Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 136 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (144)II. ÚS 197/2010
PDF · 410.49 KB
No categories available
II. ÚS 197/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. januára 2011 v senáte
zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa
o sťažnosti spoločnosti Z., spol. s r. o., B., právne zastúpenej spoločnosťou V., s. r. o., B.,
v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. M. V., vo veci namietaného porušenia
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod
sp. zn. 5 Sžp/10/2009 takto
rozhodol:
Základné práva spoločnosti Z., spol. s r. o., zaručené v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod
sp. zn. 5 Sžp/10/2009 p o r u š e n é n e b o l i .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. II. ÚS 197/2010-21 z 22. apríla 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti Z., spol. s r. o., B. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod
sp. zn. 5 Sžp/10/2009 (ďalej aj „namietané konanie“). Od 9. júna 2010 došlo k zmene
v osobe právneho zástupcu sťažovateľky tak, že sa ním stala spoločnosť V., s. r. o., B.,
v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. M. V.
Zo sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že «Sťažovateľ nadobudol v r. 2004 kúpnou
zmluvou nehnuteľnosť – pozemok parc. č. ..., ostatné plochy o výmere ... m2 v kat. úz. ...
Kúpa pozemku bola realizovaná na základe predchádzajúceho záväzného stanoviska
k investičnej činnosti zo dňa 24.3.2004, ktoré vydalo Hlavné mesto SR Bratislava, ktorého
platnosť bola potvrdená dňa 20.12.2005, a na základe ktorých táto nehnuteľnosť bola
určená na zastavanie „občianskou vybavenosťou“.
Na základe vyššie uvedeného záväzného stanoviska si sťažovateľ zabezpečil
predpísanú projektovú, technickú a právnu dokumentáciu v rozsahu podľa podmienok
zák.č.50/1976 Zb. v platnom znení (ďalej len stavebný zákon) a požiadal miestne a vecne
príslušný stavebný úrad o vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby na novostavbu
polyfunkčného objektu ...
Po uskutočnení stavebným zákonom predpísaných konaní a zisťovaní,
stavebný úrad Mestskej časti Bratislava – Staré Mesto vydal dňa 2.8.2006 pod č.: SU-
2005,2006/33482/50197/UR-Ga rozhodnutie o umiestnení stavby č. ...
Predmetné rozhodnutie o umiestnení stavby bolo v zákonnej lehote účastníkom tohto
konania: Občianska iniciatíva za zachovanie životného prostredia v ..., napadnuté
odvolaním, o ktorom rozhodol odvolací orgán – Krajský stavebný úrad v Bratislave svojím
rozhodnutím č.A/2006/1821-HRC zo dňa 6.11.2006 tak, že odvolanie zamietol a
rozhodnutie o umiestnení stavby č. ... potvrdil, čím sa toto následne stalo dňom 27.12.2006
právoplatným. ...
Napriek skutočnostiam..., ktoré nasvedčovali ukončeniu veci, dňa 1.6.2007 bol na
Krajský stavebný úrad v Bratislave doručený rozsudok Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 1 S 37/2007-75 zo dňa 28.mája 2007, ktorým bolo rozhodnuté o zrušení rozhodnutia
Krajského stavebného úradu v Bratislave č.A/2006/1821-HRC zo dňa 6.11.2006
ako i rozhodnutia mestskej časti Bratislava – Staré Mesto č.: SU-2005,2006/ 33482/
50197/UR-Ga zo dňa 2.8.2006 s tým, že vec im bola vrátená na ďalšie konanie. Súd takto
rozhodol na základe § 250j od. 3 O. s. p. z dôvodu, že mu neboli predložené spisy
žalovaného správneho orgánu (tie boli v tom čase na Krajskej prokuratúre v Bratislave).
Sťažovateľovi nebolo podanie žaloby oznámené, takže o konaní nevedel.
Keďže v predmetnom súdnom konaní bolo znemožnené sťažovateľovi domáhať sa
účastníctva v ňom, považoval to za porušenie svojich ústavných práv. Preto sťažovateľ
podal dňa 01.08.2007 na Ústavný súd SR proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
1S 37/07 sťažnosť. O sťažnosti bolo rozhodnuté nálezom č. I.ÚS 219/07-42 zo dňa
13.03.2008, a to že Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1S 37/07 svojím
postupom a rozsudkom z 28.5.2007 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru... a že citovaný rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušuje a vec vracia
tomuto súdu na ďalšie konanie.
Vzhľadom ku skutočnosti, že sťažovateľ nemal právnu istotu o spôsobe a čase
vybavenia jeho ústavnej sťažnosti, v intenciách vtedy právoplatného a vykonateľného
rozsudku Krajského súdu v Bratislave zúčastnil sa uloženého „ďalšieho“ územného
konania, ktorého výsledkom bolo vydanie „ďalšieho“ v poradí druhého územného
rozhodnutia o umiestnení stavby polyfunkčného objektu ..., ktoré bolo pod č. ... vydané
Mestskou časťou Bratislava – Staré Mesto pod č.SU-2005,2006,2007/33482/44581-UR dňa
17.07.2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť na základe rozhodnutia Krajského stavebného
úradu v Bratislave č.A/2007/2047-1/HRL zo dňa 03.10.2007.
...toto „druhé“ územné rozhodnutie bolo identické so zrušeným územným
rozhodnutím, okrem bodu 19. jeho výrokovej časti. V pôvodnom znení výrokovej časti
územného rozhodnutia bola stavebníkovi – sťažovateľovi – uložená povinnosť do začatia
stavebného konania predložiť stavebnému úradu právoplatné rozhodnutie orgánu ochrany
prírody na výrub drevín nachádzajúcich sa na mieste uvažovanej výstavby, pri čom v čase
vydávania „druhého“ územného rozhodnutia už toto rozhodnutie právoplatné bolo
(výrubové rozhodnutie MČ Bratislava Staré Mesto č.21425-45751/ormč/2006/Ra zo dňa
10.07.2006 bolo na základe rozhodnutia Obvodného úradu životného prostredia
v Bratislave č. sp.: ZPO/2007/00582/MIA/BA-I zo dňa 13.04.2007 dňom 25.04.2007
právoplatné).
Na základe tejto skutočnosti, t.j. že sťažovateľ rešpektoval pokyn Krajského súdu
v Bratislave a pokračoval v „ďalšom“ územnom konaní, nastala dňom 21.04.2008 – dňom
doručenia nálezu Ústavného súdu SR o zrušení napadnutého rozsudku Krajského súdu
v Bratislave, ktorým bolo zrušené „prvé“ územné rozhodnutie – situácia, že na tú istú
stavbu boli vydané dve právoplatné územné rozhodnutia, medzi ktorými bol jediný rozdiel –
a to absencia bodu 19. výroku „prvého“ územného rozhodnutia.
Následne však, keďže došlo k zmenám v projekte, bolo vydané nové, „tretie“ územné
rozhodnutie, ktoré je právoplatné. ...».
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) bol na základe nálezu ústavného
súdu č. k. I. ÚS 219/07-42 z 13. marca 2008 povinný prerokovať vec v ďalšom konaní, ktoré
sa uskutočnilo pod novou sp. zn. 1 S 82/2008. Postavenie sťažovateľky v tomto súdnom
konaní sa odvíjalo od § 93 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), keď
konajúci krajský súd na základe návrhu sťažovateľky uznesením z 25. septembra 2008
pripustil jej vstup do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného správneho
orgánu. O. B. (ďalej len „žalobca“), sa v predmetnom konaní domáhala preskúmania
zákonnosti rozhodnutia Krajského stavebného úradu v Bratislave (ďalej len „žalovaný“)
č. A/2006/1821-HRC zo 6. novembra 2006, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu
a potvrdené rozhodnutie mestskej časti Bratislava – Staré Mesto (ďalej len „mestská časť“)
o umiestnení stavby č. SU-2005,2006/33482/50197/UR-Ga z 2. augusta 2006 (ďalej aj
„prvé územné rozhodnutie“). Žalobca v konaní namietal, že v prípadoch stanovených
osobitným zákonom môže stavebný úrad v územnom konaní rozhodnúť len s výslovným
súhlasom dotknutého orgánu, ktorým je v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z. z.
o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 543/2002 Z.
z.“) orgán ochrany prírody. Keďže územné rozhodnutie je rozhodnutím o veci, ktorou môžu
byť dotknuté záujmy ochrany prírody a krajiny, v zmysle § 103 ods. 6 zákona č. 543/2002 Z.
z. môže stavebný úrad vydať územné rozhodnutie až po doručení právoplatného rozhodnutia
orgánu ochrany prírody o súhlase na výrub drevín. Žalovaný vydal (resp. potvrdil)
rozhodnutie o umiestnení stavby predtým, ako mu bolo doručené právoplatné rozhodnutie
orgánu ochrany prírody. Žalobca poukázal na skutočnosť, že rozhodnutie mestskej časti
z 10. júla 2006 o vydaní súhlasu sťažovateľke na výrub drevín (ďalej len „rozhodnutie
o súhlase na výrub drevín“) napadol odvolaním, preto v čase vydania prvého územného
rozhodnutia (ako aj potvrdzujúceho rozhodnutia žalovaného) ešte nebolo právoplatné.
Krajský súd rozsudkom č. k. 1 S 82/2008-118 zo 6. novembra 2008 žalobu zamietol, keď sa
stotožnil s názorom žalovaného, že právoplatné rozhodnutie o súhlase na výrub drevín (ak
sa v konkrétnom prípade vyžaduje) musí byť predložené najneskôr v stavebnom konaní (a
nie už v územnom konaní, ako to tvrdil žalobca).
Proti rozsudku krajského súdu zo 6. novembra 2008 podal žalobca odvolanie, ktoré
odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci krajským súdom. Najvyšší súd rozsudkom
sp. zn. 5 Sžp 10/2009 z 12. januára 2010 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“) odvolaním
napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zo 6. novembra
2006, ako aj rozhodnutie mestskej časti z 2. augusta 2006 zrušil a vec vrátil žalovanému na
ďalšie konanie.
V súvislosti s postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom
z 12. januára 2010 sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
„Najvyšší súd SR predvolaním sp.zn.5Sžp/10/2009 datovaným dňom 23.12.2009...
ktoré bolo do Advokátskej kancelárie splnomocneného zástupcu sťažovateľa doručené
v odpoludňajších hodinách vo štvrtok dňa 08.01.2010, nariadil pojednávanie vo veci na
utorok 12.01.2010, pričom splnomocnenec sa vrátil z dovolenky a oboznámil sa s termínom
pojednávania v pondelok dňa 11.01.2010.
Uvedeným postupom Najvyššieho súdu SR došlo k porušeniu práv vedľajšieho
účastníka konania vyplývajúcich z ust. § 115 ods.2 O. s. p... teda konštatovanie na spodnej
časti zápisnice z pojednávania o dodržaní zákonnej 5-dňovej lehoty nie je pravdivé!
Na pojednávaní vo veci samej splnomocnený zástupca sťažovateľa súd informoval
o tom, že výrub povolený vyššie citovaným právoplatným povolením bol už pred viacerými
mesiacmi zrealizovaný. Súčasne doložil konajúcemu senátu stavebné povolenie na
prekládku vody a prekládku horúcovodu, ktoré už boli stavebne ukončené a skolaudované,
ako i právoplatné stavebné povolenie na hlavný stavebný objekt – polyfunkčný dom blok
A a blok B. ...
Najvyšší súd SR v rozhodnutí konštatuje, že pri aplikácii ustanovení § 9 ods. 1 a 2
a § 103 ods. 6 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny došlo k ich nesprávnemu
výkladu.
... územné rozhodnutie nebolo vydané ani procesne ani vecne v rozpore s dikciou
zákona, keďže podľa prísl. ustanovení zákona v územnom konaní sa záujmy ochrany prírody
a krajiny uplatňujú formou vyjadrenia... (teda nie je potrebné rozhodnutie). ...
V územnom konaní bolo v intenciách § 103 ods. 6 zákona o ochrane prírody a
krajiny doručené vyjadrenie príslušného orgánu štátnej správy ochrany prírody, vydané
podľa § 9 ods. 2 tohto zákona a v súlade s § 103 ods. 8 citovaného zákona stavebný úrad
požiadavky uvedeného správneho orgánu, ktorými uplatňoval záujmy ochrany prírody a
krajiny premietol do podmienok územného rozhodnutia, vrátane požiadavky zabezpečiť
právoplatné rozhodnutie na výrub drevín s tým, že musí byť doručené na stavebné konanie,
t. j. pred rozhodnutím o povolení stavby.
Stavebný úrad v územnom konaní nemôže rozhodnúť bez vyjadrenia orgánu ochrany
prírody a jeho vyjadrením je viazaný. Až v stavebnom konaní podľa § 62 stavebného zákona
stavebný úrad skúma, či predložená žiadosť zodpovedá podmienkam určeným v územnom
rozhodnutí a nemôže rozhodnúť o povolení stavby bez právoplatného rozhodnutia o súhlase
na výrub drevín.
Takýto postup stavebného úradu v územnom konaní zodpovedá právnej úprave
vyplývajúcej zo zákona o ochrane prírody a krajiny, ktorou sa sledujú záujmy ochrany
prírody a krajiny ako verejné záujmy aj vo väzbe na právnu úpravu vyplývajúcu z ust. § 62
ods. 4 stavebného zákona.
... Najvyšší súd SR v rozhodnutí vôbec nezohľadnil závažnú právnu skutočnosť... a to,
že rozhodnutie orgánu štátnej správy ochrany prírody a krajiny, ktorý vydal súhlas na
výrub drevín v danej lokalite nadobudlo právoplatnosť a doposiaľ je platné... a dokonca, že
výrub drevín na jeho základe bol zrelizovaný. ...
Námietky, ktoré uplatňujú žalobcovia v územnom konaní... jednoznačne smerujú,
smerovali, resp. mali smerovať do iného správneho konania, vykonávaného v pôsobnosti
orgánov ochrany prírody, ktoré sú kompetentné na výkon štátnej správy v súvislosti
s ochranou drevín – správne konanie o vydanie súhlasu na výrub drevín...“
Sťažovateľka poukázala aj na skutočnosť, že najvyšší súd sa vôbec nezaoberal
právnou situáciou vzniklou v dôsledku toho, že na tú istú stavbu bolo následne vydané
rozhodnutie mestskej časti č. SU-2005,2006,2007/33482/44581-UR zo 17. júla 2007
o umiestnení stavby (ďalej len „druhé územné rozhodnutie“), ako aj rozhodnutie mestskej
časti č. SU-2008/31350/41553-G/130-Km z 10. septembra 2008 o umiestnení stavby (ďalej
len „tretie územné rozhodnutie“), ktorým bolo nahradené prvé územné rozhodnutie, teda
najvyšší súd konal a rozhodoval o rozhodnutí správneho orgánu, ktoré bolo nahradené
iným právoplatným rozhodnutím.
Podľa názoru sťažovateľky „... Najvyšší súd SR... napadnutým rozsudkom rozhodol:
a) tak, že vec vrátil na ďalšie konanie, ktoré sa zákonným spôsobom podľa
ustanovení stavebného zákona nedá realizovať;
b) tak, že v ním nariadenom ďalšom konaní má byť odstránený nedostatok
spočívajúci v absencii právoplatného rozhodnutia vydaného podľa ust.§ 103 ods. 6 zákona
o ochrane prírody, pri čom mu bolo známe, že toto rozhodnutie už právoplatnosť
nadobudlo; a pritom zákon v územnom konaní vyžaduje len vyjadrenie,
c) tak, že stavebný úrad I. stupňa má rozhodovať o umiestnení stavby, ktorej časť je
už právoplatne skolaudovaná;
d) tak, že sa nevysporiadal s právnou situáciou, že v danej veci je právoplatné
„tretie“ územné rozhodnutie, na základe ktorého bolo vydané stavebné povolenie, ktoré je
tiež právoplatné,
e) tak, že sa nevysporiadal s Metodickým usmernením Ministerstva výstavby
a regionálneho rozvoja SR k postupu stavebného úradu v konaní o umiestňovaní
a povoľovaní stavieb z hľadiska záujmov ochrany prírody podľa osobitného predpisu -
ochrana drevín z 12.6.2006 vydaným na základe zákona, ktoré je pre stavebné úrady
záväzné – negoval ho,
f) predvolanie na pojednávanie doručil tak, že nebola zachovaná vedľajšiemu
účastníkovi 5-dňová lehota na prípravu pojednávania,
čím porušil sťažovateľove ústavné práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces...“.
Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu je podľa sťažovateľky „svojvoľné,
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť dôvodov a arbitrárne“, keďže najvyšší súd:
- neuviedol vo výroku zákonné ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie
správneho orgánu zrušené, so zmätočným poukazom na § 250j ods. 4 druhú vetu OSP,
- rozhodoval vo veci prvého územného rozhodnutia, ktoré bolo nahradené iným
právoplatným rozhodnutím, teda porušil zásadu res iudicata,
- ustanovenie § 115 OSP neaplikoval v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy, čím
sťažovateľke znížil možnosť ochraňovať svoje práva v súdnom konaní.
Podľa názoru sťažovateľky postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom došlo aj
k neprimeranému zásahu do jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy z dôvodu nesprávnej interpretácie hmotnoprávnych ustanovení zákona č. 50/1976
Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) a zákona č. 543/2002 Z. z. pri aplikácii práva
v rámci územného a stavebného konania.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa Z. spol. s r.o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy
SR a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, boli
porušené v konaní vedenom na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 5Sžp/10/2009.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR pod sp. zn.5Sžp/10/2009 zo dňa 12.01.2010 sa
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd SR je povinný vyplatiť sťažovateľovi všetky trovy konania, ako budú
vyčíslené, v lehote do 1 mesiaca.“
Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním
veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde a upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti, ako aj s obsahom vyžiadaného súdneho
spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci
namietaného porušenia práv zaručených v ústave a dohovore.
Predseda odvolacieho senátu najvyššieho súdu konajúceho vo veci na základe výzvy
ústavného súdu v písomnom vyjadrení k sťažnosti č. k. KP 4/2010-53 z 10. júna 2010
okrem iného uviedol:
„Podľa mojej mienky sťažovateľ nebol účastníkom súdneho prieskumu napadnutého
rozhodnutia (aktívne sa nedomáhal jeho zmeny, zrušenia podaním žaloby v zmysle § 250
veta prvá O. s. p.), ale svoju účasť na tomto konaní získal priamo zo zákona ako účastník
predchádzajúceho správneho konania, tzn. že sťažovateľ vystupoval počas celého súdneho
prieskumu v procesnom postavení zúčastnenej osoby. Ďalej sa domnievam, že pre oblasť
správneho súdnictva sú ustanovenia o vedľajšom účastníctve vzhľadom na cit. § 250 O. s. p.
ako aj charakter správneho súdnictva neaplikovateľné.
Tým, že všeobecný súd zrušil napadnuté rozhodnutie správneho orgánu (tzn.
rozhodnutie o umiestnení stavby) nemohlo v prípade takto zúčastneného sťažovateľa dôjsť
k namietanému zásahu alebo k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd...
Ak potom čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyžaduje ako „conditio sine qua
non“ pre legitimáciu na podanie ústavnej sťažnosti zásah do práv sťažovateľa, takáto
podmienka u pôvodných účastníkov územného konania, ako osôb zúčastňujúcich sa na
súdnom prieskume v celkom inej pozícii ako žalobca, nie je evidentne splnená.
Na základe uvedených skutočností som nútený... vysloviť pochybnosť, či sťažovateľ je
aktívne legitimovaný na podanie ústavnej sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy...
K samotnému rozsudku napadnutému ústavnou sťažnosťou uvádzam za konajúci
senát nasledujúce argumenty. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 12. januára
2010 sp. zn. 5 Sžp 10/2009 rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 06. novembra
2008 č. k. 1 S 82/2008-118 zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného č. A/2006/1821-HRC zo
dňa 06.11.2006 ako aj rozhodnutie Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto č. SU-
2005,2006/33482/50197/UR-Ga zo dňa 02.08.2006 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie
konanie.
... sťažovateľ vyslovil nesúhlas s obsahom zápisnice súdu, že mal dostatok času na
prípravu, tzn. spravidla najmenej 5 dni pred dňom, keď sa má pojednávanie konať (§115
ods. 2 O.s.p.).
K tejto námietke poukazujem, že sťažovateľ, ktorý bol právne zastúpený (JUDr. P.
D.), si mal svoje právo uplatniť, resp. na jeho údajné porušenie poukázať priamo na
pojednávaní, čo sa však (nestalo). Za tejto situácie je potom neprípustné (vzhľadom na
podmienku vyčerpania opravných prostriedkov) sa tohto práva dovolávať až cestou podania
ústavnej sťažnosti.
Ďalej sťažovateľ polemizuje (str. 6) s právnym záverom konajúceho odvolacieho
súdu, pričom sa odvolával na Metodické usmernenie Ministerstva výstavby a regionálneho
rozvoja Slovenskej republiky. Domnievam sa, že najmä v argumentácii uvedenej na str. 8
a 9 sťažovateľ prekročil rámec čl. 127 ods. 1 ústavy, lebo tu ide o spor týkajúci sa výkladu
niektorých ustanovení zák. č. 543/2002 Z.z. medzi sťažovateľom a konajúcim súdom, tzn.
sťažovateľ pasuje Ústavný súd Slovenskej republiky do pozície odvolacieho súdu (tzv. súd
štvrtej inštanicie) proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu. ...
Preto musím zdôrazniť s odkazom na čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, že
sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou,
ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Z tohto
pohľadu konajúci všeobecný súd vyhodnotil uvedené Metodické usmernenie Ministerstva
výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky ako právny názor ústredného orgánu
štátnej správy, ktorým v zmysle § 135 ods. 1 v spoj. s § 246c ods. 1 O. s. p. súd konajúci
v správnom súdnictve nie je viazaný a v zmysle záverov obsiahnutých v odôvodnení
rozsudku Najvyššieho súdu bol vyhodnotený ako nesprávny.
... podľa konajúceho senátu odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje množstvo
logicky usporiadaných argumentov, úsudkov a právnych záverov (najmä str. 8 a 9
odôvodnenia rozsudku), ktoré protirečia sťažovateľovej argumentácii o komplikovanej
a nezrozumiteľnej argumentácii Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Skutočne, ak sa
v čase rozhodovania na stavebnej parcele nachádzajú rastúce stromy a kríky a stavebný
úrad rozhodne o umiestnení stavby bez vydania stanoviska príslušného odborného útvaru
ochrany životného prostredia, potom za tohto stavu prejudikoval, ako bude rozhodovať
v stavebnom konaní. Naopak, ak príslušný orgán v stanovisku výrub drevín nepovolí, potom
stavebný úrad sa pri vydávaní územného povolenia vysporiadať s týmto zákazom, tzn. že
môže byť navrhnutý iba taký pôdorys stavby, ktorý tejto skutočnosti vyhovuje.
K otázke nespokojnosti sťažovateľa (str. 10), že námietky uplatňované žalobcom
v územnom konaní - zásah do záujmov ochrany prírody a krajiny, mali byť naopak
uplatňované v inom správnom konaní, sa nebudem vyjadrovať, lebo úlohou správneho
súdnictva je zaoberať sa so všetkými námietkami, ktoré sú pre súdny prieskum z hľadiska
jeho predmetu relevantné. Nakoľko žalobca týmto brojil proti nezákonnosti postupu
žalovaného správneho orgánu, bolo úlohou konajúceho senátu sa s týmito námietkami
zaoberať. Naopak, postup preferovaný sťažovateľom... by znamenal pre súd nezákonný
postup.
Takisto sa nemôžem stotožniť s hodnotením, ktorým sťažovateľ na str. 10 označil
argumentáciu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k ochrane životného
prostredia. Takéto hodnotenie potláča základnú charakteristiku a poslanie životného
prostredia vyjadrenej nielen v právnom poriadku Slovenskej republiky ale aj v mnohých
medzinárodnoprávnych dokumentoch...
K námietke sťažovateľa, že senát neuviedol vo výroku rozsudku zákonné ustanovenie,
podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené, a naopak v odôvodnení sa má
nachádzať zmätočný poukaz na niektoré ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku,
odkazujem na odôvodnenie tejto úvahy konajúceho senátu, ktoré je vedené zásadou
hospodárnosti súdneho konania. ...
S prihliadnutím na tieto závery za konajúci senát Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky navrhujem, aby ústavnej sťažnosti... nebolo vyhovené.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi
konania poskytuje pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych
orgánov (§ 247 a nasl. OSP), t. j. v konaní, v ktorom fyzická osoba alebo právnická osoba
tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu.
Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené zákonom na poskytnutie ochrany
v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, všeobecný súd mu
túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov
na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však
prirodzene nemožno považovať za právo na úspech v predmetnom konaní (m. m.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) do obsahu
základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci
rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom
poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská
republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má
každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý
je v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom na ústavne konformnú aplikáciu
tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.
Ústavný súd sa nestotožňuje s názorom najvyššieho súdu o nedostatku aktívnej
procesnej legitimácie sťažovateľky na podanie sťažnosti ústavnému súdu, ktorý zdôvodnil
tým, že zrušením správnou žalobou napadnutého rozhodnutia správneho orgánu nemohlo
dôjsť k namietanému porušeniu práv sťažovateľky „v procesnom postavení zúčastnenej
osoby“ v rámci súdneho prieskumu.
V náleze ústavného súdu č. k. I. ÚS 219/07-42 z 13. marca 2008 vo veci sťažnosti
sťažovateľky ústavný súd okrem iného uviedol: Nemožno... v nijakom prípade
spochybňovať, že v konaní vedenom krajským súdom sa rozhodovalo nielen o právach
Občianskej iniciatívy, ale aj o právach sťažovateľky. ... Bolo povinnosťou krajského súdu
vykladať ustanovenie § 250 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, aby sťažovateľka
nebola vylúčená z konania a aby sa neprimeraným spôsobom nezasahovalo do podstaty jej
práva na súdnu ochranu. Skutočnosť, že Občiansky súdny poriadok výslovne neoznačuje
niekoho za účastníka konania, neznamená, že s ním konajúci súd nemôže v prípade potreby
konať, ak sa účinky jeho postupu alebo jeho rozhodnutia týkajú základných práv, ktoré má
takáto osoba zaručené v ústave alebo medzinárodnej zmluve (I. ÚS 23/01).“
Podľa § 250 ods. 1 OSP (účinného od 15. októbra 2008) účastníkmi konania sú
žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho
konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia
dotknuté.
