Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 610/2018

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov

Miroslava Duriša a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, , zastúpeného Advokátskou

kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Michal Mandzák, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a práv podľa a ods. 3 a 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva podľa

čl. 6 Charty základných práv Európskej únie uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 22. augusta 2018, ako aj postupom, ktorý predchádzal

jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa , 2 a 5 (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 6 Charty základných práv

Európskej únie (ďalej len „charta“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 22. augusta 2018 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“), ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je spoločne so spoluobvineným

trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin falšovania,

pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2 a 4

písm. b) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), ktorý mali spáchať formou spolupáchateľstva podľa Trestného

zákona v súbehu so zločinom marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a) a ods. 2

písm. a) .

Sťažovateľ bol uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. júna 2018

vzatý do väzby z dôvodu podľa Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), pričom podľa

ods. 1 písm. c) najvyšší súd nenahradil väzbu sťažovateľa dohľadom

probačného a mediačného úradníka.

Sťažovateľ následne požiadal o prepustenie z väzby na slobodu. O jeho žiadosti

rozhodol Špecializovaný trestný súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len

„špecializovaný súd“), uznesením sp. zn. z 3. augusta 2018 (ďalej len

„uznesenie špecializovaného súdu“) tak, že ju podľa

zamietol a súčasne podľa nenahradil väzbu

sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Proti uzneseniu špecializovaného súdu, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť

o prepustenie z väzby na slobodu, podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú najvyšší súd

napadnutým uznesením podľa zamietol.

Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že najvyšší súd nedal v napadnutom

uznesení odpoveď na všetky ním prezentované relevantné námietky.

Sťažovateľ ako prvú zásadnú námietku označil to, že znalecký posudok Ústavu

súdneho inžinierstva č. 77/2018 nebol získaný zákonným spôsobom, pričom „je vôbec

sporné, či sa jedná o pravú listinu“. Označený znalecký posudok sa podľa sťažovateľa

„objavil“ vo vyšetrovacom spise a „nie je tiež zrejmé, kedy, ako, a hlavne kým bola táto

listina doložená do vyšetrovacieho spisu“. Sťažovateľ sa domnieva, že na tento dôkaz

nemožno v tomto štádiu konania prihliadať. Najvyšší súd označenému znaleckému posudku

pripísal kľúčový význam vo vzťahu k existencii dôvodného podozrenia, že sťažovateľ mal

spáchať trestný čin. K tomuto sťažovateľ ďalej uvádza: «V danom konaní však všeobecný

súd konal v príkrom rozpore s princípom kontradiktórnosti a rovností zbraní, pretože

rozhodol len na základe stanoviska prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, spis. zn.

VII/1 Gv 103/18/1000-67 zo dňa 21. 08. 2018 ohľadom toho, ako sa znalecký posudok

a jeho dodatok „objavil“ vo vyšetrovacom spise. Toto stanovisko však nebolo doručené

sťažovateľovi, a to ani všeobecným súdom, ani prokurátorom. Jednalo sa však pritom

o kľúčový dokument na základe ktorého všeobecný súd rozhodol a ku ktorému sa sťažovateľ

nemohol vyjadriť a hlavne uviesť, že tento inkriminovaný znalecký posudok nebol súčasťou

vyšetrovacieho spisu a ani návrhu na vzatie do väzby. Všeobecnému súdu pritom nič

nebránilo, aby obhajobe sťažovateľa umožnil vyjadriť sa k stanovisku prokurátora a tak

reagovať na toto stanovisko ako protistrany...

Po vydaní napadnutého uznesenia sa totiž zistilo, že vyšetrovateľ zabezpečil

inkriminovaný znalecký posudok vrátane jeho dodatku č. 1 a tento nebol zhodný s tou

verziou, ktorú mal predložiť prokurátor. Poukazujeme hlavne na to, že dodatok č. 1

k znaleckému posudku mal byť vypracovaný dňa 22. 05. 2018 v čo vyplýva zo záveru

tohto dodatku: „V dňa 22. 05. 2018“, avšak verzia predložené prokurátorom mala

byť vypracovaná dňa 23. 05. 2018 v čo vyplýva zo záveru tohto dodatku:

„V dňa 23. mája 2018“. Je nepochybné, že ten istý dodatok nemôže obsahovať

dva odlišné miesta a dátumy vyhotovenia, čo svedčí v prospech toho, že prokurátor

predložil znalecký posudok, ktorý nemohol vypracovať Ústav súdneho inžinierstva v

univerzity. Taktiež tu existujú rozdiely medzi verziou znaleckých posudkov

zabezpečených vyšetrovateľom od znaleckého ústavu a verziou, o ktorej prokurátor tvrdí,

že ju získal od poškodenej spoločnosti Aj uvedené skutočnosti

preukazujú, že súd rozhodol na základe nezákonne získaného dôkazu.»

