Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_7Tos-117-2026.pdf
PDF · 115.47 KB
Case nature
Area
Subarea
7Tos/117/2026
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rudolfa Botta a sudcov JUDr. Kataríny Batisovej a JUDr. Ladislava Révesa, v trestnej veci odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Leopoldov, o návrhu odsúdeného na podmienečne prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 20.07.2026, č. k. 108PP/22/2026-51, na neverejnom zasadnutí konanom v Trnave dňa 06.10.2026, takto
r o z h o d o l :
Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sa sťažnosť odsúdeného A. B. zamieta.
o d ô v o d n e n i e :
Konanie a rozhodnutie Okresného súdu
1. Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) uznesením zo dňa 20.07.2026, č. k. 108PP/22/2026-51 (ďalej len „napadnuté uznesenie“), postupom podľa § 415 ods. 1 Trestného poriadku podľa § 66 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 2, ods. 3 Trestného zákona zamietol návrh odsúdeného A. B. (ďalej len „odsúdený“) o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený postupne (i.) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.05.2023, sp. zn. 4To/46/2022, v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 07.09.2021, č. k. 1T/26/2017-489 a (ii.) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 13.07.2011, č. k. 4T/54/2010-57, právoplatný dňa 13.07.2011 v spojení s uznesením Mestského súdu Bratislava I zo dňa 28.05.2024, č. k. 4T/54/2010-179, právoplatné dňa 28.05.2024.
2. Na základe vykonaného dokazovania dospel okresný súd k záveru, že u odsúdeného bola splnená formálna podmienka na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, nebola však splnená ani jedna z dvoch materiálnych podmienok. Okresný súd zdôraznil, že nie je možné dospieť k záveru o polepšení sa odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody a jeho správanie naopak značí len formálnej adaptácii na režim výkonu trestu. K druhej materiálnej podmienke okresný súd uviedol, že samé nesplnenie prvej materiálnej podmienky zakladá silný záver o nesplnení tej druhej, pretože od toho, kto sa vo výkone trestu nepolepší možno len ťažko očakávať, že v prípade podmienečného prepustenia by viedol riadny život. V tejto súvislosti poukázal okresný súd na trestnú minulosť odsúdeného a na to, že bol už v minulosti aj podmienečne prepustený a napriek tomu v páchaní trestnej činnosti pokračoval, ide o recidivistu, ktorý páchal trestnú činnosť od roku 1985, a preto nedáva záruky, že by viedol po podmienečnom prepustení riadny život. Napokon poukázal na fakt, že samotný návrh riaditeľa ÚVTOS v hodnotení je len jeden z dôkazov, ktoré musí súd hodnotiť všetky aj v súvislostiach.
Opravné prostriedky strán
3. Po vyhlásení napadnutého uznesenia odsúdený zahlásil sťažnosť.
4. Prokurátor, sa vzdal práva podať sťažnosť.
5. Odsúdený svoju sťažnosť proti napadnutému uzneseniu do dňa konania neverejného zasadnutia krajského súdu písomne neodôvodnil.
Konanie na nadriadenom orgáne
6. Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku, pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.
7. Vzhľadom k tomu, že sťažnosť bola podaná včas (ihneď po vyhlásení napadnutého uznesenia), oprávnenou osobou (odsúdeným) a smerovala voči rozhodnutiu, voči ktorému je sťažnosť prípustná (uznesenie o zamietnutí návrhu na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody – § 417 ods. 3 Trestného poriadku), Krajský súd v Trnave ako nadriadený orgán (ďalej len „krajský súd“) na podklade podanej sťažnosti podľa § 192 ods. 1 písm. a), písm. b) Trestného poriadku preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia ako aj konanie predchádzajúce týmto výrokom, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a tak zistil nasledovné skutočnosti.
