Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 122/2015
PDF · 420.94 KB
No categories available
III. ÚS 122/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, vo veci namietaného porušenia v sťažnosti bližšie neurčených práv uznesením
Okresného súdu Levice sp. zn. 4 Nt 40/2014 zo 16. júna 2014 a uznesením Krajského súdu
v Nitre sp. zn. 4 Tos 98/2014 z 27. augusta 2014 a takto
rozhodol:
1. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným
súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
2. Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2014
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
bližšie neurčených práv uznesením Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 4 Nt 40/2014 zo 16. júna 2014 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) a uznesením
Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 98/2014 z 27. augusta 2014
(ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného sp. zn. 2 T 46/2011
z 18. apríla 2011 uznaný za vinného zo spáchania prečinu marenia výkonu úradného
rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona a vzhľadom na zbiehajúcu sa
trestnú činnosť odôvodňujúcu uloženie súhrnného trestu podľa § 42 ods. 1 Trestného zákona
mu bol s použitím § 172 ods. 2, § 36 písm. l), § 37 písm. h) a m), § 38 ods. 7, § 39 ods. 1 a §
41 ods. 2 uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 12 rokov a na výkon tohto trestu
bol zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Keďže pri ukladaní
trestu sa v jeho prípade malo postupovať podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona v znením
účinnom pred publikovaním nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011
z 28. novembra 2012 (ďalej aj „nález ústavného súdu“) v Zbierke zákonov Slovenskej
republiky, sťažovateľ s poukazom na § 41b ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) vzhľadom na uvedený nález ústavného súdu a stanovisko
Trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 44/2013
z 26. novembra 2013 (ďalej aj „stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu“)
podal návrh na obnovu konania. Okresný súd uznesením sp. zn. 4 Nt 40/2014 zo 16. júna
2014 však sťažovateľov návrh na obnovu konania zamietol, avšak aj krajský súd sťažnosť
proti tomuto uzneseniu okresného súdu uznesením sp. zn. 4 Tos 98/2014 z 27. augusta 2014
podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku rovnako zamietol.
Sťažovateľ po opise postupu označených súdov vo veci jeho návrhu na povolenie
obnovy konania uvádza, že označenými uzneseniami „došlo k porušeniu zákona,
resp. k nerešpektovaniu Nálezu Ústavného súdu SR, PL. ÚS 106/2011 ako aj Stanoviska
trestnoprávneho kolégia NS SR č. Tpj 44/2013.
Okresný súd Levice... v spojení s uznesením Krajského súdu Nitra... sa v podstate
zhodli na tom, že Nález Ústavného súdu SR ako i Stanovisko NS SR nie sú dostatočné
podmienky podľa § 394 ods. 1 Tr. poriadku, resp. aby na tomto základe bola povolená
obnova konania a trest uložený rozsudkom Okr. Súdu Levice... je primeraný.
Som toho názoru, že podmienky pre povolenie obnovy konania boli a sú splnené
samotným nálezom ÚS SR ako i Stanoviskom NS SR a zároveň mám za to, že či už okresný
súd Levice alebo Kraj. súd Nitra sa nemali zaoberať výškou trestu v tom zmysle, že trest je
primeraný, ale mali sa zaoberať tým, či sú, alebo nie sú splnené zákonné podmienky pre
prijatie môjho návrhu na povolenie obnovy konania.“
V doplnení sťažnosti z 9. februára 2015 doručenom po výzve ústavného súdu
zo 14. januára 2015 sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že v jeho prípade boli „úplne
kontraproduktívne“ použité ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona a § 39 ods. 1
Trestného zákona, poukazujúc na to, že „platnosť asperácie podľa § 41 ods. 2 Tr. zákona,
ktorá bola ešte použitá a ktorá údajne neguje § 39, skončila a bola účinná len
do 21. decembra 2012“. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby bolo rozhodovanie
o jeho návrhu na povolenie obnovy konania vrátené do štádia konania pred okresným
súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh vrátane sťažnosti
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri
predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, alebo podané oneskorene môže ústavný súd na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
2.1 K dôvodom nevyhovenia žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho
zástupcu v konaní pred ústavným súdom
Podľa zaužívanej praxe (napr. I. ÚS 337/08, I. ÚS 311/2012) môže ústavný súd
ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu (t. j. advokáta), ak taká
osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejmé bezúspešné uplatňovanie
nároku na ochranu ústavnosti. Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto
predpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť.
