Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 122/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, vo veci namietaného porušenia v sťažnosti bližšie neurčených práv uznesením

Okresného súdu Levice sp. zn. zo 16. júna 2014 a uznesením Krajského súdu

v Nitre sp. zn. z 27. augusta 2014 a takto

rozhodol:

1. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným

súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

2. Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2014

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia

bližšie neurčených práv uznesením Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. zo 16. júna 2014 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) a uznesením

Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 27. augusta 2014

(ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného sp. zn.

z 18. apríla 2011 uznaný za vinného zo spáchania prečinu marenia výkonu úradného

rozhodnutia podľa a vzhľadom na zbiehajúcu sa

trestnú činnosť odôvodňujúcu uloženie súhrnného trestu podľa

mu bol s použitím § 172 ods. 2, § 36 písm. l), § 37 písm. h) a m), § 38 ods. 7, § 39 ods. 1 a §

41 ods. 2 uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 12 rokov a na výkon tohto trestu

bol zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Keďže pri ukladaní

trestu sa v jeho prípade malo postupovať podľa v znením

účinnom pred publikovaním nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 28. novembra 2012 (ďalej aj „nález ústavného súdu“) v Zbierke zákonov Slovenskej

republiky, sťažovateľ s poukazom na § 41b ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) vzhľadom na uvedený nález ústavného súdu a stanovisko

Trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 44/2013

z 26. novembra 2013 (ďalej aj „stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu“)

podal návrh na obnovu konania. Okresný súd uznesením sp. zn. zo 16. júna

2014 však sťažovateľov návrh na obnovu konania zamietol, avšak aj krajský súd sťažnosť

proti tomuto uzneseniu okresného súdu uznesením sp. zn. z 27. augusta 2014

podľa rovnako zamietol.

Sťažovateľ po opise postupu označených súdov vo veci jeho návrhu na povolenie

obnovy konania uvádza, že označenými uzneseniami „došlo k porušeniu zákona,

resp. k nerešpektovaniu Nálezu Ústavného súdu SR, ako aj Stanoviska

trestnoprávneho kolégia NS SR č. Tpj 44/2013.

Okresný súd Levice... v spojení s uznesením Krajského súdu Nitra... sa v podstate

zhodli na tom, že Nález Ústavného súdu SR ako i Stanovisko NS SR nie sú dostatočné

podmienky podľa , resp. aby na tomto základe bola povolená

obnova konania a trest uložený rozsudkom Okr. Súdu Levice... je primeraný.

Som toho názoru, že podmienky pre povolenie obnovy konania boli a sú splnené

samotným nálezom ÚS SR ako i Stanoviskom NS SR a zároveň mám za to, že či už okresný

súd Levice alebo Kraj. súd Nitra sa nemali zaoberať výškou trestu v tom zmysle, že trest je

primeraný, ale mali sa zaoberať tým, či sú, alebo nie sú splnené zákonné podmienky pre

prijatie môjho návrhu na povolenie obnovy konania.“

V doplnení sťažnosti z 9. februára 2015 doručenom po výzve ústavného súdu

zo 14. januára 2015 sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že v jeho prípade boli „úplne

kontraproduktívne“ použité ustanovenia a

, poukazujúc na to, že „platnosť asperácie podľa Tr. zákona,

ktorá bola ešte použitá a ktorá údajne neguje § 39, skončila a bola účinná len

do 21. decembra 2012“. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby bolo rozhodovanie

o jeho návrhu na povolenie obnovy konania vrátené do štádia konania pred okresným

súdom.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh vrátane sťažnosti

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri

predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, alebo podané oneskorene môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1 K dôvodom nevyhovenia žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho

zástupcu v konaní pred ústavným súdom

Podľa zaužívanej praxe (napr. , ) môže ústavný súd

ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu (t. j. advokáta), ak taká

osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejmé bezúspešné uplatňovanie

nároku na ochranu ústavnosti. Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto

predpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť.

