Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 425/2012
PDF · 300.94 KB
No categories available
IV. ÚS 425/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť R. Z., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom JUDr.
D. K., B., vo veci namietaného porušenia
- základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a ods. 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 8 ods. 2 a ods. 5 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako
aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.
2 T/87/2010 a jeho uznesením zo 14. septembra 2011 a
- základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa
čl. 8 ods. 2 a ods. 5 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 5
ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 12 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 Tos/85/2011 a jeho uznesením zo 6. októbra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. Z. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. decembra
2011 doručená sťažnosť R. Z., t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. D. K., B., vo veci namietaného porušenia
- základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a ods. 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 2 a ods. 5 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a ods. 4 a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
2 T/87/2010 a jeho uznesením zo 14. septembra 2011 a
- základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a ods. 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 2 a ods. 5
a čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 12 ods. 1
ústavy postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Tos/85/2011 a jeho uznesením zo 6. októbra 2011.
Zo sťažnosti a z predložených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby
uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 1652/2008 z 5. októbra 2008 v spojení s uznesením
krajského súdu sp. zn. 3 Tpo/81/2008 z 28. októbra 2008. Väzba začala plynúť 1. októbra
2008 a bola predĺžená v prípravnom konaní, naposledy do 1. októbra 2010.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol:
„Dňa 16. 07. 2010 bola podaná v tejto veci obžaloba. Dňa 30. 08. 2010 bol
predsedom senátu vykonaný výsluch mojej osoby za účelom preskúmania dôvodov väzby.
Súd preskúmal dôvody väzby v zmysle ust. § 76 TP a dospel k záveru, že dôvody väzby
u mojej osoby v zmysle ust. § 71 ods. 1 písm. c/ TP trvajú naďalej. Podaním obžaloby sa
nachádzam v tzv. súdnej väzbe.
Porušenie môjho základného práva vidím v tom, že Obžaloba bola podaná dňa
16. 07. 2010 a Okresný súd Bratislava I vytýčil termín verejného zasadnutia - predbežného
prejednania obžaloby až na deň 17. 08. 2011, čo je viac ako rok od podania obžaloby.
Predbežné prejednanie obžaloby je zákonne bezprostredne nadväzujúci úkon súdu
po podaní obžaloby. Napriek tomu, že som väzobné stíhaný pre závažnú trestnú činnosť
a napriek tomu, že okresný súd má za to, že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že
skutky, pre ktoré bolo voči mne začaté trestné stíhanie boli spáchané, majú znaky trestného
činu a sú podľa názoru súdu dôvody a sú aj podľa súdu dané skutočnosti, z ktorých je
opodstatnený dôvod väzby, nebolo zo strany súdu pristupované tak, aby predmetná vec
mohla byť prerokovaná bez zbytočných prieťahov a s osobitnou starostlivosťou. ...
V predmetnej trestnej veci je zrejmé, že od podania obžaloby a začatia tzv. súdnej
väzby nebolo postupované v záujme urýchleného ukončenia väzobnej veci zo strany súdu.
Na základe vyššie uvedeného mám jednoznačne za to, že došlo k závažným súdnym
prieťahom a k porušeniu mojich základných práv. Zároveň v zmysle ustálenej judikatúry
Najvyššieho súdu SR a nálezov Ústavného súdu SR väzba nesmie nahrádzať výkon trestu.
Z vyššie uvedených dôvodov som podal dňa 13. 09. 2011 žiadosť o prepustenie
z väzby na slobodu, ktorej Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 14. 09. 2011
nevyhovel. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu som prostredníctvom svojho obhajcu
dňa 19. 09. 2011 podal sťažnosť, a to aj z dôvodu, že senát Okresného súdu Bratislava I sa
nevysporiadal ani s jedným dôvodom na prepustenie mojej osoby z väzby uvedeným v mojej
žiadosti o prepustenie z väzby podanej dňa 13. 09. 2011. Súd vo svojom uznesení len
konštatuje, že dôvody väzby v zmysle ust. § 71 ods. 1 písm. c) TP naďalej trvajú a to aj
napriek tomu, že moja žiadosť o prepustenie z väzby sa vôbec netýkala dôvodov väzby, ale
zákonnosti a ústavnosti väzobného trestného stíhania mojej osoby. Poukazujem aj
na skutočnosť, že v odôvodnení uznesenia súd uvádza, že v prípade dokázania viny mi hrozí
vysoký trest odňatia slobody, čo nie je dôvodom na väzbu v zmysle ust. § 71 ods. 1 písm. c)
TP.
