Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 336/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júna 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej advokátkou JUDr. Silviou Tatarkovou, AK JUDr. Silvia Tatarková, s. r. o., E. B.

Lukáča 2, Martin, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na osobnú slobodu

podľa a 5 a práva na slobodu a bezpečnosť podľa

čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Žiline sp. zn. z 19. apríla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu

podľa a 5 (ďalej len „“) a práva na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 19. apríla 2016 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľke je vedené trestné stíhanie pre zločin

krádeže podľa a a a .

Sťažovateľka bola uznesením Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 24. októbra 2015 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 2. novembra 2015 vzatá do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1

písm. c) . Uznesením okresného súdu sp. zn. z 5. apríla 2016

(ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) bola podľa žiadosť

sťažovateľky o prepustenie z väzby doručená 29. marca 2016 zamietnutá. Okresný súd

zároveň zamietol žiadosť sťažovateľky o nahradenie väzby peňažnou zárukou, prijatím

ponúknutého peňažného sľubu alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Následne podanú sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu krajský súd podľa § 193 ods. 1

písm. c) uznesením z 19. apríla 2016 zamietol.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým opisuje skutkové okolnosti prípadu zo

svojho pohľadu, spochybňujúc tak rozhodujúce skutočnosti, ktoré mali podľa záverov

konajúcich súdov odôvodňovať jej vzatie i následné držanie vo väzbe. Tvrdí, že v súvislosti

s trvaním jej väzby nie sú naplnené formálne ani materiálne predpoklady vyžadované

zákonom. Poukazuje pritom na dlhé časové obdobie od údajného spáchania skutku, cez

podanie trestného oznámenia až po jej vzatie do väzby z preventívnych dôvodov. S

poukazom na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) či Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) odmieta záver

krajského súdu o obave z ďalšieho páchania trestnej činnosti vzhľadom na jej kriminálnu

minulosť. V súvislosti s ňou totiž tvrdí, že uložené tresty si „odpykala, plnila si všetky

uložené povinnosti, či obmedzenia, pričom uvedená životná etapa je pre ňu veľkým

ponaučením aj do budúcna“. Sťažovateľka tiež namieta absenciu splnenia zákonnom

predpokladaných podmienok, najmä či vôbec mohlo dôjsť k spáchaniu skutku, pre ktorý

bolo začaté trestné stíhanie, keďže orgány činné v trestnom konaní podľa nej

„neprodukovali jediný dôkaz o tom, že peniaze a stravné lístky, ktoré mala údajne odcudziť

sťažovateľka sa vôbec nachádzali na prevádzke... Obava z pokračovania trestnej činnosti

ostáva výlučne v teoretickej rovine a nie je ničím podložená.“.

Nadväzne na uvedené sťažovateľka namieta, že zásah do ňou označených práv nebol

v uznesení krajského súdu individuálne odôvodnený a poukazuje na to, že „rozhodnutím

o uvalení väzby dochádza k výraznému zásahu do základných práv, kde v danom prípade je

tu neprimeraný zásah nielen do práv na osobnú slobodu, ale aj do zákonom chránených

rodičovských práv vo vzťahu k obvinenej a jej dcéry. Z dôvodu trvania väzby je

sťažovateľka odlúčená od svojej dcéry, na ktorú daná situácia veľmi negatívne vplýva.“. V

tejto súvislosti pripomína obsah uznesenia krajského súdu sp. zn. z 2.

novembra 2015, v ktorom malo byť uvedené, že jej väzba „nemôže mať dlhší charakter“.

Podľa názoru sťažovateľky v danom prípade „absentuje existencia kvalifikovaného

podozrenia zo spáchania trestného činu, za ktoré je sťažovateľke vznesené obvinenie a

zároveň nie je dôvod na obavu z pokračovania trestnej činnosti. ...súd neustále poukazuje

na skutočnosť, že je tu obava z pokračovania trestnej činnosti, ale neuvádza z akého

dôvodu. Za takýto dôvod nemožno považovať predchádzajúce odsúdenia sťažovateľky, ktorá

sa k všetkým skutkom priznala, trest riadne vykonala a v konečnom dôsledku bola

podmienečne prepustená.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky ... podľa čl. 17 ods. 2 a ods. 5

a právo podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. zo dňa 19.04.2016 zrušuje.

