Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 605/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014

predbežne prerokoval sťažnosť M. K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa , a a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Trnave č. k. -23 z 29. apríla 2014, ako aj jemu predchádzajúcim

postupom, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky bola 30. júla 2014 doručená sťažnosť M. K.

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12

ods. 4, a (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Tos

69/2014-23 z 29. apríla 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“), ako aj jemu

predchádzajúcim postupom.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«Uznesením Okresného súdu v Trnave, pod číslom konania -16

na verejnom zasadnutí konanom dňa 12. 3. 2014 v ÚVTOS Leopoldov bolo rozhodnuté, že

moja žiadosť o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody sa zamieta.

Okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že u odsúdeného

neboli splnené materiálne podmienky podmienečného prepustenia v zmysle ustanovenia

.

Proti tomuto uzneseniu som na verejnom zasadnutí ústnu sťažnosť nepodal, lebo som

si ponechal zákonnú trojdňovú lehotu na vyjadrenie.

V tejto zákonnej lehote som proti uzneseniu podal písomnú sťažnosť, ktorú som však

bližšie neodôvodnil, ale uviedol som oznámenie, že bližšie zdôvodnenie mojej sťažnosti

zašlem súdu ihneď, ako mi bude doručené písomné vyhotovenie uznesenia.

Písomné vyhotovenie uznesenia (-16) mi bolo doručené dňa

31. 3. 2014. Po preštudovaní si bližšieho zdôvodnenia Okresného súdu, ktorým mi bližšie

odôvodnil prečo zamietol moju žiadosť o podmienečné prepustenie, som mohol (logicky)

konečne aj bližšie písomne zdôvodniť svoju sťažnosť. Túto „bližšiu“ sťažnosť som zaslal

Okresnému súdu do troch dní, t. j. 03. 4. 2014...»

Sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 12. marca 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) bola

krajským súdom zamietnutá, pričom podľa sťažovateľa tak krajský súd urobil bez toho, aby

prihliadol na bližšie odôvodnenie sťažnosti podané sťažovateľom a dôsledne a zodpovedne

preštudoval spisový materiál v tejto veci napriek tomu, že mu táto povinnosť vyplývala

priamo zo zákona.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením a jemu

predchádzajúcim postupom porušil jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu

zaručené v , základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. Svojím postupom krajský súd porušil aj základné právo sťažovateľa podľa čl. 12

ods. 4 , keď v odôvodnení napadnutého uznesenia nepravdivo konštatoval,

že sťažovateľ svoju sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu do konania neverejného

zasadnutia na krajskom súde bližšie písomne neodôvodnil. Aj z rozhodnutia

predsedníčky okresného súdu sp. zn. z 13. júna 2014 o nevyhovení

žiadosti sťažovateľa o poskytnutie informácií týkajúcich sa jeho podania vo veci vedenej

pod sp. zn. vyplýva: „Zo spisu bolo zistené, že toto podanie je súčasťou

uvedeného súdneho spisu.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví, že postupom krajského súdu a jeho uznesením sp. zn.

z 29. apríla 2014 boli porušené jeho základné práva zaručené v čl. 12 ods. 4, čl. 46 ods. 1

a , ako aj právo podľa dohovoru, priznal mu primerané

finančné zadosťučinenie v sume 33 000 €, ktoré mu bude povinný vyplatiť krajský súd, ako

aj náhradu trov konania.

Sťažovateľ požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu na jeho

zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa

, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v ,

práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo

dôjsť postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. jeho

uznesením z 29. apríla 2014, ktorým krajský súdu potvrdil rozhodnutie okresného súdu o

zamietnutí návrhu sťažovateľa na jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia

slobody.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Preskúmaním obsahu sťažnosti dospel ústavný súd k záveru, že vo vzťahu

k namietanému postupu a uzneseniu krajského súdu sťažovateľ predostrel tieto námietky:

1. Namietal, že aj napriek tomu, že svoju sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu

dodatočne písomne zdôvodnil, krajský súd argumenty obsiahnuté v nej nezohľadnil,

odvolávajúc sa na to, že sťažovateľ písomné dôvody sťažnosti do konania neverejného

zasadnutia krajského súdu neposkytol.

