Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 272/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mandzák

a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Michal Mandzák,

vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného

v čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 9. mája 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája

2018 doručená telefaxom, doplnená 31. mája 2018 predložením originálu sťažnosť

, , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného

v , 2 a 5 (ďalej len „“) a práva na slobodu

a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 9. mája 2018.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je uznesením vyšetrovateľa

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej

agentúry, národnej jednotky finančnej polície, expozitúry Západ pod ČVS: PPZ-694/NKA-

FP-ZA-2016 z 15. novembra 2017 väzobne trestne stíhaný pre pokračovací zločin skrátenie

dane a poistného podľa , a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) s poukazom

na a a pokračovací zločin skrátenia dane a poistného

podľa , a v jednočinnom súbehu

s pokračovacím zločinom daňového podvodu podľa § 277a ods. 1 a ods. 2 písm. b) a c)

s poukazom na a .

3. Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn.

z 19. apríla 2018 podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) zamietol žiadosť sťažovateľa, ktorou sa

domáhal svojho prepustenia z väzby na slobodu, a podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku neprijal jeho návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného

úradníka.

4. Napadnutým uznesením sp. zn. z 9. mája 2018 krajský súd podľa

sťažnosť sťažovateľa proti prvostupňovému

rozhodnutiu z 19. apríla 2018 zamietol.

5. Sťažovateľ je presvedčený, že krajský súd „zlyhal v oblasti ochrany subjektívnych

práv sťažovateľa... a to vydaním rozhodnutí a postupov, ktoré vykazuje znaky maximálnej

miery arbitrárnosti a svojvôle, a ktoré nemá legitímny základ, a súčasne nim boli porušené

aj základné práva sťažovateľa“.

6. V prvom rade sťažovateľ namieta, že na ním uplatnené námietky krajský súd

v napadnutom rozhodnutí „vôbec nereagoval“. Išlo predovšetkým o námietku porušenia

princípu rovnosti zbraní a zásady kontradiktórnosti konania, ku ktorému malo dôjsť

v konaní pred súdom prvého stupňa tým, že prokurátor Krajskej prokuratúry v Trnave

(ďalej len „prokurátor“) odôvodnil kolúznu väzbu podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku „nahrávkami z telefonických rozhovorov medzi sťažovateľom a jeho priateľkou

(ktoré mal sťažovateľ uskutočniť z )“, čím porušil podmienky

výkonu väzby, „lebo s priateľkou... nemal povolené komunikovať, v čom prokurátor

vzhliadol dôvodnosť ďalšieho trvania kolúznej väzby.“, avšak tento argument prokurátor

použil až pri výsluchu sťažovateľa pred okresným súdom rozhodujúcim o žiadosti

o prepustenie z väzby.

7. Sťažovateľ zvýraznil, že «Prokurátor tento kľúčový dôkaz... „utajoval“ nielen

pred sudcom pre prípravné konanie, ale i pred sťažovateľom a účelovo na neho poukázal až

pri rozhodovaní o väzbe, čím sa dostal do procesne výhodnejšej situácie oproti

sťažovateľovi (ako kontradiktórnej stane). Prokurátor na tieto nahrávky nepoukazoval ani

vo svojom vyjadrení k žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, čo len dokumentuje jeho

účelový postup utajiť kľúčový dôkaz pre sťažovateľom a tým ho postaviť do nevýhodnejšej

pozície.».

8. Rovnako sťažovateľ poukázal na aj na to, že uvedené „nahrávky prokurátor

nepredložil sudcovi pre prípravné konanie ako súčasť trestného spisu za účelom

rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustení z väzby“, čo považuje za postup v rozpore

s , podľa ktorého k návrhu na vzatie obvineného do väzby,

ako aj k ďalším návrhom prokurátora, na ktorých základe sa má v prípravnom konaní

rozhodnúť o väzbe, treba vždy pripojiť originál alebo orgánom činným v trestnom konaní

overený rovnopis celého dosiaľ získaného spisového materiálu s očíslovanými listami

a s prehľadom obsahu spisu. Táto skutočnosť má svedčiť o nezákonnosti väzby.

9. Ďalšia výčitka sťažovateľa spočíva v tom, že krajský súd ho „osobne nevypočul...

hoci sťažovateľ formuloval novú sťažnostnú námietku... ktorá nebola uplatnená v konaní

pred sudcom pre prípravné konanie“, a to, že z obsahu prepisov už spomenutých

zvukových záznamov vyplynulo, že „žiadnym spôsobom neovplyvňoval priebeh trestného

konania, ale len viedol zdvorilostný rozhovor so svojou priateľkou“. Takéto porušenie

pravidiel nemalo žiadnu súvislosť s dôvodmi kolúznej väzby. Krajský súd nielenže

sťažovateľa k tomuto argumentu nevypočul, ale ani sa s ním „vôbec nevysporiadal“.

10. Za ústavne nekonformné sťažovateľ považoval odôvodnenie rozhodnutia

krajského súdu vo vzťahu k dôvodu preventívnej väzby [§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku]. Podľa neho tento dôvod pozbavenia jeho osobnej slobody v tomto prípade nebol

daný a konajúce všeobecné súdy „len stroho poukazovali na svoje lakonické odôvodnenia

zo svojich predchádzajúcich rozhodnutí“.

11. Napokon ani odôvodnenie napadnutého rozhodnutia o nenahradení väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka sťažovateľ nepovažuje za dostatočné.

