Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžp/10/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu

senátu JUDr. Ing. Miroslava Gavalca a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny

Berthotyovej, PhD., v právnej veci žalobcu: O., IČO: X., so sídlom B., zast.: Mgr. K.,

advokátkou so sídlom R., proti žalovanému: Krajský stavebný úrad, so sídlom Lamačská

cesta č. 8, 45 14 Bratislava, za účasti: Z. s.r.o., so sídlom S., zast.: JUDr. P., advokátom so

sídlom G., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, na odvolanie žalobcu

proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 06. novembra 2008 č. k. -118,

takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 06. novembra 2008 č. k. -118 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného

č. A/2006/1821-HRC zo dňa 06.11.2006 ako aj rozhodnutie Mestskej časti Bratislava – Staré

Mesto č. SU-2005,2006/33482/50197/UR-Ga zo dňa 02.08.2006 r u š í a vec v r a c i a

žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný do 30 dní od doručenia rozsudku zaplatiť žalobcovi na účet jeho

právnej zástupkyne náhradu trov konania vo výške 456,28 €.

O d ô v o d n e n i e :

Rozhodnutím č. A/2006/1821-HRC zo dňa 06.11.2006 (č. l. 59) žalovaný ako odvolací

správny orgán podľa o správnom konaní (správny

poriadok) odvolanie žalobcu postupom podľa § 59 ods. 1 a 2 Správneho poriadku zamietol

a odvolaním napadnuté rozhodnutie o umiestnení stavby č. 0968 - polyfunkčného objektu „A.

P. – B., L. ulica“ vydaného Mestskou časťou Bratislava – Staré Mesto dňa 02.08.2006 pod č.

j. SU-2005,2006/33482/50197/UR-Ga potvrdil.

Žalovaný svoje potvrdzujúce rozhodnutie odôvodnil najmä tým, že stavebný úrad

v svojom rozhodnutí vo výroku na strane 8 bod 19. určil k stavebnému konaniu predložiť

právoplatné rozhodnutie na výrub drevín v súlade s predmetom návrhu. K spornej otázke

týkajúcej sa vyvesenia vyhlášky žalovaný uvádza, že stavebný úrad postupoval správne,

nakoľko rozhodnutie oznamoval formou verejnej vyhlášky v zmysle ust. § 36 odsek 4 zákona

č. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (Stavebný zákon) a nedoručoval

v zmysle ust. § 26 Správneho poriadku.

V zmysle v čase rozhodovania platných predpisov (najmä § 37 ods. 1) a dokumentov,

tzn. aj Aktualizácie územného plánu Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy rok

1993, žalovaný zdôraznil v odôvodnení, že dotknuté územie je určené na občiansku

vybavenosť spojenú aj s bývaním, čo bolo viackrát potvrdené obstarávateľom územného

plánu hlavného mesta SR Bratislavy, zo zákona. Podľa žalovaného Hlavné mesto Slovenskej

republiky Bratislava ako príslušná obec vydala záväzné stanovisko k investičnej činnosti

pod č. j. MAG–2004/4538/6775 zo dňa 24.03.2004, MAG-2005/6597/10192 z 22.02.2005

a č. MAG-2005/38801/75761 z 20.12.2005, v ktorom vyslovil súhlas s touto stavbou

s podmienkami, ktoré sú zapracované do rozhodnutia o umiestnení stavby a ich splnenie musí

stavebný úrad odkontrolovať pred vydaním stavebného povolenia.

Záverom odvolací orgán konštatoval, že v konaní a rozhodovaní Mestskej časti

Bratislava – Staré Mesto, stavebného úradu, nebolo zistené také porušenie hmotno-právnych

a procesnoprávnych predpisov, ktoré by odôvodňovalo zrušenie, resp. zmenu odvolaním

napadnutého rozhodnutia.

Uvedené rozhodnutie žalovaného žalobca napadol na Krajskom súde v Bratislave

žalobou zo 06. februára 2007.

Počas konania Krajský súd v Bratislave ako súd prvého stupňa uznesením

č. k. -104 zo dňa 25.9.2008 pripustil, aby do konania vstúpila obchodná

spoločnosť Z. s.r.o., S., ako vedľajší účastník na strane žalovaného správneho orgánu.

Krajský súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 244 a nasl.

preskúmal v zmysle napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu

dôvodov uvedených v žalobe ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru,

že žaloba nie je dôvodná.