8. Krajský súd v prvom rade konštatuje, že po procesnej stránke okresný súd postupoval správne, keď na rozhodnutie o návrhu odsúdeného určil termín verejného zasadnutia a obstaral procesne všetky podklady na rozhodnutie o návrhu odsúdeného na podmienečné prepustenie a na tomto verejnom zasadnutí aj rozhodol. Na verejné zasadnutie odsúdeného okresný súd riadne predvolal a taktiež mu dal možnosť prezentovať svoj návrh. Vykonal aj výsluch odsúdeného, ktorý neodmietol vypovedať a na otázky súdu odpovedal. Odsúdený mal možnosť sa vyjadriť aj ku každému vykonanému listinnému dôkazu, ktorú možnosť odsúdený aj využil. Zdôrazniť treba, že obsah najmä hodnotenia riaditeľa ÚVTOS nenamietal, hoci namietol, že nikdy nekonzumoval alkohol a iné návykové látky vo veľkom rozsahu, čo s podstatou rozhodnutia okresného súdu zásadnejšie nesúviselo (okresný súd nesplnenie podmienok neodôvodňuje návykovými látkami a ich konzumáciou). Taktiež okresný súd dal odsúdenému priestor navrhnúť doplnenie dokazovania, pričom odsúdený ale žiaden návrh na doplnenie dokazovania nepredniesol. Okresný súd následne dokazovanie uznesením skončil, až po zistení, že ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nie sú a žiaden dôkaz ktorý by strana navrhla neodmietol vykonať. Okresný súd rovnako napadnuté uznesenie riadne vyhlásil na verejnom zasadnutí a poskytol poučenie o opravnom prostriedku a po zistení, že ho aspoň jedna strana podáva, napadnuté uznesenie písomne vyhotovil a stranám ho riadne doručil. Procesne okresnému súdu teda nie je možné v jeho postupe z pohľadu krajského súdu nič zásadné vytknúť. Vzhľadom k tomu krajský súd vadu v procesnom postupe okresného súdu pri svojej prieskumnej činnosti nevzhliadol.
9. Pokiaľ ide o absenciu pripojenia jedného zo spisov a niektorých rozhodnutí, na základe ktorých je odsúdenému nariadený výkon trestu je nutné povedať, že tieto podklady okresný súd vyžiadal z príslušných súdov, ale nebolo možné mu ich poskytnúť pretože v daných veciach prebiehali a možno i stále prebiehajú ešte procesné úkony; vzhľadom k tomu nie je možné toto okresnému súdu vyčítať a okresný súd si zabezpečil aspoň príslušné rozhodnutia a nariadenia výkonu trestu a teda obstaral nevyhnutné podklady na rozhodnutie o návrhu odsúdeného.
10. Podmienečné prepustenie v prípade odsúdeného sa riadi § 66 ods. 1 písm. a) ako aj písm. b) Trestného zákona. V uvedenom prípade ide o špecifický prípad, kedy odsúdený vykonáva trest odňatia slobody postupne uložený dvomi rôznymi rozhodnutiami v dvoch trestných veciach, kde v jednej ide o zločin, kde sa podmienečné prepustenie riadi § 66 ods. 1 písm. b) Trestného zákona a v tej druhej veci ide o prečin, kde sa podmienečne prepustenie z výkonu trestu riadi § 66 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Vzhľadom potom na § 66 ods. 3 Trestného zákona súd hodnotí priebeh výkonu trestu v oboch týchto trestných veciach spoločne v jednom konaní a splnenie formálnej podmienky (vykonania minimálnej časti trestu) sa posudzuje podľa toho, či odsúdený vykonal potrebnú časť zo všetkých mu uložených trestov v súčte, pričom v súčte sa ale prihliada na pomerné časti aj podľa toho, či ide v zmysle § 66 ods. 1 Trestného zákona o prečin alebo zločin. V prípade odsúdeného formálna podmienka bola splnená, keďže tento vykonal tak 2/3 z trestu uloženého mu za zločin ako aj k tomu pripočítane 1/2 z trestu uloženého ako náhradného trestu za zmarený peňažný trest pre prečin. Záver o splnení formálnej podmienky zo strany okresného súdu bol preto správny a zákonný.
11. Z citovaného ustanovenia § 66 ods. 1 Trestného zákona vyplývajú na podmienečné prepustenie okrem formálnej podmienky aj 2 materiálne podmienky, ktoré sú predpokladom podmienečného prepustenia.
12. Krajský súd sa v tomto smere plne stotožnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi okresného súdu, pokiaľ ide o nesplnenie materiálnych podmienok pre podmienečné prepustenie odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody a v podrobnostiach tu odkazuje aj na odôvodnenie okresného súdu v napadnutom uznesení.
13. Krajský súd je tiež toho názoru, že súvahou všetkých okolností týkajúcich sa správania odsúdeného, ako sú uvedené v hodnotení riaditeľa ÚVTOS Leopoldov, najmä jeho absencia kritického postoju ku svojej trestnej činnosti, absencia oľutovania tejto zo strany odsúdeného pred súdom, porušovanie ústavného poriadku a disciplinárne previnenie pri prechovávaní zabrúseného nožíku, absencia aktivity a disciplinárnych odmien a následne jeho menej priaznivá prognóza recidívy pri 11 predchádzajúcich záznamoch v odpise z registra trestov vrátane nepodmienečných trestov, ktoré ale k náprave správania odsúdeného doposiaľ neviedli, a to aj trestov vykonaných v iných členských štátoch v súhrne majú za následok, že, nie je možné dospieť k záveru, že odsúdený spĺňa potrebné predpoklady na podmienečné prepustenie, kvôli čomu jeho návrhu nie je možné vyhovieť.
