Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 425/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť R. Z., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom JUDr.

D. K., B., vo veci namietaného porušenia

- základných práv podľa a ods. 5 a Slovenskej

republiky a podľa čl. 8 ods. 2 a ods. 5 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako

aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 14. septembra 2011 a

- základných práv podľa a ods. 5 a podľa

čl. 8 ods. 2 a ods. 5 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 5

ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 12 ods. 1

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením zo 6. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. Z. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. decembra

2011 doručená sťažnosť R. Z., t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. D. K., B., vo veci namietaného porušenia

- základných práv podľa a ods. 5 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 2 a ods. 5 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a ods. 4 a čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 14. septembra 2011 a

- základných práv podľa a ods. 5 a podľa a ods. 5

a čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 12 ods. 1

postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 6. októbra 2011.

Zo sťažnosti a z predložených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby

uznesením okresného súdu sp. zn. 1652/2008 z 5. októbra 2008 v spojení s uznesením

krajského súdu sp. zn. z 28. októbra 2008. Väzba začala plynúť 1. októbra

2008 a bola predĺžená v prípravnom konaní, naposledy do 1. októbra 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol:

„Dňa 16. 07. 2010 bola podaná v tejto veci obžaloba. Dňa 30. 08. 2010 bol

predsedom senátu vykonaný výsluch mojej osoby za účelom preskúmania dôvodov väzby.

Súd preskúmal dôvody väzby v zmysle ust. a dospel k záveru, že dôvody väzby

u mojej osoby v zmysle ust. trvajú naďalej. Podaním obžaloby sa

nachádzam v tzv. súdnej väzbe.

Porušenie môjho základného práva vidím v tom, že Obžaloba bola podaná dňa

16. 07. 2010 a Okresný súd Bratislava I vytýčil termín verejného zasadnutia - predbežného

prejednania obžaloby až na deň 17. 08. 2011, čo je viac ako rok od podania obžaloby.

Predbežné prejednanie obžaloby je zákonne bezprostredne nadväzujúci úkon súdu

po podaní obžaloby. Napriek tomu, že som väzobné stíhaný pre závažnú trestnú činnosť

a napriek tomu, že okresný súd má za to, že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že

skutky, pre ktoré bolo voči mne začaté trestné stíhanie boli spáchané, majú znaky trestného

činu a sú podľa názoru súdu dôvody a sú aj podľa súdu dané skutočnosti, z ktorých je

opodstatnený dôvod väzby, nebolo zo strany súdu pristupované tak, aby predmetná vec

mohla byť prerokovaná bez zbytočných prieťahov a s osobitnou starostlivosťou. ...

V predmetnej trestnej veci je zrejmé, že od podania obžaloby a začatia tzv. súdnej

väzby nebolo postupované v záujme urýchleného ukončenia väzobnej veci zo strany súdu.

Na základe vyššie uvedeného mám jednoznačne za to, že došlo k závažným súdnym

prieťahom a k porušeniu mojich základných práv. Zároveň v zmysle ustálenej judikatúry

Najvyššieho súdu SR a nálezov Ústavného súdu SR väzba nesmie nahrádzať výkon trestu.

Z vyššie uvedených dôvodov som podal dňa 13. 09. 2011 žiadosť o prepustenie

z väzby na slobodu, ktorej Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 14. 09. 2011

nevyhovel. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu som prostredníctvom svojho obhajcu

dňa 19. 09. 2011 podal sťažnosť, a to aj z dôvodu, že senát Okresného súdu Bratislava I sa

nevysporiadal ani s jedným dôvodom na prepustenie mojej osoby z väzby uvedeným v mojej

žiadosti o prepustenie z väzby podanej dňa 13. 09. 2011. Súd vo svojom uznesení len

konštatuje, že dôvody väzby v zmysle ust. naďalej trvajú a to aj

napriek tomu, že moja žiadosť o prepustenie z väzby sa vôbec netýkala dôvodov väzby, ale

zákonnosti a ústavnosti väzobného trestného stíhania mojej osoby. Poukazujem aj

na skutočnosť, že v odôvodnení uznesenia súd uvádza, že v prípade dokázania viny mi hrozí

vysoký trest odňatia slobody, čo nie je dôvodom na väzbu v zmysle ust. § 71 ods. 1 písm. c)

.

