Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 264/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť K. T., zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom,

Teodora Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na osobnú slobodu podľa a 2 a Listiny

základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave sp. zn. a jeho

uznesením z 31. októbra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť K. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2014

doručená sťažnosť K. T. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na osobnú slobodu podľa a 2

(ďalej len „ústava“) a čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

základného práva na súdnu ochranu podľa a listiny a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. a jeho uznesením z 31. októbra 2013 (ďalej aj

„uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 8. decembra 2011 uznaný za vinného pre spáchanie

zločinu lúpeže podľa a a na trest odňatia

slobody v trvaní 8 rokov a na výkon tohto trestu bol zaradený do ústavu na výkon trestu

s minimálnym stupňom stráženia. Keďže pri ukladaní trestu sa malo postupovať podľa

v znení účinnom pred publikovaním nálezu ústavného súdu

sp. zn. z 28. novembra 2012 (ďalej aj „nález ústavného súdu“), sťažovateľ

s poukazom na

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) považuje túto

skutočnosť za dôvod na povolenie obnovy trestného konania v jeho veci. Z týchto dôvodov

podal vo veci návrh na obnovu konania, ktorý okresný súd uznesením č. k. -19

z 8. augusta 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) zamietol z dôvodu, že neboli

zistené podmienky obnovy konania. Sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ktorú

sťažovateľ vo veci podal podľa ustanovení , krajský súd sťažnosťou

napadnutým uznesením zamietol.

K namietanému porušeniu označených práv malo podľa sťažovateľa dôjsť tým,

že krajský súd „obišiel obranu sťažovateľa vyjadrenú v sťažnosti zo dňa 26. 9. 2013

a nevysporiadal sa s ňou, odôvodnenie rozhodnutia druhostupňového súdu budí zdanie,

že sťažovateľ sťažnosť neodôvodnil.

Takýto postup súdu, je možné považovať za postup, v ktorom absentuje zákonné

a ústavne konformné odôvodnenie rozhodnutia v zmysle čl. 36 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd a .

Ak odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje vysporiadanie sa s obranou obvineného, sú

právne závery súdu porušením ústavného princípu zákazu ľubovôle v rozhodovaní, preto je

potrebné takéto rozhodnutie považovať za stojace v rozpore s čl. 36 ods. 1 Listiny, ako

i s čl 46 ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. Takéto rozhodnutie je len arbitrárne.“.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje ďalej tým, že „z nezákonného uloženia trestu

nemožno dospieť k záveru, že je uložený zákonne lebo je primeraný, z nezákonného v zásade

nemožno urobiť niečo zákonné, vymyká sa to akýmkoľvek zásadám logického myslenia

a uplatňovaným zásadám trestného konania v súdnej praxi“. Na podporu tejto

svojej argumentácie poukazuje na obsah svojej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu

č. k. -19 z 8. augusta 2013, ako aj na stanovisko trestnoprávneho kolégia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Tpj 44/2013.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný

súd vyslovil, že v jeho „trestnej veci .. vedenej na Krajskom súde v Trnave pod

č. k. v súvislosti s uznesením Krajského súdu v Trnave č. k.

30 zo dňa 31. 10. 2013 došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú

právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ... a k porušeniu ústavného práva

na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny... a najmä

článku 6 ods. 1 Dohovoru... ako aj k porušeniu a 2 ...“, a uznesenie

krajského súdu zrušil. Súčasne si uplatnil náhradu trov konania v sume 340,89 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh vrátane

sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, alebo podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, , , , ).

Podľa a 2 (a rovnako a 2 listiny) osobná sloboda sa

zaručuje. Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon...

Podľa (a obdobne listiny) každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , ). V súvislosti so svojím ústavným

postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (podobne , ). Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne

oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory

všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili

skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ).

Krajský súd uznesením č. k. -30 z 31. októbra 2013 zamietol

sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 8. augusta 2013

podľa a v relevantnej časti odôvodnenia svojho

uznesenia uviedol:

„Krajský súd v prvom rade považuje za potrebné podotknúť, že aj podľa jeho názoru

existencia Nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 28. 11. 2012 sama osebe nepredstavuje

skutočnosť, ktorá by aj v spojení s ustanovením zakladal

obligatórne povinnosť okresného súdu povoliť obnovu konania. Obnova konania pritom

v tomto zmysle je konaním, ktoré je návrhovým.

Krajský súd v tomto smere sa stotožňuje s úvahou okresného súdu ako je táto

vyložená na strane 4 napadnutého uznesenia, v zmysle ktorej je teda okresný súd súčasne

povinný skúmať pre prípadné povolenie obnovy konania aj naplnenie materiálnych

podmienok uvedených v .

Krajský súd v tejto súvislosti poukazuje na tú skutočnosť, že je

skorším zákonom, má rovnakú právnu silu ako ustanovenia č. 301/2005

Z. z., ktorý je neskorším právnym predpisom. Práve pritom stanovuje

materiálne podmienky pre prípadné povolenie obnovy konania.

V sumáre však krajský súd sa stotožňuje správnymi úvahami okresného súdu tak

v tejto otázke, ako aj v otázke primeranosti trestu, ktorý bol v pôvodnom konaní

odsúdenému K. T. uložený.

Aj podľa názoru krajského súdu trest, ktorý mu bol pôvodne uložený aj za novej

právnej situácie je zákonný. Pri existencii dvoch priťažujúcich okolností, a to podľa § 37

písmeno h/ a písmeno n/ (spáchal viac trestných činov a bol už za trestný

čin odsúdený) a jednej poľahčujúcej okolnosti podľa písmeno 1/ sa

v napadnutom uznesení citovaných ustanovení spodná hranica zvyšuje o 1/3-inu, t. j.

z pôvodnej trestnej sadzby 7 rokov až 12 rokov na 8 rokov a 8 mesiacov. Trest odňatia

slobody vo výmere 8 rokov za tejto situácie je uložený pod základnou spodnou hranicou

pôvodne trestnej sadzby za použitia , a preto krajský súd

nepovažuje taktiež tento trest za zrejme neprimeraný. V tejto súvislosti totiž treba brať

do úvahy aj tú skutočnosť, že K. T. bol odsúdený za dve ozbrojené lúpežné prepady takže ide

tu o skutočnosť, ktorá podstatne zvyšuje závažnosť jeho činu a závažnosť okolností, ktoré sú

spoluurčujúcimi pri ukladaní trestu.

Z týchto dôvodov krajský súd teda nepovažoval sťažnosť odsúdeného K. T. za

dôvodnú, a preto o nej rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“.

Podstata sťažnosti spočíva v nesúhlase sťažovateľa s nepovolením obnovy konania

v jeho trestnej veci, v ktorej bola pri ukladaní trestu použitá asperačná zásada zakotvená

v ustanovení , ktorého časť textu za bodkočiarkou („súd uloží

páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“) bola

nálezom ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012 vyhlásená

za nesúladnú s .

Ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu, v ktorom krajský súd zhrnul

skutočnosti relevantné pre posúdenie sťažovateľovho návrhu na obnovu konania

a v podstate sa nimi prihlásil k záverom uvedeným v uznesení okresného súdu, ako aj obsah

sťažovateľom podanej sťažnosti a zistil, že v danej veci bol sťažovateľovi umožnený reálny

prístup k súdu, keď všeobecný súd na základe ním podaného návrhu vo veci konal, rozhodol

a svoje rozhodnutie jasne a zrozumiteľne odôvodnil. Odôvodnenie namietaného uznesenia

krajského súdu v konaní o návrhu na povolenie obnovu konania je síce stručné, nie však

v rozpore so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu

(m. m. ). Reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu

ochranu v konaní o obnovu konania totiž neznamená, aby všeobecné súdy preberali

skutkové a právne názory strany trestného konania, ktorá sa domáha jeho obnovy.

Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou

v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný

súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné

alebo arbitrárne (napr. , ).

Z obsahu uznesenia krajského súdu je zrejmé, že tento súd stratu účinnosti časti

právneho predpisu na základe nálezu ústavného súdu považoval za skutočnosť súdu skôr

neznámu, na základe ktorej zvažoval možnosť povolenia obnovy konania vo veci

sťažovateľa posudzovaním splnenia ďalších podmienok ustanovených v

na prijatie takéhoto rozhodnutia. Na základe svojich úvah dospel k záveru, že hoci je

splnená podmienka existencie novej skutočnosti súdu predtým neznámej, s ohľadom

na ďalšie okolnosti prípadu, t. j. závažnosť činu a pomery páchateľa nie je v jeho prípade

naplnená druhá podmienka povolenia obnovy konania, a síce že konanie prinesie pre neho

iné, priaznivejšie rozhodnutie o treste. Tento záver odôvodňuje podľa krajského súdu najmä

predpoklad použitia zákonného ustanovenia o priťažujúcich okolnostiach [v prípade

sťažovateľa boli zistené priťažujúce okolnosti podľa a ],

pri aplikácii ktorej by bola dolná hranica zákonnej trestnej sadzby aj tak zvýšená o jednu

tretinu (v okolnostiach prípadu na hranicu 8 rokov a 8 mesiacov). Z uvedených dôvodov

bola sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ktorým nebolo návrhu sťažovateľa

na povolenie obnovy konania vyhovené, krajským súdom zamietnutá.