3. Krajský súd Žilina je povinný uhradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia

v sume 363,79 €... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno podľa ustálenej judikatúry ústavného

súdu hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide

o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry zdôrazňuje, že väzba je

najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďže ide

o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu ústavnosti a zákonnosti (mutatis

mutandis ). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu

skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného

záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla

rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Toth c. Rakúsko z 12.

12. 1991). Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc

na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní

pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnej

slobody, akým je väzba obvineného (, , ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre k ďalej uviedol, že vo vzťahu

k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v

ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po nevyhnutnú, resp.

primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť

podmienené zárukou (, ). Z vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho

trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami,

ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného

zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa

, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie

okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na

základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne

).

Základné právo podľa vo svojom znení odkazuje na zákon,

a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd

do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom. Rovnako aj z čl. 17 ods. 5

vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom.

Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v je tak integrálnou

súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (). Obdobne aj čl. 5

ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním

ustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5

ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje

na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov

zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997, § 43). Obdobne aj podľa čl. 5 ods. 4

dohovoru je predmetom súdneho prieskumu „zákonnosť“ pozbavenia osobnej slobody.

Podľa môže byť obvinený vzatý do väzby

len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa

pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Napriek obsahovým nedostatkom prvého bodu petitu sťažnosti spočívajúcim

v neoznačení konania, ako aj orgánu, ktorý mal zasiahnuť do sťažovateľkou označených

práv, ústavný súd vychádzajúc z nadväzujúceho druhého bodu navrhovaného petitu

sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na právnu argumentáciu vyplývajúcu z obsahu sťažnosti

považoval za zrejmé, že predmetom sťažnosti je namietané porušenie sťažovateľkou

označených práv uznesením krajského súdu z 19. apríla 2016. V súvislosti s kvalifikovaným

právnym zastúpením sťažovateľky však ústavný súd pripomína, že nedostatok sťažnosti nie

je ústavný súd povinný odstraňovať z úradnej povinnosti.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia uznesenia z 19. apríla 2016, ktorým

zamietol sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu z 5. apríla 2016, konštatoval zákonný

postup okresného súdu v danej veci, pričom sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v uznesení

okresného súdu. K námietkam sťažovateľky krajský súd uviedol, že „tieto sú vlastne

opakovaním obhajoby obžalovanej použitej v celom doterajšom konaní, ako to konštatoval

už v predchádzajúcich rozhodnutiach (naposledy v uznesení z 10. 2. 2016, sp. zn.

) a v tejto súvislosti tiež zdôrazňuje, že hodnotenie dôkazov obžalovanou

v sťažnosti nemôže samo osebe ovplyvniť rozhodovanie o väzbe.

Je potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie o žiadosti obžalovanej o prepustenie z väzby

na slobodu nie je rozhodnutím o vine, či nevine, a preto by bolo predčasné zamerať sa

na hodnotenie viny obžalovanej, jej obhajoby alebo z dôkazov spôsobom upraveným v § 2

ods. 12 V tomto konaní je podstatný a dôležitý záver vyslovený v odôvodnení

napadnutého uznesenia, s ktorým sa stotožňuje aj odvolací súd, že i v tomto štádiu trestného

konania, doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo obžalovanej

vznesené obvinenie a následne podaná obžaloba bol spáchaný, má

znaky trestného činu a existuje dôvodné podozrenie, že tento spáchala obžalovaná

.

