Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 352/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2014

predbežne prerokoval sťažnosť D. G., zastúpeného Advokátskou kanceláriou LAW

FIRM s. r. o., Špitálska 10, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Ing. Michal

Žiaran, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. -62

z 8. januára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2014

doručená sťažnosť D. G., (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -62 z 8. januára 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -460 z 25. novembra 2010, ktorý bol potvrdený

uznesením krajského súdu č. k. -485 z 28. februára 2011, uznaný za vinného

zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných

látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi „podľa § 172 odsek 1

písmeno d), odsek 2 písmeno e) , za čo bol podľa Trestného

zákona v spojení s podľa zásady uvedenej v

, za použitia odsúdený k súhrnnému trestu

odňatia slobody v trvaní 10 (desať) rokov“.

Sťažovateľ sa návrhom doručeným okresnému súdu 14. septembra 2012

domáhal povolenia obnovy konania v jeho právoplatne skončenej trestnej veci vedenej

pod sp. zn. . Okresný súd uznesením sp. zn. z 8. novembra 2013

návrh na obnovu konania podľa ustanovenia § 399 ods. 2 zákona č. 301/ 2005 Z. z. Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) zamietol.

Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že okresný súd pri rozhodnutí o zamietnutí

návrhu na povolenie obnovy konania vychádzal „najmä z tvrdenia, že nezistil podmienky

na povolenie obnovy konania podľa ustanovenia , , ,

pričom odsúdeným (sťažovateľom, pozn.) prezentované skutočnosti neodôvodňovali zmenu

výroku o vine a treste“. K dôvodom, pre ktoré sťažovateľ povolenie obnovy konania

navrhoval, okresný súd „konštatuje, že (sťažovateľ, pozn.) už v pôvodnom konaní

argumentoval rovnako vo vzťahu k zisteným dávkam drogy a odvolanie v predmetnej veci

rovnako opieral o nevedomosť o presnom množstve drogy a kvalite metamfetamínu“.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ včas sťažnosť. Vo svojej sťažnosti

namietal nesprávnosť záverov okresného súdu, ktorý „konštatuje, že som v rámci svojho

odvolania proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, sp. zn. argumentoval

rovnako ako v návrhu na povolenie obnovy“.

S týmto záverom okresného súdu sťažovateľ nesúhlasí a poukazuje na to,

že vo svojom odvolaní proti rozsudku okresného súdu v pôvodnom trestnom konaní

vedenom pod sp. zn. „uviedol, že Národná protidrogová jednotka vo výročnej

správe uviedla cenu jednej dávky pervitínu v rozmedzí 200-600,-SKK, pričom súd v mojom

prípade vychádzal z ceny 300,-SKK za jednu dávku pervitínu. Dôvodil som, že rozdiel

v spodnej hranici ceny (100,-SKK) je spôsobilý znížiť cenu celkového množstva drogy pod

hranicu 2.660,-Euro, t. j. pod hranicu škody väčšieho rozsahu. Zároveň som poukázal

na tzv. veľkoobchodnú cenu pervitínu. Moju argumentáciu odmietol tak Krajský súd

v Trenčíne, ktorý poukázal na fakt, že súdom aplikovaná cena 300,-SKK za dávku je

v rozmedzí 200,-SKK až 600,-SKK a aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý poukázal

na potrebu vychádzať z tzv. maloobchodnej ceny pri predaji konečnému spotrebiteľovi a nie

tzv. veľkoobchodnej ceny.“.

Sťažovateľ vo svojom návrhu na povolenie obnovy konania «poukázal

na diskrepanciu vo vlastných údajoch Národnej protidrogovej jednotky PPZ SR

k maloobchodnej cene pervitínu-metamfetamínu. Z údajov NPJ PPZ SR je totiž zrejmé,