Sťažovateľ ako druhú zásadnú námietku označil skutočnosť, že uznesením

prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k.

VII/2 Gv 140/16/1000-76 z 23. júla 2018 bol podľa zaistený celý

jeho majetok. Vzhľadom na uvedené u neho odpadol väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1

písm. c) , pretože z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. júna 2018 (rozhodovanie o vzatí sťažovateľa do väzby) podľa sťažovateľovho názoru

vyplýva, že práve jeho majetok mu mal cez jeho postavenie a vplyv umožňovať

pokračovanie v páchaní trestnej činnosti. Navyše, keďže sťažovateľ nemohol túto námietku

uplatniť v konaní pred špecializovaným súdom, ale vzhľadom na následné zaistenie jeho

majetku až v konaní pred najvyšším súdom, tento ho mal k uvedenej skutočnosti vypočuť,

čoho sa sám výslovne dožadoval.

Ako tretiu zásadnú námietku označil sťažovateľ to, že najvyšší súd sa nedostatočným

spôsobom vysporiadal s možnosťou nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného

úradníka. Najvyšší súd sa ňou podľa názoru sťažovateľa zaoberal iba formálne

a nevyhodnotil konkrétne okolnosti jeho prípadu. O to viac pozornosti mal najvyšší súd tejto

jeho námietke venovať z dôvodu, že u spoluobvineného bola väzba

nahradená dohľadom probačného úradníka.

Sťažovateľ vzhľadom na uvedené navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1/ Základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2

ods. 5 a právo na slobodu a bezpečnosť podľa

písm. c/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 5 ods. 3

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako i podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv ako i práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 6 Charty

základných práv Európske únie Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn.

zo dňa 22.08.2018 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2/ Zrušuje sa Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn.

zo dňa 22. 08. 2018 v celom rozsahu a vec sa v rozsahu zrušenia vracia

na ďalšie konanie.

3/ Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje prepustiť sťažovateľa z väzby

na slobodu.

4/ Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi

do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho

zástupcu Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ

sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné

pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné

podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa,

že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 charty každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Z judikatúry ústavného súdu (, , ) vyplýva,

že v ustanoveniach a 5 týkajúcich sa práva na osobnú slobodu

( ) je obsiahnuté aj právo obvineného podať návrh na konanie, v ktorom

by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie

obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú (resp. primeranú dobu) alebo byť prepustený počas konania. V označených

ustanoveniach sú teda obsiahnuté obdobné práva ako tie, ktoré vyplývajú z

ods. 3 a 4 dohovoru (, , ).

Z judikatúry ústavného súdu (, , ) ďalej

vyplýva, že na konanie, ktorého predmetom je súdne preskúmanie zákonnosti väzby

a existencie všetkých jej podmienok, je aplikovateľný čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ústavnosť

postupu a rozhodnutia súdu v takomto type konania (vrátane ústavnosti dôvodov, na ktorých

bolo založené rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby) skúma však ústavný súd aj z hľadiska

garancií vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru (, ,

).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi

namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(, , ).

Z judikatúry ústavného súdu (, , )

ďalej vyplýva, že obsahom základného práva podľa je aj oprávnenie

trestne stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci o jej väzbe skúmal významné skutočnosti

pre a proti väzbe vrátane možnosti nahradiť ju zárukou, sľubom alebo peňažnou zárukou,

pričom ak sa rozhodne trestne stíhanú osobu do väzby vziať alebo ju v nej ďalej držať, aby

boli takéto rozhodnutia založené na konkrétnych skutočnostiach, a nie na abstraktnej úvahe.

Ústavný súd judikoval (, , ),

že povinnosťou všeobecných súdov je umožniť obvinenému uplatnenie práva na obhajobu

tak, aby sa zachoval jeho reálny obsah a zmysel. Inak by totiž toto právo nebolo možné

považovať za reálne, ale iba za teoretické, resp. iluzórne. Výklad príslušných ustanovení

dotknutých právnych predpisov musí byť preto taký, aby uplatnenie práva na obhajobu

v konaní o väzbe sa obvinenému reálne umožnilo.