Aj keď sťažovateľom deklarované osobné, majetkové a zárobkové pomery na účely

ustanovenia právneho zástupcu v konaní by mohli ustanovenie právneho zástupcu

odôvodňovať, ústavný súd dospel k záveru o zrejmej bezúspešnosti uplatňovania jeho práva

na ochranu ústavnosti, keďže preskúmaním obsahu napadnutých uznesení a s prihliadnutím

na doterajšiu judikatúru ústavného súdu vzťahujúcu sa na obdobné sťažnosti smerujúce proti

rozhodnutiam všeobecných súdov o návrhoch na povolenie obnovy konania v prípadoch,

v ktorých bola použitá tzv. asperačná zásada (napríklad , ,

a iné) dospel ústavný súd sčasti k záveru o nedostatku právomoci na

prerokovanie sťažnosti a sčasti k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti (k týmto záverom

pozri bližšie body 2.2.1 a 2.2.2 odôvodnenia tohto uznesenia). Vzhľadom na to, že jeden

z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom splnený

nebol, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd nevyhovel, tak ako

to vyplýva z bodu 1 výrokovej časti uznesenia.

2.2 K dôvodom odmietnutia sťažnosti

Skôr, ako ústavný súd podrobnejšie uvedie svoje úvahy, ktoré ho viedli

k odmietnutiu sťažnosti, považuje za potrebné poukázať na nedostatky jej náležitostí, ktoré

vyplývajú predovšetkým z absencie kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľa.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že uplatnenie jeho právomocí je

viazané na splnenie viacerých formálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až

na zákonom presne definované výnimky je ústavný súd viazaný návrhom na začatie

konania, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku

rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom,

čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Petit musí byť vymedzený presne,

určito a zrozumiteľne (v súlade s a ), teda takým

spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci

(, , ).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na obsah § 20 ods. 1 a 3 a § 50 ods. 1 písm.

a) , podľa ktorých musí byť z návrhu zrejmé, akej veci sa týka, kto

ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,

odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Ústavný súd je pritom návrhom na začatie

konania viazaný, okrem prípadov výslovne uvedených v . Okrem

všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí návrh obsahovať aj označenie základného

práva alebo slobody, ktoré sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušilo.

Ústavný súd konštatuje, že predložená sťažnosť aj napriek výzve ústavného súdu

na jej doplnenie z 10. januára 2015 neobsahuje náležitosti vyžadované § 20 a § 50 ods. 1

, pretože v ňom absentuje označenie základných práv a slobôd,

ktoré mali byť uznesením okresného súdu a uznesením krajského súdu porušené a sťažnosť

neobsahuje ani dostatočne určitý návrh, ako má vo veci ústavný súd rozhodnúť (t. j. petit

sťažnosti), ktorý by mal byť základom pre rozhodnutie ústavného súdu vo veci samej.

Z dôvodu absencie právneho zastúpenia sťažovateľa a jeho žiadosti o ustanovenie

právneho zástupcu však ústavný súd neprihliadal len na uvedené formálne nedostatky

sťažnosti, ale zameral sa aj na preskúmanie jej dôvodov a celkového obsahu, ktoré spočívajú

v nespokojnosti sťažovateľa s výsledkom konania o jeho návrhu na povolenie obnovy

konania pred označenými všeobecnými súdmi. V tejto súvislosti sa zaoberal aj otázkou, či

výsledkom napadnutého konania nebolo zjavne zasiahnuté do základných práv a slobôd, pri

ktorých by v súvislosti s obnovou trestného konania pred všeobecnými súdmi mohlo podľa

doterajšej praxe ústavného súdu prichádzať do úvahy ich porušenie – v danom prípade

predovšetkým základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

2.2.1 Pokiaľ ide o ústavný prieskum uznesenia okresného súdu, ústavný súd

poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v , obsahom ktorého je

pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným

súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

V sťažovateľovej kauze mal pred zásahom do základných práv a slobôd okresným

súdom právomoc poskytnúť právnu ochranu krajský súd, ktorý konal o riadnom opravnom

prostriedku. Právo podať sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu pritom sťažovateľ využil.

