Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 52 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (57)III. ÚS 374/09
PDF · 336.13 KB
No categories available
III. ÚS 374/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť P. H., nar. ..., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátom
JUDr. Ľ. Š., Š., pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5,
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 2
ods. 2, čl. 4 ods. 4, čl. 7 ods. 1, čl. 8 ods. 1, 2 a 5, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj porušenie práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Špeciálneho súdu
v Pezinku sp. zn. PK 2 T 16/2008 zo 16. júla 2009 a postupom a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 13/2009 z 19. augusta 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2009
doručená sťažnosť P. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 2 ods. 2, čl. 4 ods. 4, čl. 7
ods. 1, čl. 8 ods. 1, 2 a 5, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len „listina“), ako aj porušenie práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“), uznesením bývalého Špeciálneho
súdu v Pezinku (ďalej aj „špeciálny súd“) sp. zn. PK 2 T 16/2008 zo 16. júla 2009, ako aj
postupom špeciálneho súdu, ktorý vydaniu označeného rozhodnutia predchádzal, a
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tost
13/2009 z 19. augusta 2009, ako aj postupom najvyššieho súdu v uvedenej veci.
Proti sťažovateľovi a ďalším spoluobžalovaným je vedené trestné stíhanie pre
podozrenie z dlhodobého páchania závažnej organizovanej trestnej činnosti [okrem iného
pre podozrenie zo spáchania zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej
skupiny podľa § 296 Trestného zákona a obzvlášť závažných zločinov vydierania podľa
§ 189 ods. 1 a 2 písm. a) a ods. 4 písm. c) Trestného zákona]. Trestné stíhanie sa
v súčasnosti nachádza v štádiu konania pred súdom (po podaní obžaloby). Sťažovateľ bol
vzatý do väzby v prípravnom konaní uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného
súdu Senica sp. zn. Tp 40/2006 zo 6. októbra 2006 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 4 Tpo 47/2006 zo 14. októbra 2006 z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku. V priebehu trestného stíhania bola lehota trvania sťažovateľovej väzby
súdnymi rozhodnutiami opakovane predlžovaná. Uznesením sudcu pre prípravné konanie
špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pšv 24/2006 z 18. septembra 2007 v spojení s uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tošs 16/2007 z 26. septembra 2007 boli u sťažovateľa okrem
predĺženia lehoty trvania jeho väzby zároveň rozšírené dôvody väzby aj podľa § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku.
Špeciálnemu súdu bola 9. júla 2009 doručená žiadosť sťažovateľa o prepustenie
z väzby na slobodu z dôvodov, že väzba v jeho prípade neplní v danom štádiu konania účel,
pretože pred súdom boli vypočutí poškodení aj svedkovia okrem dvoch „policajných
svedkov“, ktorých výpovede sú zaznamenané v spise na videonahrávkach. Sťažovateľ sa
vzdal svojho práva byť osobne predvedený pred súd a vypočutý podľa § 72 ods. 2 Trestného
poriadku a požiadal, aby špeciálny súd rozhodol na základe jeho písomného podania
a dosiaľ vykonaného dokazovania vo veci samej.
Špeciálny súd uznesením sp. zn. PK 2 T 16/2008 zo 16. júla 2009 sťažovateľovu
žiadosť o prepustenie z väzby zamietol s tým, že dôvody jeho väzby podľa § 71 ods. 1
písm. b) a c) Trestného poriadku naďalej trvajú. Sťažovateľ podal proti označenému
uzneseniu špeciálneho súdu sťažnosť podľa ustanovení Trestného poriadku, ktorú najvyšší
súd uznesením sp. zn. 3 Tost 13/2009 z 19. augusta 2009 zamietol.
Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza,
že v zmysle ústavného poriadku Slovenskej republiky, ako aj v zmysle ustanovení dohovoru
musí byť každé pozbavenie osobnej slobody jednotlivca zákonné, čo zahŕňa požiadavku
zákonného základu zásahu do osobnej slobody, ako aj požiadavku rešpektovania zákona,
pokiaľ ide o podmienky zásahu a predpísaný postup pri ňom. Osoba pozbavená osobnej
slobody väzbou musí mať taktiež možnosť podať návrh na konanie, v ktorom by súd
urýchlene preskúmal jej zákonnosť a nariadil jej ukončenie v prípade záveru, že väzba
samotná alebo jej ďalšie trvanie sú nezákonné.
Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že súd je v materiálnom zmysle slova
charakterizovaný svojou jurisdikčnou úlohou, ktorou je rozhodovať na základe právnych
noriem a v organizovanom konaní o všetkých otázkach spadajúcich do jeho právomoci.
