Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)III. ÚS 18/2014
PDF · 202.65 KB
No categories available
III. ÚS 18/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2014
predbežne prerokoval sťažnosť M. C., zastúpeného advokátom JUDr. Daliborom
Kuciaňom, Nitrianska 5, Piešťany, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 2, na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 1 a 2, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2, na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 a čl. 49 a čl. 50 ods. 1 a 6 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Okresnej prokuratúry Piešťany v bližšie neoznačenom konaní
a uzneseniami Okresného súdu Piešťany sp. zn. 1 Nt 107/2013 zo 4. septembra 2013 a
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos 135/2013 z 15. októbra 2013 v konaní o návrhu na
povolenie obnovy konania a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. C. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra
2013 doručená sťažnosť M. C. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 1 ods.
1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojich základných práv
podľa čl. 16 ods. 2 ústavy, na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy, na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a
čl. 49 a čl. 50 ods. 1 a 6 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami
Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Nt 107/2013 zo 4. septembra
2013 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) a Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 5 Tos 135/2013 z 15. októbra 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“), ako
aj postupom Okresnej prokuratúry Piešťany (ďalej aj „okresná prokuratúra“) v konaní o
návrhu na povolenie obnovy konania.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 2 T/183/2011 z 30. marca 2012 v spojení s uznesením krajského súdu
sp. zn. 5 To/46/2012 z 31. mája 2012 uznaný vinným zo zločinu porušovania domovej
slobody podľa § 194 ods. 3 Trestného zákona, bol mu uložený úhrnný trest v trvaní 7 rokov
s použitím § 41 ods. 2 Trestného zákona a zároveň mu bolo uložené „ochranné
protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou“.
Dňa 4. júna 2013 podal sťažovateľ návrh na povolenie obnovy konania, ktorú
odôvodnil tým, že nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012
bola zrušená veta za bodkočiarkou v ustanovení § 41 ods. 2 Trestného zákona, ktorou sa
prikazovalo súdu ukladať trest odňatia slobody nad jednu polovicu trestnej sadzby určenej
podľa prvej vety § 41 ods. 2 Trestného zákona.
Okresný súd uznesením zamietol návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania
vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 2 T/183/2011, pretože nezistil podmienky obnovy
konania podľa § 394 Trestného poriadku. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal
sťažovateľ na verejnom zasadnutí sťažnosť, ktorú neskôr doplnil prostredníctvom svojho
obhajcu.
O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením tak, že sťažnosť
sťažovateľa podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.
Sťažovateľ uviedol, že strata účinnosti ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona
vety za bodkočiarkou v spojení s čl. 125 ústavy a s § 41b ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) je skutočnosťou skôr súdu neznámou podľa § 394 ods. 1 Trestného
poriadku, ktorá napĺňa dôvod obnovy konania v predmetnej veci, a «okresný súd
nerešpektovaním a nezákonným odklonom od právneho poriadku... takto bezprecedentne
porušil základné ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR
(odňal mi možnosť konať pred súdom a poprel mi samotný prístup k nemu).
Okrem toho mi porušil právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR,
nakoľko v konaní o povolení obnovy konania riešil „primeranosť“ trestu uloženého v inom
konaní iným sudcom.
Ďalšími podstatnými skutočnosťami, na ktoré sa pri ukladaní trestu prihliadalo boli
moje predchádzajúce odsúdenia.
Na tomto mieste uvádzam, že pri prvom trestnom čine som bol účastný amnestie
Prezidenta SR zo dňa 14. 07. 1999 a hľadí sa na mňa ako by som nebol odsúdený. Druhý
trest mi bol zrušený ďalším rozhodnutím a udelený súhrnný trest pričom i toto odsúdenie
bolo účastné amnestiou Prezidenta SR zo dňa 02. 01. 2013 a i v tomto prípade sa na mňa
hľadí ako by som nebol trestaný. Druhá amnestia je ďalšou skutočnosťou skôr neznámou,
ktorá sama o sebe alebo spolu s ďalšou (nález Ústavného súdu SR) odôvodňujú
predpokladané situácie uvedené v § 394 ods. 1 Trestného poriadku, najmä ak odvolací súd
vo svojom odôvodnení postupoval v rozpore s neskôr publikovaným nálezom a prihliadal na
trestný čin, ktorý bol následne amnestovaný.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že sa na mňa v čase zamietnutia návrhu na povolenie
obnovy konania stále hľadelo ako by som bol odsúdený, a tým súd odôvodňoval
(nezákonne) primeranosť trestu uložený v pôvodnom trestnom konaní. Ak bolo rozhodnuté
o protiústavnosti návetia § 41 ods. 2 Trestného zákona, žiaden takto uložený trest nemôže
byť nielen primeraný, ale ani zákonný, t j. ak polovica určenej sadzby bola v mojom prípade
na základe neskôr protiústavného § 41 ods. 2 Trestného zákona, ktorý v čase môjho
odsúdenia bol súdom povinne aplikovaný, 6 rokov a 10 mesiacov, 7 ročný uložený trest je
sám o sebe neprimeraný, minimálne o 2 mesiace...