že dva údaje o cene tej istej drogy od toho istého úradu umožňujú posudzovať to isté

množstvo drogy pri predaji koncovému spotrebiteľovi na úrovni 1.480,-Euro

c/a 6.413, Euro. Pri názore, že predmetná otázka (hodnoty množstva drogy) má zásadný

vplyv na rozhodnutie o vine ako aj na uložený trest a v pôvodnom konaní bola táto

skutočnosť súdu neznáma, keďže pracovník NPJ túto skutočnosť zamlčal som navrhol

postupom podľa v záujme preverenia dôvodnosti môjho návrhu

na povolenie obnovy konania požiadať PPZ SR, UBOK, NPJ o poskytnutie odbornej

informácie a zodpovedanie vymedzených otázok. Okresný súd Trenčín však ani nevyhovel

návrhu na postup podľa ani sa v rozpore s ustanovením

nevysporiadal s procesnou skutočnosťou prečo si nezabezpečil od NPJ PPZ SR písomné

vysvetlenie k otázke ako je možné, že podľa ich vlastných údajov pri tom istom množstve

vychádza diametrálne odlišná hodnota - cena. Rozdiel v cene je pritom tak podstatný,

že cena „dávková“ (6.413,-Euro) umožňuje posudzovať konanie podľa kvalifikovanej

skutkovej podstaty § 172 ods. 2 písm. e) Tr. zák. a cena „kubíková“ (1.480,-Euro) naproti

tomu subsumuje konanie pod základnú skutkovú podstatu § 172 ods. 1 písm. a)-d) Tr. zák.

Rozdiel v trestných sadzbách je však natoľko dramatický, že nie je možné prijať a uspokojiť

sa s určitou nepresnosťou. Súd I. stupňa nesprávne uvádza, že určovanie „rozsahu“

trestného činu pri drogových deliktoch podľa ustanovenia § 126 Tr. zák. je prekonané.

Uvedený právny názor súdu I. stupňa je v rozpore s ustálenou súdnou praxou Najvyššieho

súdu Slovenskej' republiky (Uznesenie sp. zn. , Uznesenie sp. zn.

).».

O sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd uznesením

č. k. -62 z 8. januára 2014 tak, že sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c)

ako nedôvodnú zamietol.

Vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sťažovateľ namieta najmä skutočnosť,

že krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal s argumentáciou

obsiahnutou v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, ani s jeho návrhom, „aby súd

postupoval podľa (v záujme preverenia dôvodnosti návrhu

Sťažovateľ na povolenie obnovy konania) a požiadal PPZ SR, UBOK, NPJ o poskytnutie

odbornej informácie a zodpovedanie vymedzených otázok“. Podľa názoru sťažovateľa

„tento návrh súdy oboch stupňov jednoducho arbitrárne odignorovali“.

Sťažovateľ v súvislosti s jeho námietkou nesprávneho postupu pri určovaní hodnoty

zaisteného množstva drogy v pôvodnom trestnom konaní, ktorá bola súčasťou jeho

argumentácie v návrhu na povolenie obnovy konania, poukazuje aj na „uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. “ a na „uznesenie Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. “, a tvrdí, že závery súdov v týchto trestných veciach sú aplikovateľné

aj ne jeho trestnú vec, z čoho odvodzuje záver o porušení princípu právnej istoty v dôsledku

odlišného posúdenia veci všeobecnými súdmi konajúcimi v jeho trestnej veci.

Zo sťažnosti a z jej príloh ďalej vyplýva, že sťažovateľ svoj pôvodný návrh

na povolenie obnovy konania doplnil v čase pred rozhodnutím krajského súdu

o argumentáciu, podľa ktorej mu bol v pôvodnom konaní „uložený trest za použitia

asperačnej zásady, ktorá (s poukazom na Nález ÚS SR, č. k. -85) zakladá

dôvod na obnovu konania“.

Sťažovateľ poukázal na to, že krajský súd sa s touto jeho námietkou v odôvodnení

napadnutého uznesenia „vysporiadal tak, že poukázal na bod III. stanoviska trestno-

právneho kolégia NS SR Tpj 44/2013“, pričom toto stanovisko je podľa

sťažovateľa „utilitárnou dezinterpretáciou a ignorovaním ustanovenia § 41b ods. 1 zákona

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v platnom znení ako aj Nálezu ÚS SR, č. k. -85,

nakoľko ani použitie ustanovenia § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písm. a) až c) alebo písm. e)

o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody nemení nič na tom,

že pertraktovaným nálezom bola vyslovená protiústavnosť časti právneho predpisu,

čo zakladá dôvod obnovy konania ex lege“.

