Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 374/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť P. H., nar. ..., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátom

JUDr. Ľ. Š., Š., pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5,

a v spojení s , podľa

ods. 2, čl. 4 ods. 4, čl. 7 ods. 1, čl. 8 ods. 1, 2 a 5, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd, ako aj porušenie práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Špeciálneho súdu

v Pezinku sp. zn. PK zo 16. júla 2009 a postupom a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. augusta 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2009

doručená sťažnosť P. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich

základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2

(ďalej len „“), podľa , ,

ods. 1, čl. 8 ods. 1, 2 a 5, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“), ako aj porušenie práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“), uznesením bývalého Špeciálneho

súdu v Pezinku (ďalej aj „špeciálny súd“) sp. zn. PK zo 16. júla 2009, ako aj

postupom špeciálneho súdu, ktorý vydaniu označeného rozhodnutia predchádzal, a

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tost

13/2009 z 19. augusta 2009, ako aj postupom najvyššieho súdu v uvedenej veci.

Proti sťažovateľovi a ďalším spoluobžalovaným je vedené trestné stíhanie pre

podozrenie z dlhodobého páchania závažnej organizovanej trestnej činnosti [okrem iného

pre podozrenie zo spáchania zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej

skupiny podľa a obzvlášť závažných zločinov vydierania podľa

a a ]. Trestné stíhanie sa

v súčasnosti nachádza v štádiu konania pred súdom (po podaní obžaloby). Sťažovateľ bol

vzatý do väzby v prípravnom konaní uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného

súdu Senica sp. zn. 40/2006 zo 6. októbra 2006 v spojení s uznesením Krajského súdu

v Trnave sp. zn. zo 14. októbra 2006 z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b)

. V priebehu trestného stíhania bola lehota trvania sťažovateľovej väzby

súdnymi rozhodnutiami opakovane predlžovaná. Uznesením sudcu pre prípravné konanie

špeciálneho súdu sp. zn. z 18. septembra 2007 v spojení s uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 26. septembra 2007 boli u sťažovateľa okrem

predĺženia lehoty trvania jeho väzby zároveň rozšírené dôvody väzby aj podľa § 71 ods. 1

písm. c) .

Špeciálnemu súdu bola 9. júla 2009 doručená žiadosť sťažovateľa o prepustenie

z väzby na slobodu z dôvodov, že väzba v jeho prípade neplní v danom štádiu konania účel,

pretože pred súdom boli vypočutí poškodení aj svedkovia okrem dvoch „policajných

svedkov“, ktorých výpovede sú zaznamenané v spise na videonahrávkach. Sťažovateľ sa

vzdal svojho práva byť osobne predvedený pred súd a vypočutý podľa § 72 ods. 2 Trestného

poriadku a požiadal, aby špeciálny súd rozhodol na základe jeho písomného podania

a dosiaľ vykonaného dokazovania vo veci samej.

Špeciálny súd uznesením sp. zn. PK zo 16. júla 2009 sťažovateľovu

žiadosť o prepustenie z väzby zamietol s tým, že dôvody jeho väzby podľa § 71 ods. 1

písm. b) a c) naďalej trvajú. Sťažovateľ podal proti označenému

uzneseniu špeciálneho súdu sťažnosť podľa ustanovení , ktorú najvyšší

súd uznesením sp. zn. z 19. augusta 2009 zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu podľa uvádza,

že v zmysle ústavného poriadku Slovenskej republiky, ako aj v zmysle ustanovení dohovoru

musí byť každé pozbavenie osobnej slobody jednotlivca zákonné, čo zahŕňa požiadavku

zákonného základu zásahu do osobnej slobody, ako aj požiadavku rešpektovania zákona,

pokiaľ ide o podmienky zásahu a predpísaný postup pri ňom. Osoba pozbavená osobnej

slobody väzbou musí mať taktiež možnosť podať návrh na konanie, v ktorom by súd

urýchlene preskúmal jej zákonnosť a nariadil jej ukončenie v prípade záveru, že väzba

samotná alebo jej ďalšie trvanie sú nezákonné.

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že súd je v materiálnom zmysle slova

charakterizovaný svojou jurisdikčnou úlohou, ktorou je rozhodovať na základe právnych

noriem a v organizovanom konaní o všetkých otázkach spadajúcich do jeho právomoci.

Taktiež musí spĺňať rad iných podmienok ako nestrannosť alebo nezávislosť, predovšetkým

od výkonnej moci. Musí ísť o zákonom zriadený, nezávislý a nestranný orgán, ktorý

v konaní súdneho charakteru je oprávnený a povinný rozhodovať so záväzným účinkom

v sporoch a veciach, ktoré sú mu predložené.