Predovšetkým krajský súd s prihliadnutím na ust. § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 2 a § 103

ods. 6 konštatoval v svojom rozsudku, že námietka žalobcu o tom,

že stavebný úrad vydal rozhodnutie o umiestnení stavby bez existencie právoplatného

podkladového rozhodnutia, ktorým malo byť podľa názoru žalobcu rozhodnutie o výrube

drevín, nie je dôvodná, nakoľko z ustanovenia ani z ustanovení

stavebného zákona nevyplýva, že vydanie územného rozhodnutia je podmienené vydaním

súhlasu na výrub drevín. Naopak sa krajský súd stotožnil s právnym záverom žalovaného,

že takéto rozhodnutie musí byť vždy predložené najneskôr v stavebnom konaní.

Proti citovanému rozsudku krajského súdu podal včas žalobca prostredníctvom

právneho zástupcu odvolanie z 23. januára 2009 (č. l. 124) z dôvodu, že rozsudok krajského

súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

S odkazom na ust. § 103 ods. 6 v spoj. s § 9 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2

žalobca dospel k záveru, že územné rozhodnutie (konkrétne rozhodnutie

o umiestnení stavby), v ktorom sa uvádza, že určitá plocha bude zastavaná stavbou,

v dôsledku čoho budú musieť byť logicky zlikvidované aj tam rastúce stromy a kríky, je

nepochybne rozhodnutím vo veci, ktorou môžu byť dotknuté záujmy ochrany prírody

a krajiny. Ďalej podľa žalobcu z hľadiska zákona nie je dôležitý argument žalovaného, že toto

rozhodnutie ešte nezakladá právo na uskutočnenie stavby.

Žalobca tiež poukázal na to, že pri vydávaní rozhodnutia o umiestnení stavby na mieste,

kde sa nachádzajú dreviny, sa musí najskôr rozhodnúť o výrube tam stojacich drevín.

V opačnom prípade by išlo iba o čisto formalistické rozhodovanie orgánu ochrany prírody,

lebo jeho rozhodovacia nezávislosť by bola obmedzená už existujúcim územným

rozhodnutím.

Ďalej žalobca zdôraznil, že ust. § 39b ods. 3 písm. b v spoj. s odsekom 5 Stavebného

zákona neumožňuje, aby rozhodovanie o výrube drevín bolo vydané až po vydaní územného

rozhodnutia. Navyše, ak by bol výklad žalovaného akceptovateľný, potom by nevyhnutne

musel viesť k absurdným dôsledkom, tzn. že by nebolo potrebné doložiť ani iné súhlasy, lebo

tieto súhlasy podľa argumentácie žalovaného, ktorú si osvojil aj krajský súd, by sa mali

predkladať až pri žiadosti o stavebné povolenie.

V ďalšom svojom argumente žalobca s poukazom na nálezy Ústavného súdu Slovenskej

republiky ( a ) sa dovolával povinnosti krajského súdu konzistentne

odôvodniť svoje rozhodnutie. Toto podľa neho krajský súd nesplnil a naopak neobjasnil,

prečo, ak je podľa jeho mienky potrebné doručiť vyjadrenie, potom neobjasnil, prečo nie je

potrebné doručiť aj súhlas orgánu ochrany prírody.

Taktiež žalobca poukázal na to, že krajský súd bez akéhokoľvek odôvodnenia

konštatoval, že námietka žalobcu nie je dôvodná.

Záverom žalobca navrhol zmenu rozsudku krajského súdu tak, že rozhodnutie

žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového stavebného úradu zruší.

Hoci krajský súd vyzval tak žalovaného (č. l. 132) ako aj právneho zástupcu spoločnosti

Z. s.r.o. na vyjadrenie v lehote 10 dní, žiadny z nich sa k odvolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10

ods. 2 ) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní

podľa v spoj. s (ďalej

v texte rozsudku len „“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou

v zákonnej lehote ( ) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa

ustanovenia v spoj. s ust. odvolanie prípustné, nariadil vo veci

pojednávanie ( ) a po jeho verejnom vykonaní dospel k záveru,

že odvolanie je dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo

z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ), a preto podľa

v spoj. s záver napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak,

že napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane prvostupňového rozhodnutia zrušil a vec vrátil

žalovanému na ďalšie konanie.

Pri svojom rozhodovaní Najvyšší súd vychádzal z toho faktu, že účastníci v svojich

protikladných argumentoch vychádzali, resp. poukazovali na ust. § 103 ods. 6 v spoj. s § 9

ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2

Podľa orgán štátnej správy, ktorý vedie konanie

o veci, ktorou môžu byť dotknuté záujmy ochrany prírody a krajiny, môže o veci rozhodnúť

najskôr po tom, ako mu bolo doručené rozhodnutie orgánu ochrany prírody o vydaní alebo

nevydaní súhlasu alebo povolení alebo nepovolení výnimky zo zákazu alebo vyjadrenie,

ak sa podľa tohto zákona vyžadujú.

Podľa a orgán ochrany prírody je dotknutým

orgánom v konaniach podľa osobitných predpisov vo veciach ochrany prírody a krajiny,

najmä ak ide o schválenie alebo zmenu územnoplánovacej dokumentácie alebo vydanie

územného rozhodnutia.

Podľa orgán ochrany prírody ako dotknutý orgán

uplatňuje záujmy ochrany prírody a krajiny najmä formou vyjadrenia alebo iného stanoviska

k činnosti podľa osobitného predpisu.

Na základe uvedených ustanovení krajský súd spolu so žalovaným dospel k záveru,

že vydanie územného rozhodnutia nie je v prejednávanej veci podmienené vydaním súhlasu

na výrub drevín. Žalobca v odvolaní namietal, že toto odôvodnenie krajského súdu jednak

je logicky nekonzistentné (str. 6 odvolania), a takýto stav nie je v súlade s judikatúrou

Ústavného súdu Slovenskej republiky (konkrétne v odvolaní poukazoval na nález I.

ÚS 243/07 a ) a jednak krajský súd podľa žalobcu vágnym spôsobom

konštatoval bez akýchkoľvek relevantných argumentov, úvah alebo právneho odôvodnenia,

že jeho námietka týkajúca sa nutnosti vydať súhlas orgánu ochrany prírody pred územným

rozhodnutím nie je dôvodná.

Podľa v spoj. s v odôvodnení rozsudku správny súd

uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný,

stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,

z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie

rozsudku bolo presvedčivé.

V správnom súdnictve súd podrobuje prieskum zákonnosti napadnutého rozhodnutia

správneho orgánu vo všetkých jeho častiach, tzn. nielen zákonnosť výrokovej časti

rozhodnutia ale aj dôvodov, na základe právne posúdil vec. Ak sa s dôvodmi uvedenými

v odôvodnení rozhodnutia stotožní a žalobu zamietne, potom tieto dôvody správneho orgánu

pre správny súd vytvárajú minimálny právny základ na presvedčivé odôvodnenie,

a s ich využitím jasne a zrozumiteľne správny súd opíše a presvedčivo objasní, v čom

sú závery napadnutého rozhodnutia správne a v čom protikladné argumenty protistrany boli

mylné.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd na str. 4

odôvodnenia najskôr zrekapituloval závery žalovaného, potom citoval texty ust. § 9 , § 43

a a na záver vyslovil bez bližšieho logického odôvodnenia

záver, že námietka žalobcu je nedôvodná. Takýto prístup krajského súdu nie je v súlade

s príkazom na presvedčivé odôvodnenie obsiahnutým v cit. ust. , nakoľko

neponúka žiadne argumenty účastníkom, aby zistili dôvody, prečo ich argumenty, ktoré

vytvárajú výkladový rámec pre aplikáciu sporných ust. § 9 , § 43 a § 103 ods. 6

neboli presvedčivé a správne. Na základe uvedeného sa Najvyšší súd

stotožnil s námietkou žalobcu, že odôvodnenie krajského súdu je zaťažené nedostatkom

dôvodov, prečo námietka žalobcu nie je dôvodná a musel rozsudok krajského súdu zmeniť.

Podľa v spoj. s posledná veta odvolací súd rozhodnutie súdu

prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho

zrušenie (§ 221 ods. 1).

Na základe uvedeného ustanovenia je povinnosťou odvolacieho správneho súdu

po rozhodnutí o zmene rozsudku krajského súdu vykonať prieskum zákonnosti napadnutého

rozhodnutia správneho orgánu v medziach odvolacích dôvodov.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného k námietke žalobcu o nutnosti

vydania súhlasu pred vydaním územného rozhodnutia vyplýva, že nakoľko územné

rozhodnutie ešte nezakladá právo na uskutočnenie stavby, prípadne iné využitie územia, jeho

vydanie nemusí byť vždy podmienené predložením rozhodnutia o vydaní súhlasu na výrub

drevín a [prvostupňový] stavebný úrad v svojom rozhodnutí vo výroku na str. 8 bod 19. určil

k stavebnému konaniu predložiť právoplatné rozhodnutie na výrub drevín v súlade

s predmetom návrhu. Takáto formulácia je však založená na nesprávnom právnom výklade

príslušných právnych noriem spôsobom, ktorý nevyhovuje príkazu legality adresovanému

prostredníctvom § 3 ods. 1 Správneho poriadku správnym orgánom.