Dňa 12. 10. 2011 mi bolo doručené uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa

06. 10. 2011, č. k.: , ktorým sťažnostný súd moju sťažnosť zamietol.

V odôvodnení uznesenia sťažnostný súd pripúšťa prieťahy v postupe všeobecného súdu, ale

zároveň poukázal na uznesenie Ústavného súdu , v ktorom ústavný súd

vyslovil názor, že dĺžka rozhodovania vo väzobných veciach nemá a nemôže mať vplyv

na zákonnosť a dôvodnosť väzby. Mám však za to, že použitie tohto právneho názoru nie je

možné aplikovať na tento prípad. Sťažnostný súd taktiež uvádza, že pri väzbe je potrebné

dbať na zásadu primeranosti a zdržanlivosti, t. j. využiť všetky opatrenia, ktoré budú

najlepšie viesť k dosiahnutiu účelu trestného konania, čo v tomto prípade dodržané nebolo,

prípadne bolo zneužité.

V tejto súvislosti považujem za potrebné uviesť závažnú skutočnosť, že Krajský súd

v Bratislave rozhodoval o sťažnosti spoluobžalovanej G. J. vo veci jej prepustenia z väzby

na slobodu z tých istých dôvodov, t. j. zbytočných prieťahov v konaní a práve v odôvodnení

uznesenia krajského súdu zo dňa 08. 09. 2011, č. k.: sa sťažnostný súd,

podotýkam že ten istý senát a len 3 týždne skôr, vysporiadal so zásadou primeranosti a

zdržanlivosti diametrálne rozdielne. V odôvodnení predmetného uznesenia sťažnostný súd

okrem iného jednoznačne dospel k názoru, že väzba naďalej je neefektívna a preto prepustil

obvinenú z väzby na slobodu. Mám za to, že v právnom štáte je neprípustné, aby v tej istej

veci, z tých istých dôvodov došlo k tak rozdielnemu posúdeniu veci u dvoch rôznych osôb,

pričom v tomto prípade sa posudzovala tá istá otázka, v obidvoch prípadoch bolo

konštatované, že dôvody väzby sú, že došlo k prieťahom, ale v jednom prípade to dôvod na

prepustenie z väzby bol a v druhom prípade nie. Týmto konaním sťažnostného súdu došlo k

porušeniu mojich základných práv, a to v zmysle , SR ako

aj práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

Na základe vyššie uvedeného mám za to, že väzba v tomto štádiu je nezákonná

a dochádza k opakovanému porušovaniu mojich základných práv a slobôd.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo R. Z., trvalé bytom Š., t. č. Ústav na výkon väzby v B., na osobnú

slobodu zaručenú v , od. 5 a na prerokovanie jeho

veci bez zbytočných prieťahov, podľa postupom

Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod č. bolo porušené.

2. Konaním a uznesením Okresného súdu Bratislava I, sp. zn.: zo dňa

14. 09. 2011, došlo k porušeniu základných práv R. Z. zaručených v čl. 17 ods. 2, ods. 5

SR v nadväznosti na , ods. 4, Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, ako aj čl. 8 ods. 2, ods. 5, čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a

slobôd.

3. Konaním a uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.: zo dňa

06. 10. 2011, došlo k porušeniu základných práv R. Z. zaručených v čl. 12 ods. 1, čl. 17 ods.

2, ods. 5 SR v nadväznosti na , Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd ako aj čl. 8 ods. 2, ods. 5, čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a

slobôd.

4. Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.:

zo dňa 06. 10. 2011, ako aj Uznesenie Okresného súdu Bratislava I, sp. zn.:

zo dňa 14. 09. 2011 a prikazuje Okresnému súdu Bratislava I, aby R. Z.

prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

5. R. Z. priznáva finančné zadosťučenie vo výške 20.000,-EUR..., ktoré mu je

Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

6. R. Z. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 261,82 EUR..., ktoré je

Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť na účet advokáta... do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľ v sťažnosti zároveň navrhol, aby ústavný súd rozhodol podľa § 52 ods. 2

a ods. 3 o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) o dočasnom opatrení

„uloženému orgánu, ktorý porušil základné práva a slobody sťažovateľa – Okresnému súdu

Bratislava I alebo Krajskému súdu v Bratislave, aby do rozhodnutia Ústavného súdu SR

nálezom tento súd neodkladne prepustil obžalovaného R. Z. na slobodu“.