Z judikatúry ústavného súdu (, , ) tiež

vyplýva, že súdne konanie v súvislosti s rozhodovaním o zákonnosti väzby musí poskytovať

určité garancie procesnej povahy, ktoré sú vyjadrené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. So zreteľom

na to, že čl. 6 ods. 1 dohovoru sa nevzťahuje na konanie a rozhodovanie o väzbe, procesné

záruky uvedené v odseku 1 nemožno bez ďalšieho uplatniť aj v prípade čl. 5 ods. 4

dohovoru. V zmysle doterajšej judikatúry sa však určité základné procesné záruky musia

poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, i keď nemusia byť nevyhnutne rovnaké

ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 dohovoru pri rozhodovaní vo veci samej. V každom

prípade musí mať osoba vo väzbe možnosť predložiť argumenty a dôvody proti svojmu

ponechaniu vo väzbe, pričom judikatúra sa prikláňa k tomu, že obvinený musí byť súdom

vypočutý. Vždy musí byť zaručená kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní

(, , ).

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo svojej judikatúre k čl. 5

dohovoru postupne formuloval viaceré samostatné práva osôb pozbavených slobody, medzi

ktoré patrí aj právo na kontradiktórne konanie a vypočutie pred rozhodnutím o zákonnosti

väzby (pozri rozsudok vo veci Michalko proti Slovenskej republike z 21. 12. 2010, sťažnosť

č. 35377/05, bod 156), ako aj všeobecnejšie právo na „zákonnosť“ konania a právo nebyť

zbavený osobnej slobody svojvoľným, resp. arbitrárnym spôsobom (tamtiež). Požiadavky

zabezpečenia kontradiktórnej povahy konania a rešpektovania „princípu rovnosti zbraní“

predstavujú základné procesné garancie uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia

osobnej slobody (pozri rozsudok vo veci Reinprecht proti Rakúsku z 15. 11. 2005, sťažnosť

č. 67175/01, bod 31 a tam citovaná judikatúra). Zabezpečenie „reálnej“ kontradiktórnosti

konania znamená aj právo na prístup k vyjadreniam a dôkazom, ktoré predložila protistrana

(pozri rozsudok vo veci Lanz proti Rakúsku z 31. 4. 2002, sťažnosť č. 24430/94, bod 41).

Aj ústavný súd už vo svojej judikatúre (, ,

) vyslovil, že osoba vo väzbe musí mať v každom prípade možnosť

predložiť súdu argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe a vyjadriť

sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti. Musí jej byť daná

možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany (prokurátora) o odôvodnenosti trvania väzby

a vyvracať ich. Pre tento účel jej nemôže byť odopreté právo oboznámiť sa s dôkazmi

a skutočnosťami, o ktoré by sa malo opierať rozhodnutie súdu o väzbe (kontradiktórnosť

konania). Procesný postup súdu musí zabezpečiť, aby bola obvinenému/obžalovanému

poskytnutá rozumná príležitosť obhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia

do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhou stranou. Zabezpečenie

kontradiktórnej povahy konania a rešpektovanie princípu „rovnosti zbraní“ predstavujú

základné procesné garancie uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia osobnej

slobody väzbou (, ).

Pokiaľ ide o čl. 5 ods. 4 dohovoru, ESĽP judikoval (pozri rozsudok vo veci Rakevich

proti Rusku z 28. 10. 2003, sťažnosť č. 58973/00, bod 43; tiež ), že tento

článok predstavuje jeho habeas corpus ustanovenie. Označené ustanovenie poskytuje

zadržanej osobe právo aktívne sa domáhať súdneho preskúmania pozbavenia slobody.

Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo

iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť tohto pozbavenia slobody,

priznáva im právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene

rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako

nezákonné (pozri rozsudok vo veci Rehbock proti Slovinsku z 28. 11. 2000, sťažnosť

č. 29462/95, bod 84; podobne , , ).

Článok 5 ods. 4 dohovoru nevyžaduje, aby odvolací súd rozhodujúci o pozbavení

slobody odpovedal na každý argument osoby pozbavenej slobody. Tento súd však nesmie

ignorovať konkrétne skutočnosti namietané touto osobou, ktoré by mohli spochybniť

existenciu podmienok „zákonnosti“ pozbavenia osobnej slobody (pozri rozsudok vo veci

Ilijkov proti Bulharsku z 26. 7. 2001, sťažnosť č. 33977/96, bod 94).

