Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 18/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť M. C., zastúpeného advokátom JUDr. Daliborom

Kuciaňom, Nitrianska 5, Piešťany, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2

a jeho základných práv podľa , na osobnú slobodu

podľa čl. 17 ods. 1 a 2, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2, na zákonného

sudcu podľa a a a 6 a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Okresnej prokuratúry Piešťany v bližšie neoznačenom konaní

a uzneseniami Okresného súdu Piešťany sp. zn. zo 4. septembra 2013 a

Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 15. októbra 2013 v konaní o návrhu na

povolenie obnovy konania a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. C. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra

2013 doručená sťažnosť M. C. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 1 ods.

1 a (ďalej len „“) a svojich základných práv

podľa , na osobnú slobodu podľa a 2 , na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a 2 , zákonného sudcu podľa a

a a 6 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami

Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 4. septembra

2013 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) a Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 15. októbra 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“), ako

aj postupom Okresnej prokuratúry Piešťany (ďalej aj „okresná prokuratúra“) v konaní o

návrhu na povolenie obnovy konania.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 30. marca 2012 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 31. mája 2012 uznaný vinným zo zločinu porušovania domovej

slobody podľa , bol mu uložený úhrnný trest v trvaní 7 rokov

s použitím a zároveň mu bolo uložené „ochranné

protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou“.

Dňa 4. júna 2013 podal sťažovateľ návrh na povolenie obnovy konania, ktorú

odôvodnil tým, že nálezom ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012

bola zrušená veta za bodkočiarkou v ustanovení , ktorou sa

prikazovalo súdu ukladať trest odňatia slobody nad jednu polovicu trestnej sadzby určenej

podľa prvej vety .

Okresný súd uznesením zamietol návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania

vedeného na okresnom súde pod sp. zn. , pretože nezistil podmienky obnovy

konania podľa . Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal

sťažovateľ na verejnom zasadnutí sťažnosť, ktorú neskôr doplnil prostredníctvom svojho

obhajcu.

O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením tak, že sťažnosť

sťažovateľa podľa zamietol.

Sťažovateľ uviedol, že strata účinnosti ustanovenia

vety za bodkočiarkou v spojení s a s zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) je skutočnosťou skôr súdu neznámou podľa § 394 ods. 1 Trestného

poriadku, ktorá napĺňa dôvod obnovy konania v predmetnej veci, a «okresný súd

nerešpektovaním a nezákonným odklonom od právneho poriadku... takto bezprecedentne

porušil základné ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa SR

(odňal mi možnosť konať pred súdom a poprel mi samotný prístup k nemu).

Okrem toho mi porušil právo na zákonného sudcu podľa SR,

nakoľko v konaní o povolení obnovy konania riešil „primeranosť“ trestu uloženého v inom

konaní iným sudcom.

Ďalšími podstatnými skutočnosťami, na ktoré sa pri ukladaní trestu prihliadalo boli

moje predchádzajúce odsúdenia.

Na tomto mieste uvádzam, že pri prvom trestnom čine som bol účastný amnestie

Prezidenta SR zo dňa 14. 07. 1999 a hľadí sa na mňa ako by som nebol odsúdený. Druhý

trest mi bol zrušený ďalším rozhodnutím a udelený súhrnný trest pričom i toto odsúdenie

bolo účastné amnestiou Prezidenta SR zo dňa 02. 01. 2013 a i v tomto prípade sa na mňa

hľadí ako by som nebol trestaný. Druhá amnestia je ďalšou skutočnosťou skôr neznámou,

ktorá sama o sebe alebo spolu s ďalšou (nález Ústavného súdu SR) odôvodňujú

predpokladané situácie uvedené v , najmä ak odvolací súd

vo svojom odôvodnení postupoval v rozpore s neskôr publikovaným nálezom a prihliadal na

trestný čin, ktorý bol následne amnestovaný.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že sa na mňa v čase zamietnutia návrhu na povolenie

obnovy konania stále hľadelo ako by som bol odsúdený, a tým súd odôvodňoval

(nezákonne) primeranosť trestu uložený v pôvodnom trestnom konaní. Ak bolo rozhodnuté

o protiústavnosti návetia , žiaden takto uložený trest nemôže

byť nielen primeraný, ale ani zákonný, t j. ak polovica určenej sadzby bola v mojom prípade

na základe neskôr protiústavného , ktorý v čase môjho

odsúdenia bol súdom povinne aplikovaný, 6 rokov a 10 mesiacov, 7 ročný uložený trest je

sám o sebe neprimeraný, minimálne o 2 mesiace...

