Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 91 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (97)III. ÚS 183/2018
PDF · 240.4 KB
No categories available
III. ÚS 183/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. mája 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
toho času v Ústave na výkon väzby Košice, zastúpeného spoločnosťou BENČÍK &
PARTNERS ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA, s. r. o., Františkánske námestie 4, Prešov,
v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Patrik Benčík, vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tost 1/2018
z 18. januára 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca
2018 doručená sťažnosť , , toho času
v Ústave na výkon väzby Košice (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou
BENČÍK & PARTNERS ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA, s. r. o., Františkánske
námestie 4, Prešov, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Patrik Benčík, vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tost 1/2018 z 18. januára
2018 (ďalej len „namietané uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené väzobné
trestné stíhanie pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny
podľa § 296 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný zákon“) a iných, pričom sťažovateľ bol do väzby vzatý uznesením
Špecializovaného trestného súdu, pracoviska Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný
trestný súd“) sp. zn. 4 Tp 26/2017 z 15. októbra 2017 z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“). Sťažovateľ adresoval 21. decembra 2017 špecializovanému trestnému súdu
žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu a súčasne podľa § 80 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku navrhol nahradiť jeho väzbu zárukou dôveryhodnej osoby. Špecializovaný trestný
súd uznesením sp. zn. 4 Tp 26/2017 z 3. januára 2018 rozhodol o jeho prepustení z väzby
na slobodu „z dôvodu, že o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu o vznesení obvinenia zo
dňa 13.10.2017 nebolo rozhodnuté v čase rozhodovania Špecializovaného trestného súdu“.
Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
(ďalej len „prokurátor“) napadol sťažnosťou prvostupňové rozhodnutie špecializovaného
trestného súdu, pričom najvyšší súd o tejto sťažnosti rozhodol namietaným uznesením,
ktorým rozhodnutie špecializovaného trestného súdu o prepustení sťažovateľa z väzby
na slobodu zrušil, žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol a jeho väzbu
nenahradil ponúknutou zárukou dôveryhodnej osoby.
3. Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu argumentuje, že namietaným
uznesením najvyššieho súdu boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46
ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a jeho právo zaručené čl. 5 ods. 4 dohovoru. V prvom rade
namieta, že konanie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby nezodpovedalo požiadavke
urýchleného rozhodovania väzobných vecí, keďže podľa jeho vyjadrenia od podania
žiadosti o prepustenie z väzby do dňa doručenia namietaného uznesenia sťažovateľovi
uplynula lehota až štyridsaťjeden dní. Sťažovateľ ďalej dôvodí, že sa podľa jeho názoru
najvyšší súd v namietanom uznesení náležitým spôsobom nevysporiadal s jeho
relevantnými námietkami proti zotrvaniu jeho osoby vo väzbe, ktoré prezentoval v podanej
žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Takisto predostiera tvrdenie, že mu bolo
zo strany orgánov činných v trestnom konaní bez relevantných dôvodov znemožnené
nahliadnuť do podstatných častí spisového materiálu, pričom najvyšší súd sa s jeho
námietkou nijako nevysporiadal. Sťažovateľ súčasne dodáva, že dôvodom nezákonnosti
jeho väzby je aj skutočnosť, na ktorú poukázal vo svojom rozhodnutí samotný
špecializovaný trestný súd, a síce, že „prokurátor rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti
uzneseniu o vznesení obvinenia až 05.01.2018 (t.j. až po takmer 3 mesiacoch od jej
podania)“.
4. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
v jeho veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv
podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a jeho práva podľa čl. 5 ods. 4
dohovoru namietaným uznesením najvyššieho súdu, označené rozhodnutie zrušil a vrátil
vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal mu tiež primerané finančné
zadosťučinenie v sume 10 000 €.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov
konania.
7. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti predostrel námietku porušenia jeho základných
práv zaručených čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a jeho práva zaručeného
čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktoré mali byť podľa jeho názoru porušené v rámci väzobného
rozhodovania najvyššieho súdu o jeho žiadosti o prepustenie z väzby v druhom stupni.
8. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).
9. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta porušenie základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu
právo na osobnú slobodu je garantované čl. 17 ods. 1, ods. 2 a 5 ústavy a je v ňom
obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj
jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas
konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou.
Obsah označeného ustanovenia ústavy korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 dohovoru
(napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08). Pokiaľ ide o vzťah
ustanovenia čl. 46 ods. 1 a ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa špecificky
základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,
v ktorej konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty
základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch
pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie
spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe (čo platí
aj vo vzťahu k uvedenému čl. 5 ods. 4 dohovoru), a preto sú na konanie a rozhodovanie
súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej
slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy (analogicky napr. III. ÚS 68/08,
III. ÚS 383/09). Na základe uvedených skutočností ústavný súd v tejto časti sťažnosť
sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným uznesením najvyššieho
súdu v konaní o väzbe a obsahom čl. 46 ods. 1 ústavy.
10. Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že proti sťažovateľovi je vedené
väzobné trestné stíhanie pre zločiny založenia, zosnovania a podporovania zločineckej
skupiny podľa § 296 Trestného zákona, skrátenia dane a poisteného podľa § 276 ods. 1,
ods. 2 písm. c) a ods. 4 Trestného zákona a legalizácie príjmov z trestnej činnosti podľa
§ 233 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. c) a ods. 4 písm. a) a c) Trestného
zákona. Sťažovateľ s ostatnými spoluobvinenými bol vzatý do väzby uznesením
špecializovaného trestného súdu z 15. októbra 2017 z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku. Prostredníctvom svojho obhajcu doručil 21. decembra 2017
špecializovanému trestnému súdu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. Uznesením
z 3. januára 2018 špecializovaný trestný súd rozhodol o jeho prepustení z väzby na slobodu
bez skúmania existencie väzobných dôvodov s odôvodnením, že do dňa rozhodovania
špecializovaného trestného súdu nebolo rozhodnuté o jeho sťažnosti podanej proti
uzneseniu o vznesení obvinenia. Na základe sťažnosti prokurátora podanej proti uvedenému
rozhodnutiu rozhodol najvyšší súd namietaným uznesením o zrušení príslušného výroku
prvostupňového rozhodnutia týkajúceho sa sťažovateľa, o zamietnutí jeho žiadosti
o prepustenie z väzby, o nenahradení jeho väzby dohľadom probačného a mediačného
úradníka a o neprijatí ponúknutej záruky dôveryhodnej osoby.
11. Porušenie svojho práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru
sťažovateľ odôvodňuje porušením požiadavky urýchlenosti rozhodovania o jeho žiadosti
o prepustenie z väzby, namietajúc, že od podania jeho žiadosti o prepustenie z väzby do dňa
doručenia namietaného uznesenia sťažovateľovi, resp. jeho obhajcovi uplynula doba
štyridsaťjeden dní, ktorú považuje za neakceptovateľnú. Podľa konštantnej judikatúry
ústavného súdu súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky
(okrem iného) na rýchlosť tohto preskúmania. Rovnako to platí aj v prípade osobitného typu
väzobného konania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti o prepustenie z väzby
a rozhodovanie o predĺžení. Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou
(v rámci ktorej sa zaoberal požiadavkou urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie
z väzby z hľadiska čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a tiež z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru) už
v minulosti uviedol, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo
urýchlenosti rozhodovania posudzujú podľa všetkých okolností prípadu. V zásade však
požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale
na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla zodpovedá lehota konania nepresahujúca
na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca (III. ÚS 255/03).