Podľa sťažovateľa však špeciálny súd, ktorý opakovane preskúmaval zákonnosť jeho

väzby (naposledy v rámci rozhodovania o žiadosti o prepustenie podanej 9. júla 2009),

nespĺňal atribút nezávislosti od výkonnej moci. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na

nález ústavného súdu sp. zn. z 20. mája 2009, osobitne na túto časť

odôvodnenia týkajúcu sa špeciálneho súdu: «Špeciálny súd je súdnym orgánom, ktorý má

znaky typické pre súd so špecializovanou súdnou agendou (legálny právny základ; stály

charakter; osobitná vecná pôsobnosť podľa , v rámci ktorej

sú vymedzené osobitné kategórie trestných činov patriace do jeho pôsobnosti; procesný

postup podľa všeobecných procesných pravidiel - ; rozhodovanie

v prvej inštancii, pričom proti jeho rozhodnutiam sú prípustné opravné prostriedky,

o ktorých rozhoduje najvyšší súd), ale aj niektoré znaky mimoriadneho súdneho orgánu

(špecifická personálna pôsobnosť vo vzťahu k ústavným činiteľom a vyšším štátnym

funkcionárom nad rámec trestných činov spojených s korupciou a organizovaným zločinom

podľa a v spojení so špecifickým právnym režimom výberu

sudcov a výkonu ich funkcie na tomto súde, podmieneným dohľadom bezpečnostného

orgánu výkonnej moci a s tým spojenými nedostatočnými právnymi garanciami pred

zasahovaním do výkonu ich právomoci). Takto kreovaný „hybridný“ charakter Špeciálneho

súdu, ktorý vznikol spojením označených dvoch mimoriadnych znakov v jednom orgáne

súdneho typu (popri ostatných znakoch typických pre štandardné špecializované súdy),

spôsobuje jeho nejednoznačné zaradenie do systému súdov Slovenskej republiky, a nie je

v súlade s , pretože:

- porušuje princíp právnej istoty implikovaný v koncepcii materiálneho právneho

štátu, keď právne postavenie sudcov na Špeciálnom súde spochybňuje možnosťou

Národného bezpečnostného úradu kedykoľvek zrušiť sudcovi osvedčenie

o bezpečnostnej previerke, a tým spôsobiť zánik jeho pôsobenia na Špeciálnom súde

v konaní bez jednoznačných a vopred predvídateľných pravidiel,

- kreuje Špeciálny súd spôsobom, ktorý narúša deľbu moci medzi súdnou mocou

a výkonnou mocou v prospech moci výkonnej, čím porušuje aj zásady

demokratického štátu, osobitne garancie sudcovskej nezávislosti, pričom takto

kreovanému súdnemu orgánu zveruje prakticky výlučnú trestnú jurisdikciu nad

ústavnými činiteľmi a niektorými vyššími štátnymi funkcionármi v súvislosti s výkonom

ich právomoci.»

Sťažovateľ tvrdí, že uznesenia vydané špeciálnym súdom týkajúce sa posudzovania

zákonnosti jeho väzby (rozhodnutia vydané v období od 16. marca 2007 do 16. júla 2009)

sú z uvedeného dôvodu protiústavné. Sťažovateľ napádal uvedené uznesenia špeciálneho

súdu sťažnosťami podľa ustanovení , o ktorých rozhodoval najvyšší súd.

Podľa sťažovateľovho názoru však najvyšší súd „... neprijal opatrenia za účelom

rozhodovania o mojej väzbe v prvom stupni, a to nezávislým súdom, tak svojimi

uzneseniami porušil moje vyššie citované práva“.

Sťažovateľ taktiež namieta, že napádané uznesenia špeciálneho súdu a najvyššieho

súdu síce obsahujú „... relatívne dobrý opis skutkov, z ktorých som spolu s ďalšími osobami

obvinený, vlastné odôvodnenie väzobných dôvodov podľa , je

však nedostatočné, podopreté iba abstraktnými úvahami súdu...“. Odôvodnenie rozhodnutí

je podľa sťažovateľa veľmi stručné, všeobecné a vzhľadom na dlhodobý charakter

sťažovateľovej väzby ho nemožno považovať za dostatočné z hľadiska požiadaviek

vyplývajúcich z ustanovení a dohovoru.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol

týmto nálezom:

„1. Základné práva a slobody sťažovateľa P. H., najmä čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl.