2. Namietal, že uznesenie krajského súdu je svojvoľné a nezákonné z toho dôvodu,

že druhostupňový súd opodstatnenosť jeho ponechania vo výkone trestu odňatia slobody

riadne neodôvodnil.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na preskúmanie toho,

či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená, a v tejto súvislosti na posúdenie otázky, či možno

považovať uznesenie krajského súdu za ústavne udržateľné a akceptovateľné z hľadiska

námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatnil. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené

považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli

vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

V nadväznosti na namietané porušenie označeného základného práva podľa čl. 46

ods. 1 ústavný súd zdôrazňuje, že jeho integrálnou súčasťou je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(m. m. , ). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj

na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej vyplýva,

že právo na spravodlivé konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd

povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy

posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (m. m. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz Torija v. Španielsko z 9. 12. 1994,

Annuaire, č. 303-B uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd

v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval

na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia

považovaný za rozhodujúci. V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu

uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil.

Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej

stránky rozhodnutia (m. m. , ).

Ústavný súd reagujúc na námietky sťažovateľa zistil, že okresnému súdu bola

doručená žiadosť sťažovateľa o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody,

o ktorej rozhodol okresný súd na verejnom zasadnutí 12. marca 2014 uznesením sp. zn.

tak, že ju zamietol. Na verejnom zasadnutí senátu okresného súdu

boli prítomní sťažovateľ a prokurátor. Po vyhlásení uznesenia, jeho odôvodnení a poučení

o opravnom prostriedku sťažovateľ proti nemu sťažnosť okamžite nepodal. Z listín

predložených okresným súdom vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa bola podaná

sťažovateľom následne písomne v zákonom ustanovenej lehote a doručená okresnému súdu

18. marca 2014. Podľa zistení ústavného súdu k doplneniu odôvodnenia sťažnosti došlo až

písomným podaním sťažovateľa doručeným okresnému súdu 8. apríla 2014 a krajskému

súdu 2. mája 2014.

O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu súdu prvého stupňa rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 29. apríla 2014 na neverejnom zasadnutí tak, že ju

zamietol.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že krajský súd nevzal do úvahy dodatočné

písomné odôvodnenie jeho sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu, ústavný súd vzal

do úvahy, že medzi záruky, ktoré garantujú sťažovateľom označené články ,

nepochybne patrí aj právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu

ponechaniu vo výkone trestu odňatia slobody, ako aj právo osoby na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli

dostatočné a relevantné dôvody (obdobne napr. ).

Sťažovateľ tvrdil, že krajský súd nezohľadnil jeho argumenty proti ponechaniu

vo výkone trestu odňatia slobody, keď konštatoval, že svoju sťažnosť do konania

neverejného zasadnutia senátu krajského súdu bližšie neodôvodnil.

Podľa uznesenie treba oznámiť osobe, ktorej sa

priamo dotýka, ako aj osobe, ktorá naň dala svojím návrhom podnet; uznesenie súdu sa

oznámi aj prokurátorovi. Oznámenie sa robí buď vyhlásením uznesenia v prítomnosti toho,

komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením rovnopisu uznesenia.

Podľa sťažnosť sa podáva orgánu, proti ktorého

uzneseniu smeruje, a to do troch dní od oznámenia uznesenia, s výnimkou sťažnosti proti

uzneseniam podľa § 83 ods. 2; ak sa koná podľa § 204 ods. 1, sťažnosť sa podáva

do skončenia skráteného vyšetrovania. Ak sa uznesenie oznamuje tak obvinenému, ako aj

jeho zákonnému zástupcovi alebo obhajcovi, plynie lehota od toho oznámenia, ktoré bolo

vykonané najneskoršie.