Výsledkom všetkého je, že som bol odsúdený za trestné činy, ktorého trestná sadzba
najprísnejšie trestného činu je v rozmedzí 3 - 8, na trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov,
čo je pri „prvopáchateľovi“ o 1 rok menej než horná sadzba. I keď budeme aplikovať § 41
ods. 2 Trestného poriadku (zvýšenie hornej hranice o 1/3 tretinu) trest 7 rokov je o 3 roky
a 10 mesiacov viac než dolná hranica (6 rokov a 10 mesiacov) a len o 3 roky a 8 mesiacov
menej než zvýšená trestná sadzba (10 rokov a 8 mesiacov), t. j. primeranosť trestu súd,
ktorý „rozhodol o primeranosti" trestu v konaní o povolení obnovy konania, posúdil tak
akoby ani nález Ústavného súdu SR a ani právomoc prezidenta SR neexistovali...
Okresný súd sa absolútne nemal čo zaoberať primeranosťou trestu tak ako sa
zaoberal... Na to je priestor v obnovenom konaní, čo mi však rozhodnutím súdu nebolo
umožnené, čím mi bolo porušené ústavné právo na súdnu ochranu...
Krajský súd v Trnave na základe toho, že zamietol moju sťažnosť stotožnil sa
s nezákonným rozhodnutím prvostupňového súdu, ktorý bol založený na svojvôli,
arbitrárnosti a porušení hmotnoprávnych ustanovení...
Oba súdy vyprodukovali absurdnú situáciu, že pôvodne podľa nich nezákonný trest
bol a je v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a ich rozhodnutia o nepovolení obnovy konania
na základe ich stále trvajúceho protiústavného postoja sú neústavné a protizákonné
nerešpektujúce ani ustanovenia právnych predpisov a ani moje základné ľudské práva.
Ak strata účinnosti časti ustanovenia na základe, ktorého bol uložený trest je explicitne
dôvodom na obnovu konania podľa Trestného poriadku, prečo teda v Piešťanoch a v
Trnave to tak nie je? Úvahy o primeranosti trestu sú dôvodné až v konaní po povolení
obnovy konania, ale nie v konaní o obnove, v opačnom prípade ide o postup v rozpore s čl.
2 ods. 2 Ústavy SR popierajúci princíp právneho štátu uvedeného v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.
Všetky tresty uložené na základe návetia sú po náleze Ústavného súdu SR nezákonné a táto
skutočnosť je sama o sebe relevantným a obligatórnym dôvodom na obnovu konania.
Krajský súd v Trnave vo svojom rozhodnutí nedôsledne a až svojvoľne a arbitrárne
interpretoval ustanovenie § 394 ods. 1 Trestného poriadku...».
Na základe uvedeného sťažovateľ v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd takto
rozhodol:
„I. Základné práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a 2 Ústavy SR, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 a 6 Ústavy SR, čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy SR,
čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods.
1 Dohovoru a čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR bolo uznesením Okresného súdu Piešťany
zo dňa 04. 09. 2013, sp. zn. 1 Nt/107/2013 a uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa
15. 10. 2013, č. k. 5 Tos/135/2013-38... a postupom Okresnej prokuratúry Piešťany
v predmetných konaniach, boli porušené.
II. Ústavný súd SR uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 15. 10. 2013, č. k.
5 Tos/135/2013-38 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci.
III. M. C. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 €..., ktorému
ich je Krajský súd v Trnave, Okresný súd Piešťany a Okresná prokuratúra Piešťany povinní
solidárne vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
IV. Krajský súd v Trnave, Okresný súd Piešťany a Okresná prokuratúra Piešťany sú
povinní uhradiť trovy právneho zastúpenia... M. C. v sume 275,94 €... advokátovi JUDr.
Daliborovi Kuciaňovi.., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh vrátane
sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Sťažovateľ v petite sťažnosti namietal porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy
a svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 1 a 2, na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 1 a 6 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu,
ktorým bol zamietnutý jeho návrh na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci
z dôvodu neexistencie podmienok obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku, ako aj
uznesením krajského súdu, ktorým bola jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu
zamietnutá.
1. K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresnému súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom
verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva,
že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu,
že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu. Podstatou účinnej ochrany
základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má
fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo
slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom
vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody.
V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti uzneseniu okresného súdu
sťažnosť. Sťažovateľ sťažnosť podal a krajský súd o nej uznesením rozhodol. Z uvedeného
vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv,
o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základných práv uznesením okresného súdu
z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.
2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením krajského súdu
Podľa názoru sťažovateľa strata účinnosti právneho predpisu, resp. jeho časti v
súlade s čl. 125 ústavy a v spojení s § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde zakladá
povinnosť príslušného súdu rozhodnúť o povolení obnovy konania podľa § 394 ods. 1
Ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu, v ktorom tento súd zhrnul
a popísal závery uvedené v uznesení okresného súdu, obsah sťažovateľom podanej sťažnosti
a zistil, že sťažovateľovi v danej veci bol umožnený reálny prístup k súdu, keď všeobecný
súd na základe ním podaného návrhu vo veci konal a rozhodol a svoje rozhodnutie
odôvodnil jasne a zrozumiteľne. Odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu
v konaní o návrhu na povolenie obnovu konania nie je v prípade zamietnutia sťažnosti ani
v rozpore so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu
(m. m. II. ÚS 106/05); Reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu
ochranu v konaní o obnovu konania totiž neznamená, aby všeobecné súdy preberali
skutkové a právne názory strany trestného konania, ktorá sa domáha jeho obnovy.
Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou
v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný
súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné
alebo arbitrárne (napr. III. ÚS 53/02, IV. ÚS 181/04).
Z obsahu uznesenia krajského súdu je zrejmé, že tento súd stratu účinnosti časti
právneho predpisu na základe nálezu ústavného súdu považoval za skutočnosť súdu skôr
neznámu, na základe ktorej zvažoval možnosť povolenia obnovy konania vo veci
sťažovateľa posudzovaním splnenia ďalších podmienok ustanovených v Trestnom poriadku
na prijatie takéhoto rozhodnutia. Na základe svojich úvah dospel k záveru, že hoci je
splnená podmienka existencie novej skutočnosti súdu predtým neznámej, s ohľadom
na ďalšie okolnosti predmetnej veci, ktoré podrobne krajský súd v uznesení špecifikoval
(závažnosť trestného činu, za ktorý bol sťažovateľ odsúdený, skutočnosť, že sa mu
do uloženého trestu kumulovalo aj ďalšie odsúdenie, trestnú minulosť páchateľa
a podobne), nie je v jeho prípade naplnená druhá podmienka povolenia obnovy konania,
a síce, že konanie prinesie pre neho iné, priaznivejšie rozhodnutie o treste, a preto jeho
sťažnosť zamietol.
Výklad ustanovenia § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 394 ods. 1
Trestného poriadku rešpektuje požiadavku jednosmerného pôsobenia právnych noriem
a nemožno ho označiť za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený. Naopak, v dôsledku
opačného výkladu, ktorý prezentuje sťažovateľ vo svojej sťažnosti, by došlo
k nadbytočnému, formálnemu a neúčelnému prehodnocovaniu právoplatných rozhodnutí
v trestných veciach, ktoré by boli na základe návrhov odsúdených bez ďalšieho
preskúmavané, napriek tomu, že už v konaní o obnove konania je zo všetkých okolností
zrejmé, že obnovenie konania nemôže pre odsúdeného privodiť iný, resp. priaznivejší
výsledok.
S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu vyvodené
v uznesení pri aplikácii relevantných právnych noriem korešpondujú so skutkovými
zisteniami, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia
všetkých skutkových okolností relevantných na rozhodovanie o tejto otázke, ktorá mala
z hľadiska posúdenia dôvodu zamietnutia sťažnosti sťažovateľa rozhodujúci význam.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva, z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá
konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj
obnovu konania (m. m. I. ÚS 5/02, A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003
a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru).
Článok 6 ods. 1 dohovoru neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [bližšie
Svák, J.: Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov
ochrany práva. Žilina: Poradca podnikateľa 2003. s. 369 - 370; (m. m. IV.ÚS 382/09,
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preto dospel
k záveru, že námietky sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sú zjavne
neopodstatnené, keďže medzi týmto uznesením a základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a ani právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinnú súvislosť, ktorá by
zakladala reálnu možnosť na to, aby na ich základe mohol ústavný súd vysloviť ich
porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd tak sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú (obdobne
3. Ústavný súd tiež zistil, že ďalšia časť sťažnosti sťažovateľa sa vyznačuje
zmätočnosťou svojho obsahu, ktorá vyúsťuje do nedostatku jednej zo zákonom
predpísaných náležitostí sťažnosti požadovanej ustanovením § 20 ods. 1 zákona o ústavnom
súde, ktorou je logické, kompaktné a dostatočne určité odôvodnenie návrhu.
Odôvodneniu sťažnosti sťažovateľa takáto kvalita zjavne chýba, pretože ten
v sťažnosti žiadnym spôsobom (hoci je právne zastúpený kvalifikovaným právnym
zástupcom) neodôvodnil porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 46 ods. 2
a čl. 48 ods. 1, porušenie čl. 49 a čl. 50 ods. 1 a 6 ústavy postupom a uznesením krajského
súdu a tiež postupom okresnej prokuratúry, ktorej konanie vôbec nešpecifikoval.
Pretože sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje relevantné odôvodnenie
(podstatnú náležitosť vyžadovanú § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde) ako východiskový
rámec sťažnosti obsahovo korešpondujúce s návrhom na rozhodnutie vo veci samej, ústavný
súd sťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (obdobne
III. ÚS 604/08, III. ÚS 210/2010 a III. ÚS 238/2013).
Ústavný súd zdôrazňuje, že taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných
náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľa, nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Túto úlohu plní práve inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní
pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný
súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
Podľa ustanovenia § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene
a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov je advokát povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky
právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými
začína konanie pred ústavným súdom (II. ÚS 117/05).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2014