Rovnako je dôležitý záver a nadriadený súd sa s týmto záverom okresného súdu

stotožnil, že v prípade, ak by obžalovaná bola prepustená na slobodu, hrozí dôvodná obava,

že bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Existenciu dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1

písm. c) okresný súd vo svojom rozhodnutí vyhodnotil správne. V tejto súvislosti

nemožno opomenúť, čo bolo konštatované už v predchádzajúcich rozhodnutiach o väzbe

obžalovanej, že je osobou so sklonmi k páchaniu trestnej činnosti,

doteraz bola viackrát odsúdená, predovšetkým pre majetkovú trestnú činnosť. Zo správania

obžalovanej teda vyplýva, že ani predchádzajúce tresty neboli

dostatočnými na to, aby sa nedopustila trestnej činnosti, z ktorej je dôvodne podozrivá, keď

naviac súdenej trestnej činnosti sa mala dopustiť v skúšobnej dobe podmienečného

odsúdenia za majetkovú trestnú činnosť. Uvedené skutočnosti potom aj podľa názoru

odvolacieho súdu reálne odôvodňujú obavu, že v prípade prepustenia obžalovanej z väzby

na slobodu by v páchaní trestnej činnosti pokračovala, keď v ostatnom odkazuje na dôvody

rozhodnutia okresného súdu.

Zákonu a stavu veci zodpovedá aj výrok napadnutého uznesenia, ktorým bola

zamietnutá žiadosť obžalovanej na nahradenie väzby písomným sľubom, peňažnou zárukou

a dohľadom probačného a mediačného úradníka, keď aj odvolací súd má za to, že

vzhľadom na osobu obžalovanej a charakter trestnej činnosti, z ktorej je dôvodne

podozrivá, použitie týchto inštitútov by nebolo dostatočné pre dosiahnutie účelu väzby.“.

Krajský súd v uznesení z 19. apríla 2016 následne zopakoval súdnou praxou ustálené

názory na väzbu, ktorá je prostriedkom zaistenia osoby obvineného v trestnom konaní,

obsah a , ako aj dohovoru a vo vzťahu

k preventívnej väzbe uviedol, že «je potrebné uviesť, že podľa judikatúry ESĽP preventívna

väzba ante delictum nie je Dohovorom dovolená (rozsudok Ječius vs. Litva z 31.7.2000).

Podľa ESĽP tento dôvod je obmedzený len na poskytnutie prostriedku zmluvným štátom,

ako prekaziť určitý konkrétny trestný čin, teda v podstate len na prekazenie trestného činu

v štádiu pokusu, pre ktorý sa potom vedie trestné stíhanie. Nebezpečenstvo opakovania

trestného činu ako dôvod väzby neopiera ESĽP o slová Dohovoru „je nutné zabrániť

spáchaniu trestného činu“, ale o oprávnenie, ktoré ESĽP priznáva zmluvným štátom -

stanoviť vedľa dôvodov uvedených v čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru ďalšie dôvody zatknutia,

ktoré pristúpia naviac k dôvodnému podozreniu. Z toho vyplýva, že dôvod väzby, tak ako je

upravený v ustanovení a jeho aplikácia v judikatúre

všeobecných súdov nie je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru.

Nadriadený súd preskúmal uznesenie, ktoré bolo napadnuté sťažnosťou, aj z

hľadiska splnenia podmienok väzby podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru, a zistil, že rozhodnutie

okresného súdu, ktorým bola žiadosť obžalovanej o prepustenie z väzby zamietnutá, spĺňa

podmienky väzby aj v súlade s čl. 5 ods. 1 Dohovoru.».

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu z 19. apríla 2016

s uznesením okresného súdu z 5. apríla 2016, s ktorého obsahom sa krajský súd plne

stotožnil, a v nadväznosti na už ustálený právny názor, v zmysle ktorého odôvodnenia

rozhodnutí prvostupňového a druhostupňového súdu nemožno posudzovať izolovane, keďže

z hľadiska predmetu tvoria jeden celok (m. m. , )

považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia

uznesenia okresného súdu. Okresný súd vo svojom uznesení uviedol, že u „obžalovanej sú

i naďalej bez zmien také konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že v prípade

prepustenia z väzby by mohla v trestnej činnosti pokračovať, čím sú u nej dané dôvody