Podľa ak podáva sťažnosť prokurátor, orgán

sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately alebo obhajca za obvineného alebo

vo vlastnom mene, musí byť sťažnosť zároveň odôvodnená, s výnimkou sťažnosti

prokurátora proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby.

Podľa ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým

oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1, predloží vec

na rozhodnutie...

b) prokurátor alebo súd nadriadenému prokurátorovi alebo súdu.

Ako už bolo konštatované, okresný súd vyhlásil uznesenie o zamietnutí žiadosti

sťažovateľa o jeho podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody

12. marca 2014 za prítomnosti sťažovateľa (nebol právne zastúpený obhajcom), čím bolo

uznesenie oznámené podľa . Od tohto momentu začala

plynúť oprávneným osobám (sťažovateľovi a prokurátorovi) trojdňová lehota na podanie

sťažnosti podľa . Sťažovateľ podal sťažnosť proti uzneseniu

okresného súdu písomne v zákonom ustanovenej lehote s oznámením, že ju odôvodní

po doručení písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu prvého stupňa.

neustanovuje explicitne, dokedy musí odsúdený, ktorý sám podal sťažnosť, túto aj

odôvodniť. Iná by bola situácia, ak by sťažnosť podal za obvineného obhajca, ktorý musí

podanú sťažnosť zároveň aj odôvodniť ( ). Túto požiadavku

je potrebné vnímať v kontexte rozsahu preskúmavacej povinnosti nadriadeného súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že pri poskytovaní individuálnej ochrany

základných práv a slobôd nie je úlohou ústavného súdu vyjadriť sa „in abstracto“ k tomu,

aký má byť správny výklad príslušnej zákonnej úpravy, alebo k tomu, aký postup

a prostriedky má všeobecný súd zvoliť na svoj postup. Úlohou ústavného súdu je len

preskúmať, či v konkrétnych okolnostiach rozhodovania bol postup a rozhodnutie súdu

zlučiteľný s alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách ().

Písomné vyhotovenie uznesenia okresného súdu bolo sťažovateľovi podľa

jeho tvrdenia doručené 31. marca 2014. Sťažovateľ doplnil dôvody sťažnosti podaním

z 1. apríla 2014 (teda po uplynutí trojdňovej lehoty poskytnutej na podanie sťažnosti

počítanej od oznámenia rozhodnutia), ktoré bolo okresnému súdu doručené 8. apríla 2014,

ale krajskému súdu zaslané až 30. apríla 2014 (doručené 2. mája 2014). Krajský súd

rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa 29. apríla 2014. Z uvedeného vyplýva, že krajský súd

nemal v čase rozhodovania o sťažnosti sťažovateľa k dispozícii bližšie odôvodnenie jeho

sťažnosti, a preto pokiaľ krajský súd na neverejnom zasadnutí 29. apríla 2014 v odôvodnení

svojho rozhodnutia konštatoval, že sťažovateľ svoju sťažnosť bližšie písomne nezdôvodnil,

postupoval v súlade s reálnym stavom.

V tejto súvislosti ústavný súd považoval za potrebné poukázať na to, že sťažovateľ

nepredložil v doplnení sťažnosti z 1. apríla 2014 také argumenty, ktoré by mu neboli známe

už pri podaní sťažnosti, ani neuviedol také skutočnosti, ktoré by mohli zásadným spôsobom

zmeniť hodnotenie tých skutkových okolností, ktoré krajský súd vzal do úvahy

pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol pre jej

zjavnú neopodstatnenosť, pretože nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením

označených práv a namietaným postupom a uznesením krajského súdu.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že uznesenie krajského súdu je nezákonné

a svojvoľné, aj túto ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Krajský súd v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:

«Krajský súd na podklade podanej sťažnosti podľa

preskúmal správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým mohol

sťažovateľ podať sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce týmto výrokom a tak zistil, že

sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd na základe

vykonaného dokazovania zistil, že neboli splnené podmienky pre podmienečné prepustenie

odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody.

