Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 30/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-66

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť B. S., ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 14. augusta 2013 a postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 21. júna 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2013

doručená sťažnosť B. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa v spojení s

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 14. augusta 2013 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie krajského súdu“) a postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 21. júna 2013 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie okresného súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 5. októbra 2011 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 14. decembra 2011 uznaný za vinného zo spáchania zločinu nedovolenej

výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania

a obchodovania s nimi podľa , a ako účastník

podľa , za čo mu bol okrem iného uložený súhrnný

trest odňatia slobody vo výmere sedem rokov za použitia ustanovenia § 172 ods. 1, § 36

písm. j), § 42 ods. 1, § 41 ods. 2 (tzv. „asperačná zásada“) a § 39 ods. 1 a 3 písm. e)

.

Návrhom doručeným okresnému súdu 12. februára 2013 sa sťažovateľ domáhal

povolenia obnovy konania, pričom za skutočnosť súdu skôr neznámu považoval nález

ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012, ktorým bol vyslovený

nesúlad tzv. „asperačnej zásady“ ( slová v texte za

bodkočiarkou) s . Okresný súd uznesením sp. zn. z 21. júna

2013 návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietol, keďže nezistil splnenie

podmienok obnovy konania podľa .

Okresný súd v napadnutom uznesení najmä uviedol:

«Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú

najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine

alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti

činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore

s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od

uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom

páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Konanie o povolení obnovy konania sa obmedzuje na zistenie, či vyšli najavo

skutočnosti alebo dôkazy uvedené v citovanom ustanovení. V konaní o povolení obnovy

konania nemôže súd preskúmavať, či sa súd pri rozhodovaní vyrovnal so všetkými

okolnosťami a s obhajobou odsúdeného, či rešpektoval zásadu bezprostrednosti a ústnosti

pri dokazovaní, a pod. V konaní o povolení obnovy nemôže súd preskúmavať vecnú

správnosť rozsudku vydaného v základnom konaní. Toto konanie sa v zmysle § 394 ods. 1

obmedzuje predovšetkým na riešenie otázky, či návrh na povolenie

obnovy konania obsahuje skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú pre súd nové, skôr neznáme.

Pri obnove konania sa rozhoduje, či nové skutočnosti a dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré

vyšli najavo až po právoplatnosti pôvodného rozsudku, môžu odôvodniť iné rozhodnutie,

než aké bolo urobené v pôvodnom konaní. Povinnosťou súdu v konaní o povolení obnovy

konania je teda skúmať správnosť právoplatného rozsudku súdu v tom rozsahu, či nové

skutočnosti alebo dôkazy sú také závažné, že odôvodňujú zásah do právoplatnosti

a nezmeniteľnosti rozsudku vydaného súdom v pôvodnom konaní.

Dňa 21. 12. 2012 bol v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 428/2012

publikovaný nález ÚS SR sp. zn. zo dňa 28. 11. 2012. V zmysle uvedeného

nálezu dňa 21. 12. 2012 stratilo účinnosť ustanovenie v časti

„súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia

slobody“.

Podľa o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „ZOÚS“) ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr

stratil účinnosť v zmysle , rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale

nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého

ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení .

V prvom rade súd považuje za potrebné vyjasniť vzťah ustanovenia § 41b ods. 1

ZOÚS a ustanovenia . Podľa názoru súdu ustanovenie

je vo vzťahu k ustanoveniu ZOÚS

ustanovením lex specialis. V opačnom prípade, keby sme vychádzali čisto z ustanovenia

§ 41b ods. 1 ZOÚS, ako dôvodu na povolenie obnovy konania, dostali by sme sa do

právneho stavu, keby sa obnova konania povoľovala nie podľa príslušných ustanovení

upravujúcich inštitút obnovy konania v zmysle a nasl. , ale podľa

ustanovenia iného právneho predpisu. Takéto prísne formalistické chápanie právnej normy

(§ 41b ods. 1 ZOÚS) a jej aplikovanie na obnovu konania by nútilo konajúci súdu

obchádzať ustanovenie , a neskúmať tak splnenie druhej

podmienky prezumovanej v tomto ustanovení, a to napriek tomu, že § 41b ods. 1 ZOÚS

priamo odkazuje na postup súdu podľa príslušných ustanovení

upravujúcich obnovu konania. Týmto postupom by bola súdu odňatá možnosť dispozičného

rozhodovania o mimoriadnom opravnom prostriedku, možnosť (a zároveň povinnosť)

rozhodnúť nezávisle a nestranne, rešpektujúc zásadu individuálnej trestnej zodpovednosti.

