Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 106 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (111)IV. ÚS 382/09
PDF · 168.19 KB
No categories available
IV. ÚS 382/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. K., T., vo veci namietaného porušenia jeho práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn.
10 C/134/2008 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom sp. zn.
3 Co 70/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. P. K. o d m i e t a ako podanú oneskorene.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra
2009 doručená sťažnosť Ing. P. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Humenné (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom sp. zn. 10 C/134/2008 (ďalej aj „napadnutý postup
okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Co 70/2009 (ďalej aj „napadnutý postup krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom podaným okresnému
súdu domáhal obnovy konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 10 C 237/2004,
v ktorom bol povinný zaviazaný zaplatiť V., a. s., K., sumu 586,30 Sk s prísl. a nahradiť jej
trovy konania. Okresný súd uznesením sp. zn. 10 C/134/2008 z 9. februára 2009 zamietol
návrh sťažovateľa na obnovu konania, pričom najmä skonštatoval, že z jeho strany neboli
predložené také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by nemohol použiť v predchádzajúcom
konaní. Poukázal tiež na to, že sťažovateľ mal možnosť vyjadriť sa k svedeckej výpovedi
ním spochybňovaného svedka a na vyvrátenie jeho tvrdenia zabezpečiť dôkazy, čo však
nevykonal. Uvedené uznesenie okresného súdu sťažovateľ napadol odvolaním. Krajský súd
však uznesením sp. zn. 3 Co 70/2009 z 3. júna 2009 potvrdil prvostupňové uznesenie,
ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa na obnovu konania, a to potom, ako preskúmal, či
sú v okolnostiach daného prípadu splnené podmienky na povolenie obnovy konania podľa
§ 228 ods. 1 písm. a) a b) Občianskeho súdneho poriadku. Krajský súd sa stotožnil
s názorom okresného súdu, že sťažovateľ nepreukázal žiadne nové skutočnosti, ktoré by
mohli viesť k povoleniu obnovy konania, preto nesplnil zákonom požadované podmienky
na to, aby jeho návrhu mohlo byť vyhovené.
Podľa sťažovateľa opísaným postupom oboch súdov v konaní o povolení obnovy
konania bolo porušené jeho „právo na spravodlivý proces“. Spravodlivosť bola podľa jeho
názoru porušená najmä nerešpektovaním základných pravidiel konania pred súdom,
ignorovaním zjavných dôkazov a faktov, nerešpektovaním zákonnej úpravy vo veci
dodávky a fakturácie za vodu ustanovenej vyhláškou a nesprávnym vyhodnotením
skutkového stavu. Za porušenie pravidiel spravodlivého procesu považuje sťažovateľ aj to,
že „súd procesne neumožnil mi konať pred súdom, lebo neuznal mi moje dôvodné
ospravedlnenie na konanie z titulu konania pred iným štátnym orgánom – a to
zdôvodnením, že vraj skoršie predvolanie súdu má prednosť pred predvolaním iného št.
orgánu... ďalej ignoroval jednoznačné dôkazy vyvracajúce dôkazy a tvrdenia žaloby –
dôkazy, ktoré preukazujú, že tvrdená skutočnosť /nulový stav/ nie je ani len technicky
možná“.
Na základe uvedeného sťažovateľ vyslovil názor, že „Konaním súdu bolo porušené
moje právo na spravodlivosť a spravodlivý súdny proces spočívajúci v právnej ochrane
ústavou slovenskej republiky tak, že mám právo na spravodlivosť – tak aby súd vyhodnotil
všetky dôkazy, ako aj aby súd prihliadal na zákonnú úpravu a dobré mravy.“.
Sťažovateľ napokon uviedol, že „má právo na spravodlivosť“, teda aby „súd
vyhodnotil všetky dôkazy ako aj aby súd prihliadol na zákonnú úpravu a dobré mravy“.
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd „vyriekol rozhodnutie, že v danom prípade došlo
postupom súdu v konaní súdu k porušeniu zákona a priznal mi primerané finančné
zadosťučinenie spočívajúce v nahradení mnou vynaložených nákladov na vedenie sporu,
súdnych poplatkov, trov konania a exekúcie, ako aj náhradu teraz zastúpenia pred súdom
a ďalšej ujmy 1 000 eur za príkoria, ktoré som musel znášať touto nespravodlivosťou“.
Pokiaľ ide o dodržanie zákonnej lehoty na podanie sťažnosti, sťažovateľ uviedol, že
táto lehota je zachovaná, pretože napadnuté uznesenie krajského súdu prevzala jeho
manželka 14. augusta 2009.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojho práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 10 C/134/2008 a postupom krajského súdu v konaní vedenom sp. zn. 3 Co 70/2009.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Ústavný súd zistil, že uznesenie okresného súdu sp. zn. 10 C/134/2008 z 9. februára
2009 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Co 70/2009 z 3. júna 2009 nadobudlo
právoplatnosť 16. júla 2009. Zákonom ustanovená dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti
proti napadnutému postupu okresného súdu, ako aj proti napadnutému postupu krajského
súdu začala preto sťažovateľovi plynúť 16. júla 2009, teda dňom, keď bolo označené
konanie právoplatne skončené. Sťažovateľ však odovzdal sťažnosť na poštovú prepravu
až 12. októbra 2009 a ústavnému súdu bola doručená 14. októbra 2009. Z toho vyplýva, že
sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená po uplynutí (kogentnej) lehoty
uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Tvrdenie sťažovateľa o dodržaní zákonom
ustanovenej lehoty na podanie sťažnosti s poukazom na to, že „moja manželka prevzala
rozhodnutie súdu 14. 8. 2009 a ja pracujem na týždňovky v B. tak som sa s ním oboznámil
až následne“, preto nemohol ústavný súd akceptovať. Dvojmesačná lehota podľa § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo
skončené napadnuté konanie (m. m. I. ÚS 38/98, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 124/04,
Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.
Vo vzťahu k okresnému súdu ústavný súd uvádza, že sťažnosť sťažovateľa bolo
možné odmietnuť aj z dôvodu nedostatku právomoci s poukazom na subsidiárnu právomoc
ústavného súdu, podľa ktorej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu je daná
len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V danom prípade bol
týmto súdom krajský súd a sťažovateľ ochranu svojich práv uplatnil podaním odvolania
proti označenému uzneseniu okresného súdu.
Napokon vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľovho práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je potrebné poukázať na skutočnosť, že
z doterajšej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť, že pod ochranu
čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré
treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (m. m. I. ÚS 5/02, A. B. v. Slovenská
republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože ide
o rozhodnutia, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch
občianskoprávneho charakteru. Článok 6 ods. 1 dohovoru neobsahuje právo na revíziu
súdneho konania (bližšie Svák, J.: Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny
štrasburských orgánov ochrany práva. Poradca podnikateľa, Žilina, 2003, s. 369-370).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľa nezaoberal a ani ho nevyzýval na predloženie splnomocnenia pre advokáta
na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. októbra 2009