Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 361/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť R. O., ..., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom

JUDr. L. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu

podľa , 2 a 5 , práva na osobnú slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. júna 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. O. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta

2009 doručená sťažnosť R. O. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na osobnú slobodu podľa , 2 a 5

(ďalej len „ústava“), práva na osobnú slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 18. júna 2009 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. Pš 19/05 zo 4. mája 2005 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 67 ods. 1

písm. b) a ods. 2 účinného do 31. decembra 2005 v trestnej veci, ktorá

bola v tom čase v štádiu prípravného konania. Uznesením bývalého Špeciálneho súdu

v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn. BB-Pš 35/2005 zo 14. decembra 2006

v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 19. decembra 2006 bola

lehota trvania väzby sťažovateľa predĺžená do 28. apríla 2007. Dňa 27. apríla 2007 podal

prokurátor v trestnej veci sťažovateľa obžalobu špeciálnemu súdu pre trestný čin založenia,

zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1

účinného do 31. decembra 2005. Sťažovateľ bol v tejto trestnej veci

prepustený z väzby na slobodu 15. mája 2008, a to uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

, pričom tento súd konal v intenciách nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 22. apríla 2008, ktorým bolo vyslovené porušenie jeho základného práva

na osobnú slobodu podľa a 5 , ako aj práva na slobodu podľa

dohovoru. Sťažovateľ bol opätovne vzatý do väzby 13. októbra 2008 uznesením

špeciálneho súdu sp. zn. podľa § 72 ods. 1 a 2 z dôvodu podľa § 71 ods. 2

písm. e) účinného od 1. januára 2006, podľa ktorého môže byť

obvinený po prepustení na slobodu vzatý do väzby v tej istej veci, ak je obvinený pre ďalší

úmyselný trestný čin spáchaný po prepustení z väzby [u sťažovateľa išlo o prečin

výtržníctva podľa účinného od 1. januára 2006].

Rozsudkom špeciálneho súdu sp. zn. zo 17. februára 2009 bol sťažovateľ

uznaný za vinného a bol odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody na doživotie, proti

ktorému sa odvolal. Uznesením špeciálneho súdu sp. zn. z 26. marca 2009

bola sťažovateľova väzba s poukazom na novelu účinného od 1. januára

2006 predĺžená do 13. októbra 2009. Podaním doručeným najvyššiemu súdu 8. júna 2009

žiadal sťažovateľ o prepustenie z väzby na slobodu, avšak jej žiadosť bola napadnutým

uznesením najvyššieho súdu zamietnutá.

Podľa názoru sťažovateľa odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,

ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, „má výrazné znaky

svojvôle, je arbitrárne a nevyrovnalo sa s argumentáciou sťažovateľa a obhajoby“.

Sťažovateľ poukazuje v prvom rade na to, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení

vôbec nezaoberal námietkou obhajoby, že podľa nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 20. mája 2009 o väzbe sťažovateľa rozhodol orgán, „ktorý bol kreovaný

v rozpore s SR“, preto podľa jeho názoru je toto uznesenie protiústavné. Keďže

špeciálny súd bol zriadený v rozpore s , sú podľa názoru sťažovateľa „v rozpore

s SR“ všetky uznesenia o jeho väzbe (teda aj o vzatí do väzby, o opätovnom vzatí

do väzby, ako aj predĺžení trvania jeho väzby), z čoho sťažovateľ vyvodzuje porušenie

svojho základného práva na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 , ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ďalej sťažovateľ uvádza, že argument najvyššieho súdu reagujúci na námietku

obhajoby, podľa ktorej je jeho trestné stíhanie pre trestný čin výtržníctva umelo naťahované,

aby existoval dôvod jeho väzby, odvolávajúci sa na to, že „v spomínanej veci sa musí robiť

rozsiahle dokazovanie práve v dôsledku obhajovaných tvrdení obžalovaného a rozdielne

výpovede svedkov“, uvedený v odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, sa javí

tak, že najvyšší súd „si dôkladne nepreštudoval predmetný spis“. K tomu sťažovateľ

v odôvodnení sťažnosti opísal úkony vykonané v trestnej veci sp. zn. ČVS: PPZ-76/BOK-

-2008, v ktorej bolo proti nemu vznesené obvinenie. Skonštatoval, že išlo „o jednoduché

úkony dokazovania“, no napriek tomu bolo «prípravné konanie účelovo „naťahované“».