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ

tým, že „zásah do... základných práv je mimoriadne intenzívny a pretrváva po dlhšiu dobu.

Pre nečinnosť, nesprávne a najmä nespravodlivé rozhodovanie súdov pociťujem vo väzbe

nedôveru v spravodlivý proces. Škody finančne ťažko určenej hodnoty vznikajú aj

následkom dlhotrvajúcej traumy v psychickej zložke mojej osobnosti, následkom čoho

dostávam úzkostlivé stavy spôsobované nezákonným výkonom väzby a nutnosťou dožadovať

sa opakovane preskúmania zákonnosti väzby. Väzba predstavuje najzávažnejší zásah do

osobnej slobody obvineného, ktorý je prípustný podľa článku 17 SR, pokiaľ však sa

jedná o väzbu zákonnú.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a ods. 5

, práv podľa a ods. 4 a dohovoru a základných práv podľa

čl. 8 ods. 2 a ods. 5 a čl. 37 ods. 3 listiny postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 14. septembra 2011

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv a slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že

ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných právnych prostriedkov nápravy pred

iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. , ).

Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je tak vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach

porušenia jeho základných práv a práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením zo 14. septembra 2011. Ochrany svojich práv sa

sťažovateľ domáhal podaním sťažnosti podľa ustanovení , preto ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci

podľa prvej vety .

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal všetky opravné prostriedky alebo iné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež namieta prieťahy v konaní okresného súdu v súvislosti

s prípravou prerokovania veci samej pred súdom. Poukazuje na to, že obžaloba bola podaná

16. júla 2010 a okresný súd „vytýčil termín verejného zasadnutia – predbežného

prejednania obžaloby až na deň 17. 08. 2011, čo je viac ako rok od podania obžaloby“.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež uvádza, že z „vyššie uvedených dôvodov... podal dňa 13. 09.

2011 žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu...“.

Účinným právnym prostriedkom nápravy v súvislosti s námietkou zbytočných

prieťahov v napadnutom konaní je podanie sťažnosti podľa .

Podľa pri vykonávaní úkonov trestného konania

musia orgány činné v trestnom konaní, súd a osoby príslušné vykonávať úkony trestného

konania zaobchádzať s osobami zúčastnenými na úkone tak, ako to vyžaduje účel trestného

konania; vždy sa musí rešpektovať ich dôstojnosť a ich zaručené základné práva

a slobody.

Podľa ak je dôvodný predpoklad, že došlo

k prieťahom v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu konania a rozhodnutia

alebo k prieťahom vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia, ktorákoľvek zo strán môže podať

prostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd, aby určil primeranú

lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu; ak sa nepostupuje podľa odseku 4, súd musí

bez meškania túto sťažnosť pre nečinnosť zaslať spolu so spisom a svojím stanoviskom

a so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu.

Podľa ak súd urobí úkony trestného konania uvedené

v sťažnosti pre nečinnosť do pätnástich pracovných dní po jej obdržaní a informuje o tom

sťažovateľa, hľadí sa na takúto sťažnosť pre nečinnosť ako na vzatú späť, ak tento

sťažovateľ v priebehu piatich pracovných dní od doručenia oznámenia nevyhlási, že na

svojej sťažnosti pre nečinnosť trvá. O tom ho treba poučiť.

Podľa o sťažnosti pre nečinnosť uvedenej v odseku 3

musí rozhodnúť senát nadriadeného súdu do piatich pracovných dní od prevzatia veci. Ak

a) zo strany súdu nedošlo k prieťahom, sťažnosť pre nečinnosť sa zamietne,

b) je sťažnosť pre nečinnosť opodstatnená, nadriadený súd určí primeranú lehotu na

uskutočnenie namietaného úkonu.

Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva

podľa koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil

označené právne prostriedky, ktoré mal k dispozícii podľa príslušného zákona, alebo ak

preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2

).

