Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 382/2026
PDF · 203.5 KB
No categories available
IV. ÚS 382/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 4Tp/18/2026 z 19. marca 2026 a proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1Tpo/14/2026 zo 16. apríla 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 13. mája 2026 domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutiami všeobecných súdov, ktoré rozhodovali o jeho vzatí do väzby a o jeho následnej sťažnosti. Navrhuje, aby ústavný súd zrušil druhé napadnuté rozhodnutie, vrátil vec na ďalšie konanie krajskému súdu a prikázal mu prepustiť sťažovateľa na slobodu. Okrem toho si sťažovateľ uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia a finančné zadosťučinenie. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že napáda aj postup oboch súdov, z obsahu sťažnosti však vyplýva, že ide len o postup, ktorý bol zavŕšený vydaním napadnutých uznesení, preto ústavný súd ustálil predmet ústavnej sťažnosti tak, ako je uvedené v záhlaví uznesenia.
2. Proti sťažovateľovi je vedené trestné stíhanie pretože sa mal dopustiť konania opísaného v uznesení vyšetrovateľa o vznesení obvinenia zo 17. marca 2026, kvalifikovaného ako zločin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, 2 písm. a), ods. 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona a s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a) a e) Trestného zákona v súbehu s prečinom nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 140 písm. b) Trestného zákona v spolupáchateľstve s obvineným . Uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu č. k.
4Tp/18/2026-30 z 19. marca 2026 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pretože vzhľadom na jeho osobu a závažnosť stíhaného trestného činu nebolo možné v tom čase jeho väzbu nahradiť podľa § 80 alebo § 81 Trestného poriadku. Jeho väzbu sudca nenahradil ani dohľadom probačného a mediačného úradníka. Väzba sťažovateľa začala plynúť 16. marca 2026. Krajský súd uznesením č. k. 1Tpo/14/2026-92 zo 16. apríla 2026 zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu ako nedôvodnú.
3. Krajský súd po zhrnutí postupu a uznesenia okresného súdu, ako aj odôvodnenia sťažnosti sťažovateľa konštatoval jej nedôvodnosť. Zistil, že okresný súd postupoval podľa Trestného poriadku, že dodržal zákonné lehoty a správne zistil splnenie formálnych a materiálnych podmienok pre vzatie sťažovateľa do väzby. K dôvodnosti podozrenia pripomenul, že pri prvotnom rozhodovaní o väzbe súd nehodnotí dôkazy spôsobom ako pri rozhodovaní v merite veci. Zhodne s názorom okresného súdu zistil dôvodnosť trestného stíhania proti sťažovateľovi pre obidva trestné činy. Okresný súd správne a dôvodne poukázal na výpovede sťažovateľa, spoluobvineného, svedkov – poškodených, výsledok dychovej skúšky, ktoré s ďalšími dôkazmi podporujú dôvodnosť obvinenia a materiálny základ väzby. Krajský súd pripomenul obsah výpovede poškodeného , že sťažovateľ so spoluobvineným prišli do rodinného domu, kde býva, najskôr odstránili na vstupnej bráne retiazku, pričom doň vošli cez zamknuté dvere domu, ktoré predtým vybili a otvorili si kľúčom zvnútra, kde sa mal obvinený poškodenému vyhrážať zabitím a použiť vulgarizmy. Poškodený viackrát vyzýval sťažovateľa, aby odišiel z domu, aj otec poškodeného na obvinených viackrát kričal. Na dome je tabuľa so zákazom vstupu cudzím osobám, čo obvinení porušili. Podľa poškodeného bol sťažovateľ aktívny aj po príchode policajtov.
4. Na námietku sťažovateľa k právnej kvalifikácii skutku krajský súd uviedol, že a) považoval za splnené materiálne a formálne podmienky väzby podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku, b) skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, má znaky trestných činov, pre ktoré bolo vznesené obvinenie, a c) sú dôvody na podozrenie, že ho mohol spáchať aj sťažovateľ. Krajský súd uviedol, že ide v tom čase o úvodné štádium prípravného konania a podľa spisu boli vykonané len nevyhnutné prvotné, najmä zabezpečovacie úkony. Na podklade skutočností vyplývajúcich zo zabezpečených dôkazov považoval trestné stíhanie proti sťažovateľovi za dôvodne vedené a zistil existenciu materiálnych podmienok podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Odkázal na povinnosť orgánov činných v trestnom konaní zaoberať sa námietkami sťažovateľa spochybňujúcimi právnu kvalifikáciu skutku ako zločinu, resp. prečinu, keďže je úlohou prokurátora v prípravnom konaní dohliadať na zákonnosť stíhania a skutok správne právne kvalifikovať, resp. zamerať dokazovanie na zistenie konkrétneho úmyslu sťažovateľa v súvislosti s naplnením kvalifikácie podľa § 139 ods. 2 Trestného zákona i zákonného znaku „vlámaním“, čo má vplyv na prísnejšiu kvalifikáciu trestného činu a dopadá tiež na zákonnú lehotu väzby (prečin oproti zločinu podľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku).
5. Aj podľa krajského súdu konkrétne skutočnosti, na ktoré poukázal okresný súd, odôvodňujú obavu, že ak sťažovateľ bude ponechaný na slobode, bude konať spôsobom predpokladaným § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Aktuálny postoj sťažovateľa k obvineniu na tomto závere nič nemení. Krajský súd odkázal na vecne správne úvahy okresného súdu, pretože z konania sťažovateľa (ktorého sa mal dopustiť z pomsty, pri zapojení ďalšej osoby, kde vycestoval približne 300 km do bydliska poškodeného taxíkom za požívania alkoholických nápojov počas cesty, vo večerných hodinách, za použitia násilia pri vniknutí do obydlia poškodeného, tiež vyhrážok
a vulgarizmov, a to aj pred maloletou osobou, súčasne zohľadniac osobu sťažovateľa už odsúdeného za zločin vydierania, priestupok násilného charakteru – nebezpečné vyhrážanie, pri aktuálnom stíhaní za marenie úradného rozhodnutia) je daná dôvodná obava, že v prípade ponechania na slobode bude opakovať násilné konanie, pre ktoré bolo vznesené obvinenie. Podľa krajského súdu okresný súd dôvodne upriamil pozornosť na osobu sťažovateľa, jeho záznamy o odsúdeniach predovšetkým pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky, ktoré nasvedčuje tomu, že sťažovateľ požíva alkoholické nápoje, pričom aj tu sa skutku mal dopustiť minimálne v strednom stupni opitosti.
6. K ďalším sťažnostným námietkam krajský súd uviedol, že pri rozhodovaní o väzbe súd nie je povinný riadiť sa rozhodnutiami iných všeobecných súdov, keďže nie sú všeobecne záväzné, ale prihliada na konkrétne skutočnosti vyplývajúce z vyšetrovacieho spisu a úkonov súdu. Okresný súd rozhodol na základe správne zisteného skutkového stavu, majúc na zreteli zásady primeranosti a zdržanlivosti. Krajský súd pri poukázaní na zabezpečovaciu povahu väzby, na okolnosti prípadu, závažnosť činu, osobu sťažovateľa, považoval výkon väzby za nevyhnutný prostriedok na naplnenie jej účelu – zabránenie sťažovateľovi v opakovaní násilného konania. Námietky spochybňujúce zamknutie domu poškodeným po návrate z krčmy považoval krajský súd v aktuálnom stave dokazovania a fáze vyšetrovania za predčasné, ako aj argumenty k aplikácii § 10 ods. 2 Trestného zákona a hodnoteniu reálnosti dôvodnej obavy poškodeného.
II. Argumentácia sťažovateľa
7. Uznesenie krajského súdu je zjavne arbitrárne a nedostatočne odôvodnené, pretože nedáva žiadnu odpoveď na sťažnostné námietky. Sťažovateľ totiž namietal, že okresný súd vydal formalistické a schématické uznesenie bez kritického preverenia uznesenia o vznesení obvinenia a návrhu na vzatie do väzby vo vzťahu k právnej kvalifikácii skutku. Skutok bol účelovo nadkvalifikovaný na zločin bez naplnenia § 194 ods. 3 písm. a) Trestného zákona s cieľom uľahčiť väzobné stíhanie. Namietal, že nebolo preukázané ani naplnenie § 194 ods. 2 písm. a) Trestného zákona, pretože vchodové dvere neboli zamknuté, ako vyplýva z výpovede poškodeného . Sťažovateľ namietal aj nesprávnu kvalifikáciu skutku ako nebezpečného vyhrážania, pretože nepredniesol žiadnu vyhrážku v trestnoprávnom zmysle, údajné vyhrážky neboli spôsobilé vzbudiť u poškodeného obavu o život a zdravie, pretože by sa správal úplne inak a neprenasledoval by obvinených po odchode z domu. Krajský súd sa odmietol zaoberať dôkazmi, ktoré viedli k obvineniu a hodnotiť ich, resp. zaoberať sa právnou kvalifikáciou. Tým je daný ústavnoprávny deficit rozhodnutí o väzbe s odkazom na judikatúru ústavného súdu (III. ÚS 33/2021).