Podľa názoru súdu v konaní o povolení obnovy konania musí súd vždy skúmať, či sú

splnené všetky podmienky obnovy uvedené v , pretože len v

prípade, že sú tieto splnené kumulatívne, môže súd rozhodnúť o povolení obnovy konania.

Je nepochybné, že rozhodnutie ÚS SR je skutočnosťou súdu skôr neznámou, ktorá má za

následok splnenie prvej podmienky pre povolenie obnovy konania v zmysle § 394 ods. 1

, avšak bez ďalšieho sama o sebe nemôže byť podkladom pre

rozhodnutie súdu o povolení obnovy konania. Súd preto v prejednávanom prípade skúmal,

či táto nová skutočnosť (nález ÚS SR) môže mať za následok priaznivejšie rozhodnutie pre

odsúdeného vo vzťahu k uloženému trestu (či je teda povolenie obnovy konania z hľadiska

primeranosti uloženého trestu opodstatnené, alebo nie).

Z vyššie uvedeného je potom zrejmé, že nález ÚS SR je novou skutočnosťou súdu skôr

neznámou (čím je splnená prvá podmienka uvedená v ),

pričom pre povolenie obnovy konania bolo v prejednávanom prípade nutné zistiť, či

vzhľadom na stratu účinnosti časti ustanovenia je pôvodne

uložený trest v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo

uložený druh trestu je v zrejmom rozpore s účelom trestu (čím by bola splnená aj druhá

podmienka pre povolenie obnovy konania v zmysle ).

B. S. bol v pôvodnom konaní uložený trest odňatia slobody vo výmere sedem rokov,

za použitia § 172 ods. 1, § 36 písm. j), § 42 ods. 1, § 41 ods. 2, a § 39 ods. 1, ods. 3 písm. e)

. Podľa za uvedený trestný čin možno

uložiť trest odňatia slobody v rozmedzí od štyroch rokov do desiatich rokov. Súd v

pôvodnom konaní prihliadol na jednu poľahčujúcu okolnosť, pričom nezistil žiadnu

priťažujúcu okolnosť, preto v zmysle , bola v zmysle

tohto ustanovenia trestná sadzba upravená na štyri roky až osem rokov. Vzhľadom na

skutočnosť, že súd v tomto prípade ale ukladal trest súhrnný, v zmysle § 42 ods. 1 a § 41

ods. 2 sa trestná sadzba v konečnom dôsledku upravila na štyri roky až

desať rokov a osem mesiacov. V zmysle ustanovenia asperačnej zásady, ktorá po náleze ÚS

SR stratila účinnosť, bol súd povinný ukladať trest odňatia slobody nad sedem rokov a štyri

mesiace (nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody).

Pri ukladaní trestu v tomto prípade súd zároveň aplikoval ustanovenie § 39 ods. 1,

ods. 3 písm. e) , a použil teda ustanovenie upravujúce mimoriadne

zníženie trestu. V tejto súvislosti súd považuje za potrebné uviesť, že v prípade aplikácie

súd ale musí vychádzať z trestnej sadzby uvedenej

v osobitnej časti (nesmie uložiť trest kratší ako šesť mesiacov, ak je

v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody menej

ako päť rokov).

Z uvedeného je potom zrejmé, že v prípade použitia ustanovení o mimoriadnom

znížení trestu súd v pôvodnom konaní vychádzal z trestnej sadzby štyri roky až desať rokov

(ustanovenej v osobitnej časti ), a nie z trestnej sadzby upravenej časťou

asperačnej zásady, ktorá po náleze US SR stratila účinnosť. Súd tak aj v pôvodnom konaní

mohol odsúdenému B. S. uložiť trest odňatia slobody vo výmere minimálne šesť mesiacov.

V pôvodnom konaní teda súd pri ukladaní trestu odňatia slobody vychádzal z trestnej

sadzby štyri roky až desať rokov, teda z takej trestnej sadzby, z ktorej by súd vychádzal aj

po náleze ÚS SR o nesúlade časti asperačnej zásady s Slovenskej

republiky.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že v tomto prípade súd nemal preukázané, že by boli

kumulatívne splnené obidve podmienky pre povolenie obnovy konania tak, ako to uvádza

. V tomto prípade síce súd zistil existenciu novej

skutočnosti súdu skôr neznámej (splnenie prvej podmienky), avšak nezistil splnenie druhej

podmienky, t. j. že by nové rozhodnutie mohlo byť pre odsúdeného B. S. priaznivejšie (že by

bola použitá pre neho priaznivejšia trestná sadzba, než ktorá bola použitá pri pôvodnom

rozhodovaní o treste). Tak v pôvodnom, ako aj v potenciálne novom konaní (po strate

účinnosti časti asperačnej zásady) by bola použitá rovnaká trestná sadzba, t. j. štyri roky až

desať rokov. Povolenie obnovy konania v prípade odsúdeného B. S. by tak v zmysle § 394

ods. 1 prichádzalo do úvahy len vtedy, ak by v pôvodnom konaní bola

použitá trestná sadzba, ktorá je pre neho menej priaznivá, čo však nie je tento prípad.

Podľa súd návrh na povolenie obnovy konania

zamietne, ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394.

Nezmeniteľnosť a záväznosť rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť, je jednou

zo záruk právnej istoty. Náprava rozhodnutia sa spravidla môže docieliť v riadnom

dvojinštančnom postupe formou odvolania ako riadneho opravného prostriedku. Výnimkou

z tohto pravidla sú mimoriadne opravné prostriedky, ktorými možno dosiahnuť nápravu

právoplatných rozhodnutí, medzi ktoré zaraďuje aj obnovu konania.

Povolenie obnovy konania je v zásade prípustné za splnenia podmienok uvedených v § 394

. Súd musí preto najprv skúmať existenciu nových skutočností alebo

dôkazov, ktoré neboli súdu skôr známe a až následne zisťovať, či takéto nové skutočnosti

alebo dôkazy sami o sebe, alebo v spojení so skutočnosťami, či dôkazmi známymi súdu už

predtým, môžu odôvodniť iné rozhodnutie týkajúce sa viny alebo trestu než v pôvodnom

konaní. Súd teda nemôže bez ďalšieho prevziať nové skutočnosti či dôkazy, bez toho, aby

ich hodnotil vo vzťahu k skutočnostiam a dôkazom, z ktorých vzišlo pôvodné rozhodnutie.

Nie každá nová skutočnosť či dôkaz sú tak spôsobilé vyvolať následky prezumované v § 394

ods. 1 .

Každý návrh na povolenie obnovy konania treba posudzovať individuálne

a prihliadnuť na všetky skutočnosti a dôkazy, ktoré boli známe už v pôvodnom konaní,

a ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti pôvodného rozhodnutia. Podľa názoru súdu na

nález ÚS SR, ako aj stanovisko predsedu trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky nemožno nazerať cez prizmu čisto formalistického chápania, len aby

sa učinilo za dosť nálezu ÚS SR, ale je potrebné skúmať, či v konkrétnom prípade je návrh

na povolenie obnovy konania z hľadiska primeranosti trestu opodstatnený, alebo nie, a to

za preskúmania splnenia všetkých podmienok uvedených v .

Na základe vyššie uvedených skutočností musí súd konštatovať, že v tomto prípade

odsúdený B. S. nepreukázal (a súd ani nezistil), splnenie podmienok pre povolenie obnovy

konania v zmysle . Nové rozhodnutie z pohľadu

primeranosti trestu by v tomto prípade nebolo pre odsúdeného priaznivejšie, pretože

v pôvodnom konaní súd pri ukladaní trestu vychádzal z rovnakej trestnej sadzby, ako by

tomu bolo aj v prípade straty účinnosti časti asperačnej zásady. Súd taktiež poznamenáva,

že v pôvodnom konaní bol odsúdenému ukladaný trest súhrnný, teda trest aj za iný ním

spáchaný trestný čin. Podľa názoru súdu preto pôvodne uložený trest nebol neprimeraný,

tak ako to uviedol odsúdený B. S. vo svojom návrhu.»

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej

rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. zo 14. augusta 2013 tak, že ju

zamietol. Krajský súd v napadnutom uznesení okrem iného poukázal na ustanovenie § 394

ods. 1 a v tejto súvislosti uviedol, že „esenciálnou zložkou povolenia

obnovy konania je splnenie dvoch základných podmienok a to v danom prípade skutočnosť,

či vyšla najavo nová skutočnosť alebo dôkaz súdu skôr neznámy, ktorý by mohol sám o sebe

alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie

o vine alebo o treste, čo v danom prípade nepochybne splnené bolo a to rozhodnutím ÚS

SR, o ktoré opiera odsúdený svoj návrh.

Druhou zložkou, ktorá musí byť súčasne kumulatívne splnená je skutočnosť, že

prvostupňový súd musí skúmať aj pôvodne uložený trest a to z pohľadu zrejmého nepomeru

závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, k účelu trestu, závažnosti činu. Tak ako

vyplýva z rozhodnutia prvostupňového súdu tento konštatuje, že došlo v danom prípade

k splneniu síce prvej podmienky, avšak nezistil v danom prípade splnenie druhej podmienky

a to zrejmý nepomer trestu k zákonom stanoveným predpokladom. Prvostupňový súd veľmi

podrobne a správne, podľa názoru krajského súdu, zhodnotil pôvodne uložený trest

odsúdenému z hľadiska jeho primeranosti a túto argumentáciu si i krajský súd v plnom

rozsahu osvojuje a konštatuje, že v danom prípade prvostupňový súd postupoval správne,

keď nezistil splnenie zákonných predpokladov tejto druhej okolnosti potrebnej na povolenie

obnovy konania. V tejto súvislosti krajský súd konštatuje, že v pôvodnom konaní sa tak

prvostupňový súd ako i neskôr odvolací súd riadne a dôsledne v súlade so zásadami pre

ukladanie trestov vysporiadal s individualizáciou trestu v prípade odsúdeného, kde pri

určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadal na spôsob spáchania činu, jeho následok,

mieru zavinenia, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, osobu páchateľa, ako i na

možnosti nápravy. Z odôvodnenia týchto rozsudkov je zrejmé, že súdy oboch stupňov sa

s týmito požiadavkami v danom konkrétnom prípade veľmi zodpovedne vysporiadali a že

v danom prípade prvostupňový súd konajúci o obnove konania nezistil žiadne nedostatky,

ktoré by bránili v danom prípade dostatočne individualizácii trestu. Tu súdy v pôvodnom

konaní nevychádzali z mechanického postupu pri rozhodovaní o treste. Práve naopak, súdy

zhodnotili všetky okolnosti prípadu a vrátane skutočnosti, že v danom prípade bol ukladaný

trest súhrnný, čo je tiež podľa názoru krajského súdu veľmi dôležitá okolnosť, teda nebol

ukladaný iba za jednu trestnú činnosť, ale bol ukladaný za viac trestných činov. Podľa

názoru krajského súdu by návrh na povolenie obnovy konania bolo možné v danom

konkrétnom prípade povoliť jedine v tom prípade, ak by trest, ktorý bol obžalovanému

uložený, bol neprimerane prísny a bol by odôvodnený v rozpore s účelom trestu. V tomto

prípade však krajský súd takéto splnenie podmienky v súlade s rozhodnutím prvostupňového

súdu nezistil a trest uložený v pôvodnom konaní považuje i krajský súd za trest vydaný

v súlade so všetkými zákonnými ustanoveniami, ktoré upravujú účel trestu a jeho význam.“.

Sťažovateľ s poukazom na § 41b ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) tvrdí, že v jeho trestnej veci bolo povinnosťou všeobecných súdov povoliť obnovu

konania. V súvislosti s týmto tvrdením sťažovateľ poukazuje na stanovisko predsedu

trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

JUDr. Haralada Stiffela k postupu súdu prvého stupňa vo vzťahu k vykonaniu nálezu

ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012.

Sťažovateľ argumentuje v prospech povolenia obnovy konania, poukazuje tiež na

, podľa ktorého trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa

zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre

páchateľa priaznivejšie.

Sťažovateľ zastáva názor, že ak všeobecné súdy rozhodujúce o povolení obnovy

konania v jeho trestnej veci nerešpektovali , tak sú ich

rozhodnutia protiústavné, pričom navyše poukazuje na skutočnosť, že napadnuté

rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu sú odlišné od rozhodnutí iných všeobecných

súdov v Slovenskej republike týkajúcich sa povolenia obnovy konania v súvislosti

s nálezom ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012, ktoré obnovu

konania povolili len s poukazom na predmetný nález ústavného súdu a jeho dopad na trestné

veci v zmysle . Sťažovateľ ako príklady odlišnej

rozhodovacej praxe všeobecných súdov poukazuje na tieto rozhodnutia:

rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 30. apríla 2013, rozhodnutie

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 15. mája 2013, rozhodnutie krajského

súdu sp. zn. zo 7. mája 2013, rozhodnutie Okresného súdu Partizánske sp.

zn. , rozhodnutie Okresného súdu Topoľčany sp. zn. , rozhodnutie

Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. z 3. júna 2013, rozhodnutie

Okresného súdu Trnava sp. zn. z 2. mája 2013, rozhodnutie Okresného súdu

Poprad sp. zn. z 23. mája 2013, rozhodnutie Okresného súdu Bánovce nad

Bebravou sp. zn. z 23. apríla 2013, rozhodnutie Okresného súdu Partizánske sp.

zn. z 2. apríla 2013 a rozhodnutie Okresného súdu Pezinok sp. zn.

z 22. apríla 2013.

Sťažovateľ tvrdí, že „súd povoliť obnovu konania mal podľa ustanovení Trestného

poriadku v spojitosti s § 41b ods. 1 ZoÚS, pretože v tomto zákone ide predovšetkým o to,

aby sa z rozsudku odstránila protiústavná časť, pretože táto z toho rozsudku robí

protiústavný a na základe protiústavného rozsudku vykonávam protiústavný trest, teda

protiústavne je na mne obmedzovaná sloboda, ktorú zaručuje a tento stav trvá. Preto

je nutné obnoviť konanie a v novom konaní vyniesť nový trest (hoci aj taký istý), ale je nutné

v ňom uplatniť SR a T. Z. ktoré určujú jeho pôsobnosť. To

umožňuje ak rozsudok nebol vykonaný, rozhodnúť v prospech páchateľa a na základe zmeny

zákona vyvolanej nálezom Ústavného súdu SR, aj keď k nej došlo po spáchaní trestného

činu a po odsúdení páchateľa.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľa navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd vo Zvolene vo svojom rozhodnutí v konaní vedenom pod sp. zn.

-14 a taktiež Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.

porušil sťažovateľove základné práva podľa SR a taktiež

porušili čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru na ochranu základných ľudských práv a slobôd,

právo na spravodlivé súdne konanie a princíp právnej istoty vychádzajúc z čl. 1 ods. 1

SR. Pretože porušenie základného práva spôsobili okresný ako aj krajský súd

Ústavnému súdu SR navrhujem, aby zrušil rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici

a prikázal vec znova prerokovať a rozhodnúť.

Ďalej navrhujem, aby mi Ústavný súd SR priznal primerané finančné zadosťučinenie

pre spôsobené ťažkosti porušením mojich základných práv a to v sume 2.000,- EURO od

Okresného súdu vo Zvolene, ktoré je povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

nálezu, a sumu 3.000,- EURO od Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktoré je povinný

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Sťažovateľ zároveň požiadal aj o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred

ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú

dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa ak sa návrh neodložil alebo neodmietol,

prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí

návrhu.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

v spojení s a práva podľa dohovoru napadnutými uzneseniami

okresného súdu a krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

1. K namietanému porušeniu základných práv a slobôd postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 21. júna 2013

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľ mal podľa príslušných ustanovení právo podať proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažnosť (čo aj urobil), o ktorej bol oprávnený a aj

povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti

sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv a slobôd postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 14. augusta

2013

Kľúčová námietka sťažovateľa je založená na tvrdení, že krajský súd mal vyhovieť

jeho sťažnosti a povoliť obnovu konania v jeho trestnej veci bez ďalšieho, keďže

postačujúcim dôvodom na povolenie obnovy konania bola skutočnosť, že mu bol

v pôvodnom konaní uložený trest odňatia slobody za použitia asperačnej zásady, ktorá bola

následne nálezom ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012 vyhlásená

za nesúladnú s , a z tohto dôvodu bolo potrebné aplikovať (len) zákona

o ústavnom súde a obnovu konania povoliť.

Podľa ak súd v trestnom konaní vydal na

základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa , rozsudok,

ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho

predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa

ustanovení .

Ústavný súd sa v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti

oboznámil s obsahom stanoviska Trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu (ďalej len

„stanovisko trestnoprávneho kolégia“) sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013.

V stanovisku trestnoprávneho kolégia sa najmä uvádza:

«I. Ustanovenie upravuje podmienky obnovy

konania, ktoré sa týkajú nedostatkov skutkových zistení, vrátane osoby páchateľa – ako

skutočnosti alebo dôkazov súdu skôr neznámych, ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti

rozhodnutia. Netýkajú sa zmeny právneho stavu, t. j. zákonných podkladov posudzovania

trestnosti činu a ukladania trestu. Nález Ústavného súdu SR, že právny predpis, jeho časť

alebo niektoré ustanovenie nie je v súlade s , preto nemôže byť „novou

skutočnosťou súdu skôr neznámou“ v zmysle a tým len jednou

z podmienok obnovy konania, ale ak bol z tohto dôvodu podaný návrh na obnovu konania,

je dôvodom obnovy konania „ex lege“, t. j. na základe

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov.

II. Ak je podaný návrh na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá sa skončila

právoplatným rozhodnutím, ktorý vychádza len zo skutočností predpokladaných

v ustanovení o organizácii ústavného súdu, je splnenie

podmienok obnovy konania konštatované už v tomto ustanovení. Preto súd už nemôže

skúmať splnenie iných podmienok uvedených v , ale obnovu

konania povolí podľa z dôvodu uvedeného v

v znení neskorších predpisov.

III. Ak bolo použité ustanovenie podľa § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písmeno a) až c)

alebo písm. e) o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody vo vzťahu

ku trestnej sadzbe trestu odňatia slobody upravenej podľa

v znení účinnom do 21. decembra 2012, ustanovenie

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, , o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov, v spojitosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. , vyhláseného v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky pod číslom 428/2012, 21. decembra 2012, sa nepoužije.

Dôvody:

Účinky použitia ustanovenia v znení účinnom pred

21. decembrom 2012, časti prvej vety za bodkočiarkou, sú negované použitím ustanovenia

alebo ods. 2 písm. a) až c) alebo písm. e) . Sprísnená trestná

sadzba v tomto prípade nebola použitá, a to pre jej neprimeranú prísnosť vzhľadom na

okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa, alebo nebola použitá z iného zákonom určeného

dôvodu. Súd v týchto prípadoch mohol v zákonom ustanovenom rozsahu znížiť trest až pod

dolnú hranicu trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovenú v osobitnej časti Trestného

zákona, teda zníženie sa neodvíjalo od dolnej hranice trestnej sadzby určenej podľa § 41

ods. 2 v znení účinnom do 21. decembra 2012, časti prvej vety za

bodkočiarkou. Súd teda mohol využiť celú časť sadzby pod asperačne zvýšenou spodnou

hranicou a uložiť (s prílušným obmedzením) ešte aj nižší trest (k tomu pozri aj rozhodnutie

13. publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdu súdov Slovenskej

republiky čiastka 1/2013).

V takom prípade sa ustanovenie v znení neskorších

predpisov v spojení s nálezom Ústavného súdu z 28. novembra 2012, sp. zn.

, nepoužije, nakoľko ústavne nesúladné účinky ustanovenia § 41 ods. 2

v znení účinnom do 21. decembra 2012, časti prvej vety za bodkočiarkou,

na dotknuté prípady nedopadli, preto návrh na obnovu konania podaný na základe

uvedeného nálezu ústavného súdu treba zamietnuť podľa »

Ústavný súd oceňuje, že najvyšší súd (resp. jeho trestnoprávne kolégium) aj

v súvislosti s právnym problémom nastoleným v sťažnosti sťažovateľa uplatnil svoje

oprávnenie zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov vyplývajúce mu z príslušných ustanovení zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov [najmä § 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b) a § 22], pričom poukazuje na svoju

konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax

všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov,

resp. najvyššieho súdu (obdobne napr. , ). Navyše, s právnymi

východiskami, na ktorých je založené stanovisko trestnoprávneho kolégia, sa ústavný súd

stotožňuje.

