Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 197/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. januára 2011 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa

o sťažnosti spoločnosti Z., spol. s r. o., B., právne zastúpenej spoločnosťou V., s. r. o., B.,

v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. M. V., vo veci namietaného porušenia

základného práva vlastniť majetok podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod

sp. zn. takto

rozhodol:

Základné práva spoločnosti Z., spol. s r. o., zaručené v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a právo zaručené v Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod

sp. zn. p o r u š e n é n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -21 z 22. apríla 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti Z., spol. s r. o., B. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a

(ďalej len „“) a práva zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod

sp. zn. (ďalej aj „namietané konanie“). Od 9. júna 2010 došlo k zmene

v osobe právneho zástupcu sťažovateľky tak, že sa ním stala spoločnosť V., s. r. o., B.,

v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. M. V.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že «Sťažovateľ nadobudol v r. 2004 kúpnou

zmluvou nehnuteľnosť – pozemok parc. č. ..., ostatné plochy o výmere ... m2 v kat. úz. ...

Kúpa pozemku bola realizovaná na základe predchádzajúceho záväzného stanoviska

k investičnej činnosti zo dňa 24.3.2004, ktoré vydalo Hlavné mesto SR Bratislava, ktorého

platnosť bola potvrdená dňa 20.12.2005, a na základe ktorých táto nehnuteľnosť bola

určená na zastavanie „občianskou vybavenosťou“.

Na základe vyššie uvedeného záväzného stanoviska si sťažovateľ zabezpečil

predpísanú projektovú, technickú a právnu dokumentáciu v rozsahu podľa podmienok

v platnom znení (ďalej len stavebný zákon) a požiadal miestne a vecne

príslušný stavebný úrad o vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby na novostavbu

polyfunkčného objektu ...

Po uskutočnení stavebným zákonom predpísaných konaní a zisťovaní,

stavebný úrad Mestskej časti Bratislava – Staré Mesto vydal dňa 2.8.2006 pod č.: SU-

2005,2006/33482/50197/UR-Ga rozhodnutie o umiestnení stavby č. ...

Predmetné rozhodnutie o umiestnení stavby bolo v zákonnej lehote účastníkom tohto

konania: Občianska iniciatíva za zachovanie životného prostredia v ..., napadnuté

odvolaním, o ktorom rozhodol odvolací orgán – Krajský stavebný úrad v Bratislave svojím

rozhodnutím č.A/2006/1821-HRC zo dňa 6.11.2006 tak, že odvolanie zamietol a

rozhodnutie o umiestnení stavby č. ... potvrdil, čím sa toto následne stalo dňom 27.12.2006

právoplatným. ...

Napriek skutočnostiam..., ktoré nasvedčovali ukončeniu veci, dňa 1.6.2007 bol na

Krajský stavebný úrad v Bratislave doručený rozsudok Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. -75 zo dňa 28.mája 2007, ktorým bolo rozhodnuté o zrušení rozhodnutia

Krajského stavebného úradu v Bratislave č.A/2006/1821-HRC zo dňa 6.11.2006

ako i rozhodnutia mestskej časti Bratislava – Staré Mesto č.: SU-2005,2006/ 33482/

50197/UR-Ga zo dňa 2.8.2006 s tým, že vec im bola vrátená na ďalšie konanie. Súd takto

rozhodol na základe od. 3 z dôvodu, že mu neboli predložené spisy

žalovaného správneho orgánu (tie boli v tom čase na Krajskej prokuratúre v Bratislave).

Sťažovateľovi nebolo podanie žaloby oznámené, takže o konaní nevedel.

Keďže v predmetnom súdnom konaní bolo znemožnené sťažovateľovi domáhať sa

účastníctva v ňom, považoval to za porušenie svojich ústavných práv. Preto sťažovateľ

podal dňa 01.08.2007 na Ústavný súd SR proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

sťažnosť. O sťažnosti bolo rozhodnuté nálezom č. -42 zo dňa

13.03.2008, a to že Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. svojím

postupom a rozsudkom z 28.5.2007 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru... a že citovaný rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušuje a vec vracia

tomuto súdu na ďalšie konanie.

Vzhľadom ku skutočnosti, že sťažovateľ nemal právnu istotu o spôsobe a čase

vybavenia jeho ústavnej sťažnosti, v intenciách vtedy právoplatného a vykonateľného

rozsudku Krajského súdu v Bratislave zúčastnil sa uloženého „ďalšieho“ územného

konania, ktorého výsledkom bolo vydanie „ďalšieho“ v poradí druhého územného

rozhodnutia o umiestnení stavby polyfunkčného objektu ..., ktoré bolo pod č. ... vydané

Mestskou časťou Bratislava – Staré Mesto pod č.SU-2005,2006,2007/33482/44581-UR dňa

17.07.2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť na základe rozhodnutia Krajského stavebného

úradu v Bratislave č.A/2007/2047-1/HRL zo dňa 03.10.2007.

...toto „druhé“ územné rozhodnutie bolo identické so zrušeným územným

rozhodnutím, okrem bodu 19. jeho výrokovej časti. V pôvodnom znení výrokovej časti

územného rozhodnutia bola stavebníkovi – sťažovateľovi – uložená povinnosť do začatia

stavebného konania predložiť stavebnému úradu právoplatné rozhodnutie orgánu ochrany

prírody na výrub drevín nachádzajúcich sa na mieste uvažovanej výstavby, pri čom v čase

vydávania „druhého“ územného rozhodnutia už toto rozhodnutie právoplatné bolo

(výrubové rozhodnutie MČ Bratislava Staré Mesto č.21425-45751/ormč/2006/Ra zo dňa

10.07.2006 bolo na základe rozhodnutia Obvodného úradu životného prostredia

v Bratislave č. sp.: ZPO/2007/00582/MIA/BA-I zo dňa 13.04.2007 dňom 25.04.2007

právoplatné).

Na základe tejto skutočnosti, t.j. že sťažovateľ rešpektoval pokyn Krajského súdu

v Bratislave a pokračoval v „ďalšom“ územnom konaní, nastala dňom 21.04.2008 – dňom

doručenia nálezu Ústavného súdu SR o zrušení napadnutého rozsudku Krajského súdu

v Bratislave, ktorým bolo zrušené „prvé“ územné rozhodnutie – situácia, že na tú istú

stavbu boli vydané dve právoplatné územné rozhodnutia, medzi ktorými bol jediný rozdiel –

a to absencia bodu 19. výroku „prvého“ územného rozhodnutia.