Dňa 12. 10. 2011 mi bolo doručené uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa
06. 10. 2011, č. k.: 2Tos/85/2011, ktorým sťažnostný súd moju sťažnosť zamietol.
V odôvodnení uznesenia sťažnostný súd pripúšťa prieťahy v postupe všeobecného súdu, ale
zároveň poukázal na uznesenie Ústavného súdu III ÚS 147/2011, v ktorom ústavný súd
vyslovil názor, že dĺžka rozhodovania vo väzobných veciach nemá a nemôže mať vplyv
na zákonnosť a dôvodnosť väzby. Mám však za to, že použitie tohto právneho názoru nie je
možné aplikovať na tento prípad. Sťažnostný súd taktiež uvádza, že pri väzbe je potrebné
dbať na zásadu primeranosti a zdržanlivosti, t. j. využiť všetky opatrenia, ktoré budú
najlepšie viesť k dosiahnutiu účelu trestného konania, čo v tomto prípade dodržané nebolo,
prípadne bolo zneužité.
V tejto súvislosti považujem za potrebné uviesť závažnú skutočnosť, že Krajský súd
v Bratislave rozhodoval o sťažnosti spoluobžalovanej G. J. vo veci jej prepustenia z väzby
na slobodu z tých istých dôvodov, t. j. zbytočných prieťahov v konaní a práve v odôvodnení
uznesenia krajského súdu zo dňa 08. 09. 2011, č. k.: 2Tos 80/2011 sa sťažnostný súd,
podotýkam že ten istý senát a len 3 týždne skôr, vysporiadal so zásadou primeranosti a
zdržanlivosti diametrálne rozdielne. V odôvodnení predmetného uznesenia sťažnostný súd
okrem iného jednoznačne dospel k názoru, že väzba naďalej je neefektívna a preto prepustil
obvinenú z väzby na slobodu. Mám za to, že v právnom štáte je neprípustné, aby v tej istej
veci, z tých istých dôvodov došlo k tak rozdielnemu posúdeniu veci u dvoch rôznych osôb,
pričom v tomto prípade sa posudzovala tá istá otázka, v obidvoch prípadoch bolo
konštatované, že dôvody väzby sú, že došlo k prieťahom, ale v jednom prípade to dôvod na
prepustenie z väzby bol a v druhom prípade nie. Týmto konaním sťažnostného súdu došlo k
porušeniu mojich základných práv, a to v zmysle čl. 12 ods. 1, čl. 17 ods. 2 Ústavy SR ako
aj práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
Na základe vyššie uvedeného mám za to, že väzba v tomto štádiu je nezákonná
a dochádza k opakovanému porušovaniu mojich základných práv a slobôd.“
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo R. Z., trvalé bytom Š., t. č. Ústav na výkon väzby v B., na osobnú
slobodu zaručenú v čl. 17 ods. 2, od. 5 Ústavy Slovenskej republiky a na prerokovanie jeho
veci bez zbytočných prieťahov, podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod č. 2T/87/2010 bolo porušené.
2. Konaním a uznesením Okresného súdu Bratislava I, sp. zn.: 2T/87/2010 zo dňa
14. 09. 2011, došlo k porušeniu základných práv R. Z. zaručených v čl. 17 ods. 2, ods. 5
Ústavy SR v nadväznosti na čl. 5 ods. 3, ods. 4, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, ako aj čl. 8 ods. 2, ods. 5, čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a
slobôd.
3. Konaním a uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.: 2Tos 85/2011 zo dňa
06. 10. 2011, došlo k porušeniu základných práv R. Z. zaručených v čl. 12 ods. 1, čl. 17 ods.
2, ods. 5 Ústavy SR v nadväznosti na čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd ako aj čl. 8 ods. 2, ods. 5, čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a
slobôd.
4. Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.:
2Tos 85/2011 zo dňa 06. 10. 2011, ako aj Uznesenie Okresného súdu Bratislava I, sp. zn.:
2T/87/2010 zo dňa 14. 09. 2011 a prikazuje Okresnému súdu Bratislava I, aby R. Z.
prepustil neodkladne z väzby na slobodu.
5. R. Z. priznáva finančné zadosťučenie vo výške 20.000,-EUR..., ktoré mu je
Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
6. R. Z. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 261,82 EUR..., ktoré je
Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť na účet advokáta... do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Sťažovateľ v sťažnosti zároveň navrhol, aby ústavný súd rozhodol podľa § 52 ods. 2
a ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o dočasnom opatrení
„uloženému orgánu, ktorý porušil základné práva a slobody sťažovateľa – Okresnému súdu
Bratislava I alebo Krajskému súdu v Bratislave, aby do rozhodnutia Ústavného súdu SR
nálezom tento súd neodkladne prepustil obžalovaného R. Z. na slobodu“.
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ
tým, že „zásah do... základných práv je mimoriadne intenzívny a pretrváva po dlhšiu dobu.
Pre nečinnosť, nesprávne a najmä nespravodlivé rozhodovanie súdov pociťujem vo väzbe
nedôveru v spravodlivý proces. Škody finančne ťažko určenej hodnoty vznikajú aj
následkom dlhotrvajúcej traumy v psychickej zložke mojej osobnosti, následkom čoho
dostávam úzkostlivé stavy spôsobované nezákonným výkonom väzby a nutnosťou dožadovať
sa opakovane preskúmania zákonnosti väzby. Väzba predstavuje najzávažnejší zásah do
osobnej slobody obvineného, ktorý je prípustný podľa článku 17 Ústavy SR, pokiaľ však sa
jedná o väzbu zákonnú.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a ods. 5
ústavy, práv podľa čl. 5 ods. 3 a ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru a základných práv podľa
čl. 8 ods. 2 a ods. 5 a čl. 37 ods. 3 listiny postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 T/87/2010 a jeho uznesením zo 14. septembra 2011
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv a slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že
ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných právnych prostriedkov nápravy pred
iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, IV. ÚS 83/2011).
Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je tak vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach
porušenia jeho základných práv a práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 T/87/2010 a jeho uznesením zo 14. septembra 2011. Ochrany svojich práv sa
sťažovateľ domáhal podaním sťažnosti podľa ustanovení Trestného poriadku, preto ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci
podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T/87/2010
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal všetky opravné prostriedky alebo iné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Sťažovateľ v sťažnosti tiež namieta prieťahy v konaní okresného súdu v súvislosti
s prípravou prerokovania veci samej pred súdom. Poukazuje na to, že obžaloba bola podaná
16. júla 2010 a okresný súd „vytýčil termín verejného zasadnutia – predbežného
prejednania obžaloby až na deň 17. 08. 2011, čo je viac ako rok od podania obžaloby“.
Sťažovateľ v sťažnosti tiež uvádza, že z „vyššie uvedených dôvodov... podal dňa 13. 09.
2011 žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu...“.
Účinným právnym prostriedkom nápravy v súvislosti s námietkou zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní je podanie sťažnosti podľa § 55 Trestného poriadku.
Podľa § 55 ods. 1 Trestného poriadku pri vykonávaní úkonov trestného konania
musia orgány činné v trestnom konaní, súd a osoby príslušné vykonávať úkony trestného
konania zaobchádzať s osobami zúčastnenými na úkone tak, ako to vyžaduje účel trestného
konania; vždy sa musí rešpektovať ich dôstojnosť a ich ústavou zaručené základné práva
a slobody.
Podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku ak je dôvodný predpoklad, že došlo
k prieťahom v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu konania a rozhodnutia
alebo k prieťahom vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia, ktorákoľvek zo strán môže podať
prostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd, aby určil primeranú
lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu; ak sa nepostupuje podľa odseku 4, súd musí
bez meškania túto sťažnosť pre nečinnosť zaslať spolu so spisom a svojím stanoviskom
a so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu.
Podľa § 55 ods. 4 Trestného poriadku ak súd urobí úkony trestného konania uvedené
v sťažnosti pre nečinnosť do pätnástich pracovných dní po jej obdržaní a informuje o tom
sťažovateľa, hľadí sa na takúto sťažnosť pre nečinnosť ako na vzatú späť, ak tento
sťažovateľ v priebehu piatich pracovných dní od doručenia oznámenia nevyhlási, že na
svojej sťažnosti pre nečinnosť trvá. O tom ho treba poučiť.
Podľa § 55 ods. 5 Trestného poriadku o sťažnosti pre nečinnosť uvedenej v odseku 3
musí rozhodnúť senát nadriadeného súdu do piatich pracovných dní od prevzatia veci. Ak
a) zo strany súdu nedošlo k prieťahom, sťažnosť pre nečinnosť sa zamietne,
b) je sťažnosť pre nečinnosť opodstatnená, nadriadený súd určí primeranú lehotu na
uskutočnenie namietaného úkonu.
Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil
označené právne prostriedky, ktoré mal k dispozícii podľa príslušného zákona, alebo ak
preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2
V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov
alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných
práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných
predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda
podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred
ústavným súdom.
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v
tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity
vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do
úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v sťažnosti nepreukázal,
že v doterajšom priebehu namietaného konania podal sťažnosť pre nečinnosť podľa § 55
ods. 3 a nasl. Trestného poriadku. Sťažovateľ zároveň v sťažnosti neuvádza žiadne
argumenty, ktorými by preukazoval, že podmienku využitia tohto prostriedku ochrany
svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nesplnil z dôvodov hodných osobitného
zreteľa. Existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti, a preto
ústavný súd nemohol v tomto prípade uplatniť postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Zo zistení ústavného súdu tiež vyplýva, že sťažovateľ odoslal predsedovi okresného
súdu podania, ktoré boli vyhodnotené ako sťažnosti pre nečinnosť podľa Trestného
poriadku, avšak v prípade týchto sťažností (evidovaných pod sp. zn. Spr 3283/2012, sp. zn.
Spr 3430/2012 a sp. zn. Spr. 2150/2012) išlo o sťažnosti, ktoré smerovali proti postupu
okresného súdu pri prerokúvaní žiadostí sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu.
Žiadna z týchto sťažností nesmerovala proti postupu okresného súdu v súvislosti s prípravou
prerokovania veci samej pred súdom.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd tiež konštatuje, že od podania obžaloby
a nariadenia predbežného prerokovania obžaloby uplynula doba približne jedného roka.
Ústavný súd sa domnieva, že v priebehu tohto obdobia mal sťažovateľ možnosť využiť
dostupné právne prostriedky na efektívne bránenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pod ochranu
ktorého je potrebné subsumovať aj prípravu prerokovania veci pred súdom. Podanie žiadosti
o prepustenie z väzby na slobodu, na ktorú sťažovateľ poukazuje, prípadne sťažností
smerujúcich proti postupu okresného súdu pri prerokovaní tejto žiadosti o prepustenie
z väzby na slobodu, nemožno považovať za využitie právneho prostriedku nápravy podľa
Ústavný súd sa domnieva, že povinnosť vyčerpania dostupných a účinných
prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ
pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami,
ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri
vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať
dostupný prostriedok ochrany svojich práv (napr. III. ÚS 44/03).
Ústavný súd konštatuje, že v predmetnej veci nie sú dané také okolnosti, ktoré by
opodstatnili predpoklad, že využitie sťažnosti pre nečinnosť podľa § 55 Trestného poriadku
by neposkytlo účinnú ochranu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
neprípustnú.
3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a ods. 5 ústavy
a porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy, porušeniu práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1
dohovoru a základných práv podľa čl. 8 ods. 2 a ods. 5 a čl. 37 ods. 3 listiny postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos/85/2011 a jeho uznesením
zo 6. októbra 2011
Krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tos/85/2011 zo 6. októbra 2011 zamietol sťažnosť
sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 T/87/2010 zo 14. septembra 2011.
Predmetom sťažnosti sťažovateľa v tejto časti je namietané porušenie základných
práv podľa čl. 17 ods. 2 a ods. 5 ústavy a porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy, porušenie práv
podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru a základných práv podľa čl. 8 ods. 2 a ods. 5
a čl. 37 ods. 3 listiny postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho uznesením
zo 6. októbra 2011. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom
krajského súdu, ktorý vyslovil v napadnutom uznesení, pričom sťažovateľ sa okrem iného
domnieva, že krajský súd sa nevyrovnal s jeho argumentmi uvedenými v sťažnosti, teda
s tými, že jeho sťažnosť sa netýkala dôvodov väzby, ale zákonnosti a ústavnosti väzobného
trestného stíhania. Poukazuje tiež na to, že v odôvodnení namietaného uznesenia krajský
súd poukazuje na hrozbu vysokého trestu odňatia slobody, čo ale nie je zákonný dôvod
väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Poukázal tiež na rozhodnutie
krajského súdu vo veci spoluobžalovanej G. J., kde krajský súd posúdil otázku prieťahov
odlišne a G. J. prepustil z väzby na slobodu.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:
„Ako to vyplýva z pripojeného spisového materiálu prokurátorka generálnej
prokuratúry podala obžalobu na R. Z. pre pokračovací obzvlášť závažný zločin legalizácie
príjmu z trestnej činnosti v štádiu pokusu spolupáchateľstvom podľa § 14 ods. 1, § 20 k §
233 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. c/, ods. 4 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/ Tr.