Východiská podmienečného prepustenia
14. Účelom trestu podľa Trestného zákona je zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trestanie tak v sebe zahrnuje aj aspekt resocializácie odsúdeného a aspekt individuálnej prevencie. Zmysel inštitútu podmienečného prepustenia spočíva v motivácii odsúdeného k tomu, aby svojím chovaním a plnením povinností vo výkone trestu ukázal polepšenie. Ak vykonanou časťou trestu odňatia slobody bol účel trestu dosiahnutý, je ďalší trest nepotrebný, a teda aj neodôvodnený (Nález Ústavného súdu SR III. ÚS 355/2021-23, bod 12).
15. Pri rozhodovaní o materiálnej podmienke, či možno predpokladať, že odsúdený v prípade podmienečného prepustenia bude viesť riadny život ide o prognózovanie budúceho správania odsúdeného. Vo svojej podstate pri celom rozhodovaní o návrhu na podmienečné prepustenie odsúdeného ide aj o určitú kvalifikovanú predpoveď budúceho správania, ktoré možno od odsúdeného po jeho podmienečnom prepustení na slobodu očakávať. Podstatou úvah súdov je potom v konečnom dôsledku dôvodnosť predpokladu, že odsúdený povedie v budúcnosti i na slobode riadny život s minimalizáciou rizika jeho recidívy (IV. ÚS 85/2011, IV. ÚS 321/2013).
16. Vzhľadom k tomu povinnosťou súdu v tomto konkrétnom prípade bolo zistiť, či nastali zmeny v správaní odsúdeného v priebehu výkonu trestu, ktoré by mohli potenciálne viesť k zmene osobnosti odsúdeného. V súvislosti s konkrétnym a najmä aktuálnym posúdením možnej zmeny v správaní vrátane zmeny osobnosti odsúdeného ústavný súd poukázal na to, že práve riaditeľ ústavu na výkon trestu odňatia slobody disponuje najkomplexnejšími a najrelevantnejšími informáciami o odsúdenom, keďže je de facto v priamom kontakte s ním (Nález Ústavného súdu SR I. ÚS 509/2022-40, bod 22; uznesenie NS SR č. k. 4Urtos/6/2020 z 18.11.2020; pozri tiež Kurilovská, L.-Blažek, R.-Ľorko, J.: Hodnotenie implementácie a budúceho vývoja sankčného mechanizmu po 10 rokoch účinnosti trestných kódexov v Slovenskej republike; porov. Rozsudok ESĽP vo veci Choreftakis a Choreftaki proti Grécku zo 17.01.2012, sťažnosť č. 46846/08, bod 58).
17. Podstatou úvah súdov je potom v konečnom dôsledku dôvodnosť predpokladu, že odsúdený povedie v budúcnosti i na slobode riadny život s minimalizáciou rizika jeho recidívy (IV. ÚS 85/2011, IV. ÚS 321/2013). Pokiaľ súd prihliadol na okolnosť, že nie je zabezpečená podmienka budúceho riadneho života odsúdeného, je to výlučne iba vecou jeho uváženia, ak dospel k záveru, že doterajší výkon trestu odňatia slobody neodstránil charakterové vlastnosti, ktoré odsúdeného viedli k páchaniu závažnej trestnej činnosti (IV. ÚS 53/08, I. ÚS 605/2014) (Nález Ústavného súdu SR I.ÚS 36/2022-21).
18. Zvlášť v prípade opakovane odsúdených je výraznejšia aktivita v podobe disciplinárnych odmien a vzorne pozitívne sa zapájanie do ponúkaných aktivít vo výkone trestu odňatia slobody spôsobilá presvedčiť súd o snahe konkrétneho odsúdeného o polepšenie. S ohľadom na rozsiahlu recidívu odsúdeného preto v rámci posudzovania materiálnych podmienok na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody u odsúdeného je dôvodné uplatniť prísnejší náhľad (2Urtost/4/2026).
