Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Svk/36/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a členov senátu JUDr. Juraja Vališa, LL.M. a Mgr. Petra Macha, PhD. (sudca spravodajca), v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): X. J., K. X. U. XXXX, O. W. XX, Q., zastúpený: AKSK, s. r. o., so sídlom Nám. SNP 15, Banská Bystrica, doručovacia adresa: Predmestská 29, 010 01 Žilina, proti žalovanému: Okresný úrad Martin, odbor starostlivosti o životné prostredie, Nám. S. H. Vajanského 1, Martin, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-MT- OSZP-2021/002548-002-Mu z 8. novembra 2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. -143 zo 16. augusta 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.

II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania

1. Mesto Vrútky (ďalej „prvostupňový orgán“) vydalo rozhodnutie č. MsÚ-1577/2020/POZ-4570/2020 z 8. septembra 2020 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), že žalobca nebol účastníkom konania vo veci udelenia súhlasu s výrubom drevín podľa o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“), a to v konaniach vedených pod č. j. 1531/2020, 1540/2020 a 1541/2020.

2. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správny orgán uviedol, že , ako špeciálny predpis, osobitne upravuje v ustanoveniach okruh účastníkov konania, a preto sa neuplatňuje o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“), ktorý je predpisom všeobecným. Správny orgán zdôraznil, že v presne špecifikuje, kto je účastníkom konania, z čoho vyplýva, že do konania sa nemôže prihlásiť ľubovoľná fyzická osoba.

3. Žalobca podal proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie, ktoré žalovaný, ako odvolací orgán, rozhodnutím č. OU-MT-OSZP-2021/002548-002-Mu z 8. novembra 2021 zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“).

II. Konanie pred správnym súdom

4. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu, v ktorej žiadal zrušiť preskúmavané rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím.

5. Správny súd v Banskej Bystrici dospel k záveru, že žaloba bola nedôvodná, a preto ju rozsudkom č. k. -143 zo 16. augusta 2023 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) podľa (ďalej aj „“) zamietol.

6. Správny súd zastal názor, že osobitná právna úprava účastníctva v konaniach podľa ako lex specialis vo vzťahu k Správnemu poriadku nebola v rozpore s cieľmi Aarhuského dohovoru, ani so samotným a ods. 4 tohoto dohovoru.

7. Právna úprava podľa správneho súdu neodporuje Aarhuskému dohovoru, keď účelom dohovoru je zabezpečiť účinnú ochranu životného prostredia. Združenie je vyjadrením ústavného práva uvedeného v SR, v zmysle ktorého právo slobodne sa združovať sa zaručuje. Každý má právo spolu s inými sa združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach. Združenie, zaoberajúce sa ochranou prírody a krajiny združuje fyzické osoby, ktoré majú úprimný záujem angažovať sa na úseku ochrany prírody a krajiny. Takouto formou sa členovia verejnosti (čo predpokladá a vyžaduje Aarhuského dohovoru) môžu účinne zapájať do ochrany práva na priaznivé životné prostredie, ktoré je zakotvené v SR. Právna úprava účastníctva v je realizovaním odkazovacej právnej normy SR, ako aj SR, podľa ktorých podrobnosti o právach a povinnostiach podľa odseku 1 článku 44 ustanovuje zákon a domáhať sa práv uvedených v článku 44 SR sa možno len v medziach zákonov.

8. Ustanovenia , , upravujú podľa správneho súdu, konkrétne za akých predpokladov a postupov sa verejnosť môže do konania prihlásiť a kedy sa stane účastníkom konania. Z Aarhuského dohovoru vyplýva, že úlohou štátov je vytvoriť priestor na to, aby sa verejnosť mohla zúčastniť na konaniach, v ktorých môžu byť dotknuté záujmy ochrany prírody a krajiny chránené zákonom, čo je naplnené.

9. Podľa správneho súdu sa podľa na konanie podľa tohto zákona vzťahovali všeobecné predpisy o správnom konaní. Keďže obsahoval osobitnú úpravu účastníctva v konaniach podľa neho, v dôsledku tejto skutočnosti bolo podľa názoru správneho súdu použitie ustanovenia správneho poriadku vylúčené.

