Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 29/2015

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-68

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2015

v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudkýň Jany Baricovej a Ivetty

Macejkovej (sudkyňa spravodajkyňa) v konaní o sťažnosti M. T., zastúpeného JUDr. Evou

Mišíkovou, Advokátska kancelária, Laurinská 2, Bratislava, Mgr. Markom Parom,

Advokátska kancelária, Šancová 48, Bratislava, a Mgr. Petrom Agalarevom, Advokátska

kancelária, Adámiho 26, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa

, 2 a 5 a a práv podľa

písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 15. apríla 2014, takto

rozhodol:

1. Základné práva M. T. podľa , 2 a 5

a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 15. apríla 2014 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 15. apríla 2014 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. M. T. n e p r i z n á v a finančné zadosťučinenie.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2014

doručená sťažnosť M. T. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa , 2 a 5, a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, čl.

8 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Špecializovaného trestného súdu (ďalej aj „špecializovaný súd“) sp. zn.

28/2013 z 3. apríla 2014 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 15. apríla 2014.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 12. apríla 2013 bolo voči sťažovateľovi

vznesené obvinenie pre trestný čin vraždy formou účastníctva podľa § 10 ods. 1 písm. b),

a a v znení zákona

č. (ďalej len „“).

Uznesením špecializovaného súdu sp. zn. 28/2013 z 20. septembra 2013 bol

sťažovateľ vzatý do väzby podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) s poukazom na

z dôvodov uvedených v a .

Špecializovaný súd zároveň týmto uznesením rozhodol podľa § 81 ods. 1 Trestného

poriadku o neprijatí ponuky peňažnej záruky a nenahradení väzby obvineného dohľadom

probačného a mediačného úradníka podľa a .

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 9. októbra 2013 bola podľa

zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu

špecializovaného súdu sp. zn. 28/2013 z 20. septembra 2013 ako nedôvodná.

Dňa 20. marca 2014 podal prokurátor návrh na predĺženie lehoty väzby podľa § 76

ods. 2 a 4 o 6 mesiacov a 7 dní, t. j. do 25. októbra 2014, z dôvodov

uvedených v a .

Uznesením špecializovaného súdu sp. zn. 28/2013 z 3. apríla 2014 bola predĺžená

lehota väzby obvineného do 25. októbra 2014 z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) a b)

a podľa a bolo

rozhodnuté o nenahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Uvedeným

uznesením bola podľa zamietnutá žiadosť obvineného

o prepustenie z väzby a súd neprijal ponuku peňažnej záruky sťažovateľa podľa § 81 ods. 1

.

Namietaným uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 15. apríla 2014

bola podľa sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu

špecializovaného súdu zamietnutá ako nedôvodná.

V spise špecializovaného súdu sp. zn. 28/2013, ktorý si ústavný súd vyžiadal

a ktorý bol ústavnému súdu doručený 8. decembra 2014, sa nenachádzalo zažurnalizované

rozhodnutie týkajúce sa väzby sťažovateľa v čase po 25. októbri 2014. Dopytom na

špecializovanom súde bolo zistené, že 25. septembra 2014 bola v predmetnej veci

sťažovateľa podaná obžaloba pre trestný čin vraždy formou účastníctva podľa § 10 ods. 1

písm. b) a a a a vec je vedená pod sp. zn. BB-

.

O ďalšom trvaní väzby obžalovaného sťažovateľa bolo rozhodnuté uznesením

predsedu senátu Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica,

sp. zn. z 9. októbra 2014 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 16. októbra 2014.

3. Sťažovateľ odôvodňuje porušenie , a ,

ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že označené všeobecné súdy „nerozhodli na základe

všetkých relevantných skutkových a právnych okolností“, a poukazuje na skutkové okolnosti

a rozpory v tvrdeniach svedkov.

Sťažovateľ uvádza:

„Je zarážajúce, že sa súdy pri posudzovaní dôvodnosti podozrenia nezaoberali

dôvodom pre ktorý mi prokurátor na moje vlastné náklady neumožnil vyšetrenie na

polygrafe a zamietol moje žiadosti o povolenie vstupu znalcov do ústavu na výkon väzby,

ani mojim obhajcom nedovolil v celom zákonnom rozsahu klásť otázky za účelom

odstránenia rozporov vo výpovediach svedka D. V. Za najzávažnejšie v postupe orgánov

činných v trestnom konaní považujem to, že so zreteľom na obsah mojej výpovede zo 4. 10.

2013, v ktorej odmietam obvinenie zo skutku, ktorý som nespáchal a napriek tak závažným

rozporom vo výpovediach už spomenutých svedkov a obvineného J. F., vyšetrovateľ

nevykonal mnou navrhované konfrontácie s týmito rozhodujúcimi svedkami a obvineným.

Na podporenie svojich tvrdení o tendenčnosti vedenia vyšetrovania uvádzam, že napriek

závažným rozporom v podstatných častiach výpovede svedka D. V. a J. B., jednak k svojim

predchádzajúcim tvrdeniam ako aj v ich vzájomných tvrdeniach im zo strany vyšetrovateľa

ani prokurátora NEBOLA položená ani jedna jediná otázka s cieľom odstránenia rozporov,

hoci som predložil písomne vyšetrovateľovi nasledovné návrhy na doplnenie

dokazovania...“

V tomto postupe vidí porušenie základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3

.

Namieta, že vyšetrovateľ vykonáva dôkazy k viacerým skutkom skupiny obvinených,

ktoré sa na sťažovateľa nevzťahujú, a nevykonáva dôkazy, ktoré v priebehu vyšetrovania

navrhol sťažovateľ.