zák., pokračovací obzvlášť závažný zločin podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 20 k
§ 221 ods. 1, ods. 3 písm. c/, ods. 4 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák.,
pokračovací zločin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej
uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1, ods. 3, ods. 5 Tr. zák. s
poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák., pokračovací obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmu
z trestnej činnosti spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 233 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. c/,
ods. 4 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák., pokračovací zločin podvodu
spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/, písm. c/ Tr. zák. s poukazom
na § 138 písm. i/ Tr. zák., pokračovací zločin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny,
úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky sčasti účastnencom vo
forme organizátorstva podľa § 21 ods. 1 písm. a/ k § 352 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Tr. zák. s
poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák. a pokračovací zločin falšovania a pozmeňovania
verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa §
352 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák. ...
Po preskúmaní trestnej veci a spisového materiálu sa aj odvolací súd stotožnil
s dôvodmi uznesenia súdu prvého stupňa. Zo spisu evidentne vyplýva, že obžalovaný má
obmedzenú slobodu z dôvodu preventívnej väzby. Z obžaloby je zrejmé, že participoval
na skutkoch uvedených pod bodmi 2/, 3/, 4/, 6/, 7/, 8/, 9/, 10/, 11/ a 12/, pričom obdobie,
po ktoré dochádzalo k páchaniu trestnej činnosti, je ohraničené rokom 2006 až rok 2007,
teda evidentne je zo spisu zrejmé, že obžalovaný patril k organizátorom závažnej majetkovej
trestnej činnosti, ktorá sa týkala podvodov s nehnuteľnosťami v rámci organizovanej
skupiny. Trestná činnosť bola páchaná dlhú dobu s vysokým stupňom nebezpečnosti. Je
preto dôvodná obava, že v prípade prepustenia na slobodu by mohol v predmetnej trestnej
činnosti pokračovať.
V danom štádiu konania, kedy je vec na súde po podaní a po prijatí obžaloby
a vo veci je vytýčený termín hlavného pojednávania, je aj podľa názoru sťažnostného súdu
naďalej obmedzenie osobnej slobody obžalovaného dôvodné.
Pokiaľ obžalovaný vo svojej sťažnosti namieta nezákonnosť trvania väzby s tým, že
vo väzobných veciach je potrebné konať urýchlene a že v danom prípade došlo k závažným
prieťahom. Súd sa stotožňuje s tým, že vo väzobných veciach je potrebné konať urýchlene,
nakoľko väzba predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody obvineného, ktorý je
prípustný podľa článku 17 Ústavy SR. Pri väzbe je potrebné dbať na zásadu primeranosti
a zdržanlivosti, t. j. využiť všetky opatrenia, ktoré budú najlepšie viesť k dosiahnutiu účelu
trestného konania.
V danom prípade súd vychádzal aj z nálezu Ústavného súdu SR 383/2004, z ktorého
je zrejmé, že ak existuje čo aj len jeden zákonný dôvod väzby, väzba je zákonná a ústavná,
ak je takýto dôvod aplikovaný všeobecným súdom. Všeobecný súd aplikoval dôvod väzby
uvedený v § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. a aj sťažnostný súd je toho názoru, že tieto dôvody
väzby sú dané a v celom rozsahu pretrvávajú.
