnutím uznesením krajského

súdu, ktorými bol zamietnutý jeho návrh na obnovu konania v jeho trestnej veci vedenej

pod sp. zn. .

Sťažovateľ v súvislosti s namietaním porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

v nadväznosti na citáciu c vyslovuje názor, že v danom prípade ide o právo,

ktoré mu v jeho veci garantuje „väčší rozsah ústavných práv a slobôd“.

Ústavný súd považoval za potrebné tiež zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v tomto prípade zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom.

Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd vychádza z toho, že návrh sťažovateľa

je v koncentrovanej podobe vyjadrený v petite (návrhu na rozhodnutie). Ústavný súd preto

v danej veci posudzoval opodstatnenosť sťažnosti len vo vzťahu k namietanému porušeniu

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého vyslovenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na

rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

(, , ) totiž tvrdenia o porušení iných ustanovení

či medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktoré

sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu (príp. zmienku o nich), je potrebné

považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa (sťažovateľ v záhlaví sťažnosti popri

práve podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza aj základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , pozn.).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri sťažnostiach, ktorými sťažovatelia namietajú porušenie práv podľa dohovoru,

ústavný súd konštantne vychádza z príslušnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“). Z doterajšej judikatúry ESĽP možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6

ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré

treba bezpochyby považovať aj konanie o návrhu na obnovu konania (, m. m.

A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na

ďalšiu judikatúru), pretože v tomto konaní ide o vydanie rozhodnutí, ktoré priamo nesúvisia

s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti

akéhokoľvek trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto ustanovenia dohovoru.

Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho konania (pozri aj

Svák, J.: Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov

ochrany práva. Poradca podnikateľa, Žilina, 2003, s. 370-371, ktorý v tejto súvislosti

poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. mája 1985,

Décisions et raports, č. 60).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že

vzhľadom na skutočnosť, že právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa nevzťahuje na konanie

o obnove konania, nemohlo označeným uznesením okresného súdu ani označeným

uznesením krajského súdu dôjsť k porušeniu tohto práva sťažovateľa. Ústavný súd preto

sťažnosť odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Ústavný súd vo vzťahu k časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie

svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením okresného súdu, navyše

poukázal aj na princíp subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc podľa čl. 127

ods. 1 . Z princípu subsidiarity vyplýva, že v prípadoch, ak sa sťažovateľ môže

domáhať ochrany svojho práva uplatnením opravného prostriedku na inom (všeobecnom)

súde, je vylúčená právomoc ústavného súdu. V danom prípade mal sťažovateľ právo podať

proti namietanému uzneseniu okresného súdu sťažnosť podľa § 402 ods. 3 Trestného

poriadku, o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc

ústavného súdu. Preto v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru, ústavný súd odmietol sťažnosť aj z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2009