19. Priznanie sa k spáchaniu trestného činu nie je samostatnou zákonnou podmienkou podmienečného prepustenia. To však neznamená, že postoj odsúdeného k trestnej činnosti, za ktorú vykonáva trest odňatia slobody, je pri posudzovaní jeho polepšenia a prognózy budúceho správania bez významu. Prevzatie zodpovednosti za spáchanú trestnú činnosť možno hodnotiť ako jeden, nie však jediný z predpokladov, na podklade ktorých možno usudzovať na dosiahnutý stupeň polepšenia a pozitívny prevýchovný vplyv doposiaľ vykonaného trestu (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.09.2026, sp. zn. 2Urtost/7/2026; primerane tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 09.01.2026, sp. zn. I. ÚS 13/2026).
20. Treba však zdôrazniť, že nikto nemá právo na to, aby bolo vyhovené jeho návrhu na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Posúdenie splnenia zákonných podmienok podmienečného prepustenia je vecou sudcovskej úvahy (Nález Ústavného súdu SR III. ÚS 355/2021-23, bod 11).
21. Doplňujúc krajský súd uvádza tiež, že do práva na spravodlivý proces podľa ústavného súdu nepatrí právo odsúdeného, aby sa konajúce súdy stotožnili s jeho právnymi názormi alebo aby rozhodli podľa jeho predstáv, či dokonca v jeho prospech, pretože súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07, II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04, obdobne tiež 1Tdo/12/2024).
22. Špecifikom materiálnych podmienok pre podmienečné prepustenie je, že prvá a druhá materiálna podmienka má určitý vzťah vzájomnosti, kedy splnenie prvej materiálnej podmienky spravidla je silné východisko pre splnenie tej druhej. Teda ak odsúdený svojim správaním počas výkonu trestu preukazuje reálne polepšenie, je zároveň daný nezanedbateľný predpoklad, že možno od neho predpokladať i vedenie riadneho života v prípade podmienečného prepustenia. Naopak, ak odsúdený už aj vo výkone trestu nepreukazuje polepšenie, spravidla ide o zásadný indikátor, že mimo brán väznice už vôbec nebude schopný sa podriadiť pravidlám spoločnosti reprezentovaným v právnom poriadku, ktorých dodržiavanie je kľúčové pre vedenie riadneho života. Je však pravda, že nie v každom prípade takýto záver musí byť pravdivý. Súd musí tieto podmienky preto starostlivo vyhodnocovať ad hoc (od prípadu k prípadu individuálne) a teda oboje a nielen jednu z nich. Napriek tomu nesplnenie ktorejkoľvek z nich má za následok, že podmienečné prepustenie do úvahy neprichádza. Toto východisko správne uchopil aj okresný súd, keď na túto vzájomnú súvislosť poukázal.
Posúdenie materiálnych podmienok podmienečného prepustenia odsúdeného
23. V prípade odsúdeného v predmetnej trestnej veci je potrebné konštatovať, že nespĺňa ani prvú ani druhú materiálnu podmienku.
24. Pri hodnotení absencie skutočného polepšenia do popredia vystupuje absencia disciplinárnych odmien spojená s absenciou zásadnej snahy o účasť na iných mimopracovných aktivitách vo výkone trestu od všeobecného rozvoja osobnosti, na ktorom sa čiastočne podieľa až po všeobecne vzdelávacie aktivity, ktoré napriek vyššiemu veku odsúdeného môžu jeho osobnosť ešte stále rozvinúť a napomôcť hlbšej miere jeho resocializácii, ktorá doposiaľ napriek opakovanému výkonu trestu odňatia slobody ostala mimo spoločensky požadovaných rámcov. Je síce pravda, že odsúdený sa podľa hodnotenia primerane zapája do upratovania cely a ubytovne – zapája sa do prác na zlepšenie prostredia ústavu, ale za tieto by bolo možné získať disciplinárne odmeny, ak by tieto výkony boli výrazne pozitívne. Takéto disciplinárne odmeny ale odsúdený nevykazuje, teda táto aktivita hoc chvályhodná je ešte v takomto rozmere alebo sama o sebe príliš nedostatočná vzhľadom na osobu odsúdeného a jeho minulosť na preukázanie polepšenia. Odsúdeného doposiaľ nebolo možné účinne resocializovať; teda navrátiť do spoločnosti a začleniť ho do bežného života spoločnosti, dôkazom čoho je