„Sudca pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská

Bystrica pri rozhodovaní o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania mojej väzby

ignoroval a nezaoberal sa tým, že vyšetrovateľ od októbra 2013 nesplnil povinnosti, ktoré

mu boli uložené ešte uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

zo dňa 9. 10. 2013, ktorým bola v mojej trestnej veci orgánom činným

v trestnom konaní uložená povinnosť (strana 8) prednostne a urýchlene (§ 2 odsek 6, § 76

odsek 1, 2 ) všetkými dostupnými prostriedkami napríklad aj opätovnými

výsluchmi svedkov svedčiacich v prospech i neprospech obvineného, dôsledným

odstránením rozporov v ich výpovediach a ich konfrontáciami, ako aj konfrontáciou

s obvineným preveriť vierohodnosť dôkazov, ktoré svedčia v neprospech obvineného

a vyrovnať sa s obhajobnými námietkami obvineného, ktoré prostredníctvom obhajcu

podrobne uviedol v písomnom podaní doručenom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky 16. 7. 2013 na stranách č. 187 až 212...

Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 15. 4. 2014, ktorým podľa

písmeno c) bola zamietnutá moja sťažnosť proti vyššie

uvedenému uzneseniu sudcu pre prípravné konanie, je formálne a evidentne v ňom

absentujú odpovede na viacero mojich podstatných a konkrétnych námietok, uvedených

v sťažnosti, a preto nie je odôvodnené, lebo neobsahuje preskúmateľné dôvody, na ktorých

je založené.“

V sťažnosti ďalej sťažovateľ pomerne rozsiahlo uvádza dôvody, pre ktoré nesúhlasí

s rozhodnutím o útekovej väzbe a kolúznej väzbe, pričom uvádza skutkové okolnosti, ktoré

majú podľa jeho názoru vyvrátiť existenciu dôvodov väzby.

Ďalej uvádza: „Z výrokovej časti uznesenia o vznesení obvinenia vyplýva, že skutok

som mal spáchať v presne nezistenom čase v období mesiacov júl a august roku 1999.

Podľa písmeno b) číslo v znení účinnom v čase

spáchania skutku, trestnosť činu zaniká uplynutím premlčacej lehoty, ktorá je desať rokov,

ak je horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody najmenej desať rokov, pričom

premlčanie trestného stíhania sa podľa odseku 2 označeného sa

prerušuje a) vznesením obvinenia pre trestný čin, o premlčanie ktorého ide, ako aj po ňom

nasledujúcimi úkonmi policajného orgánu, vyšetrovateľa, prokurátora alebo súdu

smerujúcimi k trestnému stíhaniu páchateľa, alebo b) ak páchateľ spáchal v premlčacej

dobe trestný čin nový, na ktorý tento zákon ustanovuje trest rovnaký alebo prísnejší.

V predmetnom trestnom konaní plynula premlčacia doba od mesiaca júl 1999 v trvaní 10

(desať) rokov a to bez prerušenia premlčania trestného stíhania. Obvinenie mi tak ako som

uviedol vyššie bolo vznesené až dňa 12. 4. 2013.

Na oprávnenosti argumentácie zánikom trestnosti skutku premlčaním nemení nič ani

ustanovenie (zákona číslo ), ktorého

účinnosť bola pozastavená počnúc dňom 4. 7. 2013 uznesením Ústavného súdu SR, sp. zn.

.“

K dôvodom väzby sťažovateľ uviedol: „Ako už bolo vyššie uvedené, do väzby som

bol vzatý z dôvodu podľa V počiatočnom štádiu väzby mi

zo strany Krajskej prokuratúry v Košiciach a príslušných súdov bolo vyčítané, že som sa

sporadicky zdržiaval v Maďarskej republike a že táto skutočnosť opodstatňuje obavu

z môjho úteku po prípadnom prepustení na slobodu.

Okresný súd v uznesení z 20. 12. 2013 a ani Krajský súd v napadnutom uznesení

z 8. 1. 2014 už toto vôbec neuvádza.

V tejto súvislosti chcem uviesť, že v mesiaci november 2011 som bol prepustený

z výkonu trestu odňatia slobody. Neboli mi uložené žiadne obmedzenia. Podotýkam, že až

do môjho zadržania dňa 17. 10. 2012 sa voči mne neviedlo žiadne trestné stíhanie...

Krajský súd v uznesení sp. zn. uviedol, že naďalej trvajú dôvody väzby

podľa , pretože mi hrozí v prípade uznania viny uloženie

vysokého alebo výnimočného trestu. Krajský súd vôbec nereagoval na mnou uvádzanú

skutočnosť, že dňa 17. 10. 2012 som sa sám a dobrovoľne dostavil na procesný úkon na OR

PZ v Michalovciach. Podotýkam, že na základe predvolania policajta, ktoré som zákonom

predpísaným spôsobom prevzal.

Už z uvedeného dôvodu samého osebe nemôžu obstáť dôvody útekovej väzby. Nemám

vedomosť ani o tom, že by súdy v inej podobnej veci zistili dôvody väzby podľa § 71 ods. 1

písm. a) , teda keď sa dotyčná osoba dobrovoľne dostaví na policajnú stanicu a

súdy by následne konštatovali dôvody útekovej väzby a tento záver by dookola opakovali

počas 15 mesiacov bez toho, aby pribudol akýkoľvek relevantný poznatok o snahe ujsť

a podobne... V mojom prípade neexistujú konkrétne skutočnosti nasvedčujúc tomu, že hrozí

útek, alebo skrývanie sa. Nikdy v minulosti som takto nekonal a ani v budúcnosti takto

konať nebudem.“

Sťažovateľ ďalej poukázal na judikatúru „ESĽP vo veciach Wemhoff v. Nemecko,

Neumeister v. Rakúsko, Stogmuller v. Rakúsko a Letellier v. Francúzsko“ a na nálezy

ústavného súdu „sp. zn. , sp. zn. “.

Ďalej sťažovateľ uviedol: „mám za to, že Krajský súd nerešpektoval relevantné

princípy a zásady, ktorými sa riadi ESĽP pri posudzovaní dôvodnosti väzby a jej trvania,

pretože v predmetnom prípade dôsledne neskúmal skutočnosti svedčiace pre a proti

ďalšiemu trvaniu väzby.

Čo sa týka doplnenia znaleckého dokazovania (psychológa, psychiatra) je potrebné

uviesť, že znalecké dokazovanie týkajúce sa svedkov bolo navrhnuté obhajobou. Za daných

okolností sa stalo to, že súd akceptoval návrh obhajoby a následne tento návrh použil

ako dôvod na ďalšie trvanie väzby. Naozaj netuším, ako môže súvisieť dôvodnosť útekovej

väzby so znaleckým dokazovaním týkajúcim sa svedkov.

Čo sa týka opakovaného znaleckého dokazovania vo vzťahu k obžalovaným

(psychológia, psychiatria), takéto dokazovanie mohol súd nariadiť už omnoho skôr a nie

na záver dokazovania. Opäť si však dovolím tvrdiť, že znalecké dokazovanie nie je dôvod

na ďalšie trvanie väzby... Krajský súd na margo ponúknutých záruk v podobe písomného

sľubu, probačným dohľadom a peňažnou zárukou uviedol, že nezistil výnimočné okolnosti

prípadu. Podľa môjho názoru výnimočné okolnosti spočívajú v tom, že som sa sám

a dobrovoľne dostavil na základe predvolania na policajnú stanicu, kde ma zatkli,

obvinenie vo vzťahu k mojej osobe je založené skutočne na spochybnenej výpovedi jediného

svedka – K., ktorý o skutku z r. 2001 začal vypovedať až v r. 2012, dokazovanie sa chýli

k záveru a nevyprodukovalo žiadne objektívne nespochybniteľné dôkazy proti obžalovaným,

tobôž voči mne. Skôr naopak, dokazovaním sa podarilo vyvrátiť mnohé tvrdenia tohto

jediného svedka N. P. ... Trestné stíhanie a teda aj väzba je výlučne založená na tvrdení P.,

že som sa mu mal zdôveriť... Krajský súd namiesto toho, aby poskytol primeranú odpoveď

na mnou uvedené argumenty o rozptýlení dôvodného podozrenia, si osvojil nič nehovoriaci

výrok okresného súdu, že dôvodné podozrenie zodpovedá danému štádiu trestného konania.

K znaleckému dokazovaniu týkajúceho sa aj svedka P. podotýkam, že problém

spočíva v tom, že každý znalec má k dispozícii prítomnosť posudzovaného a minulosť

skutku, ktorá sa už nevráti a ak nej sa môže viac-menej priblížiť, ale nie dostať. Preto si

nemôže byť súdny znalec už z povahy veci istý stopercentnosťou svojich záverov.

Navyše, keď dôkazy týkajúce sa mojej osoby závisia od jedného (tvrdenie P.), počet

dôkazov (znalecké expertízy) nezvyšuje, ani neznižuje pravdepodobnosť činu, lebo celá ich

hodnota spočíva práve v hodnote tohto jedného, od ktorého závisia.

Z uvedeného vyplýva, že znalecké dokazovanie a ich závery neovplyvnia podstatným

spôsobom mieru dôvodného podozrenia.“

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

«Uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica sp. zn.

28/2013 dňa 3. 4. 2014 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 15. 4. 2014, ktorými bolo právoplatne rozhodnuté I)

o predĺžení lehoty väzby podľa , II) nenahradení väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 odsek 1 písmeno c) Trestného

poriadku, III) zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby podľa § 79 odsek 3 Trestného

poriadku, IV)neprijatí peňažnej záruky podľa , bolo:

- porušené základné právo M. T. na osobnú slobodu garantované čl. 17 ods. 1, 2, 5

a , ods. 3, ods. 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a bolo

- porušené právo M. T. na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 odsek 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a bolo

- porušené právo M. T. na obhajobu podľa .

Podľa zákona číslo o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov zrušuje Ústavný súd

Slovenskej republiky uznesenie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská

Bystrica, sp. zn. zo dňa 3. 4. 2014 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. zo dňa 15. 4. 2014.

Podľa písmeno c) zákona číslo o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov Ústavný súd

Slovenskej republiky prepúšťa obvineného M. T. z väzby.

Podľa , zákona číslo o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, boli nedôvodnými

obmedzeniami sťažovateľa počas výkonu väzby porušené jeho základné práva zaručené

článkami č. 8, 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, za čo sa mu

priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- Eur.»

5. Ústavný súd uznesením č. k. -35 z 21. januára 2015 prijal sťažnosť

sťažovateľa na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jeho základných práv

podľa , 2 a 5 a a práv podľa , ods. 3 a 4

dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 15. apríla 2014.

6. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie sa k sťažnosti vyjadrila predsedníčka

najvyššieho súdu podaním z 10. februára 2015, ktoré bolo ústavnému súdu doručené

11. februára 2015. Vo svojom stanovisku predsedníčka najvyššieho súdu uviedla: „Ústavnú

sťažnosť... považuje Najvyšší súd za vecne neopodstatnenú a napriek jej prijatiu na ďalšie

konanie ju navrhuje odmietnuť. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je formálne ani

nedôvodné, naopak reaguje na všetky podstatné okolnosti týkajúce sa väzby sťažovateľa.

Súd rozhodujúci o väzbe vo fáze prípravného konania je oprávnený skúmať dôvodnosť

podozrenia zo spáchania konkrétneho trestného činu a jeho pretrvávanie, nie je ale

oprávnený dávať záväzné pokyny na obsah a rozsah dokazovania, ktoré sa má vykonať.

Zároveň poukazujeme na to, že názor sťažovateľa o premlčaní jeho trestného

stíhania je mylný. V danom prípade platí dvadsaťročná doba (§ 67 ods. 1 psím. a/ Tr. zák. v

znení účinnom v čase spáchania činu), keďže sťažovateľovi je možné za stíhaný trestný čin

uložiť výnimočný trest.

V súlade s Najvyšší súd súhlasí s upustením od

verejného ústneho pojednávania.“

7. Právnym zástupcom sťažovateľa bolo vyjadrenie najvyššieho súdu odoslané faxom

a poštou a na vyjadrenia najvyššieho súdu reagoval sťažovateľ svojím stanoviskom

z 11. februára 2015. Sťažovateľ uviedol: „Po oboznámení sa s obsahom vyjadrenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. -34 uvádzam, že je po obsahovej

stránke veľmi formálne, všeobecné, pričom absentujú vyjadrenia ku konkrétnym

sťažnostným tvrdeniam v rozsahu, v ktorom bola sťažnosť M. T. prijatá na ďalšie konanie

a je v súčasnosti vedená pod sp. zn. . Jednotlivé argumenty sťažovateľa sú

pritom v sťažnosti podrobne odôvodnené a nakoľko neboli vo vyjadrení Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky jednotlivo namietané, dovoľujem si v celom rozsahu odkázať na

odôvodnenie sťažnosti M. T. Záverečné konštatovanie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v predmetnom vyjadrení o mylnom názore Sťažovateľa ohľadom premlčania

trestného stíhania, taktiež vôbec nereaguje na podrobnú argumentáciu pod bodom VI.

sťažnosti, na znenie ktorého v celku odkazujem.“

Sťažovateľ v závere vyjadrenia oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania vo veci.

8. Ústavný súd upustil so súhlasom všetkých účastníkov konania podľa § 30 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) od ústneho pojednávania v danej veci,

pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

12. Podľa od ústneho pojednávania môže

ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustiť, ak od tohto pojednávania nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci.

13. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

14. Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,

v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie , ústavného

zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou

nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd môže priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

15. Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

16. Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

17. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom... c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie

slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie

zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné

zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

18. Podľa trestnosť činu zaniká uplynutím premlčacej

doby, ktorá je

a) dvadsať rokov, ak ide o trestný čin, za ktorý tento zákon v osobitnej časti

dovoľuje uložiť výnimočný trest,

b) desať rokov, ak je horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody najmenej desať

rokov.

19. Podľa kto iného úmyselne usmrtí, potresce sa

odňatím slobody na desať až pätnásť rokov.

Podľa odňatím slobody na dvanásť až pätnásť rokov

alebo výnimočným trestom sa páchateľ potresce, ak spácha čin uvedený v odseku 1

b) obzvlášť surovým alebo trýznivým spôsobom,

h) v úmysle získať majetkový prospech alebo v úmysle zakryť alebo uľahčiť iný

trestný čin alebo z inej obzvlášť zavrhnutiahodnej pohnútky.

20. Podľa prvej vety policajt, prokurátor, sudca pre

prípravné konanie a súd sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody

väzby trvajú, alebo či sa zmenili. Sudca pre prípravné konanie tak koná iba pri rozhodovaní

o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby alebo o zmene dôvodov väzby a pri

rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby podľa odseku 3. ...

21. Podstatou sťažnosti sťažovateľa v rozsahu, v akom bola prijatá na ďalšie konanie,

je namietané porušenie základných práv podľa , 2 a 5 a

a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru rozhodnutím najvyššieho súdu

v konaní o predĺženie väzby. Sťažovateľ tvrdí, že vzhľadom na tvrdenia uvedené v sťažnosti

nemôžu obstáť dôvody väzby a že trestné stíhanie bolo v predmetnej veci už premlčané.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2

a ods. 5 a , ods. 3 a 4 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 15. apríla 2014

22. Ústavný súd konštatuje, že z vyplýva neodmysliteľná súvislosť

medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen

pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je

zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať

ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto

konštatáciou úzko súvisí aj obsah základných práv vyplývajúcich z čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5

, ktorého súčasťou je aj oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností

svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe

konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (m. m. ,

, , ).

23. Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného.

Keďže ide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti

a zákonnosti (m. m. ). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného

súdu dbať o to, aby doba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú hranicu. Na tento účel

patrí všeobecnému súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť

existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu

neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach

o väzbe. Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc na

rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní

pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnej

slobody, akým je väzba obvineného (, ).

24. Podľa slovenského práva v prípade dlhšie trvajúcej väzby pre oprávnenosť jej

ďalšieho trvania musia byť splnené štyri podmienky. Po formálnej stránke musí existovať

uznesenie o vznesení obvinenia, po materiálnej stránke sa vyžaduje existencia

kvalifikovaného podozrenia zo spáchania skutku, pre ktorý je vznesené obvinenie, musí

existovať niektorý z väzobných dôvodov podľa a napokon

musí byť splnená podmienka, aby orgány činné v trestnom konaní vo veci samej

postupovali s osobitnou starostlivosťou a urýchlením ().

Základné právo podľa vo svojom znení odkazuje na zákon,

a preto pri posudzovaní otázky rešpektovania alebo porušenia základného práva zaručeného

v musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným

orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie

ústavnosti (, ).

25. Ústavný súd konštantne poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva, podľa ktorej pojem „zákonnosti“ väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru má ten istý

význam ako v odseku 1 tohto článku. Otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen

s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru, všeobecné zásady v ňom

obsiahnuté a účel obmedzení, ktoré pripúšťa čl. 5 ods. 1 dohovoru. V zmysle čl. 5 ods. 4

dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok,

ktoré sú podstatné pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru (napr. rozsudok vo veci

Brogan and Others v. Anglicko z 29. 11. 1988, séria A, č. 154-B, bod 65; a už citovaný

rozsudok vo veci Jecius v. Litva, bod 100).

Požiadavka preskúmania hmotných podmienok („substantive requirement“) znamená

povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a s poukazom na právne kritériá

rozhodnúť, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobu na slobodu,

pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok vo veci Schiesser v. Švajčiarsko

zo 4. 12. 1979, séria A, č. 34, bod 31). Táto povinnosť zahŕňa aj preskúmanie

odôvodnenosti podozrenia zo spáchania trestného činu, na základe ktorého došlo

k zadržaniu, a preskúmanie, či zadržanie a následná väzba sledujú legitímny účel (Ilijkov v.

Bulharsko, rozsudok z 26. 7. 2001, bod 94). Odôvodnenosť podozrenia predpokladá

existenciu skutočností alebo informácií, ktoré objektívnemu pozorovateľovi umožnia urobiť

záver, že daná osoba mohla spáchať trestný čin (Michalko v. Slovenská republika, rozsudok

z 21. 12. 2010, body 112 a 113). Konanie musí vykazovať znaky, ktoré v danom čase podľa

platného vnútroštátneho práva napĺňa skutkovú podstatu trestného činu (rozhodnutie

Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997), a musí byť jasné, o aký konkrétny trestný čin ide

[rozhodnutie vo veci Berktay c. Turecko z 1. 3. 2001 ()].

26. Podstatná časť sťažovateľových argumentov sa týkala postupu pri vykonávaní

úkonov vyšetrovateľa a prokurátora, najmä vykonávania svedeckých výpovedí a vyšetrenia

na polygrafe.

Najvyšší súd v namietanom uznesení sp. zn. z 15. apríla 2014 na s. 5

vo vzťahu k týmto argumentom sťažovateľa opísal priebeh vyšetrovania a uviedol:

„Doposiaľ vykonané dokazovanie v prípravnom konaní obsahovo stručne zhrnuté

v časových súvislostiach vykonanie jednotlivých dôkazov uvedených v sťažnosťou

napadnutom uznesení ŠTS, nedáva za pravdu v sťažnosti uplatnenej námietke obvineného

M. T. o (ne)plynulosti vykonávania dokazovania v prípravnom konaní v jeho (väzobnej)

trestnej veci. Z pragmatického hľadiska je prirodzené, že pri takom rozsahu výsluchov, ako

sú uskutočňované v tejto trestnej veci, je prirodzené (ospravedlnenie, nedostavenie sa), že

nie všetky úkony sa podarí vykonať v plánovaných termínoch. Pritom je treba brať do úvahy

i skutočnosť, že nielen kvantitatívna, ale najmä kvalitatívna stránka vykonaných dôkazov sú

rozhodujúce pre adekvátne zákonu na základe záverov vykonaného dokazovania

zodpovedajúce uzavretie prípravného konania. Tu samozrejme nemožno opomenúť

nevyhnutnosť preverovania faktov vyplývajúcich z vykonaného dokazovania ďalšími

dôkazmi, vrátane ne/vieryhodnosti svedkov (či obvinených) ako nositeľov dôkazov, čo

v konečnom dôsledku sťažnosťou z pohľadu hodnotenia dôkazov vo svoj prospech napáda i

obvinený M. T., a to nielen argumentačne, ale v rámci svojich práv obvineného návrhmi na

doplnenie dokazovania rámcuje a rozširuje rozsah dokazovania v tejto trestnej veci. Je teda

zrejmé, že rozsah dokazovania z časového hľadiska vo väzobnej trestnej veci obvineného M.

T., ktorý bol do väzby vzatý uznesením sudcu pre prípravné konanie ŠTS z 20. septembra

2013 sp. zn. 28/2013 (so započítaním väzby od 18. septembra 2013) v spojení

s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. októbra 2013 sp. zn. 4 Tost

30/2013, z dôvodu väzby podľa , (úteková a kolúzna väzba),

prekročí základnú sedemmesačnú lehotu trvania väzby tohto obvineného (§ 76 ods. 2 Tr.

por.), čoho dôsledkom bol v konkrétnom prípade návrh prokurátora na predĺženie väzby

obvineného, o čom kladne rozhodol ŠTS v obvineným sťažnosťou napadnutom uznesením,

ktorého dôvodnosť je predmetom posúdenia sťažnostným súdom v tomto konaní.“

27. Z namietaného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sa vysporiadal

s uvedenými námietkami sťažovateľa. Najvyšší súd sa k argumentom sťažovateľa týkajúcim

sa postupu vyšetrovateľa vyjadril, zdôraznil vecnú náročnosť veci, viacero súvisiacich

skutkov, šiestich obvinených a potrebný rozsah dokazovania vo veci, ktorý rozširuje svojimi

návrhmi aj sám sťažovateľ.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že pri skúmaní postupov všeobecných

súdov rozhodujúcich o zákonnosti väzby nie je jeho úlohou, aby posudzoval smer vedenia

vyšetrovania alebo aby sa zaoberal vhodnosťou a opodstatnenosťou získavaných dôkazov,

ktoré podľa názoru orgánov činných v trestnom konaní a následne aj všeobecných súdov sú

významným prostriedkom na odôvodnenie ďalšieho trvania väzby sťažovateľa. Úloha

ústavného súdu spočíva v zistení, či skutkové a právne závery všeobecných súdov obstoja

z hľadiska dodržania záruk podľa a dohovoru. Pritom je podstatné, aby

tieto závery boli dostatočne odôvodnené, teda aby boli preukázané zistenými skutkovými

okolnosťami, aby ich dôvodnosť vychádzala z relevantnej právnej normy a aby ako celok

pôsobili presvedčivo. Len vtedy, ak ústavný súd zistí splnenie tvrdených predpokladov

v rozhodnutiach všeobecných súdov, vylúči svojvôľu a nezákonnosť ich postupov (napr.

, , , , ).

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v spojení s uznesením špecializovaného

súdu vyjadril svoj právny názor k námietke sťažovateľa týkajúcej sa postupu vyšetrovania,

pričom ústavný súd nezistil taký výklad a aplikáciu dotknutých ustanovení označených

právnych predpisov, pre ktorý by bolo možné napadnuté uznesenie považovať za arbitrárne.

28. V okolnostiach veci ústavný súd považuje za podstatnú predovšetkým námietku

sťažovateľa týkajúcu sa tvrdeného premlčania trestnosti činu. Skutok, pre ktorý sa vedie

trestné stíhanie voči sťažovateľovi, sa mal stať v roku 1999 a voči sťažovateľovi bolo

vznesené obvinenie pre trestný čin vraždy formou účastníctva 12. apríla 2013.

Vzhľadom na vznesené obvinenie z trestného činu podľa kvalifikovanej skutkovej

podstaty podľa a sa v zmysle

na predmetné trestné konanie proti sťažovateľovi vzťahuje premlčacia

doba dvadsať rokov. Na obvinenie z trestného činu podľa základnej skutkovej podstaty

podľa sa vzťahuje premlčacia doba desiatich rokov podľa

. Ústavný súd preto skúmal, či sa najvyšší súd

v namietanom uznesení o predĺžení väzby dostatočne vysporiadal s otázkou dôvodnosti

podozrenia zo spáchania skutku v kontexte už uvedeného obvinenia podľa § 219 ods. 2

písm. b) a h) .

29. V okolnostiach veci, pokiaľ ide o povinnosť sudcu v prípravnom konaní

preskúmať dôvodnosť vzneseného obvinenia (v danej veci aj podľa kvalifikovanej

skutkovej podstaty ) aj s ohľadom na lehotu premlčania trestnosti

činu, ústavný súd poukazuje na judikatúru najvyššieho súdu, právnu vetu z uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. zo 7. októbra 1993, podľa ktorej z princípu, že

v každom konkrétnom prípade musí byť väzba obvineného proporcionálna (úmerná) daným

podmienkam, vyplýva, že nie je prípustné ďalšie trvanie väzby obvineného v prípadoch,

v ktorých podľa výsledkov dokazovania možno dôvodne očakávať zastavenie trestného

stíhania ( , teraz , pozn.). V takýchto

prípadoch musí byť obvinený neodkladne z väzby prepustený, a to aj vtedy, keď príslušný

orgán činný v trestnom konaní rozhodnutie o zastavení trestného stíhania ešte nevydal.

V prípravnom konaní je sudca oprávnený takto konať pri rozhodovaní o návrhu prokurátora

na predĺženie väzby a pri rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby (§ 72

ods. 1 , teraz , pozn.).

30. Ústavný súd z uvedeného hľadiska preskúmal namietané uznesenie najvyššieho

súdu v spojení s tomuto uzneseniu predchádzajúcim uznesením špecializovaného súdu

sp. zn. 28/2013 z 3. apríla 2014.

31. V uznesení špecializovaného súdu o predĺžení väzby sp. zn. 28/2013

z 3. apríla 2014 (s. 22) sa sudca pre prípravné konanie vyjadruje k podozreniu, že obvinený

mal spáchať skutok v úmysle získať majetkový prospech [§ 219 ods. 2 písm. h) Trestného

zákona], kde uvádza:

«V súvislosti s materiálnymi dôvodmi väzby súvisiacimi s dôvodnosťou trestného

stíhania je potrebné ešte uviesť, že presný motív orgánmi činnými v trestnom konaní

predpokladaného konania obvineného, naozaj nie je v tomto štádiu konania možné ustáliť.

je pravdou, že ani vo vzťahu ku „kollárku“ (nehnuteľnosť stojaca na Kollárovom námestí

v Bratislave), ani vo vzťahu k „slepičárni“ (podľa všetkého privatizované zatiaľ bližšie

nešpecifikované hydinárske závody) osoba obvineného M. T. „oficiálne“ nevystupuje, čo

znamená, že v účtovne a inak právne dokumentovaných vzťahoch sa meno jej osoby

nenachádza. Táto okolnosť však nevylučuje neformálne angažovanie sa obvineného do s

týmito nehnuteľnosťami súvisiacich obchodných transakcií, ktoré angažovanie sa naznačujú

viaceré výpovede svedkov. V každom prípade bude úlohou orgánov činných v trestnom

konaní pokúsiť sa spôsob tohto eventuálneho angažovania sa bližšie objasniť. Je však

zrejmé, že súčasťou či už legálneho alebo nelegálneho podnikania s akoukoľvek komoditou

vrátane nehnuteľností, sú aj tzv. skryté formy participácie na príslušných obchodno-

právnych vzťahoch, do ktorých môže byť zasvätený len naozaj veľmi úzky okruh osôb.

Problémy medzi obvineným a R. D., ktorí podľa všetkého istý čas boli v blízkom

kamarátskom až priateľskom kontakte, súvisiace s bližšie nešpecifikovaným konfliktom,

naznačuje aj svedok T. D. Ako je vyššie uvedené, angažovanosť obvineného do spôsobu

vysporiadania dedičstva po R. D. naznačuje aj svedkyňa S. M. (ponuka šiestich až siedmich

miliónov SK z dedičstva po R. D.), pričom bližšie nešpecifikovaný motív súvisiace s

„kollárkom“ alebo „slepičárňou“ opisujú aj svedkovia V., B. a F.

...

Treba ešte dodať, že oproti stavu, ktorý existoval pri prvom väzobnom rozhodnutí, do

mozaiky dôkazov pribudli nielen dôkazy svedčiace o tom, že obvinený T. formálne

nevystupoval v obchodno-právnych a iných právnych vzťahoch vo vzťahu k R. D., ale aj

výpoveď J. F., ktorý takisto vypovedá o angažovanosti obvineného do prípravy usmrtenia

R. D. za pozornosť stojí i to, že i keď súd drobné rozpory, pokiaľ ide o vyplácané sumy

a spôsob ich vyplatenia, aj tento svedok hovorí v súlade s ostatnými o tom, že obvinený „už

má peniaze“ a mal ich získať „po predaji pozemkov“.»

32. K podozreniu zo spáchania skutku obvineným obzvlášť surovým alebo trýznivým

spôsobom [ ] sa špecializovaný súd v uznesení sp. zn.

28/2013 z 3. apríla 2014 nevyjadril.

33. Najvyšší súd k dôvodnosti vzneseného obvinenia v uznesení sp. zn.

z 15. apríla 2014 na s. 6 uviedol: „... V tejto súvislosti najvyšší súd

podotýka, že škála preukaznosti skutku dôkazmi od podozrenia zo spáchania trestného činu

po vznesení obvinenia v počiatočných fázach trestného stíhania a pri vzatí obvineného do

väzby (v konkrétnom prípade s väčším časovým odstupom), sa musí zvýrazňovať aktuálne

vykonaným dokazovaním. V súčasnosti je trestná vec obvineného M. T. (a v nadväznosti i

iných obvinených) v relatívne pokročilom štádiu vykonávania dokazovania v prípravnom

konaní a tomu má zodpovedať primeraný stupeň dôkaznej preukaznosti pretrvávajúcej

dôvodnosti trestného stíhania obvineného, zatiaľ bez konečného smerovania k rozhodnutiu

o jeho vine či nevine.

Rozhodovanie o väzbe nie je rozhodovaním o vine či nevine. Musí mať však svoj

podklad v tomto štádiu konania v primeranosti (väzobného) trestného stíhania obvineného

M. T. vykonaným dokazovaním. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje na konštatácie ŠTS

v jeho uznesení z 3. apríla 2014 sp. zn. 28/2013 ako závery priebežného hodnotenia

dôkazov, že doposiaľ zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý je obvinený

trestne stíhaný sa stal, vykazuje znaky trestného činu a stále existuje dôvodné dôkazmi

podporené podozrenie, že sa na jeho spáchaní podieľal aj obvinený M. T. a že je tento

obvinený naďalej v rovine rozumnej istoty dôvodne podozrivý zo spáchania závažnej

trestnej činnosti. Bude nepochybne vecou ďalšieho dokazovania, ako to v podanej sťažnosti

v podobe návrhov na doplnenie dokazovania avizuje sám obvinený, potvrdiť alebo vyvrátiť

dôkazy doposiaľ v neprospech obvineného produkované výpoveďami už uvedených svedkov,

resp. obvineného, prípadnými konfrontáciami navzájom, resp. s obvineným, či inými

dôkazmi na posun dôkaznej situácie v prospech či neprospech obvineného s tým spojeným

dopadom na dôvodnosť či nedôvodnosť pretrvávania jeho väzby [jedna z materiálnych

podmienok - (ne)existencia (pretrvávania) dôvodov na podozrenie, že skutok spáchal

konkrétny obvinený] v ďalších fázach trestného konania.“

34. Najvyšší súd sa k dôvodnosti obvinenia sťažovateľa podľa kvalifikovanej

skutkovej podstaty a , t. j. zo spáchania skutku

obzvlášť surovým alebo trýznivým spôsobom a v úmysle získať majetkový prospech alebo

v úmysle zakryť alebo uľahčiť iný trestný čin, alebo z inej obzvlášť zavrhnutiahodnej

pohnútky, v označenom uznesení podrobnejšie nevyjadril.

35. Bolo predovšetkým povinnosťou špecializovaného súdu a následne najvyššieho

súdu ako garantov ústavnosti a zákonnosti nariadenej väzby dôsledne sa zaoberať otázkou

dôvodnosti vzneseného obvinenia a preskúmať, či vedeniu trestného stíhania nebránia

zákonné prekážky. To v okolnostiach veci zahŕňalo aj preskúmanie vzneseného obvinenia

zo spáchania skutku obvineným sťažovateľom podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty

podľa a , t. j. obzvlášť surovým alebo trýznivým

spôsobom a v úmysle získať majetkový prospech alebo v úmysle zakryť alebo uľahčiť iný

trestný čin, alebo z inej obzvlášť zavrhnutiahodnej pohnútky.