Pre rozhodnutie ústavného súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý

poukazuje , a to krajský súd ako súd sťažnostný (obdobne

, , ). Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

2.2.2 Pokiaľ ide o sťažovateľom navrhovaný prieskum uznesenia krajského súdu,

ústavný súd dospel k záveru o ústavnej akceptovateľnosti označeného uznesenia, pričom pri

posudzovaní uznesenia krajského súdu vychádzal zo vzájomnej spojitosti jeho obsahu

s obsahom uznesenia okresného súdu. Odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu, resp. sťažnostného súdu totiž nemožno posudzovať izolovane

(m. m. , , ), pretože prvostupňové a odvolacie

(resp. sťažnostné) konanie tvoria z hľadiska predmetu konania jeden celok.

V danom prípade okresný súd sťažovateľov návrh na obnovu konania pôvodne

vedeného okresným súdom pod sp. zn. uznesením sp. zn.

zo 16. júna 2014 podľa zamietol z dôvodu, že okresný súd

„pri ukladaní trestu síce použil ust. § 41 odsek 2 Tr. zákona, teda tzv. asperačnú zásadu,

avšak zároveň použil aj ustanovenie § 39 odsek 1 Tr. zákona o mimoriadnom znížení trestu

odňatia slobody a uložil trest v trvaní 12 rokov, pri spodnej hranici trestnej sadzby“,

a preto sprísnená trestná sadzba v sťažovateľovom prípade „nebola použitá a pôvodne

uložený trest nie je v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa a nie

je v zrejmom rozpore s účelom trestu“. Nadväzne na to poukázal na zbiehajúcu sa trestnú

činnosť „najmä drogového a majetkového charakteru, ktorej sa dopustil viacerými

skutkami, ide o páchateľa, ktorý sa v minulosti viac krát dostal do rozporu so zákonom,

pričom mu boli uložené aj nepodmienečné tresty odňatia slobody, ktoré nesplnili svoj účel.

Uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 12 rokov je vzhľadom na charakter trestnej

činnosti a počet skutkov primeraný a zákonný. V tomto prípade súd považuje výmeru trestu

uloženého v pôvodnom konaní za plne rešpektujúcu účel trestu, ktorým je zabrániť

odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti, ako aj vychovať ho k tomu, aby viedol

riadny život a zohľadňuje účel trestu aj z hľadiska generálnej prevencie a vyjadruje aj

morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.“.

Krajský súd k dôvodom zamietnutia návrhu na povolenie obnovy konania doplnil, že

zo stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu vyplýva aj výklad, podľa ktorého ak

bolo pri ukladaní trestu odňatia slobody síce použité ustanovenie § 41 ods. 2 Trestného

zákona v znení účinnom do 21. decembra 2012, ale súčasne bolo použité aj mimoriadne

zmierňovacie ustanovenie podľa , potom bol odsúdenému

uložený trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby upravenej postupom podľa § 41 ods. 2

. Preto označený nález ústavného súdu nemôže byť dôvodom obnovy

konania „ex lege“ t. j. na základe a v danom prípade

je v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania potrebné z tohto dôvodu „skúmať aj

splnenie ďalšej materiálnej podmienky požadovanej citovaným ustanovením Trestného

poriadku, a to že pôvodne uložený trest by bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo

k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Ani jedna z taxatívne vymenovaných podmienok druhej materiálnej podmienky

ustanovenia však v prípade odsúdeného splnená nebola.

Pôvodne uložený trest odňatia slobody odsúdenému vo výmere 12 rokov nie je v zrejmom

nepomere ani k závažnosti činu, ani k pomerom odsúdeného a ani jeho výmera nie je

v zrejmom nepomere s účelom trestu tak, ako to predpokladá ustanovenie § 34 odsek 1

a to z dôvodov uvedených v dôvodoch napadnutého uznesenia, s ktorými

sa aj krajský súd v plnom rozsahu stotožňuje a na ne ako na vecne správne a zákonné

poukazuje.

Nie je správna úvaha odsúdeného, že v prípade, ak by mu bol ukladaný trest odňatia

slobody v obnovenom konaní, musel by súd vychádzať z trestnej sadzby 10 až 15 rokov.