Aj keď sťažovateľom deklarované osobné, majetkové a zárobkové pomery na účely
ustanovenia právneho zástupcu v konaní by mohli ustanovenie právneho zástupcu
odôvodňovať, ústavný súd dospel k záveru o zrejmej bezúspešnosti uplatňovania jeho práva
na ochranu ústavnosti, keďže preskúmaním obsahu napadnutých uznesení a s prihliadnutím
na doterajšiu judikatúru ústavného súdu vzťahujúcu sa na obdobné sťažnosti smerujúce proti
rozhodnutiam všeobecných súdov o návrhoch na povolenie obnovy konania v prípadoch,
v ktorých bola použitá tzv. asperačná zásada (napríklad IV. ÚS 97/2014, III. ÚS 265/2014,
III. ÚS 352/2014 a iné) dospel ústavný súd sčasti k záveru o nedostatku právomoci na
prerokovanie sťažnosti a sčasti k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti (k týmto záverom
pozri bližšie body 2.2.1 a 2.2.2 odôvodnenia tohto uznesenia). Vzhľadom na to, že jeden
z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom splnený
nebol, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd nevyhovel, tak ako
to vyplýva z bodu 1 výrokovej časti uznesenia.
2.2 K dôvodom odmietnutia sťažnosti
Skôr, ako ústavný súd podrobnejšie uvedie svoje úvahy, ktoré ho viedli
k odmietnutiu sťažnosti, považuje za potrebné poukázať na nedostatky jej náležitostí, ktoré
vyplývajú predovšetkým z absencie kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľa.
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že uplatnenie jeho právomocí je
viazané na splnenie viacerých formálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až
na zákonom presne definované výnimky je ústavný súd viazaný návrhom na začatie
konania, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku
rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom,
čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Petit musí byť vymedzený presne,
určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde), teda takým
spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci
(III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na obsah § 20 ods. 1 a 3 a § 50 ods. 1 písm.
a) zákona o ústavnom súde, podľa ktorých musí byť z návrhu zrejmé, akej veci sa týka, kto
ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,
odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Ústavný súd je pritom návrhom na začatie
konania viazaný, okrem prípadov výslovne uvedených v zákone o ústavnom súde. Okrem
všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí návrh obsahovať aj označenie základného
práva alebo slobody, ktoré sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušilo.
Ústavný súd konštatuje, že predložená sťažnosť aj napriek výzve ústavného súdu
na jej doplnenie z 10. januára 2015 neobsahuje náležitosti vyžadované § 20 a § 50 ods. 1
zákona o ústavnom súde, pretože v ňom absentuje označenie základných práv a slobôd,
ktoré mali byť uznesením okresného súdu a uznesením krajského súdu porušené a sťažnosť
neobsahuje ani dostatočne určitý návrh, ako má vo veci ústavný súd rozhodnúť (t. j. petit
sťažnosti), ktorý by mal byť základom pre rozhodnutie ústavného súdu vo veci samej.
Z dôvodu absencie právneho zastúpenia sťažovateľa a jeho žiadosti o ustanovenie
právneho zástupcu však ústavný súd neprihliadal len na uvedené formálne nedostatky
sťažnosti, ale zameral sa aj na preskúmanie jej dôvodov a celkového obsahu, ktoré spočívajú
v nespokojnosti sťažovateľa s výsledkom konania o jeho návrhu na povolenie obnovy
konania pred označenými všeobecnými súdmi. V tejto súvislosti sa zaoberal aj otázkou, či
výsledkom napadnutého konania nebolo zjavne zasiahnuté do základných práv a slobôd, pri
ktorých by v súvislosti s obnovou trestného konania pred všeobecnými súdmi mohlo podľa
doterajšej praxe ústavného súdu prichádzať do úvahy ich porušenie – v danom prípade
predovšetkým základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
2.2.1 Pokiaľ ide o ústavný prieskum uznesenia okresného súdu, ústavný súd
poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je
pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným
súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.
Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
V sťažovateľovej kauze mal pred zásahom do základných práv a slobôd okresným
súdom právomoc poskytnúť právnu ochranu krajský súd, ktorý konal o riadnom opravnom
prostriedku. Právo podať sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu pritom sťažovateľ využil.
Pre rozhodnutie ústavného súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý
poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy, a to krajský súd ako súd sťažnostný (obdobne
III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie.