Podľa jeho názoru sa „len lakonicky odvoláva na sudcu pre prípravné konanie, ktoré sa tiež

len formálne zaoberalo možnosťou nahradenia väzby... bez toho, aby boli vyhodnotené

konkrétne okolnosti prípadu“.

12. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie takto nálezom rozhodol:

„1/ Základné právo na osobnú slobodu podľa , 2, ods. 5

Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 5 ods. 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu

v Trnave, spis. zn. zo dňa 09. 05. 2018 a konaním, ktoré mu predchádzalo

porušené bolo.

2/ Zrušuje sa v celom rozsahu Uznesenie Krajského súdu v Bratislave [správne má

byť „v Trnave“, pozn.], spis. zn. zo dňa 09. 05. 2018.

3/ Krajskému súdu v Trnave sa prikazuje... prepustiť sťažovateľa z väzby na slobodu.

4/ Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť sťažovateľovi do 15

dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu Advokátska

kancelária Mandzák a spol., s. r. o.“

II.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

15. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

16. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

17. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namieta, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

18. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na osobnú

slobodu zaručeného v , 2 a 5 a práva na slobodu a bezpečnosť

zaručeného v čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 9. mája 2018, ku ktorému malo dôjsť

nezohľadnením argumentácie uvedenej sťažovateľom v sťažnosti proti uzneseniu okresného

súdu sp. zn. z 19. apríla 2018, spočívajúcej v tvrdení o porušení zásady

kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní v konaní pred súdom prvého stupňa v súvislosti

s predložením dôkazu prokurátorom svedčiacim o porušení pravidiel výkonu väzby

sťažovateľom, a taktiež nedostatočným podložením dôvodov väzby, ako aj neodôvodnením

rozhodnutia o nenahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Rovnako

za porušenie základného práva na osobnú slobodu sťažovateľ považoval nevypočutie osoby

krajským súdom v druhostupňovom konaní.

19. Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

20. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

21. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

22. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila

rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie

povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely

výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia

pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne

chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej

nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie

alebo vydanie.

23. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo

iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

K namietanému porušeniu práv zaručených v čl. 5 ods. 1 dohovoru

24. Sťažovateľ v petite sťažnosti, t. j. návrhu na rozhodnutie, ktorým je podľa § 20

ods. 4 ústavný súd viazaný, požaduje vysloviť, že napadnutým

postupom a rozhodnutím krajského súdu, bolo porušené jeho právo na slobodu a bezpečnosť

zaručené v čl. 5 ods. 1 dohovoru. Označený článok však obsahuje katalóg viacerých

konkrétnych prípustných spôsobov zásahu [pod písm. a) až f)] do osobnej slobody fyzickej

osoby. Sťažovateľ ale nešpecifikoval, v rozpore s ktorým konkrétnym z nich mal krajský

súd v jeho veci postupovať, a tak nedovolene zasiahnuť do jeho osobnej slobody. Takáto

sťažovateľom uplatnená formulácia umožňuje neprípustné dohady o jeho zámeroch, pre

ktoré sa svojou sťažnosťou v tejto časti obrátil na ústavný súd, a jeho požiadavka vysloviť

porušenie práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 dohovoru ako celku

dôvodne vzbudzuje podozrenie, že sám sťažovateľ (jeho kvalifikovaný právny zástupca) si

nebol istý tým, v čom presne spočívalo porušenie čl. 5 ods. 1 dohovoru postupom

a rozhodnutím krajského súdu. V tomto smere ústavný súd nemôže nahrádzať zákonnú

povinnosť sťažovateľa označiť, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa neho porušili

[pozri ].

25. Napriek uvedenému sa ústavný súd sťažnosťou sťažovateľa v tejto časti zaoberal

z hľadiska do úvahy prichádzajúcej ochrany jeho práv, avšak nezistil žiadnu možnosť

vyhovieť jej.

26. Už na prvý pohľad bolo možné vylúčiť aplikáciu ustanovení čl. 5 ods. 1 písm. a),

b), d), e) a f) dohovoru na vec sťažovateľa, keďže je zrejmé, že v nej nešlo o ani jednu z tam

predvídaných eventualít. Preto ostávalo posúdiť, či sa na daný prípad vzťahuje ustanovenie

čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.

27. Sťažnosťou napadnutý postup a rozhodnutie krajského súdu sa evidentne týka

ďalšieho trvania pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa, nie jeho prvotného vzatia

do väzby. Dôvodnosť ďalšieho trvania väzby je ratione materiae súčasťou najmä čl. 5 ods.

3 a 4 dohovoru. Článok 5 ods. 1 písm. c) dohovoru sa, naopak, ratione materiae vzťahuje

predovšetkým na rozhodovanie o pozbavení osobnej slobody (o zatknutí či zadržaní

a následne o vzatí do väzby). Sťažovateľove námietky týkajúce sa porušenia čl. 5 ods. 1

písm. c) dohovoru vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu krajského súdu v označenom konaní

preto ústavný súd posúdil ako zjavne neopodstatnené (obdobne napr. ,

, , ) s tým, že v okolnostiach daného prípadu je

potrebné posúdiť ich z hľadiska sťažovateľom označeného čl. 5 ods. 4 dohovoru.