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov

alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných

práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných

predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa , a teda

podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred

ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa teda spočíva okrem iného aj v

tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity

vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do

úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v sťažnosti nepreukázal,

že v doterajšom priebehu namietaného konania podal sťažnosť pre nečinnosť podľa § 55

ods. 3 a nasl. . Sťažovateľ zároveň v sťažnosti neuvádza žiadne

argumenty, ktorými by preukazoval, že podmienku využitia tohto prostriedku ochrany

svojho základného práva podľa nesplnil z dôvodov hodných osobitného

zreteľa. Existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti, a preto

ústavný súd nemohol v tomto prípade uplatniť postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Zo zistení ústavného súdu tiež vyplýva, že sťažovateľ odoslal predsedovi okresného

súdu podania, ktoré boli vyhodnotené ako sťažnosti pre nečinnosť podľa Trestného

poriadku, avšak v prípade týchto sťažností (evidovaných pod sp. zn. Spr 3283/2012, sp. zn.

Spr 3430/2012 a sp. zn. Spr. 2150/2012) išlo o sťažnosti, ktoré smerovali proti postupu

okresného súdu pri prerokúvaní žiadostí sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu.

Žiadna z týchto sťažností nesmerovala proti postupu okresného súdu v súvislosti s prípravou

prerokovania veci samej pred súdom.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd tiež konštatuje, že od podania obžaloby

a nariadenia predbežného prerokovania obžaloby uplynula doba približne jedného roka.

Ústavný súd sa domnieva, že v priebehu tohto obdobia mal sťažovateľ možnosť využiť

dostupné právne prostriedky na efektívne bránenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , pod ochranu

ktorého je potrebné subsumovať aj prípravu prerokovania veci pred súdom. Podanie žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu, na ktorú sťažovateľ poukazuje, prípadne sťažností

smerujúcich proti postupu okresného súdu pri prerokovaní tejto žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu, nemožno považovať za využitie právneho prostriedku nápravy podľa

.

Ústavný súd sa domnieva, že povinnosť vyčerpania dostupných a účinných

prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ

pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami,

ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri

vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať

dostupný prostriedok ochrany svojich práv (napr. ).

Ústavný súd konštatuje, že v predmetnej veci nie sú dané také okolnosti, ktoré by

opodstatnili predpoklad, že využitie sťažnosti pre nečinnosť podľa

by neposkytlo účinnú ochranu základného práva sťažovateľa podľa .

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa ako

neprípustnú.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa a ods. 5

a porušeniu , porušeniu práv podľa a

dohovoru a základných práv podľa čl. 8 ods. 2 a ods. 5 a čl. 37 ods. 3 listiny postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 6. októbra 2011

Krajský súd uznesením sp. zn. zo 6. októbra 2011 zamietol sťažnosť

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. zo 14. septembra 2011.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa v tejto časti je namietané porušenie základných

práv podľa a ods. 5 a porušenie , porušenie práv

podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru a základných práv podľa čl. 8 ods. 2 a ods. 5

a čl. 37 ods. 3 listiny postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho uznesením

zo 6. októbra 2011. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom

krajského súdu, ktorý vyslovil v napadnutom uznesení, pričom sťažovateľ sa okrem iného

domnieva, že krajský súd sa nevyrovnal s jeho argumentmi uvedenými v sťažnosti, teda

s tými, že jeho sťažnosť sa netýkala dôvodov väzby, ale zákonnosti a ústavnosti väzobného

trestného stíhania. Poukazuje tiež na to, že v odôvodnení namietaného uznesenia krajský

súd poukazuje na hrozbu vysokého trestu odňatia slobody, čo ale nie je zákonný dôvod

väzby podľa . Poukázal tiež na rozhodnutie

krajského súdu vo veci spoluobžalovanej G. J., kde krajský súd posúdil otázku prieťahov

odlišne a G. J. prepustil z väzby na slobodu.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:

„Ako to vyplýva z pripojeného spisového materiálu prokurátorka generálnej

prokuratúry podala obžalobu na R. Z. pre pokračovací obzvlášť závažný zločin legalizácie

príjmu z trestnej činnosti v štádiu pokusu spolupáchateľstvom podľa § 14 ods. 1, § 20 k §