Je potrebné poukázať aj na uznesenie ústavného súdu III ÚS 147/2011, v ktorom
ústavný súd vyslovil názor, že dĺžka rozhodovania vo väzobných veciach nemá a nemôže
mať vždy vplyv na zákonnosť a dôvodnosť väzby, to znamená, že prieťahy v postupe
všeobecného súdu konajúceho o žiadosti o prepustenie z väzby pri existencii
predchádzajúceho stále aktuálneho rozhodnutia o väzbe, nemôžu samy o sebe znamenať
povinnosť pre súd bezodkladne prepustiť dotknutú osobu z väzby na slobodu. Tak aj v tomto
prípade sťažnostný súd uznáva zdĺhavosť postupu súdu prvého stupňa pri rozhodovaní
o väzbe sťažovateľa, ale na druhej strane náležitým spôsobom zdôvodnil aj opodstatnenosť
a existenciu väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
Z uvedených dôvodov, keďže ako už bolo uvedené, obžalovaný bol v minulosti 7-krát
súdne trestaný. Naposledy v roku 2004 pre trestný čin výtržníctva, bol spoluorganizátorom
trestnej činnosti páchanej v dlhšom časovom intervale, je podľa názoru sťažnostného súdu
dostatočným dôvodom pre konštatovanie, že väzba u obžalovaného je dôvodná a zákonná
a preto rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných
porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd
je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom neboli
zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie
je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by
ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,
že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov a na dobu ustanovenú
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.
Ústavný súd konštatuje, že z čl. 17 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi
väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri
rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je
zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať
ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto
konštatáciou úzko súvisí aj obsah základných práv vyplývajúcich z čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5
ústavy, ktorého súčasťou je aj oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností
svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe
konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (m. m. III. ÚS 271/07,
III. ÚS 177/08, III. ÚS 285/2010).
Ústavný súd poukazuje na to, že pri skúmaní postupov všeobecných súdov
rozhodujúcich o zákonnosti väzby nie je jeho úlohou, aby posudzoval smer vedenia
vyšetrovania alebo aby sa zaoberal vhodnosťou a opodstatnenosťou získavaných dôkazov,
ktoré podľa názoru orgánov činných v trestnom konaní a následne aj všeobecných súdov sú
významným prostriedkom na odôvodnenie ďalšieho trvania väzby sťažovateľa. Úloha
ústavného súdu spočíva v zistení, či skutkové a právne závery všeobecných súdov obstoja
z hľadiska dodržania záruk podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru. Pritom je podstatné, aby
tieto závery boli dostatočne odôvodnené, teda aby boli preukázané zistenými skutkovými
okolnosťami, aby ich dôvodnosť vychádzala z relevantnej právnej normy a aby ako celok
pôsobili presvedčivo. Len vtedy, ak ústavný súd zistí splnenie tvrdených predpokladov
v rozhodnutiach všeobecných súdov, vylúči svojvôľu a nezákonnosť ich postupov.
Podľa názoru ústavného súdu možno rozhodnutie krajského súdu v spojení
s rozhodnutím okresného súdu považovať za rozhodnutie, ktoré ako celok je ústavne
udržateľné. Ústavný súd konštatuje, že dôvodnosť ďalšieho trvania väzby je u sťažovateľa
daná tak skutkovými, ako aj právnymi dôvodmi. Krajský súd rozhodnutie o dôvodnosti
ďalšieho trvania preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
odôvodnil konkrétnymi skutočnosťami týkajúcimi sa osoby sťažovateľa a okolnosťami
prípadu, ktoré reálne odôvodňujú obavu z toho, že sťažovateľ bude pokračovať v trestnej
činnosti. Krajský súd prihliadol na to, že sťažovateľ je podozrivý zo spáchania závažnej
majetkovej trestnej činnosti, ktorá sa týkala podvodov s nehnuteľnosťami, páchanej v rámci
organizovanej skupiny, pričom táto trestná činnosť mala byť páchaná v rokoch 2006 až
2007 a s vysokým stupňom nebezpečnosti. Sťažovateľ je podozrivý z toho, že patril
k organizátorom uvedenej trestnej činnosti. Krajský súd prihliadol tiež na osobu sťažovateľa
a na to, že sťažovateľ bol v minulosti už 7-krát súdne trestaný, naposledy v roku 2004
pre trestný čin výtržníctva.
Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade krajský súd dostatočne ozrejmil, ktoré
okolnosti boli podkladom na prijatie záveru o nevyhnutnosti zotrvania sťažovateľa
vo väzbe, a tieto dôvody boli jednoznačné a konkrétne. Odvolanie sa na časové okolnosti
spáchania jednotlivých skutkov a na ich závažnosť a na konkrétne okolnosti týkajúce sa
osoby sťažovateľa sú dostatočnými dôvodmi trvania preventívnej väzby sťažovateľa [§ 71
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku].
Väzba je výrazným zásahom do osobnej slobody obvineného a musí trvať len
nevyhnutnú dobu. Maximálna dĺžka väzobného stíhania je pritom ustanovená zákonom
(Trestným poriadkom), ale skutočnosti, ktoré ju ovplyvňujú, závisia od zistení, ktoré tu boli
pri vzatí obvineného do väzby a dosiaľ nepominuli, a od okolností, ktoré vyplynú z
priebehu trestného konania.
Námietku sťažovateľa o tom, že väzba je nezákonná z dôvodu prieťahov v konaní
okresného súdu pri prerokovaní veci samej, ústavný súd považuje za neopodstatnenú.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje závery, ktoré vyslovil v súvislosti
s rozhodovaním všeobecných súdov o zákonnosti ďalšieho trvania väzby. Ústavný súd
konštatoval, že porušenie požiadaviek vyplývajúcich z čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4
dohovoru v súvislosti s urýchlenosťou rozhodovania všeobecných súdov o žiadosti
o prepustenie z väzby na slobodu samo osebe nezakladá nezákonnosť alebo neústavnosť
rozhodnutí týchto súdov o väzbe samotnej, a nie je ani dôvodom na záver o nezákonnosti
a neústavnosti ďalšieho trvania väzby (II. ÚS 371/2010). Tento záver možno aplikovať aj
v tej podobe, že prípadné prieťahy v postupe všeobecného súdu pri prerokovaní veci samej
nemajú a v zásade ani nemôžu mať vplyv na zákonnosť a dôvodnosť väzby, za predpokladu,
že je daný aspoň jeden zákonný dôvod väzby a existuje stále aktuálne rozhodnutie o väzbe.
Sťažovateľ tiež namieta, že krajský súd v prípade spoluobžalovanej G. J. rozhodol o
jej sťažnosti „vo veci jej prepustenia z väzby na slobodu z tých istých dôvodov, t. j.
zbytočných prieťahov v konaní“, tak, že G. J. prepustil z väzby na slobodu. Podľa
sťažovateľa „je neprípustné, aby v tej istej veci, z tých istých dôvodov došlo k tak
rozdielnemu posúdeniu veci u dvoch rôznych osôb, pričom v tomto prípade sa posudzovala
tá istá otázka, v obidvoch prípadoch bolo konštatované, že dôvody väzby sú, že došlo k
prieťahom, ale v jednom prípade to dôvod na prepustenie z väzby bol a v druhom prípade
nie“.
Ústavný súd považuje aj túto námietku sťažovateľa za neopodstatnenú,
predovšetkým z dôvodu, že prieťahy v konaní krajského súdu pri prerokúvaní veci samej
neboli rozhodujúcim dôvodom na rozhodnutie o prepustení G. J. z väzby na slobodu.
Krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tos/80/2011 z 8. septembra 2011 zrušil podľa § 194
ods. 1 písm. a) Trestného poriadku napadnuté uznesenie okresného súdu v celom rozsahu.
Obvinenú G. J. prepustil podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku z väzby na slobodu. Väzbu
nahradil dohľadom probačného a mediačného úradníka a obvinenej uložil povinnosť
oznámiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu, ktorý vedie konanie, každú zmenu miesta
pobytu. V odôvodnení tohto uznesenia z 8. septembra 2011 krajský súd uviedol:
„Z podanej obžaloby je zrejmé, že obvinená participovala na páchaní dvoch skutkov.
Ide o skutok uvedený v obžalobe pod bodom 5/ a o skutok pod bodom 9/, pričom oba skutky
mali byť spáchané v priebehu štyroch mesiacov od augusta do decembra 2007. Aj keď ide
o podľa spôsobenej škody o škodu veľkého rozsahu, len ťažko konštatovať, že by bola
trestná činnosť páchaná dlhodobo so značným množstvom poškodených, keďže ide o dve
osoby, ktoré boli takýmto konaním poškodené. Naviac sa konštatuje, že sú vo veci
vykonávané ďalšie úkony v nejakej inej trestnej činnosti. Je potrebné uviesť, že v spise sa
nachádzajú správy o tom, že v roku 2009 boli vznášané obvinenia voči obvinenej pre
obzvlášť závažný zločin podvodu ako aj založenia a zosnovania zločineckej skupiny a aj keď
už vo veci bola podaná obžaloba, nie je zrejmé, či tieto sú súčasťou tohto obžalobného
návrhu a ak nie z akého dôvodu ich obžaloba neobsahuje, poprípade ako boli tieto konania
zrealizované. Preto je veľmi fiktívne tvrdenie, že sa vo veci vedie nejaké iné konanie,
o ktorom nie je zrejmé akým spôsobom bolo toto realizované. Nemôže byť preto súčasťou
tvrdení, že práve toto by malo zakladať dôvody väzby uvedené v § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
Ako už bolo uvedené vo veci bola podaná obžaloba dňa 16. 07. 2010. Aj keď ide
skutočne o rozsiahly spisový materiál, obžaloba obsahuje 12 skutkov voči 14 osobám. Od
podania obžaloby bol vo veci vytýčený termín verejného zasadnutia na deň 17. 08. 2011.