Ďalšie argumenty krajského súdu v tejto súvislosti označuje sťažovateľ za

„nelogické a v právnom štáte nemysliteľné. Ustanovenie právneho predpisu buď je v súlade

s alebo je protiústavné, pričom protiústavnosť predpisu nemôže byť negovaná iným

predpisom. Interpretácia Krajského súdu v Trenčíne vlastne znamená, že Sťažovateľ mal

smolu vtom, že v jeho trestnom konaní bolo použité ustanovenie o mimoriadnom znížení

trestu, pretože ak by tomu tak, nebolo, dnes by bolo obnovu konania potrebné povoliť,

čo by mu otváralo nové možnosti použitia ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu

aj pod hranicu trestu, ktorý mu bol uložený. Navyše v prípade Sťažovateľa bolo použité

ustanovenie z dôvodu prevahy poľahčujúcich okolností

na strane Sťažovateľa a nie kvôli individualizácii neprimerane vysokého trestu uloženého

podľa asperačnej zásady.“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci

takéto rozhodnutie:

„Právo D. G., na súdnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 8. januára 2014 č. k.

-62 porušené bolo.

Právo D. G., na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa

8. januára 2014 č. k. -62 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 8. januára 2014 č. k.

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť D. G., trovy konania v sume 284,08 € na

účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ing. Michala Žiarana, advokáta, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide

o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , ). V súvislosti so svojím ústavným

postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (podobne , ). Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne

oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory

všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili

skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ).

Krajský súd uznesením č. k. -62 z 8. januára 2014 zamietol sťažnosť

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 8. novembra 2013 podľa

. V relevantnej časti odôvodnenia svojho

uznesenia krajský súd uviedol: „Uznesením súdu prvého stupňa bolo rozhodnuté podľa

tak, že návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania vo vyššie

uvedenej trestnej veci bol zamietnutý. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote

sťažnosť odsúdený, ktorú zahlásil hneď na verejnom zasadnutí. V písomných dôvodoch

sťažnosti prostredníctvom obhajcu namietal, že hodnota zaisteného množstva drogy nebola

spoľahlivo zistená a poukázal aj na rozdiely v údajoch Národnej protidrogovej jednotky

PPZ SR k maloobchodnej cene pervitínu - metamfetaminu. Dňa 21.12.2012 doplnil návrh

na obnovu konania, v ktorom poukázal na to, že mu bol uložený trest aj za použitia

asperačnej zásady, ktorá bola Ústavným súdom SR vyhlásená v časti ustanovenia § 41

ods. 2 Tr. zák., veta za bodkočiarkou, za protiústavnú, pričom táto skutočnosť u neho

zakladá dôvod pre obnovu konania. Krajský súd na neverejnom zasadnutí podľa § 192

ods. 1 preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré

tomuto výroku predchádzalo a dospel k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná. Súd prvého

stupňa správne procesne postupoval, keď o návrhu odsúdeného na povolenie obnovy

konania rozhodoval v súlade s na verejnom zasadnutí. Na tomto

verejnom zasadnutí mal možnosť odsúdený v prítomnosti svojho obhajcu vyjadriť sa

k svojmu návrhu, ako aj predneseniu konečného návrhu.“

Podstata sťažnosti podanej ústavnému súdu spočíva v nesúhlase sťažovateľa

s nepovolením obnovy konania v jeho trestnej veci, pričom jeho sťažnosť obsahuje dve

zásadné námietky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu.

Prvou zásadnou námietkou sťažovateľ poukazuje na to, že sa krajský súd

nevysporiadal s jeho argumentáciou týkajúcou sa právnej kvalifikácie jeho konania

na základe hodnoty zaisteného množstva drogy ani s jeho návrhom na vykonanie

potrebného dokazovania v tejto súvislosti.

Druhou námietkou poukazuje na skutočnosť, že v jeho prípade bola pri ukladaní

trestu použitá asperačná zásada zakotvená v ustanovení ,

ktorého časť textu za bodkočiarkou („súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu

takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“) bola nálezom ústavného súdu

sp. zn. z 28. novembra 2012 vyhlásená za nesúladnú s .

Ústavný súd uznesenie krajského súdu, v ktorom krajský súd zhrnul skutočnosti

relevantné pre posúdenie sťažovateľovho návrhu na obnovu konania, preskúmal

a preskúmal tiež obsah sťažovateľom podanej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu.

Na základe zistených skutočností ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovi v danej veci bol

umožnený reálny prístup k súdu. Všeobecný súd na základe ním podaného návrhu vo veci

konal, rozhodol a svoje rozhodnutie jasne a zrozumiteľne odôvodnil. Odôvodnenie

namietaného uznesenia krajského súdu v konaní o návrhu na povolenie obnovu konania

je síce stručné, nie však v rozpore so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu

ochranu (m. m. ).

1. Pokiaľ ide o prvú sťažnostnú námietku, krajský súd sa tu v podstatnej časti

prihlásil k záverom uvedeným v odôvodnení rozhodnutia okresného súdu, preto ústavný súd

považoval za potrebné reflektovať v týchto súvislostiach aj relevantnú časť uznesenia

okresného súdu sp. zn z 8. novembra 2013, ktorým tento zamietol návrh

sťažovateľa na povolenie obnovy konania.

Okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia k námietke sťažovateľa týkajúcej

sa určenia hodnoty zaisteného množstva drogy uviedol:

„Konanie o povolení obnovy konania sa obmedzuje len na zistenie, či vyšli najavo

také skutočnosti alebo dôkazy uvedené v Súd, ktorý rozhoduje o takomto

návrhu na povolenie obnovy konania, je v zásade oprávnený zaoberať sa iba tými výrokmi,

pri ktorých sa navrhovateľ domáha povolenia obnovy konania. To znamená, že iba pri tých

výrokoch rieši súd otázku, či v návrhu uvedené skutočnosti alebo dôkazy by samy osebe

alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi už známymi mohli odôvodniť ich zmenu.

Skutočnosťou predtým neznámou sa rozumie objektívne existujúci jav, ktorý je v tej istej

veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Nové skutočnosti

v konaní o povolení obnovy konania treba zvyčajne preukázať novými dôkazmi. Predtým

neznámym dôkazom sa naopak rozumie dôkaz, ktorý nebol vykonaný v pôvodnom konaní,

ale aj dôkaz síce v pôvodnom konaní vykonaný, ale s novým obsahom. Ak by v dôsledku

tohto dôkazu došlo k podstatnej zmene výpovede svedka, predmetom hodnotenia musí byť

aj okolnosť, pre ktorú došlo k obsahovej zmene dôkazu. Postup podľa

súvisí s uplatňovaním práv fyzických osôb v konaní pred Európskym súdom pre ľudské

práva na základe Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V zmysle § 394

ods. 5 musí byť skutočnosť, že porušenie povinnosti policajta alebo prokurátora,

sudcu alebo prísediaceho v pôvodnom konaní je trestným činom, zistená právoplatným

rozsudkom.

Odsúdeným prezentované skutočnosti v návrhu a následné dokazovanie na verejnom

zasadnutí však samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi už známymi

nijako neodôvodňovali zmenu výrokov o vine a treste vo vzťahu k spáchanému skutku.

Odsúdený D. E. už v pôvodnom konaní v rámci odvolacieho konania pred odvolacím

súdom rovnako argumentoval, čo sa týka zaistených dávok drogy a opieral odvolacie

dôvody proti rozhodnutiu I. stupňa na nevedomosti obžalovaného o presnom množstve

drogy a na kvalite metamfetamínu. Domáhal sa prekvalifikovania konania vzhľadom

na trhovú hodnotu drogy a chýbajúce zavinenie zo strany obžalovaného a poukázal

na stanovisko Krajského súdu Prešov v trestnej veci pre podobný trestný čin

(zločin nedovolenej výroby omamných a psychotrop. látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d) Tr.zákona). Súd teda

po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že v danom prípade neboli zistené žiadne nové

okolnosti a skutočnosti súdu skôr neznáme, ktoré by mohli sami osebe alebo v spojení

so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine, alebo

vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu

alebo k pomerom páchateľa. Z obsahu podaného návrhu na dovolanie je zrejmé vyvodiť,

že odsúdený sa svojim návrhom domáhal tých istých dôvodov, ktoré odôvodnil už v odvolaní

proti rozsudku II. Stupňa, ktoré mu boli v odvolacom konaní na Krajskom súde v Trenčíne

zamietnuté. Na margo veci súd uvádza, že rozdeľovať celé množstvo drog podľa

jednotlivých dávok a podľa jednotlivých koncentrácií vzhľadom na percentuálne zloženie

metamfetamínu nie je možné, pretože obžalovaný drogy prepravoval ako kuriér vo veľkom

množstve, ktoré sa predáva ako celok. Naviac nie je objektívne možné vychádzať

zo stanoviska národnej protidrog. jednotky a konkrétne vymedziť jednu cenu za akú

sa množstvo drogy v celku predáva, pretože v rámci jednotlivých regiónov Slovenska nie sú

ceny jednotné, tak ako nemôžme povedať o jednotlivých dávkach drogy, že by sa predávali

len dlhodobo drogovo závislým, od čoho sa odvíja aj množstvo spotrebovanej drogy

na dávku pre jednotlivých spotrebiteľov. Súd poukazuje tiež na tú skutočnosť, že toto

stanovovanie výšky škody v zmysle § 126 Tr. zákona je pri drogových deliktoch už dávno

prekonaná a podľa názoru súdu je dôležitá spoločenská nebezpečnosť konania s poukazom

na množstvo drog, ktoré sa snaží kuriér alebo dealer previesť, resp. odpredať ďalším

osobám a vychádzať pri výške stanovenia škody len zo škody majetkovej nie je namieste.

Preto z vyššie uvedenými dôvodmi odsúdeného v návrhu na povolenie obnovy konania

sa súd absolútne nestotožnil a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto

uznesenia.“

Krajský súd v tejto súvislosti v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:

„Pokiaľ ide o námietku odsúdeného, týkajúcu sa hodnoty zaisteného množstva drogy,

k tomu senát krajského súdu uvádza, že rozsahom trestnej činnosti sa už v pôvodnom konaní

zaoberali súd prvého stupňa i odvolací súd a v dovolacom konaní aj Najvyšší súd

Slovenskej republiky. Ani dovolací súd nezistil v tomto smere žiadne pochybnosti, pričom

potvrdil aj správnosť právnej kvalifikácie, tak ako ju ustálil súd prvého stupňa. Teda v

tomto smere sa nadriadený súd stotožnil s názorom súdu prvého stupňa vtom, že nejde o

novú skutočnosť súdu skôr neznámu, ktorá by mohla sama osebe, alebo v spojení so

skutočnosťami už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine a treste v prospech

odsúdeného.“

Odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu v kontexte sťažovateľovi

známych dôvodov zamietnutia jeho návrhu na obnovu konania uvedených už v uznesení

okresného súdu nie je podľa názoru ústavného súdu v rozpore so zárukami vyplývajúcimi

zo základného práva na súdnu ochranu (m. m. ). Reálne garantovanie

a uplatnenie základného práva na súdnu ochranu v konaní o obnovu konania totiž

neznamená, aby všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory strany trestného

konania, ktorá sa domáha jeho obnovy (napr. ).

V súvislostiach prvej sťažnostnej námietky ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť,

že obsahovo totožná námietka toho istého sťažovateľa týkajúca sa nedostatočného

odôvodnenia uznesenia krajského súdu č. k. -485 z 28. februára 2011

vo vzťahu k nesprávnemu určeniu hodnoty zaisteného množstva drogy bola predmetom

prieskumu ústavným súdom už v konaní vedenom pod sp. zn. . Sťažovateľ

v tomto konaní namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru uznesením

krajského súdu č. k. -485 z 28. februára 2011, ktorým bolo zamietnuté

odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn. . Ústavný súd

v tejto veci rozhodol uznesením č. k. -14 z 31. mája 2011 tak, že sťažnosť

odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Z obsahu tohto uznesenia ústavného súdu,

ako aj z príloh doručených sťažovateľom ústavnému súdu v tomto skoršom konaní

je zrejmé, že sťažnostná námietka týkajúca sa určenia hodnoty množstva zaistenej drogy

bola predmetom súdneho prieskumu všeobecných súdov už v pôvodnom trestnom konaní,

ako na to správne poukázali okresný súd aj krajský súd v uzneseniach, ktorých prieskum

je predmetom tohto konania ústavného súdu.

Ústavnú súd napokon opätovne poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa

ktorej úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je ani chrániť

občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi

do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

(). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou vo veciach podliehajúcich právomoci

všeobecných súdov ().

K súvisiacej námietke týkajúcej sa nerealizovania sťažovateľom navrhnutého

postupu podľa konajúcimi všeobecnými súdmi ústavný súd

nezistil taký zásah do práv sťažovateľa, ktorý by výrazne vybočoval z ústavných limitov

základného práva na súdnu ochranu.

Podľa ak pre rozhodnutie o návrhu na povolenie

obnovy konania treba na preverenie jeho dôvodnosti niektorú okolnosť vopred objasniť,

vykoná potrebné vyšetrenie predseda senátu alebo na jeho žiadosť niektorý iný orgán činný

v trestnom konaní. Pre takéto vyšetrenie platia ustanovenia o dokazovaní podľa šiestej hlavy

prvej časti.

Z textu citovaného ustanovenia vyplýva, že odpoveď na otázku,

či je pre posúdenie dôvodnosti návrhu na obnovu konania potrebné vopred objasniť určitú

okolnosť a na tento účel vykonať potrebné vyšetrenie, je vo výlučnej kompetencii

konajúceho všeobecného súdu. Z odôvodnenia rozhodnutí oboch súdov posudzujúcich

návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania vyplýva, že tvrdenia sťažovateľa

v súvislosti s určením hodnoty množstva zaistenej drogy nepovažovali konajúce súdy

za skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, a teda za skutočnosti odôvodňujúce podľa

povolenie obnovy konania, pričom k tomuto záveru mohli

dospieť aj bez potreby vykonania ďalšieho šetrenia prostriedkami dokazovania podľa šiestej

hlavy prvej časti . Za daných okolností nie je možné v nerealizovaní

postupu podľa identifikovať taký zásah do práv

sťažovateľa, ktorý by mal za následok porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa . Tento záver dostatočne zrozumiteľne vyplýva tak z odôvodnenia

uznesenia okresného súdu, ako aj z odôvodnenia uznesenia krajského súdu, preto samotná

skutočnosť, že sa konajúce súdy osobitne nezaoberali v odôvodnení svojich rozhodnutí

aj otázkou nevykonania ďalšieho šetrenia, nesignalizuje prekročenie rámcov ústavnosti

ani vo vzťahu k náležitému odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

2. Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľa týkajúcej sa straty účinnosti časti

právneho predpisu na základe nálezu ústavného súdu zaujal stanovisko iba krajský súd,

keďže v konaní pred okresným súdom sťažovateľ tento dôvod obnovy konania neuplatnil.

Krajský súd v tejto súvislosti uviedol:

«Nález Ústavného súdu SR z 23. 11. 2012 publikovaný z Zbierke

, týkajúci sa „protiústavnosti„ v časti ustanovenia

Tr. zák. (veta za bodkočiarkou) nie je skutočnosť alebo dôkaz skôr neznámy, tak ako to má

na mysli ustanovenie Nález Ústavného súdu SR, že právny predpis,

jeho časť alebo niektoré jeho ustanovenie nie je v súlade sústavou, nemôže byť novou

skutočnosťou v zmysle , pretože podmienky obnovy konania podľa

sa netýkajú zmeny právneho stavu, teda zmeny zákonných podkladov

posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu.

Ak bol podaný návrh na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá skončila

právoplatným rozhodnutím, ktorý návrh vychádza len zo skutočností predpokladaných

v ustanovení o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, je splnenie podmienok obnovy konania konštatované už v tomto ustanovení

(v zásade ide o dôvod obnovy konania „ex lege“). Preto nie je potrebné, aby súd v tomto

prípade skúmal aj splnenie podmienok uvedených v ods. l (zhodné stanovisko

trestno-právneho kolégia Najvyššieho súdu SR Tpj 44/2013 zo dňa 26. 11. 2013 bod I. a

II.).

V predmetnej veci však napriek vyššie uvedenému nebolo možné povoliť obnovu

konania, pretože protiústavná časť ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák. v znení účinnom pred

21. 12. 2012, bola vo veci konajúcim súdom pri ukladaní trestu negovaná použitím

ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zak. o mimoriadnom znížení trestu. Súd v tomto prípade mohol

v zákonom ustanovenom rozsahu znížiť trest až pod dolnú hranicu trestnej sadzby trestu

odňatia slobody ustanovení: v osobitnej časti už v pôvodnom konaní.

Zníženie trestnej sadzby sa teda neodvíjalo od dolnej hranice určenej podľa § 41 ods. 2

Tr. zák. v znení účinnom pred 21. 12. 2012 v časti l. vety za bodkočiarkou. Súd teda mohol

využiť celú časť sadzby (aj pod asperačne zvýšenou spodnou hranicou) a uložiť dokonca aj

nižší trest, ako je uvedený v osobitnej časti .

V tomto prípade preto možnosť dôslednej individualizácie trestu súdom (a teda ani

identické právo obžalovaného) odňaté nebolo. Preto v tomto prípade v konečnom dôsledku

nemožno hovoriť o „protiústavne“ uloženom treste. Ustanovenie

v znení neskorších predpisov v spojení s nálezom Ústavného súdu SR z 28. l1. 2012 sp. zn.

sa pri rozhodovaní o návrhu na povolenie obnovy konania v tomto prípade

nepoužije, pretože ústavne nesúladné účinky ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák. v znení

účinnom pred 21. 12. 2012 v časti prvej vety za bodkočiarkou, na prejednávanú vec

nedopadli (zhodné stanovisko trestno-právneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 26.11.2013 -bod III.).»

Podľa ak súd v trestnom konaní vydal

na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa , rozsudok,

ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho

predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa

ustanovení .

Výklad ustanovenia podaný vo veci krajským

súdom považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľný. Krajský súd podstatnú časť svojej

argumentácie oprel o závery stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, prostredníctvom ktorého došlo k zjednoteniu rozhodovacej praxe

všeobecných súdov tak, že v prípade rozhodovania o návrhu na povolenie obnovy konania

vo veci, ktorá sa skončila právoplatným rozhodnutím, ktorý vychádza len zo skutočností

predpokladaných v ustanovení , je splnenie podmienok

obnovy konania konštatované už v tomto ustanovení, a z tohto dôvodu všeobecný súd

rozhodujúci o návrhu na povolenie obnovy konania už nemôže skúmať splnenie iných

podmienok uvedených v a obnovu konania musí povoliť

podľa z dôvodu uvedeného v zákona

o ústavnom súde. Výnimkou z tohto právneho názoru je prípad, ak pri ukladaní trestu

odňatia slobody pri trestnej sadzbe trestu odňatia slobody upravenej podľa § 41 ods. 2

v znení účinnom do 21. decembra 2012 („asperačná zásada“, pozn.) boli

použité ustanovenia alebo ods. 2 písm. a) až c) alebo písm. e)

o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody. V takomto prípade nedôjde k aplikácii § 41b

ods. 1 .

Z napadnutého uznesenia krajského súdu, ako aj z obsahu sťažnosti vyplýva,

že konajúce súdy pri ukladaní trestu sťažovateľovi v pôvodnom trestnom konaní aplikovali

tak v znení účinnom do 21. decembra 2012, ako aj (okrem

ďalších ustanovení , pozn.) , t. j. použili

ustanovenia upravujúce mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody. Vo veci sťažovateľa

teda došlo k právnej situácii, ktorú predpokladá bod III stanoviska trestnoprávneho kolégia,

s ktorého obsahom sa konajúci krajský súd stotožnil.

Na základe uvedeného ústavný súd zastáva názor, že krajský súd rozhodujúci

o sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu okresného súdu uplatnil ústavne

konformný výklad príslušných ustanovení a ,

keď sťažnosť sťažovateľa zamietol. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoje

skoršie rozhodnutie vydané v konaní vedenom pod sp. zn. , v ktorom sa

k právnym východiskám bodu III stanoviska trestnoprávneho kolégia prihlásil.

Za daných okolností nič nesignalizuje, že by napadnutým uznesením krajského súdu

mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti

pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1

dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba

bezpochyby považovať aj obnovu konania (, m. m. A. B.

v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru),

pretože rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo zamietnutí návrhu na povolenie

obnovy konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho

charakteru alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto

ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho

konania [pozri aj Svák, J.: Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny

štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina 2003. s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti

poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. mája 1985,

Décisions et raports, č. 60 ()].

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími návrhmi

formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti (zrušenie napadnutých rozsudkov, návrh

na priznanie náhrady trov konania, návrh na priznanie finančného zadosťučinenia)

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2014