Podľa súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť

na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním

preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život

a/ ak ide o osobu odsúdenú za prečin po výkone polovice uloženého

nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej

republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody.

b/ ak ide o osobu odsúdenú za zločin po výkone dvoch tretín uloženého

nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej

republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody.

Podľa pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení

prihliadne súd aj na to, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest vykonáva.

Z obsahu spisového materiálu krajský súd zistil, že odsúdený si v súčasnosti

vykonáva trest odňatia slobody v trvaní 4 roky, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného

súdu Bratislava V zo dňa 13. 10. 2011 sp. zn. pre trestný čin podľa § 188

odsek 1 pričom pre výkon trestu odňatia slobody bol zaradený do ústavu

so stredným stupňom stráženia.

Začiatok trestu mal odsúdený dňa 13. 10. 2011 a koniec trestu má mať dňa

11. 05. 2015. Lehota na podanie žiadosti o podmienečné prepustenie uplynula odsúdenému

dňa 11. 01. 2014.

Z hodnotenia riaditeľa UVTOS v Leopoldove vyplýva, že odsúdený bol do tamojšieho

ústavu premiestnený dňa 31. 10. 2011 a to z Ústavu v Bratislave. Správanie a vystupovanie

odsúdeného počas väzby bolo na požadovanej úrovni. Počas výkonu trestu však správanie

a vystupovanie odsúdeného nebolo vždy na požadovanej úrovni a u odsúdeného sa vyskytlo

porušenie zásad slušného správania voči personálu a inému odsúdenému. V súčasnosti sa

po vhodnej intervencii pedagogického personálu správanie a vystupovanie odsúdeného

stabilizovalo a má požadovanú úroveň. Počas výkonu trestu bol 4-krát disciplinárne

odmenený; disciplinárne potrestaný nebol. V rámci vnútornej diferenciácie je umiestnený

v diferenciačnej skupine „B“. V súčasnosti je zaradený na pracovisku so zameraním

na montáž stropného osvetlenia, kde si pracovné povinnosti plní k spokojnosti

nadriadených. Stanovené ciele programu zaobchádzania, zamerané na dodržiavanie

spoločenských noriem a k zodpovednosti za svoje správanie sa priebežne plnia.

Resocializačná prognóza odsúdeného vzhľadom na nízke riziko sociálneho zlyhania sa javí

ako priaznivá. Vzhľadom na uvedené skutočnosti riaditeľ ústavu konštatuje, že odsúdený

čiastočne preukazuje splnenie podmienok na podmienečné prepustenie a doporučil

odsúdeného podmienečne prepustiť s dohľadom.

V prvom rade je potrebné skonštatovať, že odsúdený v čase podania žiadosti splnil

formálnu podmienku pre účely podmienečného prepustenia a to v podobe výkonu polovice

uloženého trestu odňatia slobody.

Krajský súd však z obsahu spisového materiálu zistil, že u odsúdeného nie sú splnené

všetky podmienky pre jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody tak,

ako ich vyžaduje ustanovuje .

Odsúdený svojím správaním a plnením si svojich povinností vo výkone trestu odňatia

slobody nie vždy preukázal polepšenie, ktoré by zodpovedalo jednej z dvoch materiálnych

podmienok obsiahnutých v uvádzanom ustanovení a to najmä s poukazom na hodnotenie

riaditeľa ústavu, v ktorom sa konštatovalo, že správanie odsúdeného počas výkonu trestu

odňatia slobody nebolo vždy na požadovanej úrovni, pričom v počiatočnej fáze výkonu

trestu odňatia slobody sa uňho prejavovali rôzne porušenia zásad slušného správania voči

personálu.

I napriek tomu, že správanie odsúdeného sa po čase a po intervencii pedagogického

personálu stabilizovalo je potrebné skonštatovať, že v súvislosti s podmienečným

prepustením nie je možné od tejto skutočnosti odhliadnuť. V tomto smere nie je preto možné

jednoznačne skonštatovať, že by odsúdený svojim správaním počas výkonu trestu odňatia

slobody splnil materiálnu podmienku obsiahnutú v ustanovení § 66 odsek 1 písm. a/

.