10. Ďalej správny súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR, sp. zn. z 30. júna 2023, podľa ktorého priamo z odsek ods. 1 SR nemožno vyvodiť, že by vždy a za každých okolností zakladal postavenie účastníka v zmysle správneho poriadku každému, kto tvrdí, že životné prostredie môže byť dotknuté určitou činnosťou, v každom konaní, ktorého dôsledkom by mohlo byť povolenie alebo schválenie činnosti, ktoré majú alebo môžu mať negatívny vplyv na životné prostredie. Uvedenú argumentáciu správny súd uvádzal na podporu záveru, že žalobcovi neprináležalo postavenie účastníka konania vo výrubových konaniach s poukazom na SR, ani vtedy, keby bolo akceptované jeho stanovisko o možnej aplikácii správneho poriadku, čo však správny súd vzhľadom na vyššie uvedené neuznal.

11. Žalobca podľa správneho súdu podsúval vlastné názory a vlastný výklad aplikovaných ustanovení, pričom jeho úlohou bolo tvrdiť a uviesť v čom boli závery žalovaného nesprávne a spôsobujúce nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Správny súd posudzoval, či z dôvodov uvedených v žalobe bol nesprávny záver orgánov verejnej správy a nie, či bol správny záver žalobcu. K poukazu žalobcu na právnu úpravu účastníctva podľa v spojení s o posudzovaní vplyvov na životné prostredie správny súd uviedol, že žalobná námietka nebola prepojená s argumentáciou v odôvodnení rozhodnutia žalovaného. Zároveň konštatoval, že ide o iný zákon, v konaniach podľa ktorého bolo účastníctvo upravené odlišne. Rovnako neprináležalo poukazovať na právnu úpravu priznania postavenia účastníka konania vo vodoprávnom konaní.

12. Správny súd zastával názor, že žalovaný reflektoval na relevantné odvolacie námietky a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých rozhodnutie založil. Nosnou argumentáciou žalovaného nebolo tvrdenie o absencii hmotnoprávneho pomeru žalobcu

k veci, išlo len o reflexiu na dožadovanie sa aplikácie ustanovenia § 14 ods. 1 správneho poriadku pre posúdenie účastníctva žalobcu vo výrubovom konaní, keď žalovaný poukázal na podstatu právnej úpravy účastníctva v § 14 správneho poriadku. Konštatoval síce, že odvolateľ hmotnoprávny pomer k veci nepreukázal, avšak toto bolo možné vnímať ako nadargumentáciu, v zásade irelevantnú v pomere k ostatným dôvodom uvedeným v rozhodnutí.

13. Správny súd uzavrel, že nedošlo k naplneniu zákonného predpokladu pre zrušenie napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ vzhliadol žalovaný iný dôvod (v danom prípade ďalší) pre zamietnutie odvolania a potvrdenie prvostupňového rozhodnutia, nemožno mu takýto postup vyčítať. Z uvedeného bolo zrejmé, že pre odvolacie konanie podľa správneho poriadku je typický (úplný) apelačný princíp, ktorý umožňuje, že orgán ktorý rozhoduje o odvolaní, môže sám napraviť rozhodnutie a sám môže rozhodnúť vo veci samej. Na postup odvolacieho orgánu, ktorý nie je upravený v odlišne, sa vzťahuje , keďže nie je konanie o výrube v zmysle uvedené v . Nešlo o vadu v konaní žalovaného, ak po zistení aj iného dôvodu pre nepriznanie účastníctva žalobcu v konaní, uviedol argumentáciu navyše. Nejednalo sa o zmenu právneho posúdenia veci, ktorá by navyše vzišla z doplneného dokazovania. Ústavný súd SR navyše zdôraznil, že rozhodnutie sa nemá rušiť len na formálne zopakovanie konania, pokiaľ ďalší proces nemôže priniesť pre účastníka priaznivejší výsledok (, ).

III. Kasačná sťažnosť

14. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť, ktorú formálne odôvodnil podľa tak, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu zmenil tak, že zruší napadnutý rozsudok správneho súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie.