Taktiež musí spĺňať rad iných podmienok ako nestrannosť alebo nezávislosť, predovšetkým
od výkonnej moci. Musí ísť o zákonom zriadený, nezávislý a nestranný orgán, ktorý
v konaní súdneho charakteru je oprávnený a povinný rozhodovať so záväzným účinkom
v sporoch a veciach, ktoré sú mu predložené.
Podľa sťažovateľa však špeciálny súd, ktorý opakovane preskúmaval zákonnosť jeho
väzby (naposledy v rámci rozhodovania o žiadosti o prepustenie podanej 9. júla 2009),
nespĺňal atribút nezávislosti od výkonnej moci. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na
nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009, osobitne na túto časť
odôvodnenia týkajúcu sa špeciálneho súdu: «Špeciálny súd je súdnym orgánom, ktorý má
znaky typické pre súd so špecializovanou súdnou agendou (legálny právny základ; stály
charakter; osobitná vecná pôsobnosť podľa § 14 ods. 2 Trestného poriadku, v rámci ktorej
sú vymedzené osobitné kategórie trestných činov patriace do jeho pôsobnosti; procesný
postup podľa všeobecných procesných pravidiel - zákon č. 301/2005 Z. z.; rozhodovanie
v prvej inštancii, pričom proti jeho rozhodnutiam sú prípustné opravné prostriedky,
o ktorých rozhoduje najvyšší súd), ale aj niektoré znaky mimoriadneho súdneho orgánu
(špecifická personálna pôsobnosť vo vzťahu k ústavným činiteľom a vyšším štátnym
funkcionárom nad rámec trestných činov spojených s korupciou a organizovaným zločinom
podľa § 14 ods. 1 a 3 Trestného poriadku v spojení so špecifickým právnym režimom výberu
sudcov a výkonu ich funkcie na tomto súde, podmieneným dohľadom bezpečnostného
orgánu výkonnej moci a s tým spojenými nedostatočnými právnymi garanciami pred
zasahovaním do výkonu ich právomoci). Takto kreovaný „hybridný“ charakter Špeciálneho
súdu, ktorý vznikol spojením označených dvoch mimoriadnych znakov v jednom orgáne
súdneho typu (popri ostatných znakoch typických pre štandardné špecializované súdy),
spôsobuje jeho nejednoznačné zaradenie do systému súdov Slovenskej republiky, a nie je
v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy, pretože:
- porušuje princíp právnej istoty implikovaný v koncepcii materiálneho právneho
štátu, keď právne postavenie sudcov na Špeciálnom súde spochybňuje možnosťou
Národného bezpečnostného úradu kedykoľvek zrušiť sudcovi osvedčenie
o bezpečnostnej previerke, a tým spôsobiť zánik jeho pôsobenia na Špeciálnom súde
v konaní bez jednoznačných a vopred predvídateľných pravidiel,
- kreuje Špeciálny súd spôsobom, ktorý narúša deľbu moci medzi súdnou mocou
a výkonnou mocou v prospech moci výkonnej, čím porušuje aj zásady
demokratického štátu, osobitne garancie sudcovskej nezávislosti, pričom takto
kreovanému súdnemu orgánu zveruje prakticky výlučnú trestnú jurisdikciu nad
ústavnými činiteľmi a niektorými vyššími štátnymi funkcionármi v súvislosti s výkonom
ich právomoci.»
Sťažovateľ tvrdí, že uznesenia vydané špeciálnym súdom týkajúce sa posudzovania
zákonnosti jeho väzby (rozhodnutia vydané v období od 16. marca 2007 do 16. júla 2009)
sú z uvedeného dôvodu protiústavné. Sťažovateľ napádal uvedené uznesenia špeciálneho
súdu sťažnosťami podľa ustanovení Trestného poriadku, o ktorých rozhodoval najvyšší súd.
Podľa sťažovateľovho názoru však najvyšší súd „... neprijal opatrenia za účelom
rozhodovania o mojej väzbe v prvom stupni, a to nezávislým súdom, tak svojimi
uzneseniami porušil moje vyššie citované práva“.
Sťažovateľ taktiež namieta, že napádané uznesenia špeciálneho súdu a najvyššieho
súdu síce obsahujú „... relatívne dobrý opis skutkov, z ktorých som spolu s ďalšími osobami
obvinený, vlastné odôvodnenie väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. je
však nedostatočné, podopreté iba abstraktnými úvahami súdu...“. Odôvodnenie rozhodnutí
je podľa sťažovateľa veľmi stručné, všeobecné a vzhľadom na dlhodobý charakter
sťažovateľovej väzby ho nemožno považovať za dostatočné z hľadiska požiadaviek
vyplývajúcich z ustanovení ústavy a dohovoru.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol
týmto nálezom:
„1. Základné práva a slobody sťažovateľa P. H., najmä čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl.
17 ods. 5 a čl. 48 ods. 1, v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. l Ústavy, čl. 2 ods. 2, čl. 4 ods.
4, čl. 7 ods. 1, čl. 8 ods. 1, ods. 2, ods. 5, ods. 1, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, boli postupom a rozhodnutím Špeciálneho súdu SR
sp. zn. PK 2 T 16/2008 zo dňa 16. 7. 2009, a postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3 Tost 13/2009 zo dňa 19. 8. 2009 porušené.
2. Špeciálny súd SR a Najvyšší súd SR sú povinní nahradiť sťažovateľovi trovy
právneho zastúpenia do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.
3. Podľa § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z. z. ruší právoplatné rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR s SR sp. zn. 3 Tost 13/2009 zo dňa 19. 8. 2009.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s ustanovením § 25 zákona o ústavnom súde bola sťažnosť sťažovateľa
predbežne prerokovaná na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu. V rámci
samotného predbežného prerokovania sťažnosti prihliadal ústavný súd na vymedzenie jeho
právomoci v čl. 127 ods. 1 ústavy. Označené ustanovenie limituje právomoc ústavného súdu
vo vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity, podľa ktorého
rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických
osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Uvedený princíp sa nepochybne týka aj prípadov, v ktorých sa sťažovatelia ako
účastníci konania pred súdom môžu domáhať ochrany svojich základných práv alebo slobôd
využitím opravných prostriedkov, ktoré im na tento účel dáva k dispozícii zákon (príslušný
procesný predpis).
V danom prípade sa sťažovateľ mohol ochrany svojich práv vo vzťahu
k napádanému uzneseniu špeciálneho súdu sp. zn. PK 2 T 16/2008 zo 16. júla 2009
domáhať využitím opravného prostriedku – sťažnosti (§ 83, § 185 až § 195 Trestného
poriadku), o ktorej rozhodoval najvyšší súd. Ten konal v danom prípade ako súd s plnou
jurisdikciou, keďže v jeho právomoci bolo skúmať a posúdiť všetky skutkové aj právne
otázky relevantné na rozhodnutie v danej veci, preskúmať správnosť a zákonnosť nielen
napádaného rozhodnutia špeciálneho súdu, ale aj procesného postupu špeciálneho súdu,
ktorý vydaniu napádaného uznesenia predchádzal. Najvyšší súd taktiež disponoval
právomocou zrušiť napádané rozhodnutie špeciálneho súdu a vrátiť mu vec na ďalšie
konanie alebo sám rozhodnúť o podanej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby [§ 194
ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku].
Sťažovateľ teda vo vzťahu k napádanému uzneseniu špeciálneho súdu sp. zn.
PK 2 T 16/2008 zo 16. júla 2009 a vo vzťahu k procesnému postupu špeciálneho súdu, ktorý
vydaniu označeného rozhodnutia predchádzal, disponoval dostupným a účinným
prostriedkom nápravy v záujme účinnej ochrany svojich základných práv priamo v konaní
pred všeobecnými súdmi podľa ustanovení Trestného poriadku.
Na základe už uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa namietaného postupu špeciálneho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. PK 2 T 16/2008 v súvislosti s rozhodovaním o jeho väzbe, ako aj
v časti týkajúcej sa uznesenia špeciálneho súdu sp. zn. PK 2 T 16/2008 zo 16. júla 2009
odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
Vzhľadom na právomoc najvyššieho súdu poskytnúť v súvislosti s postupom
a rozhodnutím špeciálneho súdu ochranu sťažovateľovým právam podľa ustanovení
Trestného poriadku vzťahuje sa právomoc ústavného súdu iba na preskúmanie ústavnej
konformity sťažnosťou napádaného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 13/2009 z 19.
augusta 2009 a na preskúmanie ústavnosti procesného postupu najvyššieho súdu
predchádzajúceho vydaniu označeného rozhodnutia.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 2 ods. 2 listiny štátnu moc možno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach
ustanovených zákonom, a to spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 4 ods. 4 listiny pri používaní ustanovení o medziach základných práv a
slobôd musí sa dbať na ich podstatu a zmysel. Také obmedzenia nemožno zneužívať na iné
účely, než na ktoré boli ustanovené.
Podľa čl. 7 ods. 1 listiny nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.
Obmedziť ju možno iba v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda je zaručená.
Podľa čl. 8 ods. 2 prvej vety listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov a na dobu ustanovenú
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je
osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré
sú predpokladom na jej „zákonnosť“. Požiadavka preskúmania hmotných podmienok väzby
zahŕňa povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom
na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, alebo je potrebné prepustiť
osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú. Vzhľadom na závažné dôsledky
pozbavenia osobnej slobody musí konanie, ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti
väzby (konanie v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ale aj podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru), spĺňať
niektoré princípy spravodlivého konania ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným
z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje
rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody. Na druhej strane konania
všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami „o trestnom obvinení“
samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami
o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1
dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru,
keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru.
Aj pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy upravujúceho základné právo na
súdnu ochranu a ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa špecificky základného
práva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné
a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu
ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa
základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu
a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné
špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné
ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 68/08
z 18. marca 2008 a v ňom citovaná judikatúra). Obdobný záver možno uplatniť aj na účely
posúdenia vzájomného vzťahu čl. 8 ods. 2 a 5 listiny a čl. 36 ods. 1 listiny (vzhľadom na
obsahovú totožnosť s čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 46 ods. 1 ústavy).
Keďže základné právo na osobnú slobodu (v súvislosti s možným zásahom do nej
prostredníctvom väzby) je primárne chránené prostredníctvom ustanovení čl. 17 ods. 1, 2
a 5 ústavy, ako aj prostredníctvom ustanovení čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny, nie je daný ani
priamy vzťah medzi rozhodnými okolnosťami, ktoré podľa sťažovateľa mali viesť
k porušeniu jeho základných práv a slobôd, a sťažovateľom označenými ustanoveniami
čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2, čl. 4 ods. 4, čl. 7 ods. 1, ako aj
čl. 38 ods. 1 listiny.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 48 ods. 1 ústavy (a obdobne aj čl. 38 ods. 1
listiny) možno napokon poukázať aj na časť odôvodnenia sťažovateľom spomínaného
nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009: «Vo vzťahu k ochrane
základných práv a slobôd účastníkov konania pred Špeciálnym súdom ústavný súd nemohol
vyhovieť návrhu v rozsahu námietky o nesúlade zákona č. 458/2003 Z. z. a súvisiacich
navrhovateľom napadnutých právnych predpisov so základným právom na zákonného
sudcu, resp. základným právom na súdnu ochranu (právo na spravodlivý proces).
Zrušením platnosti osvedčenia o bezpečnostnej previerke ani nevydaním nového
osvedčenia po uplynutí zákonom určenej lehoty, ktoré navrhovateľ označil za zásah do
práva sudcu na Špeciálnom súde „byť zákonným sudcom“, nemôže dôjsť k porušeniu
základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Subjektom tohto základného práva nie je
sudca konajúci vo veci (II. ÚS 43/97). Nesúlad navrhovateľom napadnutých právnych
predpisov s inými normami ústavy zároveň nemá automaticky za následok aj porušenie
základného práva účastníka konania na zákonného sudcu. Výmenou sudcu zákonom
ustanoveným postupom a po splnení podmienok ustanovených zákonom nemôže dôjsť
k porušeniu základného práva na zákonného sudcu. Z tohto dôvodu ústavný súd návrhu
v tejto časti nevyhovel.»
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno
považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02).
Na základe týchto skutočností odmietol ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa
namietaného porušenia základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48
ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy, v čl. 2 ods. 2, čl. 4 ods. 4, čl. 7 ods. 1, ako aj
čl. 38 ods. 1 listiny a taktiež v časti týkajúcej sa namietaného porušenia sťažovateľovho
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ako zjavne neopodstatnenú v zmysle § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi sťažnosťou
napadnutým postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu v konaní o väzbe a uvedenými
právami zaručenými v ústave, listine a dohovore.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa zaručených
v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a čl. 5 ods. 4 dohovoru, ústavný súd
z obsahu uznesenia špeciálneho súdu sp. zn. PK 2 T 16/2008 zo 16. júla 2009 zistil,
že sťažovateľova žiadosť o prepustenie z väzby bola zamietnutá najmä z týchto dôvodov:
«Skúmaním materiálnych podmienok väzby súd zistil, že pre všetky skutky uvedené
v obžalobe boli obvineným vznesené obvinenia, tak ako je to podrobne uvedené v uznesení
Špeciálneho súdu v Pezinku. pracovisko Banská Bystrica sp. zn. BB - Pšv 24/06 zo dňa
17. 3. 2008 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Tošs 9/2008 zo dňa 26. 3.
