Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 183/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. mája 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

toho času v Ústave na výkon väzby Košice, zastúpeného spoločnosťou BENČÍK &

PARTNERS ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA, s. r. o., Františkánske námestie 4, Prešov,

v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Patrik Benčík, vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa , a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 18. januára 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca

2018 doručená sťažnosť , , toho času

v Ústave na výkon väzby Košice (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou

BENČÍK & PARTNERS ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA, s. r. o., Františkánske

námestie 4, Prešov, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Patrik Benčík, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 18. januára

2018 (ďalej len „namietané uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené väzobné

trestné stíhanie pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny

podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) a iných, pričom sťažovateľ bol do väzby vzatý uznesením

Špecializovaného trestného súdu, pracoviska Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný

trestný súd“) sp. zn. z 15. októbra 2017 z dôvodu podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“). Sťažovateľ adresoval 21. decembra 2017 špecializovanému trestnému súdu

žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu a súčasne podľa § 80 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku navrhol nahradiť jeho väzbu zárukou dôveryhodnej osoby. Špecializovaný trestný

súd uznesením sp. zn. z 3. januára 2018 rozhodol o jeho prepustení z väzby

na slobodu „z dôvodu, že o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu o vznesení obvinenia zo

dňa 13.10.2017 nebolo rozhodnuté v čase rozhodovania Špecializovaného trestného súdu“.

Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

(ďalej len „prokurátor“) napadol sťažnosťou prvostupňové rozhodnutie špecializovaného

trestného súdu, pričom najvyšší súd o tejto sťažnosti rozhodol namietaným uznesením,

ktorým rozhodnutie špecializovaného trestného súdu o prepustení sťažovateľa z väzby

na slobodu zrušil, žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol a jeho väzbu

nenahradil ponúknutou zárukou dôveryhodnej osoby.

3. Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu argumentuje, že namietaným

uznesením najvyššieho súdu boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46

ods. 1 a a jeho právo zaručené dohovoru. V prvom rade

namieta, že konanie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby nezodpovedalo požiadavke

urýchleného rozhodovania väzobných vecí, keďže podľa jeho vyjadrenia od podania

žiadosti o prepustenie z väzby do dňa doručenia namietaného uznesenia sťažovateľovi

uplynula lehota až štyridsaťjeden dní. Sťažovateľ ďalej dôvodí, že sa podľa jeho názoru

najvyšší súd v namietanom uznesení náležitým spôsobom nevysporiadal s jeho

relevantnými námietkami proti zotrvaniu jeho osoby vo väzbe, ktoré prezentoval v podanej

žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Takisto predostiera tvrdenie, že mu bolo

zo strany orgánov činných v trestnom konaní bez relevantných dôvodov znemožnené

nahliadnuť do podstatných častí spisového materiálu, pričom najvyšší súd sa s jeho

námietkou nijako nevysporiadal. Sťažovateľ súčasne dodáva, že dôvodom nezákonnosti

jeho väzby je aj skutočnosť, na ktorú poukázal vo svojom rozhodnutí samotný

špecializovaný trestný súd, a síce, že „prokurátor rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti

uzneseniu o vznesení obvinenia až 05.01.2018 (t.j. až po takmer 3 mesiacoch od jej

podania)“.

4. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

v jeho veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv

podľa , a a jeho práva podľa

dohovoru namietaným uznesením najvyššieho súdu, označené rozhodnutie zrušil a vrátil

vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal mu tiež primerané finančné

zadosťučinenie v sume 10 000 €.

II.

5. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov

konania.

7. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti predostrel námietku porušenia jeho základných

práv zaručených , a a jeho práva zaručeného

čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktoré mali byť podľa jeho názoru porušené v rámci väzobného

rozhodovania najvyššieho súdu o jeho žiadosti o prepustenie z väzby v druhom stupni.

8. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

9. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta porušenie základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa . Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu

právo na osobnú slobodu je garantované , ods. 2 a 5 a je v ňom

obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj

jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas

konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou.

Obsah označeného ustanovenia korešponduje právam vyplývajúcim z dohovoru

(napr. , , , ). Pokiaľ ide o vzťah

ustanovenia a ustanovení a 5 týkajúcich sa špecificky

základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,

v ktorej konštatoval, že zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty

základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch

pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie

spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe (čo platí

aj vo vzťahu k uvedenému čl. 5 ods. 4 dohovoru), a preto sú na konanie a rozhodovanie

súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia a 5 o osobnej

slobode, a nie všeobecné ustanovenie (analogicky napr. ,

). Na základe uvedených skutočností ústavný súd v tejto časti sťažnosť

sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným uznesením najvyššieho

súdu v konaní o väzbe a obsahom .

10. Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že proti sťažovateľovi je vedené

väzobné trestné stíhanie pre zločiny založenia, zosnovania a podporovania zločineckej

skupiny podľa , skrátenia dane a poisteného podľa ,

ods. 2 písm. c) a ods. 4 a legalizácie príjmov z trestnej činnosti podľa

§ 233 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. c) a ods. 4 písm. a) a c) Trestného

zákona. Sťažovateľ s ostatnými spoluobvinenými bol vzatý do väzby uznesením

špecializovaného trestného súdu z 15. októbra 2017 z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)

. Prostredníctvom svojho obhajcu doručil 21. decembra 2017

špecializovanému trestnému súdu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. Uznesením

z 3. januára 2018 špecializovaný trestný súd rozhodol o jeho prepustení z väzby na slobodu

bez skúmania existencie väzobných dôvodov s odôvodnením, že do dňa rozhodovania

špecializovaného trestného súdu nebolo rozhodnuté o jeho sťažnosti podanej proti

uzneseniu o vznesení obvinenia. Na základe sťažnosti prokurátora podanej proti uvedenému

rozhodnutiu rozhodol najvyšší súd namietaným uznesením o zrušení príslušného výroku

prvostupňového rozhodnutia týkajúceho sa sťažovateľa, o zamietnutí jeho žiadosti

o prepustenie z väzby, o nenahradení jeho väzby dohľadom probačného a mediačného

úradníka a o neprijatí ponúknutej záruky dôveryhodnej osoby.

11. Porušenie svojho práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru

sťažovateľ odôvodňuje porušením požiadavky urýchlenosti rozhodovania o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby, namietajúc, že od podania jeho žiadosti o prepustenie z väzby do dňa

doručenia namietaného uznesenia sťažovateľovi, resp. jeho obhajcovi uplynula doba

štyridsaťjeden dní, ktorú považuje za neakceptovateľnú. Podľa konštantnej judikatúry

ústavného súdu súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky

(okrem iného) na rýchlosť tohto preskúmania. Rovnako to platí aj v prípade osobitného typu

väzobného konania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti o prepustenie z väzby

a rozhodovanie o predĺžení. Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou

(v rámci ktorej sa zaoberal požiadavkou urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie

z väzby z hľadiska , 2 a 5 a tiež z hľadiska dohovoru) už

v minulosti uviedol, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo

urýchlenosti rozhodovania posudzujú podľa všetkých okolností prípadu. V zásade však

požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17

ods. 2 a 5 , resp. dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale

na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla zodpovedá lehota konania nepresahujúca

na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca ().