Krajský súd si osvojil aj názor I. stupňového súdu v tom smere, že bolo potrebné

prihliadnuť aj na charakter trestnej činnosti pre ktorú v súčasnosti trest odňatia slobody

vykonáva ako aj na sklony odsúdeného k opakovanému páchaniu trestnej činnosti, nakoľko

odsúdený sa už spolu 3-krát dopustil trestnej činnosti z čoho možno vyvodiť záver, že

páchanie trestnej činnosti nie je len jednorázovým vybočením zo spôsobu jeho života ale, že

sa jedná o osobu, ktorá opakovane trestnú činnosť pácha.

V súvislosti s touto skutočnosťou je tiež potrebné poznamenať, že zmyslom

podmienečného prepustenia nie je len to, že odsúdený bude za dobré správanie resp.

za vzorné plnenie si pracovných povinností počas výkonu trestu odňatia slobody

automaticky prepustený na slobodu po splnení formálnej podmienky a to po uplynutí

stanovenej doby a to bez zreteľa k účelu trestu. Podmienečné prepustenie z výkonu trestu

odňatia slobody má význam len vtedy, ak vzhľadom na účel trestu a ďalšie okolnosti je

odôvodnený predpoklad, že odsúdený bude viesť na slobode riadny život a viac sa

nedostane do rozporu so zákonom.

Vychádzajúc zo samotnej osoby odsúdeného, jeho relácie, jeho predchádzajúcu

trestnú minulosť i krajský súd dospel k záveru, že v súčasnom štádiu neboli u odsúdeného

splnené podmienky preto, aby mohol byť z výkonu trestu odňatia slobody podmienečne

prepustený.»

Pri posudzovaní prípadných negatívnych ústavnoprávnych dôsledkov tak v danom

prípade ide o posúdenie, či rozhodnutie krajského súdu nevykazuje známky svojvôle, o čom

by bolo možné v zásade uvažovať v tom prípade, ak by jeho rozhodnutie neobsahovalo

dostatok dôvodov na jeho vydanie, resp. ak by sa krajský súd dostatočne presvedčivým

spôsobom nevysporiadal s relevantnou argumentáciou sťažovateľa.

Ústavný súd v zhode s právnymi závermi vyjadrenými v uznesení krajského súdu

v tejto súvislosti považuje za potrebné pripomenúť, že zmysel podmienečného prepustenia

nie je v tom, aby za dobré správanie bol odsúdený automaticky podmienečne prepustený

po uplynutí ustanovenej doby bez zreteľa na účel trestu. Je potrebné vziať do úvahy

i samotný účel trestu, ktorý obsahuje viac komponentov, na ktoré súdy pri svojom

rozhodovaní musia prihliadať. Podstatou ich úvah je potom v konečnom dôsledku

dôvodnosť predpokladu, že odsúdený povedie v budúcnosti i na slobode riadny život

s minimalizáciou rizika jeho recidívy (, ).

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného ústavný súd konštatuje, že ak krajský súd prihliadol

na okolnosť, že vzhľadom na závažnosť protiprávneho konania sťažovateľa, ktorého sa

dopustil opakovane, a možné riziká, ktoré by mohli vyplývať z jeho povahových vlastností,

dospel k záveru, že nie je ešte spoľahlivo zabezpečená podmienka jeho budúceho riadneho