Ďalej uviedol, že „až po sťažnosti Generálnej prokuratúre na prieťahy v konaní došlo

v súčasnej dobe k skončeniu vyšetrovania, pričom Okresná prokuratúra Košice II dňa

3. augusta 2009 oznámila, že bola podaná obžaloba pre prečin výtržníctva na Okresnom

súde Košice, kde je evidovaná pod sp. zn. “. Podľa sťažovateľa z „celého

dokazovania, resp. z výsluchov svedkov vyplýva, že skutku z ktorého je obvinený... sa

nedopustil. Jediný dôkaz proti nemu je výsluch utajeného svedka – poškodeného č. 1. Tento

svedok je absolútne nedôveryhodná osoba, ktorá spolupracuje s políciou, ktorá tohto

svedka – poškodeného riadi a jeho výpoveď je vymyslená a prispôsobená potrebám polície.

Ostatné výpovede dokazujú sťažovateľovu nevinu, dokonca jeden zo svedkov sa priznal

ku skutku, z ktorého je obvinený sťažovateľ. Čiže ďalší argument v uznesení, že sa musí

robiť rozsiahle dokazovanie práve v dôsledku obhajobných tvrdení obžalovaného a pre

rozdielne výpovede svedkov je mylný, nakoľko rozdiel je jedine vo výpovedi poškodeného.

Ak by sme pripustili, že skutok z ktorého je sťažovateľ obvinený sa stal tak, ako je uvedené

v uznesení zo dňa 10. 10. 2008, ktorým mu bolo vznesené obvinenie, musel by napĺňať

skutkovú podstatu trestného činu výtržníctva. Samotnú skutkovú podstatu trestného činu

charakterizujú štyri obligatórne znaky a to objekt, objektívna stránka, subjekt a subjektívna

stránka trestného činu. Ak chýba niektorý z uvedených znakov, nedôjde k naplneniu znakov

skutkovej podstaty trestného činu a teda nie je možné hovoriť o trestnom čine. Objektívnou

stránkou v obvinení voči sťažovateľovej osobe je výtržnosť. Výtržnosťou sa rozumie

konanie, ktoré závažným spôsobom (hrubo) narušuje verejný pokoj a poriadok a je preň

typický zjavne neúctivý a nedisciplinovaný postoj páchateľa k zásadám občianskeho

spolužitia. Poukazujeme i na judikatúru, že pri výtržníctve ide spravidla o násilný alebo

slovný prejav takého charakteru, že hrubo uráža, vzbudzuje obavy o bezpečnosť zdravia,

majetku alebo výrazne znižuje vážnosť väčšieho počtu súčasne prítomných. Z odôvodnenia

uznesenia o vznesení obvinenia a doterajšieho vyšetrovania vôbec nevyplýva, že sťažovateľ

závažným spôsobom, resp. hrubo narušil verejný poriadok, a dokonca, že týmto konaním je

typický a zjavný neúctivý a nedisciplinovaný sťažovateľov postoj k zásadám občianskeho

spolužitia, taktiež nevyplýva, že by vzbudzoval obavy o bezpečnosť zdravia, či výrazne

znižoval vážnosť väčšieho počtu prítomných. Obligatórnymi znakmi objektívnej stránky

skutkovej podstaty trestného činu sú konanie, následok a príčinný vzťah medzi konaním a

následkom. Význam následku spočíva najmä v tom, že povaha a rozsah následkov trestného

činu majú neobyčajný význam pre určenie závažnosti prečinu. Následok je porušenie alebo

ohrozenie hodnôt, ktoré sú objektom trestného činu a ktoré sú chránené .