Následne však, keďže došlo k zmenám v projekte, bolo vydané nové, „tretie“ územné

rozhodnutie, ktoré je právoplatné. ...».

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) bol na základe nálezu ústavného

súdu č. k. -42 z 13. marca 2008 povinný prerokovať vec v ďalšom konaní, ktoré

sa uskutočnilo pod novou sp. zn. . Postavenie sťažovateľky v tomto súdnom

konaní sa odvíjalo od (ďalej aj „OSP“), keď

konajúci krajský súd na základe návrhu sťažovateľky uznesením z 25. septembra 2008

pripustil jej vstup do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného správneho

orgánu. O. B. (ďalej len „žalobca“), sa v predmetnom konaní domáhala preskúmania

zákonnosti rozhodnutia Krajského stavebného úradu v Bratislave (ďalej len „žalovaný“)

č. A/2006/1821-HRC zo 6. novembra 2006, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu

a potvrdené rozhodnutie mestskej časti Bratislava – Staré Mesto (ďalej len „mestská časť“)

o umiestnení stavby č. SU-2005,2006/33482/50197/UR-Ga z 2. augusta 2006 (ďalej aj

„prvé územné rozhodnutie“). Žalobca v konaní namietal, že v prípadoch stanovených

osobitným zákonom môže stavebný úrad v územnom konaní rozhodnúť len s výslovným

súhlasom dotknutého orgánu, ktorým je v zmysle

o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „ Z.

z.“) orgán ochrany prírody. Keďže územné rozhodnutie je rozhodnutím o veci, ktorou môžu

byť dotknuté záujmy ochrany prírody a krajiny, v zmysle Z.

z. môže stavebný úrad vydať územné rozhodnutie až po doručení právoplatného rozhodnutia

orgánu ochrany prírody o súhlase na výrub drevín. Žalovaný vydal (resp. potvrdil)

rozhodnutie o umiestnení stavby predtým, ako mu bolo doručené právoplatné rozhodnutie

orgánu ochrany prírody. Žalobca poukázal na skutočnosť, že rozhodnutie mestskej časti

z 10. júla 2006 o vydaní súhlasu sťažovateľke na výrub drevín (ďalej len „rozhodnutie

o súhlase na výrub drevín“) napadol odvolaním, preto v čase vydania prvého územného

rozhodnutia (ako aj potvrdzujúceho rozhodnutia žalovaného) ešte nebolo právoplatné.

Krajský súd rozsudkom č. k. -118 zo 6. novembra 2008 žalobu zamietol, keď sa

stotožnil s názorom žalovaného, že právoplatné rozhodnutie o súhlase na výrub drevín (ak

sa v konkrétnom prípade vyžaduje) musí byť predložené najneskôr v stavebnom konaní (a

nie už v územnom konaní, ako to tvrdil žalobca).

Proti rozsudku krajského súdu zo 6. novembra 2008 podal žalobca odvolanie, ktoré

odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci krajským súdom. Najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. z 12. januára 2010 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“) odvolaním

napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zo 6. novembra

2006, ako aj rozhodnutie mestskej časti z 2. augusta 2006 zrušil a vec vrátil žalovanému na

ďalšie konanie.

V súvislosti s postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom

z 12. januára 2010 sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

„Najvyšší súd SR predvolaním sp.zn.5Sžp/10/2009 datovaným dňom 23.12.2009...

ktoré bolo do Advokátskej kancelárie splnomocneného zástupcu sťažovateľa doručené

v odpoludňajších hodinách vo štvrtok dňa 08.01.2010, nariadil pojednávanie vo veci na

utorok 12.01.2010, pričom splnomocnenec sa vrátil z dovolenky a oboznámil sa s termínom

pojednávania v pondelok dňa 11.01.2010.

Uvedeným postupom Najvyššieho súdu SR došlo k porušeniu práv vedľajšieho

účastníka konania vyplývajúcich z ust. .. teda konštatovanie na spodnej

časti zápisnice z pojednávania o dodržaní zákonnej 5-dňovej lehoty nie je pravdivé!

Na pojednávaní vo veci samej splnomocnený zástupca sťažovateľa súd informoval

o tom, že výrub povolený vyššie citovaným právoplatným povolením bol už pred viacerými

mesiacmi zrealizovaný. Súčasne doložil konajúcemu senátu stavebné povolenie na

prekládku vody a prekládku horúcovodu, ktoré už boli stavebne ukončené a skolaudované,

ako i právoplatné stavebné povolenie na hlavný stavebný objekt – polyfunkčný dom blok

A a blok B. ...

Najvyšší súd SR v rozhodnutí konštatuje, že pri aplikácii ustanovení § 9 ods. 1 a 2

a o ochrane prírody a krajiny došlo k ich nesprávnemu

výkladu.

... územné rozhodnutie nebolo vydané ani procesne ani vecne v rozpore s dikciou

zákona, keďže podľa prísl. ustanovení zákona v územnom konaní sa záujmy ochrany prírody

a krajiny uplatňujú formou vyjadrenia... (teda nie je potrebné rozhodnutie). ...

V územnom konaní bolo v intenciách § 103 ods. 6 zákona o ochrane prírody a

krajiny doručené vyjadrenie príslušného orgánu štátnej správy ochrany prírody, vydané

podľa § 9 ods. 2 tohto zákona a v súlade s § 103 ods. 8 citovaného zákona stavebný úrad

požiadavky uvedeného správneho orgánu, ktorými uplatňoval záujmy ochrany prírody a

krajiny premietol do podmienok územného rozhodnutia, vrátane požiadavky zabezpečiť

právoplatné rozhodnutie na výrub drevín s tým, že musí byť doručené na stavebné konanie,

t. j. pred rozhodnutím o povolení stavby.

Stavebný úrad v územnom konaní nemôže rozhodnúť bez vyjadrenia orgánu ochrany

prírody a jeho vyjadrením je viazaný. Až v stavebnom konaní podľa § 62 stavebného zákona

stavebný úrad skúma, či predložená žiadosť zodpovedá podmienkam určeným v územnom

rozhodnutí a nemôže rozhodnúť o povolení stavby bez právoplatného rozhodnutia o súhlase

na výrub drevín.

Takýto postup stavebného úradu v územnom konaní zodpovedá právnej úprave

vyplývajúcej zo zákona o ochrane prírody a krajiny, ktorou sa sledujú záujmy ochrany

prírody a krajiny ako verejné záujmy aj vo väzbe na právnu úpravu vyplývajúcu z ust. § 62

ods. 4 stavebného zákona.

... Najvyšší súd SR v rozhodnutí vôbec nezohľadnil závažnú právnu skutočnosť... a to,

že rozhodnutie orgánu štátnej správy ochrany prírody a krajiny, ktorý vydal súhlas na

výrub drevín v danej lokalite nadobudlo právoplatnosť a doposiaľ je platné... a dokonca, že

výrub drevín na jeho základe bol zrelizovaný. ...

Námietky, ktoré uplatňujú žalobcovia v územnom konaní... jednoznačne smerujú,

smerovali, resp. mali smerovať do iného správneho konania, vykonávaného v pôsobnosti

orgánov ochrany prírody, ktoré sú kompetentné na výkon štátnej správy v súvislosti

s ochranou drevín – správne konanie o vydanie súhlasu na výrub drevín...“

Sťažovateľka poukázala aj na skutočnosť, že najvyšší súd sa vôbec nezaoberal

právnou situáciou vzniklou v dôsledku toho, že na tú istú stavbu bolo následne vydané

rozhodnutie mestskej časti č. SU-2005,2006,2007/33482/44581-UR zo 17. júla 2007

o umiestnení stavby (ďalej len „druhé územné rozhodnutie“), ako aj rozhodnutie mestskej

časti č. SU-2008/31350/41553-G/130-Km z 10. septembra 2008 o umiestnení stavby (ďalej

len „tretie územné rozhodnutie“), ktorým bolo nahradené prvé územné rozhodnutie, teda

najvyšší súd konal a rozhodoval o rozhodnutí správneho orgánu, ktoré bolo nahradené

iným právoplatným rozhodnutím.

Podľa názoru sťažovateľky „... Najvyšší súd SR... napadnutým rozsudkom rozhodol:

a) tak, že vec vrátil na ďalšie konanie, ktoré sa zákonným spôsobom podľa

ustanovení stavebného zákona nedá realizovať;

b) tak, že v ním nariadenom ďalšom konaní má byť odstránený nedostatok

spočívajúci v absencii právoplatného rozhodnutia vydaného podľa ust.§ 103 ods. 6 zákona

o ochrane prírody, pri čom mu bolo známe, že toto rozhodnutie už právoplatnosť

nadobudlo; a pritom zákon v územnom konaní vyžaduje len vyjadrenie,

c) tak, že stavebný úrad I. stupňa má rozhodovať o umiestnení stavby, ktorej časť je

už právoplatne skolaudovaná;

d) tak, že sa nevysporiadal s právnou situáciou, že v danej veci je právoplatné

„tretie“ územné rozhodnutie, na základe ktorého bolo vydané stavebné povolenie, ktoré je

tiež právoplatné,

e) tak, že sa nevysporiadal s Metodickým usmernením Ministerstva výstavby

a regionálneho rozvoja SR k postupu stavebného úradu v konaní o umiestňovaní

a povoľovaní stavieb z hľadiska záujmov ochrany prírody podľa osobitného predpisu -

ochrana drevín z 12.6.2006 vydaným na základe zákona, ktoré je pre stavebné úrady

záväzné – negoval ho,

f) predvolanie na pojednávanie doručil tak, že nebola zachovaná vedľajšiemu

účastníkovi 5-dňová lehota na prípravu pojednávania,

čím porušil sťažovateľove ústavné práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces...“.

Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu je podľa sťažovateľky „svojvoľné,

nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť dôvodov a arbitrárne“, keďže najvyšší súd:

- neuviedol vo výroku zákonné ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie

správneho orgánu zrušené, so zmätočným poukazom na druhú vetu ,

- rozhodoval vo veci prvého územného rozhodnutia, ktoré bolo nahradené iným

právoplatným rozhodnutím, teda porušil zásadu res iudicata,

- ustanovenie neaplikoval v súlade s , čím

sťažovateľke znížil možnosť ochraňovať svoje práva v súdnom konaní.

Podľa názoru sťažovateľky postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom došlo aj

k neprimeranému zásahu do jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

z dôvodu nesprávnej interpretácie hmotnoprávnych ustanovení

Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) a pri aplikácii práva

v rámci územného a stavebného konania.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa Z. spol. s r.o. na súdnu ochranu podľa

SR a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a ochranu vlastníckeho práva podľa SR, boli

porušené v konaní vedenom na Najvyššom súde SR pod sp. zn. .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR pod sp. zn.5Sžp/10/2009 zo dňa 12.01.2010 sa

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný vyplatiť sťažovateľovi všetky trovy konania, ako budú

vyčíslené, v lehote do 1 mesiaca.“

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním

veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde a upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti, ako aj s obsahom vyžiadaného súdneho

spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci

namietaného porušenia práv zaručených v ústave a dohovore.

Predseda odvolacieho senátu najvyššieho súdu konajúceho vo veci na základe výzvy

ústavného súdu v písomnom vyjadrení k sťažnosti č. k. -53 z 10. júna 2010

okrem iného uviedol:

„Podľa mojej mienky sťažovateľ nebol účastníkom súdneho prieskumu napadnutého

rozhodnutia (aktívne sa nedomáhal jeho zmeny, zrušenia podaním žaloby v zmysle § 250

veta prvá ), ale svoju účasť na tomto konaní získal priamo zo zákona ako účastník

predchádzajúceho správneho konania, tzn. že sťažovateľ vystupoval počas celého súdneho

prieskumu v procesnom postavení zúčastnenej osoby. Ďalej sa domnievam, že pre oblasť

správneho súdnictva sú ustanovenia o vedľajšom účastníctve vzhľadom na cit.

ako aj charakter správneho súdnictva neaplikovateľné.

Tým, že všeobecný súd zrušil napadnuté rozhodnutie správneho orgánu (tzn.

rozhodnutie o umiestnení stavby) nemohlo v prípade takto zúčastneného sťažovateľa dôjsť

k namietanému zásahu alebo k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd...

Ak potom vyžaduje ako „conditio sine qua

non“ pre legitimáciu na podanie ústavnej sťažnosti zásah do práv sťažovateľa, takáto

podmienka u pôvodných účastníkov územného konania, ako osôb zúčastňujúcich sa na

súdnom prieskume v celkom inej pozícii ako žalobca, nie je evidentne splnená.

Na základe uvedených skutočností som nútený... vysloviť pochybnosť, či sťažovateľ je

aktívne legitimovaný na podanie ústavnej sťažnosti v zmysle ...

K samotnému rozsudku napadnutému ústavnou sťažnosťou uvádzam za konajúci

senát nasledujúce argumenty. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 12. januára

2010 sp. zn. rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 06. novembra

2008 č. k. -118 zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného č. A/2006/1821-HRC zo

dňa 06.11.2006 ako aj rozhodnutie Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto č. SU-

2005,2006/33482/50197/UR-Ga zo dňa 02.08.2006 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie

konanie.

... sťažovateľ vyslovil nesúhlas s obsahom zápisnice súdu, že mal dostatok času na

prípravu, tzn. spravidla najmenej 5 dni pred dňom, keď sa má pojednávanie konať (§115

ods. 2 ).

K tejto námietke poukazujem, že sťažovateľ, ktorý bol právne zastúpený (JUDr. P.

D.), si mal svoje právo uplatniť, resp. na jeho údajné porušenie poukázať priamo na

pojednávaní, čo sa však (nestalo). Za tejto situácie je potom neprípustné (vzhľadom na

podmienku vyčerpania opravných prostriedkov) sa tohto práva dovolávať až cestou podania

ústavnej sťažnosti.

Ďalej sťažovateľ polemizuje (str. 6) s právnym záverom konajúceho odvolacieho

súdu, pričom sa odvolával na Metodické usmernenie Ministerstva výstavby a regionálneho

rozvoja Slovenskej republiky. Domnievam sa, že najmä v argumentácii uvedenej na str. 8

a 9 sťažovateľ prekročil rámec , lebo tu ide o spor týkajúci sa výkladu

niektorých ustanovení medzi sťažovateľom a konajúcim súdom, tzn.

sťažovateľ pasuje Ústavný súd Slovenskej republiky do pozície odvolacieho súdu (tzv. súd

štvrtej inštanicie) proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu. ...

Preto musím zdôrazniť s odkazom na , že

sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ,

ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Z tohto

pohľadu konajúci všeobecný súd vyhodnotil uvedené Metodické usmernenie Ministerstva

výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky ako právny názor ústredného orgánu

štátnej správy, ktorým v zmysle v spoj. s súd konajúci

v správnom súdnictve nie je viazaný a v zmysle záverov obsiahnutých v odôvodnení

rozsudku Najvyššieho súdu bol vyhodnotený ako nesprávny.

... podľa konajúceho senátu odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje množstvo

logicky usporiadaných argumentov, úsudkov a právnych záverov (najmä str. 8 a 9

odôvodnenia rozsudku), ktoré protirečia sťažovateľovej argumentácii o komplikovanej

a nezrozumiteľnej argumentácii Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Skutočne, ak sa

v čase rozhodovania na stavebnej parcele nachádzajú rastúce stromy a kríky a stavebný

úrad rozhodne o umiestnení stavby bez vydania stanoviska príslušného odborného útvaru

ochrany životného prostredia, potom za tohto stavu prejudikoval, ako bude rozhodovať

v stavebnom konaní. Naopak, ak príslušný orgán v stanovisku výrub drevín nepovolí, potom

stavebný úrad sa pri vydávaní územného povolenia vysporiadať s týmto zákazom, tzn. že

môže byť navrhnutý iba taký pôdorys stavby, ktorý tejto skutočnosti vyhovuje.

K otázke nespokojnosti sťažovateľa (str. 10), že námietky uplatňované žalobcom

v územnom konaní - zásah do záujmov ochrany prírody a krajiny, mali byť naopak

uplatňované v inom správnom konaní, sa nebudem vyjadrovať, lebo úlohou správneho

súdnictva je zaoberať sa so všetkými námietkami, ktoré sú pre súdny prieskum z hľadiska

jeho predmetu relevantné. Nakoľko žalobca týmto brojil proti nezákonnosti postupu

žalovaného správneho orgánu, bolo úlohou konajúceho senátu sa s týmito námietkami

zaoberať. Naopak, postup preferovaný sťažovateľom... by znamenal pre súd nezákonný

postup.

Takisto sa nemôžem stotožniť s hodnotením, ktorým sťažovateľ na str. 10 označil

argumentáciu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k ochrane životného

prostredia. Takéto hodnotenie potláča základnú charakteristiku a poslanie životného

prostredia vyjadrenej nielen v právnom poriadku Slovenskej republiky ale aj v mnohých

medzinárodnoprávnych dokumentoch...

K námietke sťažovateľa, že senát neuviedol vo výroku rozsudku zákonné ustanovenie,

podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené, a naopak v odôvodnení sa má

nachádzať zmätočný poukaz na niektoré ustanovenia ,

odkazujem na odôvodnenie tejto úvahy konajúceho senátu, ktoré je vedené zásadou

hospodárnosti súdneho konania. ...

S prihliadnutím na tieto závery za konajúci senát Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky navrhujem, aby ústavnej sťažnosti... nebolo vyhovené.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi

konania poskytuje pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych

orgánov ( a nasl. ), t. j. v konaní, v ktorom fyzická osoba alebo právnická osoba

tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu.

Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené zákonom na poskytnutie ochrany

v konaní podľa druhej hlavy piatej časti , všeobecný súd mu

túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov

na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však

prirodzene nemožno považovať za právo na úspech v predmetnom konaní (m. m.

).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má

každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý

je v súlade s , čo je základným predpokladom na ústavne konformnú aplikáciu

tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Ústavný súd sa nestotožňuje s názorom najvyššieho súdu o nedostatku aktívnej

procesnej legitimácie sťažovateľky na podanie sťažnosti ústavnému súdu, ktorý zdôvodnil

tým, že zrušením správnou žalobou napadnutého rozhodnutia správneho orgánu nemohlo

dôjsť k namietanému porušeniu práv sťažovateľky „v procesnom postavení zúčastnenej

osoby“ v rámci súdneho prieskumu.

V náleze ústavného súdu č. k. -42 z 13. marca 2008 vo veci sťažnosti

sťažovateľky ústavný súd okrem iného uviedol: Nemožno... v nijakom prípade

spochybňovať, že v konaní vedenom krajským súdom sa rozhodovalo nielen o právach

Občianskej iniciatívy, ale aj o právach sťažovateľky. ... Bolo povinnosťou krajského súdu

vykladať ustanovenie tak, aby sťažovateľka

nebola vylúčená z konania a aby sa neprimeraným spôsobom nezasahovalo do podstaty jej

práva na súdnu ochranu. Skutočnosť, že výslovne neoznačuje

niekoho za účastníka konania, neznamená, že s ním konajúci súd nemôže v prípade potreby

konať, ak sa účinky jeho postupu alebo jeho rozhodnutia týkajú základných práv, ktoré má

takáto osoba zaručené v ústave alebo medzinárodnej zmluve ().“

Podľa (účinného od 15. októbra 2008) účastníkmi konania sú

žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho

konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia

dotknuté.

Postavenie sťažovateľky v rámci súdneho prieskumu sa odvíjalo od ustanovení § 250

ods. 1 a , keď konajúci krajský súd uznesením z 25. septembra 2008

pripustil jej vstup do konania ako vedľajšieho účastníka.

Z pohľadu ústavného súdu pre posúdenie otázky, či v namietanom konaní došlo

k porušeniu práv sťažovateľky podľa a dohovoru, nie je

rozhodujúca otázka charakteru procesného postavenia sťažovateľky v súdnom prieskume

(vedľajší účastník na strane žalovaného správneho orgánu, ako s ňou konal krajský súd

alebo účastník v zmysle druhej vety , ako s ňou konal najvyšší súd), a preto

ústavný súd námietku najvyššieho súdu o nedostatku aktívnej procesnej legitimácie

sťažovateľky na podanie sťažnosti ústavnému súdu vyhodnodil ako nedôvodnú.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva vlastniť majetok

podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom

najvyšším súdom pod sp. zn. .

1. Sťažovateľka predovšetkým namieta nesprávne právne posúdenie veci najvyšším

súdom, ako aj nedostatočné odôvodnenie jeho právneho názoru vysloveného v namietanom

rozhodnutí. Sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu o nezákonnosti

rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v súvislosti s absenciou právoplatného

rozhodnutia orgánu ochrany prírody na výrub drevín ako podkladu pre územné konanie.

Podľa názoru sťažovateľky v územnom konaní sa záujmy ochrany prírody a krajiny

uplatňujú formou vyjadrenia k činnosti povoľovanej podľa stavebného zákona, teda nie je

potrebné rozhodnutie. Namietané rozhodnutie je podľa sťažovateľky svojvoľné,

nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť dôvodov a arbitrárne. Proti namietanému

rozhodnutiu tiež namieta, že najvyšší súd

- sa nevysporiadal s metodickým usmernením Ministerstva výstavby a regionálneho

rozvoja Slovenskej republiky z 12. júna 2006 (ďalej len „metodické usmernenie“) vydaným

na základe zákona, ktoré je pre stavebné úrady záväzné,

- rozhodoval vo veci prvého územného rozhodnutia, pričom sa nevysporiadal

so skutočnosťou, že v danej veci bolo následne vydané druhé územné rozhodnutie a tretie

územné rozhodnutie, ktoré nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť, čím porušil zásadu

res iudicata,

- neuviedol vo výroku zákonné ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie

správneho orgánu zrušené, so zmätočným poukazom na druhú vetu ,

- predvolanie na pojednávanie doručil sťažovateľke tak, že nebola zachovaná

5-dňová lehota na prípravu pojednávania, čím došlo k porušeniu práv sťažovateľky podľa

.

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou

právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto

právomoc spolu s právomocou podľa mu umožňuje preskúmať aj

napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade

s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako

ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom,

ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo

omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí

všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi

základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným

rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

V odôvodnení namietaného rozhodnutia najvyšší súd svoje závery zdôvodnil takto:

„Najvyšší súd... preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených

v odvolaní... a ...dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie

správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 250j ods. 2

písm. a/ ), a preto podľa v spoj. s záver napadnutý

rozsudok krajského súdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane

prvostupňového rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Pri svojom rozhodovaní Najvyšší súd vychádzal z toho faktu, že účastníci v svojich

protikladných argumentoch vychádzali, resp. poukazovali na ust. § 103 ods. 6 v spoj. s § 9

ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2

Podľa orgán štátnej správy, ktorý vedie konanie

o veci, ktorou môžu byť dotknuté záujmy ochrany prírody a krajiny, môže o veci rozhodnúť

najskôr po tom, ako mu bolo doručené rozhodnutie orgánu ochrany prírody o vydaní alebo

nevydaní súhlasu alebo povolení alebo nepovolení výnimky zo zákazu alebo vyjadrenie, ak

sa podľa tohto zákona vyžadujú.

Podľa a orgán ochrany prírody je

dotknutým orgánom v konaniach podľa osobitných predpisov vo veciach ochrany prírody

a krajiny, najmä ak ide o schválenie alebo zmenu územnoplánovacej dokumentácie alebo

vydanie územného rozhodnutia.

Podľa orgán ochrany prírody ako dotknutý orgán

uplatňuje záujmy ochrany prírody a krajiny najmä formou vyjadrenia alebo iného

stanoviska k činnosti podľa osobitného predpisu.

Na základe uvedených ustanovení krajský súd spolu so žalovaným dospel k záveru, že

vydanie územného rozhodnutia nie je v prejednávanej veci podmienené vydaním súhlasu na

výrub drevín. Žalobca v odvolaní namietal, že toto odôvodnenie krajského súdu jednak je

logicky nekonzistentné (str. 6 odvolania), a takýto stav nie je v súlade s judikatúrou

Ústavného súdu Slovenskej republiky (konkrétne v odvolaní poukazoval na nález

a ) a jednak krajský súd podľa žalobcu vágnym spôsobom

konštatoval bez akýchkoľvek relevantných argumentov, úvah alebo právneho odôvodnenia,

že jeho námietka týkajúca sa nutnosti vydať súhlas orgánu ochrany prírody pred územným

rozhodnutím nie je dôvodná. ...

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd na str.

4 odôvodnenia najskôr zrekapituloval závery žalovaného, potom citoval texty ust. § 9 , § 43

a a na záver vyslovil bez bližšieho logického odôvodnenia

záver, že námietka žalobcu je nedôvodná. Takýto prístup krajského súdu nie je v súlade

s príkazom na presvedčivé odôvodnenie obsiahnutým v cit. ust. ,

nakoľko neponúka žiadne argumenty účastníkom, aby zistili dôvody, prečo ich argumenty,

ktoré vytvárajú výkladový rámec pre aplikáciu sporných ust. § 9 , § 43 a § 103 ods. 6 zák.

č. neboli presvedčivé a správne. Na základe uvedeného sa Najvyšší súd

stotožnil s námietkou žalobcu, že odôvodnenie krajského súdu je zaťažené nedostatkom

dôvodov, prečo námietka žalobcu nie je dôvodná a musel rozsudok krajského súdu

zmeniť. ...

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného k námietke žalobcu o nutnosti

vydania súhlasu pred vydaním územného rozhodnutia vyplýva, že nakoľko územné

rozhodnutie ešte nezakladá právo na uskutočnenie stavby, prípadne iné využitie územia,

jeho vydanie nemusí byť vždy podmienené predložením rozhodnutia o vydaní súhlasu na

výrub drevín a [prvostupňový] stavebný úrad v svojom rozhodnutí vo výroku na str. 8 bod

19. určil k stavebnému konaniu predložiť právoplatné rozhodnutie na výrub drevín v súlade

s predmetom návrhu. Takáto formulácia je však založená na nesprávnom právnom výklade

príslušných právnych noriem spôsobom, ktorý nevyhovuje príkazu legality adresovanému

prostredníctvom § 3 ods. 1 Správneho poriadku správnym orgánom. ...

Podľa súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho

orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec

žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak rozhodnutie správneho orgánu

vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. ...

V danom prípade odvolací súd konštatoval, že pri aplikácii ust. § 9 ods. 1 a 2 a § 103

ods. 6 došlo k ich nesprávnemu právnemu výkladu.

Na základe uvedeného Najvyšší súd konštatuje, že právny záver prezentovaný

žalovaným nemá oporu v hore uvedených ustanoveniach na základe týchto argumentov.

Nielen stavebné konanie samotné ale aj územné konanie predstavuje konanie o veci,

ktorou môžu byť dotknuté záujmy ochrany prírody a krajiny, a nie je možné vylúčiť, že aj

výrazným spôsobom. Otázku, či záujmy ochrany prírody a krajiny sú v konkrétnej veci

skutočne dotknuté, a to aj vzťahom do budúcnosti, a pokiaľ áno, potom v akom rozsahu

a s akými následkami, o tom má právomoc rozhodnúť orgán ochrany prírody a krajiny vo

forme vyjadrenia alebo iného stanoviska. Stavebný úrad nesmie nechať nepovšimnuté

záujmy ochrany prírody a krajiny ( ) a vyjadrenie alebo iné

stanovisko musí vyhodnotiť ako nevyhnutný podklad pre rozhodnutie. Tento záver má aj

podklad v ust. § 39b ods. 3 písm. b) a ods. 5 Stavebného zákona

Podľa § 39b ods. 3 písm. b) Stavebného zákona rozhodnutie o využívaní územia sa

vyžaduje na zriadenie alebo zrušenie verejných sadov, parkov, okrasných záhrad a inej

zelene, ak sú spojené s terénnymi prácami, s odstraňovaním zelene, s vybavením chodníkmi

a inými spevnenými plochami, s umiestnením drobnej záhradnej architektúry a technickým

prevádzkovým zariadením na osvetlenie a údržbu zelene.

Podľa § 39b ods. 5 Stavebného zákona rozhodnutie o využívaní územia sa zlúči

s rozhodnutím o umiestnení stavby, ak sa má na pozemku, ktorého sa rozhodnutie týka,

uskutočniť aj stavba.

S prihliadnutím na a zákona

č. o životnom prostredí pre Najvyšší súd vyplýva záver, že verejný záujem na

ochrane životného prostredia ako základného predpokladu existencie ľudskej bytosti je

mimoriadny a preto právny poriadok Slovenskej republiky jej venuje zvýšenú pozornosť

a na základe uvedeného je prípustné výkon niektorých práv jednotlivca obmedziť. Najmä

toto je markantné v prípade stretu verejného záujmu na ochrane životného prostredia

a súkromných práv, ktorým je napríklad vlastnícke právo, ktorých obsah (pre vlastníctvo je

to čl. 20) a zvýšená ochrana v správnom súdnictve (čl. 46 ods. 2 veta druhá) sú zakotvené

priamo v . Pritom k obsahu vlastníckeho práva k pozemkom

jednoznačne prislúcha právo na realizáciu stavby.

Potom je celkom prirodzené, že zákonodarca prostredníctvom ust. § 4 ods. 1 zák.

č. zakotvil všeobecnú prevenčnú povinnosť nielen štátu ale aj jednotlivcov,

aby vzhľadom na zachovanie zdravého životného prostredia prispôsobili vykonávanie

svojich činností tak, aby nedošlo k poškodeniu životného prostredia alebo jeho, pre

existenciu jednotlivca nenahraditeľných zložiek, a ďalej v špeciálnych ustanoveniach,

ktorým je napríklad a ako aj ust. Stavebného

zákona, túto prevenčnú povinnosť bližšie rozviedol pre podmienky výkonu vlastníckeho

práva v územnom plánovaní. ...

Najvyšší súd zdôrazňuje, že pri svojom posudzovaní závažnosti zisteného skutkového

stavu vychádzal z predmetu , ktorý je vo forme verejného záujmu na

sektorovej ochrane životného prostredia vyjadrený v jeho ust. § 1 ods. 1 nasledovne - tento

zákon upravuje pôsobnosť orgánov štátnej správy a obcí, ako aj práva a povinnosti

právnických osôb a fyzických osôb pri ochrane prírody a krajiny s cieľom prispieť

k zachovaniu rozmanitosti podmienok a foriem života na Zemi, utvárať podmienky na trvalé

udržiavanie, obnovovanie a racionálne využívanie prírodných zdrojov, záchranu

prírodného dedičstva, charakteristického vzhľadu krajiny a na dosiahnutie a udržanie

ekologickej stability.

Potom Najvyšší súd nemôže akceptovať právnu situáciu, kedy s vedomím, že na

dotknutom území, kde sa v čase rozhodovania nachádzajú rastúce stromy a kríky, stavebný

úrad rozhodne o umiestnení stavby, tzn. že za tejto situácie nie je možné vylúčiť budúci stav,

kedy určitá plocha bude zastavaná stavbou, v dôsledku čoho budú musieť byť logicky

zlikvidované, resp. odstránené všetky prekážky dotknuté vrátane tam existujúcich porastov

(a to aj v budúcnosti) touto stavbou. Z tohto dôvodu je potom irelevantné tvrdenie, že toto

rozhodnutie ešte nezakladá právo na uskutočnenie stavby. ..“.

V súvislosti s preskúmaním namietaného rozsudku najvyššieho súdu, ktorý bol

vydaný v konaní podľa V. časti , treba podľa názoru

ústavného súdu predovšetkým zohľadniť špecifiká tohto konania (správne súdnictvo).

V konaní podľa V. časti súdy preskúmavajú

„zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo

opravných prostriedkov ( ).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať

činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda

to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou

rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Inými slovami, treba

vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba

právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Cez tieto

špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľky

proti namietanému rozsudku najvyššieho súdu.