Výsledkom všetkého je, že som bol odsúdený za trestné činy, ktorého trestná sadzba

najprísnejšie trestného činu je v rozmedzí 3 - 8, na trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov,

čo je pri „prvopáchateľovi“ o 1 rok menej než horná sadzba. I keď budeme aplikovať § 41

ods. 2 (zvýšenie hornej hranice o 1/3 tretinu) trest 7 rokov je o 3 roky

a 10 mesiacov viac než dolná hranica (6 rokov a 10 mesiacov) a len o 3 roky a 8 mesiacov

menej než zvýšená trestná sadzba (10 rokov a 8 mesiacov), t. j. primeranosť trestu súd,

ktorý „rozhodol o primeranosti" trestu v konaní o povolení obnovy konania, posúdil tak

akoby ani nález Ústavného súdu SR a ani právomoc prezidenta SR neexistovali...

Okresný súd sa absolútne nemal čo zaoberať primeranosťou trestu tak ako sa

zaoberal... Na to je priestor v obnovenom konaní, čo mi však rozhodnutím súdu nebolo

umožnené, čím mi bolo porušené ústavné právo na súdnu ochranu...

Krajský súd v Trnave na základe toho, že zamietol moju sťažnosť stotožnil sa

s nezákonným rozhodnutím prvostupňového súdu, ktorý bol založený na svojvôli,

arbitrárnosti a porušení hmotnoprávnych ustanovení...

Oba súdy vyprodukovali absurdnú situáciu, že pôvodne podľa nich nezákonný trest

bol a je v súlade s SR a ich rozhodnutia o nepovolení obnovy konania

na základe ich stále trvajúceho protiústavného postoja sú neústavné a protizákonné

nerešpektujúce ani ustanovenia právnych predpisov a ani moje základné ľudské práva.

Ak strata účinnosti časti ustanovenia na základe, ktorého bol uložený trest je explicitne

dôvodom na obnovu konania podľa , prečo teda v Piešťanoch a v

Trnave to tak nie je? Úvahy o primeranosti trestu sú dôvodné až v konaní po povolení

obnovy konania, ale nie v konaní o obnove, v opačnom prípade ide o postup v rozpore s čl.

2 ods. 2 SR popierajúci princíp právneho štátu uvedeného v SR.

Všetky tresty uložené na základe návetia sú po náleze Ústavného súdu SR nezákonné a táto

skutočnosť je sama o sebe relevantným a obligatórnym dôvodom na obnovu konania.

Krajský súd v Trnave vo svojom rozhodnutí nedôsledne a až svojvoľne a arbitrárne

interpretoval ustanovenie ...».

Na základe uvedeného sťažovateľ v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„I. Základné práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a 2 SR, a a 6 SR, , a 2 SR,

SR a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods.

1 Dohovoru a a SR bolo uznesením Okresného súdu Piešťany

zo dňa 04. 09. 2013, sp. zn. a uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa

15. 10. 2013, č. k. -38... a postupom Okresnej prokuratúry Piešťany

v predmetných konaniach, boli porušené.

II. Ústavný súd SR uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 15. 10. 2013, č. k.

-38 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci.

III. M. C. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 €..., ktorému

ich je Krajský súd v Trnave, Okresný súd Piešťany a Okresná prokuratúra Piešťany povinní

solidárne vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

IV. Krajský súd v Trnave, Okresný súd Piešťany a Okresná prokuratúra Piešťany sú

povinní uhradiť trovy právneho zastúpenia... M. C. v sume 275,94 €... advokátovi JUDr.

Daliborovi Kuciaňovi.., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh vrátane

sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Sťažovateľ v petite sťažnosti namietal porušenie a

a svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 1 a 2, na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a 2, , a a 6 a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu,

ktorým bol zamietnutý jeho návrh na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci

z dôvodu neexistencie podmienok obnovy konania podľa , ako aj

uznesením krajského súdu, ktorým bola jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu

zamietnutá.

1. K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresnému súdu

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva,

že v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu,

že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu. Podstatou účinnej ochrany

základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má

fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo

slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom

vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody.

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti uzneseniu okresného súdu

sťažnosť. Sťažovateľ sťažnosť podal a krajský súd o nej uznesením rozhodol. Z uvedeného

vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv,

o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základných práv uznesením okresného súdu

z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru uznesením krajského súdu

Podľa názoru sťažovateľa strata účinnosti právneho predpisu, resp. jeho časti v

súlade s a v spojení s zakladá

povinnosť príslušného súdu rozhodnúť o povolení obnovy konania podľa § 394 ods. 1

.

Ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu, v ktorom tento súd zhrnul

a popísal závery uvedené v uznesení okresného súdu, obsah sťažovateľom podanej sťažnosti

a zistil, že sťažovateľovi v danej veci bol umožnený reálny prístup k súdu, keď všeobecný

súd na základe ním podaného návrhu vo veci konal a rozhodol a svoje rozhodnutie

odôvodnil jasne a zrozumiteľne. Odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu

v konaní o návrhu na povolenie obnovu konania nie je v prípade zamietnutia sťažnosti ani

v rozpore so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu

(m. m. ); Reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu

ochranu v konaní o obnovu konania totiž neznamená, aby všeobecné súdy preberali

skutkové a právne názory strany trestného konania, ktorá sa domáha jeho obnovy.

Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou

v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný

súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné

alebo arbitrárne (napr. , ).

Z obsahu uznesenia krajského súdu je zrejmé, že tento súd stratu účinnosti časti

právneho predpisu na základe nálezu ústavného súdu považoval za skutočnosť súdu skôr

neznámu, na základe ktorej zvažoval možnosť povolenia obnovy konania vo veci

sťažovateľa posudzovaním splnenia ďalších podmienok ustanovených v

na prijatie takéhoto rozhodnutia. Na základe svojich úvah dospel k záveru, že hoci je

splnená podmienka existencie novej skutočnosti súdu predtým neznámej, s ohľadom

na ďalšie okolnosti predmetnej veci, ktoré podrobne krajský súd v uznesení špecifikoval

(závažnosť trestného činu, za ktorý bol sťažovateľ odsúdený, skutočnosť, že sa mu

do uloženého trestu kumulovalo aj ďalšie odsúdenie, trestnú minulosť páchateľa

a podobne), nie je v jeho prípade naplnená druhá podmienka povolenia obnovy konania,

a síce, že konanie prinesie pre neho iné, priaznivejšie rozhodnutie o treste, a preto jeho

sťažnosť zamietol.

Výklad ustanovenia v spojení s

rešpektuje požiadavku jednosmerného pôsobenia právnych noriem

a nemožno ho označiť za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený. Naopak, v dôsledku

opačného výkladu, ktorý prezentuje sťažovateľ vo svojej sťažnosti, by došlo

k nadbytočnému, formálnemu a neúčelnému prehodnocovaniu právoplatných rozhodnutí

v trestných veciach, ktoré by boli na základe návrhov odsúdených bez ďalšieho

preskúmavané, napriek tomu, že už v konaní o obnove konania je zo všetkých okolností

zrejmé, že obnovenie konania nemôže pre odsúdeného privodiť iný, resp. priaznivejší

výsledok.

S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu vyvodené

v uznesení pri aplikácii relevantných právnych noriem korešpondujú so skutkovými

zisteniami, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia

všetkých skutkových okolností relevantných na rozhodovanie o tejto otázke, ktorá mala

z hľadiska posúdenia dôvodu zamietnutia sťažnosti sťažovateľa rozhodujúci význam.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva, z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá

konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj

obnovu konania (m. m. , A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003

a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru).

Článok 6 ods. 1 dohovoru neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [bližšie

Svák, J.: Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov

ochrany práva. Žilina: Poradca podnikateľa 2003. s. 369 - 370; (m. m. ,

)].

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preto dospel

k záveru, že námietky sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sú zjavne

neopodstatnené, keďže medzi týmto uznesením a základným právom podľa čl. 46 ods. 1

a ani právom podľa dohovoru neexistuje taká príčinnú súvislosť, ktorá by

zakladala reálnu možnosť na to, aby na ich základe mohol ústavný súd vysloviť ich

porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd tak sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní

podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú (obdobne

).

3. Ústavný súd tiež zistil, že ďalšia časť sťažnosti sťažovateľa sa vyznačuje

zmätočnosťou svojho obsahu, ktorá vyúsťuje do nedostatku jednej zo zákonom

predpísaných náležitostí sťažnosti požadovanej ustanovením § 20 ods. 1 zákona o ústavnom

súde, ktorou je logické, kompaktné a dostatočne určité odôvodnenie návrhu.

Odôvodneniu sťažnosti sťažovateľa takáto kvalita zjavne chýba, pretože ten

v sťažnosti žiadnym spôsobom (hoci je právne zastúpený kvalifikovaným právnym

zástupcom) neodôvodnil porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 46 ods. 2

a , porušenie a a 6 postupom a uznesením krajského

súdu a tiež postupom okresnej prokuratúry, ktorej konanie vôbec nešpecifikoval.

Pretože sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje relevantné odôvodnenie

(podstatnú náležitosť vyžadovanú ) ako východiskový

rámec sťažnosti obsahovo korešpondujúce s návrhom na rozhodnutie vo veci samej, ústavný

súd sťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (obdobne

, a ).

Ústavný súd zdôrazňuje, že taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných

náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľa, nie je povinný odstraňovať z úradnej

povinnosti. Túto úlohu plní práve inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní

pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný

súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania

().

Podľa ustanovenia o advokácii a o zmene

a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov je advokát povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky

právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými

začína konanie pred ústavným súdom ().

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2014