opakované recidivujúce páchanie trestnej činnosti aj po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody. V tomto smere krajský súd považuje za podstatné poukázať aj na to, že ani pokročilejšie metódy a možno v otázke kultúry výkonu trestu odlišné podmienky v Rakúskej republike, kde odsúdený vnútorný život výkonu trestu spoznal tiež, keďže zo spisu vyplýva, že aj tam bol vo výkone nepodmienečného trestu odňatia slobody, neviedli doposiaľ k potrebnej resocializácii a individuálnej prevencii u odsúdeného. Povedané inak odsúdený ani v dôsledku všetkých týchto vplyvov nezmenil svoju osobnosť tak, že by vnútorne prehodnotil svoj spôsob života a páchania trestnej činnosti do tej miery, že by sa rozhodol na takomto spôsobe života niečo radikálne zmeniť, čo ale je nevyhnutné. Disciplinárne potrestanie formou pokarhania za prechovávanie zabrúseného nožíku ako nepovoleného predmetu, teda v podstate držba chladnej zbrane odsúdeným vo výkone trestu odňatia slobody, ktorá síce bola potrestaná len pokarhaním, ale vo svojej podstate jasne signalizuje vnútorné nastavenie odsúdeného, pokiaľ ide o jeho vnútorný pomer k ním spáchanej protiprávnej činnosti. Túto neracionalizuje, ale ani ju otvorene nepriznáva, a najmä nemá k nej kritický postoj ani ju neľutuje. Zo spisu sa v podstate javí, že odsúdený ku svojim previneniam má formálne akceptovateľný postoj, keď uvedie, že sa vyvaruje deliktov, ktoré predtým urobil, ale tieto ani len neľutuje. Teda prítomná je verbalizácia, že jeho konanie bolo protiprávne, ale javí sa že nad rámec tohto konštatovania tento stav odsúdeného nevyrušuje a nespôsobuje v jeho svedomí žiadne podstatné následky, ktoré by ho viedli k prejavu ľútosti alebo ospravedlnenia sa a podobných prejavov vnútorného uzrozumenia s neakceptovateľnosťou takéhoto konania. Znamená to, že odsúdený je skôr uzrozumený s tým, že spáchal protiprávnu činnosť. Absenciu ľútosti tu možno hodnotiť ako dôkaz absencie motivácie niečo na tom zmeniť do budúcna. Prejav kritického postoju k trestnej činnosti je totižto prvoradý dôkaz toho, že dochádza k polepšeniu, pretože ako žiaden iný faktor, jednoducho a jasne ukazuje, pokiaľ je tento prejav skutočný a úprimný a nielen formálny, že vnútro osobnosti odsúdeného javí príznaky resocializácie. Uvedomenie si protiprávnosti svojho konania je prvý krok na ceste k prijatiu trvalého vnútorného príkazu sa takého konania už nedopúšťať. Ani do tohto prvotne základného kroku odsúdený však doposiaľ skutočne nedospel. Ani iným spôsobom, ktorý by bol akokoľvek vzhliadnuteľný zo spisu odsúdený nepreukazuje polepšenie. V konečnom dôsledku jediné polepšenie, ktoré nastalo je, že odsúdený po adaptačných ťažkostiach v úvode výkonu trestu, ktoré ale vzhľadom na jeho trestnú minulosť a znalosť podmienok a režimu výkonu trestu odňatia slobody nie je možné hodnotiť v prospech odsúdeného, sa jeho správanie presunulo akurát tak na požadovanú úroveň. Odsúdený teda dospel k tomu, že už negatívne nevyniká. Pritom ale na to, aby súd mohol čo i len pomýšľať o tom, že sa polepšil do tej miery, že by výkon trestu odňatia slobody splnil svoj účel, vzhľadom k tomu, že je recidivista, musí súdu vyššou mierou ako prvotrestaný odsúdený preukázať polepšenie. Polepšenie sa dá preukázať rôzne, ale predpokladá snahu vynikať v dobrom svetle, nielen nevynikať v zlom. Vzhľadom k tomu je možné konštatovať, že odsúdený sa formálne prispôsobil podmienkam výkonu trestu odňatia slobody ale vnútorne jeho osobnosť naďalej nepovažuje trestnú činnosť resp. širšie protiprávne konanie za neakceptovateľné konanie a nedáva žiadne predpoklady, že by sa na tomto počas výkonu trestu niečo bolo zmenilo. Odsúdený v širšom význame súdu doposiaľ nebol schopný preukázať, že na úrovni svojej osobnosti prijal zásadnú a trvalú zmenu, ktorej súčasťou je autonómna norma (príkaz samému sebe), že trestnú činnosť odmieta a už nikdy viac nebude konať protiprávne.