Krajský súd k týmto námietkam odsúdeného udáva, že v prípade zrušenia ustanovenia § 41

odsek 2 citovaným Nálezom bol vyslovený nesúlad s len v časti

tohto ustanovenia a to v tej časti, v ktorej podľa ustanovenia

musel súd ukladať páchateľovi trest nad jednu polovicu zvýšenej trestnej sadzby určenej

podľa postupu uvedeného v . To znamená, že za súčasného

právneho stavu by sa odsúdenému opätovne ukladal trest za použitia § 41 odsek 2

, teda tzv. asperačnej zásady a horná hranica by sa opätovne zvýšila o

jednu tretinu, avšak nebolo by povinnosťou súdu I. stupňa ukladať odsúdenému trest nad

jednu polovicu zvýšenej trestnej sadzby a preto by sa odsúdenému ukladal trest v sadzbe 10

až 20 rokov.“

Ústavný súd oboznámiac sa s obsahom uznesenia krajského súdu, ktorého

preskúmaniu nebránil nedostatok právomoci ústavného súdu, zistil, že krajským súdom

formulované právne závery o tom, že označený nález ústavného súdu nemôže byť dôvodom

obnovy konania „ex lege“ na základe a že pôvodne

uložený trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov nie je v zrejmom nepomere ani

k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, sú ústavne udržateľné a súčasne v zhode

s rozhodovacou praxou všeobecných súdov v obdobných veciach, ktorá bola zjednotená aj

sťažovateľom označeným stanoviskom trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu.

Sťažovateľovi bol v danej veci umožnený reálny prístup k súdu, keď všeobecný súd na

základe ním podaného návrhu na obnovu konania vo veci konal, rozhodol a svoje

rozhodnutie jasne a zrozumiteľne odôvodnil. Odôvodnenie namietaného uznesenia

krajského súdu v konaní o návrhu na povolenie obnovu konania ústavný súd hodnotí ako

výstižné a nemožno ho považovať za rozporné so zárukami vyplývajúcimi zo základného

práva na súdnu ochranu (m. m. ). Reálne garantovanie a uplatnenie

základného práva na súdnu ochranu v konaní o obnovu konania totiž neznamená právo, aby

všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory strany trestného konania, ktorá sa

domáha jeho obnovy, a ani právo na úspech v konaní.

Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou

v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný

súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne (napr. , ).

Z obsahu uznesenia krajského súdu vyplýva, že stratu účinnosti časti právneho

predpisu (časti ) krajský súd nepovažoval za dopadajúcu

na prípad sťažovateľa, keďže aj v pôvodnom trestnom konaní (ktorého obnovy sa sťažovateľ

domáhal) vychádzal krajský súd pri rozhodovaní o výške trestu z rozpätia trestnej sadzby od

5 rokov až do 20 rokov [použitím a umožňujúcich

mimoriadne zníženie trestu]. V dôsledku nepoužitia tej časti

o uložení trestu nad jednu polovicu upravenej trestnej sadzby, ktorá bola vyhlásená za

nesúladnú s , by teda aj v prípade obnovenia konania všeobecný súd opäť

rozhodoval o uložení trestu v rovnako stanovenom rozpätí trestnej sadzby. Preto možnosť

dôslednej individualizácie trestu všeobecným súdom odňatá nebola, na základe čoho bola

sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ktorým nebolo návrhu sťažovateľa na povolenie

obnovy konania vyhovené, krajským súdom zamietnutá.

Z hľadiska obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

ústavný súd nedospel k záveru o arbitrárnosti napadnutého uznesenia ani z dôvodu

stotožnenia sa krajského súdu s obsahom stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho

súdu sp. zn. Tpj 44/2013, podľa ktorého sú účinky použitia

v znení účinnom pred 21. decembrom 2012 časti prvej vety za bodkočiarkou použitím

ustanovenia alebo 2 písm. a) až c) alebo písm. e) negované.

Sprísnená trestná sadzba v tomto prípade totiž nemohla byť použitá pre jej neprimeranú

prísnosť vzhľadom na okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa alebo z iného zákonom

určeného dôvodu.

Vzhľadom na uvedené a s prihliadnutím na dopadajúcu judikatúru ústavného súdu

v obdobných veciach (m. m. , , ,

) považoval ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu

krajského súdu za zjavne neopodstatnenú, na základe čoho bolo potrebné aj vo zvyšnej časti

sťažnosť podľa odmietnuť, tak ako to vyplýva z bodu 2

výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2015