Najvyšší súd v konaní o sťažnosti proti rozhodnutiu špecializovaného súdu mal

skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného

záujmu odôvodňujúceho výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich

v rozhodnutí o väzbe. Posúdením možného premlčania trestného stíhania so zreteľom na

skutočnosť, že od času spáchania skutku, pre ktorý sa v predmetnej veci vedie trestné

stíhanie, po moment vydania uznesenia o vznesení obvinenia voči sťažovateľovi uplynulo

vyše 13 rokov, sa však najvyšší súd v namietanom uznesení ani v spojení s uznesením

špecializovaného súdu nijako nevysporiadava. Táto skutočnosť je o to závažnejšia, že

v samotnom uznesení sp. zn. 28/2013 z 3. apríla 2014 špecializovaný súd uvádza, že

presný motív predpokladaného konania obvineného sťažovateľa nie je možné v danom

štádiu konania ustáliť [ ], a teda k obvineniu

zo spáchania skutku obzvlášť surovým alebo trýznivým spôsobom [§ 219 ods. 2 písm. h)

] sa tak najvyšší súd v namietanom uznesení, ako ani špecializovaný súd

v uznesení sp. zn. 28/2013 z 3. apríla 2014 nijako nevyjadrili. V uznesení najvyššieho

súdu tak absentuje dostatočné odôvodnenie, pokiaľ ide o existenciu kvalifikovaného

podozrenia zo spáchania skutku podľa a , pre

ktorý bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie a ktoré by odôvodňovalo dlhšiu premlčaciu

dobu.

Vychádzajúc z už uvedeného, možno zhrnúť, že špecializovaný súd a následne

najvyšší súd mali skúmať, či dôvodnosť vznesenia obvinenia existovala a trvá aj naďalej

a či nedošlo k zoslabeniu dôvodov do takej miery, že by to mohlo mať za následok absenciu

jedného z materiálnych predpokladov väzby. Ako už totiž ústavný súd uviedol, existencia

dôvodného podozrenia, že obvinená osoba spáchala trestný čin, je podmienkou sine qua

non regulárnosti vzatia a držania vo väzbe. Aby bolo možné obvineného vziať do väzby,

musí okrem formálnych náležitostí existovať aj tzv. dvojitý materiálny predpoklad vzatia do

väzby, a to dôvodnosť obvinenia a dôvodnosť väzby.

Špecializovaný súd a následne najvyšší súd sa tak mali náležite vysporiadať

s otázkou, z akého dôvodu bol skutok obvineného kvalifikovaný ako spáchaný obzvlášť

surovým alebo trýznivým spôsobom, resp. ako spáchaný v úmysle získať majetkový

prospech alebo v úmysle zakryť alebo uľahčiť iný trestný čin, alebo z inej obzvášť

zavrhnutiahodnej pohnútky. Špecializovaný súd a následne najvyšší súd sa teda mali

vysporiadať s otázkou, či zadokumentované dôkazy racionálne odôvodňovali takúto

kvalifikáciu skutku a či posudzovanie skutku podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty

nebolo vedené len na účely bez primeraných dôvodov zvýšiť závažnosť predmetného

skutku tak, aby sa na tento skutok nevzťahovalo premlčanie.

Vzhľadom na nedostatočné odôvodnenie a vysporiadanie sa s uvedeným aspektom

kvalifikovanej skutkovej podstaty a z nej vyplývajúcej dĺžky premlčacej doby a na charakter

väzby ako závažného zásahu do osobnej slobody a práv obvineného ústavný súd konštatuje,

že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 15. apríla 2014 boli porušené

základné práva sťažovateľa podľa , 2 a 5 a práva podľa

písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru (bod 1 výroku).

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 50 ods. 3

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 15. apríla 2014

36. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namietané porušenie základného práva na

obhajobu podľa odvodzuje len z postupu vyšetrovateľa a prokurátora

v súvislosti s vykonávaným dokazovaním.

Ústavný súd v tejto časti poukazuje na závery tohto nálezu v bodoch 26 a 27.

Najvyšší súd v spojení s uznesením špecializovaného súdu vyjadril svoj právny názor

k námietke sťažovateľa týkajúcej sa postupu vyšetrovania, pričom ústavný súd nezistil taký

výklad a aplikáciu dotknutých ustanovení označených právnych predpisov, pre ktorý by

bolo možné napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považovať za také, ktoré by porušilo

sťažovateľovo základné právo na obhajobu podľa . Vzhľadom na

uvedené ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku).

Ústavný súd v tejto súvislosti tiež poukazuje aj na svoj ustálený právny názor (m. m.

napr. , ), podľa ktorého je trestné konanie od svojho začiatku až

po svoj koniec procesom, v rámci ktorého môžu orgány činné v trestnom konaní a vo veci

konajúce všeobecné súdy naprávať, resp. korigovať pochybenia, ku ktorým došlo

v predchádzajúcich štádiách trestného konania. Spravidla až po právoplatnom skončení

trestného konania možno na ústavnom súde namietať pochybenia, ktoré mohli spôsobiť

porušenie práv a slobôd označených v a ktoré neboli odstránené v jeho

priebehu.

37. Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie a svojím rozhodnutím vysloví, že

právoplatným rozhodnutím boli porušené základné práva, tak zruší takéto rozhodnutie

( a ) a vec môže vrátiť na ďalšie

konanie [ a ]. V danom

prípade na ochranu práv sťažovateľa bolo potrebné nielen označené uznesenie najvyššieho

súdu zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie (bod 2 výroku).

38. Sťažovateľ sa domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia

vo výške 10 000 €.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že vyslovenie

porušenia práv je za daných okolností dostatočnou satisfakciou pre sťažovateľa, preto

sťažovateľovi finančné zadosťučinenie nepriznal. Z uvedených dôvodov ústavný súd

rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

39. Sťažovateľ si v sťažnosti neuplatnil nárok na náhradu trov konania z dôvodu

právneho zastúpenia advokátmi.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o náhrade trov konania sťažovateľa

nerozhodoval.

40. Vzhľadom na toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Podľa proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno

podať opravný prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie

zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná,

vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať

už prijaté rozhodnutie ústavného súdu.

V Košiciach 18. februára 2015