Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 113/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. marca 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra

Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , zastúpeného

advokátom Mgr. Romanom Tomanom, PhD., Rudnayovo námestie 4549/1, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a práva na slobodu a bezpečnosť podľa

ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 28. novembra 2019 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 10. decembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára

2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

Mgr. Romanom Tomanom, PhD., Rudnayovo námestie 4549/1, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

(ďalej len „“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa

čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 28. novembra 2019 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 10. decembra 2019.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené

väzobné trestné stíhanie pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej

skupiny podľa v znení neskorších predpisov

a ďalšie trestné činy, v rámci ktorého bol sťažovateľ vzatý do väzby uznesením

Špecializovaného trestného súdu sp. zn. z 28. novembra 2019 s odkazom

na a v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), kde súčasne Špecializovaný trestný súd

podľa neprijal písomný sľub sťažovateľa,

podľa neuložil sťažovateľovi dohľad probačného

a mediačného úradníka a podľa neprijal sťažovateľom

ponúknutú peňažnú záruku. O sťažnostiach podaných proti tomuto prvostupňovému

rozhodnutiu prokurátorom, ako aj sťažovateľom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 10. decembra 2019, ktorým podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku prvostupňové rozhodnutie Špecializovaného trestného súdu zrušil a vzal

sťažovateľa do väzby podľa , a , podľa

ods. 1 písm. b) neprijal písomnú sľub sťažovateľa, podľa

písm. c) neuložil sťažovateľovi dohľad probačného a mediačného

úradníka a podľa neprijal sťažovateľom ponúknutú peňažnú

záruku.

3. V podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ argumentuje, že sa nestotožňuje

so záverom odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu o danosti základného materiálneho

predpokladu väzby, ktorým je existencia dôvodného trestného stíhania. Je toho názoru, že

najvyšší súd žiadnym spôsobom vo vzťahu k jeho osobe, s výnimkou jednej výpovede

spoluobvineného (spolupracujúceho „kajúcnika“), neuviedol ďalšie konkrétne dôkazy, ktoré

by predstavovali relevantný podklad pre dôvodnosť jeho trestného stíhania. V tomto

kontexte sťažovateľ spochybňuje hodnovernosť výpovede označeného spoluobvineného,

namietajúc, že je táto výpoveď neoveriteľná, keďže nie je podložená žiadnymi ďalšími

dôkazmi.

4. V ďalšom bode ústavnej sťažnosti sťažovateľ polemizuje so závermi rozhodnutia

najvyššieho súdu, v rámci ktorých tento konštatoval danosť materiálnych podmienok

útekovej väzby. Sťažovateľ je toho názoru, že samotná výška hroziaceho trestu nie je

dôvodom spôsobilým uvedené predpoklady naplniť. Rovnako spochybňuje záver

najvyššieho súdu týkajúci sa existencie dôvodov kolúznej väzby, popierajúc súdom

prezentované skutkové závery o jeho kolúznych aktivitách namierených voči osobe

spomenutého spolupracujúceho obvineného. V tomto smere dôvodí, že žiadne hrozby ani

zastrašovanie vo vzťahu k iným osobám nikdy neuskutočnil, pričom namieta, že uvedené

skutkové závery súdu nie sú podložené žiadnymi dôkazmi. Napokon v rámci svojej

argumentácie predkladá námietky smerujúce proti záveru najvyššieho súdu o naplnení

dôvodov preventívnej väzby. Je toho názoru, že v uvedenom smere v odôvodnení

rozhodnutia najvyššieho súdu absentujú konkrétne skutočnosti, ktoré by relevantným

spôsobom podporili dôvodnosť obavy z pokračovania v trestnej činnosti. Sťažovateľ je

presvedčený, že má odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu, čo sa týka

uvedeného dôvodu, všeobecnú podobu, obmedzuje sa iba na prevzatie argumentácie

prvostupňového rozhodnutia a neobsahuje odpoveď na jeho sťažnostnú argumentáciu.

5. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

v jeho veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva

na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 a jeho práva na slobodu a bezpečnosť

podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. novembra 2019 a postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 10. decembra 2019, namietané rozhodnutia zrušil, prikázal najvyššiemu súdu prepustiť

sťažovateľa neodkladne z väzby na slobodu a priznal mu tiež náhradu trov právneho

zastúpenia.

II.

Východiskové ústavnoprávne normy

6. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

9. Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

10. Podľa čl. 5 ods. 3 každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade

s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu

alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo

byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

11. Ústavný súd podľa každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je

podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel

žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá

náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne

neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery

12. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva

na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 a práva na slobodu a bezpečnosť

podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. novembra 2019 a postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 10. decembra 2019.

K namietanému porušeniu , 2 a 5 a a 4 dohovoru

postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 28. novembra 2019

13. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených a ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám

vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( a ), a to tak,

že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144

ods. 1 a 2 a ). Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (, ).

14. Vychádzajúc zo svojej judikatúry uvedenej v predchádzajúcom bode tohto

uznesenia, vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa prvostupňového uznesenia

Špecializovaného trestného súdu, ústavný súd konštatuje existenciu procesnej prekážky

brániacej prerokovaniu tejto časti sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného

súdu. zakotvujúci inštitút sťažnosti poskytuje priestor aj na uplatnenie

námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho súdu potenciálne predstavujúcich zásahy

do základných práv a slobôd väzobne stíhanej osoby. Rozhodovanie o tomto opravnom

prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu. Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť

svoje námietky o prípadnom pochybení prvostupňového súdu prostredníctvom podanej

sťažnosti, ktorú aj využil. Ochranu jeho základnému právu zaručenému a právu

zaručenému dohovorom bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť najvyšší súd. Táto

skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať námietky sťažovateľa uplatnené

proti označenému uzneseniu Špecializovaného trestného súdu. Ústavný súd preto rozhodol

o odmietnutí tejto časti ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom

súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu , 2 a 5 a a 4 dohovoru

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 10. decembra 2019

15. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

16. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu je

garantované , 2 a 5 a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného

na urýchlenú súdnu kontrolu zákonnosti jeho väzby, s čím je spojená povinnosť nariadenia

prepustenia obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie

ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže

v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného ustanovenia

korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 dohovoru (obdobne napr. ,

, , , , ).

17. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z ,

podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ). Ústavný

súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

18. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného uznesenia najvyššieho

súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré

najvyšší súd oprel svoje rozhodnutie, ale úloha ústavného súdu sa v danom prípade

obmedzila na posúdenie otázky, či sa najvyšší súd s právne relevantnou argumentáciou

sťažovateľa (prezentovanou v uplatnenej sťažnosti) vysporiadal adekvátne a preskúmateľne

a či je tak odôvodnenie jeho rozhodnutia ústavnoprávne akceptovateľné.

19. Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky

(okrem iného) na kvalitu preskúmania. Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania

o osobnej slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky

spravodlivého konania zakotvené v dohovoru, ako aj v , ktoré

sú prenesené do špeciálnych ustanovení a 5 a dohovoru

aplikovateľných na konania týkajúce sa väzby. Jednou z nich je aj právo na náležité

odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje

rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. ,

, ).

20. Opierajúc sa o východiská prezentované v bodoch 17 až 19 odôvodnenia tohto

uznesenia, ústavný súd posudzoval aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa.

21. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odôvodnenia namietaného uznesenia

najvyššieho súdu v spojení s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia (právny názor

zakotvený v ustálenej judikatúre ústavného súdu totiž zahŕňa požiadavku komplexného

posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré boli vydané v priebehu príslušného

súdneho konania, pozri napr. sp. zn. ) a zistil, že najvyšší súd svoj záver

o ustálení väzobných dôvodov a o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa oprel o nasledujúce

skutočnosti a z nich plynúce skutkové závery. Z namietaných uznesení Špecializovaného

trestného súdu a najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ (spolu s ďalšími

spoluobvinenými) je stíhaný pre rozsiahlu trestnú činnosť, ktorá mala byť páchaná v rámci

zločineckej skupiny so štruktúrou a hierarchickým usporiadaním, ktorej pôsobenie malo byť

dlhodobé, už od roku 2012 a jej kriminálna činnosť je vysoko sofistikovaná, zameraná

na závažnejšiu trestnú činnosť majetkového charakteru, ktorej obeťami (poškodenými) malo

byť veľké množstvo osôb v núdzi, chorých osôb, osôb vyššieho veku, závislých osôb či inak

ľahko ovplyvniteľných osôb disponujúcich nehnuteľnosťami, o ktoré ich mali obvinení

členovia zločineckej skupiny plánovite pripraviť rôznymi podvodnými konaniami. Najvyšší

súd vo svojom rozhodnutí v prvom rade skonštatoval splnenie základného materiálneho

predpokladu väzby, kde uviedol, že skutkové zistenia obsiahnuté v uznesení o vznesení

obvinenia sú v príslušnom štádiu konania dostatočne podporené zabezpečenými dôkazmi,

a to celým súborom výpovedí, ktorých dôkaznú kvalitu prislúcha definitívne vyhodnotiť až

konajúcemu súdu vo veci samej. Na tomto mieste najvyšší súd pripomenul, že rozhodovanie

o väzbe je rozhodovaním odlišným od rozhodnutia vo veci samej, nie je zásadne

rozhodnutím o vine či nevine, a teda z tohto dôvodu je dostatočným podkladom

pre naplnenie uvedenej základnej materiálnej podmienky väzby dôvodné podozrenie,

s určitou rozumnou mierou pravdepodobnosti zodpovedajúcou danému štádiu konania, že

skutky kladené sťažovateľovi (a ďalšími spoluobvineným) za vinu sa stali a z ich spáchania

je dôvodne podozrivý sťažovateľ.