2008. Ďalej je potrebné uviesť, že dôvodné podozrenie zo spáchania stíhaných skutkov u
obžalovaných aj po podaní obžaloby ako aj v súčasnom štádiu konania hlavného
pojednávania naďalej pretrváva, pričom je dostatočným spôsobom preukázané na základe
dôkazov, ktoré sú zabezpečené v spisovom materiály a niektoré boli vykonané už aj na
hlavnom pojednávaní. Obžalovaných z protiprávneho konania zatiaľ usvedčujú
predovšetkým zvukové záznamy k skutku č. 15) obžaloby a výpovede svedkov poškodených
P. P., S. H., P. L., svedka R. M., obžalovaného Š. aj výpoveď svedka M. Č., Ing. K. K., J. J.,
H. R., M. D., ako aj ďalších svedkov, ktorí v prípravnom konaní a väčšina už aj na hlavnom
pojednávaní boli podrobne vypočutí a v podstate detailne opísali priebeh jednotlivých
skutkov, na ktorých sa mali obžalovaní ako členovia zločineckej skupiny zúčastňovať. V
tomto smere to potvrdzujú aj listinné dôkazy, ktoré boli do spisu zadovážené a všetky dôkazy
zatiaľ potvrdzujú dôvodné podozrenie, že obžalovaní z doposiaľ ďalšími nezistenými
osobami postupne vytvárali a štrukturálne formovali zločineckú skupinu, neskôr nazývanú
„P. Z.“, ktorá na území ... kraja mala pôsobiť s cieľom páchania zločinov tak. aby tým
získali majetkový a finančný prospech, najmä spôsobom vydierania, hrubého nátlaku,
podvodmi, vyhrážkami a ujmou na zdraví. Rozsah činnosti a plánovanie mal určovať
obžalovaný M. Š. ktorý jednotlivými úlohami mal poverovať podriadených členov
zločineckej skupiny. Obžalovaný P. H. mal tvoriť ďalšiu úroveň v hierarchii tejto skupiny,
pričom úlohami ich mal poverovať priamo obžalovaný Š...
Súd na základe spisového materiálu a po jeho preštudovaní a v aktuálnom štádiu
konania pred súdom dospel k záveru, že u obžalovaných M. Š. a P. H. naďalej trvajú
väzobné dôvody uvedené v § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. tak, ako bolo konštatované pri
ich vzatí do väzby a v následných rozhodnutiach súdov I. a II. stupňa. Aj v súčasnej dobe
vzhľadom na trestnú činnosť, z ktorej sú obžalovaní podozriví možno predpokladať, že v
prípade ich prepustenia na slobodu by došlo medzi obžalovanými ku vzájomnému kontaktu
s cieľom kolúzie a pôsobenia na svedkov, prípadne i na spoluobžalovaných v záujme
ovplyvnenia, alebo odstránenia dôkazov svedčiacich v jeho neprospech, resp. že by mohli
pokračovať v protiprávnom konaní a to vzhľadom na rozsah protiprávneho konania z
ktorého sú podozriví.
Z dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní ako aj vzhľadom na štádium
dokazovania vo vzťahu k obžalovaným M. Š. a P. H. doposiaľ vyplynuli nasledovné
skutočnosti, na ktoré je potrebné v nevyhnutnom rozsahu vzhľadom na skúmanie
odôvodnenosti väzby u obžalovaných prihliadať.
V začiatku súd poukazuje na to, že poškodení začali v tejto trestnej veci vypovedať až
po tom, čo boli najmä obžalovaní M. Š. a P. H. vzatí do väzby. Aj na hlavnom pojednávaní
boli viacerí svedkovia zo strachu z obžalovaných vypočutí v ich neprítomnosti (konkrétne
napríklad ku skutku č. 8 obžaloby poškodená S. H. a súvisiaci svedkovia).
Konkrétne zastrašovaným a ovplyvňovaným svedkom bol už v štádiu konania pred
súdom svedok - poškodený L., ktorý neznámym osobám uviedol, že ho môžu aj zabiť, ale že
jeho výpoveď bude prečítaná na hlavnom pojednávaní zo spisu. Poškodeného neznáme
osoby viackrát kontaktovali, ovplyvňovanie začalo vyhrážkami a končilo až prosbami,
pričom tento skutok obžaloby sa týka konkrétne obžalovaného P. H. a M. Š. ako aj činnosti
celej žalovanej údajnej zločineckej skupiny a jeho ovplyvnenie mohlo byť na prospech
všetkým obžalovaným.