väzby podľa Uvedené je dostatočne aj v tomto štádiu trestného

stíhania odôvodnené tým, že na dôvodnosti trestného stíhania obžalovanej

sa nič nezmenilo, nasvedčuje mu i doteraz vykonané dokazovanie

v prípravnom konaní i v rámci konania pred súdom, v tom i preskúmania obžaloby, vrátane

hlavného pojednávania a obsahu spisu, pričom názory, hodnotenia a vyjadrenia

obžalovanej sú i naďalej súčasťou využívania jej práv obžalovanej, nemajú však odraz

v celosti s inými vykonanými dôkazmi, keď obžalovaná znova poukazuje na stav veci

v nedôvodnosti, resp. pochybnosti jej trestného stíhania, nevidiac ani dôvody väzby,

zľahčujúc svoju kriminálnu minulosť s jej záverom, že má byť prepustená z väzby

na slobodu. Bezo zmien ostávajú všetky skoršie konštatovania v rozhodovaniach v súvislosti

s jej väzbou, opakujúc i fakty, že ide o u nej o osobu, pri jej pomerne mladom veku 34

rokov, o osobu výrazne kriminálne narušenú, o čom napriek nesúhlasu obžalovanej, svedčia

jej záznamy v odpise z registrov trestov, keď od roku 2007 do roku 2013 bola až 14 krát

súdne trestaná v absolútnej prevahe jej odsúdení pre páchanie majetkovej trestnej činnosti,

za ktorú niesla opakovane i následky trestnoprávneho charakteru v podobe ukladania jej

nepodmienečných trestov odňatia slobody, ktoré aj vykonala, pričom jej napriek

kriminálnej minulosti bola daná dôvera tým, že uznesením Okresného súdu Spišská Nová

Ves sp. zn. zo dňa 19.11.2013.bola podmienečne prepustená s uložením jej aj

probačného dohľadu, ktorého dĺžka bola určená na 3 roky so súčasným určením skúšobnej

doby v rámci podmienečného prepustenia v trvaní 4 roky, pričom ako sa dôvodne javí,

obžalovaná dobrodenie zákona nevyužila a je znova vystavená trestnému stíhaniu pre

opätovne majetkovú trestnú činnosť v danej trestnoprávnej kvalifikácii jej konania ako

zločinu, krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a/, písm. b/, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. a keď

bola podmienečne prepustená aj z výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody, ktorý

jej bol uložený vo výmere 2 roky rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo dňa

26.08.2013, právoplatným dňa 26.08.2013 pre úmyselnú trestnú činnosť majetkového

charakteru - trestný čin podvodu v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1, ods. 3

Tr. v znení , prečin krádeže podľa

písm. a/, ods. 3 písm. b/ Tr. , prečin krádeže podľa Tr.

zák., prečin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Tr. zák., súčasne i pre úmyselnú

trestnú činnosť iného charakteru - dva prečiny marenia výkonu úradného rozhodnutia

podľa § 348 ods. 1 písm. d/ Tr. zák. a prečin nedovolenej výroby omamných a

psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa §

171 ods. 1 Tr. zák. Bez akýchkoľvek zmien vyznievajú nevieryhodne tvrdenia obžalovanej o

dostatočnosti jej finančných zdrojov, čím tiež nemá byť podľa nej daný dôvod na obavu z

pokračovania v trestnej činnosti, keďže dohoda o pracovnej činnosti zo dňa 16.09.2015 znie

na odmenu 2,184 €/hod. v rozsahu 250 hodín ročne, mala byť v situácii, keď založila

telefón, aby mala peniaze, potrebovala zamieňať stravné lístky za peniaze, prehrávať

peniaze na automatoch, pýtala požičať peniaze, jej zamestnávateľa opakovane kontaktovali

kvôli obžalovanej a jej dlhom exekútori, dlhy mala mať aj voči ústavu zboru väzenskej a

justičnej stráže. Javí sa preto dostatočne dôvodným to, že jej finančný príjem nepostačuje

na pokrytie takých jej potrieb, ktoré považuje pre svoj život za potrebné. Iné dôvody, ktoré

obžalovaná uvádzala vo vzťahu k rodine - matke a dieťaťu, sú síce dôvodmi, ktoré môžu byť

dané, ale vo vzťahu k danosti dôvodov preventívnej väzby sú irelevantné, spotrebou

prevýšenia záujmu spoločnosti pred záujmami obžalovanej. Vec je v štádiu dokazovania v

rámci hlavného pojednávania s vykonávaním dôkazov a rozhodovania o nich v rámci

postupu podľa s reflektovaním práv obžalovanej a jej práva na

hodnotenie stavu veci z jej pohľadu, ktorý však nezodpovedá stavu, vakom sa trestná vec

nachádza z hľadiska dôvodnosti jej trestného stíhania a dôvodnosti väzby, a to práve z

dôvodov charakteru jej trestnej činnosti, osoby a ďalších faktorov s tým súvisiacich, na

ktoré sama obžalovaná poukazovala, avšak u nej s opačným záverom, než u prokurátora a v

rámci rozhodnutia i súdu. Z týchto nosných dôvodov nie je možné využiť zákonom prípustné

náhrady väzby, pretože tieto nie sú spôsobilé nahradiť daný účel väzby, súčasne súd

nerozhodoval samostatným výrokom o nenahradení väzby dohľadom probačného a

mediačného úradníka, pretože po materiálnej stránke vec identicky a v rovnakých

prierezoch posúdil a rozhodol v rámci výroku o zamietnutí žiadosti obžalovanej o

nahradenie väzby týmto inštitútom. Nič sa nezmenilo ani na už skorších konštatovaniach

okresného i krajského súdu, vo vzťahu k dôvodnosti jej trestného stíhania a danosti už

označených konkrétnych dôvodov väzby podľa Obdobne tak sa

nič nezmenilo ani na tiež už aj skorších konštatovaniach okresného i krajského súdu, že

vzhľadom na povahu prejednávaného prípadu a negatívne vyhodnotenie osoby, nemožno

považovať ponúkané inštitúty náhrady väzby za dostatočné. Opätovne súd konštatuje a

poukazuje bezo zmien už na skoršie konštatovania, k dobe trvania väzby, že prebiehajúce

trestné stíhanie muselo, aj reagovalo a stále reaguje na využívanie obhajobných práv

obžalovanej, čo je nevyhnutne a objektívne spojené aj s plynutím času, pričom v trestnej

veci sa koná v súlade s , je vybavovaná prednostne, poukazujúc na

vykonané úkony v rámci prípravného konania, faktom podania obžaloby, vykonávania

úkonov v rámci neverejného zasadnutia, verejných zasadnutí i hlavného pojednávania s

uprednostnením tejto väzobnej trestnej veci avšak tak, aby bola zabezpečovaná reálna

možnosť ich vykonávania.“. V nadväzujúcej časti uznesenia okresný súd popisuje obsah

dosiaľ vykonaných dôkazov, ktoré majú podporovať záver o dôvodnom podozrení

sťažovateľky zo spáchania predmetnej trestnej činnosti, a tým aj o danosti dôvodov väzby

podľa , ako aj dôvody, pre ktoré nebolo v danom

prípade možné prijať písomný sľub sťažovateľky ani peňažnú záruku, ani nahradiť väzbu

dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Pred vyhodnotením ústavnej konformnosti napadnutého rozhodnutia považuje

ústavný súd za potrebné uviesť, že mu neprislúcha, aby v rámci konania o sťažnosti

posudzoval, či dokonca skúmal existenciu dôvodov väzby sťažovateľky alebo akéhokoľvek

iného obvineného. To prislúcha zásadne všeobecným súdom. Rovnako tak pripomína, že

jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nie je

konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je

jednotlivec pozbavený slobody, s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských

právach a základných slobodách (). Ústavný súd ďalej pripomína, že na

preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvinenej a prípadne aj

ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takého zabezpečovacieho prostriedku, akým je

väzba v trestnom konaní, sú funkčne uspôsobené všeobecné súdy, a preto sťažovateľkou

iniciovaný ústavný prieskum jeho väzobného rozhodnutia môže spočívať len v posúdení, či

k zamietnutiu žiadosti sťažovateľky o prepustenie z väzby došlo z dôvodov a spôsobom

ustanoveným .