Podľa o správnom konaní (Správny poriadok) správne

orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné

chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb

a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

Podľa súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu

a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému

správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo

z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Na základe súdnej judikatúry ustálenej v správnom súdnictve nezákonné rozhodnutie

správneho orgánu je rozhodnutie, ktoré vychádza zo správnych skutkových zistení, avšak tieto

zistenia boli priradené (subsumované) k

- nesprávnemu právnemu predpisu,

- správnemu právnemu predpisu avšak nesprávnemu ustanoveniu,

- správnemu ustanovenie s následným vadným výkladom pri jeho aplikácii.

V danom prípade odvolací súd konštatoval, že pri aplikácii ust. § 9 ods. 1 a 2 a § 103

ods. 6 došlo k ich nesprávnemu právnemu výkladu.

Na základe uvedeného Najvyšší súd konštatuje, že právny záver prezentovaný

žalovaným nemá oporu v hore uvedených ustanoveniach na základe týchto argumentov.

Nielen stavebné konanie samotné ale aj územné konanie predstavuje konanie o veci,

ktorou môžu byť dotknuté záujmy ochrany prírody a krajiny, a nie je možné vylúčiť,

že aj výrazným spôsobom. Otázku, či záujmy ochrany prírody a krajiny sú v konkrétnej veci

skutočne dotknuté, a to aj vzťahom do budúcnosti, a pokiaľ áno, potom v akom rozsahu

a s akými následkami, o tom má právomoc rozhodnúť orgán ochrany prírody a krajiny

vo forme vyjadrenia alebo iného stanoviska. Stavebný úrad nesmie nechať nepovšimnuté

záujmy ochrany prírody a krajiny ( ) a vyjadrenie alebo iné

stanovisko musí vyhodnotiť ako nevyhnutný podklad pre rozhodnutie. Tento záver má

aj podklad v ust. § 39b ods. 3 písm. b) a ods. 5 Stavebného zákona

Podľa § 39b ods. 3 písm. b) Stavebného zákona rozhodnutie o využívaní územia

sa vyžaduje na zriadenie alebo zrušenie verejných sadov, parkov, okrasných záhrad a inej

zelene, ak sú spojené s terénnymi prácami, s odstraňovaním zelene, s vybavením chodníkmi

a inými spevnenými plochami, s umiestnením drobnej záhradnej architektúry a technickým

prevádzkovým zariadením na osvetlenie a údržbu zelene.

Podľa § 39b ods. 5 Stavebného zákona rozhodnutie o využívaní územia sa zlúči

s rozhodnutím o umiestnení stavby, ak sa má na pozemku, ktorého sa rozhodnutie týka,

uskutočniť aj stavba.

S prihliadnutím na a

Zb. o životnom prostredí pre Najvyšší súd vyplýva záver, že verejný záujem na ochrane

životného prostredia ako základného predpokladu existencie ľudskej bytosti je mimoriadny

a preto právny poriadok Slovenskej republiky jej venuje zvýšenú pozornosť a na základe

uvedeného je prípustné výkon niektorých práv jednotlivca obmedziť. Najmä toto je

markantné v prípade stretu verejného záujmu na ochrane životného prostredia a súkromných

práv, ktorým je napríklad vlastnícke právo, ktorých obsah (pre vlastníctvo je to čl. 20)

a zvýšená ochrana v správnom súdnictve (čl. 46 ods. 2 veta druhá) sú zakotvené priamo

v . Pritom k obsahu vlastníckeho práva k pozemkom jednoznačne

prislúcha právo na realizáciu stavby.

Potom je celkom prirodzené, že zákonodarca prostredníctvom ust. § 4 ods. 1

zakotvil všeobecnú prevenčnú povinnosť nielen štátu ale aj

jednotlivcov, aby vzhľadom na zachovanie zdravého životného prostredia prispôsobili

vykonávanie svojich činností tak, aby nedošlo k poškodeniu životného prostredia alebo jeho,

pre existenciu jednotlivca nenahraditeľných zložiek, a ďalej v špeciálnych ustanoveniach,

ktorým je napríklad a ako aj ust. Stavebného zákona,

túto prevenčnú povinnosť bližšie rozviedol pre podmienky výkonu vlastníckeho práva

v územnom plánovaní.

Podľa každý je pri vykonávaní činnosti, ktorou môže

ohroziť, poškodiť alebo zničiť rastliny alebo živočíchy, alebo ich biotopy, povinný postupovať

tak, aby nedochádzalo k ich zbytočnému úhynu alebo k poškodzovaniu a ničeniu.

