Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 71 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (76)IV. ÚS 403/09
PDF · 146.09 KB
No categories available
IV. ÚS 403/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. W., B., zastúpeného advokátom JUDr. L. J., B.,
ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 2 Nt 2/2009 z 29.
apríla 2009 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Tos 35/2009 z 25. júna 2009,
a takto
rozhodol:
S ť a ž n o s ť M . W . o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra
2009 doručená sťažnosť M. W., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.
L. J., B., ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu
Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 Nt 2/2009 z 29. apríla 2009 a uznesením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tos 35/2009 z 25. júna 2009.
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 2 T 65/04 z 27. marca 2006 v spojení s uznesením krajského súdu
sp. zn. 2 To 86/2006 z 9. novembra 2006, ktorým tento súd zamietol odvolanie sťažovateľa,
uznaný za vinného a odsúdený pre spáchanie trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 3
Trestného zákona v znení účinnom v čase spáchania skutku. Sťažovateľ podal 13. februára
2009 okresnému súdu návrh na povolenie obnovy konania s poukazom na to, že získal nový
dôkaz „svedčiaci o nesprávnych skutkových zisteniach a teda aj záveroch
v predchádzajúcom konaní a to svedka O., ktorý v pôvodnom konaní vypočutý nebol
a vlastne potvrdzuje skutočnosti, ktoré som ja aj v pôvodnom konaní vypovedal“.
Podľa sťažovateľa „Z výsluchu svedka O. v rámci konania o obnove procesu
vyplynula potreba vypočuť ďalšiu osobu a to T. B...
Súdy prvého a následne aj druhého stupňa však pod konaniami č. 2 Nt 2/2009
a 5 Tos 35/2009 môj návrh na obnovu konania zamietli s odôvodnením, že O. neposkytol
dôkazy, ktoré by sami o sebe alebo v spojení s inými mohli privodiť zmenu pôvodného
rozhodnutia súdu a súčasne odmietli vykonať výsluch T. B. s tým, že toto svoje rozhodnutie
nijako neodôvodnili, Krajský súd iba skonštatoval, že navrhovanými úkonmi by sa
nevyvrátilo konštatovanie pôvodného rozhodnutia, že som sa vo firme H. predstavil pod
iným menom a podpisoval som sa menom V...“.
Okresný súd napadnutým uznesením návrh sťažovateľa na obnovu konania zamietol.
Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením
sp. zn. 5 Tos 35/09 z 25. júna 2009 tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.
Sťažovateľ zastáva názor, že v jeho veci došlo k porušeniu „práva na spravodlivý
proces práve tým, že súdy vo svojom rozhodovacom procese v rámci konania o obnove
konania nevykonali všetky možné dôkazy na zistenie skutkového stavu...“, a preto navrhuje,
aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:
„1. Okresný súd Bratislava III uznesením č. 2 Nt 2/2009 zo dňa 29. 04. 2009 ktoré
obvinený po jeho vyhlásení napadol sťažnosťou a Krajský súd Bratislava uznesením sp. zn.
5 Tos 35/09 zo dňa 25. 06. 2009 ktoré bolo obvinenému doručené 24. 8. 2009, ktorými
rozhodli o zamietnutí návrhu na obnovu konania č. 2 T 65/04 vedeného proti M. W... pred
OS BA III bez toho, aby pred týmito rozhodnutiami súdov bol vypočutý svedok T. B. k
dôvodom a okolnostiam odôvodňujúcim návrh na obnovu konania, porušili jeho právo
podľa čl. 6 ods. 1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo vzťahu k
zásade vedenia spravodlivého súdneho procesu, pretože nevyčerpali tak všetky tie
dosiahnuteľné dôkazy, ktoré determinujú náležité zistenie skutkového stavu veci.
2. M. W. priznáva náhradu trov konania v sume 246,16 € (slovom dvestoštyridsať
šesť EURO 16 centov, ktoré je povinný zaplatiť Krajský súd Bratislava jeho právnemu
zástupcovi JUDr. L. J.,B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu a napadnutím uznesením krajského
súdu, ktorými bol zamietnutý jeho návrh na obnovu konania v jeho trestnej veci vedenej
pod sp. zn. 2 T 65/04.
Sťažovateľ v súvislosti s namietaním porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
v nadväznosti na citáciu čl. 154c ústavy vyslovuje názor, že v danom prípade ide o právo,
ktoré mu v jeho veci garantuje „väčší rozsah ústavných práv a slobôd“.
Ústavný súd považoval za potrebné tiež zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v tomto prípade zastúpený
kvalifikovaným právnym zástupcom.
Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd vychádza z toho, že návrh sťažovateľa
je v koncentrovanej podobe vyjadrený v petite (návrhu na rozhodnutie). Ústavný súd preto
v danej veci posudzoval opodstatnenosť sťažnosti len vo vzťahu k namietanému porušeniu
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého vyslovenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na
rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
(III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07) totiž tvrdenia o porušení iných ustanovení
ústavy či medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktoré
sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu (príp. zmienku o nich), je potrebné
považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa (sťažovateľ v záhlaví sťažnosti popri
práve podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza aj základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, pozn.).
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pri sťažnostiach, ktorými sťažovatelia namietajú porušenie práv podľa dohovoru,
ústavný súd konštantne vychádza z príslušnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“). Z doterajšej judikatúry ESĽP možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6
ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré
treba bezpochyby považovať aj konanie o návrhu na obnovu konania (IV. ÚS 382/09, m. m.
I. ÚS 5/02 A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na
ďalšiu judikatúru), pretože v tomto konaní ide o vydanie rozhodnutí, ktoré priamo nesúvisia
s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto ustanovenia dohovoru.
Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho konania (pozri aj
Svák, J.: Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov
ochrany práva. Poradca podnikateľa, Žilina, 2003, s. 370-371, ktorý v tejto súvislosti
poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. mája 1985,
Décisions et raports, č. 60).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že
vzhľadom na skutočnosť, že právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa nevzťahuje na konanie
o obnove konania, nemohlo označeným uznesením okresného súdu ani označeným
uznesením krajského súdu dôjsť k porušeniu tohto práva sťažovateľa. Ústavný súd preto
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Ústavný súd vo vzťahu k časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie
svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením okresného súdu, navyše
poukázal aj na princíp subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc podľa čl. 127
ods. 1 ústavy. Z princípu subsidiarity vyplýva, že v prípadoch, ak sa sťažovateľ môže
domáhať ochrany svojho práva uplatnením opravného prostriedku na inom (všeobecnom)
súde, je vylúčená právomoc ústavného súdu. V danom prípade mal sťažovateľ právo podať
proti namietanému uzneseniu okresného súdu sťažnosť podľa § 402 ods. 3 Trestného
poriadku, o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc
ústavného súdu. Preto v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ústavný súd odmietol sťažnosť aj z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. novembra 2009