Z hľadiska obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

nemožno dospieť k záveru o arbitrárnosti napadnutého uznesenia ani z dôvodu, že toto je

v rozpore s obsahom stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu

sp. zn. Tpj 44/2013, podľa ktorého je vydanie uvedeného nálezu ústavného súdu v zmysle

dôvodom obnovy konania „ex lege“. V okolnostiach

prípadu je zrejmé, že uvedené stanovisko bolo prijaté mesiac po vydaní napadnutého

uznesenia, a teda že krajský súd toto zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu nemohol pri

svojom rozhodnutí zohľadniť a ani na neho vo svojom rozhodnutí reagovať.

Ústavný súd síce rešpektuje právomoc najvyššieho súdu zjednocovať judikatúru

všeobecných súdov, tak ako táto vyplýva zo o súdoch a o zmene a

doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b),

§ 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)], avšak vzhľadom na to, že sa nepovažuje za ďalšiu

inštanciu všeobecného súdnictva, ale za nezávislý orgán ochrany ústavnosti, pridŕžajúc sa

princípu zdržanlivosti svojich zásahov do výsledkov rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov nevzhliadol dostatok relevantných dôvodov na revíziu napadnutého uznesenia

krajského súdu, pretože jeho obsah vyhodnotil ako spĺňajúci ústavné limity kladené

základným právom zaručeným . Ústavný súd je totiž toho názoru,

že povoľovaním obnovy konania „ex offo“ by došlo k nadbytočnému, formálnemu

a neúčelnému prehodnocovaniu právoplatných rozhodnutí v trestných veciach, ktoré by boli

na základe návrhov odsúdených bez ďalšieho preskúmavané, napriek tomu, že už v konaní

o obnove konania je zo všetkých okolností zrejmé, že obnovenie konania nemôže

pre odsúdeného privodiť iný, resp. priaznivejší výsledok (podobne ,

, ).

Neobstojí ani námietka, že trest uložený sťažovateľovi neposudzoval zákonný sudca,

pretože sudca rozhodujúci o obnove konania skúmal len otázku zrejmej neprimeranosti

uloženého trestu k závažnosti činu, t. j. či je vzhľadom na nové skutočnosti dôvodné prípad

znovu otvoriť, a sťažovateľovi žiaden nový trest neukladal.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu

formulované v jeho uznesení pri aplikácii relevantných právnych noriem korešpondujú

so skutkovými zisteniami. Tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného

zhodnotenia všetkých skutkových okolností relevantných na rozhodovanie o tejto otázke,

ktorá mala z hľadiska posúdenia dôvodu zamietnutia sťažnosti sťažovateľa rozhodujúci

význam.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti preto

dospel k záveru, že námietky sťažovateľa o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1

ani podľa listiny uznesením krajského súdu sú zjavne neopodstatnené,

keďže medzi týmto uznesením a uvedenými základnými právami neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť na to, aby po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie mohol ústavný súd vysloviť ich porušenie.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1

dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba

bezpochyby považovať aj obnovu konania (, m. m. A. B.

v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru),

pretože rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo zamietnutí návrhu na povolenie

obnovy konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho

charakteru alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto

ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho

konania [pozri aj Svák, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny

štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: 2003, s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti

poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. mája 1985,

Décisions et raports, č. 60 ()].

Napokon k namietanému porušeniu a 2 a listiny

ústavný súd poznamenáva, že uvedené základné právo na osobnú slobodu umožňuje

pozbaviť niekoho osobnej slobody iba z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ďalšie

odseky uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia, resp. obmedzenia osobnej

slobody, ktoré za splnenia ustanovených podmienok sú prípustné. Inými slovami, každé

pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním

ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený

slobody, musí byť zlučiteľné s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti

svojvôli (, , , , ,

). V týchto súvislostiach ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bol

a v súčasnom období aj je pozbavený osobnej slobody v dôsledku jeho právoplatného

odsúdenia pre zločin lúpeže podľa rozsudkom okresného

súdu sp. zn. z 8. júna 2010, teda pozbavenie jeho osobnej slobody výkonom

právoplatne uloženého trestu odňatia slobody je/bolo „zákonným“ zásahom do tohto jeho

základného práva garantovaného . Inými slovami ústavný súd nenachádza príčinnú

súvislosť medzi sťažovateľom namietaným porušením základného práva na osobnú slobodu

podľa a napadnutým rozhodnutím krajského súdu, v dôsledku čoho

konštatuje, že k porušeniu tohto práva zamietnutím návrhu na povolenie obnovy konania

dôjsť nemohlo.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní

(obdobne , , ). Keďže ústavný súd sťažnosť

odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa

nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014