2.2.2 Pokiaľ ide o sťažovateľom navrhovaný prieskum uznesenia krajského súdu,
ústavný súd dospel k záveru o ústavnej akceptovateľnosti označeného uznesenia, pričom pri
posudzovaní uznesenia krajského súdu vychádzal zo vzájomnej spojitosti jeho obsahu
s obsahom uznesenia okresného súdu. Odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu
a odvolacieho súdu, resp. sťažnostného súdu totiž nemožno posudzovať izolovane
(m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, II. ÚS 522/2014), pretože prvostupňové a odvolacie
(resp. sťažnostné) konanie tvoria z hľadiska predmetu konania jeden celok.
V danom prípade okresný súd sťažovateľov návrh na obnovu konania pôvodne
vedeného okresným súdom pod sp. zn. 2 T 46/2011 uznesením sp. zn. 4 Nt 40/2014
zo 16. júna 2014 podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku zamietol z dôvodu, že okresný súd
„pri ukladaní trestu síce použil ust. § 41 odsek 2 Tr. zákona, teda tzv. asperačnú zásadu,
avšak zároveň použil aj ustanovenie § 39 odsek 1 Tr. zákona o mimoriadnom znížení trestu
odňatia slobody a uložil trest v trvaní 12 rokov, pri spodnej hranici trestnej sadzby“,
a preto sprísnená trestná sadzba v sťažovateľovom prípade „nebola použitá a pôvodne
uložený trest nie je v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa a nie
je v zrejmom rozpore s účelom trestu“. Nadväzne na to poukázal na zbiehajúcu sa trestnú
činnosť „najmä drogového a majetkového charakteru, ktorej sa dopustil viacerými
skutkami, ide o páchateľa, ktorý sa v minulosti viac krát dostal do rozporu so zákonom,
pričom mu boli uložené aj nepodmienečné tresty odňatia slobody, ktoré nesplnili svoj účel.
Uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 12 rokov je vzhľadom na charakter trestnej
činnosti a počet skutkov primeraný a zákonný. V tomto prípade súd považuje výmeru trestu
uloženého v pôvodnom konaní za plne rešpektujúcu účel trestu, ktorým je zabrániť
odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti, ako aj vychovať ho k tomu, aby viedol
riadny život a zohľadňuje účel trestu aj z hľadiska generálnej prevencie a vyjadruje aj
morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.“.
Krajský súd k dôvodom zamietnutia návrhu na povolenie obnovy konania doplnil, že
zo stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu vyplýva aj výklad, podľa ktorého ak
bolo pri ukladaní trestu odňatia slobody síce použité ustanovenie § 41 ods. 2 Trestného
zákona v znení účinnom do 21. decembra 2012, ale súčasne bolo použité aj mimoriadne
zmierňovacie ustanovenie podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona, potom bol odsúdenému
uložený trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby upravenej postupom podľa § 41 ods. 2
Trestného zákona. Preto označený nález ústavného súdu nemôže byť dôvodom obnovy
konania „ex lege“ t. j. na základe § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde a v danom prípade
je v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania potrebné z tohto dôvodu „skúmať aj
splnenie ďalšej materiálnej podmienky požadovanej citovaným ustanovením Trestného
poriadku, a to že pôvodne uložený trest by bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo
k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Ani jedna z taxatívne vymenovaných podmienok druhej materiálnej podmienky
ustanovenia § 394 odsek 1 Trestného poriadku však v prípade odsúdeného splnená nebola.
Pôvodne uložený trest odňatia slobody odsúdenému vo výmere 12 rokov nie je v zrejmom
nepomere ani k závažnosti činu, ani k pomerom odsúdeného a ani jeho výmera nie je
v zrejmom nepomere s účelom trestu tak, ako to predpokladá ustanovenie § 34 odsek 1
Trestného zákona a to z dôvodov uvedených v dôvodoch napadnutého uznesenia, s ktorými
sa aj krajský súd v plnom rozsahu stotožňuje a na ne ako na vecne správne a zákonné
poukazuje.
Nie je správna úvaha odsúdeného, že v prípade, ak by mu bol ukladaný trest odňatia
slobody v obnovenom konaní, musel by súd vychádzať z trestnej sadzby 10 až 15 rokov.
