Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 22 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (27)IV. ÚS 321/2013
PDF · 193.57 KB
No categories available
IV. ÚS 321/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť M. P., nar..., t. č. vo výkone trestu, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos/152/2012 z 25. októbra 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára
2013 doručená sťažnosť M. P., nar..., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 5 Tos/152/2012 z 25. októbra 2012 (ďalej len „uznesenie krajského
súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).
Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplývajú tieto skutočnosti:
Sťažovateľ bol rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 T/5/2003 z 15. decembra
2003 uznaný za vinného zo spáchania trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 zákona
č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za
čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní dvanásť rokov
so zaradením do tretej nápravnovýchovnej skupiny.
Okresnému súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) bol 25. júna 2012 doručený
písomný návrh, ktorým sťažovateľ žiadal, aby okresný súd rozhodol o jeho podmienečnom
prepustení z výkonu trestu odňatia slobody (ďalej len „podmienečné prepustenie“), keďže
podľa jeho názoru boli splnené tak formálne, ako aj materiálne predpoklady na jeho
podmienečné prepustenie. Okresný súd na verejnom zasadnutí 19. septembra 2012 po
vypočutí sťažovateľa a vykonaní ďalších dôkazných prostriedkov potrebných na
rozhodnutie v danej veci [odpis z registra trestov sťažovateľa, súdny spis vedený na
Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 5 T/5/2003, hodnotenie riaditeľa Ústavu na výkon trestu
odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby (ďalej len „ústav“), z 18. júna 2012 a výsluch
zástupcu ústavu] dospel k záveru o absencii materiálnych predpokladov podmienečného
prepustenia sťažovateľa a uznesením sp. zn. 2 Pp/59/2012 z 19. septembra 2012 (ďalej len
„uznesenie okresného súdu“) jeho návrh na podmienečné prepustenie zamietol.
Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ v zákonom ustanovenej lehote
sťažnosť, o ktorej krajský súd podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) rozhodol tak, že ju
pre nedôvodnosť zamietol.
Následne sťažovateľ podal ústavnému súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti
s namietaným porušením označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
odôvodnil s poukazom na nedostatočnosť odôvodnenia uznesenia krajského súdu. Podľa
jeho tvrdenia sa krajský súd dostatočným spôsobom nevysporiadal s jeho podstatnou
argumentáciou týkajúcou sa naplnenia materiálnych predpokladov podmienečného
prepustenia. Za svojvoľnosť napadnutého rozhodnutia sťažovateľ považuje aj to, že krajský
súd odôvodnil napadnuté rozhodnutie aj skutočnosťami, z ktorých všeobecné súdy
vychádzali pri ukladaní trestu (sklony k agresívnemu konaniu a nadmerné užívanie
alkoholu), pričom krajský súd nezohľadnil pozitívny vývoj resocializácie sťažovateľa počas
výkonu trestu odňatia slobody, čo sťažovateľ preukazoval najmä písomným hodnotením
ústavu z 18. júna 2012 s odporúčaním na jeho podmienečné prepustenie. Podľa názoru
sťažovateľa z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tiež nie je zrejmé, prečo u neho nie sú
splnené materiálne podmienky na podmienečné prepustenie.
Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom
domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Trnave svojim uznesením zo dňa 25. 10. 2012 sp. zn.
5Tos/152/2012 porušil základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
2. Napadnuté uznesenie Krajského súdu v Trnave sa zrušuje a vec sa mu vracia na
ďalšie konanie.“
Sťažovateľ tiež žiada, aby mu v konaní pred ústavným súdom bol ústavným súdom
ustanovený právny zástupca z radov advokátov.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal sťažnosť, ktorou
sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
uznesením krajského súdu.
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na preskúmanie toho,
či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená a v tejto súvislosti na posúdenie otázky, či možno
považovať uznesenie krajského súdu za ústavne udržateľné a akceptovateľné z hľadiska
námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatnil. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené
považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09).
V nadväznosti na namietané porušenie označeného základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy ústavný súd zdôrazňuje, že jeho integrálnou súčasťou je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.
IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že právo na
spravodlivé konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (m. m. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil
III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz Torija v. Španielsko z 9. decembra 1994,
Annuaire, č. 303-B, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd
v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval
na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia
považovaný za rozhodujúci. V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu
uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil.
Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej
stránky rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).
Z uvedeného však nevyplýva záruka vydania rozhodnutia v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. záruka úspechu v konaní pred všeobecným
súdom.
Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu a v rozsahu
sťažovateľom nastolených námietok ústavný súd pristúpil k preskúmaniu uznesenia
krajského súdu.
Krajský súd v úvodnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia rekapituloval
podstatnú časť argumentácie sťažovateľa nastolenú v sťažnosti podanej proti uzneseniu
okresného súdu a následne v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:
„... odsúdený sa dopustil trestnej činnosti násilného charakteru, kde znalecky bolo
preukázané v pôvodnom konaní, že má sklony k agresívnym prejavom ako aj k abúzu
alkoholu, takže jeho možnosť resocializácie je viac nepriaznivá. Bude teda potrebné, aby
odsúdený v riadnom správaní počas výkonu trestu pokračoval, vytvoril si podmienky pre
preradenie do ústavu s nižším stupňom stráženia a v budúcnosti nebude vylúčené rozhodnúť
o jeho prípadnom podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody.
S poukazom na tieto skutočnosti, ako aj správne dôvody napadnutého uznesenia
krajský súd sťažnosť odsúdeného ako nedôvodnú zamietol.“
Ústavný súd pri hodnotení uznesenia krajského súdu vychádzal z ustáleného
právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého a druhého stupňa nemožno
posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a druhostupňové konanie z hľadiska predmetu
konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného
posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj druhostupňového), ktoré
boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu s uznesením okresného
súdu a v nadväznosti na citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom
poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia uznesenia okresného súdu. Okresný súd
v označenom uznesení v časti relevantnej pre toto konanie uviedol: „... ustanovenia
Trestného zákona sledujú, aby dosiahnutý stupeň nápravy bol posudzovaný nielen podľa
správania sa odsúdeného a jeho pomeru k práci vo výkone trestu, ale tiež s ohľadom na to,
či sa zbavil všetkých záporných vlastností a sklonov, ktoré viedli k trestnému činu, pre ktorý
bol odsúdený, a či sa podmienkam a požiadavkám výkonu trestu neprispôsobil len formálne.
Závažnosť spáchaného trestného činu, rovnako ako skutočnosť, do akého ústavu je
odsúdený zaradený, je potrebné hodnotiť v súvislosti s otázkou, či vzorné správanie sa
odsúdeného vo výkone trestu a jeho vzťah k práci, je výrazom jeho skutočného polepšenia
a či je možné od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. Súd posudzuje osobu
odsúdeného komplexne, nielen podľa jeho správania sa počas výkonu trestu, ale prihliada
aj na jeho osobnostné črty, predchádzajúci spôsob života, a aj na to v akom ústave na výkon
trestu odsúdený trest vykonáva. Súd musí pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení
odsúdeného starostlivo hodnotiť kvalitatívne naplnenie materiálnej podmienky v podobe
očakávania, že odsúdený v budúcnosti povedie riadny život, aby súd aj pri rozhodovaní
o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody naplnil ochrannú funkciu
trestného práva. Podmienečné prepustenie má opodstatnenie len vtedy, keď všetky okolnosti
prípadu odôvodňujú predpoklad, že pre spoločnosť nie je reálne riziko recidívy
odsúdeného, ak bude žiť na slobode.
Odsúdený M. P. podľa hodnotenia preukazuje splnenie podmienok na podmienečné
prepustenie, a riaditeľ ÚVTOS L. preto jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu
odňatia slobody odporučil.
M. P. bol odsúdený pre najzávažnejší trestný čin vraždy podľa § 219 odsek 1
Trestného zákona s nenapraviteľným následkom.
Odsúdený má predpokladaný koniec trestu odňatia slobody stanovený na deň 13. 02.
2015. Súd je toho názoru, že pri tak závažnom protiprávnom konaní s nenapraviteľným
následkom v podobe smrti človeka, ktorého sa odsúdený dopustil, je potrebná dôsledná
prevýchova páchateľa, aby sa mohlo od neho očakávať, že svojím správaním preukázal
polepšenie a že v budúcnosti povedie riadny život, preto je súd toho názoru, že je potrebné
na neho pôsobiť celou dĺžkou výkonu trestu odňatia slobody tak, ako mu bol súdom uložený.
Súd pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení prihliadol v zmysle § 61 odsek 2
Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005 aj na to, do ktorej nápravnovýchovnej skupiny
je odsúdený zaradený. Menovaný si doposiaľ ani nevytvoril podmienky na preradenie do
ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Pri páchateľovi tak závažnej trestnej činnosti,
musí súd osobitne starostlivo hodnotiť naplnenie všetkých zákonných podmienok.
S prihliadnutím k týmto skutočnostiam nie je možné ustáliť bez pochybností, že
v prípade prepustenia odsúdeného na slobodu bude viesť riadny život tak.
Účel zákonného inštitútu podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia
slobody nie je v tom, aby za dobré chovanie a prípadne dobrú prácu bol odsúdený po
odpykaní zákonom stanovenej doby vo výkone trestu automaticky prepustený na slobodu bez
ohľadu k účelu uloženého trestu. Podmienečné prepustenie má opodstatnenie len vtedy, keď
všetky okolnosti prípadu odôvodňujú predpoklad, že pre spoločnosť nie je reálne riziko
recidívy odsúdeného, ak bude žiť na slobode.
Na základe vykonaného dokazovania dospel teda súd k záveru, že u odsúdeného
nebola splnená materiálna podmienka podmienečného prepustenia v zmysle Trestného
zákona účinného do 31. 12. 2005, na základe ktorého môže súd prepustiť odsúdeného na
slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a správaním preukázal
polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život.