25. Pokiaľ ide o možnosť predpokladať, že by odsúdený v prípade podmienečného prepustenia viedol riadny život je potrebné poukázať na to, že trestná minulosť odsúdeného je zásadne poznačená majetkovou trestnou činnosťou a spočívala okrem krádeží aj v neoprávnenom užívaní cudzieho motorového vozidla a sprenevery peňažných prostriedkov, ktoré mu boli zverené ako zamestnancovi. Odsúdený aj pred súdom uviedol, že v minulosti mal finančné problémy, čo vyplýva zo spisového materiálu. Naposledy napr. podával sťažnosť proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava I, ktorým bolo jeho niekdajšiemu obhajcovi, ktorý mu bol ustanovený štátom, priznaná odmena s tvrdením, že pri 96,07 € ide o dosť veľa peňazí a nemá to z čoho uhradiť. V tomto kontexte treba znovu pripomenúť, že odsúdený nie je v ÚVTOS zaradený na prácu z dôvodu zdravotných ťažkostí, kedy uviedol v návrhu, že mu bolo diagnostikované diabetes melitus (cukrovka) a vysoký krvný tlak (arteriálna hypertenzia). Myšlienkový pochod, ktorý smeruje ku komplexnému zhodnoteniu týchto okolností všetkých do vzájomnej súvislosti, z ktorého vyplynie, že majetková trestná činnosť má u odsúdeného aspoň sčasti pôvod v potrebe si touto zabezpečiť spôsob obživy a zabezpečenie základných životných potrieb odsúdeného je v zásade dôvodný. To znamená, že u odsúdeného sa javí, že má v postate problém si zabezpečiť predovšetkým zárobkovou činnosťou peňažné prostriedky na obstaranie stravy a bývania – základné životné potreby a práve preto potom pácha trestnú činnosť, popredne krádeže. Vzhľadom k tomu by mal odsúdený na to, aby súd presvedčil, že v prípade podmienečného prepustenia nebude páchať trestnú činnosť preukázať najmä to, že bude mať tieto základné životné potreby – bývanie a príjem zabezpečené aspoň na bazálnej úrovni – postačujúcej na prežitie. Treba zdôrazniť, že odsúdený svoje tvrdené zdravotné ťažkosti a diagnózy nijako nepreukázal predložením lekárskych správ, ale rovnako ak by tieto aj predložil, v prípade cukrovky a vysokého krvného tlaku ide o civilizačné a srdcovo-cievne choroby, ktorými trpí nezanedbateľná časť populácie a napriek tomu väčšina takýchto osôb je pri bežnej liečbe schopná výkonu práce so zárobkom. V prospech odsúdeného v tomto smere ale je hodnotenie riaditeľa ÚVTOS, z ktorého vyplýva, že odsúdený sa veku a zdravotnému stavu primerane podieľa na udržiavaní poriadku v ústave, čo je istá forma aktivity, ktorá by na slobode mohla byť finančne ocenená. Odsúdený uvádza, že je dôchodca a poberá starobný dôchodok, ale nepredložil žiadne potvrdenie a k výške tohto sa nevyjadril, nie je teda zrejmé, či by tento na zabezpečenie prežitia odsúdenému na slobode postačoval. V nadväznosti na to hoci odsúdený deklaroval, že sa chce zamestnať na pracovisku, na ktorom naposledy pred výkonom trestu bol na pozícii vodiča rozvozu jedál a s daným zamestnávateľom je vraj v kontakte, nepredložil napriek tomu žiadne písomné potvrdenie tohto zamestnávateľa s prísľubom zamestnania, čo ponecháva tvrdenia odsúdeného, že má prácu a tým príjem a zabezpečenie základných životných potrieb zabezpečené len v rovine neistoty. Súčasne sa vyjadril, že by chcel bývať v prípade podmienečného prepustenia u jeho dcéry, od ktorej ale akokoľvek zachytený súhlas s takýmto zámerom nepredložil a nepreukázal, čo súdu nedáva zrovna záruku istoty, že pre prípad podmienečného prepustenia má odsúdený zabezpečené bývanie. V takomto prípade nemožno o splnení predpokladu, že povedie v prípade podmienečného prepustenia na slobodu hovoriť, pretože presne tie kriminogénne faktory, ktoré zdá sa, stoja v pozadí značného rozsahu trestnej činnosti odsúdeného stále existujú a riziko z nich plynúce odsúdený nijako pred súdom v konaní o podmienečné prepustenie nevyvrátil a ani len neznížil. Na takom závere nie je spôsobilé zmeniť nič ubezpečenie odsúdeného, že už je moc starý na to, aby niečo zlé vymýšľal, pretože ako viacpočetne súdne trestaný recidivista jeho slovo v tomto smere má slabú výpovednú hodnotu. V tomto smere potom znovu okruhom je nutné sa vrátiť k tomu, že absenciou skutočného polepšenia je o to ťažšie možné robiť pozitívne závery ohľadom predpokladu vedenia riadneho života odsúdeného na slobode v prípade jeho podmienečného prepustenia.