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
8. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Na predbežnom prerokovaní ústavný súd potom preskúmal, či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
III.1. K porušeniu označených práv uznesením okresného súdu:
9. Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Koncepcia konania o ústavnej sťažnosti je založená na tom, že predstavuje subsidiárny procesný prostriedok na ochranu ústavou zaručených základných práv a slobôd. Ústavný súd nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov či iných orgánov verejnej moci, a preto nemôže nahrádzať ich činnosť. Jeho úlohou je v súlade s čl. 124 a nasl. ústavy ochrana ústavnosti, a nie tzv. bežnej zákonnosti, resp. protiprávnosti. Na zákonnej úrovni je princíp subsidiarity upravený v § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavná sťažnosť neprípustná, ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd alebo ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd.
10. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku, o ktorej rozhodol krajský súd. Sťažovateľ teda využil možnosť podania riadneho opravného prostriedku proti postupu a uzneseniu okresného súdu, ochranu jeho práv v tomto procesnom štádiu tak poskytoval krajský súd ako súd sťažnostný, a preto ústavný súd s ohľadom na princíp subsidiarity odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť (§ 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde, prvá alternatíva).
III.2. K porušeniu označených práv uznesením krajského súdu:
11. Sťažovateľ namieta arbitrárnosť a nedostatočné odôvodnenie uznesenia krajského súdu.
12. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy opakovane uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje viaceré práva, okrem iného aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (napr. I. ÚS 26/2013, II. ÚS 564/2018, III. ÚS 7/00, IV. ÚS 270/09). Z obsahu základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich za väzbu a proti nej, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (napr. I. ÚS 31/2010, II. ÚS 349/2013, II. ÚS 564/2018, III. ÚS 271/07, IV. ÚS 361/09). Vyplýva z neho aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. II. ÚS 113/2020). Okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli. Obsah označeného ustanovenia ústavy korešponduje s právami vyplývajúcimi z čl. 5 dohovoru.
13. Pri posúdení uznesenia krajského súdu nebolo úlohou ústavného súdu preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré krajský súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či sťažovateľ mal byť alebo nemal byť vzatý do väzby. Úloha ústavného súdu sa
v danom prípade obmedzila na posúdenie otázky, či odôvodnenie uznesenia krajského súdu v spojení s odôvodnením uznesenia okresného súdu je ústavnoprávne prijateľným premietnutím skutkových a právnych okolností veci.
14. Ústavný súd zistil, že uznesenie krajského súdu sa zaoberalo podstatnými argumentmi sťažovateľa obsiahnutými v jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu. Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia správne identifikoval podstatné sťažnostné námietky predostreté obhajcom sťažovateľa, smerujúce k spochybneniu právnej kvalifikácie skutku a vskutku na nich aj reagoval. Ústavný súd nezistil, že by rozsah odpovede krajského súdu na tieto námietky bol nedostatočný či zjavne arbitrárny. Krajský súd jasne poukázal na relevantné skutočnosti (štádium trestného konania, rozsah vykonaných úkonov, povinnosť orgánov činných v trestnom konaní zaoberať sa námietkami sťažovateľa o právnej kvalifikácii a zamerať dokazovanie na zistenie úmyslu pri naplnení kvalifikačných znakov), ktoré sú ústavne prijateľnou odpoveďou na sťažnostné námietky.