12. Hneď v úvode ústavný súd poznamenáva, že sa v zmysle petitu, ktorý sťažovateľ
v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu formuloval a ktorým je ústavný súd viazaný,
mohol zaoberať iba väzobným konaním o žiadosti sťažovateľa na druhom stupni, teda
pred najvyšším súdom, keďže v petite sťažnosti sťažovateľ označil ako porušovateľa
namietaných práv výlučne najvyšší súd. Z obsahu sťažnosti a jednotlivých príloh vyplýva,
že od predloženia odôvodnenia sťažnosti prokurátora, ktorú tento podal proti
prvostupňovému rozhodnutiu (odôvodnenie predložil prokurátor v určenej zákonnej lehote
troch dní), teda od 8. januára 2018, keď bolo pre najvyšší súd reálne možné pristúpiť
k rozhodovaniu o žiadosti sťažovateľa, do dňa doručenia namietaného uznesenia
najvyššieho súdu obhajcovi sťažovateľa, teda do 6. februára 2018, uplynula doba
dvadsaťdeväť dní.
13. V zmysle judikatúry citovanej v bode 11 odôvodnenia tohto uznesenia je doba
nepresahujúca na jednom stupni konania lehotu jedného kalendárneho mesiaca z hľadiska
záruk poskytovaných namietanými čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru štandardne
akceptovateľná. Tak ako to vyplýva z predchádzajúceho bodu rozhodnutia v posudzovanom
prípade sťažovateľa, skutočná dĺžka druhostupňového väzobného konania odporúčanú
lehotu jedného mesiaca nepresiahla. Vzhľadom na uvedené ústavný súd kvalifikuje
sťažnosť sťažovateľa v označenej časti ako zjavne neopodstatnenú.
14. Sťažovateľ považuje namietané uznesenie najvyššieho súdu za svojvoľné
a arbitrárne, tvrdiac, že sa najvyšší súd vôbec nevysporiadal s jeho relevantnými
námietkami prezentovanými v uplatnenej žiadosti o prepustenie z väzby, s ktorými
sťažovateľ súčasne oboznámil aj ústavný súd.
15. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako
aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný
súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).
16. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného uznesenia najvyššieho
súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré
najvyšší súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či malo, resp. nemalo byť
žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby vyhovené. Úloha ústavného súdu sa v danom
prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa najvyšší súd s právne relevantnou
argumentáciou sťažovateľa vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či je tak odôvodnenie
jeho rozhodnutia ústavnoprávne akceptovateľné.
17. Najvyšší súd v namietanom uznesení pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia
špecializovaného trestného súdu posudzoval splnenie jednak formálnych, ako aj
materiálnych podmienok väzby sťažovateľa. V intenciách námietok sťažovateľa
obsiahnutých v žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu najvyšší súd k splneniu
hmotnoprávnych predpokladov väzby, a síce že zistené skutočnosti nasvedčujúce tomu, že
skutky, pre ktoré je trestné stíhanie vedené, boli spáchané, majú znaky trestného činu
a existuje dôvodné podozrenie, že ich spáchal sťažovateľ (ako aj ostatní spoluobvinení),
poukázal na vykonané dokazovanie („Zo spisov je zrejmé, že orgány prípravného konania
od vznesenia obvinenia vykonali procesné úkony, na ktoré je v napadnutom uznesení
poukázané. Okrem toho tieto orgány vykonali domové prehliadky a prehliadky iných
priestorov, vydanie vecí, zvukové záznamy telekomunikačnej prevádzky a ich prepisy,
výsluchy obvinených a znalecké posudky, bankové výpisy, elektronické kontrolné výkazy
od viacerých spoločností, previerky fyzických a právnických osôb, rámcové zmluvy
o poskytovaní služieb, faktúry, objednávky, správy od finančného riaditeľstva prehľad
vzťahov a finančných tokov medzi spoločnosťami.“), ako aj na výsledky daňových kontrol
vykonaných príslušnými daňovými orgánmi. V nadväznosti na uvedené najvyšší súd
uviedol, že „dospel k záveru, že dôkazy založené v spise preukazujú aj v tomto štádiu
trestného konania také zistené skutočnosti, ktoré nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo
začaté trestné stíhanie, boli spáchané, majú znaky trestných činov a sú dôvody
na podozrenie, že tieto skutky mali spáchať aj obvinení , ,
a “. Najvyšší súd teda skonštatoval, že dôkazy vykonané
orgánmi činnými v trestnom konaní jasne prezentujú dôkaznú situáciu v rozsahu
podporujúcom splnenie príslušného aspektu materiálnych podmienok väzby.