Zo stanoviska trestnoprávneho kolégia vyplýva, že prostredníctvom neho došlo

k zjednoteniu rozhodovacej praxe všeobecných súdov tak, že v prípade rozhodovania

o návrhu na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá sa skončila právoplatným

rozhodnutím, ktorý vychádza len zo skutočností predpokladaných v ustanovení § 41b ods. 1

, je splnenie podmienok obnovy konania konštatované už v tomto

ustanovení, a z tohto dôvodu všeobecný súd rozhodujúci o návrhu na povolenie obnovy

konania už nemôže skúmať splnenie iných podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Trestného

poriadku a obnovu konania musí povoliť podľa z dôvodu

uvedeného v . Tento právny názor trestnoprávneho

kolégia v zásade korešponduje argumentácii sťažovateľa.

Trestnoprávne kolégium najvyššieho súdu vo svojom stanovisku však ustanovilo aj

výnimku z uvedeného právneho názoru založeného na povinnosti všeobecných súdov

povoliť obnovu konania len s poukazom na 41b ods. 1 , ktorá sa

uplatní v prípade, ak pri ukladaní trestu odňatia slobody pri trestnej sadzbe trestu odňatia

slobody upravenej podľa v znení účinnom do 21. decembra

2012 (tzv. „asperačná zásada“, pozn.) boli použité ustanovenia § 39 ods. 1 alebo ods. 2

písm. a) až c) alebo písm. e) o mimoriadnom znížení trestu odňatia

slobody; v takomto prípade nedôjde k aplikácii .

V rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 14. decembra 2011, ktorým

odvolací súd potvrdil odsudzujúci rozsudok okresného súdu sp. zn. T 223/2009 z 5. októbra

2011 týkajúci sa sťažovateľa, sa okrem iného uvádza: „Na základe týchto skutočností

odvolací súd aj po prehodnotení ust. § 34 ods. 1, 4 Tr. zák., podľa ktorých trest má

zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej

trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život

a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne

odsúdenie páchateľa spoločnosťou a pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd

prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku,

priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť

jeho nápravy, ako aj § 34 ods. 5 písm. b) Tr. zák, v ktorom sa uvádza, že pri určovaní druhu

trestu a jeho výmery súd prihliadne u organizátora, objednávateľa, návodcu a pomocníka aj

na význam a povahu ich účasti na spáchanom trestnom čine, dospel k záveru, že trest, ktorý

uložil obžalovanému súd prvého stupňa, a to vo výmere 8 rokov a 8 mesiacov je

neprimerane prísny, a preto postupom podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. obžalovanému znížil trest

odňatia slobody pod zákonom stanovenú trestnú sadzbu a uložil mu súhrnný nepodmienečný

trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov za súčasného zrušenia výroku o treste trestného

rozkazu Okresného súdu Zvolen, č. zo dňa 23. 04. 2009, ako aj všetky ďalšie

rozhodnutia, na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo

zrušením, stratili podklad.“

Z citovanej časti napadnutého uznesenia krajského súdu, ako aj z rozsudku

okresného súdu sp. zn. z 5. októbra 2011 v spojení s rozsudkom krajského

súdu sp. zn. zo 14. decembra 2011 vyplýva, že krajský súd pri ukladaní

trestu sťažovateľovi aplikoval tak v znení účinnom do 21.

decembra 2012, ako aj (okrem ďalších ustanovení , pozn.) a

písm. e) , t. j. použil ustanovenia upravujúce mimoriadne zníženie trestu

odňatia slobody. Vo veci sťažovateľa teda došlo k právnej situácii, ktorú predpokladá

bod III stanoviska trestnoprávneho kolégia. Z uvedeného dôvodu nebolo možné pri

rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o povolenie obnovy konania mechanicky aplikovať

a naopak bolo potrebné uplatniť z neho výnimku, na

ktorú sa poukazuje v časti III stanoviska trestnoprávneho kolégia.

Na základe uvedeného ústavný súd zastáva názor, že krajský súd rozhodujúci

o sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu okresného súdu uplatnil ústavne

konformný výklad príslušných ustanovení a ,

keď sťažnosť sťažovateľa zamietol. Za týchto okolností nič nesignalizuje, že by

napadnutým uznesením krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného

základného práva podľa a práva podľa dohovoru. Ústavný

súd preto túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014