Z vyšetrovania nie je vôbec zrejmé k akému porušeniu alebo ohrozeniu hodnôt prišlo

sťažovateľovým konaním. Na základe uvedeného, podľa sťažovateľovho názoru, neboli

naplnené všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty trestného činu výtržníctva, teda

nemožno konanie, z ktorého je obvinený hodnotiť ako trestný čin. Toto konanie pri

najprísnejšom posúdení, nakoľko stupeň spoločenskej nebezpečnosti je minimálny, môže byť

hodnotené ako priestupok. Na základe uvedených skutočností je zrejmé, že vznesenie

obvinenia voči sťažovateľovi nebolo dôvodné a tým pádom nebol podľa názoru sťažovateľa

ani dôvod väzby podľa . Tak isto sa nedá súhlasiť

s argumentom súdu, že nie je povinnosťou súdu (v prípade väzby podľa § 71 ods. 2 písm. e/)

skúmať v danom štádiu skutkové okolnosti toho prípadu, stačí, že obžalovaný je stále

obvinený z úmyselného trestného činu, ktorý mal spáchať po prepustení z väzby na slobodu.

Súd síce nerieši skutkové okolnosti prípadu, ale nevysporiadal sa s otázkou, či sú dané

podmienky na to, aby bol sťažovateľ dôvodne podozrivý z trestného činu výtržníctva.“.

Sťažovateľ dal taktiež do pozornosti ústavnému súdu skutočnosť, že 13. apríla 2009

mu mala uplynúť zákonná lehota trvania väzby. Podľa názoru sťažovateľa „po silných

politických tlakoch“ týkajúcich sa jeho väzby bol novelizovaný účinný

od 1. januára 2006 o § 76a, podľa ktorého ak sa vedie trestné stíhanie pre obzvlášť závažný

zločin, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody na 25 rokov alebo trest odňatia slobody

na doživotie, ktoré nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov

skončiť do uplynutia celkovej lehoty väzby v trestnom konaní a prepustením obvineného

na slobodu, hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného

konania, môže súd rozhodnúť o predĺžení celkovej lehoty väzby v trestnom konaní

na nevyhnutnú dobu, a to aj opakovane. Celková lehota väzby v trestnom konaní spolu s jej

predĺžením podľa predchádzajúcej vety však nesmie presiahnuť šesťdesiat mesiacov.

Uvedená novelizácia mala za následok, že sa predĺžila lehota trvania jeho väzby. Podľa

názoru sťažovateľa táto „účelová novela“ bola „vážnym zásahom do jeho základných práv

a slobôd“ a taktiež bol podľa jeho názoru prijatím tejto novely „porušený princíp zákazu

retroaktivity“.

Podľa sťažovateľa uvedeným postupom najvyššieho súdu boli porušené jeho

označené práva, a preto žiada vydať takýto nález:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

uznesením zo dňa 18. júna 2009, ktorým zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby

na slobodu porušil jeho základné právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 1, ods. 2,

ods. 5 SR, a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

18. júna 2009 Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a prikazuje Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky, aby sťažovateľa neodkladne prepustil z väzby na slobodu.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov

konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“

Sťažovateľ v petite sťažnosti uviedol, že namieta inter alia porušenie svojho práva

podľa čl. 6 dohovoru (teda ako celku). Z odôvodnenia sťažnosti, keď sťažovateľ

na viacerých miestach cituje odsek 1 čl. 6 dohovoru, vyplýva, že zjavne mal na mysli

porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov (zákonné

zatknutie alebo iné pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán),

pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo o oprávnenosti akéhokoľvek

trestného obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5

Z citovaného vyplýva, že rozdeľuje ústavnú ochranu

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém

tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci

ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd

( a ).

Preto v konaní pred ústavným súdom môže sťažovateľ uplatniť ochranu základného

práva podľa , 2 a 5 len vtedy, ak ho nechráni iný súd v rozsahu svojej

ústavnej kompetencie podľa . Ďalej musí ísť o porušenie základného

práva, ktoré súvisí s tým, že osoba bola vzatá do väzby bez zákonom uznaného

a v odôvodnení všeobecného väzobného súdu uvedeného dôvodu vychádzajúceho

z konkrétnych skutkových okolností.

Z vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom

uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí

do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná

aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné

dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí

aj obsah základného práva podľa , z ktorého vyplýva oprávnenie

konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň

aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe

abstraktnej úvahy.

Podľa judikatúry ústavného súdu je v a 5 týkajúcom sa práva

na osobnú slobodu obsiahnuté tak právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd

neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto

nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie, ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú,

alebo byť prepustený počas konania (obdobne , , ).

Sťažovateľ namietal porušenie označených práv napadnutým uznesením najvyššieho

súdu, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu.

Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a zistil, že sťažnosť je

v tejto časti zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v danom prípade ide

o väzobný súd rozhodujúci v trestnom konaní) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

Sťažovateľ podal 8. júna 2009 žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, v ktorej

argumentoval tým, že do väzby bol opätovne vzatý na tom základe, že po jeho prepustení

z väzby (15. mája 2008) sa mal 2. augusta 2008 dopustiť trestného činu výtržníctva podľa

, pre ktorý je trestne stíhaný. Ďalej uviedol,

že prípravné konanie sa vo veci spáchania tohto trestného činu vedie už osem mesiacov,

čo považuje za konanie s prieťahmi, ktoré sú vytvárané umelo, iba kvôli existencii dôvodu

na jeho držanie vo väzbe.

Obhajcovia sťažovateľa na neverejnom zasadnutí, ktoré najvyšší súd nariadil

na 18. jún 2009 z dôvodu preskúmania sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby,

navyše navrhli najvyššiemu súdu, aby sa vyrovnal s nálezom ústavného súdu sp. zn.

, podľa ktorého zriadenie špeciálneho súdu nebolo v súlade s , a preto

ani jeho rozhodnutie o väzbe sťažovateľa nemôže byť legálne.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa uvádza:

«Z obsahu spisu vyplýva, že obžalovaný R. O. bol v posudzovanej veci vzatý do väzby

z dôvodov , v znení účinnom do 1. januára 2006

(uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici s právomocou Špeciálneho súdu zo 4. mája

2005, sp. zn. BB-Pš 19/05) s tým, že lehota väzby začala plynúť 30. apríla 2005.

Lehota trvania jeho väzby bola opakovane predĺžená a boli rozšírené aj jej dôvody

(pozri odôvodnenie uznesenia Špeciálneho súdu v Pezinku z 26. marca 2009, sp. zn.

PK-1 T 14/2007). Obžalovaný R. O. bol však z väzby prepustený na podklade uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. mája 2008, sp. zn. (v dôsledku

Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. apríla 2008, sp. zn. ).

Po prepustení obžalovaného R. O. z väzby bolo zistené, že je dôvodne podozrivý

zo spáchania ďalšieho úmyselného trestného činu (trestného činu výtržníctva podľa § 364

ods. 1 písm. a/ Tr. zák.), ktorý mal spáchať 2. augusta 2008, t. j. po jeho skoršom prepustení

z väzby. Toto trestné stíhanie nie je doteraz skončené a je namieste podozrenie, že

obžalovaný sa dopustil skutku, ktorý založil dôvod pre vznesenie už uvedeného obvinenia

(uznesenie vyšetrovateľa Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia PZ SR

Bratislava, odbor Bratislava, oddelenie vyšetrovania z 10. októbra 2008, sp. zn. ČVS: PPZ-

76/BOK-B-2008).

Práve na podklade uvedených zistení bol obžalovaný R. O. opätovne vzatý do väzby

z dôvodu , ktorý dôvod väzby naďalej trvá. Lehota trvania väzby

obžalovaného R. O. bola predlžená do 13. októbra 2009 (uznesenie Špeciálneho súdu

v Pezinku z 26. marca 2009, sp. zn. v spojení s uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo 6. apríla 2009, sp. zn. ).

Neobstojí námietka obhajoby, že trestné stíhanie obžalovaného pre trestný čin

výtržníctva je „umelo naťahované“, aby bol v posudzovanej veci dôvod väzby. Z obsahu

spisu vyplýva, že v už spomínanej veci sa musí robiť rozsiahle dokazovanie práve v

dôsledku obhajobných tvrdení obžalovaného a pre rozdielne výpovede svedkov. Nemožno

naviac opomenúť, že opodstatnenosť podozrenia, že obžalovaný R. O. sa dopustil nielen už

spomínaného trestného činu výtržníctva, ale aj tých trestných činov, pre ktoré bol, hoci

neprávoplatne odsúdený, naďalej trvá. V dôsledku toho je namieste ponechanie

obžalovaného R. O. vo väzbe z už uvedeného dôvodu »

Najvyšší súd po preskúmaní spisového materiálu vo veci dospel k záveru, že aj

v štádiu konania, v ktorom sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby, dôvody väzby

trvajú nezmenene ďalej. Uzavrel, že vo vzťahu k sťažovateľovi existuje dôvodné

podozrenie zo spáchania úmyselnej trestnej činnosti, z ktorej bol riadne obvinený, a existujú

ďalšie skutočnosti, ktoré nerobia toto obvinenie zjavne neopodstatneným. „Umelé

naťahovanie trestného stíhania“, na ktoré poukázal sťažovateľ, nie je podľa namietaného

uznesenia najvyššieho súdu dôvodom, ktorý by v danom štádiu trestného konania

spochybňoval dôvodnosť trvania väzby. Najvyšší súd argumentoval, že existujú výpovede

svedkov (o spáchaní trestného činu sťažovateľom, pre ktoré bolo proti nemu vznesené

obvinenie), ako aj protichodné tvrdenia sťažovateľa o nespáchaní uvedeného trestného činu,

čo spôsobuje, že dokazovanie vo veci je rozsiahle. Preskúmanie opodstatnenosti uvedených

tvrdení však bude vecou konania vo veci samej (teda konania vo veci vzneseného obvinenia

spáchania trestného činu výtržníctva), a nie tohto súdu.

Po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu v kontexte

argumentov sťažovateľa ústavný súd zastáva názor, že vzhľadom na štádium trestného

konania a dôvody, na ktorých najvyšší súd založil opodstatnenosť väzby, možno jeho

rozhodnutie považovať za legitímne. Prihliadajúc aj na konkrétne okolnosti daného prípadu,

ale tiež s ohľadom na povahu a nebezpečnosť konania sťažovateľa dospel ústavný súd

k záveru, že z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva zjavná neodôvodnenosť,

jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Sťažovateľ taktiež namietal, že odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu je arbitrárne, pretože sa nevyrovnalo s výhradami sťažovateľa a obhajoby týkajúcich

sa neústavnosti špeciálneho súdu. Podľa sťažovateľa najvyšší súd sa „vôbec nezaoberal

námietkou obhajoby, že v zmysle nálezu Ústavného súdu , o väzbe sťažovateľa

rozhodol orgán, ktorý bol kreovaný v rozpore s SR, teda uznesenie o väzbe

sťažovateľa vydané vtedajším Špeciálnym súdom je protiústavné“.

K namietanému ústavný súd poukazuje na časť odôvodnenia napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu, v ktorom je uvedené:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval za potrebné zaoberať sa podrobne

námietkou obhajoby, že Špeciálny súd v Pezinku bol podľa Nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky vytvorený ústavne nekonformným spôsobom. Predmetný

nález doteraz nebol zákonom predpísaným spôsobom zverejnený, preto nemôže mať

v danom štádiu obhajobou uplatňované dôsledky, o. i. nezákonnosť rozhodnutia

Špeciálneho súdu Slovenskej republiky o väzbe obžalovaného.“

Ústavný súd poukazuje na to, že v konaní podľa posudzuje nesúlad

právnych predpisov s ústavným poriadkom Slovenskej republiky in abstracto. Záver

ústavného súdu o prípadnom nesúlade niektorých ustanovení právnych predpisov

s ústavným poriadkom nezakladá sám osebe porušenie základných práv a slobôd

v individuálnych prípadoch aplikácie právnych predpisov. Otázka, či v konkrétnom prípade

došlo k porušeniu základných práv a slobôd zo strany orgánu verejnej moci, je vždy

potrebné posudzovať podľa konkrétnych okolností prípadu.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietanú skutočnosť, že v čase rozhodovania

najvyššieho súdu o jeho žiadosti o prepustenie z väzby už bol známy obsah výroku nálezu

ústavného súdu sp. zn. z 20. mája 2009, ústavný súd konštatuje, že prípadné

namietané nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (vo vzťahu

k námietke neústavnosti špeciálneho súdu) by s ohľadom na spomínaný nález ústavného

súdu sp. zn. nemalo vplyv na zákonnosť jeho väzby.

Ústavný súd v súvislosti s tým poukazuje na tú časť odôvodnenia označeného nálezu,

v ktorej sa uvádza:

„Vzhľadom na okolnosti daného prípadu, keď zásadné dôvody rozhodnutia

ústavného súdu o nesúlade navrhovateľom napadnutých právnych predpisov s

a s označenými medzinárodnými zmluvami sa týkajú kolízie inštitucionálneho vymedzenia

a postavenia Špeciálneho súdu v systéme súdov Slovenskej republiky a úpravy postavenia

jeho sudcov s ústavnými princípmi, nie je daná priama príčinná súvislosť medzi povahou

ústavným súdom zisteného nesúladu napadnutých právnych predpisov v rámci abstraktnej

ochrany ústavnosti a obsahom rozhodnutí vydaných Špeciálnym súdom v individuálnych

prípadoch. Právne predpisy, ktorých nesúlad ústavný súd vyslovil v bode 1 výroku tohto

nálezu, nepredstavujú hmotnoprávny základ rozsudkov Špeciálneho súdu v jednotlivých

trestných veciach v zmysle .

Rozhodnutia Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní nie sú týmto rozhodnutím

ústavného súdu dotknuté.“

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd na všetky zásadné námietky sťažovateľa

v sťažnosti odpovedal dostatočne a zrozumiteľne, a preto aj ústavný súd ho považuje

za vyhovujúce požiadavkám spravodlivého procesu, a ako také aj ústavne konformné.

Ústavný súd preto na základe obsahu sťažnosti a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu, ktoré nepovažuje za arbitrárne, zohľadňujúc zároveň vymedzené

ústavnoprocesné princípy vyjadrené v , 2 a 5 dospel k záveru, že

sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti zjavne neopodstatnená, a z toho dôvodu ju pri

predbežnom prerokovaní podľa odmietol.

2. K namietanému porušeniu práva na slobodu a osobnú bezpečnosť podľa čl. 5

ods. 1 písm. c) dohovoru

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v čase podania sťažnosti bola osobná sloboda

sťažovateľa obmedzená väzbou potom, ako bol rozsudkom špeciálneho súdu sp. zn.

PK-1 T 14/2007 zo 17. februára 2009 uznaný za vinného (samostatne, resp. spoločne

s ďalšími obžalovanými):

- z trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny

a teroristickej skupiny podľa účinného do 1. januára 2006,

- z návodu na trestný čin vraždy podľa § 10 ods. 1 písm. b) a § 219 ods. 1 a 2

písm. h) v znení účinnom do 31. júla 2001,

- z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 a ods. 2 písm. c) a h) a z trestného činu

nedovoleného ozbrojovania podľa v znení účinnom

do 31. júla 2001,

- z návodu na trestný čin vraždy podľa § 10 ods. 1 písm. b) a § 219 ods. 1 a ods. 2

písm. c), i) a j) v znení účinnom do 31. augusta 2003,

- z návodu na trestný čin poškodzovania cudzej veci podľa § 10 ods. 1 písm. b)

a v znení účinnom do 30. júna 2005,

- z návodu na trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 10 ods. 1 písm. b) a § 222 ods. 1

v znení účinnom do 31. decembra 2005 a z pomoci na trestný čin

ublíženia na zdraví podľa a v znení

účinnom do 1. januára 2006 a

- z trestného činu poškodzovania cudzej veci podľa

v znení účinnom do 30. júna 2005,

a bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody na doživotie a taktiež bolo rozhodnuté

aj o uplatnených nárokoch na náhradu škody.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa väzba podľa čl. 5 ods. 1

písm. c) dohovoru končí dňom vyhlásenia rozsudku súdu prvého stupňa bez ohľadu na jeho

právoplatnosť. Ak je vyhlásený odsudzujúci rozsudok, pozbavenie osobnej slobody sa

po tomto dni z hľadiska dohovoru posudzuje podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a nie písm. c)

bez ohľadu na to, či je z hľadiska vnútroštátneho práva pozbavenie osobnej slobody

založené na odsudzujúcom rozsudku, hoci aj neprávoplatnom, alebo na rozhodnutí o väzbe

(Wemhoff v. Nemecko z 27. júna 1968, A č. 7, B. v. Rakúsko z 28. marca 1992, A č. 175).

Väzba pre účely dohovoru končí vyhlásením rozhodnutia o vine a treste súdom prvého

stupňa bez ohľadu na právoplatnosť tohto rozhodnutia (Solmaz v. Turecko zo 16. januára

2007).

Z uvedeného dôvodu je čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru na namietanú časť

sťažovateľovej sťažnosti neaplikovateľný, a vzhľadom na to bola sťažnosť aj v tejto časti

odmietnutá podľa ako zjavne neopodstatnená.

3. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru

Sťažovateľom namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru pri rozhodovaní všeobecného súdu o väzbe spočívajúce v nedostatočnom

odôvodnení rozhodnutia všeobecného súdu treba ratione materiae subsumovať pod čl. 17

ods. 2 a 5 . Porušenie dohovoru neprichádza v takomto prípade do úvahy,

keďže čl. 6 ods. 1 dohovoru sa vzťahuje spravidla na konanie vo veci samej. Článok 17

ods. 2 a 5 je v prípadoch súdneho konania o väzbe v pomere špeciality voči

generálnemu ustanoveniu čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis ).

Vzhľadom na uvedené vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 6

ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu ústavný súd konštatoval v rámci

predbežného prerokovania zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti z dôvodu nedostatku

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým väzobným uznesením najvyššieho súdu

a namietaným porušením označeného práva.

4. K námietke o účelovosti novelizácie

K námietke sťažovateľa, že novelizácia bola „účelová“ a mala

za cieľ výslovne obmedziť jeho slobodu, ústavný súd uvádza, že sťažovateľovi v podstate

ide aj o to, aby ústavný súd preskúmal, či označené ustanovenie ,

na základe ktorého došlo u neho k predĺženiu trvania väzby, je v súlade s .

Na podanie takého návrhu však chýba aktívna legitimácia sťažovateľa, pretože podľa

a môžu návrh na začatie konania

o súlade právnych predpisov podať len osoby taxatívne uvedené v čl. 130 ods. 1 písm. a)

až písm. f) , medzi ktoré nie sú zaradené fyzické osoby – občania. Ústavný súd

v súvislosti s uvedeným napokon nad rámec odôvodnenia poznamenáva, že v tejto časti je

sťažnosť navyše podaná vo veci, ktorá sa prerokováva v konaní o súlade právnych

predpisov, t. j. v inom type konania pred ústavným súdom, než je konanie o ochrane

základných práv a slobôd. Z toho dôvodu by zároveň prichádzalo do úvahy aj odmietnutie

tejto časti ako podanej zjavne neoprávnenou osobou a bez náležitostí vyžadovaných

pre takýto návrh.

Z pohľadu ústavného súdu je preto potrebné konštatovať, že uvedená námietka

sťažovateľa sa javí ako zjavne neopodstatnená, a navyše ani nie je v príčinnej súvislosti

s namietaným porušením jeho označeného práva napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

ktorým bolo rozhodnuté o jeho žiadosti o prepustenie z väzby (a nie o predĺžení lehoty

trvania väzby podľa ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2009