Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 178/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), sudcu Ladislava

Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom

JUDr. Igorom Ribárom, Námestie sv. Michala 11, Hlohovec, ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa , 2 a 5 a práva

podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 29. novembra 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. februára 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa , 2 a 5 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 29. novembra 2017 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené trestné stíhanie

pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov

alebo prekurzorov, ich držanie alebo obchodovanie s nimi podľa a § 172 ods. 1 písm. a), c),

d) a ods. 2 písm. e) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“). Okresný súd Galanta (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp.

zn. zo 14. novembra 2017 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) zamietol

návrh prokurátora Krajskej prokuratúry v Trnave (ďalej len „prokurátor“) na predĺženie

väzby sťažovateľa do 6. februára 2018 (výrok I) a podľa § 80 ods. 1 písm. b) a ods. 2

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) väzbu sťažovateľa nenahradil prijatím písomného sľubu (výrok II) a podľa § 80

ods. 1 písm. c) a ods. 2 väzbu sťažovateľa nenahradil dohľadom

probačného a mediačného úradníka (výrok III).

Proti všetkým výrokom uznesenia okresného súdu podal prokurátor sťažnosť, ktorú

odôvodnil priamo do zápisnice. Proti výrokom II a III podal sťažnosť sťažovateľ.

Krajský súd napadnutým uznesením zrušil uznesenie okresného súdu a rozhodol,

že väzba sťažovateľa sa predlžuje do 6. februára 2018, že väzbu sťažovateľa nenahrádza

prijatím písomného sľubu a ani dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že prokurátor doplnil svoju sťažnosť proti

uzneseniu okresného súdu podaním z 24. novembra 2017, ktorého prílohu tvoril CD nosič

so zaznamenanými hovormi medzi sťažovateľom a poškodenou (jeho matkou).

Sťažovateľovmu obhajcovi bolo toto doplnenie doručené formou mailovej správy

až 28. novembra 2017, navyše bez prílohy. Sťažovateľovi nebolo toto doplnenie doručené

vôbec. Sťažovateľov obhajca zaslal svoje vyjadrenie k doplneniu sťažnosti prokurátora

krajskému súdu 29. novembra 2017 o 14.02 h, avšak v ten istý deň už krajský súd

napadnutým uznesením vo veci rozhodol. Sťažovateľ teda nemal možnosť

reagovať na doplnenie sťažnosti prokurátora, keďže krajský súd už nasledujúci deň

(29. novembra 2017), teda v deň, keď jeho obhajca zaslal krajskému súdu vyjadrenie

k doplneniu sťažnosti prokurátora, o sťažnosti sťažovateľa a sťažnosti prokurátora proti

uzneseniu okresného súdu rozhodol napadnutým uznesením.

Sťažovateľ na základe uvedeného ústavný súd žiada, aby nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Trnave uznesením sp. zn. zo dňa 29. 11. 2017

porušil právo na osobnú slobodu podľa , 2 a 5

Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na slobodu podľa a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 29. 11. 2017

sa zrušuje a Krajskému súdu v Trnave prikazuje, aby prepustil neodkladne

z väzby na slobodu.

3. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody

len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody,

má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti

pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Z judikatúry ústavného súdu (napr. , , )

vyplýva, že v ustanoveniach a 5 týkajúcich sa práva na osobnú slobodu

( ) je obsiahnuté aj právo obvineného podať návrh na konanie, v ktorom

by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie

obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú (resp. primeranú dobu) alebo byť prepustený počas konania. V označených

článkoch sú teda obsiahnuté obdobné práva ako tie, ktoré vyplývajú z a 4

dohovoru.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(, , ).

Za dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti treba v zmysle judikatúry

(napr. , , ) považovať aj konkrétne okolnosti

prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer a únosnosť z hľadiska

požiadaviek na ochranu práv, ktorých porušenie sa namieta, vrátane posúdenia, či tieto

pochybenia, resp. nedostatky reálne spôsobili alebo mohli spôsobiť sťažovateľovi ujmu

na jeho zaručených právach.

K dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, teda

patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení

či nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu ().

Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta porušenie svojich v petite sťažnosti

označených práv napadnutým uznesením z dôvodu, že doplnenie sťažnosti prokurátora proti

uzneseniu okresného súdu bolo doručené iba jeho obhajcovi a iba formou mailovej správy

bez prílohy CD nosiča so zaznamenanými hovormi a že jeho vyjadrenie k doplneniu

sťažnosti prokurátora už krajský súd nemohol pri svojom rozhodovaní zohľadniť, keďže

vo veci rozhodol napadnutým uznesením 29. novembra 2017, teda v deň, keď jeho obhajca

krajskému súdu doručil vyjadrenie k doplneniu sťažnosti prokurátora.

Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. , )

konštatoval, že povinnosťou všeobecných súdov je umožniť obvinenému uplatnenie práva

na obhajobu tak, aby sa zachoval jeho reálny obsah a zmysel. Inak by totiž toto právo

nebolo možné považovať za reálne, ale iba za teoretické, resp. iluzórne. Výklad príslušných

ustanovení dotknutých právnych predpisov musí byť preto taký, aby uplatnenie práva

na obhajobu v konaní o väzbe sa obvinenému reálne umožnilo.

Z judikatúry ústavného súdu (napr. ) ďalej vyplýva, že súdne konanie

v súvislosti s rozhodovaním o zákonnosti väzby musí poskytovať určité garancie procesnej

povahy, ktoré sú vyjadrené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. So zreteľom na to, že čl. 6 ods. 1

dohovoru sa nevzťahuje na konanie a rozhodovanie o väzbe, procesné záruky uvedené

v odseku 1 nemožno bez ďalšieho uplatniť aj v prípade čl. 5 ods. 4 dohovoru. V zmysle

doterajšej judikatúry sa však určité základné procesné záruky musia poskytovať aj v konaní

podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, i keď nemusia byť nevyhnutne rovnaké ako tie, ktoré

vyplývajú z čl. 6 ods. 1 dohovoru pri rozhodovaní vo veci samej. V každom prípade musí

mať osoba vo väzbe možnosť predložiť argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo

väzbe, pričom judikatúra sa prikláňa k tomu, že obvinený musí byť súdom vypočutý. Vždy

musí byť zaručená kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní.

V teoretickej rovine možno ďalej uviesť, že z judikatúry Európskej súdu pre ľudské

práva (ďalej aj „ESĽP) vyplýva, že princíp rovnosti zbraní znamená, že každej procesnej

strane má byť daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju

nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je protistrana. Právo

na kontradiktórne konanie znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen

predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými

ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie

súdu a vyjadriť sa k nim (rozsudok ESĽP zo 4. 6. 2002 vo veci Komanický proti Slovenskej

republike, rozsudok ESĽP z 13. 1. 2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej republike).

Z princípu kontradiktórnosti konania teda vyplýva, že samotný účastník konania musí mať

možnosť posúdiť, či a do akej miery je písomné vyjadrenie odporcu (protistrany v súdnom

konaní) právne významné, či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné

z jeho strany reagovať alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť, v dôsledku čoho je teda

len na účastníkovi konania, aby sám posúdil, či určité stanovisko k vyjadreniu protistrany

vyžaduje komentár z jeho strany (rozsudok ESĽP z 18. 2. 1997 vo veci Niderost-Huber

proti Švajčiarsku, taktiež už citovaný rozsudok Trančíková proti Slovenskej republike),

a pritom nezáleží, aký je jeho skutočný účinok na súdne rozhodnutie (rozsudok ESĽP

z 31. 5. 2001 vo veci K. S. proti Fínsku, rozsudok ESĽP z 28. 6. 2001 vo veci F. R. proti

Švajčiarsku).

Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre k čl. 5 dohovoru postupne

formuloval viaceré samostatné práva osôb vo väzbe, medzi ktoré patrí aj právo

na kontradiktórne konanie a vypočutie pred rozhodnutím o zákonnosti väzby (rozsudok

ESĽP z 21. 12. 2010 vo veci Michalko proti Slovenskej republike), ale aj všeobecnejšie

právo na „zákonnosť“ konania a právo nebyť zbavený osobnej slobody svojvoľným

(arbitrárnym) spôsobom (už citovaný rozsudok Michalko proti Slovenskej republike).

Požiadavka zabezpečenia kontradiktórnej povahy konania a rešpektovania „princípu

rovnosti zbraní“ predstavujú základné procesné garancie uplatniteľné vo veciach týkajúcich

sa pozbavenia osobnej slobody (rozsudok ESĽP z 21. 10. 1986 vo veci Sanches-Reisse proti

Švajčiarsku, rozsudok ESĽP z 15. 11. 2005 vo veci Reinprecht proti Rakúsku).

Zabezpečenie „reálnej“ kontradiktórnosti konania znamená aj právo na prístup

k vyjadreniam a dôkazom, ktoré predložila protistrana (rozsudok z 31. 4. 2002 vo veci

Lanz proti Rakúsku).

Aj ústavný súd už vo svojej judikatúre (napr. ) vyslovil, že osoba

vo väzbe musí mať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody proti

svojmu ponechaniu vo väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim

sa jej dôvodnosti a zákonnosti. Musí jej byť daná možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam

protistrany (prokurátora) o odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich. Pre tento účel

jej nemôže byť odopreté právo oboznámiť sa s dôkazmi a skutočnosťami, o ktoré

by sa malo opierať rozhodnutie súdu o väzbe (kontradiktórnosť konania). Procesný postup

súdu musí zabezpečiť, aby bola obvinenému/obžalovanému poskytnutá rozumná príležitosť

obhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia do podstatne nevýhodnejšej

pozície v porovnaní s druhou stranou (princíp „rovnosti zbraní“). Zabezpečenie

kontradiktórnej povahy konania a rešpektovanie princípu „rovnosti zbraní“ predstavujú

základné procesné garancie uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia osobnej

slobody väzbou.

Ústavný súd konštatuje, že nedoručenie doplnenia sťažnosti prokurátora obhajcovi

sťažovateľa (a ani sťažovateľovi), resp. jej neúplné alebo oneskorené doručenie, v dôsledku

čoho sťažovateľ nemá reálnu možnosť sa k tomuto doplneniu vyjadriť, možno na prvý

pohľad vnímať ako porušenie práv osoby pozbavenej osobnej slobody väzbou

(napr. ). Po preskúmaní napadnutého uznesenia však ústavný súd dospel

k záveru, že v tejto veci existujú konkrétne okolnosti, na základe ktorých je potrebné

napadnuté uznesenie považovať z ústavnoprávneho hľadiska za akceptovateľné

a udržateľné.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd zistil, že obsahom doplnenia

sťažnosti prokurátora z 24. novembra 2017 bol záznam hovorov sťažovateľa, z ktorého

malo vyplývať, že sťažovateľ sa s poškodenou rozprával o skutkových okolnostiach prípadu

a navzájom sa mali utvrdzovať tým spôsobom, aby ich výpovede boli zhodné. Z takéhoto

konania sťažovateľa malo podľa názoru prokurátora vyplývať, že sťažovateľ bude pôsobiť

na poškodenú a na ďalších svedkov.

Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy,

ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné

stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok

spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná

obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä

ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký

trest,

b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia konštatuje, že väzba sťažovateľa

bola krajským súdom predĺžená z dôvodu podľa ,

teda že v danej veci existovala obava, že sťažovateľ bude pokračovať v trestnej činnosti.

Pri rozhodovaní o tomto väzobnom dôvode krajský súd zohľadnil množstvo drogy, ktoré

bolo u sťažovateľa nájdené, a z toho vyplývajúcu obavu v pokračovaní drogovej trestnej

činnosti sťažovateľom, ako aj obavu z pokračovania v trestnej činnosti vo vzťahu

k poškodenej.

Krajský súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: „Sťažnostný súd

konštatuje, že návrh prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby v prípravnom konaní

bol podaný na vecne a miestne príslušný súd a to v lehote dlhšie ako 20 dní pred uplynutím

základnej lehoty trvania väzby v prípravnom konaní § 76 odsek 2, odsek 4 Trestného

poriadku. Formálne podmienky na rozhodnutie súdu pre prípravné konanie o návrhu na

predĺženie lehoty väzby v prípravnom konaní boli preto splnené...

Z doposiaľ vykonaných úkonov (bez úkonov vykonaných pred vznesením obvinenia)

vyplýva, že vyšetrovanie prebieha plynule, bez hluchých miest, pričom orgánom činným

v trestnom konaní nemožno vytknúť porušenie ustanovenia .