Krajský súd k týmto námietkam odsúdeného udáva, že v prípade zrušenia ustanovenia § 41
odsek 2 Trestného zákona citovaným Nálezom bol vyslovený nesúlad s ústavou len v časti
tohto ustanovenia a to v tej časti, v ktorej podľa ustanovenia § 41 odsek 2 Trestného zákona
musel súd ukladať páchateľovi trest nad jednu polovicu zvýšenej trestnej sadzby určenej
podľa postupu uvedeného v § 41 odsek 2 Trestného zákona. To znamená, že za súčasného
právneho stavu by sa odsúdenému opätovne ukladal trest za použitia § 41 odsek 2
Trestného zákona, teda tzv. asperačnej zásady a horná hranica by sa opätovne zvýšila o
jednu tretinu, avšak nebolo by povinnosťou súdu I. stupňa ukladať odsúdenému trest nad
jednu polovicu zvýšenej trestnej sadzby a preto by sa odsúdenému ukladal trest v sadzbe 10
až 20 rokov.“
Ústavný súd oboznámiac sa s obsahom uznesenia krajského súdu, ktorého
preskúmaniu nebránil nedostatok právomoci ústavného súdu, zistil, že krajským súdom
formulované právne závery o tom, že označený nález ústavného súdu nemôže byť dôvodom
obnovy konania „ex lege“ na základe § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde a že pôvodne
uložený trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov nie je v zrejmom nepomere ani
k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, sú ústavne udržateľné a súčasne v zhode
s rozhodovacou praxou všeobecných súdov v obdobných veciach, ktorá bola zjednotená aj
sťažovateľom označeným stanoviskom trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu.
Sťažovateľovi bol v danej veci umožnený reálny prístup k súdu, keď všeobecný súd na
základe ním podaného návrhu na obnovu konania vo veci konal, rozhodol a svoje
rozhodnutie jasne a zrozumiteľne odôvodnil. Odôvodnenie namietaného uznesenia
krajského súdu v konaní o návrhu na povolenie obnovu konania ústavný súd hodnotí ako
výstižné a nemožno ho považovať za rozporné so zárukami vyplývajúcimi zo základného
práva na súdnu ochranu (m. m. II. ÚS 106/05). Reálne garantovanie a uplatnenie
základného práva na súdnu ochranu v konaní o obnovu konania totiž neznamená právo, aby
všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory strany trestného konania, ktorá sa
domáha jeho obnovy, a ani právo na úspech v konaní.
Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou
v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný
súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne (napr. III. ÚS 53/02, IV. ÚS 181/04).
Z obsahu uznesenia krajského súdu vyplýva, že stratu účinnosti časti právneho
predpisu (časti § 41 ods. 2 Trestného zákona) krajský súd nepovažoval za dopadajúcu
na prípad sťažovateľa, keďže aj v pôvodnom trestnom konaní (ktorého obnovy sa sťažovateľ
domáhal) vychádzal krajský súd pri rozhodovaní o výške trestu z rozpätia trestnej sadzby od
5 rokov až do 20 rokov [použitím § 39 ods. 1 a 3 písm. c) Trestného zákona umožňujúcich
mimoriadne zníženie trestu]. V dôsledku nepoužitia tej časti § 41 ods. 2 Trestného zákona
o uložení trestu nad jednu polovicu upravenej trestnej sadzby, ktorá bola vyhlásená za
nesúladnú s čl. 1 ods. 1 ústavy, by teda aj v prípade obnovenia konania všeobecný súd opäť
rozhodoval o uložení trestu v rovnako stanovenom rozpätí trestnej sadzby. Preto možnosť
dôslednej individualizácie trestu všeobecným súdom odňatá nebola, na základe čoho bola
sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ktorým nebolo návrhu sťažovateľa na povolenie
obnovy konania vyhovené, krajským súdom zamietnutá.
Z hľadiska obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
ústavný súd nedospel k záveru o arbitrárnosti napadnutého uznesenia ani z dôvodu
stotožnenia sa krajského súdu s obsahom stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho
súdu sp. zn. Tpj 44/2013, podľa ktorého sú účinky použitia § 41 ods. 2 Trestného zákona
v znení účinnom pred 21. decembrom 2012 časti prvej vety za bodkočiarkou použitím
ustanovenia § 39 ods. 1 alebo 2 písm. a) až c) alebo písm. e) Trestného zákona negované.
Sprísnená trestná sadzba v tomto prípade totiž nemohla byť použitá pre jej neprimeranú
prísnosť vzhľadom na okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa alebo z iného zákonom
určeného dôvodu.
Vzhľadom na uvedené a s prihliadnutím na dopadajúcu judikatúru ústavného súdu
v obdobných veciach (m. m. IV. ÚS 97/2014, III. ÚS 264/2014, III. ÚS 265/2014,
III. ÚS 352/2014) považoval ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu
krajského súdu za zjavne neopodstatnenú, na základe čoho bolo potrebné aj vo zvyšnej časti
sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť, tak ako to vyplýva z bodu 2
výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. apríla 2015