života. Takto formulované úvahy krajského súdu o tom, prečo u sťažovateľa v okolnostiach

daného prípadu nedošlo k splneniu spomínanej materiálnej podmienky podmienečného

prepustenia, podľa názoru ústavného súdu nemožno kvalifikovať ako povrchné alebo

neodôvodnené.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí ústavne

akceptovateľným spôsobom aplikoval s vecou súvisiace právne predpisy, pri ich aplikácii sa

neminul s ich účelom a zmyslom, ktoré sledujú, a svoje tvrdenia odôvodnil skutkovými

okolnosťami tak, že tým vytvoril preskúmateľné a odôvodnené rozhodnutie

bez akýchkoľvek známok svojvôle. Napokon krajský súd vzhľadom na eventualitu prijatého

záveru, aký prichádza do úvahy pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení, nebol

povinný vyhovieť požiadavke sťažovateľa, bol len povinný vysvetliť a zdôvodniť mu,

na základe čoho dospel k prijatým záverom. Podľa názoru ústavného súdu si krajský súd

túto úlohu splnil, a tým si zastal svoju pozíciu orgánu verejnej moci, ktorý je v prvom rade

povinný poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa. Skutočnosť, že

sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru, a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Ústavný súd sa z obsahu uznesenia krajského súdu presvedčil, že krajský súd sa

sťažnosťou sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

rozhodnutia. Pretože napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať

(m. m. , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho

názoru krajského súdu.

Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa nemôže byť

podľa názoru ústavného súdu porušené zamietnutím návrhu na jeho podmienečné

prepustenie ani zamietnutím sťažnosti proti uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorým bol

zamietnutý návrh na jeho podmienečné prepustenie, pokiaľ všeobecné súdy riadne

preskúmali a posúdili splnenie zákonných podmienok na aplikáciu tohto inštitútu a svoje

úvahy v tomto smere ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnili.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd uzatvára, že na základe sťažovateľom

vymedzených námietok, prostredníctvom ktorých namietal porušenie označeného

základného práva podľa , s prihliadnutím na obsah odôvodnenia

uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu nezistil také účinky, ktoré

by zakladali príčinnú súvislosť s namietaným porušením označeného práva.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť podľa § 25

ods. 2 aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pokiaľ ide o námietku porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným postupom

krajského súdu, ústavný súd ju v súlade s konštantnou judikatúrou štrasburských orgánov

ochrany práva kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom na neaplikovateľnosť čl. 6

ods. 1 dohovoru na „konanie o udelenie podmienečného prepustenia“. Toto konanie sa totiž

netýka rozhodnutia o „trestnom obvinení“ a ani o „občianskych právach a záväzkoch“

(pozri napr. rozhodnutia vo veciach: Plischke c. Rakúsko zo 7. 3. 1964, X. c. Rakúsko

z 23. 5. 1966, X. c. Rakúsko z 19. 7. 1966, X. c. Spojené kráľovstvo z 13. 7. 1970, Helmut

Aldrian c. Rakúsko zo 7. 5. 1990).

Kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetu

konania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ide

o konanie, v ktorom sa rozhoduje o „občianskych právach alebo záväzkoch“, prípadne

o „oprávnenosti trestného obvinenia“. Nie je pritom rozhodujúce, či v okolnostiach

konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nie

je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani

povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide

(, ).

Keďže v konaní o návrhu na podmienečné prepustenie sa nerozhodovalo o trestnom

obvinení sťažovateľa v zmysle ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru (teda o vine a treste), tento

článok dohovoru nie je na dané konanie aplikovateľný. Sťažnosť sťažovateľa je teda

nezlučiteľná ratione materiae s čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ju bolo potrebné v tejto časti

odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa .

K namietanému porušeniu

Namietané porušenie ustanovenia patrí medzi základné

ustanovenia, resp. všeobecné ustanovenia, nepredstavuje základné práva a slobody upravené

, ale je všeobecne uznávaným a záväzným princípom (zásadou) právneho štátu

určujúcim právny základ činnosti orgánov verejnej moci, resp. ústavným direktívom tvorby

interpretácie a aplikácie právneho poriadku štátu, ktoré nie je možné samostatne aplikovať,

a teda ani namietať jeho porušenie v konaniach o porušení individuálneho základného práva

alebo slobody fyzickej alebo právnickej osoby prostredníctvom a na základe sťažnosti

pred ústavným súdom. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto jej

časti odmietol podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o jeho

ďalších požiadavkách vrátane žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu bolo bez právneho

významu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014