233 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. c/, ods. 4 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/ Tr.

zák., pokračovací obzvlášť závažný zločin podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 20 k

§ 221 ods. 1, ods. 3 písm. c/, ods. 4 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák.,

pokračovací zločin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej

uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1, ods. 3, ods. 5 Tr. zák. s

poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák., pokračovací obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmu

z trestnej činnosti spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 233 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. c/,

ods. 4 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák., pokračovací zločin podvodu

spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/, písm. c/ Tr. zák. s poukazom

na § 138 písm. i/ Tr. zák., pokračovací zločin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny,

úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky sčasti účastnencom vo

forme organizátorstva podľa § 21 ods. 1 písm. a/ k § 352 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Tr. zák. s

poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák. a pokračovací zločin falšovania a pozmeňovania

verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa §

352 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák. ...

Po preskúmaní trestnej veci a spisového materiálu sa aj odvolací súd stotožnil

s dôvodmi uznesenia súdu prvého stupňa. Zo spisu evidentne vyplýva, že obžalovaný má

obmedzenú slobodu z dôvodu preventívnej väzby. Z obžaloby je zrejmé, že participoval

na skutkoch uvedených pod bodmi 2/, 3/, 4/, 6/, 7/, 8/, 9/, 10/, 11/ a 12/, pričom obdobie,

po ktoré dochádzalo k páchaniu trestnej činnosti, je ohraničené rokom 2006 až rok 2007,

teda evidentne je zo spisu zrejmé, že obžalovaný patril k organizátorom závažnej majetkovej

trestnej činnosti, ktorá sa týkala podvodov s nehnuteľnosťami v rámci organizovanej

skupiny. Trestná činnosť bola páchaná dlhú dobu s vysokým stupňom nebezpečnosti. Je

preto dôvodná obava, že v prípade prepustenia na slobodu by mohol v predmetnej trestnej

činnosti pokračovať.

V danom štádiu konania, kedy je vec na súde po podaní a po prijatí obžaloby

a vo veci je vytýčený termín hlavného pojednávania, je aj podľa názoru sťažnostného súdu

naďalej obmedzenie osobnej slobody obžalovaného dôvodné.

Pokiaľ obžalovaný vo svojej sťažnosti namieta nezákonnosť trvania väzby s tým, že

vo väzobných veciach je potrebné konať urýchlene a že v danom prípade došlo k závažným

prieťahom. Súd sa stotožňuje s tým, že vo väzobných veciach je potrebné konať urýchlene,

nakoľko väzba predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody obvineného, ktorý je

prípustný podľa článku 17 SR. Pri väzbe je potrebné dbať na zásadu primeranosti

a zdržanlivosti, t. j. využiť všetky opatrenia, ktoré budú najlepšie viesť k dosiahnutiu účelu

trestného konania.

V danom prípade súd vychádzal aj z nálezu Ústavného súdu SR 383/2004, z ktorého

je zrejmé, že ak existuje čo aj len jeden zákonný dôvod väzby, väzba je zákonná a ústavná,

ak je takýto dôvod aplikovaný všeobecným súdom. Všeobecný súd aplikoval dôvod väzby

uvedený v a aj sťažnostný súd je toho názoru, že tieto dôvody

väzby sú dané a v celom rozsahu pretrvávajú.

Je potrebné poukázať aj na uznesenie ústavného súdu , v ktorom

ústavný súd vyslovil názor, že dĺžka rozhodovania vo väzobných veciach nemá a nemôže

mať vždy vplyv na zákonnosť a dôvodnosť väzby, to znamená, že prieťahy v postupe

všeobecného súdu konajúceho o žiadosti o prepustenie z väzby pri existencii

predchádzajúceho stále aktuálneho rozhodnutia o väzbe, nemôžu samy o sebe znamenať

povinnosť pre súd bezodkladne prepustiť dotknutú osobu z väzby na slobodu. Tak aj v tomto

prípade sťažnostný súd uznáva zdĺhavosť postupu súdu prvého stupňa pri rozhodovaní

o väzbe sťažovateľa, ale na druhej strane náležitým spôsobom zdôvodnil aj opodstatnenosť