26. Potom je logické aj to, že okresný súd dospel k záveru, hoci to presnejšie takto neuviedol do súvislosti, že pre prípad podmienečného prepustenia sú u odsúdeného dané presne tie rizikové faktory, ktoré už dlhodobo sú pôvodom jeho trestnej činnosti, a preto je dôvodné očakávať, že odsúdený znovu nebude mať potrebný príjem a prípadne ani bývanie, čo bude mať za následok, že nebude mať dosť peňazí na prežitie a v dôsledku toho potom bude znovu páchať majetkovú trestnú činnosť. Vzhľadom ku všetkým týmto skutočnostiam a najmä v ich vzájomnej súvislosti bezpečne možno povedať, že odsúdený sa nepolepšil vo výkone trestu odňatia slobody a pre prípad jeho podmienečného prepustenia nemožno predpokladať, že by viedol riadny život.
27. Treba vyzdvihnúť, že byť priemerom alebo občas sa ukázať v dobrom svetle samo o sebe nestačí na preukázanie reálneho polepšenia a skôr svedčí o formálnom prispôsobení sa podmienkam vo výkone trestu odňatia slobody. Dodržiavanie pravidiel a ich neporušovanie pri súčasnej absencii pozitívneho vynikania nestačí na preukázanie skutočne mienenej snahy na zmenu preukazujúcu skutočné polepšenie, pretože to preukazuje len snahu dodržiavať to, čo je ale povinnosťou odsúdeného tak, či onak.
28. Okrem uvedeného odsúdený je taktiež stále zaradený do diferenciačnej skupiny „B“, pričom najlepšia je „A“, teda odsúdený ešte má priestor na polepšenie jeho celkového správania sa.
29. Taktiež nemožno zanedbať ani to, že odsúdený mal hodnotene riziko recidívy CRA stredné, čo znamená, že existuje riziko, že odsúdený bude recidivistom a znovu sa dopustí trestnej činnosti po podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody.
30. Podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody je opodstatnené len vtedy, ak sa preukáže, že odsúdený vo výkone trestu nielen formálne, ako to vyžaduje zákon o výkone trestu odňatia slobody a vyhláška, ktorou sa vykonáva poriadok výkonu trestu, ale aj nadpriemerne plnil všetky svoje povinnosti tak, aby za ich plnenie získaval odmeny a dokumentoval tak svoju úprimnú snahu o polepšenie, pričom zároveň jeho správanie k spoluodsúdeným, ale i k personálu musí byť bezproblémové. Ak odsúdený síce plní svoje povinnosti, ale toto plnenie nie je ocenené odmenami, ide o bežný a zákonom predpísaný štandard správania sa odsúdeného, ktorý sa nevymyká z priemeru a nenaznačuje snahu odsúdeného o polepšenie. V prípade „recidivistu“ je žiadúce, aby pomer disciplinárnych odmien k disciplinárnym trestom bol výraznejší v prospech odmien (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.09.2026, sp. zn. 2Urtost/7/2026).
31. Cesta k podmienečnému prepusteniu vedie primárne cez preukázanie súdu toho, že doteraz vykonaná časť trestu z celkovo uloženého trestu už predčasne (pred vykonaním celého trestu) naplnila zákonom sledovaný účel trestu. Súčasťou tejto cesty v dosť podstatnej časti je práve aj dosiahnutie kritického postoju k trestnej činnosti. Táto cesta má v zásade 2 kroky. Prvý krok je uvedomenie si chyby – priznanie si zodpovednosti za trestnú činnosť, ten druhý krok – kritický postoj k tejto chybe – kritický postoj k trestnej činnosti, by vo finálnej etape mal vyústiť v trvalé prijatie zásady vedenia riadneho života a vnútorný príkaz odsúdeného samému sebe (tzv. autonómna norma), že si sám sebe zakazuje navždy akokoľvek porušovať pravidlá – páchať protispoločenskú činnosť. Dosiahnutím tohto míľnika odsúdený v skutočnosti preukáže, že u neho sú dané základy k tomu, že v prípade podmienečného prepustenia bude mimo brán väznice tiež viesť riadny život. Tento cieľ odsúdený doposiaľ nedosiahol. U odsúdeného zároveň treba zdôrazniť, že musí dosiahnuť aj aspoň primeraný počet disciplinárnych odmien alebo inak preukázať súdu, že sa zásadným spôsobom polepšil, teda jeho osobnosť, svetonázor a zmýšľanie sa zmenilo k lepšiemu, aby tak preukázal, že došlo k potrebnej miery resocializácie, ktorá by predstavovala naplnenie tohto účelu trestu.
32. Cesta k splneniu druhej materiálnej podmienky si vyžaduje preukázanie ďalšieho kroku navyše. Odsúdený musí totižto tiež preukázať okrem polepšenia vo výkone trestu aj to, že v prípade podmienečného prepustenia z výkonu trestu možno od neho očakávať, že povedie riadny život. Samotné polepšenie vo výkone trestu na toto stačiť v závislosti od okolností nemusí. Podstatným základom pre vyslovenie pozitívneho záveru o splnení takejto podmienky pre súd sú skutočnosti, ktoré dávajú súdu záruku, že odsúdený má aspoň základnú predstavu o tom, akým spôsobom chce naplniť aspoň základnú podmienku podmienečného prepustenia, ktorou je vedenie riadneho života. Odsúdený by mal súdu preukázať aspoň to, kde sa mieni v prípade podmienečného prepustenia zdržiavať, teda ako si bude zabezpečovať strechu nad hlavou a pokiaľ to má byť u inej osoby, súhlas tejto, ktorý preukáže, že ide o reálnu možnosť a nielen tvrdené prianie odsúdeného. Rovnako tak kde sa mieni zamestnať alebo z akých príjmov v akej výške, na ktoré má právo napr. titulom starobného dôchodku sa mieni živiť; teda akým spôsobom si chce obstarať príjem na zabezpečenie svojich životných nákladov; súčasťou toho by malo byť aj ubezpečenie, že tieto príjmy budú na obstaranie životných potrieb odsúdeného postačovať alebo že bude mať ešte podporu iných osôb. V tomto prípade ideálne je potvrdenie budúceho potenciálneho zamestnávateľa, že odsúdeného v prípade podmienečného prepustenia zamestná alebo potvrdenie o výške dôchodku.
33. Získanie väčšieho počtu disciplinárnych odmien ako aj intenzívnejšia aktivita odsúdeného, či už pracovne alebo v ďalších oblastiach, v ktorých by mohol pozitívne vyniknúť, napr. absolvovaním kurzu alebo inej aktivity všeobecného rozvoja osobnosti prípadne prevzatím zodpovednosti a zastávaním funkcie z radov odsúdených alebo inak všeobecne prospešnou činnosťou, resp. preukázanie možnosti bývania a zamestnania po podmienečnom prepustení, by mohli do budúcna byť podkladom na vyslovenie záveru, že odsúdený podmienky na podmienečné prepustenie spĺňa. Odsúdený musí dosiahnuť tiež potrebnú mieru sebareflexie v zmysle vyššie uvedeného, aby sa jeho riziko recidívy znížilo výrazne a aby výkon trestu naplnil sledovaný účel. Až v prípade naplnenia účelu výkonu trestu je možné uvažovať o podmienečnom prepustení. Toho času tento účel ešte dosiahnutý nie je.
34. Záverom pokiaľ ide o skutočnosť, že riaditeľ ÚVTOS Leopoldov navrhol odsúdeného podmienečne prepustiť vo svojom hodnotení je nutné zdôrazniť, že takýto návrh riaditeľa, hoci relevantný, nie je pre súd záväzný a je výlučne na súde posúdiť, či odsúdený podmienky na podmienečné prepustenie spĺňa alebo nie.
35. Odporúčanie riaditeľa ÚVTOS na podmienečné prepustenie síce predstavuje významný podklad pre rozhodovanie súdu, avšak samo osebe nie je pre súd záväzné (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.09.2026, sp. zn. 2Urtost/7/2026).
Záver
36. Tieto skutočnosti vo svojom súhrne viedli tak aj krajský súd k záveru, že doposiaľ nemožno konštatovať, že by sa odsúdený bol polepšil vplyvom výkonu trestu odňatia slobody a zatiaľ taktiež aj preto, ale aj pre iné uvedené dôvody nemožno ešte predpokladať, že by v prípade podmienečného prepustenia na slobodu viedol riadny život, teda nedopúšťal sa žiadnej ďalšej protispoločenskej činnosti.
37. Vzhľadom ku všetkým uvedeným skutočnostiam krajský súd dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.
38. Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je dôvodná.
39. Keďže krajský súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zrušenie, resp. zmenu napadnutého uznesenia, sťažnosť odsúdeného ako nedôvodnú zamietol.
40. Toto uznesenie bolo senátom prijaté jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.