15. Podľa sťažovateľa správny súd vec nesprávne právne posúdil, keď: (i) nesprávne interpretoval obsah právnej normy uvedenej v Aarhuského dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia v spojení s SR; (ii) neaplikoval právnu normu obsahujúcu definíciu životného prostredia podľa Aarhuského dohovoru na ustanovenie v spojení s a správneho poriadku; (iii) neaplikoval definíciu verejnosti a zainteresovanej verejnosti podľa a ods. 5 Aarhuského dohovoru na ustanovenie v spojení s a správneho poriadku; (iv) nesprávne interpretoval a ods. 6 a v SR; (v) nesprávne interpretoval a Listiny základných práv a slobôd; (vi) neaplikoval SR a Listiny základných práv a slobôd; (vii) neaplikoval definíciu životného prostredia uvedenú v o životnom prostredí (ďalej aj ako „zákon o životnom prostredí“); (viii) neaplikoval normu obsiahnutú v zákona o životnom prostredí; (ix) neaplikoval a správneho poriadku; (x) interpretoval obsah právnych noriem v v rozpore s a v spojení s SR a ani v spojení s a Listiny základných práv a slobôd s cieľom uvedeným v Aarhuského dohovoru; (xi) tie právne normy, ktoré správny súd aplikoval, vyložil ústavne nekonformným spôsobom, čím porušil právo žalobcu na spravodlivý proces podľa SR a podľa Listiny základných práv a slobôd.

16. Sťažovateľ ďalej uviedol, že správny súd založil svoje rozhodnutie na subjektívnom a nijak nepreukázanom presvedčení, že účasť laikov v konaniach o ochrane prírody nemusí zabezpečiť kvalitnú a účinnú ochranu a môže byť dokonca kontraproduktívna.

17. Názor správneho súdu, podľa ktorého ochranu životného prostredia dokážu zabezpečiť výlučne odborne zdatné ekologické organizácie, bol podľa sťažovateľa mylný, keďže takéto združenia vznikajú práve z?aktivít jednotlivcov, ktorí sú emočne angažovaní a?disponujú jedinečnou znalosťou miestnych pomerov; práve táto angažovanosť motivuje fyzické osoby podieľať sa na strategických aj individuálnych rozhodovacích procesoch, a?hoci ich príspevky nemusia byť striktne odborné, poskytujú správnym orgánom podstatné informácie na riadne zistenie skutkového stavu, čím môžu potvrdiť alebo vyvrátiť relevantné okolnosti a?prispieť ku?kvalitnejšiemu rozhodnutiu.

18. Sťažovateľ ďalej namietal, že koncepcia správneho súdu, podľa ktorej má byť individuálne právo každého človeka na priaznivé životné prostredie realizované výlučne prostredníctvom ekologických združení, odporovalo celému vývoju environmentálneho práva; popieralo dôvody prijatia vnútroštátnych a?medzinárodných noriem, ktoré toto právo priznávajú priamo jednotlivcom; bola nezlučiteľná s?čl.?44 ods.?1 SR a?čl.?35 ods.?1 Listiny základných ľudských práv a slobôd, ako aj s?ich procesnými garanciami umožňujúcimi každému domáhať sa ochrany tohto práva; priečilo sa preambule a?§?15 zákona o ochrane životného prostredia, ktorý výslovne priznáva každému fyzickému subjektu procesné postavenie pri uplatňovaní práv vyplývajúcich zo zákona, vrátane ochrany drevín ako súčasti životného prostredia; a napokon bolo v?priamom rozpore s?Aarhuským dohovorom, ktorý je podľa čl.?7 ods.? 5 v?spojení s?čl.?144 ods.?1 SR prameňom práva s?prednosťou pred zákonmi a?zaručuje jednotlivcom aktívnu účasť v?environmentálnych konaniach, čo správny súd svojím kolektivistickým prístupom poprel.

19. Správny súd okrem toho podľa sťažovateľa nevysvetlil, prečo považoval svoj výklad ustanovenia , , a a vylúčenie aplikácie správneho poriadku tretej definície účastníka správneho konania za súladný s cieľom uvedeným v .3 Aarhuského dohovoru. Ďalej sťažovateľ poukázal na nález Ústavného súdu SR z 13. januára 2011, č. k. -52, kde bolo uvedené základné kritérium pre posúdenie, či danej fyzickej alebo právnickej osobe svedčí postavenie účastníka správneho konania.

20. Sťažovateľ ďalej poukázal na nález Ústavného súdu SR - I.?ÚS?223/09-131 zo?dňa?27.?mája? 2010, kde konštatoval, že účinná starostlivosť o?životné prostredie predstavuje ústavnú hodnotu zakotvenú v?čl.?44 ods.?4 , pričom subjektom práva na priaznivé životné prostredie je podľa čl.?44 ods.?1 každý jednotlivec; štát preto zabezpečuje ochranu normotvorbou a? dozorom orgánov verejnej správy a?daná požiadavka má oporu nielen v?ústavne najvyšších normách, ale aj v?medzinárodných zmluvách a?komunitárnom práve. V dôsledku toho Slovenská republika prevzala záväzky umožňujúce verejnosti participovať na rozhodovacích procesoch v?environmentálnej oblasti, najmä prostredníctvom Aarhuského dohovoru, ako aj transpozíciou smernice 96/61/ES (v? znení smernice 2003/35/ES) do zákona o?integrovanej prevencii a?kontrole znečisťovania a?zákona č.?24/2006?Z.?z. o?posudzovaní vplyvov na životné prostredie, čím sa jednoznačne potvrdzuje individuálna povaha tohto základného práva a?nevyhnutnosť zapojenia každého člena verejnosti do jeho ochrany.

21. Sťažovateľ poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.?zn.?5Sžp/21/2012, kde konštatoval, že určenie účastníkov podľa §?59 ods.?1 stavebného zákona nevylučuje použitie všeobecnej definície účastníkov podľa §?14 ods.?1 správneho poriadku; pri určovaní okruhu účastníkov preto nemožno zostať len pri osobitnom zákone, ale treba zahrnúť aj osoby, ktorých práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté, čo súd demonštroval priznaním postavenia účastníka organizácii Greenpeace Slovensko v konaní o zmene stavby Atómovej elektrárne Mochovce.

22. Podľa sťažovateľa treba tretiu definíciu účastníka správneho konania podľa § 14 ods. 1 správneho poriadku v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2013, sp. zn. vykladať dostatočne široko, aby žiadna fyzická osoba, ktorá sa ako člen dotknutej verejnosti prihlási do správneho konania týkajúceho sa životného prostredia, vrátane výrubového konania, nemusela preukazovať, ako konkrétne mohlo byť jej právo na priaznivé životné prostredie výrubovým rozhodnutím priamo dotknuté. Tento priamy vplyv sa práve v súlade s cieľom uvedeným v čl. 9.3 Aarhuského dohovoru predpokladá a táto podmienka sa tak musí považovať za splnenú.

IV. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

23. Prejednávaná vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky - ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie (ďalej aj „kasačný súd“). Kasačný súd preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (, , ), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (, ) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná ( a ) vo veci v zmysle nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu

dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je nedôvodná. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s .

24. Kasačný súd úvodom konštatuje, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti na strane č. 3 v bodoch (i), (iv), (v), (x) a (xi) len všeobecne namieta nesprávnu interpretáciu Aarhuského dohovoru, a ods. 6, a SR, a Listiny základných práv a slobôd, ako aj v . V bode?(xi) pritom tvrdí, že správny súd citované ustanovenia vyložil ústavne nekonformne, čím mal porušiť jeho právo na spravodlivý súdny proces podľa čl.?46 ods.?1 .

25. Sťažovateľ však neuvádza, v čom konkrétne má spočívať tvrdená nesprávnosť výkladu, aké skutkové okolnosti alebo právne argumenty zo žaloby mali byť posúdené v rozpore s citovanými ustanoveniami, ani ktorých pasáží napadnutého rozsudku sa jeho námietka týka. Samotné tvrdenie o údajnej nesprávnej interpretácii právneho predpisu, bez identifikácie konkrétnych skutkových a právnych východísk, nezakladá kasačnému súdu povinnosť takúto neurčitú námietku preskúmať. Kasačný súd by v opačnom prípade suploval procesnú povinnosť sťažovateľa formulovať jasné a určité kasačné dôvody.

26. V rozsahu námietok uvedených v bodoch (ii), (iii) a (vi) kasačnej sťažnosti na strane 3 kasačný súd konštatuje, že tvrdenie o neaplikovaní definície životného prostredia podľa Aarhuského dohovoru na §?82 v?spojení s?§?14 ods.?1 a?2 správneho poriadku je nedôvodné, keďže dotknutá definícia má široký a opisný charakter a správny súd pritom logicky vysvetlil, že subsidiárne ustanovenia správneho poriadku o účastníkoch sa na osobitné konanie podľa citovaného neuplatňujú (body 44, 49, 50, 56 napadnutého rozsudku). Rovnako je neopodstatnená námietka o opomenutí definície „verejnosti“ a?„zainteresovanej verejnosti“ z?čl.? 2 ods.?4 a?5 Aarhuského dohovoru, keďže správny súd na ne výslovne odkázal v?bode?43 a 44 napadnutého rozsudku a vysvetlil ich aplikáciu v súdnej praxi. Napokon, bod o neaplikovaní čl.?13 ods.? 4 a?čl.?4 ods.?4 Listiny základných práv a?slobôd, je právne irelevantný, keďže tieto ustanovenia upravujú iba materiálne limity obmedzenia základných práv, ktoré v?rámci konania o?ochrane prírody a?krajiny neboli dotknuté, a?sťažovateľ navyše nijako nepreukázal, že by sa do jeho základných práv zasiahlo spôsobom, ktorý by aplikáciu citovaných článkov vôbec vyvolával.