18. V rámci posúdenia splnenia ďalšieho z aspektov hmotnoprávnych podmienok
väzby poukázal najvyšší súd na skutočnosti, ktoré podľa jeho názoru u sťažovateľa (ako aj
u ostatných spoluobvinených) opodstatňujú dôvodnú obavu z pokračovania v trestnej
činnosti. Najvyšší súd tu poukázal na osobitné okolnosti vyšetrovanej trestnej činnosti, a to
na jej organizovaný charakter, jej závažnosť, závažnosť spôsobeného následku,
sofistikovanosť jej páchania, ako aj na dlhší časový rámec jej páchania.
19. Vo vzťahu k dôvodom, ktoré viedli špecializovaný trestný súd k prepusteniu
sťažovateľa z väzby na slobodu, bez skúmania existencie väzobných dôvodov najvyšší súd
konštatoval, že toto formálne – procesné pochybenie „nemá podstatný vplyv
na rozhodovanie o väzbe obvineného“. Najvyšší súd vyhodnotil uvedený postup
špecializovaného trestného súdu ako nezákonný a takto dôvodil: „Najvyšší súd pripomína,
že sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia zákon nepriznáva odkladný účinok.
Orgány činné v trestnom konaní môžu preto pokračovať v trestnom konaní, aj keď
uznesenie o vznesení obvinenia nenadobudlo právoplatnosť. To však neznamená, že
prokurátor s takýmto rozhodnutím môže neobmedzene vyčkávať, teda byť nečinný, pretože
tým zasahuje do zásad spravodlivého procesu a do práva obvineného na obhajobu. Teraz
namietaný prieťah konaní – rozhodovaní prokurátora, však nemá podstatný vplyv
na rozhodovanie o väzbe obvineného.“
20. K záruke dôveryhodnej osoby, ktorou sťažovateľ navrhol nahradiť jeho väzbu,
najvyšší súd uviedol, že „Manželka obvineného nedáva dostatočnú záruku, keďže stíhaných
skutkov sa mal obvinený dopustiť za trvania manželstva. Občianske združenie Nový film
pôsobí v obdobnej oblasti, v akej sa mal obvinený dopustiť činnosti, za ktorú je stíhaný.“.
21. Vychádzajúc zo skutočností uvedených v bodoch 17 až 20 odôvodnenia tohto
rozhodnutia je ústavný súd toho názoru, že najvyšší súd sa s otázkou naplnenia materiálnych
podmienok väzby sťažovateľa vysporiadal náležite a preskúmateľne. V kontexte námietok
sťažovateľa ústavný súd odkazuje na argumentáciu, ktorú prezentoval vo svojom rozhodnutí
z 3. januára 2018 aj špecializovaný trestný súd (str. 16, štvrtý odsek). V danej fáze trestného
konania pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľa sa nerozhoduje jeho o vine, resp. nevine, ale
posudzuje sa len to, či sú v danom štádiu trestného konania vo vzťahu k jeho osobe zistené
skutočnosti dostatočne odôvodňujúce podozrenie zo spáchania skutkov vyšetrovaných
trestných činov. Hĺbkové hodnotenie dôkazov je vyhradené rozhodovaniu vo veci samej
a nasleduje zásadne po ukončení dokazovania. Námietka sťažovateľa týkajúca sa prieťahov
pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, ktoré považuje
za zásadnú prekážku obmedzenia jeho osobnej slobody väzbou, stratila podľa názoru
ústavného súdu vo vzťahu k namietanému uzneseniu najvyššieho súdu, teda k rozhodovaniu
v druhom stupni, akúkoľvek relevanciu. Ako už bolo povedané, nejde o rozhodovanie
o vine, resp. nevine sťažovateľa, v hre je existencia dôvodného podozrenia. Navyše, v čase
rozhodovania najvyššieho súdu sa súdom konštatovaná dôvodnosť podozrenia opierala
o právoplatné uznesenie o vznesení obvinenia, keďže o zamietnutí predmetnej sťažnosti
bolo prokurátorom rozhodnuté už 5. januára 2018. Argumentáciu sťažovateľa, v ktorej sa
snaží spochybniť zákonnosť väzby tvrdením o nesprávnej metodike vyšetrovania, ktorú
zvolili orgány činné v trestnom konaní pri vyšetrovaní jeho trestnej veci, ústavný súd
hodnotí ako na prvý pohľad irelevantnú a účelovú, odporujúcu samotnému účelu Trestného
poriadku, tak ako je formulovaný v § 1 citovaného zákona, podľa ktorého má viesť postup
orgánov činných v trestnom konaní v rámci príslušného trestného konania k náležitému
zisteniu trestných činov. ,V trestnej veci sťažovateľa, kde je predmetom vyšetrovania
ekonomická trestná činnosť, je hlavná iniciatíva v rukách orgánov činných v trestnom
konaní, nie príslušných daňových orgánov, postupnosť krokov dôkazného procesu, a teda
metodiku vyšetrovania určujú orgány činné v trestnom konaní, ktoré sú pritom viazané
povinnosťou dospieť v záverečnom procese dokazovania k zhromaždeniu dôkazov
v kvalite spôsobilej objasniť trestnú činnosť. Pokiaľ ide o otázku proporcionality väzby
sťažovateľa, teda či by nebolo možné dosiahnuť v jeho prípade účel sledovaný väzbou
miernejším prostriedkom – ponúknutou zárukou dôveryhodnej osoby, ústavný súd sa
nestotožňuje s názorom sťažovateľa, že posúdenie najvyššieho súdu v danej otázke je
povrchné a formálne. Podľa názoru ústavného súdu je záver najvyššieho súdu síce stručný,
avšak na prvý pohľad dostatočne výpovedný a zároveň logický.
22. Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu prezentuje aj špecifické
námietky o porušení jeho práva na obhajobu, keď ako „Obvinený nebol konfrontovaný
s odposluchmi telekomunikačnej prevádzky, ktoré podľa vyšetrovacieho spisu podliehajú
režimu utajenia (viď utajovaná Príloha č. 8 zväzok 2 a utajovaná Príloha č. 1 zväzok 1, 2 ).
Obhajcovi obvineného pri nahliadnutí do vyšetrovacieho spisu dňa 08.12.2017 nebolo
rovnako umožnené nahliadnuť do utajovaných príloh vyšetrovacieho spisu.“. V takomto
postupe orgánov činných v trestnom konaní vidí sťažovateľ porušenie zásady rovnosti
zbraní, a teda v konečnom dôsledku aj porušenie jeho základného práva zaručeného čl. 17
ods. 2 ústavy a jeho práva zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ústavný súd je toho názoru, že
obmedzený prístup obvineného k určitým dôkazným materiálom tvoriacim súčasť
vyšetrovacieho spisu, neznamená automaticky bez ďalšieho porušenia práva obvineného
na obhajobu, resp. v prípade väzobného trestného stíhania základného práva zaručeného
čl. 17 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru. Takéto obmedzenie
dočasného charakteru v počiatočnom štádiu trestného stíhania vedeného vo veci sťažovateľa
je totiž vyvážené verejným záujmom na objasnení závažnej a rozsiahlej trestnej činnosti
a v jeho kontexte záujmom na utajení určitých policajných metód a na efektívnom vedení
vyšetrovania. Nemenej dôležitou okolnosťou podporujúcou takýto záver je skutočnosť, že
predmetné utajené dokumenty nepredstavovali vo veci sťažovateľa jediný a výlučný dôkaz,
o ktorý by sa opieralo uznesenie o vznesení obvinenia, a z ktorého vychádzali súdy
pri rozhodovaní o väzbe. Väzobné rozhodnutia v trestnej veci sťažovateľa totiž podrobne
odkazujú na celý komplex iných dôkazov vytvárajúcich podľa názoru konajúcich súdov
podklad pre dôvodnosť podozrenia ako jeden z materiálnych predpokladov väzby
sťažovateľa. Ústavný súd je teda toho názoru, že označený postup orgánov činných
v trestnom konaní za uvedených okolností nepredstavoval neodôvodnený zásah do práva
sťažovateľa na obhajobu, a teda do jeho základného práva zaručeného čl. 17 ods. 2 ústavy
a jeho práva zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru (obdobne pozri rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva vo veci Podeschi proti San Marínu, sťažnosť č. 66357/14 ).
23. Ďalšou osobitnou námietkou sťažovateľa, ktorú prezentuje v sťažnosti
adresovanej ústavnému súdu, je jeho tvrdenie, že „od vzatia do väzby ani raz nevypovedal
vo veci samej za prítomnosti obhajcu, hoci bol už 2,5 mesiaca vo väzbe a napriek tomu, že
vyšetrovateľ vykonal v danej veci vyše 30 výsluchov spoluobvinených a napriek tomu, že
v údajnej hierarchickej štruktúre obvinených figuruje na 4. pozícii“. Ústavný súd bez toho,
aby pristupoval k overeniu pravdivosti tohto tvrdenia sťažovateľa, poukazuje predovšetkým
na to, že v danej veci je predmetom jeho prieskumu rozhodovanie o väzbe sťažovateľa,
v rámci ktorého rozhodovania bol, tak ako to vyplýva z prvostupňového rozhodnutia
špecializovaného trestného súdu z 3. januára 2018 (pozri s. 12, štvrtý odsek ), sťažovateľ
riadne vypočutý sudcom pre prípravné konanie v prítomnosti svojho obhajcu, keď mal
možnosť, ktorú aj sťažovateľ využil, vyjadriť sa k jednej z materiálnych podmienok väzby,
teda k dôvodnosti podozrenia zo spáchania vyšetrovaných trestných činov. Za okolností,
keď ide o počiatočnú fázu trestného konania, ktorého predmetom vyšetrovania je rozsiahla
trestná činnosť (101 skutkov a 63 obvinených), keď súčasne úkony vykonané v rámci
označenej počiatočnej fázy v globále nasvedčujú plynulosti konania (pozri rozhodnutie
špecializovaného trestného súdu z 3. januára 2018, s. 15, prvý odsek) a keď bol sťažovateľ
pri rozhodovaní o jeho väzbe riadne vypočutý konajúcim súdom v prítomnosti svojho
obhajcu, a to aj k otázke dôvodnosti podozrenia, sa ústavnému súdu nejaví sťažovateľovo
tvrdenie ako také, ktoré by mohlo mať zásadný vplyv na posúdenie otázky ústavnosti
rozhodovania o väzbe sťažovateľa.
24. Ústavný súd konštatuje, že právne závery najvyššieho súdu opierajúce sa
o aplikáciu relevantnej právnej úpravy korešpondujú so skutkovými zisteniami, a tieto
zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových
okolností významných pre rozhodovanie o väzobnej otázke. Ústavný súd je toho názoru, že
najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia relevantným otázkam formulovaným
sťažovateľom v uplatnenej žiadosti o prepustenie z väzby poskytol zrozumiteľnú a náležitú
odpoveď.
25. Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci
rozhodujúceho najvyššieho súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom
označených článkov ústavy a dohovoru (čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 5 ods. 4
dohovoru), preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
26. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o sťažnosti sťažovateľa potrebné
rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. mája 2018