15. Úlohou ústavného súdu nie je (ani nemôže byť) posudzovať správnosť právnej kvalifikácie skutku v štádiu prípravného trestného konania (IV. ÚS 87/2022). Z hľadiska ústavného prieskumu je významné, či sa všeobecný súd zrozumiteľne a dostatočne presvedčivo vysporiadal s predbežnou právnou kvalifikáciou skutku (obdobne III. ÚS 33/2021, bod 37, III. ÚS 29/2015, bod 29). Ak by ústavný súd hodnotil správnosť právnej kvalifikácie skutku, atrahoval by si právomoc všeobecných súdov, ktorá mu z hľadiska subsidiarity neprislúcha (obdobne aj III. ÚS 518/2021, bod 13, III. ÚS 523/2021, bod 18, III. ÚS 675/2021). Z hľadiska uplatnenej ústavnoprávnej ochrany evidentne nemožno v posudzovanej veci hovoriť o zjavnom excese pri aplikovaní právnej kvalifikácie na popísaný skutok, ktorý jediný by opodstatňoval zásah ústavného súdu do rozhodnutia všeobecných súdov o osobnej slobode sťažovateľa. K tomu by mohlo dôjsť len v prípade, ak by právna kvalifikácia zjavne nezodpovedala skutku opísanému v skutkovej vete. Keďže v tomto prípade takéto zjavné vybočenie z právneho posúdenia skutku ústavný súd nezistil, je potrebné závery oboch konajúcich súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach považovať za výraz ich autonómneho rozhodovania v konaní o väzbe sťažovateľa (IV. ÚS 462/2020).
16. Sťažovateľ svoju argumentáciu oprel o nález vo veci sp. zn. III. ÚS 33/2021. Podľa názoru ústavného súdu je potrebné odlíšiť tam opisovanú situáciu od teraz prerokovávanej veci v tom, že tam vystupujúci sťažovateľ sa nachádzal vo väzbe už dlhší čas (9 mesiacov). Oproti tomu sťažovateľ napáda rozhodnutia o vzatí do väzby nasledujúce bezprostredne po vznesení obvinenia. Je potrebné dodať, že krajský súd upozornil orgány činné v trestnom konaní na sťažovateľom namietanú povinnosť správne kvalifikovať skutok a zamerať sa na dokazovanie úmyslu pri naplnení označených osobitných kvalifikačných znakov.
17. Dôkazný štandard aplikovaný krajským súdom nevybočuje z ustáleného nazerania, že skutočnosti, ktoré zakladajú podozrenie, nemusia byť rovnaké ako tie, ktoré sa vyžadujú pre uznanie viny či podanie obžaloby (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Cviková proti Slovensku z 13. 6. 2024, bod 59). V počiatočnom štádiu trestného stíhania nie sú ešte známe všetky okolnosti týkajúce sa skutku ani osoby obvineného. Rozhodnutie preto vychádza z prvotných informácií, ktoré odôvodňujú podozrenie pokračovania v trestnej činnosti s určitou mierou pravdepodobnosti, ktorá sa vykonávaním procesných úkonov buď zvyšuje (resp. potvrdí), alebo oslabí do tej miery, že nemôže odôvodňovať ďalšie trvanie väzby. Pri vzatí do väzby je preto
akceptovateľné odôvodnenie rozhodnutia konštruované všeobecnejšie na predpokladoch, čo je aprobované aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (Khodorkovskiy proti Rusku z 31. 5. 2021, sťažnosť č. 5829/04, body 185 – 189).
18. Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd dostatočne zaoberal formálnymi a materiálnymi podmienkami väzby, osobitne existenciou obvinenia, dôvodnosťou podozrenia zo spáchania vyšetrovaného skutku (vzhľadom na dosiaľ zabezpečené dôkazy uvedené v bode 3), konkrétnymi skutočnosťami zakladajúcimi obavu z pokračovania v trestnej činnosti (bod 5), ako aj možnosťou nahradenia väzby. Ústavný súd zhrnutím výsledkov ústavného prieskumu uznesenia krajského súdu a jemu predchádzajúceho postupu konštatuje, že nosný záver o naplnení formálnych a materiálnych podmienok tzv. preventívnej väzby sťažovateľa ako dôvode pozbavenia jeho osobnej slobody je ústavnoprávne udržateľný. Je podporený konkrétnymi skutkovými okolnosťami, ktoré jasne a zreteľne poukazujú na reálnu a konkrétnu možnosť pokračovania v trestnej činnosti v prípade jeho prepustenia z väzby na slobodu. Ústavný súd preto považuje ústavnú sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu z hľadiska ním označených práv za zjavne neopodstatnenú, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2026
Libor Duľa
predseda senátu