a existenciu väzobného dôvodu podľa

Z uvedených dôvodov, keďže ako už bolo uvedené, obžalovaný bol v minulosti 7-krát

súdne trestaný. Naposledy v roku 2004 pre trestný čin výtržníctva, bol spoluorganizátorom

trestnej činnosti páchanej v dlhšom časovom intervale, je podľa názoru sťažnostného súdu

dostatočným dôvodom pre konštatovanie, že väzba u obžalovaného je dôvodná a zákonná

a preto rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných

porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd

je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom neboli

zlučiteľné s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie

je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by

ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,

že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov a na dobu ustanovenú

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Ústavný súd konštatuje, že z vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi

väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri

rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je

zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať

ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto

konštatáciou úzko súvisí aj obsah základných práv vyplývajúcich z čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5

, ktorého súčasťou je aj oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností

svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe

konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (m. m. ,

, ).

Ústavný súd poukazuje na to, že pri skúmaní postupov všeobecných súdov

rozhodujúcich o zákonnosti väzby nie je jeho úlohou, aby posudzoval smer vedenia

vyšetrovania alebo aby sa zaoberal vhodnosťou a opodstatnenosťou získavaných dôkazov,

ktoré podľa názoru orgánov činných v trestnom konaní a následne aj všeobecných súdov sú

významným prostriedkom na odôvodnenie ďalšieho trvania väzby sťažovateľa. Úloha

ústavného súdu spočíva v zistení, či skutkové a právne závery všeobecných súdov obstoja

z hľadiska dodržania záruk podľa a dohovoru. Pritom je podstatné, aby

tieto závery boli dostatočne odôvodnené, teda aby boli preukázané zistenými skutkovými

okolnosťami, aby ich dôvodnosť vychádzala z relevantnej právnej normy a aby ako celok

pôsobili presvedčivo. Len vtedy, ak ústavný súd zistí splnenie tvrdených predpokladov

v rozhodnutiach všeobecných súdov, vylúči svojvôľu a nezákonnosť ich postupov.

Podľa názoru ústavného súdu možno rozhodnutie krajského súdu v spojení

s rozhodnutím okresného súdu považovať za rozhodnutie, ktoré ako celok je ústavne

udržateľné. Ústavný súd konštatuje, že dôvodnosť ďalšieho trvania väzby je u sťažovateľa

daná tak skutkovými, ako aj právnymi dôvodmi. Krajský súd rozhodnutie o dôvodnosti

ďalšieho trvania preventívnej väzby podľa

odôvodnil konkrétnymi skutočnosťami týkajúcimi sa osoby sťažovateľa a okolnosťami

prípadu, ktoré reálne odôvodňujú obavu z toho, že sťažovateľ bude pokračovať v trestnej

činnosti. Krajský súd prihliadol na to, že sťažovateľ je podozrivý zo spáchania závažnej

majetkovej trestnej činnosti, ktorá sa týkala podvodov s nehnuteľnosťami, páchanej v rámci

organizovanej skupiny, pričom táto trestná činnosť mala byť páchaná v rokoch 2006 až

2007 a s vysokým stupňom nebezpečnosti. Sťažovateľ je podozrivý z toho, že patril

k organizátorom uvedenej trestnej činnosti. Krajský súd prihliadol tiež na osobu sťažovateľa

a na to, že sťažovateľ bol v minulosti už 7-krát súdne trestaný, naposledy v roku 2004

pre trestný čin výtržníctva.

Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade krajský súd dostatočne ozrejmil, ktoré

okolnosti boli podkladom na prijatie záveru o nevyhnutnosti zotrvania sťažovateľa

vo väzbe, a tieto dôvody boli jednoznačné a konkrétne. Odvolanie sa na časové okolnosti

spáchania jednotlivých skutkov a na ich závažnosť a na konkrétne okolnosti týkajúce sa

osoby sťažovateľa sú dostatočnými dôvodmi trvania preventívnej väzby sťažovateľa [§ 71

ods. 1 písm. c) ].