12. Hneď v úvode ústavný súd poznamenáva, že sa v zmysle petitu, ktorý sťažovateľ

v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu formuloval a ktorým je ústavný súd viazaný,

mohol zaoberať iba väzobným konaním o žiadosti sťažovateľa na druhom stupni, teda

pred najvyšším súdom, keďže v petite sťažnosti sťažovateľ označil ako porušovateľa

namietaných práv výlučne najvyšší súd. Z obsahu sťažnosti a jednotlivých príloh vyplýva,

že od predloženia odôvodnenia sťažnosti prokurátora, ktorú tento podal proti

prvostupňovému rozhodnutiu (odôvodnenie predložil prokurátor v určenej zákonnej lehote

troch dní), teda od 8. januára 2018, keď bolo pre najvyšší súd reálne možné pristúpiť

k rozhodovaniu o žiadosti sťažovateľa, do dňa doručenia namietaného uznesenia

najvyššieho súdu obhajcovi sťažovateľa, teda do 6. februára 2018, uplynula doba

dvadsaťdeväť dní.

13. V zmysle judikatúry citovanej v bode 11 odôvodnenia tohto uznesenia je doba

nepresahujúca na jednom stupni konania lehotu jedného kalendárneho mesiaca z hľadiska

záruk poskytovaných namietanými a dohovoru štandardne

akceptovateľná. Tak ako to vyplýva z predchádzajúceho bodu rozhodnutia v posudzovanom

prípade sťažovateľa, skutočná dĺžka druhostupňového väzobného konania odporúčanú

lehotu jedného mesiaca nepresiahla. Vzhľadom na uvedené ústavný súd kvalifikuje

sťažnosť sťažovateľa v označenej časti ako zjavne neopodstatnenú.

14. Sťažovateľ považuje namietané uznesenie najvyššieho súdu za svojvoľné

a arbitrárne, tvrdiac, že sa najvyšší súd vôbec nevysporiadal s jeho relevantnými

námietkami prezentovanými v uplatnenej žiadosti o prepustenie z väzby, s ktorými

sťažovateľ súčasne oboznámil aj ústavný súd.

15. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z ,

podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ). Ústavný

súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , ).

16. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného uznesenia najvyššieho

súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré

najvyšší súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či malo, resp. nemalo byť

žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby vyhovené. Úloha ústavného súdu sa v danom

prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa najvyšší súd s právne relevantnou

argumentáciou sťažovateľa vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či je tak odôvodnenie

jeho rozhodnutia ústavnoprávne akceptovateľné.

17. Najvyšší súd v namietanom uznesení pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia

špecializovaného trestného súdu posudzoval splnenie jednak formálnych, ako aj

materiálnych podmienok väzby sťažovateľa. V intenciách námietok sťažovateľa

obsiahnutých v žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu najvyšší súd k splneniu

hmotnoprávnych predpokladov väzby, a síce že zistené skutočnosti nasvedčujúce tomu, že

skutky, pre ktoré je trestné stíhanie vedené, boli spáchané, majú znaky trestného činu

a existuje dôvodné podozrenie, že ich spáchal sťažovateľ (ako aj ostatní spoluobvinení),

poukázal na vykonané dokazovanie („Zo spisov je zrejmé, že orgány prípravného konania

od vznesenia obvinenia vykonali procesné úkony, na ktoré je v napadnutom uznesení

poukázané. Okrem toho tieto orgány vykonali domové prehliadky a prehliadky iných

priestorov, vydanie vecí, zvukové záznamy telekomunikačnej prevádzky a ich prepisy,

výsluchy obvinených a znalecké posudky, bankové výpisy, elektronické kontrolné výkazy

od viacerých spoločností, previerky fyzických a právnických osôb, rámcové zmluvy

o poskytovaní služieb, faktúry, objednávky, správy od finančného riaditeľstva prehľad

vzťahov a finančných tokov medzi spoločnosťami.“), ako aj na výsledky daňových kontrol

vykonaných príslušnými daňovými orgánmi. V nadväznosti na uvedené najvyšší súd

uviedol, že „dospel k záveru, že dôkazy založené v spise preukazujú aj v tomto štádiu

trestného konania také zistené skutočnosti, ktoré nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo

začaté trestné stíhanie, boli spáchané, majú znaky trestných činov a sú dôvody

na podozrenie, že tieto skutky mali spáchať aj obvinení , ,

a “. Najvyšší súd teda skonštatoval, že dôkazy vykonané

orgánmi činnými v trestnom konaní jasne prezentujú dôkaznú situáciu v rozsahu

podporujúcom splnenie príslušného aspektu materiálnych podmienok väzby.

18. V rámci posúdenia splnenia ďalšieho z aspektov hmotnoprávnych podmienok

väzby poukázal najvyšší súd na skutočnosti, ktoré podľa jeho názoru u sťažovateľa (ako aj

u ostatných spoluobvinených) opodstatňujú dôvodnú obavu z pokračovania v trestnej

činnosti. Najvyšší súd tu poukázal na osobitné okolnosti vyšetrovanej trestnej činnosti, a to

na jej organizovaný charakter, jej závažnosť, závažnosť spôsobeného následku,

sofistikovanosť jej páchania, ako aj na dlhší časový rámec jej páchania.

19. Vo vzťahu k dôvodom, ktoré viedli špecializovaný trestný súd k prepusteniu

sťažovateľa z väzby na slobodu, bez skúmania existencie väzobných dôvodov najvyšší súd

konštatoval, že toto formálne – procesné pochybenie „nemá podstatný vplyv

na rozhodovanie o väzbe obvineného“. Najvyšší súd vyhodnotil uvedený postup

špecializovaného trestného súdu ako nezákonný a takto dôvodil: „Najvyšší súd pripomína,

že sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia zákon nepriznáva odkladný účinok.

Orgány činné v trestnom konaní môžu preto pokračovať v trestnom konaní, aj keď

uznesenie o vznesení obvinenia nenadobudlo právoplatnosť. To však neznamená, že

prokurátor s takýmto rozhodnutím môže neobmedzene vyčkávať, teda byť nečinný, pretože

tým zasahuje do zásad spravodlivého procesu a do práva obvineného na obhajobu. Teraz

namietaný prieťah konaní – rozhodovaní prokurátora, však nemá podstatný vplyv

na rozhodovanie o väzbe obvineného.“

20. K záruke dôveryhodnej osoby, ktorou sťažovateľ navrhol nahradiť jeho väzbu,

najvyšší súd uviedol, že „Manželka obvineného nedáva dostatočnú záruku, keďže stíhaných

skutkov sa mal obvinený dopustiť za trvania manželstva. Občianske združenie Nový film

pôsobí v obdobnej oblasti, v akej sa mal obvinený dopustiť činnosti, za ktorú je stíhaný.“.

21. Vychádzajúc zo skutočností uvedených v bodoch 17 až 20 odôvodnenia tohto

rozhodnutia je ústavný súd toho názoru, že najvyšší súd sa s otázkou naplnenia materiálnych

podmienok väzby sťažovateľa vysporiadal náležite a preskúmateľne. V kontexte námietok

sťažovateľa ústavný súd odkazuje na argumentáciu, ktorú prezentoval vo svojom rozhodnutí

z 3. januára 2018 aj špecializovaný trestný súd (str. 16, štvrtý odsek). V danej fáze trestného

konania pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľa sa nerozhoduje jeho o vine, resp. nevine, ale

posudzuje sa len to, či sú v danom štádiu trestného konania vo vzťahu k jeho osobe zistené

skutočnosti dostatočne odôvodňujúce podozrenie zo spáchania skutkov vyšetrovaných

trestných činov. Hĺbkové hodnotenie dôkazov je vyhradené rozhodovaniu vo veci samej

a nasleduje zásadne po ukončení dokazovania. Námietka sťažovateľa týkajúca sa prieťahov

pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, ktoré považuje

za zásadnú prekážku obmedzenia jeho osobnej slobody väzbou, stratila podľa názoru

ústavného súdu vo vzťahu k namietanému uzneseniu najvyššieho súdu, teda k rozhodovaniu

v druhom stupni, akúkoľvek relevanciu. Ako už bolo povedané, nejde o rozhodovanie

o vine, resp. nevine sťažovateľa, v hre je existencia dôvodného podozrenia. Navyše, v čase

rozhodovania najvyššieho súdu sa súdom konštatovaná dôvodnosť podozrenia opierala

o právoplatné uznesenie o vznesení obvinenia, keďže o zamietnutí predmetnej sťažnosti

bolo prokurátorom rozhodnuté už 5. januára 2018. Argumentáciu sťažovateľa, v ktorej sa

snaží spochybniť zákonnosť väzby tvrdením o nesprávnej metodike vyšetrovania, ktorú

zvolili orgány činné v trestnom konaní pri vyšetrovaní jeho trestnej veci, ústavný súd

hodnotí ako na prvý pohľad irelevantnú a účelovú, odporujúcu samotnému účelu Trestného

poriadku, tak ako je formulovaný v § 1 citovaného zákona, podľa ktorého má viesť postup

orgánov činných v trestnom konaní v rámci príslušného trestného konania k náležitému

zisteniu trestných činov. ,V trestnej veci sťažovateľa, kde je predmetom vyšetrovania

ekonomická trestná činnosť, je hlavná iniciatíva v rukách orgánov činných v trestnom

konaní, nie príslušných daňových orgánov, postupnosť krokov dôkazného procesu, a teda

metodiku vyšetrovania určujú orgány činné v trestnom konaní, ktoré sú pritom viazané

povinnosťou dospieť v záverečnom procese dokazovania k zhromaždeniu dôkazov

v kvalite spôsobilej objasniť trestnú činnosť. Pokiaľ ide o otázku proporcionality väzby

sťažovateľa, teda či by nebolo možné dosiahnuť v jeho prípade účel sledovaný väzbou

miernejším prostriedkom – ponúknutou zárukou dôveryhodnej osoby, ústavný súd sa

nestotožňuje s názorom sťažovateľa, že posúdenie najvyššieho súdu v danej otázke je

povrchné a formálne. Podľa názoru ústavného súdu je záver najvyššieho súdu síce stručný,

avšak na prvý pohľad dostatočne výpovedný a zároveň logický.

22. Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu prezentuje aj špecifické

námietky o porušení jeho práva na obhajobu, keď ako „Obvinený nebol konfrontovaný

s odposluchmi telekomunikačnej prevádzky, ktoré podľa vyšetrovacieho spisu podliehajú

režimu utajenia (viď utajovaná Príloha č. 8 zväzok 2 a utajovaná Príloha č. 1 zväzok 1, 2 ).

Obhajcovi obvineného pri nahliadnutí do vyšetrovacieho spisu dňa 08.12.2017 nebolo

rovnako umožnené nahliadnuť do utajovaných príloh vyšetrovacieho spisu.“. V takomto

postupe orgánov činných v trestnom konaní vidí sťažovateľ porušenie zásady rovnosti

zbraní, a teda v konečnom dôsledku aj porušenie jeho základného práva zaručeného čl. 17

ods. 2 a jeho práva zaručeného dohovoru. Ústavný súd je toho názoru, že

obmedzený prístup obvineného k určitým dôkazným materiálom tvoriacim súčasť

vyšetrovacieho spisu, neznamená automaticky bez ďalšieho porušenia práva obvineného

na obhajobu, resp. v prípade väzobného trestného stíhania základného práva zaručeného

a práva zaručeného dohovoru. Takéto obmedzenie

dočasného charakteru v počiatočnom štádiu trestného stíhania vedeného vo veci sťažovateľa

je totiž vyvážené verejným záujmom na objasnení závažnej a rozsiahlej trestnej činnosti

a v jeho kontexte záujmom na utajení určitých policajných metód a na efektívnom vedení

vyšetrovania. Nemenej dôležitou okolnosťou podporujúcou takýto záver je skutočnosť, že

predmetné utajené dokumenty nepredstavovali vo veci sťažovateľa jediný a výlučný dôkaz,

o ktorý by sa opieralo uznesenie o vznesení obvinenia, a z ktorého vychádzali súdy

pri rozhodovaní o väzbe. Väzobné rozhodnutia v trestnej veci sťažovateľa totiž podrobne

odkazujú na celý komplex iných dôkazov vytvárajúcich podľa názoru konajúcich súdov

podklad pre dôvodnosť podozrenia ako jeden z materiálnych predpokladov väzby

sťažovateľa. Ústavný súd je teda toho názoru, že označený postup orgánov činných

v trestnom konaní za uvedených okolností nepredstavoval neodôvodnený zásah do práva

sťažovateľa na obhajobu, a teda do jeho základného práva zaručeného

a jeho práva zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru (obdobne pozri rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva vo veci Podeschi proti San Marínu, sťažnosť č. 66357/14 ).

23. Ďalšou osobitnou námietkou sťažovateľa, ktorú prezentuje v sťažnosti

adresovanej ústavnému súdu, je jeho tvrdenie, že „od vzatia do väzby ani raz nevypovedal

vo veci samej za prítomnosti obhajcu, hoci bol už 2,5 mesiaca vo väzbe a napriek tomu, že

vyšetrovateľ vykonal v danej veci vyše 30 výsluchov spoluobvinených a napriek tomu, že

v údajnej hierarchickej štruktúre obvinených figuruje na 4. pozícii“. Ústavný súd bez toho,

aby pristupoval k overeniu pravdivosti tohto tvrdenia sťažovateľa, poukazuje predovšetkým

na to, že v danej veci je predmetom jeho prieskumu rozhodovanie o väzbe sťažovateľa,

v rámci ktorého rozhodovania bol, tak ako to vyplýva z prvostupňového rozhodnutia

špecializovaného trestného súdu z 3. januára 2018 (pozri s. 12, štvrtý odsek ), sťažovateľ

riadne vypočutý sudcom pre prípravné konanie v prítomnosti svojho obhajcu, keď mal

možnosť, ktorú aj sťažovateľ využil, vyjadriť sa k jednej z materiálnych podmienok väzby,

teda k dôvodnosti podozrenia zo spáchania vyšetrovaných trestných činov. Za okolností,

keď ide o počiatočnú fázu trestného konania, ktorého predmetom vyšetrovania je rozsiahla

trestná činnosť (101 skutkov a 63 obvinených), keď súčasne úkony vykonané v rámci

označenej počiatočnej fázy v globále nasvedčujú plynulosti konania (pozri rozhodnutie

špecializovaného trestného súdu z 3. januára 2018, s. 15, prvý odsek) a keď bol sťažovateľ

pri rozhodovaní o jeho väzbe riadne vypočutý konajúcim súdom v prítomnosti svojho

obhajcu, a to aj k otázke dôvodnosti podozrenia, sa ústavnému súdu nejaví sťažovateľovo

tvrdenie ako také, ktoré by mohlo mať zásadný vplyv na posúdenie otázky ústavnosti

rozhodovania o väzbe sťažovateľa.

24. Ústavný súd konštatuje, že právne závery najvyššieho súdu opierajúce sa

o aplikáciu relevantnej právnej úpravy korešpondujú so skutkovými zisteniami, a tieto

zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových

okolností významných pre rozhodovanie o väzobnej otázke. Ústavný súd je toho názoru, že

najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia relevantným otázkam formulovaným

sťažovateľom v uplatnenej žiadosti o prepustenie z väzby poskytol zrozumiteľnú a náležitú

odpoveď.

25. Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci

rozhodujúceho najvyššieho súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom

označených článkov a dohovoru ( a ,

dohovoru), preto sťažnosť odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

26. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o sťažnosti sťažovateľa potrebné

rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. mája 2018