28. V nadväznosti na toto konštatovanie ústavný súd dospel k záveru, že argumenty,

ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti použil, nezakladajú príčinnú súvislosť medzi čl. 5

ods. 1 písm. c) dohovoru a napadnutým postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 9. mája 2018. Z uvedeného dôvodu ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a práva zaručeného v dohovoru

29. Z judikatúry ústavného súdu (napr. , , )

vyplýva, že v ustanoveniach a 5 týkajúcich sa práva na osobnú slobodu

( ) je obsiahnuté aj právo obvineného podať návrh na konanie, v ktorom

by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie

obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú (resp. primeranú dobu) alebo byť prepustený počas konania. V označených

článkoch sú teda obsiahnuté obdobné práva ako tie, ktoré vyplývajú z a 4

dohovoru.

30. Sťažovateľ v prvom rade tvrdí, že k porušeniu jeho základného práva na osobnú

slobodu a práva na slobodu a bezpečnosť malo dôjsť porušením zásady kontradiktórnosti

a princípu rovnosti zbraní v konaní pred okresným súdom (sudcom pre prípravné konanie),

keď tento akceptoval postup prokurátora spočívajúci v predložení dôkazu odôvodňujúceho

väzbu podľa až pri výsluchu sťažovateľa v konaní

o jeho osobnej slobode, a teda prokurátor sťažovateľa vopred v dostatočnom časovom

predstihu s týmto dôkazom neoboznámil. S tým súvisí aj sťažovateľom tvrdené porušenie

ustanovenia , z ktorého vyplýva, že pri rozhodovaní o väzbe

mal byť okresnému súdu (sudcovi pre prípravné konanie) predložený celý spisový materiál

vrátane prokurátorom až pri výsluchu predloženého dôkazu (dôkazného prostriedku).

Uvedený stav krajský súd svojím rozhodnutím aproboval.

31. Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. , )

konštatoval, že povinnosťou všeobecných súdov je umožniť obvinenému uplatnenie práva

na obhajobu tak, aby sa zachoval jeho reálny obsah a zmysel. Inak by totiž toto právo

nebolo možné považovať za reálne, ale iba za teoretické, resp. iluzórne. Výklad príslušných

ustanovení dotknutých právnych predpisov musí byť preto taký, aby uplatnenie práva

na obhajobu v konaní o väzbe sa obvinenému reálne umožnilo.

32. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo svojej judikatúre k čl. 5

dohovoru postupne formuloval viaceré samostatné práva osôb vo väzbe, medzi ktoré patrí aj

právo na kontradiktórne konanie a vypočutie pred rozhodnutím o zákonnosti väzby

(rozsudok ESĽP z 21. 12. 2010, č. 35377/05, vo veci Michalko proti Slovenskej republike),

ale aj všeobecnejšie právo na „zákonnosť“ konania a právo nebyť zbavený osobnej slobody

svojvoľným (arbitrárnym) spôsobom (už uvedený rozsudok Michalko proti Slovenskej

republike). Požiadavka zabezpečenia kontradiktórnej povahy konania a rešpektovania

„princípu rovnosti zbraní“ predstavujú základné procesné garancie uplatniteľné vo veciach

týkajúcich sa pozbavenia osobnej slobody (rozsudok ESĽP z 21. 10. 1986, č. 9862/82,

vo veci Sanches-Reisse proti Švajčiarsku, rozsudok ESĽP z 15. 11. 2005, č. 67175/01,

vo veci Reinprecht proti Rakúsku). Zabezpečenie „reálnej“ kontradiktórnosti konania

znamená aj právo na prístup k vyjadreniam a dôkazom, ktoré predložila protistrana

(rozsudok z 31. 4. 2002 vo veci Lanz proti Rakúsku).

33. Aj ústavný súd už vo svojej judikatúre (napr. ) vyslovil, že osoba

vo väzbe musí mať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody proti

svojmu ponechaniu vo väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa jej

dôvodnosti a zákonnosti. Musí jej byť daná možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany

(prokurátora) o odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich. Pre tento účel jej nemôže byť

odopreté právo oboznámiť sa s dôkazmi a skutočnosťami, o ktoré by sa malo opierať

rozhodnutie súdu o väzbe (kontradiktórnosť konania). Procesný postup súdu musí

zabezpečiť, aby bola obvinenému/obžalovanému poskytnutá rozumná príležitosť obhajovať

svoje záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia do podstatne nevýhodnejšej pozície

v porovnaní s druhou stranou (princíp „rovnosti zbraní“). Zabezpečenie kontradiktórnej

povahy konania a rešpektovanie princípu „rovnosti zbraní“ predstavujú základné procesné

garancie uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia osobnej slobody väzbou.

34. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia sp. zn. z 9. mája 2018

vyplýva, že krajský súd „vo vzťahu k princípu kontradiktórnosti konania nezistil... také

skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé ovplyvniť podstatu, teda reparovanie výroku

napadnutého uznesenia“ okresného súdu č. k. -49 z 19. apríla 2018.