27. Pokiaľ ide o námietky v bodoch (vii) a (viii), kasačný súd poukazuje na to, že definícia životného prostredia v?§?2 zákona o?životnom prostredí predstavuje len všeobecný deskriptívny rámec a?jej aplikácia by v?príslušnom konaní nemala žiadny dopad, keďže rozsah subjektov oprávnených na ochranu prírody a?krajiny vyčerpávajúcim spôsobom upravuje lex specialis - ; obdobne aj §?15 zákona o?životnom prostredí deklaruje možnosť domáhania sa svojich práv na príslušnom orgáne, čo?nemôže rozširovať okruh účastníkov nad rámec osobitnej úpravy. K? námietke uvedenej v?bode?(ix) kasačný súd konštatuje, že otázkou subsidiárnej aplikácie §?14 ods.? 1 a?2 správneho poriadku sa správny súd detailne zaoberal (ako už vyššie uviedol) a kasačný súd sa s názorom správneho súdu stotožňuje.

28. Sťažovateľ ďalej formuloval výhrady prevažne v rovine kritiky „filozofického“ prístupu správneho súdu, pričom však ostáva iba pri abstraktných tvrdeniach a nevysvetľuje, aké konkrétne právne dôsledky by mal takýto prístup vyvolať. Táto stať neprekračuje hranice prípustnej úvahy, pričom rozsudok je podložený precíznym odôvodnením, odkazmi na príslušné ustanovenia zákona a ustálenú judikatúru. Skutočnosť, že správny súd popri právnej analýze artikuluje i širšie reflexie, sama osebe nezakladá svojvôľu rozhodovania; rozhodujúce je, že jadrom verdiktu ostáva právne racionálna argumentácia, ku ktorej sťažovateľ vecné protiargumenty nepredložil.

29. K ďalšej argumentácii sťažovateľa kasačný súd uvádza, že správny súd nepoprel, že právo na priaznivé životné prostredie patrí každému jednotlivcovi, iba konštatoval, že jeho procesné uplatnenie v špecifickom konaní podľa §?82 podlieha osobitným, zákonom stanoveným kritériám účastníctva. Ústavné ani medzinárodné pramene neustanovujú, že každý jednotlivec musí byť za každých okolností účastníkom každého environmentálneho konania; naopak pripúšťajú, aby zákon určil primeraný mechanizmus uplatnenia tohto práva. Ani §?15 či §?2 zákona o životnom prostredí neposkytujú automatické účastnícke postavenie, lebo ide o ustanovenia rámcové, ktoré sa materializujú len prostredníctvom osobitných procesných predpisov. Interpretácia správneho súdu tak nie je v rozpore s účelom Aarhuského dohovoru.

30. Zo sťažovateľom citovaných nálezov ústavného súdu nemožno odvodiť všeobecné pravidlo, že samotný možný zásah do individuálneho práva na priaznivé životné prostredie automaticky zakladá účastnícke postavenie v akomkoľvek správnom konaní. V náleze II.?ÚS?197/2010 išlo o konanie stavebného úradu o?umiestnení polyfunkčnej stavby, pričom rozhodnutie o umiestnení stavby bolo vydané predtým, ako mu bolo doručené právoplatné rozhodnutie orgánu ochrany prírody o výrube drevín. Okrem toho sa účastníctvo odvodzovalo od . Teda išlo o?odlišný právny režim, v?ktorom sa neposudzovala procesná legitimácia podľa §?82 zákona o? ochrane prírody a?krajiny. Rovnako nález I.?ÚS?223/09 sa týkal otázky, či nesprístupnenie územného rozhodnutia ako povinnej prílohy žiadosti o?integrované povolenie verejnosti v zákonnej lehote spôsobilo neúplnosť žiadosti a nie procesnej otázky účastníctva podľa §?82 .