Postavenie sťažovateľky v rámci súdneho prieskumu sa odvíjalo od ustanovení § 250
ods. 1 a § 93 ods. 1 OSP, keď konajúci krajský súd uznesením z 25. septembra 2008
pripustil jej vstup do konania ako vedľajšieho účastníka.
Z pohľadu ústavného súdu pre posúdenie otázky, či v namietanom konaní došlo
k porušeniu práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je
rozhodujúca otázka charakteru procesného postavenia sťažovateľky v súdnom prieskume
(vedľajší účastník na strane žalovaného správneho orgánu, ako s ňou konal krajský súd
alebo účastník v zmysle § 250 ods. 1 druhej vety OSP, ako s ňou konal najvyšší súd), a preto
ústavný súd námietku najvyššieho súdu o nedostatku aktívnej procesnej legitimácie
sťažovateľky na podanie sťažnosti ústavnému súdu vyhodnodil ako nedôvodnú.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom
najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Sžp/10/2009.
1. Sťažovateľka predovšetkým namieta nesprávne právne posúdenie veci najvyšším
súdom, ako aj nedostatočné odôvodnenie jeho právneho názoru vysloveného v namietanom
rozhodnutí. Sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu o nezákonnosti
rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v súvislosti s absenciou právoplatného
rozhodnutia orgánu ochrany prírody na výrub drevín ako podkladu pre územné konanie.
Podľa názoru sťažovateľky v územnom konaní sa záujmy ochrany prírody a krajiny
uplatňujú formou vyjadrenia k činnosti povoľovanej podľa stavebného zákona, teda nie je
potrebné rozhodnutie. Namietané rozhodnutie je podľa sťažovateľky svojvoľné,
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť dôvodov a arbitrárne. Proti namietanému
rozhodnutiu tiež namieta, že najvyšší súd
- sa nevysporiadal s metodickým usmernením Ministerstva výstavby a regionálneho
rozvoja Slovenskej republiky z 12. júna 2006 (ďalej len „metodické usmernenie“) vydaným
na základe zákona, ktoré je pre stavebné úrady záväzné,
- rozhodoval vo veci prvého územného rozhodnutia, pričom sa nevysporiadal
so skutočnosťou, že v danej veci bolo následne vydané druhé územné rozhodnutie a tretie
územné rozhodnutie, ktoré nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť, čím porušil zásadu
res iudicata,
- neuviedol vo výroku zákonné ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie
správneho orgánu zrušené, so zmätočným poukazom na § 250j ods. 4 druhú vetu OSP,
- predvolanie na pojednávanie doručil sťažovateľke tak, že nebola zachovaná
5-dňová lehota na prípravu pojednávania, čím došlo k porušeniu práv sťažovateľky podľa
Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou
právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto
právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj
napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade
s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako
ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom,
ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo
omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05,
II. ÚS 127/07). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí
všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi
základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným
rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.
V odôvodnení namietaného rozhodnutia najvyšší súd svoje závery zdôvodnil takto:
„Najvyšší súd... preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených
v odvolaní... a ...dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie
správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 250j ods. 2
písm. a/ O. s. p.), a preto podľa § 220 v spoj. s § 250ja ods. 3 záver O. s. p. napadnutý
rozsudok krajského súdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane
prvostupňového rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Pri svojom rozhodovaní Najvyšší súd vychádzal z toho faktu, že účastníci v svojich
protikladných argumentoch vychádzali, resp. poukazovali na ust. § 103 ods. 6 v spoj. s § 9
ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2 zák. č. 543/2002 Z. z.
Podľa § 103 ods. 6 zák. č. 543/2002 Z. z. orgán štátnej správy, ktorý vedie konanie
o veci, ktorou môžu byť dotknuté záujmy ochrany prírody a krajiny, môže o veci rozhodnúť
najskôr po tom, ako mu bolo doručené rozhodnutie orgánu ochrany prírody o vydaní alebo
nevydaní súhlasu alebo povolení alebo nepovolení výnimky zo zákazu alebo vyjadrenie, ak
sa podľa tohto zákona vyžadujú.
Podľa § 9 ods. 1 písm. a) a b) zák. č. 543/2002 Z. z. orgán ochrany prírody je
dotknutým orgánom v konaniach podľa osobitných predpisov vo veciach ochrany prírody
a krajiny, najmä ak ide o schválenie alebo zmenu územnoplánovacej dokumentácie alebo
vydanie územného rozhodnutia.
Podľa § 9 ods. 2 zák. č. 543/2002 Z.z. orgán ochrany prírody ako dotknutý orgán
uplatňuje záujmy ochrany prírody a krajiny najmä formou vyjadrenia alebo iného
stanoviska k činnosti podľa osobitného predpisu.
Na základe uvedených ustanovení krajský súd spolu so žalovaným dospel k záveru, že
vydanie územného rozhodnutia nie je v prejednávanej veci podmienené vydaním súhlasu na
výrub drevín. Žalobca v odvolaní namietal, že toto odôvodnenie krajského súdu jednak je
logicky nekonzistentné (str. 6 odvolania), a takýto stav nie je v súlade s judikatúrou
Ústavného súdu Slovenskej republiky (konkrétne v odvolaní poukazoval na nález
I. ÚS 243/07 a IV. ÚS 14/07) a jednak krajský súd podľa žalobcu vágnym spôsobom
konštatoval bez akýchkoľvek relevantných argumentov, úvah alebo právneho odôvodnenia,
že jeho námietka týkajúca sa nutnosti vydať súhlas orgánu ochrany prírody pred územným
rozhodnutím nie je dôvodná. ...
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd na str.
4 odôvodnenia najskôr zrekapituloval závery žalovaného, potom citoval texty ust. § 9 , § 43
a § 103 ods. 6 zák. č. 543/2002 Z.z. a na záver vyslovil bez bližšieho logického odôvodnenia
záver, že námietka žalobcu je nedôvodná. Takýto prístup krajského súdu nie je v súlade
s príkazom na presvedčivé odôvodnenie obsiahnutým v cit. ust. § 157 ods. 2 O. s. p.,
nakoľko neponúka žiadne argumenty účastníkom, aby zistili dôvody, prečo ich argumenty,
ktoré vytvárajú výkladový rámec pre aplikáciu sporných ust. § 9 , § 43 a § 103 ods. 6 zák.
č. 543/2002 Z.z. neboli presvedčivé a správne. Na základe uvedeného sa Najvyšší súd
stotožnil s námietkou žalobcu, že odôvodnenie krajského súdu je zaťažené nedostatkom
dôvodov, prečo námietka žalobcu nie je dôvodná a musel rozsudok krajského súdu
zmeniť. ...
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného k námietke žalobcu o nutnosti
vydania súhlasu pred vydaním územného rozhodnutia vyplýva, že nakoľko územné
rozhodnutie ešte nezakladá právo na uskutočnenie stavby, prípadne iné využitie územia,
jeho vydanie nemusí byť vždy podmienené predložením rozhodnutia o vydaní súhlasu na
výrub drevín a [prvostupňový] stavebný úrad v svojom rozhodnutí vo výroku na str. 8 bod
19. určil k stavebnému konaniu predložiť právoplatné rozhodnutie na výrub drevín v súlade
s predmetom návrhu. Takáto formulácia je však založená na nesprávnom právnom výklade
príslušných právnych noriem spôsobom, ktorý nevyhovuje príkazu legality adresovanému
prostredníctvom § 3 ods. 1 Správneho poriadku správnym orgánom. ...
Podľa § 250j ods. 2 písm. a) O. s. p. súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho
orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec
žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak rozhodnutie správneho orgánu
vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. ...
V danom prípade odvolací súd konštatoval, že pri aplikácii ust. § 9 ods. 1 a 2 a § 103
ods. 6 zák. č. 543/2002 Z.z. došlo k ich nesprávnemu právnemu výkladu.
Na základe uvedeného Najvyšší súd konštatuje, že právny záver prezentovaný
žalovaným nemá oporu v hore uvedených ustanoveniach na základe týchto argumentov.
Nielen stavebné konanie samotné ale aj územné konanie predstavuje konanie o veci,
ktorou môžu byť dotknuté záujmy ochrany prírody a krajiny, a nie je možné vylúčiť, že aj
výrazným spôsobom. Otázku, či záujmy ochrany prírody a krajiny sú v konkrétnej veci
skutočne dotknuté, a to aj vzťahom do budúcnosti, a pokiaľ áno, potom v akom rozsahu
a s akými následkami, o tom má právomoc rozhodnúť orgán ochrany prírody a krajiny vo
forme vyjadrenia alebo iného stanoviska. Stavebný úrad nesmie nechať nepovšimnuté
záujmy ochrany prírody a krajiny (§ 103 ods. 6 zák. č. 543/2002 Z.z.) a vyjadrenie alebo iné
stanovisko musí vyhodnotiť ako nevyhnutný podklad pre rozhodnutie. Tento záver má aj
podklad v ust. § 39b ods. 3 písm. b) a ods. 5 Stavebného zákona
Podľa § 39b ods. 3 písm. b) Stavebného zákona rozhodnutie o využívaní územia sa
vyžaduje na zriadenie alebo zrušenie verejných sadov, parkov, okrasných záhrad a inej
zelene, ak sú spojené s terénnymi prácami, s odstraňovaním zelene, s vybavením chodníkmi
a inými spevnenými plochami, s umiestnením drobnej záhradnej architektúry a technickým
prevádzkovým zariadením na osvetlenie a údržbu zelene.
Podľa § 39b ods. 5 Stavebného zákona rozhodnutie o využívaní územia sa zlúči
s rozhodnutím o umiestnení stavby, ak sa má na pozemku, ktorého sa rozhodnutie týka,
uskutočniť aj stavba.
S prihliadnutím na čl. 44 Ústavy Slovenskej republiky a § 17 ods. 1 zákona
č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí pre Najvyšší súd vyplýva záver, že verejný záujem na
ochrane životného prostredia ako základného predpokladu existencie ľudskej bytosti je
mimoriadny a preto právny poriadok Slovenskej republiky jej venuje zvýšenú pozornosť
a na základe uvedeného je prípustné výkon niektorých práv jednotlivca obmedziť. Najmä
toto je markantné v prípade stretu verejného záujmu na ochrane životného prostredia
a súkromných práv, ktorým je napríklad vlastnícke právo, ktorých obsah (pre vlastníctvo je
to čl. 20) a zvýšená ochrana v správnom súdnictve (čl. 46 ods. 2 veta druhá) sú zakotvené
priamo v Ústave Slovenskej republiky. Pritom k obsahu vlastníckeho práva k pozemkom
jednoznačne prislúcha právo na realizáciu stavby.
Potom je celkom prirodzené, že zákonodarca prostredníctvom ust. § 4 ods. 1 zák.
č. 543/2002 Z.z. zakotvil všeobecnú prevenčnú povinnosť nielen štátu ale aj jednotlivcov,
aby vzhľadom na zachovanie zdravého životného prostredia prispôsobili vykonávanie
svojich činností tak, aby nedošlo k poškodeniu životného prostredia alebo jeho, pre
existenciu jednotlivca nenahraditeľných zložiek, a ďalej v špeciálnych ustanoveniach,
ktorým je napríklad § 9 ods. 1 a 2 zák. č. 543/2002 Z.z. ako aj ust. § 39a Stavebného
zákona, túto prevenčnú povinnosť bližšie rozviedol pre podmienky výkonu vlastníckeho
práva v územnom plánovaní. ...
Najvyšší súd zdôrazňuje, že pri svojom posudzovaní závažnosti zisteného skutkového
stavu vychádzal z predmetu zák. č. 543/2002 Z.z., ktorý je vo forme verejného záujmu na
sektorovej ochrane životného prostredia vyjadrený v jeho ust. § 1 ods. 1 nasledovne - tento
zákon upravuje pôsobnosť orgánov štátnej správy a obcí, ako aj práva a povinnosti
právnických osôb a fyzických osôb pri ochrane prírody a krajiny s cieľom prispieť
k zachovaniu rozmanitosti podmienok a foriem života na Zemi, utvárať podmienky na trvalé
udržiavanie, obnovovanie a racionálne využívanie prírodných zdrojov, záchranu
prírodného dedičstva, charakteristického vzhľadu krajiny a na dosiahnutie a udržanie
ekologickej stability.
Potom Najvyšší súd nemôže akceptovať právnu situáciu, kedy s vedomím, že na
dotknutom území, kde sa v čase rozhodovania nachádzajú rastúce stromy a kríky, stavebný
úrad rozhodne o umiestnení stavby, tzn. že za tejto situácie nie je možné vylúčiť budúci stav,
kedy určitá plocha bude zastavaná stavbou, v dôsledku čoho budú musieť byť logicky
zlikvidované, resp. odstránené všetky prekážky dotknuté vrátane tam existujúcich porastov
(a to aj v budúcnosti) touto stavbou. Z tohto dôvodu je potom irelevantné tvrdenie, že toto
rozhodnutie ešte nezakladá právo na uskutočnenie stavby. ..“.
V súvislosti s preskúmaním namietaného rozsudku najvyššieho súdu, ktorý bol
vydaný v konaní podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku, treba podľa názoru
ústavného súdu predovšetkým zohľadniť špecifiká tohto konania (správne súdnictvo).
V konaní podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku súdy preskúmavajú
„zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo
opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).
Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať
činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda
to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou
rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Inými slovami, treba
vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba
právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Cez tieto
špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľky
proti namietanému rozsudku najvyššieho súdu.
Pre posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu namietaného rozhodnutia
najvyššieho súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým najvyšší súd
zdôvodnil svoj právny záver o nezákonnosti postupu a rozhodnutí správnych orgánov, ako
aj záver o nesprávnom právnom posúdení veci krajským súdom, je ústavne konformný.
Inými slovami, úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných
zákonných ustanovení, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na
zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné
pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy.
Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorý v danom prípade
konal ako správny súd podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku v odvolacom konaní
proti rozsudku krajského súdu, nemožno hodnotiť izolovane, ale iba v kontexte
s rozhodnutím krajského súdu a zároveň v kontexte s rozhodnutiami správnych orgánov,
ktoré mu predchádzali. Podľa názoru ústavného súdu sa odôvodneniu právneho názoru
najvyššieho súdu v namietanom rozhodnutí nedá vyčítať svojvoľnosť. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
popreli ich účel a význam. V danom prípade aplikácia a výklad dotknutých ustanovení
zákona č. 543/2002 Z. z., ako aj stavebného zákona plne korešponduje so zisteným
skutkovým stavom, a nie je popretím ich zmyslu.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd logicky a vo vzájomne neodporujúcich si
súvislostiach odôvodnil svoj právny záver o tom, že vydanie územného rozhodnutia
v územnom konaní je podmienené vydaním právoplatného rozhodnutia orgánu ochrany
prírody o súhlase na výrub drevín. Výklad dotknutých ustanovení právnych predpisov
uskutočnený najvyšším súdom akcentuje ich účel a zmysel a zároveň je súladný s ústavným
príkazom obsiahnutým v čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého musí byť výklad
a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych
predpisov v súlade s ústavou.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení namietaného
rozhodnutia, ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania.
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05,
II. ÚS 56/07) vyslovil, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
nezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí
podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre
namietnutie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom.
Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu v danej veci je
zdôvodnený zrozumiteľným spôsobom, ktorý ústavný súd považuje za ústavne
akceptovateľný. Zo záverov najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich podstaty či zmyslu.
Sťažovateľka sa v sťažnosti odvolávala na metodické usmernenie, s ktorým sa
najvyšší súd podľa jej názoru v odôvodnení namietaného rozhodnutia nevysporiadal.
Uvedené metodické usmernenie vydalo Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja
Slovenskej republiky pre postup stavebných úradov podľa stavebného zákona vo väzbe na
pôsobnosť orgánov ochrany prírody podľa zákona č. 543/2002 Z. z. v súvislosti s ochranou
drevín.
V súvislosti s touto námietkou ústavný súd znovu pripomína, že v konaní podľa
V. časti Občianskeho súdneho poriadku súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí
a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP). Zákonnosťou rozhodnutí
a postupov je ich súlad s platným právnym poriadkom Slovenskej republiky.
Ústavný súd k metodickému usmerneniu, na ktoré sa sťažovateľka odvoláva, uvádza,
že ide o vnútorný akt verejnej správy, ktorý smeruje dovnútra určitého systému orgánov
verejnej správy (v tomto prípade ide o stavebné úrady). Tieto akty nie sú všeobecne
záväzné, nie sú prameňom správneho práva, a preto nemôžu byť pre súd záväzné.
Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri
rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 a zákonom.
Z uvedeného vyplýva, že sudcovia nie sú viazaní nielen podzákonnými normami, ale
ani normami, ktoré nie sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky (m. m.
Sťažovateľka namietala aj porušenie zásady res iudicata postupom najvyššieho súdu
v namietanom konaní, keď rozhodoval vo veci zákonnosti prvého územného rozhodnutia,
pričom v danej veci bolo následne vydané druhé územné rozhodnutie a tretie územné
rozhodnutie o umiestnení tej istej stavby, ktoré nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť.
Podľa sťažovateľky najvyšší súd tak konal a rozhodoval o rozhodnutí správneho orgánu,
ktoré bolo nahradené iným právoplatným rozhodnutím.
Ústavný súd sa nestotožňuje s právnym názorom sťažovateľky, že v namietanom
konaní najvyšší súd opakovane rozhodoval o tej istej veci. V tejto súvislosti ústavný súd
poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 6 Cz 10/69
z 31. marca 1969, podľa ktorého: „Totožnosť veci je daná jednak totožnosťou účastníkov,
jednak totožnosťou predmetu rozhodovania; v prieskumnom konaní podľa § 244 a nasl.
OSP by išlo o totožný predmet rozhodovania, keby opravný prostriedok smeroval proti
tomu istému rozhodnutiu, ktoré už bolo súdom preskúmavané“ Z uvedeného vyplýva, že
o prekážku veci právoplatne rozhodnutej by išlo vtedy, ak by predmetom prieskumu
najvyššieho súdu v správnom súdnictve bolo totožné územné rozhodnutie, čo nie je prípad
sťažovateľky. Územné rozhodnutia, ktoré boli následne vydané na tú istú stavbu, nie sú
totožné s rozhodnutím, ktoré bolo predmetom prieskumu v namietanom konaní, dôkazom
čoho je aj skutočnosť, že podmienky na umiestnenie stavby boli v týchto územných
rozhodnutiach určené odlišne ako v prvom územnom rozhodnutí. Okrem iných, podkladom
na vydanie druhého územného rozhodnutia bolo aj rozhodnutie o vydaní súhlasu na výrub
drevín, ktoré pri vydaní prvého územného rozhodnutia absentovalo.
Vo vzťahu k uvedenej námietke ústavný súd tiež uvádza, že podľa § 250i ods. 1 OSP
pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý
tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné
na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. V nadväznosti na to ústavný súd konštatuje,
že žalovaný správny orgán rozhodol o odvolaní proti prvému územnému rozhodnutiu
6. novembra 2006. Druhé územné rozhodnutie bolo mestskou časťou vydané až 17. júla
2007, pričom právoplatnosť nadobudlo na základe rozhodnutia žalovaného z 3. októbra
2007. Tretie územné rozhodnutie bolo mestskou časťou vydané 10. septembra 2008, ktoré
v spojení s rozhodnutím žalovaného z 31. marca 2009 nadobudlo právoplatnosť 24. apríla
2009. Z uvedeného vyplýva, že pre najvyšší súd bol rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol
v čase rozhodnutia žalovaného o odvolaní proti prvému územnému rozhodnutiu
(6. november 2006), teda v čase, keď druhé územné rozhodnutie a tretie územné
rozhodnutie neboli vydané.
Podľa názoru ústavného súdu je vecou žalovaného správneho orgánu, aby sa
v ďalšom konaní vysporiadal s právnou situáciou, že na tú istú stavbu boli následne vydané
druhé územné rozhodnutie a tretie územné rozhodnutie, ktoré nadobudli právoplatnosť
a vykonateľnosť, a že na stavbu hlavného objektu bolo sťažovateľke vydané právoplatné
stavebné povolenie.
Prejavom arbitrárnosti namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu je podľa
sťažovateľky aj to, že najvyšší súd neuviedol vo výroku zákonné ustanovenie, podľa
ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené (§ 250j ods. 4 OSP).
V odôvodnení namietaného rozhodnutia sa v tejto súvislosti uvádza:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky neuviedol vo výroku zrušujúceho rozsudku
zákonné ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené (§ 250j
ods. 4 prvá veta O. s. p.), nakoľko dôvodom podania tejto informácie súdom je v zmysle
§ 250j ods. 4 veta druhá O. s. p. poskytnúť podklady pre posúdenie prípustnosti možného
odvolania proti rozsudku súdu. Nakoľko proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu vydaným
v správnom súdnictve sú nielen generálne (§ 246 c ods. 1 O. s. p.) ale aj špeciálne (§ 250ja
ods. 6 O. s. p.) prípustné opravné prostriedky, potom nie je možné ust. § 250j ods. 4 O. s. p.
na výroky rozhodnutí Najvyššieho súdu aplikovať.“
Možno prisvedčiť názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého ustanovenie § 250j ods. 4
OSP nemá v prípade rozhodnutí najvyššieho súdu v konaniach o správnej žalobe praktický
význam vzhľadom na to, že proti rozhodnutiam najvyššieho súdu v správnom súdnictve nie
sú generálne ani špeciálne prípustné opravné prostriedky. Formálny nedostatok namietaného
rozhodnutia spočívajúci v tom, že vo výroku absentuje ustanovenie právneho predpisu
(OSP), podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené, nemožno hodnotiť ako
porušenie práva na súdnu ochranu o to viac, že obsah tejto informácie je obsiahnutý
v odôvodnení namietaného rozhodnutia (čím bola zároveň naplnená požiadavka na ústavne
konformné odôvodnenie súdneho rozhodnutia). Výrok rozsudku v tejto časti je rozhodujúci
len na posúdenie prípustnosti odvolania (§ 250j ods. 4 druhá veta OSP), ktoré proti
rozsudku najvyššieho súdu nie je prípustné.
Aj napriek formálno-právnemu nedostatku namietaného rozhodnutia, ktorý spočíva
v neuvedení vo výroku rozhodnutia príslušného ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené (ale iba v jeho
odôvodnení), ústavný súd nemá dôvod konštatovať porušenie základného práva zaručeného
čl. 46 ods. 1 ústavy namietaným rozhodnutím. Naznačená úvaha je výsledkom
uplatňovania požiadavky materiálneho právneho štátu, ktorá nezakladá právomoc ústavného
súdu výlučne v dôsledku formálneho nerešpektovania procesno-právnej normy. Právomoc
ústavného súdu vysloviť porušenie základného práva je daná len v tom prípade, ak
porušenie formálneho pravidla v konaní všeobecného súdu má za následok zároveň
zabránenie účastníkovi konania ovplyvniť výsledok konania, ktorým je rozhodnutie o práve,
ktoré je predmetom poskytovania ochrany zo strany konajúceho všeobecného súdu.
Sťažovateľka napokon namietala, že nedoručením predvolania na pojednávanie tak,
aby bola zachovaná lehota na prípravu pojednávania (spravidla 5 dní), jej bola znížená
možnosť ochraňovať svoje práva v konaní pred najvyšším súdom.
V súvislosti s touto námietkou sa ústavný súd stotožnil s názorom najvyššieho súdu,
že sťažovateľka, ktorá bola v konaní pred najvyšším súdom kvalifikovane právne zastúpená
advokátom, si mohla a mala svoje právo uplatniť, resp. na jeho porušenie poukázať priamo
na pojednávaní a z tohto dôvodu žiadať o odročenie pojednávania, čo však sťažovateľka,
ako to vyplýva z obsahu zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom, neurobila. Preto
ústavný súd námietku sťažovateľky, ktorá toto svoje právo uplatnila po prvýkrát v konaní
pred ústavným súdom, vyhodnotil podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako
neprípustnú. Keďže sťažovateľka ani len netvrdila, že túto podmienku nesplnila z dôvodov
hodných osobitného zreteľa, zo strany ústavného súdu vôbec neprichádzal do úvahy postup
podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pre úplnosť ústavný súd poznamenáva, že právny zástupca sťažovateľky sa na
základe predvolania riadne a včas ustanovil na pojednávanie pred odvolací súd, na ktorom
dostal priestor na vyjadrenie k odvolaniu žalobcu, na zaujatie stanoviska k argumentom
protistrany, aj na predloženie listinných dôkazov, čo aj využil. Preto v okolnostiach prípadu
sťažovateľky nemožno konštatovať, že by v dôsledku nedoručenia predvolania na
pojednávanie v súlade s § 115 ods. 2 OSP bolo sťažovateľke ako vedľajšiemu účastníkovi
v konaní pred najvyšším súdom znemožnené realizovať jej procesné práva.
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že základné
právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 10/2009
a jeho rozsudkom z 12. januára 2010 porušené neboli.
2. Sťažovateľka v súvislosti s rozsudkom najvyššieho súdu namietala aj porušenie
svojho základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy. Neprimeraný
zásah do svojho vlastníckeho práva sťažovateľka odôvodnila nesprávnou interpretáciou
hmotnoprávnych ustanovení stavebného zákona a zákona č. 543/2002 Z. z. pri aplikácii
práva v rámci územného a stavebného konania. Z uvedeného vyplýva, že namietané
porušenie tohto základného práva sťažovateľka odvodzuje od ňou tvrdeného porušenia
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na už uvedený spôsob odôvodnenia sťažovateľky vo vzťahu
k namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd konštatuje, že keďže nedošlo
k zisteniu porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy ani čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani
k porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Sžp/10/2009 z 12. januára 2010 nebolo porušené ani základné právo sťažovateľky
vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
O uložení povinnosti niektorému z účastníkov konania, aby úplne alebo sčasti uhradil
inému účastníkovi konania jeho trovy, rozhoduje ústavný súd podľa „výsledku konania“
(§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) zohľadňujúc, či bola sťažnosť dôvodná, teda či
ústavný súd vyslovil porušenie základných práv alebo slobôd sťažovateľa zaručených
v ústave alebo v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve vo veci samej.
Keďže v uvedenom prípade ústavný súd rozhodol, že sťažovateľkou označené
základné práva zaručené v ústave a právo zaručené v dohovore porušené neboli, uvedeným
návrhom sa pri svojom rozhodovaní už nezaoberal.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. januára 2011