Po vykonaní sťažnosťou iniciovaného ústavného prieskumu napadnutého uznesenia

krajského súdu dospel ústavný súd k záveru, že toto uznesenie bolo dostatočne odôvodnené

a je ústavne udržateľné. Ústavný súd sa nemôže stotožniť s argumentáciou sťažovateľky,

podstatou ktorej je spochybnenie naplnenia „preventívnych“ dôvodov väzby, pretože

konajúce súdy tento zásah do osobnej slobody sťažovateľky odôvodnili konkrétnymi

skutkovými okolnosťami vyplývajúcimi z dosiaľ vykonaných dôkazov – v danom prípade

nielen predchádzajúcou trestnou činnosťou majetkového charakteru, ale aj jej celkovými

osobnými pomermi, ktoré majú svedčiť o nedostatku finančných prostriedkov na

uspokojovanie jej životných potrieb, ako aj naznačenému sklonu podľahnúť hraniu na

hracích automatoch. Sťažovateľka teda nebola vzatá do väzby len na základe abstraktnej

úvahy všeobecného súdu, ale na základe konkrétnych okolností, ako boli tieto rozvedené

v spojitosti s napadnutým uznesením krajského súdu najmä v uznesení okresného súdu. Pri

realizovaní svojho prieskumu tak ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd odôvodnil

danosť dôvodov väzby primerane, pričom sa možno stotožniť so záverom krajského súdu,

že predložené sťažnostné argumenty sú len prenosom obhajobných tvrdení sťažovateľky.

Na tie musia dať odpoveď meritórne rozhodnutia všeobecných súdov, na ktorých vydanie sú

po vykonaní kompletného dokazovania oprávnené príslušné všeobecné súdy. Tieto

sťažovateľkou predkladané dôvody tak nie sú spôsobilé odôvodniť záver o ústavnej

nekonformnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že pre vyslovenie namietaného

porušenia označených práv nestačí subjektívny názor sťažovateľky o ich porušení, ale

k takémuto porušeniu práv aj reálne musí dôjsť. Pri svojej rozhodovacej činnosti ústavný

súd opakovane vyslovil, že skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom všeobecného

súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným (). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia

sťažovateľových základných práv už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

Ústavný súd sa pridŕža názoru, že jeho prípadný zásah spočívajúci v nahradení

právneho názoru krajského súdu je možné realizovať len v prípade nezlučiteľnosti

napádaného rozhodnutia krajského súdu s alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov,

v zmysle ustálenej judikatúry by mohol napadnutý právny názor krajského súdu nahradiť

iba v prípade, ak by bol tento svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by však bolo

možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. To sa však v danej veci nestalo, keďže

krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného

poriadku podstatné pre posúdenie veci [ ]

interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj právne akceptovateľné.

Po prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu z hľadísk, ktoré ústavný

prieskum pripúšťa teda ústavný súd konštatuje, že v prípade sťažovateľky sa nepreukázala

neoprávnenosť rozhodnutia o obmedzení osobnej slobody sťažovateľky, resp. preukázala sa

jeho udržateľnosť vo vzťahu k dosiahnutiu legitímneho cieľa. Z odôvodnenia napadnutého

uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu v zásade nevyplýva nič,

čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej

úpravy vo väzbe na obsah základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5

, resp. práva na slobodu a bezpečnosť podľa dohovoru, ktoré mali byť

podľa tvrdenia sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu porušené.

Ústavný súd preto považoval sťažnosť za zjavne neopodstatnenú, na základe čoho ju

podľa odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľky

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2016