Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)III. ÚS 238/2013
PDF · 157.61 KB
No categories available
III. ÚS 238/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť J. J., D., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o dovolaní vedenom
pod sp. zn. 1 Obdo 37/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2013
doručená sťažnosť J. J., D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní o dovolaní vedenom
pod sp. zn. 1 Obdo 37/2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vo veci vedenej na Okresnom súde
Bratislava III (ako prvostupňovom súde) pod sp. zn. 22 Cb 96/2008 podal dovolanie, ktoré
je vedené na najvyššom súde pod sp. zn. 1 Obdo 37/2011. Podľa tvrdenia sťažovateľa
o jeho dovolaní do dnešného dňa nebolo rozhodnuté. Sťažovateľ sa obrátil so sťažnosťou
na prieťahy v konaní listom z 19. marca 2012 na predsedu najvyššieho súdu.
Predseda obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sa v odpovedi z 8. apríla 2013
na sťažnosť sťažovateľ z 19. marca 2012 vyjadril takto: „Predmetné veci (sťažovateľ podal
jedným podaním sťažnosť vo viacerých veciach vedených pred najvyšším súdom, pozn.) boli
predložené dovolaciemu súdu 4.4 2012 a 21. 11. 2011 (predmetom tejto ústavnej sťažnosti
je vec predložená 21. novembra 2011, pozn.). Doby 12 mesiacov, resp. 16 mesiacov, od
kedy boli spisy predložené Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie
o dovolaniach, považujem za primerané povahe konaní a stavu zaťaženosti vo veciach
konajúcich dovolacích senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Z tohto dôvodu ich
nie je možné pokladať za opodstatnené prieťahy v predmetných dovolacích konaniach
v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov,
Dávam Vám na vedomie, že dohliadnem na to, aby v uvedených veciach
nedochádzalo k neodôvodneným prieťahom.“
Sťažovateľ je presvedčený o tom, že dochádza k porušovaniu jeho práv
na prerokovanie veci v súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto žiada ústavný súd, aby rozhodol
týmto nálezom:
„zakladne prava stazovatela j. j., D. na prerokovanie veci vedenej na zalovanom
sude –veci bez zbytocnych prietahov dla čl 48 ods 2 Ustavy SR postup zazalovaneho sudu
v podanej veci bolo pravo plne porusene
...aby bola vec co najrychlejsie prejednana a stazovatelovy bolo plne priznane
financne zadostucinenie
Aby zalovany sud vyplatil financne zadostucinenie do jedneho mesiaca odo dna
pravoplatnosti tohoto nalezu Ustavneho sudu SR ako aj vsetky trovy s podanim straty casu
a nahrada hotovych vydavkov ktore vznikli stazovatelovy
Tymto ziadam Ustavny sud Sr zaviazal zalovaneho na plnenie svojej povinnosti danej
veci na zaplatenie jednorazoveho financneho zadostucinenia v stanovenej financnej ciastke
v euro.“
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej tiež žiadal o ustanovenie právneho zástupcu z radov
advokátov z dôvodov nepriaznivej finančnej situácie a skutočnosti ním uvádzanej
v sťažnosti, že je „invalidný dôchodca s dôchodkom pod hranicou minimálnej mzdy“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ nie je zastúpený v tomto konaní
kvalifikovaným právnym zástupcom z radov advokátov pre účely predbežného
prerokovania návrhu sťažovateľa, vychádzajúc z obsahu celej sťažnosti, ako aj jej príloh
ustálil predmet tohto konania tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže podľa štandardnej
judikatúry ústavného súdu vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa
namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy
netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (IV. ÚS 343/04,
Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Pojem
„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno
vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa
totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2
ústavy (napr. I. ÚS 63/00). V danej veci o dovolaní sťažovateľa rozhoduje najvyšší súd.
Z príloh sťažnosti vyplynulo, že predmetné dovolanie sťažovateľa bolo predložené
najvyššiemu súdu 21. novembra 2011. Až predložením dovolania súdom prvého stupňa
začína konanie na dovolacom súde.
Ústavný súd tu poukazuje na osobitosť dovolacieho konania, ktorá spočíva v jeho
charaktere. Z hľadiska systematiky patrí medzi mimoriadne opravné konania
po právoplatnom rozhodnutí všeobecného súdu druhého stupňa. Čo sa týka počtu
procesných úkonov, ide o nenáročné konanie, keďže spravidla sa nenariaďuje pojednávanie
a dokazovanie sa nevykonáva. Po podaní dovolania je účastník spravidla už len
oboznámený s rozhodnutím dovolacieho súdu, čo z pohľadu účastníka konania môže
vyvolávať zdanie, že ide o bežný úkon súdu, avšak vzhľadom na skutočnosť, že je
potrebné preskúmanie rozsiahleho spisového materiálu a spravidla aj rozhodovanie
o zložitých právnych otázkach, ústavný súd konštatuje, že z hľadiska časovej náročnosti
nemožno vidieť zásadný rozdiel medzi dovolacím konaním a konaním na prvom stupni,
respektíve odvolacím konaním. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil názor Európskeho súdu
pre ľudské práva uplatňovaný pri posudzovaní svojím obsahom a povahou zhodného práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, že v závislosti od skutkovej a právnej zložitosti veci je
primeraná dĺžka trvania súdneho konania na jednom stupni 2 až 3 roky
(m. m. III. ÚS 244/2010).
Sťažovateľ napáda postup najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu vedeného
pod sp. zn. 1 Obdo 37/2011. Sťažovateľovo konanie na dovolacom súde začalo doručením
jeho dovolania súdom prvého stupňa 21. novembra 2011, čiže do času rozhodovania
ústavného súdu o podanej sťažnosti neubehli ani 2 roky, preto ústavný súd vzhľadom
na druh a charakter tohto konania konštatuje, že doterajšia dĺžka a postup najvyššieho súdu
v napadnutom dovolacom konaní nedosahujú takú intenzitu, ktorá by v danom štádiu
odôvodňovala vyslovenie porušenia jeho základného práva garantovaného v čl. 48 ods. 2
Zároveň však ústavný súd dodáva, že v prípade, ak by v sťažovateľom napadnutom
konaní aj po vydaní tohto rozhodnutia dochádzalo k prieťahom smerujúcim k presiahnutiu
primeranej dĺžky konania, nič mu nebráni v tom, aby opätovne podal sťažnosť ústavnému
súdu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol, jeho
žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu a o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia sa už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2013