Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 482/2014

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Tiborom Bašistom, Advokátska

kancelária, Štefánikova 8, Poprad, pre namietané porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a , ako aj a ods. 4 a 5 a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre

č. k. 98 z 24. apríla 2014 a takto

rozhodol:

1. Krajský súd v Nitre uznesením sp. zn. z 24. apríla 2014 p o r u š i l

právo na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 Slovenskej

republiky, ako aj jeho právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 98 z 24. apríla 2014

z r u š u j e .

3. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia advokátom

v sume 426,12 € (slovom štyristodvadsaťšesť eur a dvanásť centov), ktorú j e Krajský súd

v Nitre p o v i n n ý zaplatiť na účet advokáta JUDr. Tibora Bašistu, Advokátska kancelária,

Štefánikova 8, Poprad, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

18 z 30. júla 2014 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46

(ďalej len „“), ako aj a ods. 4 a 5

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 98

z 24. apríla 2014.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže právny zástupca sťažovateľa podaním

z 12. decembra 2014 a krajský súd vo vyjadrení zo 4. novembra 2014 vyslovili súhlas, aby

sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal preto z listinných dôkazov

a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 9. apríla 2014 bol sťažovateľ prepustený na slobodu, pričom podľa

bol prijatý jeho písomný sľub a jeho väzba bola

nahradená prijatím písomného sľubu a dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Na základe sťažnosti prokurátora uznesením krajského súdu sp. zn.

z 26. apríla 2014 bolo uznesenie okresného súdu zrušené, žiadosť sťažovateľa o prepustenie

z väzby bola zamietnutá a jeho väzba nebola nahradená prijatím písomného sľubu

a dohľadom probačného a mediačného úradníka. Zároveň bola predĺžená lehota trvania jeho

väzby do 10. októbra 2014. Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 9. mája

2014.

2

Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, a to

najmä tým, že krajský súd rozhodol bez toho, aby odôvodnenie sťažnosti podanej

prokurátorom pred rozhodnutím doručil jemu, resp. jeho obhajcovi. Sťažovateľovi bola tým

odňatá možnosť oboznámiť sa s dôvodmi podanej sťažnosti a nemal ani možnosť predložiť

argumenty či stanoviská k tvrdeniam druhej strany, čím bolo porušené jeho právo

na spravodlivé súdne konanie a nebola dodržaná zásada kontradiktórnosti konania. V tejto

súvislosti poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. .

Sťažovateľ poukázal tiež na to, že tak zo spisového materiálu, ako aj z uznesenia

krajského súdu je zrejmé, že sťažnosť podaná prokurátorom bola písomne odôvodnená,

pričom písomné odôvodnenie sťažnosti nebolo doručené.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 17 ods. 2

a 5 , ako aj dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

s tým, aby bol rozsudok (správne má byť uznesenie, pozn.) krajského súdu

z 24. apríla 2014 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa tiež náhrady trov

konania a právneho zastúpenia.

Osobitným podaním z 23. júna 2014 doručeným ústavnému súdu 26. júna 2014

označeným ako „ústavná sťažnosť“ sťažovateľ namieta porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2

a 5 a , ako aj a ods. 5 a dohovoru v konaní

vedenom krajským súdom pod sp. zn. . Toto podanie bolo odovzdané na

poštovú prepravu 24. júna 2014.

Z podania vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn.

zo 6. decembra 2013 bola na návrh prokurátora predĺžená väzba sťažovateľa do 10. mája

2014, a to podľa . Uznesením krajského súdu sp. zn.

z 12. decembra 2013 bolo uznesenie okresného súdu zrušené a zároveň

podľa ustanovenia bola lehota väzby sťažovateľa predĺžená

do 10. mája 2014 s tým, že dôvody väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) a b)

naďalej trvajú. Uznesením okresného súdu sp. zn. z 9. apríla

2014 bol sťažovateľ prepustený z väzby, pričom zároveň bol prijatý jeho písomný sľub,

ktorým bola väzba nahradená. Väzba bola zároveň nahradená aj dohľadom probačného

a mediačného úradníka. Okrem toho sa nevyhovelo návrhu prokurátora na predĺženie väzby

do 10. decembra 2014. Uznesením krajského súdu sp. zn. z 24. apríla 2014

bolo uznesenie okresného súdu zrušené a žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby bola

zamietnutá, pričom nebol prijatý jeho písomný sľub a väzba nebola nahradená ani dohľadom

probačného a mediačného úradníka. Zároveň sa lehota väzby predĺžila do 10. októbra 2014

s tým, že dôvody väzby podľa ustanovenia a

naďalej trvajú.

Podľa názoru sťažovateľa neboli splnené všetky vecné podmienky na predĺženie

lehoty trvania jeho väzby.

Sťažovateľ poukazuje predovšetkým na to, že obsah uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 12. decembra 2013 nie je v zhode s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 24. apríla 2014, keďže podľa skoršieho uznesenia lehota trvania väzby do

10. mája 2014 musí byť dostačujúca na vykonanie potrebných vyšetrovacích úkonov.

Napriek tomuto jasnému stanovisku neskorším uznesením bola väzba predĺžená až do

10. októbra 2014, pričom sa neuviedli žiadne skutočnosti týkajúce sa potreby vykonania

nejakých konkrétnych vyšetrovacích úkonov. Pritom vyšetrovacie úkony, na potrebu

vykonania ktorých poukázal prokurátor v návrhu na predĺženie väzby, boli známe už pri

skoršom predĺžení väzby. Takýto postup je podľa sťažovateľa v rozpore s označenými

článkami a dohovoru.

Za ďalšie pochybenie považuje sťažovateľ to, že neskoršie uznesenie sa vôbec

nezaoberá otázkou, či došlo, alebo nedošlo k prehĺbeniu podozrenia voči jeho osobe, hoci

uvedená okolnosť je jednou z materiálnych podmienok väzby. Zdôrazňuje tiež, že ak ide

o potrebu vykonať v prevažnej miere výsluchy svedkov, potom by väzbu bolo možné

odôvodňovať hrozbou pôsobenia na svedkov, hoci sťažovateľ nebol vzatý do kolúznej väzby

[ ]. Neskorším uznesením krajského súdu bola

4

porušená aj zásada právnej istoty, a to vzhľadom na negovanie záverov vyplývajúcich z jeho

skoršieho uznesenia.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených

článkov a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

s tým, aby bolo uznesenie z 24. apríla 2014 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr 1281/14 zo 4. novembra 2014

doručeného ústavnému súdu 10. novembra 2014 vyplýva, že žiada, aby ústavný súd

sťažnosti nevyhovel. Senát krajského súdu v rámci rozhodovania o sťažnosti prokurátora

postupoval štandardným spôsobom v zmysle ustanovení VIII. hlavy .

Okresný súd rozhodoval o väzbe sťažovateľa 9. apríla 2014 v jeho prítomnosti a prokurátor

ihneď po vyhlásení uznesenia zahlásil sťažnosť v neprospech sťažovateľa. Písomné dôvody

sťažnosti boli okresnému súdu doručené faxom 11. apríla 2014 a poštou 14. apríla 2014.

Spis bol predložený krajskému súdu 15. apríla 2014 bez toho, že by dôvody sťažnosti boli

doručené aj sťažovateľovi. Krajský súd rozhodol o sťažnosti 24. apríla 2014. O väzbe

sťažovateľa sa rozhodovalo opakovane. Sťažovateľ teda poznal stanoviská prokurátora

k jeho žiadostiam o prepustenie z väzby, ako aj rozhodnutia súdov. Navyše bol prítomný pri

rozhodovaní okresného súdu 9. apríla 2014. V rámci vlastného výsluchu bol sťažovateľovi

podrobne oboznámený dovtedajší stav konania vrátane obsahu všetkých rozhodných spisov,

podaní a žiadostí sťažovateľa. Bolo mu tiež umožnené sa ku všetkému vyjadriť, a to aj

prostredníctvom obhajcu, a súčasne si vypočuť stanoviská prokurátora a reagovať na ne.

Po vyhlásení uznesenia bol sťažovateľ spolu s obhajcom poučený aj o tom, že spis bude

15. apríla 2014 predložený krajskému súdu. Vzal na vedomie aj poučenie pre prokurátora

týkajúce sa písomného zdôvodnenia sťažnosti. Znamená to, že sťažovateľovi bol dostatočne

známy ďalší procesný postup okresného súdu pri predkladaní sťažnosti nadriadenému súdu

na rozhodnutie, a to aj s prihliadnutím na zásadu urýchleného rozhodovania o väzbe.

Zo spisu nevyplýva, že by prejavoval záujem vyjadriť sa k písomným dôvodom sťažnosti,

a to či už sám, alebo prostredníctvom obhajcu, napr. pri výsluchu, žiadosti o nazretie do

spisu a pod. Na tieto okolnosti však teraz sťažovateľ nepoukazuje a konkrétne neuvádza,

v čom bola porušená zásada kontradiktórnosti. Písomné odôvodnenie sťažnosti prokurátora

z 11. apríla 2014 neobsahuje žiadnu takú argumentáciu, ktorá by bola pre sťažovateľa nová.

Prokurátor v podstate zotrval na argumentácii, ktorú použil aj predtým a s ktorou bol

sťažovateľ dostatočne oboznámený. Preto nedoručenie sťažnosti prokurátora sťažovateľovi

nemalo žiaden zásadný význam z hľadiska porušenia práv sťažovateľa, pretože tento bol

v dostatočnom rozsahu oboznámený so stanoviskom prokurátora. Sťažovateľ bol 17. júla

2014 z väzby prepustený.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 12. decembra 2014 doručenej ústavnému

súdu 29. decembra 2014, ktorou reaguje na vyjadrenie krajského súdu, vyplýva, že

so stanoviskom krajského súdu nesúhlasí a je toho názoru, že tvrdenia krajského súdu sú

nedôvodné, tendenčné a účelové. Trvá na tom, že krajský súd porušil označené práva

sťažovateľa najmä tým, že rozhodol bez toho, aby dôvody sťažnosti prokurátora doručil

sťažovateľovi, resp. jeho obhajcovi, čo viedlo k nedodržaniu zásady kontradiktórnosti

konania. Argumentácia krajského súdu, podľa ktorej sťažovateľovi bol známy postup pri

predkladaní sťažnosti nadriadenému súdu, pričom zo spisu nevyplýva jeho záujem vyjadriť

sa k dôvodom sťažnosti a dôvody sťažnosti neobsahujú žiadnu novú argumentáciu,

je bezpredmetná, lebo nemôže odôvodniť, ale ani ospravedlniť to, že sťažovateľovi dôvody

sťažnosti neboli doručené, hoci na to mal právo.

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 98 z 24. apríla 2014 vyplýva, že ním

bolo zrušené uznesenie okresného súdu sp. zn. z 9. apríla 2014, žiadosť

sťažovateľa o prepustenie z väzby bola zamietnutá, nebol prijatý písomný sľub sťažovateľa

na nahradenie väzby, väzba nebola nahradená dohľadom probačného a mediačného

úradníka a lehota trvania väzby bola predĺžená do 10. októbra 2014, pretože dôvody väzby

podľa a naďalej trvajú. Proti uzneseniu okresného

súdu ihneď po jeho vyhlásení podal sťažnosť prokurátor, ktorú dodatočne aj písomne

odôvodnil. Podľa názoru krajského súdu sťažovateľ vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby

6

neuviedol žiadne nové skutočnosti oproti predchádzajúcim žiadostiam a podaniam. K

dôvodu väzby podľa ustanovenia treba uviesť, že

sťažovateľ opustil územie štátu po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku za obdobnú trestnú

činnosť. Vysvetlenie dôvodu, pre ktorý odišiel do zahraničia, možno považovať za účelové

(zamestnanie v zahraničí), a to vzhľadom na zdravotný stav sťažovateľa neumožňujúci mu

vykonávať fyzickú prácu. V súvislosti s dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)

krajský súd už v predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, že

vzhľadom na rozsah trestnej činnosti a rozširovanie trestného stíhania o ďalšie čiastkové

skutky je daná dôvodná obava, že sťažovateľ by i naďalej pokračoval v páchaní trestnej

činnosti. Tomuto nasvedčuje aj jeho právoplatné odsúdenie z roku 2012 pre rovnakú trestnú

činnosť páchanú od decembra 1997 do decembra 1999 pozostávajúcu z 38 čiastkových

skutkov. Návrh prokurátora na predĺženie väzby do 10. decembra 2014 nebol dôvodný.

Doterajšie výsledky vyšetrovania svedčia o tom, že orgány činné v trestnom konaní

postupujú vo veci priebežne a bez prieťahov. Práve obťažnosť veci, ako aj zisťovanie

skutočností pre rozšírenie trestného stíhania sú okolnosťami, pre ktoré nebolo možné trestné

stíhanie skončiť. Prepustením sťažovateľa na slobodu hrozí, že by bolo podstatne sťažené

dosiahnutie účelu trestného konania, a preto sú splnené zákonné podmienky na predĺženie

väzby. Prokurátor žiadal o predĺženie väzby do 10. decembra 2014. Krajský súd už raz

lehotu väzby predlžoval do 10. mája 2014 a práve rozsah trestnej činnosti, obťažnosť veci,

ako aj zisťovanie ďalších čiastkových skutkov bolo dôvodom na predĺženie väzby do 10.

mája 2014. Predĺženie väzby do 10. decembra 2014 by bolo nedôvodné, šlo by o predĺženie

o 7 mesiacov, čo vzhľadom na rozsah potrebného dokazovania je neprimerané. Úkony,

ktoré je potrebné podľa návrhu prokurátora vykonať, sú síce pomerne rozsiahle, avšak za

primeranú lehotu trvania väzby považuje krajský súd jej predĺženie do 10. októbra 2014.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. zo 17. júla 2014 vyplýva, že

sťažovateľ bol prepustený z väzby, pričom väzba bola nahradená peňažnou zárukou 5 000 €,

prijatím písomného sľubu sťažovateľa a dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Súčasne boli sťažovateľovi uložené niektoré obmedzenia a povinnosti.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa prvej vety nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody

inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

8

Jadrom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého nedoručením dôvodov

sťažnosti prokurátora došlo k porušeniu princípu kontradiktórnosti konania, a tým aj práva

na spravodlivé súdne konanie pri rozhodovaní o väzbe.

Podľa názoru krajského súdu hoci dôvody sťažnosti naozaj neboli sťažovateľovi

doručené, nedošlo tým k porušeniu jeho práv, pretože o stanoviskách prokurátora k jeho

žiadostiam o prepustenie z väzby mal dostatočnú vedomosť, a okrem toho dôvody sťažnosti

prokurátora neobsahovali žiadnu novú argumentáciu, ktorá by nebola uplatnená už predtým.

Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým poukázať na svoju doterajšiu

judikatúru (napr. sp. zn. ), v ktorej už uviedol, že súdne konanie v súvislosti

s rozhodovaním o zákonnosti väzby musí poskytovať určité garancie procesnej povahy

vyjadrené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. So zreteľom na to, že čl. 6 ods. 1 dohovoru sa nevzťahuje

na konanie a rozhodovanie o väzbe, procesné záruky uvedené v odseku 1 nemožno bez

ďalšieho uplatniť aj v prípade v čl. 5 ods. 4 dohovoru. Z doterajšej judikatúry vyplýva, že

určité základné procesné záruky sa musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4

dohovoru, i keď nemusia byť nutne rovnaké, ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 dohovoru

pri rozhodovaní vo veci samej. V každom prípade musí mať osoba vo väzbe možnosť

predložiť argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe. Vždy musí byť zaručená

kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní (de Wilde c. Belgicko, Trzaska c. Poľsko

a ďalšie).

Osoba vo väzbe musí mať možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody proti

ponechaniu vo väzbe. Musí jej byť daná možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam prokurátora

o odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich. Pre tento účel jej nemôže byť odopreté právo

oboznámiť sa s dôkazmi a skutočnosťami, o ktoré by sa malo opierať rozhodnutie súdu

o väzbe (kontradiktórnosť konania). Procesný postup súdu musí zabezpečiť, aby bola

obvinenému, resp. obžalovanému v týchto smeroch poskytnutá rozumná príležitosť

obhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia do podstatne nevýhodnejšej

pozície v porovnaní s druhou stranou (princíp rovnosti zbraní). Zabezpečenie

kontradiktórnej povahy konania a rešpektovanie princípu rovnosti zbraní predstavujú

základné procesné garancie uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia osobnej

slobody väzbou (, ).

Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov

treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Pritom nie je podstatné, či podľa

názoru prokuratúry alebo všeobecného súdu ide o podanie skutkovo a právne významné

alebo bezvýznamné, pretože túto skutočnosť posudzuje výlučne druhý účastník konania. Ten

rozhodne o tom, aké stanovisko zaujme (, , ).

Porušenie tohto práva treba považovať za porušenie práva na spravodlivý súdny proces,

ktoré musí byť dodržiavané nielen v konaní vo veci samej, ale aj v rámci preskúmavania

dôvodnosti väzby ().

Pri skúmaní daného prípadu je potrebné z pohľadu ústavného súdu najprv

konštatovať, že medzi účastníkmi konania je nesporné, že dôvody sťažnosti prokurátora

neboli sťažovateľovi, resp. jeho obhajcovi doručené, a preto sa sťažovateľ nemohol k týmto

dôvodom vyjadriť.

Kým sťažovateľ považuje uvedenú situáciu za porušenie označených práv, podľa

krajského súdu boli práva sťažovateľa rešpektované, pretože o všetkých rozhodujúcich

skutočnostiach a tvrdeniach mal dostatočnú vedomosť a okrem toho dôvody sťažnosti

prokurátora žiadnu novú argumentáciu neobsahovali.

Podľa presvedčenia ústavného súdu nemožno stanovisko krajského súdu akceptovať.

Posúdenie otázky, či dôvody sťažnosti prokurátora obsahujú nové okolnosti a či je

preto z pohľadu sťažovateľa potrebné sa k nim vyjadrovať, je výlučne vecou sťažovateľa,

lebo iba on môže posúdiť otázku potreby reagovať na argumentáciu protistrany.

10

Z podrobného prehľadu o priebehu konania, ktorý uvádza krajský súd, je

nepochybné, že písomné dôvody sťažnosti doručil prokurátor okresnému súdu včas (faxom

11. apríla 2014 a v origináli 14. apríla 2014), teda tak, aby do odoslania spisu krajskému

súdu (15. apríla 2014) už boli k dispozícii. Existoval teda dostatočný časový priestor na to,

aby boli dôvody sťažnosti doručené okresným súdom sťažovateľovi, resp. jeho obhajcovi.

Keďže okresný súd tak neurobil, mal doručenie dôvodov sťažnosti zariadiť krajský súd,

ktorý to tiež mohol z časového hľadiska včas urobiť, keďže o sťažnosti rozhodol 24. apríla

2014.

Ako celkom neakceptovateľná sa javí argumentácia krajského súdu, ktorý poukazuje

na to, že sťažovateľ neprejavil záujem vyjadriť sa k dôvodom sťažnosti a neurobil na ten účel

žiadne kroky, napr. nepožiadal o nahliadnutie do spisu. Z pohľadu ústavného súdu je už na

prvý pohľad zrejmé, že o potrebe reagovať na dôvody sťažnosti sa sťažovateľ mohol

rozhodnúť len potom, čo by mu boli dôvody sťažnosti dané k dispozícii, k čomu však

nedošlo.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 , ako aj jeho práva na

slobodu podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Zároveň to znamená, že už nie je potrebné osobitne sa zaoberať namietaným

porušením a , ako aj a ods. 5 a

dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. v súvislosti

s vecnou opodstatnenosťou ďalšieho trvania väzby sťažovateľa.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Berúc do úvahy citované ustanovenie, ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu

č. k. 98 z 24. apríla 2014 (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia advokátom

v sume 426,12 €, a to za tri úkony v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť

a replika na vyjadrenie krajského súdu) po 134 €. Ďalej priznal aj tri režijné paušály po

8,04 € (bod 3 výroku nálezu).

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,

môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Sťažovateľ požadoval, aby ústavný súd po zrušení uznesenia krajského súdu vec

vrátil na ďalšie konanie. Takýto postup však v danom prípade neprichádzal do úvahy, a to

vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ bol medzičasom (17. júla 2014) už z väzby

prepustený. Dôvodnosť väzby možno totiž posudzovať iba pro futuro a jej skúmanie za dobu

minulú neprichádza do úvahy. Preto nebolo možné požiadavke sťažovateľa na vrátenie veci

na ďalšie konanie vyhovieť (bod 4 výroku nálezu).

Znamená to vo svojich dôsledkoch, že pochybením, ktorého sa krajský súd

objektívne dopustil, bolo s konečnou platnosťou zmarené právo sťažovateľa na súdne

preskúmanie dôvodnosti trvania jeho väzby. Došlo teda vlastne k denegationis iustitiae.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015

12