17 ods. 5 a , v spojení s a ods. l , , ods.

4, čl. 7 ods. 1, čl. 8 ods. 1, ods. 2, ods. 5, ods. 1, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd a čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, boli postupom a rozhodnutím Špeciálneho súdu SR

sp. zn. PK zo dňa 16. 7. 2009, a postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR

sp. zn. zo dňa 19. 8. 2009 porušené.

2. Špeciálny súd SR a Najvyšší súd SR sú povinní nahradiť sťažovateľovi trovy

právneho zastúpenia do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

3. Podľa ruší právoplatné rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR s SR sp. zn. zo dňa 19. 8. 2009.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s ustanovením bola sťažnosť sťažovateľa

predbežne prerokovaná na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu. V rámci

samotného predbežného prerokovania sťažnosti prihliadal ústavný súd na vymedzenie jeho

právomoci v . Označené ustanovenie limituje právomoc ústavného súdu

vo vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity, podľa ktorého

rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických

osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Uvedený princíp sa nepochybne týka aj prípadov, v ktorých sa sťažovatelia ako

účastníci konania pred súdom môžu domáhať ochrany svojich základných práv alebo slobôd

využitím opravných prostriedkov, ktoré im na tento účel dáva k dispozícii zákon (príslušný

procesný predpis).

V danom prípade sa sťažovateľ mohol ochrany svojich práv vo vzťahu

k napádanému uzneseniu špeciálneho súdu sp. zn. PK zo 16. júla 2009

domáhať využitím opravného prostriedku – sťažnosti (§ 83, § 185 až § 195 Trestného

poriadku), o ktorej rozhodoval najvyšší súd. Ten konal v danom prípade ako súd s plnou

jurisdikciou, keďže v jeho právomoci bolo skúmať a posúdiť všetky skutkové aj právne

otázky relevantné na rozhodnutie v danej veci, preskúmať správnosť a zákonnosť nielen

napádaného rozhodnutia špeciálneho súdu, ale aj procesného postupu špeciálneho súdu,

ktorý vydaniu napádaného uznesenia predchádzal. Najvyšší súd taktiež disponoval

právomocou zrušiť napádané rozhodnutie špeciálneho súdu a vrátiť mu vec na ďalšie

konanie alebo sám rozhodnúť o podanej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby [§ 194

ods. 1 písm. a) a b) ].

Sťažovateľ teda vo vzťahu k napádanému uzneseniu špeciálneho súdu sp. zn.

PK zo 16. júla 2009 a vo vzťahu k procesnému postupu špeciálneho súdu, ktorý

vydaniu označeného rozhodnutia predchádzal, disponoval dostupným a účinným

prostriedkom nápravy v záujme účinnej ochrany svojich základných práv priamo v konaní

pred všeobecnými súdmi podľa ustanovení .

Na základe už uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa namietaného postupu špeciálneho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. PK v súvislosti s rozhodovaním o jeho väzbe, ako aj

v časti týkajúcej sa uznesenia špeciálneho súdu sp. zn. PK zo 16. júla 2009

odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

Vzhľadom na právomoc najvyššieho súdu poskytnúť v súvislosti s postupom

a rozhodnutím špeciálneho súdu ochranu sťažovateľovým právam podľa ustanovení

vzťahuje sa právomoc ústavného súdu iba na preskúmanie ústavnej

konformity sťažnosťou napádaného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 19.

augusta 2009 a na preskúmanie ústavnosti procesného postupu najvyššieho súdu

predchádzajúceho vydaniu označeného rozhodnutia.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa prvej vety nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody

inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 2 ods. 2 listiny štátnu moc možno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach

ustanovených zákonom, a to spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 4 ods. 4 listiny pri používaní ustanovení o medziach základných práv a

slobôd musí sa dbať na ich podstatu a zmysel. Také obmedzenia nemožno zneužívať na iné

účely, než na ktoré boli ustanovené.

Podľa čl. 7 ods. 1 listiny nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.

Obmedziť ju možno iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda je zaručená.

Podľa čl. 8 ods. 2 prvej vety listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody

inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov a na dobu ustanovenú

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle a 5 je

osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré

sú predpokladom na jej „zákonnosť“. Požiadavka preskúmania hmotných podmienok väzby

zahŕňa povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom

na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, alebo je potrebné prepustiť

osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú. Vzhľadom na závažné dôsledky

pozbavenia osobnej slobody musí konanie, ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti

väzby (konanie v zmysle a 5 , ale aj podľa dohovoru), spĺňať

niektoré princípy spravodlivého konania ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným

z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje

rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody. Na druhej strane konania

všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami „o trestnom obvinení“

samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami

o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1

dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru,

keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru.

Aj pokiaľ ide o vzťah ustanovenia upravujúceho základné právo na

súdnu ochranu a ustanovení a 5 týkajúcich sa špecificky základného

práva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že zahŕňa základné hmotné

a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu

ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa

základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu

a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné

špeciálne ustanovenia a 5 o osobnej slobode, a nie všeobecné

ustanovenie (napr. uznesenie ústavného súdu sp. zn.

z 18. marca 2008 a v ňom citovaná judikatúra). Obdobný záver možno uplatniť aj na účely

posúdenia vzájomného vzťahu čl. 8 ods. 2 a 5 listiny a čl. 36 ods. 1 listiny (vzhľadom na

obsahovú totožnosť s a 5 a ).

Keďže základné právo na osobnú slobodu (v súvislosti s možným zásahom do nej

prostredníctvom väzby) je primárne chránené prostredníctvom ustanovení čl. 17 ods. 1, 2

a 5 , ako aj prostredníctvom ustanovení , 2 a 5 listiny, nie je daný ani

priamy vzťah medzi rozhodnými okolnosťami, ktoré podľa sťažovateľa mali viesť

k porušeniu jeho základných práv a slobôd, a sťažovateľom označenými ustanoveniami

v spojení s a , , , ako aj

čl. 38 ods. 1 listiny.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu (a obdobne aj

listiny) možno napokon poukázať aj na časť odôvodnenia sťažovateľom spomínaného

nálezu ústavného súdu sp. zn. z 20. mája 2009: «Vo vzťahu k ochrane

základných práv a slobôd účastníkov konania pred Špeciálnym súdom ústavný súd nemohol

vyhovieť návrhu v rozsahu námietky o nesúlade a súvisiacich

navrhovateľom napadnutých právnych predpisov so základným právom na zákonného

sudcu, resp. základným právom na súdnu ochranu (právo na spravodlivý proces).

Zrušením platnosti osvedčenia o bezpečnostnej previerke ani nevydaním nového

osvedčenia po uplynutí zákonom určenej lehoty, ktoré navrhovateľ označil za zásah do

práva sudcu na Špeciálnom súde „byť zákonným sudcom“, nemôže dôjsť k porušeniu

základného práva podľa . Subjektom tohto základného práva nie je

sudca konajúci vo veci (). Nesúlad navrhovateľom napadnutých právnych

predpisov s inými normami zároveň nemá automaticky za následok aj porušenie

základného práva účastníka konania na zákonného sudcu. Výmenou sudcu zákonom

ustanoveným postupom a po splnení podmienok ustanovených zákonom nemôže dôjsť

k porušeniu základného práva na zákonného sudcu. Z tohto dôvodu ústavný súd návrhu

v tejto časti nevyhovel.»

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno

považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. , ).

Na základe týchto skutočností odmietol ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa

namietaného porušenia základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 1 v spojení s , v , , , ako aj

čl. 38 ods. 1 listiny a taktiež v časti týkajúcej sa namietaného porušenia sťažovateľovho

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ako zjavne neopodstatnenú v zmysle § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi sťažnosťou

napadnutým postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu v konaní o väzbe a uvedenými

právami zaručenými v ústave, listine a dohovore.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa zaručených

v , 2 a 5 , , 2 a 5 listiny a dohovoru, ústavný súd

z obsahu uznesenia špeciálneho súdu sp. zn. PK zo 16. júla 2009 zistil,

že sťažovateľova žiadosť o prepustenie z väzby bola zamietnutá najmä z týchto dôvodov:

«Skúmaním materiálnych podmienok väzby súd zistil, že pre všetky skutky uvedené

v obžalobe boli obvineným vznesené obvinenia, tak ako je to podrobne uvedené v uznesení

Špeciálneho súdu v Pezinku. pracovisko Banská Bystrica sp. zn. zo dňa

17. 3. 2008 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 26. 3.