31. Poukaz Najvyššieho súdu SR v rozsudku sp.?zn.?5Sžp/21/2012 na „širšie chápanie pojmu účastník“ vychádzal z povoľovacieho konania o zmene stavby pred dokončením; súd preto siahol po §?14 ods.?1 správneho poriadku. V konaní pred kasačným súdom však nejde o takýto druh konania, a preto lex specialis nahrádza všeobecnú úpravu §?14 správneho poriadku. Okrem toho bol tento rozsudok vydaný v procesnom prostredí , ktorý neobsahoval osobitné ustanovenia o správnej žalobe zainteresovanej verejnosti ( ), a v tom období neboli plne implementované ustanovenia Aarhuského dohovoru a príslušných európskych smerníc.

32. Ďalej, Aarhuského dohovoru, ktorého aplikácie sa domáhal sťažovateľ, neustanovuje ako mininálny štandard práve prístup do administratívneho konania, ale prístup k súdu, čo pred prijatím vyvolávalo potrebu širšieho výkladu ustanovení o účastníctve v administratívnom konaní. Obdobne už argumentoval kasačný súd napr. v rozsudku sp. zn. z 31. marca 2025.

33. Kasačný súd ďalej uvádza, že nemožno mechanicky preniesť závery judikatúry ku stavebnému konaniu na výrubové konanie podľa §?47 ods.?3 zákona č.?543/2002?Z.?z., pretože ide o samostatné, predbežné a osobitne upravené povoľovacie konanie, ktorého účastníkov zákonodarca výslovne a taxatívne určil v §?82 tohto zákona. Lex specialis tak vylučuje subsidiárnu aplikáciu všeobecnej definície účastníka podľa §?14 ods.?1 správneho poriadku; nejde o medzeru, ale o vedomé legislatívne rozhodnutie obmedziť okruh subjektov na zainteresovanú verejnosť reprezentovanú environmentálnymi organizáciami. Výrubové konanie navyše časovo predchádza stavebnému konaniu a nemá identický predmet - posudzuje sa len súlad zásahu do drevín s ochranou prírody, nie komplexný vplyv stavby na životné prostredie. Rozširovanie účastníctva analogickým výkladom by preto bolo contra legem a poprelo by systematiku právnej úpravy, ktorou zákonodarca vyvážil právo verejnosti na participáciu s efektivitou správneho rozhodovania.

34. Kasačný súd konštatuje, že kasačná sťažnosť obsahuje ďalšie obsahovo rovnaké tvrdenia, a preto nepovažuje za účelné reagovať na každé z?nich osobitne, keďže by tým len znovu formuloval už vyslovené právne závery k rovnakej námietke uvedenej v?odlišnom slovnom znení.

35. K námietke výkladu právnej normy kasačný súd uvádza, že musí vždy vychádzať zo všetkých uznávaných interpretačných metód, avšak ich použitie nemá viesť k popretiu explicitnej vôle zákonodarcu. §?82 zákona o?ochrane prírody a?krajiny je lex specialis, ktorý presne vymedzuje okruh subjektov oprávnených vystupovať vo výrubovom konaní; ide o?normu procesnoprávnu, ktorej účelom je zabezpečiť, aby participácia verejnosti bola efektívna, ale zároveň procesne zvládnuteľná. Teleologický či iný výklad nemôže tieto výslovné limity ignorovať a?rozširovať ich analogickou aplikáciou §?14 ods.? 1 správneho poriadku. Fyzickým osobám nie je právo na priaznivé životné prostredie odňaté; stanovuje sa však procesný rámec, prostredníctvom ktorého môžu svoje argumenty v administratívnom konaní efektívne uplatňovať environmentálne organizácie. Tvrdenie, že takáto koncepcia „odoberá“ základné práva na ochranu životného prostredia, neobstojí. SR ani Aarhuský dohovor nezaručuje každému jednotlivcovi bezpodmienečné účastníctvo v?každom environmentálnom konaní. Napokon, v konaní nejde o tvrdené porušenie samotného práva na priaznivé životné prostredie, ale spor sa viedol o účastníctvo v administratívnom konaní.

36. Na základe uvedených zistení kasačný súd nepovažoval sťažnostné body kasačnej sťažnosti za opodstatnené, a preto podľa kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

37. O náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu podľa v spojení s nepriznal a žalovanému ich náhrada nevyplýva zo zákona.

38. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.