Súd vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, žiadosť odsúdeného
o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody zamietol, pretože je toho
názoru, že je potrebné na neho pôsobiť celou dĺžkou výkonu trestu odňatia slobody tak, ako
mu bol súdom uložený.“
Pri posudzovaní prípadných negatívnych ústavnoprávnych dôsledkov tak v danom
prípade ide o posúdenie, či rozhodnutia všeobecných súdov nevykazujú známky svojvôle,
o čom by bolo možné v zásade uvažovať v tom prípade, ak by rozhodnutia všeobecných
súdov neobsahovali dostatok dôvodov na ich vydanie, resp. ak by sa všeobecné súdy
dostatočne presvedčivým spôsobom nevysporiadali s relevantnou argumentáciou
sťažovateľa.
Ústavný súd v zhode s právnymi závermi vyjadrenými v rozhodnutiach okresného
súdu a krajského súdu v tejto súvislosti považuje za potrebné pripomenúť, že zmysel
podmienečného prepustenia nie je v tom, aby za dobré správanie bol odsúdený automaticky
podmienečne prepustený po uplynutí ustanovenej doby bez zreteľa na účel trestu. Je
potrebné vziať do úvahy i samotný účel trestu, ktorý obsahuje viac komponentov, na ktoré
súdy pri svojom rozhodovaní musia prihliadať. Podstatou ich úvah je potom v konečnom
dôsledku dôvodnosť predpokladu, že odsúdený povedie v budúcnosti i na slobode riadny
život s minimalizáciou rizika jeho recidívy (IV. ÚS 53/08, IV. ÚS 85/2011).
Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného ústavný súd konštatuje, že ak krajský súd (aj keď
najmä spôsobom stotožnenia sa s odôvodnením uznesenia okresného súdu) prihliadol na
okolnosť, že vzhľadom na závažnosť protiprávneho konania sťažovateľa, spôsobený
(nenapraviteľný) následok a možné riziká, ktoré by mohli vyplývať z jeho povahových
vlastností, nedávajú dostatočnú záruku jeho skutočného polepšenia, a dospel k záveru, že je
potrebná dôsledná prevýchova sťažovateľa, a preto nie je ešte spoľahlivo zabezpečená
podmienka jeho budúceho riadneho života, aj s poukazom na skutočnosť, že sťažovateľ si
v čase rozhodovania všeobecného súdu nevytvoril predpoklady na preradenie do ústavu
s minimálnym stupňom stráženia, je potom výlučne iba vecou jeho uváženia, ak dospel
k záveru, že doterajší výkon trestu odňatia slobody spoľahlivo neodstránil charakterové
vlastnosti, ktoré sťažovateľa viedli k páchaniu závažnej trestnej činnosti.
Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu takto formulované úvahy
krajského súdu o tom, prečo u sťažovateľa v okolnostiach daného prípadu nedošlo
k splneniu spomínanej materiálnej podmienky podmienečného prepustenia, nemožno
kvalifikovať ako povrchné alebo neodôvodnené.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí ústavne
akceptovateľným spôsobom aplikoval s vecou súvisiace právne predpisy, pri ich aplikácii sa
neminul s ich účelom a zmyslom, ktoré sledujú, a svoje tvrdenia odôvodnil skutkovými
okolnosťami tak, že tým vytvoril preskúmateľné a odôvodnené rozhodnutie bez
akýchkoľvek známok svojvôle. Napokon krajský súd vzhľadom na eventualitu prijatého
záveru, aký prichádza do úvahy pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení, nebol
povinný vyhovieť požiadavke sťažovateľa, bol len povinný vysvetliť a zdôvodniť mu, na
základe čoho dospel k prijatým záverom. Podľa názoru ústavného súdu si krajský súd túto
úlohu splnil, a tým si zastal svoju pozíciu orgánu verejnej moci, ktorý je v prvom rade
povinný poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa. Skutočnosť, že
sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.
Ústavný súd sa z obsahu uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením okresného
súdu presvedčil, že krajský súd sa námietkami a argumentáciou sťažovateľa v sťažnosti
zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal
odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol,
že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m.
IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby
sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia. Pretože napadnuté rozhodnutie
krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho
vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný
tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (m. m. I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii
nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.
Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť
podľa názoru ústavného súdu porušené zamietnutím návrhu na jeho podmienečné
prepustenie ani zamietnutím sťažnosti proti uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorým bol
zamietnutý návrh na jeho podmienečné prepustenie, pokiaľ všeobecné súdy riadne
preskúmali a posúdili splnenie zákonných podmienok na aplikáciu tohto inštitútu a svoje
úvahy v tomto smere ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnili.
V súvislosti s uvedeným posudzovaním námietok sťažovateľa ústavný súd poukazuje
na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na odmietnutie
sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným
základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom
alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj
nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody
namietaným rozhodnutím alebo postupom, alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00,
III. ÚS 138/02, IV. ÚS 1/2012). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť
taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd uzatvára, že na základe sťažovateľom
vymedzených námietok, prostredníctvom ktorých namietal porušenie označeného
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, s prihliadnutím na obsah odôvodnenia
uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu nezistil také účinky, ktoré
by zakladali príčinnú súvislosť s namietaným porušením označeného práva.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať
o ďalších požiadavkách sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. júna 2013