Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 321/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. P., nar..., t. č. vo výkone trestu, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 25. októbra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára

2013 doručená sťažnosť M. P., nar..., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 25. októbra 2012 (ďalej len „uznesenie krajského

súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplývajú tieto skutočnosti:

Sťažovateľ bol rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 15. decembra

2003 uznaný za vinného zo spáchania trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), za

čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní dvanásť rokov

so zaradením do tretej nápravnovýchovnej skupiny.

Okresnému súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) bol 25. júna 2012 doručený

písomný návrh, ktorým sťažovateľ žiadal, aby okresný súd rozhodol o jeho podmienečnom

prepustení z výkonu trestu odňatia slobody (ďalej len „podmienečné prepustenie“), keďže

podľa jeho názoru boli splnené tak formálne, ako aj materiálne predpoklady na jeho

podmienečné prepustenie. Okresný súd na verejnom zasadnutí 19. septembra 2012 po

vypočutí sťažovateľa a vykonaní ďalších dôkazných prostriedkov potrebných na

rozhodnutie v danej veci [odpis z registra trestov sťažovateľa, súdny spis vedený na

Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. , hodnotenie riaditeľa Ústavu na výkon trestu

odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby (ďalej len „ústav“), z 18. júna 2012 a výsluch

zástupcu ústavu] dospel k záveru o absencii materiálnych predpokladov podmienečného

prepustenia sťažovateľa a uznesením sp. zn. z 19. septembra 2012 (ďalej len

„uznesenie okresného súdu“) jeho návrh na podmienečné prepustenie zamietol.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ v zákonom ustanovenej lehote

sťažnosť, o ktorej krajský súd podľa Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) rozhodol tak, že ju

pre nedôvodnosť zamietol.

Následne sťažovateľ podal ústavnému súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti

s namietaným porušením označeného základného práva podľa

odôvodnil s poukazom na nedostatočnosť odôvodnenia uznesenia krajského súdu. Podľa

jeho tvrdenia sa krajský súd dostatočným spôsobom nevysporiadal s jeho podstatnou

argumentáciou týkajúcou sa naplnenia materiálnych predpokladov podmienečného

prepustenia. Za svojvoľnosť napadnutého rozhodnutia sťažovateľ považuje aj to, že krajský

súd odôvodnil napadnuté rozhodnutie aj skutočnosťami, z ktorých všeobecné súdy

vychádzali pri ukladaní trestu (sklony k agresívnemu konaniu a nadmerné užívanie

alkoholu), pričom krajský súd nezohľadnil pozitívny vývoj resocializácie sťažovateľa počas

výkonu trestu odňatia slobody, čo sťažovateľ preukazoval najmä písomným hodnotením

ústavu z 18. júna 2012 s odporúčaním na jeho podmienečné prepustenie. Podľa názoru

sťažovateľa z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tiež nie je zrejmé, prečo u neho nie sú

splnené materiálne podmienky na podmienečné prepustenie.

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom

domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Trnave svojim uznesením zo dňa 25. 10. 2012 sp. zn.

porušil základné právo podľa SR.

2. Napadnuté uznesenie Krajského súdu v Trnave sa zrušuje a vec sa mu vracia na

ďalšie konanie.“

Sťažovateľ tiež žiada, aby mu v konaní pred ústavným súdom bol ústavným súdom

ustanovený právny zástupca z radov advokátov.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal sťažnosť, ktorou

sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

uznesením krajského súdu.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na preskúmanie toho,

či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená a v tejto súvislosti na posúdenie otázky, či možno

považovať uznesenie krajského súdu za ústavne udržateľné a akceptovateľné z hľadiska

námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatnil. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené

považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli

vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , ).

V nadväznosti na namietané porušenie označeného základného práva podľa čl. 46

ods. 1 ústavný súd zdôrazňuje, že jeho integrálnou súčasťou je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.

, ). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že právo na

spravodlivé konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (m. m. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz Torija v. Španielsko z 9. decembra 1994,

Annuaire, č. 303-B, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd

v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval

na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia

považovaný za rozhodujúci. V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu

uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil.

Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej

stránky rozhodnutia (m. m. , ).

Z uvedeného však nevyplýva záruka vydania rozhodnutia v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. záruka úspechu v konaní pred všeobecným

súdom.

Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu a v rozsahu

sťažovateľom nastolených námietok ústavný súd pristúpil k preskúmaniu uznesenia

krajského súdu.

Krajský súd v úvodnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia rekapituloval

podstatnú časť argumentácie sťažovateľa nastolenú v sťažnosti podanej proti uzneseniu

okresného súdu a následne v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:

„... odsúdený sa dopustil trestnej činnosti násilného charakteru, kde znalecky bolo

preukázané v pôvodnom konaní, že má sklony k agresívnym prejavom ako aj k abúzu

alkoholu, takže jeho možnosť resocializácie je viac nepriaznivá. Bude teda potrebné, aby

odsúdený v riadnom správaní počas výkonu trestu pokračoval, vytvoril si podmienky pre

preradenie do ústavu s nižším stupňom stráženia a v budúcnosti nebude vylúčené rozhodnúť

o jeho prípadnom podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody.

S poukazom na tieto skutočnosti, ako aj správne dôvody napadnutého uznesenia

krajský súd sťažnosť odsúdeného ako nedôvodnú zamietol.“

Ústavný súd pri hodnotení uznesenia krajského súdu vychádzal z ustáleného

právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého a druhého stupňa nemožno

posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a druhostupňové konanie z hľadiska predmetu

konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného

posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj druhostupňového), ktoré

boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu s uznesením okresného

súdu a v nadväznosti na citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom

poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia uznesenia okresného súdu. Okresný súd

v označenom uznesení v časti relevantnej pre toto konanie uviedol: „... ustanovenia

sledujú, aby dosiahnutý stupeň nápravy bol posudzovaný nielen podľa

správania sa odsúdeného a jeho pomeru k práci vo výkone trestu, ale tiež s ohľadom na to,

či sa zbavil všetkých záporných vlastností a sklonov, ktoré viedli k trestnému činu, pre ktorý

bol odsúdený, a či sa podmienkam a požiadavkám výkonu trestu neprispôsobil len formálne.

Závažnosť spáchaného trestného činu, rovnako ako skutočnosť, do akého ústavu je

odsúdený zaradený, je potrebné hodnotiť v súvislosti s otázkou, či vzorné správanie sa

odsúdeného vo výkone trestu a jeho vzťah k práci, je výrazom jeho skutočného polepšenia

a či je možné od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. Súd posudzuje osobu

odsúdeného komplexne, nielen podľa jeho správania sa počas výkonu trestu, ale prihliada

aj na jeho osobnostné črty, predchádzajúci spôsob života, a aj na to v akom ústave na výkon

trestu odsúdený trest vykonáva. Súd musí pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení

odsúdeného starostlivo hodnotiť kvalitatívne naplnenie materiálnej podmienky v podobe

očakávania, že odsúdený v budúcnosti povedie riadny život, aby súd aj pri rozhodovaní

o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody naplnil ochrannú funkciu

trestného práva. Podmienečné prepustenie má opodstatnenie len vtedy, keď všetky okolnosti

prípadu odôvodňujú predpoklad, že pre spoločnosť nie je reálne riziko recidívy

odsúdeného, ak bude žiť na slobode.

Odsúdený M. P. podľa hodnotenia preukazuje splnenie podmienok na podmienečné

prepustenie, a riaditeľ ÚVTOS L. preto jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu

odňatia slobody odporučil.

M. P. bol odsúdený pre najzávažnejší trestný čin vraždy podľa § 219 odsek 1

s nenapraviteľným následkom.

Odsúdený má predpokladaný koniec trestu odňatia slobody stanovený na deň 13. 02.

2015. Súd je toho názoru, že pri tak závažnom protiprávnom konaní s nenapraviteľným

následkom v podobe smrti človeka, ktorého sa odsúdený dopustil, je potrebná dôsledná

prevýchova páchateľa, aby sa mohlo od neho očakávať, že svojím správaním preukázal

polepšenie a že v budúcnosti povedie riadny život, preto je súd toho názoru, že je potrebné

na neho pôsobiť celou dĺžkou výkonu trestu odňatia slobody tak, ako mu bol súdom uložený.

Súd pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení prihliadol v zmysle § 61 odsek 2

účinného do 31. 12. 2005 aj na to, do ktorej nápravnovýchovnej skupiny

je odsúdený zaradený. Menovaný si doposiaľ ani nevytvoril podmienky na preradenie do

ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Pri páchateľovi tak závažnej trestnej činnosti,

musí súd osobitne starostlivo hodnotiť naplnenie všetkých zákonných podmienok.

S prihliadnutím k týmto skutočnostiam nie je možné ustáliť bez pochybností, že

v prípade prepustenia odsúdeného na slobodu bude viesť riadny život tak.

Účel zákonného inštitútu podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia

slobody nie je v tom, aby za dobré chovanie a prípadne dobrú prácu bol odsúdený po

odpykaní zákonom stanovenej doby vo výkone trestu automaticky prepustený na slobodu bez

ohľadu k účelu uloženého trestu. Podmienečné prepustenie má opodstatnenie len vtedy, keď

všetky okolnosti prípadu odôvodňujú predpoklad, že pre spoločnosť nie je reálne riziko

recidívy odsúdeného, ak bude žiť na slobode.

Na základe vykonaného dokazovania dospel teda súd k záveru, že u odsúdeného

nebola splnená materiálna podmienka podmienečného prepustenia v zmysle Trestného

zákona účinného do 31. 12. 2005, na základe ktorého môže súd prepustiť odsúdeného na

slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a správaním preukázal

polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život.