2008. Ďalej je potrebné uviesť, že dôvodné podozrenie zo spáchania stíhaných skutkov u

obžalovaných aj po podaní obžaloby ako aj v súčasnom štádiu konania hlavného

pojednávania naďalej pretrváva, pričom je dostatočným spôsobom preukázané na základe

dôkazov, ktoré sú zabezpečené v spisovom materiály a niektoré boli vykonané už aj na

hlavnom pojednávaní. Obžalovaných z protiprávneho konania zatiaľ usvedčujú

predovšetkým zvukové záznamy k skutku č. 15) obžaloby a výpovede svedkov poškodených

P. P., S. H., P. L., svedka R. M., obžalovaného Š. aj výpoveď svedka M. Č., Ing. K. K., J. J.,

H. R., M. D., ako aj ďalších svedkov, ktorí v prípravnom konaní a väčšina už aj na hlavnom

pojednávaní boli podrobne vypočutí a v podstate detailne opísali priebeh jednotlivých

skutkov, na ktorých sa mali obžalovaní ako členovia zločineckej skupiny zúčastňovať. V

tomto smere to potvrdzujú aj listinné dôkazy, ktoré boli do spisu zadovážené a všetky dôkazy

zatiaľ potvrdzujú dôvodné podozrenie, že obžalovaní z doposiaľ ďalšími nezistenými

osobami postupne vytvárali a štrukturálne formovali zločineckú skupinu, neskôr nazývanú

„P. Z.“, ktorá na území ... kraja mala pôsobiť s cieľom páchania zločinov tak. aby tým

získali majetkový a finančný prospech, najmä spôsobom vydierania, hrubého nátlaku,

podvodmi, vyhrážkami a ujmou na zdraví. Rozsah činnosti a plánovanie mal určovať

obžalovaný M. Š. ktorý jednotlivými úlohami mal poverovať podriadených členov

zločineckej skupiny. Obžalovaný P. H. mal tvoriť ďalšiu úroveň v hierarchii tejto skupiny,

pričom úlohami ich mal poverovať priamo obžalovaný Š...

Súd na základe spisového materiálu a po jeho preštudovaní a v aktuálnom štádiu

konania pred súdom dospel k záveru, že u obžalovaných M. Š. a P. H. naďalej trvajú

väzobné dôvody uvedené v , tak, ako bolo konštatované pri

ich vzatí do väzby a v následných rozhodnutiach súdov I. a II. stupňa. Aj v súčasnej dobe

vzhľadom na trestnú činnosť, z ktorej sú obžalovaní podozriví možno predpokladať, že v

prípade ich prepustenia na slobodu by došlo medzi obžalovanými ku vzájomnému kontaktu

s cieľom kolúzie a pôsobenia na svedkov, prípadne i na spoluobžalovaných v záujme

ovplyvnenia, alebo odstránenia dôkazov svedčiacich v jeho neprospech, resp. že by mohli

pokračovať v protiprávnom konaní a to vzhľadom na rozsah protiprávneho konania z

ktorého sú podozriví.

Z dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní ako aj vzhľadom na štádium

dokazovania vo vzťahu k obžalovaným M. Š. a P. H. doposiaľ vyplynuli nasledovné

skutočnosti, na ktoré je potrebné v nevyhnutnom rozsahu vzhľadom na skúmanie

odôvodnenosti väzby u obžalovaných prihliadať.

V začiatku súd poukazuje na to, že poškodení začali v tejto trestnej veci vypovedať až

po tom, čo boli najmä obžalovaní M. Š. a P. H. vzatí do väzby. Aj na hlavnom pojednávaní

boli viacerí svedkovia zo strachu z obžalovaných vypočutí v ich neprítomnosti (konkrétne

napríklad ku skutku č. 8 obžaloby poškodená S. H. a súvisiaci svedkovia).

Konkrétne zastrašovaným a ovplyvňovaným svedkom bol už v štádiu konania pred

súdom svedok - poškodený L., ktorý neznámym osobám uviedol, že ho môžu aj zabiť, ale že

jeho výpoveď bude prečítaná na hlavnom pojednávaní zo spisu. Poškodeného neznáme

osoby viackrát kontaktovali, ovplyvňovanie začalo vyhrážkami a končilo až prosbami,

pričom tento skutok obžaloby sa týka konkrétne obžalovaného P. H. a M. Š. ako aj činnosti

celej žalovanej údajnej zločineckej skupiny a jeho ovplyvnenie mohlo byť na prospech

všetkým obžalovaným.

Zároveň bral súd do úvahy, že doposiaľ neboli vypočutí všetci svedkovia, ktorí

vypovedali v prípravnom konaní ku skutku č. 1) obžaloby, teda k údajnej zločineckej

skupine, ktorú mal riadiť práve obžalovaný M. Š. a P. H. mal byť jej významným členom a

neboli vykonané ani ďalšie dôkazy na hlavnom pojednávaní. ... Konkrétne nevypovedal

svedok M. D., M. V. k skutku č. 1) obžaloby, ďalej boli podané početné návrhy na doplnenie

dokazovania zo strany obžalovaných i prokurátora vo vzťahu k skutku č. 1) ale i konkrétne

napríklad k skutku č. 15) (obžalovaný Š., H., poškodený P.) z ktorých podľa strán vyvstala

potreba výsluchu ďalších svedkov napríklad majiteľa vozidla, ktoré sa malo v

inkriminovaný čas nachádzať na benzínovom čerpadle, svedka I. K. a ďalších, ku skutku č.

