Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)I. ÚS 605/2014
PDF · 257.31 KB
No categories available
I. ÚS 605/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014
predbežne prerokoval sťažnosť M. K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 12 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Trnave č. k. 3 Tos 69/2014-23 z 29. apríla 2014, ako aj jemu predchádzajúcim
postupom, a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky bola 30. júla 2014 doručená sťažnosť M. K.
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12
ods. 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Tos
69/2014-23 z 29. apríla 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“), ako aj jemu
predchádzajúcim postupom.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
«Uznesením Okresného súdu v Trnave, pod číslom konania 3 PP/13/2014-16
na verejnom zasadnutí konanom dňa 12. 3. 2014 v ÚVTOS Leopoldov bolo rozhodnuté, že
moja žiadosť o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody sa zamieta.
Okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že u odsúdeného
neboli splnené materiálne podmienky podmienečného prepustenia v zmysle ustanovenia
Proti tomuto uzneseniu som na verejnom zasadnutí ústnu sťažnosť nepodal, lebo som
si ponechal zákonnú trojdňovú lehotu na vyjadrenie.
V tejto zákonnej lehote som proti uzneseniu podal písomnú sťažnosť, ktorú som však
bližšie neodôvodnil, ale uviedol som oznámenie, že bližšie zdôvodnenie mojej sťažnosti
zašlem súdu ihneď, ako mi bude doručené písomné vyhotovenie uznesenia.
Písomné vyhotovenie uznesenia (3 PP/13/2014-16) mi bolo doručené dňa
31. 3. 2014. Po preštudovaní si bližšieho zdôvodnenia Okresného súdu, ktorým mi bližšie
odôvodnil prečo zamietol moju žiadosť o podmienečné prepustenie, som mohol (logicky)
konečne aj bližšie písomne zdôvodniť svoju sťažnosť. Túto „bližšiu“ sťažnosť som zaslal
Okresnému súdu do troch dní, t. j. 03. 4. 2014...»
Sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 3 PP 13/2014 z 12. marca 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) bola
krajským súdom zamietnutá, pričom podľa sťažovateľa tak krajský súd urobil bez toho, aby
prihliadol na bližšie odôvodnenie sťažnosti podané sťažovateľom a dôsledne a zodpovedne
preštudoval spisový materiál v tejto veci napriek tomu, že mu táto povinnosť vyplývala
priamo zo zákona.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením a jemu
predchádzajúcim postupom porušil jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu
zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Svojím postupom krajský súd porušil aj základné právo sťažovateľa podľa čl. 12
ods. 4 ústavy, keď v odôvodnení napadnutého uznesenia nepravdivo konštatoval,
že sťažovateľ svoju sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu do konania neverejného
zasadnutia na krajskom súde bližšie písomne neodôvodnil. Aj z rozhodnutia
predsedníčky okresného súdu sp. zn. 1 SprI 71/2014 z 13. júna 2014 o nevyhovení
žiadosti sťažovateľa o poskytnutie informácií týkajúcich sa jeho podania vo veci vedenej
pod sp. zn. 3 PP 13/2014 vyplýva: „Zo spisu bolo zistené, že toto podanie je súčasťou
uvedeného súdneho spisu.“
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví, že postupom krajského súdu a jeho uznesením sp. zn. 3 Tos 69/2014
z 29. apríla 2014 boli porušené jeho základné práva zaručené v čl. 12 ods. 4, čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, priznal mu primerané
finančné zadosťučinenie v sume 33 000 €, ktoré mu bude povinný vyplatiť krajský súd, ako
aj náhradu trov konania.
Sťažovateľ požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu na jeho
zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa
čl. 12 ods. 4 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy,
práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo
dôjsť postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 69/2014 jeho
uznesením z 29. apríla 2014, ktorým krajský súdu potvrdil rozhodnutie okresného súdu o
zamietnutí návrhu sťažovateľa na jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia
slobody.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Preskúmaním obsahu sťažnosti dospel ústavný súd k záveru, že vo vzťahu
k namietanému postupu a uzneseniu krajského súdu sťažovateľ predostrel tieto námietky:
1. Namietal, že aj napriek tomu, že svoju sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu
dodatočne písomne zdôvodnil, krajský súd argumenty obsiahnuté v nej nezohľadnil,
odvolávajúc sa na to, že sťažovateľ písomné dôvody sťažnosti do konania neverejného
zasadnutia krajského súdu neposkytol.