Najvyšší súd zdôrazňuje, že pri svojom posudzovaní závažnosti zisteného skutkového

stavu vychádzal z predmetu , ktorý je vo forme verejného záujmu

na sektorovej ochrane životného prostredia vyjadrený v jeho ust. § 1 ods. 1 nasledovne - tento

zákon upravuje pôsobnosť orgánov štátnej správy a obcí, ako aj práva a povinnosti

právnických osôb a fyzických osôb pri ochrane prírody a krajiny s cieľom prispieť

k zachovaniu rozmanitosti podmienok a foriem života na Zemi, utvárať podmienky na trvalé

udržiavanie, obnovovanie a racionálne využívanie prírodných zdrojov, záchranu prírodného

dedičstva, charakteristického vzhľadu krajiny a na dosiahnutie a udržanie ekologickej

stability.

Potom Najvyšší súd nemôže akceptovať právnu situáciu, kedy s vedomím,

že na dotknutom území, kde sa v čase rozhodovania nachádzajú rastúce stromy a kríky,

stavebný úrad rozhodne o umiestnení stavby, tzn. že za tejto situácie nie je možné vylúčiť

budúci stav, kedy určitá plocha bude zastavaná stavbou, v dôsledku čoho budú musieť byť

logicky zlikvidované, resp. odstránené všetky prekážky dotknuté vrátane tam existujúcich

porastov (a to aj v budúcnosti) touto stavbou. Z tohto dôvodu je potom irelevantné tvrdenie,

že toto rozhodnutie ešte nezakladá právo na uskutočnenie stavby.

Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku

krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší

súd konštatuje, že odvolanie bolo oprávnené.

Na základe osvojenia si skutočností zistených krajským súdom, jeho ako aj hore

doplnených svojich právnych záverov, a tiež vyhodnotenia odvolacích dôvodov žalobcu

Najvyšší súd rozhodol s využitím ust. tak, ako je uvedené vo výroku jeho

rozsudku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky neuviedol vo výroku zrušujúceho rozsudku zákonné

ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené (§ 250j ods. 4 prvá

veta ), nakoľko dôvodom podania tejto informácie súdom je v zmysle veta

druhá poskytnúť podklady pre posúdenie prípustnosti možného odvolania proti

rozsudku súdu. Nakoľko proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu vydaným v správnom

súdnictve sú nielen generálne ( c ods. 1 ) ale aj špeciálne ( )

prípustné opravné prostriedky, potom nie je možné ust. na výroky

rozhodnutí Najvyššieho súdu aplikovať.

O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd postupom

podľa v spojitosti s , podľa ktorého iba úspešný žalobca má

právo na úplnú náhradu trov tohto konania. Žalobca listom zo dňa 13.01.2009 predložil

prehľad svojich úkonov právnej pomoci spolu s ich vyčíslením.

Výška priznaných náhrad trov konania sa skladá:

1. Z náhrady trov právneho zastúpenia, ktoré právna zástupkyňa žalobcu listom z 13. januára

2009 v zmysle vyhl. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

vyčíslil a Najvyšší súd uznal :

1.1. Trovy právneho zastúpenia na krajskom súde

1.1.1. prevzatie a príprava zastúp. (07) - 1 úkon práv. pomoci 45,47 €

1.1.1.1. prislúchajúca náhrada rež. paušálu 5,92 €

1.1.2. podanie žaloby (07) - 1 úkon práv. pomoci 45,47 €

1.1.2.1. prislúchajúca náhrada rež. paušálu 5,92 €

1.1.3. účasť na pojednávaní (08) - 1 úkon práv. pomoci 48,62 €

1.1.3.1. prislúchajúca náhrada rež. paušálu 6,30 €

1.2. Trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde

1.2.1. prevzatie zastúpenia (09) ......... 1 úkon práv. pomoci 53,49 €

1.2.1.1. prislúchajúca náhrada rež. paušálu 6,95 €

1.2.2. podanie odvolania (09) ......... 1 úkon práv. pomoci 53,49 €

1.2.2.1. prislúchajúca náhrada rež. paušálu 6,95 €

1.2.3. pojednávanie (10) ....... 1 úkon práv. pomoci 120,23 €

1.2.3.1. prislúchajúca náhrada rež. paušálu 7,21 €

2. z náhrady preukázaného cestovného ........ 2010 v sume 14,20 €

3. z náhrady straty času ...... 2010 - 3 x ½ hod. 36,06 €

tzn. v celkovej sume : 456,28 €

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 250ja

ods. 6 ).

V Bratislave 12. januára 2010

Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová