Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 264/2014
PDF · 212.79 KB
No categories available
III. ÚS 264/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014
predbežne prerokoval sťažnosť K. T., zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom,
Teodora Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 Tos 176/2013 a jeho
uznesením z 31. októbra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť K. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2014
doručená sťažnosť K. T. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 6 Tos 176/2013 a jeho uznesením z 31. októbra 2013 (ďalej aj
„uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 5 T 75/2011 z 8. decembra 2011 uznaný za vinného pre spáchanie
zločinu lúpeže podľa § 20 a § 188 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona na trest odňatia
slobody v trvaní 8 rokov a na výkon tohto trestu bol zaradený do ústavu na výkon trestu
s minimálnym stupňom stráženia. Keďže pri ukladaní trestu sa malo postupovať podľa
§ 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom pred publikovaním nálezu ústavného súdu
sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 (ďalej aj „nález ústavného súdu“), sťažovateľ
s poukazom na § 41b ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) považuje túto
skutočnosť za dôvod na povolenie obnovy trestného konania v jeho veci. Z týchto dôvodov
podal vo veci návrh na obnovu konania, ktorý okresný súd uznesením č. k. 4 Nt 58/2013-19
z 8. augusta 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) zamietol z dôvodu, že neboli
zistené podmienky obnovy konania. Sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ktorú
sťažovateľ vo veci podal podľa ustanovení Trestného poriadku, krajský súd sťažnosťou
napadnutým uznesením zamietol.
K namietanému porušeniu označených práv malo podľa sťažovateľa dôjsť tým,
že krajský súd „obišiel obranu sťažovateľa vyjadrenú v sťažnosti zo dňa 26. 9. 2013
a nevysporiadal sa s ňou, odôvodnenie rozhodnutia druhostupňového súdu budí zdanie,
že sťažovateľ sťažnosť neodôvodnil.
Takýto postup súdu, je možné považovať za postup, v ktorom absentuje zákonné
a ústavne konformné odôvodnenie rozhodnutia v zmysle čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Ak odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje vysporiadanie sa s obranou obvineného, sú
právne závery súdu porušením ústavného princípu zákazu ľubovôle v rozhodovaní, preto je
potrebné takéto rozhodnutie považovať za stojace v rozpore s čl. 36 ods. 1 Listiny, ako
i s čl 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Takéto rozhodnutie je len arbitrárne.“.
Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje ďalej tým, že „z nezákonného uloženia trestu
nemožno dospieť k záveru, že je uložený zákonne lebo je primeraný, z nezákonného v zásade
nemožno urobiť niečo zákonné, vymyká sa to akýmkoľvek zásadám logického myslenia
a uplatňovaným zásadám trestného konania v súdnej praxi“. Na podporu tejto
svojej argumentácie poukazuje na obsah svojej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu
č. k. 4 Nt 58/2013-19 z 8. augusta 2013, ako aj na stanovisko trestnoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Tpj 44/2013.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný
súd vyslovil, že v jeho „trestnej veci .. vedenej na Krajskom súde v Trnave pod
č. k. 6 Tos/176/2013 v súvislosti s uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 6 Tos/176/2013-
30 zo dňa 31. 10. 2013 došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú
právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy... a k porušeniu ústavného práva
na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny... a najmä
článku 6 ods. 1 Dohovoru... ako aj k porušeniu čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy ...“, a uznesenie
krajského súdu zrušil. Súčasne si uplatnil náhradu trov konania v sume 340,89 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh vrátane
sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, alebo podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).
Podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy (a rovnako čl. 8 ods. 1 a 2 listiny) osobná sloboda sa
zaručuje. Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a obdobne čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). V súvislosti so svojím ústavným
postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne
oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory
všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili
skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
Krajský súd uznesením č. k. 6 Tos/176/2013-30 z 31. októbra 2013 zamietol
sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 4 Nt/58/2013 z 8. augusta 2013
podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a v relevantnej časti odôvodnenia svojho
uznesenia uviedol:
„Krajský súd v prvom rade považuje za potrebné podotknúť, že aj podľa jeho názoru
existencia Nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 28. 11. 2012 sama osebe nepredstavuje
skutočnosť, ktorá by aj v spojení s ustanovením § 41b zákona č. 38/1993 Z. z. zakladal
obligatórne povinnosť okresného súdu povoliť obnovu konania. Obnova konania pritom
v tomto zmysle je konaním, ktoré je návrhovým.
Krajský súd v tomto smere sa stotožňuje s úvahou okresného súdu ako je táto
vyložená na strane 4 napadnutého uznesenia, v zmysle ktorej je teda okresný súd súčasne
povinný skúmať pre prípadné povolenie obnovy konania aj naplnenie materiálnych
podmienok uvedených v § 394 odsek 1 Trestného poriadku.
Krajský súd v tejto súvislosti poukazuje na tú skutočnosť, že zákon č. 38/1993 Z. z. je
skorším zákonom, má rovnakú právnu silu ako ustanovenia Trestného poriadku č. 301/2005
Z. z., ktorý je neskorším právnym predpisom. Práve Trestný poriadok pritom stanovuje
materiálne podmienky pre prípadné povolenie obnovy konania.
V sumáre však krajský súd sa stotožňuje správnymi úvahami okresného súdu tak
v tejto otázke, ako aj v otázke primeranosti trestu, ktorý bol v pôvodnom konaní
odsúdenému K. T. uložený.
Aj podľa názoru krajského súdu trest, ktorý mu bol pôvodne uložený aj za novej
právnej situácie je zákonný. Pri existencii dvoch priťažujúcich okolností, a to podľa § 37
písmeno h/ a písmeno n/ Trestného zákona (spáchal viac trestných činov a bol už za trestný
čin odsúdený) a jednej poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písmeno 1/ Trestného zákona sa
v napadnutom uznesení citovaných ustanovení spodná hranica zvyšuje o 1/3-inu, t. j.
z pôvodnej trestnej sadzby 7 rokov až 12 rokov na 8 rokov a 8 mesiacov. Trest odňatia
slobody vo výmere 8 rokov za tejto situácie je uložený pod základnou spodnou hranicou
pôvodne trestnej sadzby za použitia § 39 odsek 4 Trestného zákona, a preto krajský súd
nepovažuje taktiež tento trest za zrejme neprimeraný. V tejto súvislosti totiž treba brať
do úvahy aj tú skutočnosť, že K. T. bol odsúdený za dve ozbrojené lúpežné prepady takže ide
tu o skutočnosť, ktorá podstatne zvyšuje závažnosť jeho činu a závažnosť okolností, ktoré sú
spoluurčujúcimi pri ukladaní trestu.
Z týchto dôvodov krajský súd teda nepovažoval sťažnosť odsúdeného K. T. za
dôvodnú, a preto o nej rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“.
Podstata sťažnosti spočíva v nesúhlase sťažovateľa s nepovolením obnovy konania
v jeho trestnej veci, v ktorej bola pri ukladaní trestu použitá asperačná zásada zakotvená
v ustanovení § 41 ods. 2 Trestného zákona, ktorého časť textu za bodkočiarkou („súd uloží
páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“) bola
nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vyhlásená
za nesúladnú s ústavou.
Ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu, v ktorom krajský súd zhrnul
skutočnosti relevantné pre posúdenie sťažovateľovho návrhu na obnovu konania
a v podstate sa nimi prihlásil k záverom uvedeným v uznesení okresného súdu, ako aj obsah
sťažovateľom podanej sťažnosti a zistil, že v danej veci bol sťažovateľovi umožnený reálny
prístup k súdu, keď všeobecný súd na základe ním podaného návrhu vo veci konal, rozhodol
a svoje rozhodnutie jasne a zrozumiteľne odôvodnil. Odôvodnenie namietaného uznesenia
krajského súdu v konaní o návrhu na povolenie obnovu konania je síce stručné, nie však
v rozpore so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu
(m. m. II. ÚS 106/05). Reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu
ochranu v konaní o obnovu konania totiž neznamená, aby všeobecné súdy preberali
skutkové a právne názory strany trestného konania, ktorá sa domáha jeho obnovy.
Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou
v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný
súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné
alebo arbitrárne (napr. III. ÚS 53/02, IV. ÚS 181/04).
Z obsahu uznesenia krajského súdu je zrejmé, že tento súd stratu účinnosti časti
právneho predpisu na základe nálezu ústavného súdu považoval za skutočnosť súdu skôr
neznámu, na základe ktorej zvažoval možnosť povolenia obnovy konania vo veci
sťažovateľa posudzovaním splnenia ďalších podmienok ustanovených v Trestnom poriadku
na prijatie takéhoto rozhodnutia. Na základe svojich úvah dospel k záveru, že hoci je
splnená podmienka existencie novej skutočnosti súdu predtým neznámej, s ohľadom
na ďalšie okolnosti prípadu, t. j. závažnosť činu a pomery páchateľa nie je v jeho prípade
naplnená druhá podmienka povolenia obnovy konania, a síce že konanie prinesie pre neho
iné, priaznivejšie rozhodnutie o treste. Tento záver odôvodňuje podľa krajského súdu najmä
predpoklad použitia zákonného ustanovenia o priťažujúcich okolnostiach [v prípade
sťažovateľa boli zistené priťažujúce okolnosti podľa § 37 písm. h) a m) Trestného zákona],
pri aplikácii ktorej by bola dolná hranica zákonnej trestnej sadzby aj tak zvýšená o jednu
tretinu (v okolnostiach prípadu na hranicu 8 rokov a 8 mesiacov). Z uvedených dôvodov
bola sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ktorým nebolo návrhu sťažovateľa
na povolenie obnovy konania vyhovené, krajským súdom zamietnutá.
Z hľadiska obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
nemožno dospieť k záveru o arbitrárnosti napadnutého uznesenia ani z dôvodu, že toto je
v rozpore s obsahom stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu
sp. zn. Tpj 44/2013, podľa ktorého je vydanie uvedeného nálezu ústavného súdu v zmysle
§ 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde dôvodom obnovy konania „ex lege“. V okolnostiach
prípadu je zrejmé, že uvedené stanovisko bolo prijaté mesiac po vydaní napadnutého
uznesenia, a teda že krajský súd toto zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu nemohol pri
svojom rozhodnutí zohľadniť a ani na neho vo svojom rozhodnutí reagovať.
Ústavný súd síce rešpektuje právomoc najvyššieho súdu zjednocovať judikatúru
všeobecných súdov, tak ako táto vyplýva zo zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b),
§ 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)], avšak vzhľadom na to, že sa nepovažuje za ďalšiu
inštanciu všeobecného súdnictva, ale za nezávislý orgán ochrany ústavnosti, pridŕžajúc sa
princípu zdržanlivosti svojich zásahov do výsledkov rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov nevzhliadol dostatok relevantných dôvodov na revíziu napadnutého uznesenia
krajského súdu, pretože jeho obsah vyhodnotil ako spĺňajúci ústavné limity kladené
základným právom zaručeným čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd je totiž toho názoru,
že povoľovaním obnovy konania „ex offo“ by došlo k nadbytočnému, formálnemu
a neúčelnému prehodnocovaniu právoplatných rozhodnutí v trestných veciach, ktoré by boli
na základe návrhov odsúdených bez ďalšieho preskúmavané, napriek tomu, že už v konaní
o obnove konania je zo všetkých okolností zrejmé, že obnovenie konania nemôže
pre odsúdeného privodiť iný, resp. priaznivejší výsledok (podobne I. ÚS 673/2013,
III. ÚS 18/2014, III. ÚS 208/2014).
Neobstojí ani námietka, že trest uložený sťažovateľovi neposudzoval zákonný sudca,
pretože sudca rozhodujúci o obnove konania skúmal len otázku zrejmej neprimeranosti
uloženého trestu k závažnosti činu, t. j. či je vzhľadom na nové skutočnosti dôvodné prípad
znovu otvoriť, a sťažovateľovi žiaden nový trest neukladal.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu
formulované v jeho uznesení pri aplikácii relevantných právnych noriem korešpondujú
so skutkovými zisteniami. Tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného
zhodnotenia všetkých skutkových okolností relevantných na rozhodovanie o tejto otázke,
ktorá mala z hľadiska posúdenia dôvodu zamietnutia sťažnosti sťažovateľa rozhodujúci
význam.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti preto
dospel k záveru, že námietky sťažovateľa o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy ani podľa čl. 36 ods. 1 listiny uznesením krajského súdu sú zjavne neopodstatnené,
keďže medzi týmto uznesením a uvedenými základnými právami neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť na to, aby po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie mohol ústavný súd vysloviť ich porušenie.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1
dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba
bezpochyby považovať aj obnovu konania (IV. ÚS 382/09, m. m. I. ÚS 5/02 A. B.
v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru),
pretože rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo zamietnutí návrhu na povolenie
obnovy konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho
charakteru alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto
ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho
konania [pozri aj Svák, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny
štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: 2003, s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti
poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. mája 1985,
Décisions et raports, č. 60 (IV. ÚS 403/09)].
Napokon k namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny
ústavný súd poznamenáva, že uvedené základné právo na osobnú slobodu umožňuje
pozbaviť niekoho osobnej slobody iba z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ďalšie
odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia, resp. obmedzenia osobnej
slobody, ktoré za splnenia ustanovených podmienok sú prípustné. Inými slovami, každé
pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním
ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený
slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti
svojvôli (I. ÚS 165/02, II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07,
I. ÚS 187/07). V týchto súvislostiach ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bol
a v súčasnom období aj je pozbavený osobnej slobody v dôsledku jeho právoplatného
odsúdenia pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona rozsudkom okresného
súdu sp. zn. 6 T/8/2010 z 8. júna 2010, teda pozbavenie jeho osobnej slobody výkonom
právoplatne uloženého trestu odňatia slobody je/bolo „zákonným“ zásahom do tohto jeho
základného práva garantovaného ústavou. Inými slovami ústavný súd nenachádza príčinnú
súvislosť medzi sťažovateľom namietaným porušením základného práva na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 1 ústavy a napadnutým rozhodnutím krajského súdu, v dôsledku čoho
konštatuje, že k porušeniu tohto práva zamietnutím návrhu na povolenie obnovy konania
dôjsť nemohlo.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní
(obdobne I. ÚS 673/2013, III. ÚS 18/2014, III. ÚS 47/2014). Keďže ústavný súd sťažnosť
odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa
nastolenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. apríla 2014