Pokiaľ ide o materiálne podmienky väzby, ktorými sú dôvodnosť, opodstatnenosť

trestného konania, existencia niektorých dôvodov väzby pri rešpektovaní prezumpcie neviny

obvineného sťažnostný súd konštatuje, že aj v súčasnom štádiu sú naplnené do takej mieri,

aby odôvodňovali ďalšie pretrvávanie väzby obvineného . Súčasná dôkazná

situácia je dostatočná na vyslovenie existencie dôvodného podozrenia, že obvinený sa mal

dopustiť trestných činov práv tak, ako sú uvedené v uzneseniach o vznesení obvinenia...

Dôvody väzby uvedené v vychádza

z charakteru trestnej činnosti hlavne zo zaisteného množstva drogy, ktoré nasvedčujú tomu,

že pokiaľ by ju mal pre vlastnú potrebu, ako to tvrdí obvinený, jednalo by sa o dlhodobé

užívanie, čo odôvodňuje obavu, že by v prípade prepustenia na slobodu mohol pokračovať

v drogovej trestnej činnosti, prípadne pod vplyvom drog by sa dopúšťal i ďalšej trestnej

činnosti voči svojej matke.

Samotná existencia dôvodov väzby sama o sebe nepostačuje na to, aby mohlo byť

rozhodnuté o predĺžení trvania väzby v prípravnom konaní. Podľa vyššie citovaného

ustanovenia je totiž možné predĺžiť lehotu trvania väzby

prípravného konania vtedy, ak pre obtiažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov nebolo

možné trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude

zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

Náročnosť a rozsiahlosť trestného stíhania vyplýva najmä zo skutočnosti,

že ide o obzvlášť závažný zločin, v konaní bolo doposiaľ vypočutých viac 20 svedkov,

znalec, boli vypracované znalecké posudky, vyžiadané správy a vykonaná rekonštrukcia

činu. O samotnej náročnosti vyplýva i rozsah spisového materiálu. Vo veci je potrebné

vyčkať na vypracovanie znaleckého posudku v súvislosti s vykonanou rekonštrukciou, ktorá

bola 25. 10. 2017 (teda potom, ako rozhodoval krajský súd vo svojom rozhodnutí

zo dňa 24. 10. 2017) a vykonať prípadne ďalšie úkony, ak vzhľadom

na závery doplneného znaleckého posudku vzniknú. Taktiež prišlo bude potrebné

prihliadnuť na nové okolnosti, ktoré vznikli v súvislosti s predloženým materiálnom

krajského prokurátora, ktorý súvisí s analýzou telefonických hovorov obvineného

s poškodenou. Až po realizácii týchto procesných úkonov bude možné pristúpiť

k preštudovaniu vyšetrovacieho spisu.

Sťažnostný súd preto konštatuje, že pre obtiažnosť veci, ako aj postoj

obvineného a poškodenej, ktorí vo veci vypovedali až 17. 8. 2017, nebolo možné trestné

stíhanie v 7-mesačnej lehote, ako ani v predĺženej lehote do 6. 12. 2017 skončiť.“

Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta skutočnosť, že v konaní pred krajským

súdom nemal možnosť vyjadriť sa k doplneniu sťažnosti prokurátora z 24. novembra 2017,

v ktorej tento poukázal na obsah CD nosiča, na ktorom sú zachytené telefonické hovory

sťažovateľa s poškodenou.

Z napadnutého uznesenia, ako aj zo samotnej sťažnosti sťažovateľa podľa čl. 127

možno vyvodiť jednoznačný záver o tom, že prokurátor v doplnení svojej sťažnosti

z 24. novembra 2017 poukázal na nový (ďalší) dôvod väzby sťažovateľa, a to podľa § 71

ods. 1 písm. b) , teda že v danej veci existuje obava, že sťažovateľ bude

pôsobiť na svedkov alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné

stíhanie.

Krajský súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia vo vzťahu k tomuto

konštatoval: „K návrhu trestného prokurátora na rozšírenie dôvodov väzby podľa § 71

odsek 1 písm. b/ sťažnostný súd uvádza, že týmto návrhom

sa nezaoberal a to s poukazom na dvojinštančnosť konania a potrebu vypočutia obvineného

k týmto dôvodom väzby. Ak prokurátor krajskej prokuratúry zotrvá na návrhu na rozšírenie

dôvodov väzby bude potrebné, aby tento návrh adresoval na okresný súd sudcovi

pre prípravné konanie.“

Na základe uvedeného je zrejmé, že krajský súd obsah a dôvody doplnenia sťažnosti

prokurátora pri rozhodovaní o predĺžení väzby sťažovateľa nezohľadňoval, pričom správne

poukázal na skutočnosť, že vzhľadom na to, že z doplnenia sťažnosti vyplýva návrh

prokurátora na rozšírenie dôvodov väzby, je potrebné, aby sa prokurátor s týmto návrhom

obrátil na okresný súd, keďže sťažovateľ, tak ako to aj on sám v sťažnosti pred ústavným

súdom namieta, nemal možnosť vyjadriť sa (a byť vypočutý) k tomuto dôvodu väzby.

Krajský súd teda poskytol ochranu právam sťažovateľa, ktorých porušenie vo svojej

sťažnosti pred ústavným súdom namieta, a preto napadnuté uznesenie a v ňom uvedené

právne závery možno z pohľadu ústavného súdu považovať za akceptovateľné a udržateľné.

Ústavný súd na podporu uvedenej argumentácie odkazuje na svoju judikatúru

(napr. , , ), v zmysle ktorej ak existuje

čo aj len jeden zákonný dôvod väzby, väzba je zákonná a ústavná, ak takýto dôvod

všeobecný súd aplikoval. V tomto prípade ide o dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku, na ktorom krajský súd založil napadnuté uznesenie o predĺžení lehoty trvania

väzby sťažovateľa. Prípadný odlišný názor ústavného súdu na existenciu dôvodu väzby

podľa v dôsledku nedoručenia (oneskoreného,

resp. neúplného doručenia) doplnenia sťažnosti prokurátora sťažovateľovi by nemohol

v danom prípade ovplyvniť záver o existencii dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)

, o to viac, ak krajský súd v napadnutom uznesení o rozšírení dôvodov

väzby vôbec nerozhodoval, na čo aj výslovne odkázal.

Pokiaľ sťažovateľ namieta skutočnosť, že doplnenie sťažnosti prokurátora bolo

doručené iba jeho obhajcovi, a nie aj jemu osobne, ústavný súd opätovne poukazuje

na skutočnosť, že doplnenie sťažnosti prokurátora obsahovalo rozšírenie dôvodov väzby

sťažovateľa o väzobný dôvod podľa , o čom krajský

súd napadnutým uznesením vôbec nerozhodoval, pričom prokurátora s týmto jeho návrhom

odkázal na okresný súd. Okresný súd v prípade podania takéhoto návrhu prokurátora

sťažovateľovi umožní nielen dôsledne sa oboznámiť s obsahom samotného návrhu

prokurátora a s obsahom CD nosiča, ale taktiež sťažovateľa k tomuto dôvodu väzby osobne

vypočuje. Prípadné nedoručenie doplnenia sťažnosti prokurátora priamo sťažovateľovi teda

nemá v okolnostiach tohto prípadu z materiálneho hľadiska žiaden ústavnoprávne

relevantný dopad na správnosť jeho záverov k existencii väzobného dôvodu podľa § 71

ods. 1 písm. c) . K uvedenému ústavný súd ďalej odkazuje na svoju

judikatúru (napr. ), podľa ktorej ústavný súd posudzuje spravodlivosť procesu

(konania) ako celku. Právomoc ústavného súdu vysloviť porušenie základného práva

je daná v tom prípade, ak porušenie formálneho pravidla v konaní pred všeobecnými súdmi

má za následok zabránenie účastníkovi konania ovplyvniť výsledok konania, ktorým

je rozhodnutie o práve, ktoré je predmetom poskytovania ochrany zo strany konajúceho

všeobecného súdu (napr. , ). Ako už bolo uvedené, k takejto

situácii v tomto prípade nedošlo.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým

uznesením krajského súdu a sťažovateľom vznesenými výhradami neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol

reálne dospieť k záveru o porušení garantovaných práv sťažovateľa, čo zakladá

dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol

sťažnosť sťažovateľa podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími požiadavkami

sťažovateľa nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia

základného práva alebo slobody, k čomu v danom prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2018