Väzba je výrazným zásahom do osobnej slobody obvineného a musí trvať len

nevyhnutnú dobu. Maximálna dĺžka väzobného stíhania je pritom ustanovená zákonom

(), ale skutočnosti, ktoré ju ovplyvňujú, závisia od zistení, ktoré tu boli

pri vzatí obvineného do väzby a dosiaľ nepominuli, a od okolností, ktoré vyplynú z

priebehu trestného konania.

Námietku sťažovateľa o tom, že väzba je nezákonná z dôvodu prieťahov v konaní

okresného súdu pri prerokovaní veci samej, ústavný súd považuje za neopodstatnenú.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje závery, ktoré vyslovil v súvislosti

s rozhodovaním všeobecných súdov o zákonnosti ďalšieho trvania väzby. Ústavný súd

konštatoval, že porušenie požiadaviek vyplývajúcich z a

dohovoru v súvislosti s urýchlenosťou rozhodovania všeobecných súdov o žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu samo osebe nezakladá nezákonnosť alebo neústavnosť

rozhodnutí týchto súdov o väzbe samotnej, a nie je ani dôvodom na záver o nezákonnosti

a neústavnosti ďalšieho trvania väzby (). Tento záver možno aplikovať aj

v tej podobe, že prípadné prieťahy v postupe všeobecného súdu pri prerokovaní veci samej

nemajú a v zásade ani nemôžu mať vplyv na zákonnosť a dôvodnosť väzby, za predpokladu,

že je daný aspoň jeden zákonný dôvod väzby a existuje stále aktuálne rozhodnutie o väzbe.

Sťažovateľ tiež namieta, že krajský súd v prípade spoluobžalovanej G. J. rozhodol o

jej sťažnosti „vo veci jej prepustenia z väzby na slobodu z tých istých dôvodov, t. j.

zbytočných prieťahov v konaní“, tak, že G. J. prepustil z väzby na slobodu. Podľa

sťažovateľa „je neprípustné, aby v tej istej veci, z tých istých dôvodov došlo k tak

rozdielnemu posúdeniu veci u dvoch rôznych osôb, pričom v tomto prípade sa posudzovala

tá istá otázka, v obidvoch prípadoch bolo konštatované, že dôvody väzby sú, že došlo k

prieťahom, ale v jednom prípade to dôvod na prepustenie z väzby bol a v druhom prípade

nie“.

Ústavný súd považuje aj túto námietku sťažovateľa za neopodstatnenú,

predovšetkým z dôvodu, že prieťahy v konaní krajského súdu pri prerokúvaní veci samej

neboli rozhodujúcim dôvodom na rozhodnutie o prepustení G. J. z väzby na slobodu.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 8. septembra 2011 zrušil podľa § 194

ods. 1 písm. a) napadnuté uznesenie okresného súdu v celom rozsahu.

Obvinenú G. J. prepustil podľa z väzby na slobodu. Väzbu

nahradil dohľadom probačného a mediačného úradníka a obvinenej uložil povinnosť

oznámiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu, ktorý vedie konanie, každú zmenu miesta

pobytu. V odôvodnení tohto uznesenia z 8. septembra 2011 krajský súd uviedol:

„Z podanej obžaloby je zrejmé, že obvinená participovala na páchaní dvoch skutkov.

Ide o skutok uvedený v obžalobe pod bodom 5/ a o skutok pod bodom 9/, pričom oba skutky

mali byť spáchané v priebehu štyroch mesiacov od augusta do decembra 2007. Aj keď ide

o podľa spôsobenej škody o škodu veľkého rozsahu, len ťažko konštatovať, že by bola

trestná činnosť páchaná dlhodobo so značným množstvom poškodených, keďže ide o dve

osoby, ktoré boli takýmto konaním poškodené. Naviac sa konštatuje, že sú vo veci

vykonávané ďalšie úkony v nejakej inej trestnej činnosti. Je potrebné uviesť, že v spise sa

nachádzajú správy o tom, že v roku 2009 boli vznášané obvinenia voči obvinenej pre

obzvlášť závažný zločin podvodu ako aj založenia a zosnovania zločineckej skupiny a aj keď

už vo veci bola podaná obžaloba, nie je zrejmé, či tieto sú súčasťou tohto obžalobného

návrhu a ak nie z akého dôvodu ich obžaloba neobsahuje, poprípade ako boli tieto konania

zrealizované. Preto je veľmi fiktívne tvrdenie, že sa vo veci vedie nejaké iné konanie,

o ktorom nie je zrejmé akým spôsobom bolo toto realizované. Nemôže byť preto súčasťou

tvrdení, že práve toto by malo zakladať dôvody väzby uvedené v

Ako už bolo uvedené vo veci bola podaná obžaloba dňa 16. 07. 2010. Aj keď ide

skutočne o rozsiahly spisový materiál, obžaloba obsahuje 12 skutkov voči 14 osobám. Od

podania obžaloby bol vo veci vytýčený termín verejného zasadnutia na deň 17. 08. 2011.

Následne bolo toto verejné zasadnutie odročené pre neprítomnosť všetkých obvinených

a bol vytýčený nový termín na deň 14. 09. 2011. Teda po dobu viac ako 1 rok nebol vo veci

vykonávaný, okrem rozhodovania sťažností o prepustenie z väzby, žiaden úkon, ktorý by

efektívne smeroval k urýchlenému rozhodnutiu v merite veci, ako to majú na mysli

ustanovenia a iných dokumentov, následne i nálezy Ústavného súdu SR.

Z uvedených dôvodov potom dospel sťažnostný sud k záveru, že väzba naďalej je

neefektívna a preto prepustil obvinenú z väzby na slobodu...“

Krajský súd v odôvodnení tiež poukázal na predchádzajúce rozhodnutia všeobecných

súdov o väzbe G. J., ktoré prihliadli na osobu obvinenej a na to, že „je možné zo správania

obvinenej vyvodiť silnú citovú väzbu na rodinu a preto vylúčil reálnu obavu v prípade

prepustenia na slobodu úteku alebo vyhýbania sa trestnému stíhaniu... ide o osobu doposiaľ

súdne netrestanú...“.

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia konštatoval zdĺhavý postup okresného

súdu pri prerokúvaní veci samej, bližšie však nevysvetlil význam tejto skutočnosti

pre ďalšie trvanie väzby G. J. Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia ďalej uviedol

konkrétne skutkové okolnosti týkajúce sa predpokladaného podielu G. J. na spáchaní

uvedenej trestnej činnosti a tiež okolnosti týkajúce sa samotnej osoby obvinenej, ktoré

viedli k záveru, že ďalšie trvanie väzby v prípade G. J. nie je potrebné a možno ho nahradiť

dohľadom probačného a mediačného úradníka. Krajský súd teda zrejme zohľadnil postup

okresného súdu pri prerokúvaní veci samej pri rozhodovaní o väzbe, avšak z odôvodnenia

uznesenia z 8. septembra 2011 vyplýva, že táto skutočnosť nebola rozhodujúca, prípadne

jediná, ktorá viedla k prepusteniu G. J. z väzby na slobodu. Vzhľadom na tieto skutočnosti

neobstojí teda námietka sťažovateľa, že v tej istej veci a z tých istých dôvodov došlo k

rozdielnemu posúdeniu veci u dvoch rôznych osôb.

Ústavný súd na základe týchto skutočností nie je toho názoru, že by skutkové alebo

právne závery krajského súdu v uznesení zo 6. októbra 2011 bolo možné kvalifikovať ako

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ,

dohovoru a listiny.

K namietanému porušeniu ústavný súd zdôrazňuje, že tento

článok má charakter ústavného princípu, resp. všeobecného interpretačného pravidla,

ktorý sú všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní ,

a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho

rozhodovania o sťažnostiach podľa (m. m. ). Keďže

predmetom tohto konania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,

možno v tomto konaní uvažovať o porušení len v spojení s porušením

konkrétneho základného práva alebo slobody. Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd

nedospel k záveru o porušení niektorého základného práva alebo slobody, nemohol dospieť

ani k záveru o porušení .

Ústavný súd takto dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti, ktoré

by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a ods. 5

a porušenia , porušenia práv podľa a

dohovoru a základných práv podľa čl. 8 ods. 2 a ods. 5 a čl. 37 ods. 3 listiny postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 6. októbra

2011 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť pri predbežnom

prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2

.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol v celom rozsahu, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími v nej uvedenými požiadavkami.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. augusta 2012