Pre posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu namietaného rozhodnutia

najvyššieho súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým najvyšší súd

zdôvodnil svoj právny záver o nezákonnosti postupu a rozhodnutí správnych orgánov, ako

aj záver o nesprávnom právnom posúdení veci krajským súdom, je ústavne konformný.

Inými slovami, úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných

zákonných ustanovení, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na

zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy.

Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorý v danom prípade

konal ako správny súd podľa V. časti v odvolacom konaní

proti rozsudku krajského súdu, nemožno hodnotiť izolovane, ale iba v kontexte

s rozhodnutím krajského súdu a zároveň v kontexte s rozhodnutiami správnych orgánov,

ktoré mu predchádzali. Podľa názoru ústavného súdu sa odôvodneniu právneho názoru

najvyššieho súdu v namietanom rozhodnutí nedá vyčítať svojvoľnosť. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

popreli ich účel a význam. V danom prípade aplikácia a výklad dotknutých ustanovení

, ako aj stavebného zákona plne korešponduje so zisteným

skutkovým stavom, a nie je popretím ich zmyslu.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd logicky a vo vzájomne neodporujúcich si

súvislostiach odôvodnil svoj právny záver o tom, že vydanie územného rozhodnutia

v územnom konaní je podmienené vydaním právoplatného rozhodnutia orgánu ochrany

prírody o súhlase na výrub drevín. Výklad dotknutých ustanovení právnych predpisov

uskutočnený najvyšším súdom akcentuje ich účel a zmysel a zároveň je súladný s ústavným

príkazom obsiahnutým v , podľa ktorého musí byť výklad

a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych

predpisov v súlade s .

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení namietaného

rozhodnutia, ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti (, ,

) vyslovil, že základné právo na súdnu ochranu podľa

nezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí

podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre

namietnutie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom.

Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu v danej veci je

zdôvodnený zrozumiteľným spôsobom, ktorý ústavný súd považuje za ústavne

akceptovateľný. Zo záverov najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty či zmyslu.

Sťažovateľka sa v sťažnosti odvolávala na metodické usmernenie, s ktorým sa

najvyšší súd podľa jej názoru v odôvodnení namietaného rozhodnutia nevysporiadal.

Uvedené metodické usmernenie vydalo Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja

Slovenskej republiky pre postup stavebných úradov podľa stavebného zákona vo väzbe na

pôsobnosť orgánov ochrany prírody podľa v súvislosti s ochranou

drevín.

V súvislosti s touto námietkou ústavný súd znovu pripomína, že v konaní podľa

V. časti súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí

a postupov orgánov verejnej správy ( ). Zákonnosťou rozhodnutí

a postupov je ich súlad s platným právnym poriadkom Slovenskej republiky.

Ústavný súd k metodickému usmerneniu, na ktoré sa sťažovateľka odvoláva, uvádza,

že ide o vnútorný akt verejnej správy, ktorý smeruje dovnútra určitého systému orgánov

verejnej správy (v tomto prípade ide o stavebné úrady). Tieto akty nie sú všeobecne

záväzné, nie sú prameňom správneho práva, a preto nemôžu byť pre súd záväzné.

Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri

rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom.

Z uvedeného vyplýva, že sudcovia nie sú viazaní nielen podzákonnými normami, ale

ani normami, ktoré nie sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky (m. m.

).

Sťažovateľka namietala aj porušenie zásady res iudicata postupom najvyššieho súdu

v namietanom konaní, keď rozhodoval vo veci zákonnosti prvého územného rozhodnutia,

pričom v danej veci bolo následne vydané druhé územné rozhodnutie a tretie územné

rozhodnutie o umiestnení tej istej stavby, ktoré nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť.

Podľa sťažovateľky najvyšší súd tak konal a rozhodoval o rozhodnutí správneho orgánu,

ktoré bolo nahradené iným právoplatným rozhodnutím.

Ústavný súd sa nestotožňuje s právnym názorom sťažovateľky, že v namietanom

konaní najvyšší súd opakovane rozhodoval o tej istej veci. V tejto súvislosti ústavný súd

poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

z 31. marca 1969, podľa ktorého: „Totožnosť veci je daná jednak totožnosťou účastníkov,

jednak totožnosťou predmetu rozhodovania; v prieskumnom konaní podľa § 244 a nasl.

by išlo o totožný predmet rozhodovania, keby opravný prostriedok smeroval proti

tomu istému rozhodnutiu, ktoré už bolo súdom preskúmavané“ Z uvedeného vyplýva, že

o prekážku veci právoplatne rozhodnutej by išlo vtedy, ak by predmetom prieskumu

najvyššieho súdu v správnom súdnictve bolo totožné územné rozhodnutie, čo nie je prípad

sťažovateľky. Územné rozhodnutia, ktoré boli následne vydané na tú istú stavbu, nie sú

totožné s rozhodnutím, ktoré bolo predmetom prieskumu v namietanom konaní, dôkazom

čoho je aj skutočnosť, že podmienky na umiestnenie stavby boli v týchto územných

rozhodnutiach určené odlišne ako v prvom územnom rozhodnutí. Okrem iných, podkladom

na vydanie druhého územného rozhodnutia bolo aj rozhodnutie o vydaní súhlasu na výrub

drevín, ktoré pri vydaní prvého územného rozhodnutia absentovalo.

Vo vzťahu k uvedenej námietke ústavný súd tiež uvádza, že podľa

pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý

tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné

na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. V nadväznosti na to ústavný súd konštatuje,

že žalovaný správny orgán rozhodol o odvolaní proti prvému územnému rozhodnutiu

6. novembra 2006. Druhé územné rozhodnutie bolo mestskou časťou vydané až 17. júla

2007, pričom právoplatnosť nadobudlo na základe rozhodnutia žalovaného z 3. októbra

2007. Tretie územné rozhodnutie bolo mestskou časťou vydané 10. septembra 2008, ktoré

v spojení s rozhodnutím žalovaného z 31. marca 2009 nadobudlo právoplatnosť 24. apríla

2009. Z uvedeného vyplýva, že pre najvyšší súd bol rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol

v čase rozhodnutia žalovaného o odvolaní proti prvému územnému rozhodnutiu

(6. november 2006), teda v čase, keď druhé územné rozhodnutie a tretie územné

rozhodnutie neboli vydané.

Podľa názoru ústavného súdu je vecou žalovaného správneho orgánu, aby sa

v ďalšom konaní vysporiadal s právnou situáciou, že na tú istú stavbu boli následne vydané

druhé územné rozhodnutie a tretie územné rozhodnutie, ktoré nadobudli právoplatnosť

a vykonateľnosť, a že na stavbu hlavného objektu bolo sťažovateľke vydané právoplatné

stavebné povolenie.

Prejavom arbitrárnosti namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu je podľa

sťažovateľky aj to, že najvyšší súd neuviedol vo výroku zákonné ustanovenie, podľa

ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené ( ).

V odôvodnení namietaného rozhodnutia sa v tejto súvislosti uvádza:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky neuviedol vo výroku zrušujúceho rozsudku

zákonné ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené (§ 250j

ods. 4 prvá veta ), nakoľko dôvodom podania tejto informácie súdom je v zmysle

veta druhá poskytnúť podklady pre posúdenie prípustnosti možného

odvolania proti rozsudku súdu. Nakoľko proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu vydaným

v správnom súdnictve sú nielen generálne ( c ods. 1 ) ale aj špeciálne (

ods. 6 ) prípustné opravné prostriedky, potom nie je možné ust.

na výroky rozhodnutí Najvyššieho súdu aplikovať.“

Možno prisvedčiť názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého ustanovenie § 250j ods. 4

nemá v prípade rozhodnutí najvyššieho súdu v konaniach o správnej žalobe praktický

význam vzhľadom na to, že proti rozhodnutiam najvyššieho súdu v správnom súdnictve nie

sú generálne ani špeciálne prípustné opravné prostriedky. Formálny nedostatok namietaného

rozhodnutia spočívajúci v tom, že vo výroku absentuje ustanovenie právneho predpisu

, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené, nemožno hodnotiť ako

porušenie práva na súdnu ochranu o to viac, že obsah tejto informácie je obsiahnutý

v odôvodnení namietaného rozhodnutia (čím bola zároveň naplnená požiadavka na ústavne

konformné odôvodnenie súdneho rozhodnutia). Výrok rozsudku v tejto časti je rozhodujúci

len na posúdenie prípustnosti odvolania ( druhá veta ), ktoré proti

rozsudku najvyššieho súdu nie je prípustné.

Aj napriek formálno-právnemu nedostatku namietaného rozhodnutia, ktorý spočíva

v neuvedení vo výroku rozhodnutia príslušného ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené (ale iba v jeho

odôvodnení), ústavný súd nemá dôvod konštatovať porušenie základného práva zaručeného

namietaným rozhodnutím. Naznačená úvaha je výsledkom

uplatňovania požiadavky materiálneho právneho štátu, ktorá nezakladá právomoc ústavného

súdu výlučne v dôsledku formálneho nerešpektovania procesno-právnej normy. Právomoc

ústavného súdu vysloviť porušenie základného práva je daná len v tom prípade, ak

porušenie formálneho pravidla v konaní všeobecného súdu má za následok zároveň

zabránenie účastníkovi konania ovplyvniť výsledok konania, ktorým je rozhodnutie o práve,

ktoré je predmetom poskytovania ochrany zo strany konajúceho všeobecného súdu.

Sťažovateľka napokon namietala, že nedoručením predvolania na pojednávanie tak,

aby bola zachovaná lehota na prípravu pojednávania (spravidla 5 dní), jej bola znížená

možnosť ochraňovať svoje práva v konaní pred najvyšším súdom.

V súvislosti s touto námietkou sa ústavný súd stotožnil s názorom najvyššieho súdu,

že sťažovateľka, ktorá bola v konaní pred najvyšším súdom kvalifikovane právne zastúpená

advokátom, si mohla a mala svoje právo uplatniť, resp. na jeho porušenie poukázať priamo

na pojednávaní a z tohto dôvodu žiadať o odročenie pojednávania, čo však sťažovateľka,

ako to vyplýva z obsahu zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom, neurobila. Preto

ústavný súd námietku sťažovateľky, ktorá toto svoje právo uplatnila po prvýkrát v konaní

pred ústavným súdom, vyhodnotil podľa ako

neprípustnú. Keďže sťažovateľka ani len netvrdila, že túto podmienku nesplnila z dôvodov

hodných osobitného zreteľa, zo strany ústavného súdu vôbec neprichádzal do úvahy postup

podľa .

Pre úplnosť ústavný súd poznamenáva, že právny zástupca sťažovateľky sa na

základe predvolania riadne a včas ustanovil na pojednávanie pred odvolací súd, na ktorom

dostal priestor na vyjadrenie k odvolaniu žalobcu, na zaujatie stanoviska k argumentom

protistrany, aj na predloženie listinných dôkazov, čo aj využil. Preto v okolnostiach prípadu

sťažovateľky nemožno konštatovať, že by v dôsledku nedoručenia predvolania na

pojednávanie v súlade s bolo sťažovateľke ako vedľajšiemu účastníkovi

v konaní pred najvyšším súdom znemožnené realizovať jej procesné práva.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že základné

právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní najvyššieho súdu sp. zn.

a jeho rozsudkom z 12. januára 2010 porušené neboli.

2. Sťažovateľka v súvislosti s rozsudkom najvyššieho súdu namietala aj porušenie

svojho základného práva vlastniť majetok zaručeného . Neprimeraný

zásah do svojho vlastníckeho práva sťažovateľka odôvodnila nesprávnou interpretáciou

hmotnoprávnych ustanovení stavebného pri aplikácii

práva v rámci územného a stavebného konania. Z uvedeného vyplýva, že namietané

porušenie tohto základného práva sťažovateľka odvodzuje od ňou tvrdeného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na už uvedený spôsob odôvodnenia sťažovateľky vo vzťahu

k namietanému porušeniu ústavný súd konštatuje, že keďže nedošlo

k zisteniu porušenia ani dohovoru, nemohlo dôjsť ani

k porušeniu .

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 12. januára 2010 nebolo porušené ani základné právo sťažovateľky

vlastniť majetok zaručené v , tak ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

O uložení povinnosti niektorému z účastníkov konania, aby úplne alebo sčasti uhradil

inému účastníkovi konania jeho trovy, rozhoduje ústavný súd podľa „výsledku konania“

( ) zohľadňujúc, či bola sťažnosť dôvodná, teda či

ústavný súd vyslovil porušenie základných práv alebo slobôd sťažovateľa zaručených

v ústave alebo v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve vo veci samej.

Keďže v uvedenom prípade ústavný súd rozhodol, že sťažovateľkou označené

základné práva zaručené v ústave a právo zaručené v dohovore porušené neboli, uvedeným

návrhom sa pri svojom rozhodovaní už nezaoberal.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. januára 2011