Zároveň bral súd do úvahy, že doposiaľ neboli vypočutí všetci svedkovia, ktorí
vypovedali v prípravnom konaní ku skutku č. 1) obžaloby, teda k údajnej zločineckej
skupine, ktorú mal riadiť práve obžalovaný M. Š. a P. H. mal byť jej významným členom a
neboli vykonané ani ďalšie dôkazy na hlavnom pojednávaní. ... Konkrétne nevypovedal
svedok M. D., M. V. k skutku č. 1) obžaloby, ďalej boli podané početné návrhy na doplnenie
dokazovania zo strany obžalovaných i prokurátora vo vzťahu k skutku č. 1) ale i konkrétne
napríklad k skutku č. 15) (obžalovaný Š., H., poškodený P.) z ktorých podľa strán vyvstala
potreba výsluchu ďalších svedkov napríklad majiteľa vozidla, ktoré sa malo v
inkriminovaný čas nachádzať na benzínovom čerpadle, svedka I. K. a ďalších, ku skutku č.
12) poškodený L. vypočuť zamestnancov reštaurácie D. a mnoho ďalších dôkazov
uvedených v spisovom materiály v návrhoch na doplnenie dokazovania.
Z vypočutých zvukových záznamov z odposluchov telekomunikačnej prevádzky má
senát Špeciálneho súdu dôvodné podozrenie, že obžalovaní M. Š. a P. H. sa v určitom
postavení alebo poverení určitou úlohou na skutku svedka poškodeného P. P. mal podieľať
a zároveň bol obžalovaný R. Z. poverený úlohou od obžalovaného Š. tlmočiť vyhrážku P. P.
a to aj opakovane slovami „ukáž mu, čo som ti napísal“.
Ďalej je možné uviesť, že obžalovaní sa mali trestnej činnosti dopúšťať pomerne dlhú
dobu v rámci dobre organizovanej zločineckej skupiny, ktorá mala používať metódy
vydierania, hrubého nátlaku, vyhrážania sa a fyzického a psychického násilia na svedkov
-poškodených. Aj uvedené okolnosti z obžaloby potvrdzujú vyššie uvedené dôvody väzby
u obžalovaných.
Na vyššie opísané dôvody väzby nemá vplyv ani skutočnosť podania obžaloby ani
konania hlavného pojednávania, pretože podľa § 2 ods. 18 Tr. por. konanie pred súdom je
ústne a podľa § 2 ods. 19 Tr. por. pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní, verejnom
zasadnutí a neverejnom zasadnutí smie súd prihliadať len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto
konaní vykonané, ak zákon neustanovuje inak.
Preto sa súd nemôže stotožniť s argumentmi obžalovaného P. H., že výpovede
„policajných svedkov“ sú nahraté na videonahrávkach ako súčasť spisového materiálu.
Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 3 Tošs 16/2008 zo dňa 4. 7. 2008 uviedol,
že: „spôsob konania obvinených o ktorom vypovedajú viacerí svedkovia, ktorý má spočívať
v nátlaku, vydieraní a vyhrážaní sa. fyzickým i psychickým násilím aj používaním násilia
voči poškodeným, dostatočne naznačuje na možnosť takého pôsobenia na svedkov aj v
prípade prepustenia obvinených na slobodu, aby tak marili objasňovanie závažných
skutočností pre trestné stíhanie. Nie je nevyhnutné, aby sa takéto kolúzne konanie zistilo v
čase vedenia trestného stíhania, aby sa mohlo konštatovať, že obvinený koná spôsobom
predpokladaným v § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. takému konaniu sa má práve zabrániť, čo je
zmyslom ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por.
Preto, ak z pohľadu existencie dôvodov väzby podľa tohto ustanovenia Špeciálny súd
bral do úvahy dôkazy charakterizujúce činnosť organizovanej zločineckej skupiny,
neuvažoval iba vo všeobecnej rovine, ale vychádzal z dôkazov ku skutkom
zadokumentovaných v spisovom materiáli.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení sp. zn. 2 Tošs 33/2008 zo dňa
4. 12. 2008 uviedol, že u obžalovaného P. H. naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1
písm. b), c) Tr. por. pokiaľ ide o dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. treba
uviesť, že už samotné konanie pre ktoré je obžalovaný postavený pred súd opodstatňuje
obavu, že by v prípade prepustenia na slobodu vplýval na svedkov. Rovnako z obsahu v
spise sa nachádzajúcich dôkazov vyplýva dôvodné podozrenie, že obžalovaní (vrátane
obžalovaného P. H.) mali páchať súdenú trestnú činnosť koordinovane a po dlhšiu dobu s
cieľom zabezpečiť si tak zdroj príjmov.»
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Tost 13/2009 z 19. augusta 2009 sťažnosť
sťažovateľa proti prvostupňovému uzneseniu špeciálneho súdu zo 16. júla 2009 zamietol.
V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd okrem iného uviedol: «... Špeciálny súd
v písomnom odôvodnení svojho rozhodnutia jasne vyložil základy jeho zistenia,
že u obidvoch obžalovaných existujú dôvody väzby kolúznej a preventívnej. Písomné
vyhotovenie napadnutého uznesenia zodpovedá ustanoveniu § 168 ods. 1, § 180 Tr. por.,
a preto Najvyšší súd na tam uvedené skutočnosti poukazuje a tieto si osvojuje.
Najvyšší súd na margo poznamenáva, že snahu obhajoby, aby v súčasnom štádiu
konania, pred rozhodnutím súdu prvého stupňa vo veci samej, boli vyhodnocované dôkazy
prejudikujúce meritórne rozhodnutie, nemožno označiť za relevantnú; súd rozhodujúci
o sťažnosti teda v zhode so Špeciálnym súdom dospel k záveru, že dôvody väzby
obžalovaných Š. a H. podľa § 71 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. v súčasnom štádiu
konania existujú.
Najvyšší súd k námietke sťažovateľov týkajúcej sa nezákonnosti zloženia
Špecializovaného trestného súdu považuje za potrebné uviesť, že v rozhodovanej veci táto
otázka je irelevantná. Napadnuté rozhodnutie prijal Špeciálny súd 16. júla 2009, teda ešte
pred publikovaním spomínaného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
a zák. č. 291/2009 Z. z. V dobe vydania napadnutého rozhodnutia teda Špeciálny súd bol
súdom zákonným a zmenený stav nastal až po tomto rozhodnutí.
Najvyšší súd po zvážení uvedených okolností preto podľa § 193 ods. 1 písm. c/
Tr. por. sťažnosti obžalovaných M. Š. a P. H. zamietol.»
Všeobecné súdy dosiaľ uzavreli, že vo vzťahu k sťažovateľovi existuje dôvodné
podozrenie zo spáchania závažnej trestnej činnosti, z ktorej bol obvinený, spočívajúcej
v spoluúčasti na vytvorení a pôsobení zločineckej skupiny, ktorá sa mala počas obdobia
niekoľkých rokov dopúšťať závažných trestných činov násilnej povahy s cieľom dosiahnuť
majetkový a finančný prospech. Zistené skutočnosti podľa nich opodstatňovali podozrenie,
že tieto trestné činy mali byť páchané systematicky, plánovane a organizovane väčšou
skupinou osôb, pričom sťažovateľ mal v hierarchii zločineckej skupiny zastávať pomerne
významné postavenie. Podstata vyšetrovaných trestných činov mala spočívať v používaní
násilia alebo hrozby násilia či inej ťažkej ujmy na zastrašovanie poškodených s cieľom
získať od nich majetkový a finančný prospech. Obvinení mali na dosiahnutie uvedeného
cieľa vedome a systematicky využívať proti poškodeným osobám obťažovanie, zastrašovanie
(vrátane hrozieb fyzickou likvidáciou aj s použitím strelných zbraní), priame fyzické násilie
či poškodzovanie majetku (napr. hádzaním zápalných fliaš).
Na základe uvedených skutočností zotrval senát špeciálneho súdu, ako aj najvyšší
súd na úsudku o existencii dôvodnej obavy, že v prípade prepustenia na slobodu bude
sťažovateľ pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie
skutočností závažných pre trestné stíhanie [§ 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku].
Senát špeciálneho súdu v tomto smere svoje rozhodnutie dostatočne a podrobne
odôvodnil, analyzujúc tak stav hlavného pojednávania, rozsah vykonaného dokazovania
a potrebu jeho doplnenia, ako aj správanie sa svedkov – poškodených a ich obavy
v súvislosti s podaním svedeckej výpovede. Najvyšší súd sa so závermi špeciálneho súdu
stotožnil.
Ústavný súd už v uznesení sp. zn. III. ÚS 86/08 z 18. marca 2008 uviedol,
že nepovažuje za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený právny názor súdu skúmajúceho
existenciu zákonných väzobných dôvodov, podľa ktorého existencia zákonného dôvodu
kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku [na rozdiel od dôvodu
opätovného vzatia do väzby podľa § 71 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku] nevyžaduje
preukázanie dokonaného kolúzneho konania obvineného, ale postačuje preukázanie takých
konkrétnych skutočností, ktoré sú spôsobilé založiť rozumnú obavu (dôvodná obava),
že obvinený by sa s veľkou pravdepodobnosťou mohol v prípade ponechania na slobode
konania kolúznej povahy dopustiť.
Podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku môže byť obvinený vzatý do väzby
len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.
Znenie ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku aplikovaného
všeobecnými súdmi v danej veci ani povaha a účel väzby ako procesného zaisťovacieho
inštitútu dočasnej a preventívnej povahy nevylučujú interpretáciu a výklad označeného
ustanovenia Trestného poriadku, ktoré použili špeciálny súd a najvyšší súd v sťažovateľovej
veci.
Za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené nepovažuje ústavný súd ani ich hodnotenie
zistených skutkových okolností, ktoré je založené na úvahe, že závažnosť, rozsah a spôsob
páchania trestnej činnosti z účasti, na ktorej bol sťažovateľ dôvodne podozrivý (zahŕňajúce
úmyselné a cielené používanie násilia alebo hrozby násilím na zastrašenie a vydieranie
poškodených), odôvodňujú obavu, že v prípade prepustenia na slobodu by sa sťažovateľ
(vzhľadom na hrozbu vyplývajúcu z trestného stíhania) pokúšal pôsobiť na svedkov,
spoluobvinených alebo by sa pokúšal inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre
trestné stíhanie.
Taktiež záver o existencii dôvodu väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku na základe zistenia, podľa ktorého: „... z obsahu v spise sa nachádzajúcich
dôkazov vyplýva dôvodné podozrenie, že obžalovaní (vrátane obžalovaného P. H.) mali
páchať súdenú trestnú činnosť koordinovane a po dlhšiu dobu s cieľom zabezpečiť si tak
zdroj príjmov...“, nemožno považovať za arbitrárny alebo zjavne nepodložený.
Podobnosť odôvodnenia rozhodnutí špeciálneho súdu a najvyššieho súdu o ďalšom
trvaní sťažovateľovej väzby a väzby jeho spoluobvineného M. Š. možno rozumne
odôvodniť obdobným postavením oboch obvinených v hierarchii a štruktúre zločineckej
skupiny, ktorej členmi mali byť. Vo vzťahu k osobe sťažovateľa sú však v uznesení
špeciálneho súdu, s ktorého závermi sa najvyšší súd stotožnil, uvedené konkrétne
a dostatočne individualizované skutočnosti.
Súdy sa taktiež vysporiadali s námietkami sťažovateľa o „nezákonnosti“, resp.
nedostatku nezávislosti špeciálneho súdu v súvislosti s nálezom ústavného súdu sp. zn.
PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009. V konaní podľa čl. 125 ústavy posudzuje ústavný súd
nesúlad právnych predpisov s ústavným poriadkom Slovenskej republiky in abstracto. Záver
ústavného súdu o prípadnom nesúlade niektorých ustanovení právnych predpisov
s ústavným poriadkom nezakladá sám osebe porušenie základných práv a slobôd
v individuálnych prípadoch aplikácie právnych predpisov. Otázku, či v konkrétnom prípade
došlo k porušeniu základných práv a slobôd zo strany orgánu verejnej moci, je vždy
potrebné posudzovať podľa konkrétnych okolností prípadu.
V posudzovanom prípade by ani prípadné nedostatočné odôvodnenie v uznesení
najvyššieho súdu nemalo vplyv na zákonnosť sťažovateľovej väzby vzhľadom na závery
ústavného súdu v náleze sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009, v ktorom sa uvádza:
„Vzhľadom na okolnosti daného prípadu, keď zásadné dôvody rozhodnutia ústavného súdu
o nesúlade navrhovateľom napadnutých právnych predpisov s ústavou a s označenými
medzinárodnými zmluvami sa týkajú kolízie inštitucionálneho vymedzenia a postavenia
Špeciálneho súdu v systéme súdov Slovenskej republiky a úpravy postavenia jeho sudcov
s ústavnými princípmi, nie je daná priama príčinná súvislosť medzi povahou ústavným
súdom zisteného nesúladu napadnutých právnych predpisov v rámci abstraktnej ochrany
ústavnosti a obsahom rozhodnutí vydaných Špeciálnym súdom v individuálnych prípadoch.
Právne predpisy, ktorých nesúlad ústavný súd vyslovil v bode 1 výroku tohto nálezu,
nepredstavujú hmotnoprávny základ rozsudkov Špeciálneho súdu v jednotlivých trestných
veciach v zmysle § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Rozhodnutia Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní nie sú týmto rozhodnutím
ústavného súdu dotknuté.“ (obdobne napr. IV. ÚS 361/09).
Z uvedených dôvodov uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 13/2009
z 19. augusta 2009 a jeho procesný postup v predmetnej veci nemohli porušiť
s prihliadnutím na procesný postup špeciálneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
PK 2 T 16/2008 v súvislosti s rozhodovaním o sťažovateľovej žiadosti o prepustenie
z väzby doručenej 9. júla 2009 vrátane uznesenia špeciálneho súdu zo 16. júla 2009
sťažovateľove základné práva tak, ako to uvádza vo svojej sťažnosti. Pretože ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci
najvyššieho súdu v uvedenej veci sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami podľa
čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru,
sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. decembra 2009