12) poškodený L. vypočuť zamestnancov reštaurácie D. a mnoho ďalších dôkazov

uvedených v spisovom materiály v návrhoch na doplnenie dokazovania.

Z vypočutých zvukových záznamov z odposluchov telekomunikačnej prevádzky má

senát Špeciálneho súdu dôvodné podozrenie, že obžalovaní M. Š. a P. H. sa v určitom

postavení alebo poverení určitou úlohou na skutku svedka poškodeného P. P. mal podieľať

a zároveň bol obžalovaný R. Z. poverený úlohou od obžalovaného Š. tlmočiť vyhrážku P. P.

a to aj opakovane slovami „ukáž mu, čo som ti napísal“.

Ďalej je možné uviesť, že obžalovaní sa mali trestnej činnosti dopúšťať pomerne dlhú

dobu v rámci dobre organizovanej zločineckej skupiny, ktorá mala používať metódy

vydierania, hrubého nátlaku, vyhrážania sa a fyzického a psychického násilia na svedkov

-poškodených. Aj uvedené okolnosti z obžaloby potvrdzujú vyššie uvedené dôvody väzby

u obžalovaných.

Na vyššie opísané dôvody väzby nemá vplyv ani skutočnosť podania obžaloby ani

konania hlavného pojednávania, pretože podľa konanie pred súdom je

ústne a podľa pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní, verejnom

zasadnutí a neverejnom zasadnutí smie súd prihliadať len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto

konaní vykonané, ak zákon neustanovuje inak.

Preto sa súd nemôže stotožniť s argumentmi obžalovaného P. H., že výpovede

„policajných svedkov“ sú nahraté na videonahrávkach ako súčasť spisového materiálu.

Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. zo dňa 4. 7. 2008 uviedol,

že: „spôsob konania obvinených o ktorom vypovedajú viacerí svedkovia, ktorý má spočívať

v nátlaku, vydieraní a vyhrážaní sa. fyzickým i psychickým násilím aj používaním násilia

voči poškodeným, dostatočne naznačuje na možnosť takého pôsobenia na svedkov aj v

prípade prepustenia obvinených na slobodu, aby tak marili objasňovanie závažných

skutočností pre trestné stíhanie. Nie je nevyhnutné, aby sa takéto kolúzne konanie zistilo v

čase vedenia trestného stíhania, aby sa mohlo konštatovať, že obvinený koná spôsobom

predpokladaným v takému konaniu sa má práve zabrániť, čo je

zmyslom ustanovenia

Preto, ak z pohľadu existencie dôvodov väzby podľa tohto ustanovenia Špeciálny súd

bral do úvahy dôkazy charakterizujúce činnosť organizovanej zločineckej skupiny,

neuvažoval iba vo všeobecnej rovine, ale vychádzal z dôkazov ku skutkom

zadokumentovaných v spisovom materiáli.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení sp. zn. zo dňa

4. 12. 2008 uviedol, že u obžalovaného P. H. naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1

písm. b), c) pokiaľ ide o dôvod väzby podľa treba

uviesť, že už samotné konanie pre ktoré je obžalovaný postavený pred súd opodstatňuje

obavu, že by v prípade prepustenia na slobodu vplýval na svedkov. Rovnako z obsahu v

spise sa nachádzajúcich dôkazov vyplýva dôvodné podozrenie, že obžalovaní (vrátane

obžalovaného P. H.) mali páchať súdenú trestnú činnosť koordinovane a po dlhšiu dobu s

cieľom zabezpečiť si tak zdroj príjmov.»

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 19. augusta 2009 sťažnosť

sťažovateľa proti prvostupňovému uzneseniu špeciálneho súdu zo 16. júla 2009 zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd okrem iného uviedol: «... Špeciálny súd

v písomnom odôvodnení svojho rozhodnutia jasne vyložil základy jeho zistenia,

že u obidvoch obžalovaných existujú dôvody väzby kolúznej a preventívnej. Písomné

vyhotovenie napadnutého uznesenia zodpovedá ustanoveniu , ,

a preto Najvyšší súd na tam uvedené skutočnosti poukazuje a tieto si osvojuje.