35. Pretože sa krajský súd stotožnil s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia,

na ktoré odkázal a ktoré v konečnom dôsledku v značnom rozsahu prevzal do odôvodnenia

svojho rozhodnutia, ústavný súd zisťoval, ako sa s uvedenou okolnosťou vysporiadal

okresný súd, ktorý uviedol (citácia z odôvodnenia druhostupňového rozhodnutia): „...bolo

tiež podstatné, že obvinený... sa dopustil už porušení počas aktuálne prebiehajúcej väzby,

ktoré majú význam v rámci tzv. kolúznych dôvodov, nakoľko sám na výsluchu priznal, že

nemal povolenie telefonovať s osobami, s ktorými ale telefonoval... táto skutočnosť, napriek

tomu, že ju prokurátor uviedol až na výsluchu, bola braná do úvahy, nakoľko obvinený mal

reálnu možnosť sa k tvrdeniam prokurátora na výsluchu a ním predloženým listinám pred

rozhodnutím sudcu pre prípravné konanie riadne oboznámiť. Týmto postupom nedošlo

k porušeniu práv obvineného ... a ide o dôkazy pri tomto rozhodovaní...

použiteľné.“

36. Na inom mieste odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je uvedené, že „Sudca

pre prípravné konanie písomnosti predložené prokurátorom na výsluchu poskytol na

nahliadnutie obvinenému a obhajcom na preštudovanie s tým, že sa k nim mohli vyjadriť.“.

37. Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu pravdivosť uvedených

skutočností (o možnosti oboznámiť sa s obsahom prokurátorom predložených listín

a vyjadriť sa k nim počas výsluchu) nepopiera. Možno vyvodiť, že hoci k predloženiu

a „použitiu“ dôkazu došlo až v priebehu výsluchu sťažovateľa, okresný súd poskytol

sťažovateľovi a jeho obhajcovi možnosť reálne uplatniť právo na obhajobu. Vytvoril časový

priestor, aby sa sťažovateľ oboznámil s dôkazným prostriedkom predloženým prokurátorom

a aby sa ku dôkazom z neho vyplývajúcim, ale aj tvrdeniam prokurátora uvedeným pri

výsluchu sťažovateľa vyjadril, a to v prítomnosti obhajcu. Postup súdu prvého stupňa

ústavný súd považuje za taký, ktorý poskytol rozumnú príležitosť na obhajobu

sťažovateľových záujmov, a to bez toho, aby bol sťažovateľ v danej chvíli v podstatne

nevýhodnejšej pozícii v porovnaní s prokurátorom.

38. Ústavný súd sa nestotožnil s tvrdením sťažovateľa, že súd druhého stupňa na jeho

námietku o nedodržaní kontradiktórnosti prvostupňového konania „vôbec nereagoval“.

Ako už z citovaného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva (pozri bod 34

odôvodnenia tohto rozhodnutia), krajský súd túto námietku preskúmal, avšak nevzhliadol

na ňu ako na takú, ktorá by bola spôsobilou reparovať rozhodnutie okresného súdu. Ďalšie

skutočnosti uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu tento záver

jednoznačne podporujú.

39. Dosiaľ uvedené zistenia svedčia o tom, že všeobecné súdy konajúce o osobnej

slobode sťažovateľa v konečnom dôsledku postupovali v otázke dodržania zásady

kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní v súlade s procesnými požiadavkami tak, ako

vyplývajú z ustanovení a dohovoru, zakotvujúcimi právo na obhajobu a právo

na (osobnú) slobodu a rovnako v súlade s judikatúrou ústavného súdu, ako aj Európskeho

súdu pre ľudské práva, preto nebolo možné zo strany ústavného súdu v tejto súvislosti

konštatovať porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a práva zaručeného v dohovoru.

40. Odhliadnuc od uvedeného, ústavný súd vo vzťahu k odôvodneniu tzv. kolúznej

väzby podľa dodáva, že okresným súdom v tomto

smere použitá formulácia odôvodnenia (s ktorým sa krajský súd stotožnil) bez akýchkoľvek

pochybností, svedčí o tom, že aj bez sťažovateľom spochybňovaného dopadu jeho konania

(telefonovania priateľke bez povolenia) na dôvod kolúznej väzby (neovplyvňoval tým

nikoho), bol tento dôvod naplnený inými konkrétnymi skutočnosťami vyplývajúcimi

z vykonaného dokazovania.

41. Okresný súd totiž uviedol:

«Pokiaľ ide o dôvody tzv. kolúznej väzby podľa na strane

obvineného , doposiaľ zadovážené dôkazy svedčili naďalej o takom závere,

že bol hlavný organizátor predmetnej trestnej činnosti riadil a koordinoval činnosť

ostatných členov organizovanej skupiny, pričom s poukazom vykonané výsluchy obvinených

a a tiež svedka bola

skutočne daná dôvodná obava, že bude pôsobiť na spoluobvinených a svedkov, ktorých je

potrebné v ďalšom priebehu konania ešte vypočuť, prípadne prepočuť, a tým mariť

objasňovanie skutočností dôležitých pre trestné konanie.

V tomto smere je potrebné uviesť, že ďalšími vyšetrovacími úkonmi bola preukázaná

spojitosť obvineného s osobami a ,

ktorých chcú orgány činné v trestnom konaní k predmetnej trestnej veci vypočuť (už

vypočuli tretiu takúto osobu - ). Ku konaniu majúcemu charakter kolúzneho

sa opäť vo vzťahu k obvinenému vyjadrili po jeho vzatí do väzby

obvinené a , ktoré mal obvinený usmerňovať,

ako majú vypovedať, ak sa ich bude niekto pýtať na prevody spoločností alebo z daňového

úradu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo preto možné aj v prípade tohto dôvodu väzby

naďalej dôvodne predpokladať, že u obvineného ako osoby, ktorá sa stále

javí byť v hierarchickej štruktúre skupiny na najvyššom mieste, je predpoklad, že bude

pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností

závažných pre trestné stíhanie, nakoľko niektoré doteraz vypočuté osoby uviedli, že ich

„inštruoval“, ako majú vypovedať v prípade, ak ich budú žiadať kompetentné orgány

o vysvetlenie.

Tieto väzobné dôvody sú v prípade obvineného nateraz, dané aj charakterom

obvinenia, ktoré mu bolo vznesené.»

42. Okresným súdom zvolená štylizácia odôvodnenia v tejto časti opodstatnene

vzbudzuje presvedčenie, že ak by aj nedošlo k uznaniu prokurátorom pri výsluchu

sťažovateľa predloženého dôkazu, konečný výsledok vo vzťahu k rozhodnutiu o existencii

kolúzneho dôvodu väzby sťažovateľa by zjavne nebol iný.

43. K námietke sťažovateľa o porušení ustanovenia

(povinnosť predložiť celý spisový materiál sudcovi pre prípravné konanie), z čoho

odvodzuje nezákonnosť ďalšieho trvania väzby je potrebné uviesť, že ak by aj ústavný súd

uznal túto argumentáciu, v zapätí musí pripomenúť, že ústavný súd nepristupuje

k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému

pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným

porušením garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako

celku nemala podstatný dosah (m. m. ). V tejto súvislosti ústavný súd

zdôrazňuje, že nie každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky

za následok porušenie garantovaného základného práva, v danom prípade

predovšetkým základného práva na osobnú slobodu (obdobne napr. ,

, , , ).

44. Za dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti treba v zmysle judikatúry

ústavného súdu (napr. , , ) považovať aj

konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov

v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer

a únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu práv, ktorých porušenie sa namieta, vrátane

posúdenia, či tieto pochybenia, resp. nedostatky reálne spôsobili alebo mohli spôsobiť

sťažovateľovi ujmu na jeho zaručených právach.

45. V okolnostiach danej veci ústavný súd považuje za podstatné, že ak aj v zmysle

tvrdenia sťažovateľa nebol vyšetrovací spis 16. apríla 2018 okresnému súdu predložený

úplný, predložením listín prokurátorom pri výsluchu sťažovateľa 19. apríla 2018 sa tento

úplným (celým – kompletným) stal, a až na základe takto doložených dôkazov bolo

následne zákonným sudcom vo veci osobnej slobody sťažovateľa rozhodnuté.

S prihliadnutím na už preskúmanú skutočnosť, že sa sudca okresného súdu pre prípravné

konanie oboznámil s týmto dôkazom a vytvoril dostatočný priestor, aby tak urobil aj

sťažovateľ a jeho obhajca a aby sa k nim vyjadrili, diskvalifikuje atak sťažovateľa

na porušenie ustanovenia a z toho vyvodzovanú

nezákonnosť väzby v intenzite dosahujúcej ústavnoprávny rozmer.

46. V ďalšom sťažovateľ vytýka rozhodnutiu krajského súdu nedostatočné

odôvodnenie väzobných dôvodov, ako aj rozhodnutia o nenahradení väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka.

47. K dôvodu väzby podľa ústavný súd

poukazuje na už citované časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

K dôvodom tzv. preventívnej väzby podľa

odôvodnenie spočívalo v nasledujúcom:

«... na základe vykonaného dokazovania, ako aj informácií získaných zo Sociálnej

poisťovne, obvinený nemal pred vzatím do väzby iný významný zdroj príjmov a podstatnú

časť finančných prostriedkov na svoje živobytie získaval z trestnej činnosti, ktorá

je predmetom vyšetrovanej veci. Trestná činnosť mala byť obvinenými páchaná dlhodobo,

sofistikovane (aj s použitím tzv. „bielych koní“) i koordinovane s použitím viacerých

obchodných spoločností, ktoré sa v obchodných reťazcoch menili, boli postupne

prepisované na občanov iného štátu a obvinení pokračovali v páchaní predmetnej daňovej

trestnej činnosti s inými obchodnými spoločnosťami.

Z ďalších zistených skutočností vyplynulo, že obvinený je dôvodne podozrivý

z trestnej činnosti majetkového charakteru spáchanej aj na území Maďarskej republiky...

Ďalšie podstatné skutočnosti pre tento záver vyplynuli aj z výpovede obvineného či

iných skutočností popísaných už vyššie, ako aj z nasledovných skutočností:

Obvinený... pred vzatím do väzby uviedol, že je nezamestnaný a ako čistý mesačný

príjem uviedol sumu 800,00 € bez bližšej špecifikácie. Ohľadom jeho majetkových pomerov

bolo zistené, že nie je evidovaný v Sociálnej poisťovni.

V rozpore s týmito tvrdeniami obvineného bolo jeho aktuálne vyjadrenie na výsluchu,

že bude po prepustení z väzby pracovať v rodinnej firme za čistý príjem vo výške 500,00 €,

Aj s poukazom na uvedené bolo teda možné podľa sudcu pre prípravné konanie

naďalej dôvodne predpokladať, že obvinený... by mohol naďalej pokračovať v páchaní

trestnej činnosti, nakoľko nemá iný významný a stály zdroj príjmu pre svoju obživu,

čo nebolo doposiaľ vykonaným dokazovaním (ani po vzatí obvineného do väzby) rozptýlené.

Trestnú činnosť, pre ktorú mu bolo vznesené obvinenie, páchal dlhodobo, resp. po dlhšie

časové obdobie, pričom táto bola hlavným a možno povedať že jediným zdrojom jeho

príjmov a obživy.»

48. Nenahradenie väzby konajúce všeobecné súdy odôvodnili takto:

«Sudca pre prípravné konanie povinne skúmal možnosti nahradenia väzby

obvineného... inými menej invazívnymi prostriedkami trestného práva. Dospel však

k záveru, že nie je možné jeho väzbu nateraz nahradiť náhradou, ktorú navrhol sám

obvinený (dohľad probačného a mediačného úradníka). Prepustenie obvineného na slobodu

by výrazným spôsobom zvýšilo riziko zmarenia účelu trestného konania a náhrady za jeho

väzbu by neboli dostatočnými zárukami eliminujúcimi obavu z konania obvineného, ktoré

u neho zakladalo dôvod väzby, najmä s prihliadnutím na charakter páchania stíhanej

trestnej činnosti, ako aj obdobie, počas ktorého mala byť páchaná a pod. V posudzovanom

prípade nebolo možné konštatovať celkom zjavnú neprimeranosť väzby v porovnaní s jej

nahradením inými menej invazívnymi prostriedkami trestného práva ani za súčasného

prípadného uloženia primeraných povinností a obmedzení, ktoré sa javili ako nedostatočné

práve s prihliadnutím na konštatované materiálne dôvody väzby na strane obvineného.

Aktuálne s prihliadnutím na konštatovaný dôvod tzv. kolúznej väzby a potrebu vypočutia

svedkov, na ktorých poukazoval prokurátor vo svojom stanovisku, ktorí doposiaľ vypočutí

ešte neboli, by mohlo dôjsť k zmareniu týchto „dôkazov“ zo strany obvineného. Preto

nateraz nebolo možné uvažovať o nahradení väzby obvineného... a jeho prepustení na

slobodu.

Preto sudca pre prípravné konanie neprijal ponúknuté náhrady, resp. nenahradil

väzbu obvineného... Nepovažoval tiež z hore uvedených dôvodov ani za účelné využitie

elektronického monitoringu obvineného na slobode.

Väzba je v prípade obvineného... naďalej potrebná, pretože pri aplikácii zásady

primeranosti nie je možné jej účel dosiahnuť iným procesným inštitútom, už aj vzhľadom na

vyššie uvedené skutočnosti.»

49. Krajský súd v závere odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol:

„S poukazom na obsah spisového materiálu a dôkazy v ňom produkované sú plne

odôvodnené a opodstatnené závery o trvaní tzv. kolúznych i tzv. pokračovacích, resp.

predstihových dôvodov väzby obvineného... V naznačených smeroch si senát krajského súdu

ako sťažnostný súd závery sudcu pre prípravné konanie plne osvojuje, ako na správne na ne

v podrobnostiach odkazuje, a to bez potreby opakovania takýchto dôvodov vo svojom

sťažnostnom uznesení. Dodáva, že dôvodnosť podozrenia zo spáchania skutku je daná vtedy,

ak sú zadovážené také fakty, informácie a dôkazy, ktoré umožňujú urobiť vo veci logický

úsudok o tom, že konkrétna osoba mala spáchať trestný čin, a to s prihliadnutím na všetky

známe okolnosti prípadu. Takéto fakty jednoznačne tvoria zhromaždený spisový materiál a

sudca ich v rámci postupu svojho konania zákonným spôsobom a správne vyhodnotil.

Konajúci sudca nepochybil ani ďalším postupom uvedeným vo výroku napadnutého

uznesenia, keď v zmysle nenahradil väzbu obvineného...

dohľadom probačného a mediačného úradníka, čo napokon adekvátne v napadnutom

uznesení odôvodnil. Aj v týchto súvislostiach si sťažnostný súd dôvody postupu sudcu

osvojuje a s týmito sa plne stotožňuje.“

50. Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že krajský súd

v spojení s rozhodnutím okresného súdu sa všetkými pre rozhodnutie o osobnej slobode

sťažovateľa relevantnými skutkovými, ako aj právnymi otázkami zaoberal a dal na ne

presvedčivé odpovede.

51. Závery o potrebe ponechania sťažovateľa vo väzbe z oboch uvedených dôvodov

podľa a oprel o konkrétne skutkové okolnosti

zistené z dovtedy vykonaného dokazovania. K dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku jasne uviedol, v čom videl dôvodnú obavu, že sťažovateľ bude pôsobiť na ešte

v konaní nevypočutých svedkov, keď poukázal, že osoby, ktoré v konaní už vypovedali,

potvrdili snahu sťažovateľa o ich ovplyvňovanie, a teda skutočne nebolo možné vylúčiť, že

tak urobí aj u ďalších ešte vypočutých osôb. Rovnako za presvedčivé považoval ústavný súd

aj odôvodnenie tzv. preventívnej väzby [ ]. Opäť

z vykonaného dokazovania vyplynulo, že sťažovateľ sa mal stíhanej trestnej činnosti

dopúšťať dlhodobo, koordinovane a sofistikovane za použitia viacerých obchodných

spoločností, aj tzv. „bielych koní“, a že táto činnosť mala byť jediným zdrojom jeho

finančných príjmov. Dôvodné podozrenie zo spáchania ďalšej trestnej činnosti (v zahraničí)

taktiež umocňovalo obavu z jej pokračovania. Napokon konajúce súdy neopomenuli skúmať

prípadnú možnosť nahradenia väzby sťažovateľa miernejšími prostriedkami trestného práva,

avšak ani v tejto otázke nezistili žiadnu okolnosť, ktorá by mu bola v tomto smere

na prospech (pozri bod 48 odôvodnenia tohto rozhodnutia).

52. Na základe posúdenia obsahu odôvodnenia uznesenia krajského súdu možno

konštatovať, že svoj právny záver o existencii dôvodov väzby oprel o adekvátnu

a preskúmateľnú argumentáciu. Podľa názoru ústavného súdu je toto odôvodnenie

ústavnoprávne akceptovateľné, pretože právne závery krajského súdu opierajúce

sa o aplikáciu relevantnej právnej úpravy korešpondujú skutkovým zisteniam, a tieto

zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových

okolností relevantných pre rozhodovanie o väzobnej otázke.

53. Uznesenie krajského súdu teda nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle

konajúceho súdu, ktorý preskúmal rozhodnutie okresného súdu v rozsahu potrebnom

na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa a vzhľadom na to, že dospel k riadne odôvodnenému

záveru o danosti dôvodov tzv. kolúznej a preventívnej väzby u sťažovateľa, túto sťažnosť

zamietol. Vychádzajúc z uvedených skutočností, podľa záveru ústavného súdu napadnuté

uznesenie krajského súdu nemohlo zasiahnuť do označených práv sťažovateľa.

54. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že nebol krajským súdom pred rozhodnutím

o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 19. apríla 2018 vypočutý, ústavný súd

uvádza, že ani z judikatúry ústavného súdu (, ), ani z judikatúry

ESĽP nevyplýva, že v konaní o väzbe musí byť sťažovateľ osobne vypočutý na oboch

stupňoch konania. Rešpektovanie práv zaručených v , 2 a 5 a

dohovoru vyžaduje, aby v priebehu väzby obvineného bola procesná záruka spočívajúca

v jeho možnosti byť osobne prítomný v konaní pred súdom a osobne sa k veci vyjadriť

rešpektovaná v rámci periodickej súdnej kontroly väzby (v rámci konaní spadajúcich

pod režim čl. 5 ods. 4 dohovoru) v primeraných (t. j. relatívne krátkych) časových

intervaloch. Osobná prítomnosť obvineného v konaní pred súdom je nevyhnutná vždy, keď

to vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu vyžaduje povaha skutočností (tvrdení

a skutkových okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia súdom, alebo ak vzhľadom

na procesnú situáciu a povahu prerokúvaných skutočností je zabezpečenie osobnej

prítomnosti obvineného nevyhnutným predpokladom rešpektovania kontradiktórnosti

konania a princípu rovnosti zbraní (, ).

55. Na druhej strane ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre formuloval tiež

právny názor, podľa ktorého nemožno ani judikatúru ESĽP vykladať tak bezmedzne, že by

z nej vyplývala povinnosť druhostupňového súdu rozhodovať o väzbe, resp. jej ďalšom

trvaní vždy po vypočutí obvineného, bez ohľadu na konkrétne okolnosti prípadu

().

56. Ústavný súd už viackrát vyslovil, že každé pozbavenie slobody musí byť

„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem

toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné

s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (,

, , , , ). Základné právo podľa

vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky

jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej

aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti

ide aj o porušenie ústavnosti (). Rovnako aj z vyplýva, že

do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná

úprava obsiahnutá predovšetkým v je tak integrálnou súčasťou

ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (). Aj čl. 5 ods. 1 dohovoru

vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným

zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a)

až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto

rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov

v. Bulharsko z 20. 3. 1997, bod 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň musí byť

v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (k tomu

pozri okrem judikatúry ESĽP uvedenej v bode 27 aj Bozano v. Francúzsko, č. 9990/82,

rozsudok ESĽP z 18. 12. 1986, bod 54; Benham v. Veľká Británia, č. 19380/92, rozsudok

ESĽP z 24. 9. 1992, Herczegfalvy v. Rakúsko, rozsudok ESĽP z 11. 5. 2004, Morsink

v. Holandsko, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 10. 6. 1996, bod 40; z novšej judikatúry

Stanev v. Bulharsko, č. 36760/06, rozsudok Veľkej komory ESĽP zo 17. 1. 2012, bod 143;

L. M. v. Slovinsko, č. 32863/05, rozsudok ESĽP z 12. 6. 2014, bod 121).

57. Prihliadajúc na citovanú judikatúru, ústavný súd preskúmal postup oboch vo veci

sťažovateľa konajúcich súdov z hľadiska dodržania zákonných ustanovení týkajúcich sa

výsluchu osoby pred rozhodnutím o jej väzbe.

58. Podľa piatej vety pred rozhodnutím o väzbe musí

byť obvinený vypočutý...

59. Podľa prvej vety za bodkočiarkou pri

rozhodovaní o väzbe má právo zúčastniť sa na neverejnom zasadnutí aj prokurátor,

obvinený a jeho obhajca; pri rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe môže

predseda senátu účasť týmto osobám umožniť.

60. Je nesporným, že pred rozhodnutím o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby

na slobodu ho sudca okresného súdu pre prípravné konanie v súlade s § 72 ods. 2 Trestného

poriadku vypočul. Zo zákonnej dikcie vyplýva fakultatívna

možnosť, nie obligatórna zákonom uložená povinnosť, predsedu senátu druhostupňového

súdu uskutočniť pri rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe neverejné zasadnutie

za prítomnosti sťažovateľa ako obvineného a jeho obhajcu. Osobná prítomnosť obvineného

(a jeho obhajcu) na neverejnom zasadnutí krajského súdu teda záležala od úvahy predsedu

senátu, či ju považoval za nevyhnutnú. Ak predseda senátu nadriadeného krajského súdu

po posúdení všetkých okolností dôležitých pre jeho rozhodnutie na prítomnosť sťažovateľa

na neverejnom zasadnutí nevzhliadol ako potrebnú, nepostupoval v rozpore s § 302 ods. 2

. Ústavný súd preto konštatuje, že oba o osobnej slobode sťažovateľa

konajúce všeobecné súdy v danej veci postupovali v zmysle príslušných ustanovení zákona,

ktorým sa konanie riadilo (), čo svedčí o zákonnosti ich postupu tak,

ako ju má na mysli a dohovoru.

61. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že dôvodom, prečo sťažovateľ

požadoval jeho osobné vypočutie krajským súdom, bola skutočnosť, že „formuloval novú

sťažnostnú námietku až v sťažnostnom konaní, ktorá nebola uplatnená pred sudcom pre

prípravné konanie“, a tou námietkou bolo, že „z obsahov prepisov (doložených

prokurátorom pri jeho, výsluchu) vyplynulo, že sťažovateľ žiadnym spôsobom

neovplyvňoval priebeh trestného konania, ale len viedol zdvorilostný rozhovor so svojou

priateľkou... takéto porušenie pravidiel nemá žiadnu súvislosť s dôvodmi kolúznej väzby...“.

62. Ústavný súd na tomto mieste považuje za potrebné zvýrazniť, že v každom

jednotlivom prípade tvrdeného porušenia základného práva na osobnú slobodu je povinný

pri svojom rozhodovaní prihliadať aj na konkrétne okolnosti preskúmavanej veci (obdobne

pozri , , , a pod., ale vyplýva to aj

z mnohých rozhodnutí ESĽP napr. Letellier proti Francúzsku, rozhodnutie z 26. 6. 1991,

Annuaire, č. 207; Navarra proti Francúzsku, rozhodnutie z 23. 11. 1993, Annuaire, č. 273-B

a ďalšie).

63. Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu už samotná

sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. -49 z 19. apríla 2018

ako riadny opravný prostriedok splnila účel, pre ktorý sťažovateľ požadoval svoj výsluch

pred súdom druhého stupňa. Sťažovateľ totiž mal dostatok priestoru v tejto sťažnosti

predostrieť krajskému súdu všetky argumenty proti jeho väzbe, ktoré považoval za dôležité

a podstatné a v konečnom dôsledku tak aj urobil. Z obsahu sťažnosti nevyplýva žiadna

indícia, ktorá by svedčila o nevyhnutnosti vykonania osobného vypočutia sťažovateľa

krajským súdom. Sťažovateľ nepredniesol nijakú okolnosť, ktorá by v materiálnom poňatí

ochrany základného práva na osobnú slobodu dostatočne odôvodňovala záver o naliehavosti

jeho výsluchu. Inak povedané, v konaní pred ústavným súdom neuviedol nič, čím chcel

argumentovať pri požadovanom výsluchu a zároveň to nemohol uviesť v riadnom opravnom

prostriedku proti uzneseniu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby okresným

súdom. Za týchto okolností sa sťažnosť sťažovateľa v tejto časti javí zjavne

neopodstatnenou.

64. Nebolo možné prijať ani jeho tvrdenie, že išlo o novú námietku, keďže už pri

výsluchu sudcom okresného súdu pre prípravné konanie (sťažovateľovi a jeho obhajcovi

boli, ako to už bolo uvedené, dôkazy predložené prokurátorom poskytnuté na nahliadnutie

a vyjadrenie sa k nim). Teda nešlo o nové dosiaľ nepoznané skutočnosti, ktoré vyšli najavo

až po rozhodnutí súdu prvého stupňa.

65. Navyše, ústavný súd poznamenáva, že uvedená výhrada sťažovateľa sa týka

a smeruje výlučne proti dôvodu väzby podľa .

V zmysle judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

), ak existuje čo aj len jeden zákonný dôvod väzby, väzba je zákonná

a ústavná, ak takýto dôvod všeobecný súd aplikoval. V danom prípade bolo o pokračovaní

väzby sťažovateľa ústavne súladne (pozri odôvodnenie tohto rozhodnutie vyššie)

rozhodnuté aj z dôvodu uvedeného v , na ktorom

krajský súd (v spojení s uznesením okresného súdu) takisto založil napadnuté rozhodnutie.

Preto aj prípadný odlišný názor ústavného súdu na existenciu dôvodu väzby podľa § 71

ods. 1 písm. b) v dôsledku sťažovateľom tvrdenej neexistencie dôvodov

tzv. kolúznej väzby by nemohol v danom prípade ovplyvniť záver o existencii dôvodu

väzby podľa , a teda zákonnosti a ústavnosti väzby

sťažovateľa.

66. Na základe všetkých uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že medzi

napadnutým uznesením krajského súdu č. k. -116 z 9. mája 2018

(a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal) a sťažovateľom vznesenými výhradami

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o porušení garantovaného práva

sťažovateľa na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 a jeho práva na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

67. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol

sťažnosť sťažovateľa podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

68. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti,

rozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného

vyslovenia porušenia základných práv alebo slobôd ( ), k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júla 2018