Následne bolo toto verejné zasadnutie odročené pre neprítomnosť všetkých obvinených
a bol vytýčený nový termín na deň 14. 09. 2011. Teda po dobu viac ako 1 rok nebol vo veci
vykonávaný, okrem rozhodovania sťažností o prepustenie z väzby, žiaden úkon, ktorý by
efektívne smeroval k urýchlenému rozhodnutiu v merite veci, ako to majú na mysli
ustanovenia trestného poriadku a iných dokumentov, následne i nálezy Ústavného súdu SR.
Z uvedených dôvodov potom dospel sťažnostný sud k záveru, že väzba naďalej je
neefektívna a preto prepustil obvinenú z väzby na slobodu...“
Krajský súd v odôvodnení tiež poukázal na predchádzajúce rozhodnutia všeobecných
súdov o väzbe G. J., ktoré prihliadli na osobu obvinenej a na to, že „je možné zo správania
obvinenej vyvodiť silnú citovú väzbu na rodinu a preto vylúčil reálnu obavu v prípade
prepustenia na slobodu úteku alebo vyhýbania sa trestnému stíhaniu... ide o osobu doposiaľ
súdne netrestanú...“.
Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia konštatoval zdĺhavý postup okresného
súdu pri prerokúvaní veci samej, bližšie však nevysvetlil význam tejto skutočnosti
pre ďalšie trvanie väzby G. J. Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia ďalej uviedol
konkrétne skutkové okolnosti týkajúce sa predpokladaného podielu G. J. na spáchaní
uvedenej trestnej činnosti a tiež okolnosti týkajúce sa samotnej osoby obvinenej, ktoré
viedli k záveru, že ďalšie trvanie väzby v prípade G. J. nie je potrebné a možno ho nahradiť
dohľadom probačného a mediačného úradníka. Krajský súd teda zrejme zohľadnil postup
okresného súdu pri prerokúvaní veci samej pri rozhodovaní o väzbe, avšak z odôvodnenia
uznesenia z 8. septembra 2011 vyplýva, že táto skutočnosť nebola rozhodujúca, prípadne
jediná, ktorá viedla k prepusteniu G. J. z väzby na slobodu. Vzhľadom na tieto skutočnosti
neobstojí teda námietka sťažovateľa, že v tej istej veci a z tých istých dôvodov došlo k
rozdielnemu posúdeniu veci u dvoch rôznych osôb.
Ústavný súd na základe týchto skutočností nie je toho názoru, že by skutkové alebo
právne závery krajského súdu v uznesení zo 6. októbra 2011 bolo možné kvalifikovať ako
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy,
dohovoru a listiny.
K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy ústavný súd zdôrazňuje, že tento
článok ústavy má charakter ústavného princípu, resp. všeobecného interpretačného pravidla,
ktorý sú všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní ústavy,
a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho
rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07). Keďže
predmetom tohto konania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,
možno v tomto konaní uvažovať o porušení čl. 12 ods. 1 ústavy len v spojení s porušením
konkrétneho základného práva alebo slobody. Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd
nedospel k záveru o porušení niektorého základného práva alebo slobody, nemohol dospieť
ani k záveru o porušení čl. 12 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd takto dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti, ktoré
by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a ods. 5
ústavy a porušenia čl. 12 ods. 1 ústavy, porušenia práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1
dohovoru a základných práv podľa čl. 8 ods. 2 a ods. 5 a čl. 37 ods. 3 listiny postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos/85/2011 a jeho uznesením zo 6. októbra
2011 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť pri predbežnom
prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol v celom rozsahu, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími v nej uvedenými požiadavkami.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. augusta 2012