Najvyšší súd na margo poznamenáva, že snahu obhajoby, aby v súčasnom štádiu

konania, pred rozhodnutím súdu prvého stupňa vo veci samej, boli vyhodnocované dôkazy

prejudikujúce meritórne rozhodnutie, nemožno označiť za relevantnú; súd rozhodujúci

o sťažnosti teda v zhode so Špeciálnym súdom dospel k záveru, že dôvody väzby

obžalovaných Š. a H. podľa , v súčasnom štádiu

konania existujú.

Najvyšší súd k námietke sťažovateľov týkajúcej sa nezákonnosti zloženia

Špecializovaného trestného súdu považuje za potrebné uviesť, že v rozhodovanej veci táto

otázka je irelevantná. Napadnuté rozhodnutie prijal Špeciálny súd 16. júla 2009, teda ešte

pred publikovaním spomínaného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky

a V dobe vydania napadnutého rozhodnutia teda Špeciálny súd bol

súdom zákonným a zmenený stav nastal až po tomto rozhodnutí.

Najvyšší súd po zvážení uvedených okolností preto podľa § 193 ods. 1 písm. c/

sťažnosti obžalovaných M. Š. a P. H. zamietol.»

Všeobecné súdy dosiaľ uzavreli, že vo vzťahu k sťažovateľovi existuje dôvodné

podozrenie zo spáchania závažnej trestnej činnosti, z ktorej bol obvinený, spočívajúcej

v spoluúčasti na vytvorení a pôsobení zločineckej skupiny, ktorá sa mala počas obdobia

niekoľkých rokov dopúšťať závažných trestných činov násilnej povahy s cieľom dosiahnuť

majetkový a finančný prospech. Zistené skutočnosti podľa nich opodstatňovali podozrenie,

že tieto trestné činy mali byť páchané systematicky, plánovane a organizovane väčšou

skupinou osôb, pričom sťažovateľ mal v hierarchii zločineckej skupiny zastávať pomerne

významné postavenie. Podstata vyšetrovaných trestných činov mala spočívať v používaní

násilia alebo hrozby násilia či inej ťažkej ujmy na zastrašovanie poškodených s cieľom

získať od nich majetkový a finančný prospech. Obvinení mali na dosiahnutie uvedeného

cieľa vedome a systematicky využívať proti poškodeným osobám obťažovanie, zastrašovanie

(vrátane hrozieb fyzickou likvidáciou aj s použitím strelných zbraní), priame fyzické násilie

či poškodzovanie majetku (napr. hádzaním zápalných fliaš).

Na základe uvedených skutočností zotrval senát špeciálneho súdu, ako aj najvyšší

súd na úsudku o existencii dôvodnej obavy, že v prípade prepustenia na slobodu bude

sťažovateľ pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie

skutočností závažných pre trestné stíhanie [ ].

Senát špeciálneho súdu v tomto smere svoje rozhodnutie dostatočne a podrobne

odôvodnil, analyzujúc tak stav hlavného pojednávania, rozsah vykonaného dokazovania

a potrebu jeho doplnenia, ako aj správanie sa svedkov – poškodených a ich obavy

v súvislosti s podaním svedeckej výpovede. Najvyšší súd sa so závermi špeciálneho súdu

stotožnil.

Ústavný súd už v uznesení sp. zn. z 18. marca 2008 uviedol,

že nepovažuje za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený právny názor súdu skúmajúceho

existenciu zákonných väzobných dôvodov, podľa ktorého existencia zákonného dôvodu

kolúznej väzby podľa [na rozdiel od dôvodu

opätovného vzatia do väzby podľa ] nevyžaduje

preukázanie dokonaného kolúzneho konania obvineného, ale postačuje preukázanie takých

konkrétnych skutočností, ktoré sú spôsobilé založiť rozumnú obavu (dôvodná obava),

že obvinený by sa s veľkou pravdepodobnosťou mohol v prípade ponechania na slobode

konania kolúznej povahy dopustiť.

Podľa môže byť obvinený vzatý do väzby

len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

Znenie ustanovenia aplikovaného

všeobecnými súdmi v danej veci ani povaha a účel väzby ako procesného zaisťovacieho

inštitútu dočasnej a preventívnej povahy nevylučujú interpretáciu a výklad označeného

ustanovenia , ktoré použili špeciálny súd a najvyšší súd v sťažovateľovej

veci.