2. Namietal, že uznesenie krajského súdu je svojvoľné a nezákonné z toho dôvodu,
že druhostupňový súd opodstatnenosť jeho ponechania vo výkone trestu odňatia slobody
riadne neodôvodnil.
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na preskúmanie toho,
či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená, a v tejto súvislosti na posúdenie otázky, či možno
považovať uznesenie krajského súdu za ústavne udržateľné a akceptovateľné z hľadiska
námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatnil. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené
považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09).
V nadväznosti na namietané porušenie označeného základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy ústavný súd zdôrazňuje, že jeho integrálnou súčasťou je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj
na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej vyplýva,
že právo na spravodlivé konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd
povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy
posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (m. m. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,
Recueil III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz Torija v. Španielsko z 9. 12. 1994,
Annuaire, č. 303-B uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd
v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval
na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia
považovaný za rozhodujúci. V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu
uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil.
Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej
stránky rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).
Ústavný súd reagujúc na námietky sťažovateľa zistil, že okresnému súdu bola
doručená žiadosť sťažovateľa o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody,
o ktorej rozhodol okresný súd na verejnom zasadnutí 12. marca 2014 uznesením sp. zn.
3 PP 12/2014 tak, že ju zamietol. Na verejnom zasadnutí senátu okresného súdu
boli prítomní sťažovateľ a prokurátor. Po vyhlásení uznesenia, jeho odôvodnení a poučení
o opravnom prostriedku sťažovateľ proti nemu sťažnosť okamžite nepodal. Z listín
predložených okresným súdom vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa bola podaná
sťažovateľom následne písomne v zákonom ustanovenej lehote a doručená okresnému súdu
18. marca 2014. Podľa zistení ústavného súdu k doplneniu odôvodnenia sťažnosti došlo až
písomným podaním sťažovateľa doručeným okresnému súdu 8. apríla 2014 a krajskému
súdu 2. mája 2014.
O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu súdu prvého stupňa rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 3 Tos 69/2014 z 29. apríla 2014 na neverejnom zasadnutí tak, že ju
zamietol.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že krajský súd nevzal do úvahy dodatočné
písomné odôvodnenie jeho sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu, ústavný súd vzal
do úvahy, že medzi záruky, ktoré garantujú sťažovateľom označené články ústavy,
nepochybne patrí aj právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu
ponechaniu vo výkone trestu odňatia slobody, ako aj právo osoby na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli
dostatočné a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09).
Sťažovateľ tvrdil, že krajský súd nezohľadnil jeho argumenty proti ponechaniu
vo výkone trestu odňatia slobody, keď konštatoval, že svoju sťažnosť do konania
neverejného zasadnutia senátu krajského súdu bližšie neodôvodnil.
Podľa § 179 ods. 1 Trestného poriadku uznesenie treba oznámiť osobe, ktorej sa
priamo dotýka, ako aj osobe, ktorá naň dala svojím návrhom podnet; uznesenie súdu sa
oznámi aj prokurátorovi. Oznámenie sa robí buď vyhlásením uznesenia v prítomnosti toho,
komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením rovnopisu uznesenia.
Podľa § 187 ods. 1 Trestného poriadku sťažnosť sa podáva orgánu, proti ktorého
uzneseniu smeruje, a to do troch dní od oznámenia uznesenia, s výnimkou sťažnosti proti
uzneseniam podľa § 83 ods. 2; ak sa koná podľa § 204 ods. 1, sťažnosť sa podáva
do skončenia skráteného vyšetrovania. Ak sa uznesenie oznamuje tak obvinenému, ako aj
jeho zákonnému zástupcovi alebo obhajcovi, plynie lehota od toho oznámenia, ktoré bolo
vykonané najneskoršie.
Podľa § 189 ods. 3 Trestného poriadku ak podáva sťažnosť prokurátor, orgán
sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately alebo obhajca za obvineného alebo
vo vlastnom mene, musí byť sťažnosť zároveň odôvodnená, s výnimkou sťažnosti
prokurátora proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby.
Podľa § 190 ods. 2 Trestného poriadku ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým
oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1, predloží vec
na rozhodnutie...
b) prokurátor alebo súd nadriadenému prokurátorovi alebo súdu.
Ako už bolo konštatované, okresný súd vyhlásil uznesenie o zamietnutí žiadosti
sťažovateľa o jeho podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody
12. marca 2014 za prítomnosti sťažovateľa (nebol právne zastúpený obhajcom), čím bolo
uznesenie oznámené podľa § 179 ods. 1 Trestného poriadku. Od tohto momentu začala
plynúť oprávneným osobám (sťažovateľovi a prokurátorovi) trojdňová lehota na podanie
sťažnosti podľa § 187 ods. 1 Trestného poriadku. Sťažovateľ podal sťažnosť proti uzneseniu
okresného súdu písomne v zákonom ustanovenej lehote s oznámením, že ju odôvodní
po doručení písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu prvého stupňa. Trestný poriadok
neustanovuje explicitne, dokedy musí odsúdený, ktorý sám podal sťažnosť, túto aj
odôvodniť. Iná by bola situácia, ak by sťažnosť podal za obvineného obhajca, ktorý musí
podanú sťažnosť zároveň aj odôvodniť (§ 189 ods. 3 Trestného poriadku). Túto požiadavku
je potrebné vnímať v kontexte rozsahu preskúmavacej povinnosti nadriadeného súdu.
V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že pri poskytovaní individuálnej ochrany
základných práv a slobôd nie je úlohou ústavného súdu vyjadriť sa „in abstracto“ k tomu,
aký má byť správny výklad príslušnej zákonnej úpravy, alebo k tomu, aký postup
a prostriedky má všeobecný súd zvoliť na svoj postup. Úlohou ústavného súdu je len
preskúmať, či v konkrétnych okolnostiach rozhodovania bol postup a rozhodnutie súdu
zlučiteľný s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 67/03).
Písomné vyhotovenie uznesenia okresného súdu bolo sťažovateľovi podľa
jeho tvrdenia doručené 31. marca 2014. Sťažovateľ doplnil dôvody sťažnosti podaním
z 1. apríla 2014 (teda po uplynutí trojdňovej lehoty poskytnutej na podanie sťažnosti
počítanej od oznámenia rozhodnutia), ktoré bolo okresnému súdu doručené 8. apríla 2014,
ale krajskému súdu zaslané až 30. apríla 2014 (doručené 2. mája 2014). Krajský súd
rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa 29. apríla 2014. Z uvedeného vyplýva, že krajský súd
nemal v čase rozhodovania o sťažnosti sťažovateľa k dispozícii bližšie odôvodnenie jeho
sťažnosti, a preto pokiaľ krajský súd na neverejnom zasadnutí 29. apríla 2014 v odôvodnení
svojho rozhodnutia konštatoval, že sťažovateľ svoju sťažnosť bližšie písomne nezdôvodnil,
postupoval v súlade s reálnym stavom.
V tejto súvislosti ústavný súd považoval za potrebné poukázať na to, že sťažovateľ
nepredložil v doplnení sťažnosti z 1. apríla 2014 také argumenty, ktoré by mu neboli známe
už pri podaní sťažnosti, ani neuviedol také skutočnosti, ktoré by mohli zásadným spôsobom
zmeniť hodnotenie tých skutkových okolností, ktoré krajský súd vzal do úvahy
pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol pre jej
zjavnú neopodstatnenosť, pretože nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením
označených práv a namietaným postupom a uznesením krajského súdu.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že uznesenie krajského súdu je nezákonné
a svojvoľné, aj túto ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Krajský súd v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:
«Krajský súd na podklade podanej sťažnosti podľa § 192 odsek 1 Trestného poriadku
preskúmal správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým mohol
sťažovateľ podať sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce týmto výrokom a tak zistil, že
sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd na základe
vykonaného dokazovania zistil, že neboli splnené podmienky pre podmienečné prepustenie
odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody.
Podľa § 66 odsek 1 Trestného zákona súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť
na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním
preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život
a/ ak ide o osobu odsúdenú za prečin po výkone polovice uloženého
nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej
republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody.
b/ ak ide o osobu odsúdenú za zločin po výkone dvoch tretín uloženého
nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej
republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody.
Podľa § 66 odsek 2 Trestného zákona pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení
prihliadne súd aj na to, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest vykonáva.
Z obsahu spisového materiálu krajský súd zistil, že odsúdený si v súčasnosti
vykonáva trest odňatia slobody v trvaní 4 roky, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného
súdu Bratislava V zo dňa 13. 10. 2011 sp. zn. 2 T/147/2011 pre trestný čin podľa § 188
odsek 1 Trestného zákona pričom pre výkon trestu odňatia slobody bol zaradený do ústavu
so stredným stupňom stráženia.
Začiatok trestu mal odsúdený dňa 13. 10. 2011 a koniec trestu má mať dňa
11. 05. 2015. Lehota na podanie žiadosti o podmienečné prepustenie uplynula odsúdenému
dňa 11. 01. 2014.
Z hodnotenia riaditeľa UVTOS v Leopoldove vyplýva, že odsúdený bol do tamojšieho
ústavu premiestnený dňa 31. 10. 2011 a to z Ústavu v Bratislave. Správanie a vystupovanie
odsúdeného počas väzby bolo na požadovanej úrovni. Počas výkonu trestu však správanie
a vystupovanie odsúdeného nebolo vždy na požadovanej úrovni a u odsúdeného sa vyskytlo
porušenie zásad slušného správania voči personálu a inému odsúdenému. V súčasnosti sa
po vhodnej intervencii pedagogického personálu správanie a vystupovanie odsúdeného
stabilizovalo a má požadovanú úroveň. Počas výkonu trestu bol 4-krát disciplinárne
odmenený; disciplinárne potrestaný nebol. V rámci vnútornej diferenciácie je umiestnený
v diferenciačnej skupine „B“. V súčasnosti je zaradený na pracovisku so zameraním
na montáž stropného osvetlenia, kde si pracovné povinnosti plní k spokojnosti
nadriadených. Stanovené ciele programu zaobchádzania, zamerané na dodržiavanie
spoločenských noriem a k zodpovednosti za svoje správanie sa priebežne plnia.
Resocializačná prognóza odsúdeného vzhľadom na nízke riziko sociálneho zlyhania sa javí
ako priaznivá. Vzhľadom na uvedené skutočnosti riaditeľ ústavu konštatuje, že odsúdený
čiastočne preukazuje splnenie podmienok na podmienečné prepustenie a doporučil
odsúdeného podmienečne prepustiť s dohľadom.
V prvom rade je potrebné skonštatovať, že odsúdený v čase podania žiadosti splnil
formálnu podmienku pre účely podmienečného prepustenia a to v podobe výkonu polovice
uloženého trestu odňatia slobody.
Krajský súd však z obsahu spisového materiálu zistil, že u odsúdeného nie sú splnené
všetky podmienky pre jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody tak,
ako ich vyžaduje ustanovuje § 66 odsek 1 Trestného zákona.
Odsúdený svojím správaním a plnením si svojich povinností vo výkone trestu odňatia
slobody nie vždy preukázal polepšenie, ktoré by zodpovedalo jednej z dvoch materiálnych
podmienok obsiahnutých v uvádzanom ustanovení a to najmä s poukazom na hodnotenie
riaditeľa ústavu, v ktorom sa konštatovalo, že správanie odsúdeného počas výkonu trestu
odňatia slobody nebolo vždy na požadovanej úrovni, pričom v počiatočnej fáze výkonu
trestu odňatia slobody sa uňho prejavovali rôzne porušenia zásad slušného správania voči
personálu.
I napriek tomu, že správanie odsúdeného sa po čase a po intervencii pedagogického
personálu stabilizovalo je potrebné skonštatovať, že v súvislosti s podmienečným
prepustením nie je možné od tejto skutočnosti odhliadnuť. V tomto smere nie je preto možné
jednoznačne skonštatovať, že by odsúdený svojim správaním počas výkonu trestu odňatia
slobody splnil materiálnu podmienku obsiahnutú v ustanovení § 66 odsek 1 písm. a/
Krajský súd si osvojil aj názor I. stupňového súdu v tom smere, že bolo potrebné
prihliadnuť aj na charakter trestnej činnosti pre ktorú v súčasnosti trest odňatia slobody
vykonáva ako aj na sklony odsúdeného k opakovanému páchaniu trestnej činnosti, nakoľko
odsúdený sa už spolu 3-krát dopustil trestnej činnosti z čoho možno vyvodiť záver, že
páchanie trestnej činnosti nie je len jednorázovým vybočením zo spôsobu jeho života ale, že
sa jedná o osobu, ktorá opakovane trestnú činnosť pácha.
V súvislosti s touto skutočnosťou je tiež potrebné poznamenať, že zmyslom
podmienečného prepustenia nie je len to, že odsúdený bude za dobré správanie resp.
za vzorné plnenie si pracovných povinností počas výkonu trestu odňatia slobody
automaticky prepustený na slobodu po splnení formálnej podmienky a to po uplynutí
stanovenej doby a to bez zreteľa k účelu trestu. Podmienečné prepustenie z výkonu trestu
odňatia slobody má význam len vtedy, ak vzhľadom na účel trestu a ďalšie okolnosti je
odôvodnený predpoklad, že odsúdený bude viesť na slobode riadny život a viac sa
nedostane do rozporu so zákonom.
Vychádzajúc zo samotnej osoby odsúdeného, jeho relácie, jeho predchádzajúcu
trestnú minulosť i krajský súd dospel k záveru, že v súčasnom štádiu neboli u odsúdeného
splnené podmienky preto, aby mohol byť z výkonu trestu odňatia slobody podmienečne
prepustený.»
Pri posudzovaní prípadných negatívnych ústavnoprávnych dôsledkov tak v danom
prípade ide o posúdenie, či rozhodnutie krajského súdu nevykazuje známky svojvôle, o čom
by bolo možné v zásade uvažovať v tom prípade, ak by jeho rozhodnutie neobsahovalo
dostatok dôvodov na jeho vydanie, resp. ak by sa krajský súd dostatočne presvedčivým
spôsobom nevysporiadal s relevantnou argumentáciou sťažovateľa.
Ústavný súd v zhode s právnymi závermi vyjadrenými v uznesení krajského súdu
v tejto súvislosti považuje za potrebné pripomenúť, že zmysel podmienečného prepustenia
nie je v tom, aby za dobré správanie bol odsúdený automaticky podmienečne prepustený
po uplynutí ustanovenej doby bez zreteľa na účel trestu. Je potrebné vziať do úvahy
i samotný účel trestu, ktorý obsahuje viac komponentov, na ktoré súdy pri svojom
rozhodovaní musia prihliadať. Podstatou ich úvah je potom v konečnom dôsledku
dôvodnosť predpokladu, že odsúdený povedie v budúcnosti i na slobode riadny život
s minimalizáciou rizika jeho recidívy (IV. ÚS 53/08, IV. ÚS 85/2011).
Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného ústavný súd konštatuje, že ak krajský súd prihliadol
na okolnosť, že vzhľadom na závažnosť protiprávneho konania sťažovateľa, ktorého sa
dopustil opakovane, a možné riziká, ktoré by mohli vyplývať z jeho povahových vlastností,
dospel k záveru, že nie je ešte spoľahlivo zabezpečená podmienka jeho budúceho riadneho
života. Takto formulované úvahy krajského súdu o tom, prečo u sťažovateľa v okolnostiach
daného prípadu nedošlo k splneniu spomínanej materiálnej podmienky podmienečného
prepustenia, podľa názoru ústavného súdu nemožno kvalifikovať ako povrchné alebo
neodôvodnené.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí ústavne
akceptovateľným spôsobom aplikoval s vecou súvisiace právne predpisy, pri ich aplikácii sa
neminul s ich účelom a zmyslom, ktoré sledujú, a svoje tvrdenia odôvodnil skutkovými
okolnosťami tak, že tým vytvoril preskúmateľné a odôvodnené rozhodnutie
bez akýchkoľvek známok svojvôle. Napokon krajský súd vzhľadom na eventualitu prijatého
záveru, aký prichádza do úvahy pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení, nebol
povinný vyhovieť požiadavke sťažovateľa, bol len povinný vysvetliť a zdôvodniť mu,
na základe čoho dospel k prijatým záverom. Podľa názoru ústavného súdu si krajský súd
túto úlohu splnil, a tým si zastal svoju pozíciu orgánu verejnej moci, ktorý je v prvom rade
povinný poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa. Skutočnosť, že
sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru, a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.
Ústavný súd sa z obsahu uznesenia krajského súdu presvedčil, že krajský súd sa
sťažnosťou sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ
v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho
hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého
rozhodnutia. Pretože napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,
ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať
(m. m. I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho
názoru krajského súdu.
Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť
podľa názoru ústavného súdu porušené zamietnutím návrhu na jeho podmienečné
prepustenie ani zamietnutím sťažnosti proti uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorým bol
zamietnutý návrh na jeho podmienečné prepustenie, pokiaľ všeobecné súdy riadne
preskúmali a posúdili splnenie zákonných podmienok na aplikáciu tohto inštitútu a svoje
úvahy v tomto smere ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnili.
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd uzatvára, že na základe sťažovateľom
vymedzených námietok, prostredníctvom ktorých namietal porušenie označeného
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, s prihliadnutím na obsah odôvodnenia
uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu nezistil také účinky, ktoré
by zakladali príčinnú súvislosť s namietaným porušením označeného práva.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pokiaľ ide o námietku porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným postupom
krajského súdu, ústavný súd ju v súlade s konštantnou judikatúrou štrasburských orgánov
ochrany práva kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom na neaplikovateľnosť čl. 6
ods. 1 dohovoru na „konanie o udelenie podmienečného prepustenia“. Toto konanie sa totiž
netýka rozhodnutia o „trestnom obvinení“ a ani o „občianskych právach a záväzkoch“
(pozri napr. rozhodnutia vo veciach: Plischke c. Rakúsko zo 7. 3. 1964, X. c. Rakúsko
z 23. 5. 1966, X. c. Rakúsko z 19. 7. 1966, X. c. Spojené kráľovstvo z 13. 7. 1970, Helmut
Aldrian c. Rakúsko zo 7. 5. 1990).
Kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetu
konania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ide
o konanie, v ktorom sa rozhoduje o „občianskych právach alebo záväzkoch“, prípadne
o „oprávnenosti trestného obvinenia“. Nie je pritom rozhodujúce, či v okolnostiach
konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nie
je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani
povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide
(IV. ÚS 241/07, III. ÚS 156/2012).
Keďže v konaní o návrhu na podmienečné prepustenie sa nerozhodovalo o trestnom
obvinení sťažovateľa v zmysle ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru (teda o vine a treste), tento
článok dohovoru nie je na dané konanie aplikovateľný. Sťažnosť sťažovateľa je teda
nezlučiteľná ratione materiae s čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ju bolo potrebné v tejto časti
odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 4 ústavy
Namietané porušenie ustanovenia čl. 12 ods. 4 ústavy patrí medzi základné
ustanovenia, resp. všeobecné ustanovenia, nepredstavuje základné práva a slobody upravené
ústavou, ale je všeobecne uznávaným a záväzným princípom (zásadou) právneho štátu
určujúcim právny základ činnosti orgánov verejnej moci, resp. ústavným direktívom tvorby
interpretácie a aplikácie právneho poriadku štátu, ktoré nie je možné samostatne aplikovať,
a teda ani namietať jeho porušenie v konaniach o porušení individuálneho základného práva
alebo slobody fyzickej alebo právnickej osoby prostredníctvom a na základe sťažnosti
pred ústavným súdom. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto jej
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o jeho
ďalších požiadavkách vrátane žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu bolo bez právneho
významu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. októbra 2014