Súd vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, žiadosť odsúdeného

o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody zamietol, pretože je toho

názoru, že je potrebné na neho pôsobiť celou dĺžkou výkonu trestu odňatia slobody tak, ako

mu bol súdom uložený.“

Pri posudzovaní prípadných negatívnych ústavnoprávnych dôsledkov tak v danom

prípade ide o posúdenie, či rozhodnutia všeobecných súdov nevykazujú známky svojvôle,

o čom by bolo možné v zásade uvažovať v tom prípade, ak by rozhodnutia všeobecných

súdov neobsahovali dostatok dôvodov na ich vydanie, resp. ak by sa všeobecné súdy

dostatočne presvedčivým spôsobom nevysporiadali s relevantnou argumentáciou

sťažovateľa.

Ústavný súd v zhode s právnymi závermi vyjadrenými v rozhodnutiach okresného

súdu a krajského súdu v tejto súvislosti považuje za potrebné pripomenúť, že zmysel

podmienečného prepustenia nie je v tom, aby za dobré správanie bol odsúdený automaticky

podmienečne prepustený po uplynutí ustanovenej doby bez zreteľa na účel trestu. Je

potrebné vziať do úvahy i samotný účel trestu, ktorý obsahuje viac komponentov, na ktoré

súdy pri svojom rozhodovaní musia prihliadať. Podstatou ich úvah je potom v konečnom

dôsledku dôvodnosť predpokladu, že odsúdený povedie v budúcnosti i na slobode riadny

život s minimalizáciou rizika jeho recidívy (, ).

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného ústavný súd konštatuje, že ak krajský súd (aj keď

najmä spôsobom stotožnenia sa s odôvodnením uznesenia okresného súdu) prihliadol na

okolnosť, že vzhľadom na závažnosť protiprávneho konania sťažovateľa, spôsobený

(nenapraviteľný) následok a možné riziká, ktoré by mohli vyplývať z jeho povahových

vlastností, nedávajú dostatočnú záruku jeho skutočného polepšenia, a dospel k záveru, že je

potrebná dôsledná prevýchova sťažovateľa, a preto nie je ešte spoľahlivo zabezpečená

podmienka jeho budúceho riadneho života, aj s poukazom na skutočnosť, že sťažovateľ si

v čase rozhodovania všeobecného súdu nevytvoril predpoklady na preradenie do ústavu

s minimálnym stupňom stráženia, je potom výlučne iba vecou jeho uváženia, ak dospel

k záveru, že doterajší výkon trestu odňatia slobody spoľahlivo neodstránil charakterové

vlastnosti, ktoré sťažovateľa viedli k páchaniu závažnej trestnej činnosti.

Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu takto formulované úvahy

krajského súdu o tom, prečo u sťažovateľa v okolnostiach daného prípadu nedošlo

k splneniu spomínanej materiálnej podmienky podmienečného prepustenia, nemožno

kvalifikovať ako povrchné alebo neodôvodnené.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí ústavne

akceptovateľným spôsobom aplikoval s vecou súvisiace právne predpisy, pri ich aplikácii sa

neminul s ich účelom a zmyslom, ktoré sledujú, a svoje tvrdenia odôvodnil skutkovými

okolnosťami tak, že tým vytvoril preskúmateľné a odôvodnené rozhodnutie bez

akýchkoľvek známok svojvôle. Napokon krajský súd vzhľadom na eventualitu prijatého

záveru, aký prichádza do úvahy pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení, nebol

povinný vyhovieť požiadavke sťažovateľa, bol len povinný vysvetliť a zdôvodniť mu, na

základe čoho dospel k prijatým záverom. Podľa názoru ústavného súdu si krajský súd túto

úlohu splnil, a tým si zastal svoju pozíciu orgánu verejnej moci, ktorý je v prvom rade

povinný poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa. Skutočnosť, že

sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Ústavný súd sa z obsahu uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením okresného

súdu presvedčil, že krajský súd sa námietkami a argumentáciou sťažovateľa v sťažnosti

zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal

odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol,

že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m.

, ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby

sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia. Pretože napadnuté rozhodnutie

krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (m. m. , ) a v tejto situácii

nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa nemôže byť

podľa názoru ústavného súdu porušené zamietnutím návrhu na jeho podmienečné

prepustenie ani zamietnutím sťažnosti proti uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorým bol

zamietnutý návrh na jeho podmienečné prepustenie, pokiaľ všeobecné súdy riadne

preskúmali a posúdili splnenie zákonných podmienok na aplikáciu tohto inštitútu a svoje

úvahy v tomto smere ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnili.

V súvislosti s uvedeným posudzovaním námietok sťažovateľa ústavný súd poukazuje

na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na odmietnutie

sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom

alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj

nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody

namietaným rozhodnutím alebo postupom, alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. , ,

, ). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť

taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd uzatvára, že na základe sťažovateľom

vymedzených námietok, prostredníctvom ktorých namietal porušenie označeného

základného práva podľa , s prihliadnutím na obsah odôvodnenia

uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu nezistil také účinky, ktoré

by zakladali príčinnú súvislosť s namietaným porušením označeného práva.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť podľa § 25

ods. 2 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať

o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2013