Za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené nepovažuje ústavný súd ani ich hodnotenie

zistených skutkových okolností, ktoré je založené na úvahe, že závažnosť, rozsah a spôsob

páchania trestnej činnosti z účasti, na ktorej bol sťažovateľ dôvodne podozrivý (zahŕňajúce

úmyselné a cielené používanie násilia alebo hrozby násilím na zastrašenie a vydieranie

poškodených), odôvodňujú obavu, že v prípade prepustenia na slobodu by sa sťažovateľ

(vzhľadom na hrozbu vyplývajúcu z trestného stíhania) pokúšal pôsobiť na svedkov,

spoluobvinených alebo by sa pokúšal inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre

trestné stíhanie.

Taktiež záver o existencii dôvodu väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku na základe zistenia, podľa ktorého: „... z obsahu v spise sa nachádzajúcich

dôkazov vyplýva dôvodné podozrenie, že obžalovaní (vrátane obžalovaného P. H.) mali

páchať súdenú trestnú činnosť koordinovane a po dlhšiu dobu s cieľom zabezpečiť si tak

zdroj príjmov...“, nemožno považovať za arbitrárny alebo zjavne nepodložený.

Podobnosť odôvodnenia rozhodnutí špeciálneho súdu a najvyššieho súdu o ďalšom

trvaní sťažovateľovej väzby a väzby jeho spoluobvineného M. Š. možno rozumne

odôvodniť obdobným postavením oboch obvinených v hierarchii a štruktúre zločineckej

skupiny, ktorej členmi mali byť. Vo vzťahu k osobe sťažovateľa sú však v uznesení

špeciálneho súdu, s ktorého závermi sa najvyšší súd stotožnil, uvedené konkrétne

a dostatočne individualizované skutočnosti.

Súdy sa taktiež vysporiadali s námietkami sťažovateľa o „nezákonnosti“, resp.

nedostatku nezávislosti špeciálneho súdu v súvislosti s nálezom ústavného súdu sp. zn.

z 20. mája 2009. V konaní podľa posudzuje ústavný súd

nesúlad právnych predpisov s ústavným poriadkom Slovenskej republiky in abstracto. Záver

ústavného súdu o prípadnom nesúlade niektorých ustanovení právnych predpisov

s ústavným poriadkom nezakladá sám osebe porušenie základných práv a slobôd

v individuálnych prípadoch aplikácie právnych predpisov. Otázku, či v konkrétnom prípade

došlo k porušeniu základných práv a slobôd zo strany orgánu verejnej moci, je vždy

potrebné posudzovať podľa konkrétnych okolností prípadu.

V posudzovanom prípade by ani prípadné nedostatočné odôvodnenie v uznesení

najvyššieho súdu nemalo vplyv na zákonnosť sťažovateľovej väzby vzhľadom na závery

ústavného súdu v náleze sp. zn. z 20. mája 2009, v ktorom sa uvádza:

„Vzhľadom na okolnosti daného prípadu, keď zásadné dôvody rozhodnutia ústavného súdu

o nesúlade navrhovateľom napadnutých právnych predpisov s a s označenými

medzinárodnými zmluvami sa týkajú kolízie inštitucionálneho vymedzenia a postavenia

Špeciálneho súdu v systéme súdov Slovenskej republiky a úpravy postavenia jeho sudcov

s ústavnými princípmi, nie je daná priama príčinná súvislosť medzi povahou ústavným

súdom zisteného nesúladu napadnutých právnych predpisov v rámci abstraktnej ochrany

ústavnosti a obsahom rozhodnutí vydaných Špeciálnym súdom v individuálnych prípadoch.

Právne predpisy, ktorých nesúlad ústavný súd vyslovil v bode 1 výroku tohto nálezu,

nepredstavujú hmotnoprávny základ rozsudkov Špeciálneho súdu v jednotlivých trestných

veciach v zmysle .

Rozhodnutia Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní nie sú týmto rozhodnutím

ústavného súdu dotknuté.“ (obdobne napr. ).

Z uvedených dôvodov uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. augusta 2009 a jeho procesný postup v predmetnej veci nemohli porušiť

s prihliadnutím na procesný postup špeciálneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

PK v súvislosti s rozhodovaním o sťažovateľovej žiadosti o prepustenie

z väzby doručenej 9. júla 2009 vrátane uznesenia špeciálneho súdu zo 16. júla 2009

sťažovateľove základné práva tak, ako to uvádza vo svojej sťažnosti. Pretože ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci

najvyššieho súdu v uvedenej veci sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami podľa

, 2 a 5 , podľa , 2 a 5 listiny a podľa dohovoru,

sťažnosť podľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2009