22. Dôvod útekovej väzby u sťažovateľa oprel najvyšší súd o skutočnosť hrozby

vysokého trestu (rozmedzie trestnej sadzby 10 až 15 rokov), pričom situáciu interpretoval

tak, že u sťažovateľa ide iba o počiatočné štádium väzby, kde je odôvodnenie útekovej

väzby len samotnou hrozbou vysokého trestu akceptovateľné. Kolúznu väzbu sťažovateľa

najvyšší súd zdôvodnil okolnosťami vyplývajúcimi z výpovede spolupracujúceho

obvineného, ako aj z výpovede jemu blízkej osoby (družky tohto spoluobvineného), ktorí

mali pri svojich výpovediach poskytnúť informácie o jasných kolúznych aktivitách

sťažovateľa a ďalšej spoluobvinenej osoby (veľmi podrobne popísaných v prvostupňovom

uznesení Špecializovaného trestného súdu, pozri s. 16 ods. 4, s. 17 ods. 1 a s. 19 posledný

odsek uznesenia). Napokon dôvody preventívnej väzby, a teda konkrétne skutočnosti

odôvodňujúce obavu z pokračovania v trestnej činnosti videl najvyšší súd v charaktere

vyšetrovanej trestnej činnosti, ktorá mala byť vykonávaná vo vysoko organizovanej,

sofistikovanej forme, po dlhšiu dobu bezprostredne až do času zadržania, kde jej dlhodobá

latencia mala byť zabezpečovaná prostredníctvom kontaktov členov skupiny na príslušníkov

jednotlivých zložiek polície, prostredníctvom ktorých sa skupine malo dariť kryť páchané

kriminálne aktivity a zaručiť tak beztrestnosť jej fungovania.

23. Vychádzajúc z bodov 21 a 22 odôvodnenia tohto uznesenia, ústavný súd

vo všeobecnosti konštatuje, že právne závery najvyššieho súdu korešpondujú so skutkovými

zisteniami, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle (majú totiž logickú podobu, kde

argumenty sú jasne vysvetlené a sú súčasne dostatočne zrozumiteľné), ale komplexného

zhodnotenia všetkých skutkových okolností významných pre rozhodovanie o väzobnej

otázke. Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd v odôvodnení svojho väzobného

rozhodnutia relevantným otázkam, formulovaným sťažovateľom v konaní o väzbe

sťažovateľa, poskytol náležitú a presvedčivú odpoveď. Ústavný súd súčasne zastáva názor,

že najvyšším súdom prezentovaná interpretácia jednotlivých ustanovení aplikovaných

právnych noriem (príslušných ustanovení týkajúcich sa väzobného

rozhodovania) nijako nepopiera ich účel a zmysel a má teda z hľadiska ich ústavnej

konformnosti akceptovateľnú podobu.

24. Ústavný súd sa tak v žiadnom prípade nemôže stotožniť so stanoviskom

sťažovateľa, ktoré v ústavnej sťažnosti predostrel, a síce s jeho tvrdením, že sa najvyšší súd

posúdením jeho väzobnej veci nezaoberal dostatočne náležite a nezodpovedal jeho

relevantné sťažnostné námietky. Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu, tak

ako je to uvedené v bodoch 19 a 20 odôvodnenia rozhodnutia ústavného súdu, svedčí o tom,

že sťažnostné námietky sťažovateľa boli zodpovedané vyčerpávajúcim a presvedčivým

spôsobom opierajúcim sa o logicky kompatibilnú argumentáciu.

25. Ústavný súd chce zdôrazniť, že tak, ako to vyplýva z odôvodnení rozhodnutí

oboch konajúcich súdov, základná materiálna podmienka väzby sťažovateľa, a to

dôvodnosť podozrenia zo spáchania vyšetrovanej trestnej činnosti, je primerane zdôvodnená

konkretizáciou doterajších výsledkov dokazovania, majúcich podľa mienky ústavného súdu

dostatočnú relevanciu. Stanovisko najvyššieho súdu, podľa ktorého sa pri rozhodovaní

o väzbe obvineného nerozhoduje o jeho vine, resp. nevine, ale sa posudzuje len to, či sú

v danom štádiu trestného konania vo vzťahu k osobe obvineného zistené skutočnosti

dostatočne odôvodňujúce podozrenie zo spáchania vyšetrovaného trestného činu, keď

hĺbkové hodnotenie dôkazov je vyhradené rozhodovaniu vo veci samej a nasleduje zásadne

po ukončení dokazovania, plne korešponduje aj ustálenej judikatúre ústavného súdu (pozri

napr. ). Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa, týkajúce sa kvality

a vierohodnosti výpovede spolupracujúceho obvineného („kajúcnika“, ako ho označuje

sťažovateľ), ktorého výpoveď má v rámci doterajšieho vyšetrovania relevantné postavenie

a ktorý navyše vypovedá aj o skutočnostiach tvoriacich podklad rozhodnutia oboch

konajúcich súdov a danosti kolúznej väzby sťažovateľa, chce ústavný súd upriamiť

pozornosť na svoju rozhodovaciu činnosť, v rámci ktorej už viackrát judikoval, že postup

orgánov činných v trestnom konaní a následne konajúcich súdov, ktoré využijú

zákonodarcom ukotvený, a teda úplne legálny inštitút spolupracujúceho svedka

(obvineného), nemožno považovať a priori za defektný prvok oslabujúci hodnotu dôkaznej

situácie, ku ktorej sa súdy s pomocou takýchto výpovedi dopracujú. Tak, ako to vyplýva

z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ale koniec koncov aj

z relevantných ustanovení (zásada náležitého zistenia skutkového stavu

a zásada voľného hodnotenia dôkazov), v záujme vylúčenia potenciálneho nebezpečenstva

účelových, nepravdivých výpovedí je povinnosťou súdu vykonať dôslednú previerku

hodnovernosti, a teda kvality takto podaných svedectiev, ktorej prípadné zanedbanie by

mohlo signalizovať porušenie garancií spravodlivého procesu (obdobne pozri

, ). Aj v prípade hodnotenia výpovede tohto sťažovateľom

namietaného spolupracujúceho obvineného treba znovu zopakovať už povedané, a to, že

hĺbkové a konečné posúdenie kvality takejto výpovede bude zverené až súdu

rozhodujúcemu vo veci samej. Takisto treba dodať, že nejde o jedinú relevantnú výpoveď,

ku ktorej sa v aktuálnom štádiu trestného konania orgány činné v trestnom konaní

dopracovali. Dôkazná situácia je totiž pokrytá, tak ako je to uvedené v odôvodnení

rozhodnutí oboch konajúcich súdov, množstvom výpovedí svedkov, poskytujúcich priame

svedectvo s patričnou dôkaznou silou. Napokon, na záver k otázke zdôvodnenia útekovej

väzby sťažovateľa chce ústavný súd len v stručnosti poznamenať a prisvedčiť stanovisku

najvyššieho súdu, že v úplne počiatočnej fáze väzby, čo je tiež prípad sťažovateľa, aj

ustálená judikatúra ESĽP, na ktorú ústavný súd štandardne vo svojej rozhodovacej činnosti

reflektuje, považuje zdôvodnenie obavy z úteku samotnou závažnosťou trestnej činnosti

a jej korešpondujúcou hrozbou vysokého trestu za okolnosť akceptovateľnú, ku ktorej sa

samozrejme v prípade dlhšie trvajúcej väzby musia pripojiť aj ďalšie konkrétne dôvody ako

relevantné aspekty opodstatňujúce obavu z úteku obvineného (pozri napr. Neumeister proti

Rakúsko, rozsudok ESĽP z 27. 6. 1968, č. 1936/63).

26. Pokiaľ ide o sťažovateľom formulovanú námietku porušenia čl. 5 ods. 4

dohovoru, ústavný súd uvádza, že procesné garancie súdnej kontroly väzby v rámci

primárneho rozhodovania o vzatí do väzby poskytuje čl. 5 ods. 3 dohovoru, nie čl. 5 ods. 4

dohovoru, ktorý je aplikovateľný až na nasledujúce štádia väzobného rozhodovania (napr.

preskúmanie žiadosti o prepustenie z väzby, rozhodovanie o predĺžení väzby a pod.)

Vzhľadom na uvedené ústavný súd kvalifikuje čiastkovú námietku porušenia čl. 5 ods. 4

dohovoru dotknutým uznesením najvyššieho súdu pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

obsahom námietky a obsahom dotknutého článku dohovoru ako zjavne neopodstatnenú

(obdobne pozri sp. zn. ).

27. Vychádzajúc zo záverov uvedených v bodoch 21 až 24 odôvodnenia tohto

rozhodnutia, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného

porušenia jeho základného práva podľa , 2 a 5 a jeho práva podľa

ods. 3 a 4 dohovoru namietaným uznesením najvyššieho súdu ako zjavne neopodstatnenú

a ako takú ju podľa odmietol.

28. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa

potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu