Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 90 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (95)II. ÚS 113/2020
PDF · 220.36 KB
No categories available
II. ÚS 113/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. marca 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra
Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , zastúpeného
advokátom Mgr. Romanom Tomanom, PhD., Rudnayovo námestie 4549/1, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5
ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tp 25/2019 a jeho
uznesením z 28. novembra 2019 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost 43/2019 a jeho uznesením z 10. decembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára
2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
Mgr. Romanom Tomanom, PhD., Rudnayovo námestie 4549/1, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa
čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Tp 25/2019 a jeho uznesením z 28. novembra 2019 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Tost 43/2019 a jeho uznesením z 10. decembra 2019.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené
väzobné trestné stíhanie pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej
skupiny podľa § 296 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov
a ďalšie trestné činy, v rámci ktorého bol sťažovateľ vzatý do väzby uznesením
Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 3 Tp 25/2019 z 28. novembra 2019 s odkazom
na § 71 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), kde súčasne Špecializovaný trestný súd
podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku neprijal písomný sľub sťažovateľa,
podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku neuložil sťažovateľovi dohľad probačného
a mediačného úradníka a podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku neprijal sťažovateľom
ponúknutú peňažnú záruku. O sťažnostiach podaných proti tomuto prvostupňovému
rozhodnutiu prokurátorom, ako aj sťažovateľom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.
4 Tost 43/2019 z 10. decembra 2019, ktorým podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku prvostupňové rozhodnutie Špecializovaného trestného súdu zrušil a vzal
sťažovateľa do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku, podľa § 80
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku neprijal písomnú sľub sťažovateľa, podľa § 80 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku neuložil sťažovateľovi dohľad probačného a mediačného
úradníka a podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku neprijal sťažovateľom ponúknutú peňažnú
záruku.
3. V podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ argumentuje, že sa nestotožňuje
so záverom odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu o danosti základného materiálneho
predpokladu väzby, ktorým je existencia dôvodného trestného stíhania. Je toho názoru, že
najvyšší súd žiadnym spôsobom vo vzťahu k jeho osobe, s výnimkou jednej výpovede
spoluobvineného (spolupracujúceho „kajúcnika“), neuviedol ďalšie konkrétne dôkazy, ktoré
by predstavovali relevantný podklad pre dôvodnosť jeho trestného stíhania. V tomto
kontexte sťažovateľ spochybňuje hodnovernosť výpovede označeného spoluobvineného,
namietajúc, že je táto výpoveď neoveriteľná, keďže nie je podložená žiadnymi ďalšími
dôkazmi.
4. V ďalšom bode ústavnej sťažnosti sťažovateľ polemizuje so závermi rozhodnutia
najvyššieho súdu, v rámci ktorých tento konštatoval danosť materiálnych podmienok
útekovej väzby. Sťažovateľ je toho názoru, že samotná výška hroziaceho trestu nie je
dôvodom spôsobilým uvedené predpoklady naplniť. Rovnako spochybňuje záver
najvyššieho súdu týkajúci sa existencie dôvodov kolúznej väzby, popierajúc súdom
prezentované skutkové závery o jeho kolúznych aktivitách namierených voči osobe
spomenutého spolupracujúceho obvineného. V tomto smere dôvodí, že žiadne hrozby ani
zastrašovanie vo vzťahu k iným osobám nikdy neuskutočnil, pričom namieta, že uvedené
skutkové závery súdu nie sú podložené žiadnymi dôkazmi. Napokon v rámci svojej
argumentácie predkladá námietky smerujúce proti záveru najvyššieho súdu o naplnení
dôvodov preventívnej väzby. Je toho názoru, že v uvedenom smere v odôvodnení
rozhodnutia najvyššieho súdu absentujú konkrétne skutočnosti, ktoré by relevantným
spôsobom podporili dôvodnosť obavy z pokračovania v trestnej činnosti. Sťažovateľ je
presvedčený, že má odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu, čo sa týka
uvedeného dôvodu, všeobecnú podobu, obmedzuje sa iba na prevzatie argumentácie
prvostupňového rozhodnutia a neobsahuje odpoveď na jeho sťažnostnú argumentáciu.
5. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
v jeho veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva
na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a jeho práva na slobodu a bezpečnosť
podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Tp 25/2019 a jeho uznesením z 28. novembra 2019 a postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost 43/2019 a jeho uznesením
z 10. decembra 2019, namietané rozhodnutia zrušil, prikázal najvyššiemu súdu prepustiť
sťažovateľa neodkladne z väzby na slobodu a priznal mu tiež náhradu trov právneho
zastúpenia.
II.
Východiskové ústavnoprávne normy
6. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
10. Podľa čl. 5 ods. 3 každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade
s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu
alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo
byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
11. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je
podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel
žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá
náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne
neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery
12. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva
na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť
podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Tp 25/2019 a jeho uznesením z 28. novembra 2019 a postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost 43/2019 a jeho uznesením
z 10. decembra 2019.
K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru
postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tp 25/2019
a jeho uznesením z 28. novembra 2019
13. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám
vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,
že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144
ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen
zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až
vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01, I. ÚS 107/2019).
14. Vychádzajúc zo svojej judikatúry uvedenej v predchádzajúcom bode tohto
uznesenia, vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa prvostupňového uznesenia
Špecializovaného trestného súdu, ústavný súd konštatuje existenciu procesnej prekážky
brániacej prerokovaniu tejto časti sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného
súdu. Trestný poriadok zakotvujúci inštitút sťažnosti poskytuje priestor aj na uplatnenie
námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho súdu potenciálne predstavujúcich zásahy
do základných práv a slobôd väzobne stíhanej osoby. Rozhodovanie o tomto opravnom
prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu. Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť
svoje námietky o prípadnom pochybení prvostupňového súdu prostredníctvom podanej
sťažnosti, ktorú aj využil. Ochranu jeho základnému právu zaručenému ústavou a právu
zaručenému dohovorom bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť najvyšší súd. Táto
skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať námietky sťažovateľa uplatnené
proti označenému uzneseniu Špecializovaného trestného súdu. Ústavný súd preto rozhodol
o odmietnutí tejto časti ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom
súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru
postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost 43/2019 a jeho
uznesením z 10. decembra 2019
15. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).
16. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu je
garantované čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného
na urýchlenú súdnu kontrolu zákonnosti jeho väzby, s čím je spojená povinnosť nariadenia
prepustenia obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie
ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže
v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného ustanovenia ústavy
korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 dohovoru (obdobne napr. III. ÚS 7/00,
III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08, III. ÚS 581/2015, III. ÚS 183/2018).
17. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako
aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný
súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04, III. ÚS 581/2015).
18. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného uznesenia najvyššieho
súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré
najvyšší súd oprel svoje rozhodnutie, ale úloha ústavného súdu sa v danom prípade
obmedzila na posúdenie otázky, či sa najvyšší súd s právne relevantnou argumentáciou
sťažovateľa (prezentovanou v uplatnenej sťažnosti) vysporiadal adekvátne a preskúmateľne
a či je tak odôvodnenie jeho rozhodnutia ústavnoprávne akceptovateľné.
19. Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky
(okrem iného) na kvalitu preskúmania. Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania
o osobnej slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky
spravodlivého konania zakotvené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj v čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré
sú prenesené do špeciálnych ustanovení čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a čl. 5 dohovoru
aplikovateľných na konania týkajúce sa väzby. Jednou z nich je aj právo na náležité
odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje
rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. III. ÚS 135/04,
III. ÚS 198/05, III. ÚS 581/2015).
20. Opierajúc sa o východiská prezentované v bodoch 17 až 19 odôvodnenia tohto
uznesenia, ústavný súd posudzoval aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa.
21. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odôvodnenia namietaného uznesenia
najvyššieho súdu v spojení s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia (právny názor
zakotvený v ustálenej judikatúre ústavného súdu totiž zahŕňa požiadavku komplexného
posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré boli vydané v priebehu príslušného
súdneho konania, pozri napr. sp. zn. IV. ÚS 350/09) a zistil, že najvyšší súd svoj záver
o ustálení väzobných dôvodov a o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa oprel o nasledujúce
skutočnosti a z nich plynúce skutkové závery. Z namietaných uznesení Špecializovaného
trestného súdu a najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ (spolu s ďalšími
spoluobvinenými) je stíhaný pre rozsiahlu trestnú činnosť, ktorá mala byť páchaná v rámci
zločineckej skupiny so štruktúrou a hierarchickým usporiadaním, ktorej pôsobenie malo byť
dlhodobé, už od roku 2012 a jej kriminálna činnosť je vysoko sofistikovaná, zameraná
na závažnejšiu trestnú činnosť majetkového charakteru, ktorej obeťami (poškodenými) malo
byť veľké množstvo osôb v núdzi, chorých osôb, osôb vyššieho veku, závislých osôb či inak
ľahko ovplyvniteľných osôb disponujúcich nehnuteľnosťami, o ktoré ich mali obvinení
členovia zločineckej skupiny plánovite pripraviť rôznymi podvodnými konaniami. Najvyšší
súd vo svojom rozhodnutí v prvom rade skonštatoval splnenie základného materiálneho
predpokladu väzby, kde uviedol, že skutkové zistenia obsiahnuté v uznesení o vznesení
obvinenia sú v príslušnom štádiu konania dostatočne podporené zabezpečenými dôkazmi,
a to celým súborom výpovedí, ktorých dôkaznú kvalitu prislúcha definitívne vyhodnotiť až
konajúcemu súdu vo veci samej. Na tomto mieste najvyšší súd pripomenul, že rozhodovanie
o väzbe je rozhodovaním odlišným od rozhodnutia vo veci samej, nie je zásadne
rozhodnutím o vine či nevine, a teda z tohto dôvodu je dostatočným podkladom
pre naplnenie uvedenej základnej materiálnej podmienky väzby dôvodné podozrenie,
s určitou rozumnou mierou pravdepodobnosti zodpovedajúcou danému štádiu konania, že
skutky kladené sťažovateľovi (a ďalšími spoluobvineným) za vinu sa stali a z ich spáchania
je dôvodne podozrivý sťažovateľ.
22. Dôvod útekovej väzby u sťažovateľa oprel najvyšší súd o skutočnosť hrozby
vysokého trestu (rozmedzie trestnej sadzby 10 až 15 rokov), pričom situáciu interpretoval
tak, že u sťažovateľa ide iba o počiatočné štádium väzby, kde je odôvodnenie útekovej
väzby len samotnou hrozbou vysokého trestu akceptovateľné. Kolúznu väzbu sťažovateľa
najvyšší súd zdôvodnil okolnosťami vyplývajúcimi z výpovede spolupracujúceho
obvineného, ako aj z výpovede jemu blízkej osoby (družky tohto spoluobvineného), ktorí
mali pri svojich výpovediach poskytnúť informácie o jasných kolúznych aktivitách
sťažovateľa a ďalšej spoluobvinenej osoby (veľmi podrobne popísaných v prvostupňovom
uznesení Špecializovaného trestného súdu, pozri s. 16 ods. 4, s. 17 ods. 1 a s. 19 posledný
odsek uznesenia). Napokon dôvody preventívnej väzby, a teda konkrétne skutočnosti
odôvodňujúce obavu z pokračovania v trestnej činnosti videl najvyšší súd v charaktere
vyšetrovanej trestnej činnosti, ktorá mala byť vykonávaná vo vysoko organizovanej,
sofistikovanej forme, po dlhšiu dobu bezprostredne až do času zadržania, kde jej dlhodobá
latencia mala byť zabezpečovaná prostredníctvom kontaktov členov skupiny na príslušníkov
jednotlivých zložiek polície, prostredníctvom ktorých sa skupine malo dariť kryť páchané
kriminálne aktivity a zaručiť tak beztrestnosť jej fungovania.
23. Vychádzajúc z bodov 21 a 22 odôvodnenia tohto uznesenia, ústavný súd
vo všeobecnosti konštatuje, že právne závery najvyššieho súdu korešpondujú so skutkovými
zisteniami, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle (majú totiž logickú podobu, kde
argumenty sú jasne vysvetlené a sú súčasne dostatočne zrozumiteľné), ale komplexného
zhodnotenia všetkých skutkových okolností významných pre rozhodovanie o väzobnej
otázke. Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd v odôvodnení svojho väzobného
rozhodnutia relevantným otázkam, formulovaným sťažovateľom v konaní o väzbe
sťažovateľa, poskytol náležitú a presvedčivú odpoveď. Ústavný súd súčasne zastáva názor,
že najvyšším súdom prezentovaná interpretácia jednotlivých ustanovení aplikovaných
právnych noriem (príslušných ustanovení Trestného poriadku týkajúcich sa väzobného
rozhodovania) nijako nepopiera ich účel a zmysel a má teda z hľadiska ich ústavnej
konformnosti akceptovateľnú podobu.
24. Ústavný súd sa tak v žiadnom prípade nemôže stotožniť so stanoviskom
sťažovateľa, ktoré v ústavnej sťažnosti predostrel, a síce s jeho tvrdením, že sa najvyšší súd
posúdením jeho väzobnej veci nezaoberal dostatočne náležite a nezodpovedal jeho
relevantné sťažnostné námietky. Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu, tak
ako je to uvedené v bodoch 19 a 20 odôvodnenia rozhodnutia ústavného súdu, svedčí o tom,
že sťažnostné námietky sťažovateľa boli zodpovedané vyčerpávajúcim a presvedčivým
spôsobom opierajúcim sa o logicky kompatibilnú argumentáciu.
25. Ústavný súd chce zdôrazniť, že tak, ako to vyplýva z odôvodnení rozhodnutí
oboch konajúcich súdov, základná materiálna podmienka väzby sťažovateľa, a to
dôvodnosť podozrenia zo spáchania vyšetrovanej trestnej činnosti, je primerane zdôvodnená
konkretizáciou doterajších výsledkov dokazovania, majúcich podľa mienky ústavného súdu
dostatočnú relevanciu. Stanovisko najvyššieho súdu, podľa ktorého sa pri rozhodovaní
o väzbe obvineného nerozhoduje o jeho vine, resp. nevine, ale sa posudzuje len to, či sú
v danom štádiu trestného konania vo vzťahu k osobe obvineného zistené skutočnosti
dostatočne odôvodňujúce podozrenie zo spáchania vyšetrovaného trestného činu, keď
hĺbkové hodnotenie dôkazov je vyhradené rozhodovaniu vo veci samej a nasleduje zásadne
po ukončení dokazovania, plne korešponduje aj ustálenej judikatúre ústavného súdu (pozri
napr. II. ÚS 259/2019). Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa, týkajúce sa kvality
a vierohodnosti výpovede spolupracujúceho obvineného („kajúcnika“, ako ho označuje
sťažovateľ), ktorého výpoveď má v rámci doterajšieho vyšetrovania relevantné postavenie
a ktorý navyše vypovedá aj o skutočnostiach tvoriacich podklad rozhodnutia oboch
konajúcich súdov a danosti kolúznej väzby sťažovateľa, chce ústavný súd upriamiť
pozornosť na svoju rozhodovaciu činnosť, v rámci ktorej už viackrát judikoval, že postup
orgánov činných v trestnom konaní a následne konajúcich súdov, ktoré využijú
zákonodarcom ukotvený, a teda úplne legálny inštitút spolupracujúceho svedka
(obvineného), nemožno považovať a priori za defektný prvok oslabujúci hodnotu dôkaznej
situácie, ku ktorej sa súdy s pomocou takýchto výpovedi dopracujú. Tak, ako to vyplýva
z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ale koniec koncov aj
z relevantných ustanovení Trestného poriadku (zásada náležitého zistenia skutkového stavu
a zásada voľného hodnotenia dôkazov), v záujme vylúčenia potenciálneho nebezpečenstva
účelových, nepravdivých výpovedí je povinnosťou súdu vykonať dôslednú previerku
hodnovernosti, a teda kvality takto podaných svedectiev, ktorej prípadné zanedbanie by
mohlo signalizovať porušenie garancií spravodlivého procesu (obdobne pozri
III. ÚS 665/2016, III. ÚS 11/2019). Aj v prípade hodnotenia výpovede tohto sťažovateľom
namietaného spolupracujúceho obvineného treba znovu zopakovať už povedané, a to, že
hĺbkové a konečné posúdenie kvality takejto výpovede bude zverené až súdu
rozhodujúcemu vo veci samej. Takisto treba dodať, že nejde o jedinú relevantnú výpoveď,
ku ktorej sa v aktuálnom štádiu trestného konania orgány činné v trestnom konaní
dopracovali. Dôkazná situácia je totiž pokrytá, tak ako je to uvedené v odôvodnení
rozhodnutí oboch konajúcich súdov, množstvom výpovedí svedkov, poskytujúcich priame
svedectvo s patričnou dôkaznou silou. Napokon, na záver k otázke zdôvodnenia útekovej
väzby sťažovateľa chce ústavný súd len v stručnosti poznamenať a prisvedčiť stanovisku
najvyššieho súdu, že v úplne počiatočnej fáze väzby, čo je tiež prípad sťažovateľa, aj
ustálená judikatúra ESĽP, na ktorú ústavný súd štandardne vo svojej rozhodovacej činnosti
reflektuje, považuje zdôvodnenie obavy z úteku samotnou závažnosťou trestnej činnosti
a jej korešpondujúcou hrozbou vysokého trestu za okolnosť akceptovateľnú, ku ktorej sa
samozrejme v prípade dlhšie trvajúcej väzby musia pripojiť aj ďalšie konkrétne dôvody ako
relevantné aspekty opodstatňujúce obavu z úteku obvineného (pozri napr. Neumeister proti
Rakúsko, rozsudok ESĽP z 27. 6. 1968, č. 1936/63).
26. Pokiaľ ide o sťažovateľom formulovanú námietku porušenia čl. 5 ods. 4
dohovoru, ústavný súd uvádza, že procesné garancie súdnej kontroly väzby v rámci
primárneho rozhodovania o vzatí do väzby poskytuje čl. 5 ods. 3 dohovoru, nie čl. 5 ods. 4
dohovoru, ktorý je aplikovateľný až na nasledujúce štádia väzobného rozhodovania (napr.
preskúmanie žiadosti o prepustenie z väzby, rozhodovanie o predĺžení väzby a pod.)
Vzhľadom na uvedené ústavný súd kvalifikuje čiastkovú námietku porušenia čl. 5 ods. 4
dohovoru dotknutým uznesením najvyššieho súdu pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
obsahom námietky a obsahom dotknutého článku dohovoru ako zjavne neopodstatnenú
(obdobne pozri sp. zn. III. ÚS 581/2015).
27. Vychádzajúc zo záverov uvedených v bodoch 21 až 24 odôvodnenia tohto
rozhodnutia, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a jeho práva podľa čl. 5
ods. 3 a 4 dohovoru namietaným uznesením najvyššieho súdu ako zjavne neopodstatnenú
a ako takú ju podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol.
28. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa
potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. marca 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu