Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 272/2018
PDF · 616.82 KB
No categories available
III. ÚS 272/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mandzák
a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Michal Mandzák,
vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17
ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného
v čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 29/2018 a jeho uznesením
z 9. mája 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája
2018 doručená telefaxom, doplnená 31. mája 2018 predložením originálu sťažnosť
, , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného
v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu
a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 29/2018 a jeho uznesením z 9. mája 2018.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je uznesením vyšetrovateľa
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej
agentúry, národnej jednotky finančnej polície, expozitúry Západ pod ČVS: PPZ-694/NKA-
FP-ZA-2016 z 15. novembra 2017 väzobne trestne stíhaný pre pokračovací zločin skrátenie
dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 2 písm. c) a ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom
na § 138 písm. b) a i) Trestného zákona a pokračovací zločin skrátenia dane a poistného
podľa § 276 ods. 1, ods. 2 písm. c) a ods. 4 Trestného zákona v jednočinnom súbehu
s pokračovacím zločinom daňového podvodu podľa § 277a ods. 1 a ods. 2 písm. b) a c)
Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) a i) Trestného zákona.
3. Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 1 Tp 42/2018
z 19. apríla 2018 podľa § 79 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol žiadosť sťažovateľa, ktorou sa
domáhal svojho prepustenia z väzby na slobodu, a podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku neprijal jeho návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného
úradníka.
4. Napadnutým uznesením sp. zn. 6 Tpo 29/2019 z 9. mája 2018 krajský súd podľa
§ 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť sťažovateľa proti prvostupňovému
rozhodnutiu z 19. apríla 2018 zamietol.
5. Sťažovateľ je presvedčený, že krajský súd „zlyhal v oblasti ochrany subjektívnych
práv sťažovateľa... a to vydaním rozhodnutí a postupov, ktoré vykazuje znaky maximálnej
miery arbitrárnosti a svojvôle, a ktoré nemá legitímny základ, a súčasne nim boli porušené
aj základné práva sťažovateľa“.
6. V prvom rade sťažovateľ namieta, že na ním uplatnené námietky krajský súd
v napadnutom rozhodnutí „vôbec nereagoval“. Išlo predovšetkým o námietku porušenia
princípu rovnosti zbraní a zásady kontradiktórnosti konania, ku ktorému malo dôjsť
v konaní pred súdom prvého stupňa tým, že prokurátor Krajskej prokuratúry v Trnave
(ďalej len „prokurátor“) odôvodnil kolúznu väzbu podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku „nahrávkami z telefonických rozhovorov medzi sťažovateľom a jeho priateľkou
(ktoré mal sťažovateľ uskutočniť z )“, čím porušil podmienky
výkonu väzby, „lebo s priateľkou... nemal povolené komunikovať, v čom prokurátor
vzhliadol dôvodnosť ďalšieho trvania kolúznej väzby.“, avšak tento argument prokurátor
použil až pri výsluchu sťažovateľa pred okresným súdom rozhodujúcim o žiadosti
o prepustenie z väzby.
7. Sťažovateľ zvýraznil, že «Prokurátor tento kľúčový dôkaz... „utajoval“ nielen
pred sudcom pre prípravné konanie, ale i pred sťažovateľom a účelovo na neho poukázal až
pri rozhodovaní o väzbe, čím sa dostal do procesne výhodnejšej situácie oproti
sťažovateľovi (ako kontradiktórnej stane). Prokurátor na tieto nahrávky nepoukazoval ani
vo svojom vyjadrení k žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, čo len dokumentuje jeho
účelový postup utajiť kľúčový dôkaz pre sťažovateľom a tým ho postaviť do nevýhodnejšej
pozície.».
8. Rovnako sťažovateľ poukázal na aj na to, že uvedené „nahrávky prokurátor
nepredložil sudcovi pre prípravné konanie ako súčasť trestného spisu za účelom
rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustení z väzby“, čo považuje za postup v rozpore
s § 72 ods. 4 Trestného poriadku, podľa ktorého k návrhu na vzatie obvineného do väzby,
ako aj k ďalším návrhom prokurátora, na ktorých základe sa má v prípravnom konaní
rozhodnúť o väzbe, treba vždy pripojiť originál alebo orgánom činným v trestnom konaní
overený rovnopis celého dosiaľ získaného spisového materiálu s očíslovanými listami
a s prehľadom obsahu spisu. Táto skutočnosť má svedčiť o nezákonnosti väzby.
9. Ďalšia výčitka sťažovateľa spočíva v tom, že krajský súd ho „osobne nevypočul...
hoci sťažovateľ formuloval novú sťažnostnú námietku... ktorá nebola uplatnená v konaní
pred sudcom pre prípravné konanie“, a to, že z obsahu prepisov už spomenutých
zvukových záznamov vyplynulo, že „žiadnym spôsobom neovplyvňoval priebeh trestného
konania, ale len viedol zdvorilostný rozhovor so svojou priateľkou“. Takéto porušenie
pravidiel nemalo žiadnu súvislosť s dôvodmi kolúznej väzby. Krajský súd nielenže
sťažovateľa k tomuto argumentu nevypočul, ale ani sa s ním „vôbec nevysporiadal“.
10. Za ústavne nekonformné sťažovateľ považoval odôvodnenie rozhodnutia
krajského súdu vo vzťahu k dôvodu preventívnej väzby [§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku]. Podľa neho tento dôvod pozbavenia jeho osobnej slobody v tomto prípade nebol
daný a konajúce všeobecné súdy „len stroho poukazovali na svoje lakonické odôvodnenia
zo svojich predchádzajúcich rozhodnutí“.
11. Napokon ani odôvodnenie napadnutého rozhodnutia o nenahradení väzby
dohľadom probačného a mediačného úradníka sťažovateľ nepovažuje za dostatočné.
Podľa jeho názoru sa „len lakonicky odvoláva na sudcu pre prípravné konanie, ktoré sa tiež
len formálne zaoberalo možnosťou nahradenia väzby... bez toho, aby boli vyhodnotené
konkrétne okolnosti prípadu“.
12. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie takto nálezom rozhodol:
„1/ Základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2, ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 5 ods. 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu
v Trnave, spis. zn. 6 Tpo/29/2018 zo dňa 09. 05. 2018 a konaním, ktoré mu predchádzalo
porušené bolo.
2/ Zrušuje sa v celom rozsahu Uznesenie Krajského súdu v Bratislave [správne má
byť „v Trnave“, pozn.], spis. zn. 6 Tpo/29/2018 zo dňa 09. 05. 2018.
3/ Krajskému súdu v Trnave sa prikazuje... prepustiť sťažovateľa z väzby na slobodu.
4/ Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť sťažovateľovi do 15
dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu Advokátska
kancelária Mandzák a spol., s. r. o.“
II.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
15. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
16. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
17. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namieta, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
18. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na osobnú
slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť
zaručeného v čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Tpo 29/2018 a jeho uznesením z 9. mája 2018, ku ktorému malo dôjsť
nezohľadnením argumentácie uvedenej sťažovateľom v sťažnosti proti uzneseniu okresného
súdu sp. zn. 1 Tp 42/2018 z 19. apríla 2018, spočívajúcej v tvrdení o porušení zásady
kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní v konaní pred súdom prvého stupňa v súvislosti
s predložením dôkazu prokurátorom svedčiacim o porušení pravidiel výkonu väzby
sťažovateľom, a taktiež nedostatočným podložením dôvodov väzby, ako aj neodôvodnením
rozhodnutia o nenahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Rovnako
za porušenie základného práva na osobnú slobodu sťažovateľ považoval nevypočutie osoby
krajským súdom v druhostupňovom konaní.
19. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
20. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
21. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
22. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;
b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila
rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie
povinnosti ustanovenej zákonom;
c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia
pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú
oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo
v úteku po jeho spáchaní;
d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely
výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia
pred príslušný orgán;
e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne
chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej
nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie
alebo vydanie.
23. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo
iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
K namietanému porušeniu práv zaručených v čl. 5 ods. 1 dohovoru
24. Sťažovateľ v petite sťažnosti, t. j. návrhu na rozhodnutie, ktorým je podľa § 20
ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd viazaný, požaduje vysloviť, že napadnutým
postupom a rozhodnutím krajského súdu, bolo porušené jeho právo na slobodu a bezpečnosť
zaručené v čl. 5 ods. 1 dohovoru. Označený článok však obsahuje katalóg viacerých
konkrétnych prípustných spôsobov zásahu [pod písm. a) až f)] do osobnej slobody fyzickej
osoby. Sťažovateľ ale nešpecifikoval, v rozpore s ktorým konkrétnym z nich mal krajský
súd v jeho veci postupovať, a tak nedovolene zasiahnuť do jeho osobnej slobody. Takáto
sťažovateľom uplatnená formulácia umožňuje neprípustné dohady o jeho zámeroch, pre
ktoré sa svojou sťažnosťou v tejto časti obrátil na ústavný súd, a jeho požiadavka vysloviť
porušenie práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 dohovoru ako celku
dôvodne vzbudzuje podozrenie, že sám sťažovateľ (jeho kvalifikovaný právny zástupca) si
nebol istý tým, v čom presne spočívalo porušenie čl. 5 ods. 1 dohovoru postupom
a rozhodnutím krajského súdu. V tomto smere ústavný súd nemôže nahrádzať zákonnú
povinnosť sťažovateľa označiť, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa neho porušili
[pozri § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde].
25. Napriek uvedenému sa ústavný súd sťažnosťou sťažovateľa v tejto časti zaoberal
z hľadiska do úvahy prichádzajúcej ochrany jeho práv, avšak nezistil žiadnu možnosť
vyhovieť jej.
26. Už na prvý pohľad bolo možné vylúčiť aplikáciu ustanovení čl. 5 ods. 1 písm. a),
b), d), e) a f) dohovoru na vec sťažovateľa, keďže je zrejmé, že v nej nešlo o ani jednu z tam
predvídaných eventualít. Preto ostávalo posúdiť, či sa na daný prípad vzťahuje ustanovenie
čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.
27. Sťažnosťou napadnutý postup a rozhodnutie krajského súdu sa evidentne týka
ďalšieho trvania pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa, nie jeho prvotného vzatia
do väzby. Dôvodnosť ďalšieho trvania väzby je ratione materiae súčasťou najmä čl. 5 ods.
3 a 4 dohovoru. Článok 5 ods. 1 písm. c) dohovoru sa, naopak, ratione materiae vzťahuje
predovšetkým na rozhodovanie o pozbavení osobnej slobody (o zatknutí či zadržaní
a následne o vzatí do väzby). Sťažovateľove námietky týkajúce sa porušenia čl. 5 ods. 1
písm. c) dohovoru vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu krajského súdu v označenom konaní
preto ústavný súd posúdil ako zjavne neopodstatnené (obdobne napr. I. ÚS 338/06,
I. ÚS 352/06, II. ÚS 318/06, III. ÚS 34/07) s tým, že v okolnostiach daného prípadu je
potrebné posúdiť ich z hľadiska sťažovateľom označeného čl. 5 ods. 4 dohovoru.
28. V nadväznosti na toto konštatovanie ústavný súd dospel k záveru, že argumenty,
ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti použil, nezakladajú príčinnú súvislosť medzi čl. 5
ods. 1 písm. c) dohovoru a napadnutým postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 Tpo 29/2018 a jeho uznesením z 9. mája 2018. Z uvedeného dôvodu ústavný súd
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5
ústavy a práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru
29. Z judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05)
vyplýva, že v ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa práva na osobnú slobodu
(čl. 17 ods. 1 ústavy) je obsiahnuté aj právo obvineného podať návrh na konanie, v ktorom
by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie
obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu
nevyhnutnú (resp. primeranú dobu) alebo byť prepustený počas konania. V označených
článkoch ústavy sú teda obsiahnuté obdobné práva ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4
dohovoru.
30. Sťažovateľ v prvom rade tvrdí, že k porušeniu jeho základného práva na osobnú
slobodu a práva na slobodu a bezpečnosť malo dôjsť porušením zásady kontradiktórnosti
a princípu rovnosti zbraní v konaní pred okresným súdom (sudcom pre prípravné konanie),
keď tento akceptoval postup prokurátora spočívajúci v predložení dôkazu odôvodňujúceho
väzbu podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku až pri výsluchu sťažovateľa v konaní
o jeho osobnej slobode, a teda prokurátor sťažovateľa vopred v dostatočnom časovom
predstihu s týmto dôkazom neoboznámil. S tým súvisí aj sťažovateľom tvrdené porušenie
ustanovenia § 72 ods. 4 Trestného poriadku, z ktorého vyplýva, že pri rozhodovaní o väzbe
mal byť okresnému súdu (sudcovi pre prípravné konanie) predložený celý spisový materiál
vrátane prokurátorom až pri výsluchu predloženého dôkazu (dôkazného prostriedku).
Uvedený stav krajský súd svojím rozhodnutím aproboval.
31. Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. II. ÚS 116/2011, II. ÚS 266/2013)
konštatoval, že povinnosťou všeobecných súdov je umožniť obvinenému uplatnenie práva
na obhajobu tak, aby sa zachoval jeho reálny obsah a zmysel. Inak by totiž toto právo
nebolo možné považovať za reálne, ale iba za teoretické, resp. iluzórne. Výklad príslušných
ustanovení dotknutých právnych predpisov musí byť preto taký, aby uplatnenie práva
na obhajobu v konaní o väzbe sa obvinenému reálne umožnilo.
32. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo svojej judikatúre k čl. 5
dohovoru postupne formuloval viaceré samostatné práva osôb vo väzbe, medzi ktoré patrí aj
právo na kontradiktórne konanie a vypočutie pred rozhodnutím o zákonnosti väzby
(rozsudok ESĽP z 21. 12. 2010, č. 35377/05, vo veci Michalko proti Slovenskej republike),
ale aj všeobecnejšie právo na „zákonnosť“ konania a právo nebyť zbavený osobnej slobody
svojvoľným (arbitrárnym) spôsobom (už uvedený rozsudok Michalko proti Slovenskej
republike). Požiadavka zabezpečenia kontradiktórnej povahy konania a rešpektovania
„princípu rovnosti zbraní“ predstavujú základné procesné garancie uplatniteľné vo veciach
týkajúcich sa pozbavenia osobnej slobody (rozsudok ESĽP z 21. 10. 1986, č. 9862/82,
vo veci Sanches-Reisse proti Švajčiarsku, rozsudok ESĽP z 15. 11. 2005, č. 67175/01,
vo veci Reinprecht proti Rakúsku). Zabezpečenie „reálnej“ kontradiktórnosti konania
znamená aj právo na prístup k vyjadreniam a dôkazom, ktoré predložila protistrana
(rozsudok z 31. 4. 2002 vo veci Lanz proti Rakúsku).
33. Aj ústavný súd už vo svojej judikatúre (napr. III. ÚS 198/05) vyslovil, že osoba
vo väzbe musí mať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody proti
svojmu ponechaniu vo väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa jej
dôvodnosti a zákonnosti. Musí jej byť daná možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany
(prokurátora) o odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich. Pre tento účel jej nemôže byť
odopreté právo oboznámiť sa s dôkazmi a skutočnosťami, o ktoré by sa malo opierať
rozhodnutie súdu o väzbe (kontradiktórnosť konania). Procesný postup súdu musí
zabezpečiť, aby bola obvinenému/obžalovanému poskytnutá rozumná príležitosť obhajovať
svoje záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia do podstatne nevýhodnejšej pozície
v porovnaní s druhou stranou (princíp „rovnosti zbraní“). Zabezpečenie kontradiktórnej
povahy konania a rešpektovanie princípu „rovnosti zbraní“ predstavujú základné procesné
garancie uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia osobnej slobody väzbou.
34. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia sp. zn. 6 Tpo 29/2018 z 9. mája 2018
vyplýva, že krajský súd „vo vzťahu k princípu kontradiktórnosti konania nezistil... také
skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé ovplyvniť podstatu, teda reparovanie výroku
napadnutého uznesenia“ okresného súdu č. k. 1 Tp 42/2018-49 z 19. apríla 2018.
35. Pretože sa krajský súd stotožnil s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia,
na ktoré odkázal a ktoré v konečnom dôsledku v značnom rozsahu prevzal do odôvodnenia
svojho rozhodnutia, ústavný súd zisťoval, ako sa s uvedenou okolnosťou vysporiadal
okresný súd, ktorý uviedol (citácia z odôvodnenia druhostupňového rozhodnutia): „...bolo
tiež podstatné, že obvinený... sa dopustil už porušení počas aktuálne prebiehajúcej väzby,
ktoré majú význam v rámci tzv. kolúznych dôvodov, nakoľko sám na výsluchu priznal, že
nemal povolenie telefonovať s osobami, s ktorými ale telefonoval... táto skutočnosť, napriek
tomu, že ju prokurátor uviedol až na výsluchu, bola braná do úvahy, nakoľko obvinený mal
reálnu možnosť sa k tvrdeniam prokurátora na výsluchu a ním predloženým listinám pred
rozhodnutím sudcu pre prípravné konanie riadne oboznámiť. Týmto postupom nedošlo
k porušeniu práv obvineného ... a ide o dôkazy pri tomto rozhodovaní...
použiteľné.“
36. Na inom mieste odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je uvedené, že „Sudca
pre prípravné konanie písomnosti predložené prokurátorom na výsluchu poskytol na
nahliadnutie obvinenému a obhajcom na preštudovanie s tým, že sa k nim mohli vyjadriť.“.
37. Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu pravdivosť uvedených
skutočností (o možnosti oboznámiť sa s obsahom prokurátorom predložených listín
a vyjadriť sa k nim počas výsluchu) nepopiera. Možno vyvodiť, že hoci k predloženiu
a „použitiu“ dôkazu došlo až v priebehu výsluchu sťažovateľa, okresný súd poskytol
sťažovateľovi a jeho obhajcovi možnosť reálne uplatniť právo na obhajobu. Vytvoril časový
priestor, aby sa sťažovateľ oboznámil s dôkazným prostriedkom predloženým prokurátorom
a aby sa ku dôkazom z neho vyplývajúcim, ale aj tvrdeniam prokurátora uvedeným pri
výsluchu sťažovateľa vyjadril, a to v prítomnosti obhajcu. Postup súdu prvého stupňa
ústavný súd považuje za taký, ktorý poskytol rozumnú príležitosť na obhajobu
sťažovateľových záujmov, a to bez toho, aby bol sťažovateľ v danej chvíli v podstatne
nevýhodnejšej pozícii v porovnaní s prokurátorom.
38. Ústavný súd sa nestotožnil s tvrdením sťažovateľa, že súd druhého stupňa na jeho
námietku o nedodržaní kontradiktórnosti prvostupňového konania „vôbec nereagoval“.
Ako už z citovaného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva (pozri bod 34
odôvodnenia tohto rozhodnutia), krajský súd túto námietku preskúmal, avšak nevzhliadol
na ňu ako na takú, ktorá by bola spôsobilou reparovať rozhodnutie okresného súdu. Ďalšie
skutočnosti uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu tento záver
jednoznačne podporujú.
39. Dosiaľ uvedené zistenia svedčia o tom, že všeobecné súdy konajúce o osobnej
slobode sťažovateľa v konečnom dôsledku postupovali v otázke dodržania zásady
kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní v súlade s procesnými požiadavkami tak, ako
vyplývajú z ustanovení ústavy a dohovoru, zakotvujúcimi právo na obhajobu a právo
na (osobnú) slobodu a rovnako v súlade s judikatúrou ústavného súdu, ako aj Európskeho
súdu pre ľudské práva, preto nebolo možné zo strany ústavného súdu v tejto súvislosti
konštatovať porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5
ústavy a práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru.
40. Odhliadnuc od uvedeného, ústavný súd vo vzťahu k odôvodneniu tzv. kolúznej
väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku dodáva, že okresným súdom v tomto
smere použitá formulácia odôvodnenia (s ktorým sa krajský súd stotožnil) bez akýchkoľvek
pochybností, svedčí o tom, že aj bez sťažovateľom spochybňovaného dopadu jeho konania
(telefonovania priateľke bez povolenia) na dôvod kolúznej väzby (neovplyvňoval tým
nikoho), bol tento dôvod naplnený inými konkrétnymi skutočnosťami vyplývajúcimi
z vykonaného dokazovania.
41. Okresný súd totiž uviedol:
«Pokiaľ ide o dôvody tzv. kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por. na strane
obvineného , doposiaľ zadovážené dôkazy svedčili naďalej o takom závere,
že bol hlavný organizátor predmetnej trestnej činnosti riadil a koordinoval činnosť
ostatných členov organizovanej skupiny, pričom s poukazom vykonané výsluchy obvinených
a a tiež svedka bola
skutočne daná dôvodná obava, že bude pôsobiť na spoluobvinených a svedkov, ktorých je
potrebné v ďalšom priebehu konania ešte vypočuť, prípadne prepočuť, a tým mariť
objasňovanie skutočností dôležitých pre trestné konanie.
V tomto smere je potrebné uviesť, že ďalšími vyšetrovacími úkonmi bola preukázaná
spojitosť obvineného s osobami a ,
ktorých chcú orgány činné v trestnom konaní k predmetnej trestnej veci vypočuť (už
vypočuli tretiu takúto osobu - ). Ku konaniu majúcemu charakter kolúzneho
sa opäť vo vzťahu k obvinenému vyjadrili po jeho vzatí do väzby
obvinené a , ktoré mal obvinený usmerňovať,
ako majú vypovedať, ak sa ich bude niekto pýtať na prevody spoločností alebo z daňového
úradu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo preto možné aj v prípade tohto dôvodu väzby
naďalej dôvodne predpokladať, že u obvineného ako osoby, ktorá sa stále
javí byť v hierarchickej štruktúre skupiny na najvyššom mieste, je predpoklad, že bude
pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností
závažných pre trestné stíhanie, nakoľko niektoré doteraz vypočuté osoby uviedli, že ich
„inštruoval“, ako majú vypovedať v prípade, ak ich budú žiadať kompetentné orgány
o vysvetlenie.
Tieto väzobné dôvody sú v prípade obvineného nateraz, dané aj charakterom
obvinenia, ktoré mu bolo vznesené.»
42. Okresným súdom zvolená štylizácia odôvodnenia v tejto časti opodstatnene
vzbudzuje presvedčenie, že ak by aj nedošlo k uznaniu prokurátorom pri výsluchu
sťažovateľa predloženého dôkazu, konečný výsledok vo vzťahu k rozhodnutiu o existencii
kolúzneho dôvodu väzby sťažovateľa by zjavne nebol iný.
43. K námietke sťažovateľa o porušení ustanovenia § 72 ods. 4 Trestného poriadku
(povinnosť predložiť celý spisový materiál sudcovi pre prípravné konanie), z čoho
odvodzuje nezákonnosť ďalšieho trvania väzby je potrebné uviesť, že ak by aj ústavný súd
uznal túto argumentáciu, v zapätí musí pripomenúť, že ústavný súd nepristupuje
k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému
pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným
porušením ústavou garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako
celku nemala podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti ústavný súd
zdôrazňuje, že nie každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky
za následok porušenie ústavou garantovaného základného práva, v danom prípade
predovšetkým základného práva na osobnú slobodu (obdobne napr. IV. ÚS 104/2012,
I. ÚS 9/2013, IV. ÚS 629/2012, II. ÚS 372/2012, II. ÚS 373/2012).
44. Za dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti treba v zmysle judikatúry
ústavného súdu (napr. IV. ÚS 62/08, IV. ÚS 211/08, II. ÚS 640/2016) považovať aj
konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov
v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer
a únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu práv, ktorých porušenie sa namieta, vrátane
posúdenia, či tieto pochybenia, resp. nedostatky reálne spôsobili alebo mohli spôsobiť
sťažovateľovi ujmu na jeho ústavou zaručených právach.
45. V okolnostiach danej veci ústavný súd považuje za podstatné, že ak aj v zmysle
tvrdenia sťažovateľa nebol vyšetrovací spis 16. apríla 2018 okresnému súdu predložený
úplný, predložením listín prokurátorom pri výsluchu sťažovateľa 19. apríla 2018 sa tento
úplným (celým – kompletným) stal, a až na základe takto doložených dôkazov bolo
následne zákonným sudcom vo veci osobnej slobody sťažovateľa rozhodnuté.
S prihliadnutím na už preskúmanú skutočnosť, že sa sudca okresného súdu pre prípravné
konanie oboznámil s týmto dôkazom a vytvoril dostatočný priestor, aby tak urobil aj
sťažovateľ a jeho obhajca a aby sa k nim vyjadrili, diskvalifikuje atak sťažovateľa
na porušenie ustanovenia § 72 ods. 4 Trestného poriadku a z toho vyvodzovanú
nezákonnosť väzby v intenzite dosahujúcej ústavnoprávny rozmer.
46. V ďalšom sťažovateľ vytýka rozhodnutiu krajského súdu nedostatočné
odôvodnenie väzobných dôvodov, ako aj rozhodnutia o nenahradení väzby dohľadom
probačného a mediačného úradníka.
47. K dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku ústavný súd
poukazuje na už citované časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
K dôvodom tzv. preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
odôvodnenie spočívalo v nasledujúcom:
«... na základe vykonaného dokazovania, ako aj informácií získaných zo Sociálnej
poisťovne, obvinený nemal pred vzatím do väzby iný významný zdroj príjmov a podstatnú
časť finančných prostriedkov na svoje živobytie získaval z trestnej činnosti, ktorá
je predmetom vyšetrovanej veci. Trestná činnosť mala byť obvinenými páchaná dlhodobo,
sofistikovane (aj s použitím tzv. „bielych koní“) i koordinovane s použitím viacerých
obchodných spoločností, ktoré sa v obchodných reťazcoch menili, boli postupne
prepisované na občanov iného štátu a obvinení pokračovali v páchaní predmetnej daňovej
trestnej činnosti s inými obchodnými spoločnosťami.
Z ďalších zistených skutočností vyplynulo, že obvinený je dôvodne podozrivý
z trestnej činnosti majetkového charakteru spáchanej aj na území Maďarskej republiky...
Ďalšie podstatné skutočnosti pre tento záver vyplynuli aj z výpovede obvineného či
iných skutočností popísaných už vyššie, ako aj z nasledovných skutočností:
Obvinený... pred vzatím do väzby uviedol, že je nezamestnaný a ako čistý mesačný
príjem uviedol sumu 800,00 € bez bližšej špecifikácie. Ohľadom jeho majetkových pomerov
bolo zistené, že nie je evidovaný v Sociálnej poisťovni.
V rozpore s týmito tvrdeniami obvineného bolo jeho aktuálne vyjadrenie na výsluchu,
že bude po prepustení z väzby pracovať v rodinnej firme za čistý príjem vo výške 500,00 €,
Aj s poukazom na uvedené bolo teda možné podľa sudcu pre prípravné konanie
naďalej dôvodne predpokladať, že obvinený... by mohol naďalej pokračovať v páchaní
trestnej činnosti, nakoľko nemá iný významný a stály zdroj príjmu pre svoju obživu,
čo nebolo doposiaľ vykonaným dokazovaním (ani po vzatí obvineného do väzby) rozptýlené.
Trestnú činnosť, pre ktorú mu bolo vznesené obvinenie, páchal dlhodobo, resp. po dlhšie
časové obdobie, pričom táto bola hlavným a možno povedať že jediným zdrojom jeho
príjmov a obživy.»
48. Nenahradenie väzby konajúce všeobecné súdy odôvodnili takto:
«Sudca pre prípravné konanie povinne skúmal možnosti nahradenia väzby
obvineného... inými menej invazívnymi prostriedkami trestného práva. Dospel však
k záveru, že nie je možné jeho väzbu nateraz nahradiť náhradou, ktorú navrhol sám
obvinený (dohľad probačného a mediačného úradníka). Prepustenie obvineného na slobodu
by výrazným spôsobom zvýšilo riziko zmarenia účelu trestného konania a náhrady za jeho
väzbu by neboli dostatočnými zárukami eliminujúcimi obavu z konania obvineného, ktoré
u neho zakladalo dôvod väzby, najmä s prihliadnutím na charakter páchania stíhanej
trestnej činnosti, ako aj obdobie, počas ktorého mala byť páchaná a pod. V posudzovanom
prípade nebolo možné konštatovať celkom zjavnú neprimeranosť väzby v porovnaní s jej
nahradením inými menej invazívnymi prostriedkami trestného práva ani za súčasného
prípadného uloženia primeraných povinností a obmedzení, ktoré sa javili ako nedostatočné
práve s prihliadnutím na konštatované materiálne dôvody väzby na strane obvineného.
Aktuálne s prihliadnutím na konštatovaný dôvod tzv. kolúznej väzby a potrebu vypočutia
svedkov, na ktorých poukazoval prokurátor vo svojom stanovisku, ktorí doposiaľ vypočutí
ešte neboli, by mohlo dôjsť k zmareniu týchto „dôkazov“ zo strany obvineného. Preto
nateraz nebolo možné uvažovať o nahradení väzby obvineného... a jeho prepustení na
slobodu.
Preto sudca pre prípravné konanie neprijal ponúknuté náhrady, resp. nenahradil
väzbu obvineného... Nepovažoval tiež z hore uvedených dôvodov ani za účelné využitie
elektronického monitoringu obvineného na slobode.
Väzba je v prípade obvineného... naďalej potrebná, pretože pri aplikácii zásady
primeranosti nie je možné jej účel dosiahnuť iným procesným inštitútom, už aj vzhľadom na
vyššie uvedené skutočnosti.»
49. Krajský súd v závere odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol:
„S poukazom na obsah spisového materiálu a dôkazy v ňom produkované sú plne
odôvodnené a opodstatnené závery o trvaní tzv. kolúznych i tzv. pokračovacích, resp.
predstihových dôvodov väzby obvineného... V naznačených smeroch si senát krajského súdu
ako sťažnostný súd závery sudcu pre prípravné konanie plne osvojuje, ako na správne na ne
v podrobnostiach odkazuje, a to bez potreby opakovania takýchto dôvodov vo svojom
sťažnostnom uznesení. Dodáva, že dôvodnosť podozrenia zo spáchania skutku je daná vtedy,
ak sú zadovážené také fakty, informácie a dôkazy, ktoré umožňujú urobiť vo veci logický
úsudok o tom, že konkrétna osoba mala spáchať trestný čin, a to s prihliadnutím na všetky
známe okolnosti prípadu. Takéto fakty jednoznačne tvoria zhromaždený spisový materiál a
sudca ich v rámci postupu svojho konania zákonným spôsobom a správne vyhodnotil.
Konajúci sudca nepochybil ani ďalším postupom uvedeným vo výroku napadnutého
uznesenia, keď v zmysle § 80 ods. 1 písm. c/ Tr. por. nenahradil väzbu obvineného...
dohľadom probačného a mediačného úradníka, čo napokon adekvátne v napadnutom
uznesení odôvodnil. Aj v týchto súvislostiach si sťažnostný súd dôvody postupu sudcu
osvojuje a s týmito sa plne stotožňuje.“
50. Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že krajský súd
v spojení s rozhodnutím okresného súdu sa všetkými pre rozhodnutie o osobnej slobode
sťažovateľa relevantnými skutkovými, ako aj právnymi otázkami zaoberal a dal na ne
presvedčivé odpovede.
51. Závery o potrebe ponechania sťažovateľa vo väzbe z oboch uvedených dôvodov
podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku oprel o konkrétne skutkové okolnosti
zistené z dovtedy vykonaného dokazovania. K dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku jasne uviedol, v čom videl dôvodnú obavu, že sťažovateľ bude pôsobiť na ešte
v konaní nevypočutých svedkov, keď poukázal, že osoby, ktoré v konaní už vypovedali,
potvrdili snahu sťažovateľa o ich ovplyvňovanie, a teda skutočne nebolo možné vylúčiť, že
tak urobí aj u ďalších ešte vypočutých osôb. Rovnako za presvedčivé považoval ústavný súd
aj odôvodnenie tzv. preventívnej väzby [§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku]. Opäť
z vykonaného dokazovania vyplynulo, že sťažovateľ sa mal stíhanej trestnej činnosti
dopúšťať dlhodobo, koordinovane a sofistikovane za použitia viacerých obchodných
spoločností, aj tzv. „bielych koní“, a že táto činnosť mala byť jediným zdrojom jeho
finančných príjmov. Dôvodné podozrenie zo spáchania ďalšej trestnej činnosti (v zahraničí)
taktiež umocňovalo obavu z jej pokračovania. Napokon konajúce súdy neopomenuli skúmať
prípadnú možnosť nahradenia väzby sťažovateľa miernejšími prostriedkami trestného práva,
avšak ani v tejto otázke nezistili žiadnu okolnosť, ktorá by mu bola v tomto smere
na prospech (pozri bod 48 odôvodnenia tohto rozhodnutia).
52. Na základe posúdenia obsahu odôvodnenia uznesenia krajského súdu možno
konštatovať, že svoj právny záver o existencii dôvodov väzby oprel o adekvátnu
a preskúmateľnú argumentáciu. Podľa názoru ústavného súdu je toto odôvodnenie
ústavnoprávne akceptovateľné, pretože právne závery krajského súdu opierajúce
sa o aplikáciu relevantnej právnej úpravy korešpondujú skutkovým zisteniam, a tieto
zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových
okolností relevantných pre rozhodovanie o väzobnej otázke.
53. Uznesenie krajského súdu teda nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle
konajúceho súdu, ktorý preskúmal rozhodnutie okresného súdu v rozsahu potrebnom
na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa a vzhľadom na to, že dospel k riadne odôvodnenému
záveru o danosti dôvodov tzv. kolúznej a preventívnej väzby u sťažovateľa, túto sťažnosť
zamietol. Vychádzajúc z uvedených skutočností, podľa záveru ústavného súdu napadnuté
uznesenie krajského súdu nemohlo zasiahnuť do označených práv sťažovateľa.
54. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že nebol krajským súdom pred rozhodnutím
o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 19. apríla 2018 vypočutý, ústavný súd
uvádza, že ani z judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 318/06, IV. ÚS 45/08), ani z judikatúry
ESĽP nevyplýva, že v konaní o väzbe musí byť sťažovateľ osobne vypočutý na oboch
stupňoch konania. Rešpektovanie práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4
dohovoru vyžaduje, aby v priebehu väzby obvineného bola procesná záruka spočívajúca
v jeho možnosti byť osobne prítomný v konaní pred súdom a osobne sa k veci vyjadriť
rešpektovaná v rámci periodickej súdnej kontroly väzby (v rámci konaní spadajúcich
pod režim čl. 5 ods. 4 dohovoru) v primeraných (t. j. relatívne krátkych) časových
intervaloch. Osobná prítomnosť obvineného v konaní pred súdom je nevyhnutná vždy, keď
to vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu vyžaduje povaha skutočností (tvrdení
a skutkových okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia súdom, alebo ak vzhľadom
na procesnú situáciu a povahu prerokúvaných skutočností je zabezpečenie osobnej
prítomnosti obvineného nevyhnutným predpokladom rešpektovania kontradiktórnosti
konania a princípu rovnosti zbraní (III. ÚS 34/07, III. ÚS 226/07).
55. Na druhej strane ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre formuloval tiež
právny názor, podľa ktorého nemožno ani judikatúru ESĽP vykladať tak bezmedzne, že by
z nej vyplývala povinnosť druhostupňového súdu rozhodovať o väzbe, resp. jej ďalšom
trvaní vždy po vypočutí obvineného, bez ohľadu na konkrétne okolnosti prípadu
(IV. ÚS 45/08).
56. Ústavný súd už viackrát vyslovil, že každé pozbavenie slobody musí byť
„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem
toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné
s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02,
II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07). Základné právo podľa
čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky
jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej
aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti
ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že
do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná
úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou
ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5 ods. 1 dohovoru
vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným
zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a)
až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto
rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov
v. Bulharsko z 20. 3. 1997, bod 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň musí byť
v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (k tomu
pozri okrem judikatúry ESĽP uvedenej v bode 27 aj Bozano v. Francúzsko, č. 9990/82,
rozsudok ESĽP z 18. 12. 1986, bod 54; Benham v. Veľká Británia, č. 19380/92, rozsudok
ESĽP z 24. 9. 1992, Herczegfalvy v. Rakúsko, rozsudok ESĽP z 11. 5. 2004, Morsink
v. Holandsko, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 10. 6. 1996, bod 40; z novšej judikatúry
Stanev v. Bulharsko, č. 36760/06, rozsudok Veľkej komory ESĽP zo 17. 1. 2012, bod 143;
L. M. v. Slovinsko, č. 32863/05, rozsudok ESĽP z 12. 6. 2014, bod 121).
57. Prihliadajúc na citovanú judikatúru, ústavný súd preskúmal postup oboch vo veci
sťažovateľa konajúcich súdov z hľadiska dodržania zákonných ustanovení týkajúcich sa
výsluchu osoby pred rozhodnutím o jej väzbe.
58. Podľa § 72 ods. 2 piatej vety Trestného poriadku pred rozhodnutím o väzbe musí
byť obvinený vypočutý...
59. Podľa § 302 ods. 2 prvej vety za bodkočiarkou Trestného poriadku pri
rozhodovaní o väzbe má právo zúčastniť sa na neverejnom zasadnutí aj prokurátor,
obvinený a jeho obhajca; pri rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe môže
predseda senátu účasť týmto osobám umožniť.
60. Je nesporným, že pred rozhodnutím o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby
na slobodu ho sudca okresného súdu pre prípravné konanie v súlade s § 72 ods. 2 Trestného
poriadku vypočul. Zo zákonnej dikcie § 302 ods. 2 Trestného poriadku vyplýva fakultatívna
možnosť, nie obligatórna zákonom uložená povinnosť, predsedu senátu druhostupňového
súdu uskutočniť pri rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe neverejné zasadnutie
za prítomnosti sťažovateľa ako obvineného a jeho obhajcu. Osobná prítomnosť obvineného
(a jeho obhajcu) na neverejnom zasadnutí krajského súdu teda záležala od úvahy predsedu
senátu, či ju považoval za nevyhnutnú. Ak predseda senátu nadriadeného krajského súdu
po posúdení všetkých okolností dôležitých pre jeho rozhodnutie na prítomnosť sťažovateľa
na neverejnom zasadnutí nevzhliadol ako potrebnú, nepostupoval v rozpore s § 302 ods. 2
Trestného poriadku. Ústavný súd preto konštatuje, že oba o osobnej slobode sťažovateľa
konajúce všeobecné súdy v danej veci postupovali v zmysle príslušných ustanovení zákona,
ktorým sa konanie riadilo (Trestným poriadkom), čo svedčí o zákonnosti ich postupu tak,
ako ju má na mysli čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru.
61. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že dôvodom, prečo sťažovateľ
požadoval jeho osobné vypočutie krajským súdom, bola skutočnosť, že „formuloval novú
sťažnostnú námietku až v sťažnostnom konaní, ktorá nebola uplatnená pred sudcom pre
prípravné konanie“, a tou námietkou bolo, že „z obsahov prepisov (doložených
prokurátorom pri jeho, výsluchu) vyplynulo, že sťažovateľ žiadnym spôsobom
neovplyvňoval priebeh trestného konania, ale len viedol zdvorilostný rozhovor so svojou
priateľkou... takéto porušenie pravidiel nemá žiadnu súvislosť s dôvodmi kolúznej väzby...“.
62. Ústavný súd na tomto mieste považuje za potrebné zvýrazniť, že v každom
jednotlivom prípade tvrdeného porušenia základného práva na osobnú slobodu je povinný
pri svojom rozhodovaní prihliadať aj na konkrétne okolnosti preskúmavanej veci (obdobne
pozri II. ÚS 353/06, II. ÚS 142/07, II. ÚS 80/08, I. ÚS 59/2016 a pod., ale vyplýva to aj
z mnohých rozhodnutí ESĽP napr. Letellier proti Francúzsku, rozhodnutie z 26. 6. 1991,
Annuaire, č. 207; Navarra proti Francúzsku, rozhodnutie z 23. 11. 1993, Annuaire, č. 273-B
a ďalšie).
63. Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu už samotná
sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. 1Tp 42/2018-49 z 19. apríla 2018
ako riadny opravný prostriedok splnila účel, pre ktorý sťažovateľ požadoval svoj výsluch
pred súdom druhého stupňa. Sťažovateľ totiž mal dostatok priestoru v tejto sťažnosti
predostrieť krajskému súdu všetky argumenty proti jeho väzbe, ktoré považoval za dôležité
a podstatné a v konečnom dôsledku tak aj urobil. Z obsahu sťažnosti nevyplýva žiadna
indícia, ktorá by svedčila o nevyhnutnosti vykonania osobného vypočutia sťažovateľa
krajským súdom. Sťažovateľ nepredniesol nijakú okolnosť, ktorá by v materiálnom poňatí
ochrany základného práva na osobnú slobodu dostatočne odôvodňovala záver o naliehavosti
jeho výsluchu. Inak povedané, v konaní pred ústavným súdom neuviedol nič, čím chcel
argumentovať pri požadovanom výsluchu a zároveň to nemohol uviesť v riadnom opravnom
prostriedku proti uzneseniu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby okresným
súdom. Za týchto okolností sa sťažnosť sťažovateľa v tejto časti javí zjavne
neopodstatnenou.
64. Nebolo možné prijať ani jeho tvrdenie, že išlo o novú námietku, keďže už pri
výsluchu sudcom okresného súdu pre prípravné konanie (sťažovateľovi a jeho obhajcovi
boli, ako to už bolo uvedené, dôkazy predložené prokurátorom poskytnuté na nahliadnutie
a vyjadrenie sa k nim). Teda nešlo o nové dosiaľ nepoznané skutočnosti, ktoré vyšli najavo
až po rozhodnutí súdu prvého stupňa.
65. Navyše, ústavný súd poznamenáva, že uvedená výhrada sťažovateľa sa týka
a smeruje výlučne proti dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.
V zmysle judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 383/2004, IV. ÚS 425/2012,
III. ÚS 892/2016), ak existuje čo aj len jeden zákonný dôvod väzby, väzba je zákonná
a ústavná, ak takýto dôvod všeobecný súd aplikoval. V danom prípade bolo o pokračovaní
väzby sťažovateľa ústavne súladne (pozri odôvodnenie tohto rozhodnutie vyššie)
rozhodnuté aj z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, na ktorom
krajský súd (v spojení s uznesením okresného súdu) takisto založil napadnuté rozhodnutie.
Preto aj prípadný odlišný názor ústavného súdu na existenciu dôvodu väzby podľa § 71
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku v dôsledku sťažovateľom tvrdenej neexistencie dôvodov
tzv. kolúznej väzby by nemohol v danom prípade ovplyvniť záver o existencii dôvodu
väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a teda zákonnosti a ústavnosti väzby
sťažovateľa.
66. Na základe všetkých uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že medzi
napadnutým uznesením krajského súdu č. k. 6 Tpo 29/2018-116 z 9. mája 2018
(a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal) a sťažovateľom vznesenými výhradami
neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o porušení ústavou garantovaného práva
sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a jeho práva na slobodu
a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.
67. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol
sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
68. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti,
rozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného
vyslovenia porušenia základných práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 ústavy), k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júla 2018