Európsky súd pre ľudské práva tiež judikoval (pozri rozsudok vo veci Çatal proti

Turecku zo 17. 4. 2012, sťažnosť č. 26808/08, bod 33), že čl. 5 ods. 4 dohovoru nevyžaduje,

aby bola osoba pozbavená slobody vypočutá pri každej sťažnosti proti rozhodnutiu

o predĺžení väzby, musí však mať možnosť využiť svoje právo vypovedať v primeraných

intervaloch. Európsky súd pre ľudské práva už taktiež vo vzťahu k čl. 5 ods. 4 rozhodol

(pozri rozsudok vo veci Derungs proti Švajčiarsku z 10. 5. 2016, sťažnosť č. 52089/09,

body 72 a 75), že nariadenie pojednávania nie je nevyhnutné za každých okolností,

a to najmä v situácii, ak by neviedlo k žiadnemu ďalšiemu objasneniu veci.

Pokiaľ ide o rovnosť zbraní, z judikatúry ESĽP (pozri rozsudok vo veci Ovsjannikov

proti Estónsku z 20. 2. 2014, sťažnosť č. 1346/12, bod 72) vyplýva, že táto nie je

zabezpečená, ak je sťažovateľovi alebo jeho právnemu zástupcovi odopretý prístup k tým

dokumentom vo vyšetrovacom spise, ktoré sú kľúčové na účinné spochybnenie zákonnosti

jeho zadržania. Zásada kontradiktórnosti a rovnosti braní musí byť rovnako rešpektovaná

v konaní pred odvolacím súdom (už citovaný Çatal, body 33 a 34).

Pokiaľ ide o možnosť nahradenia väzby, ESĽP judikoval (pozri rozsudok vo veci

Jablonski proti Poľsku z 21. 12. 2000, sťažnosť č. 33492/96, bod 83), že čl. 5 ods. 3

dohovoru vo svojej druhej časti stanovuje nielen právo na „prejednanie veci v primeranej

lehote, alebo byť prepustený počas konania“, ale tiež to, že „prepustenie sa môže podmieniť

zárukou, že sa takáto osoba dostaví na pojednávanie“. Aj z judikatúry ústavného súdu

(, , ) vyplýva, že ak osoba, ktorej osobná sloboda

je pozbavená väzbou, požiada o nahradenie väzby sľubom, peňažnou zárukou, ale

i dohľadom mediačného a probačného úradníka, súd rozhodujúci o väzbe je povinný

sa s touto žiadosťou náležite vysporiadať. Pozbavenie slobody totiž môže byť

ospravedlnené iba vtedy, ak iné, menej prísne opatrenia boli zvážené a vyhodnotené

ako nedostatočné, resp. ak je preukázané, že pozbavenie slobody bolo vzhľadom

na okolnosti nevyhnutné (pozri rozsudok vo veci Sabeva proti Bulharsku z 10. 6. 2010,

sťažnosť č. 44290/07, bod 56). Záruka má prednosť pred pokračovaním väzby

(, , ).

Zohľadňujúc uvedené východiská a sťažovateľom prezentované námietky ústavný

súd preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

II.A K namietanému porušeniu , 2 a 5 , ako aj a 4

dohovoru

Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením a postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv podľa , 2 a 5 , ako

aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, čo odôvodňuje tým, že najvyšší súd nedal

dostatočnú odpoveď na tri ním prezentované relevantné námietky, a to vo vzťahu

k zákonnosti znaleckého posudku (i), k zaisteniu celého jeho majetku a z toho

vyplývajúceho odpadnutia väzobného dôvodu (ii) a k možnosti nahradiť väzbu dohľadom

probačného a mediačného úradníka (iii).

Pokiaľ ide o prvú námietku sťažovateľa spočívajúcu v tom, že znalecký posudok

Ústavu súdneho inžinierstva č. 77/2018 nebol získaný zákonným spôsobom, najvyšší súd

v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol: «K použiteľnosti

znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva v č. 77/2018 s doplnkom

č. 106/2018 ako dôkazu musí najvyšší súd uviesť, že sa síce jedná o znalecký posudok,

ale keďže nejde o posudok vyhotovený v aktuálnom konaní, má len charakter listinného

dôkazu.

Obhajoba napadla zákonnosť tohto dôkazu z dôvodu, že sám vyšetrovateľ v úradnom

zázname na č. l. 1426 uviedol, že tento znalecký posudok „našiel“ v spise po tom, čo bol

vrátený zo Špecializovaného trestného súdu a nemá vedomosť o tom, kto ho tam doložil.

Najvyšší súd z uvedeného dôvodu žiadal od sudcu pre prípravné konanie,

ako i prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry písomné stanovisko, ako sa predmetný

znalecký posudok do spisu dostal a v akom období. Sudca pre prípravné konanie bol

v zahraničí, preto jeho vyjadrenie nebolo možné zabezpečiť. Prokurátor Úradu

špeciálnej prokuratúry v písomnom vyjadrení sp. zn. VII/1 Gv 103/18/1000-67 zo dňa

21. augusta 2018 uviedol, že predmetný posudok, ktorý bol spracovaný na žiadosť

spoločnosti , v súvisiacom civilnom konaní vedenom na Okresnom

súde Bratislava V mu bol týmto poškodeným predložený k 15. júnu 2018. Keďže

sa nenachádzal vo vyšetrovacom spise, doložil ho on osobne do vyšetrovacieho spisu ako

súčasť návrhu na vzatie do väzby z 22. júna 2018 a takto skompletizovaný spisový materiál

predložil spolu s návrhom na vzatie do väzby sudcovi pre prípravné konanie ŠTS.

V súvislosti s týmto vyjadrením najvyšší súd zo spisového materiálu zistil, že kópia

predmetného posudku bola skutočne súčasťou spisu už pri rozhodovaní ŠTS o návrhu

na vzatie obvinených a do väzby, ako aj následne pri

rozhodovaní najvyššieho súdu o sťažnosti prokurátora v konaní .

Z hľadiska posúdenia zákonnosti (nezákonnosti) uvedeného dôkazu je potrebné

pripomenúť, že za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci

a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného

zákona. Dôkaznými prostriedkami sú najmä výsluch obvineného, svedkov, znalcov, posudky

a odborné vyjadrenia, previerka výpovede namieste, rekognícia, rekonštrukcia, vyšetrovací

pokus, obhliadka, veci a listiny dôležité pre trestné konanie, oznámenie, informácie získané

použitím informačno-technických prostriedkov alebo prostriedkov operatívno-pátracej

činnosti ( ). Zároveň dôkazy môžu obstarávať aj strany na vlastné

náklady ( ).

Na základe uvedeného potom možno konštatovať, že uvedenú kópiu znaleckého

posudku spolu s jeho dodatkom zabezpečil ako dôkaz prokurátor, teda jedna zo strán

trestného konania, čím realizoval svoje právo všeobecne upravené v

...

Vychádzajúc z uvedených kritérií možno potom skonštatovať, že uvedený znalecký

posudok (jeho kópiu) zabezpečil oprávnený procesný subjekt v tom procesnom štádiu,

v ktorom je na zabezpečenie dôkazu oprávnený, dôkaz bol získaný z prameňa, ktorý zákon

pripúšťa, týka sa predmetu dokazovania a bol získaný spôsobom, ktorý zákon pripúšťa.

Prokurátor objasnil, že mu dôkaz poskytol poškodený subjekt, teda spoločnosť

, dobrovoľne. Samotná skutočnosť, že právny zástupca spoločnosti

Správa a inkaso zmeniek s. r. o. o takomto znaleckom posudku nemá vedomosť, resp.

že sa zatiaľ takýto posudok prípadne nenachádza v spisovom materiáli okresného súdu

sp. zn. a , nemá na jeho validitu žiaden vplyv.

Z vyšetrovacieho spisu v aktuálnej trestnej veci totiž nesporne vyplýva, že takýto posudok

bol súdneho inžinierstva v vypracovaný na základe žiadosti spoločnosti

pre potreby civilného súdneho konania. Len samotná skutočnosť,

že prípadne zatiaľ nebol v danom civilnom konaní predložený neznamená automaticky,

že nemôže byť v aktuálnom trestnom konaní použitý ako listinný dôkaz. Prokurátor pritom

preukázal zdroj dôkazu...

Najvyšší súd však pripomína, že uvedený znalecký posudok má pre aktuálne trestné

konanie charakter „len“ listinného dôkazu, čo aktuálne dostačuje pre počiatočné štádium

trestného konania. V ďalšom priebehu konania bude potrebné, aby sa časové súvislosti

vzniku sporných podpisov preukazovali riadnou procesnou formou znaleckého skúmania

a posudku. »

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že označený znalecký

posudok, ktorý bol ako dôkaz získaný zákonným spôsobom, čo (zákonnosť jeho získania)

sťažovateľ pred ústavným súdom žiadnym relevantným spôsobom nespochybnil,

predstavuje v danom štádiu trestného konania „iba“ listinný dôkaz, resp. jeden z viacerých

listinných dôkazov. Vzhľadom na uvedené neobstojí ani tvrdenie sťažovateľa o tom,

že označený znalecký posudok má predstavovať „kľúčový“ dôkaz o dôvodnosti podozrenia,

že mal spáchať predmetný trestný čin, keďže z časti napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu k existencii materiálneho dôvodu väzby vyplýva, že tento zohľadnil nielen označený

znalecký posudok, ale taktiež „odborné vyjadrenie spoločnosti k účtovaniu

zmeniek z 13. apríla 2018 (č. l. 532 – 538), odborné stanovisko

č. 03/2018 (č. l. 539 – 575), správu forenzného vyšetrovateľa (č. l. 577 –

584) ako i ďalšie listinné dôkazy, z ktorých vyplýva, že žiadna z dotknutých spoločností

v účtovných závierkach ani v súvisiacich úradných listinách neeviduje zmenky na také

vysoké sumy a o takýchto záväzkoch nemá relevantnú vedomosť ani väčšina dosiaľ

vypočutých svedkov“.

Nie bez významu je vo vzťahu k prvej námietke sťažovateľa aj skutočnosť,

že ústavný súd už preskúmal rozhodnutia súdov o vzatí sťažovateľa do väzby a vo svojom

uznesení č. k. -83 z 11. septembra 2018 nedospel k záveru

spochybňujúcemu dôvodnosť trestného stíhania sťažovateľa. Vzhľadom na citovanú časť

odôvodnenia napadnutého uznesenia a z neho vyplývajúce právne závery, ktoré sťažovateľ

v konaní pred ústavným súdom ústavne relevantným spôsobom nespochybnil, ústavný súd

nevidel dôvod na to, aby sa odklonil od právneho záveru vysloveného vo svojom skoršom

uznesení týkajúcom sa ústavnosti väzobného stíhania sťažovateľa, resp. dôvodnosti

podozrenia, že tento mal spáchať predmetný trestný čin.

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že najvyšší súd mu nedoručil na vyjadrenie stanovisko

prokurátora (č. k. VII/1 Gv 103/18/1000-67 z 21. augusta 2018), z ktorého vyplýva,

že „predmetný posudok, ktorý bol spracovaný na žiadosť spoločnosti

, v súvisiacom civilnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V

mu [prokurátorovi, pozn.] bol týmto poškodeným predložený k 15. júnu 2018“, pričom

vzhľadom na to, že predmetný znalecký posudok „sa nenachádzal vo vyšetrovacom spise,

doložil ho on osobne [prokurátor, pozn.] do vyšetrovacieho spisu ako súčasť návrhu na

vzatie do väzby z 22. júna 2018 a takto skompletizovaný spisový materiál predložil spolu

s návrhom na vzatie do väzby sudcovi pre prípravné konanie ŠTS“, ústavný súd konštatuje,

že predmetné stanovisko nepredstavuje vyjadrenie prokurátora k potrebne väzobného

stíhania sťažovateľa, resp. k odôvodnenosti trvania väzby (porovnaj a contrario

, , ), ale len objasnenie, akým spôsobom bol

predmetný znalecký posudok získaný a založený do súdneho spisu. Ako už bolo uvedené,

predmetný znalecký posudok, ktorý v danom trestnom konaní predstavuje iba jeden

z viacerých listinných dôkazov, na ktorých je založené dôvodné podozrenie, že sťažovateľ

mal spáchať trestný čin, bol získaný zákonným spôsobom a sťažovateľ zákonnosť spôsobu

jeho získania, o to menej závery v ňom uvedené, nijakým ústavne relevantným spôsobom

nespochybnil. Tento znalecký posudok bol navyše súčasťou trestného spisu už pri

samotnom vzatí sťažovateľa do väzby, čo je ústavnému súdu známe aj z jeho rozhodovacej

činnosti (uznesenie č. k. -83 z 11. septembra 2018, ktorým ústavný

preskúmal rozhodnutia súdov o vzatí sťažovateľa do väzby).

Vzhľadom na uvedené nemožno nedoručenie predmetného stanoviska prokurátora

sťažovateľovi na vyjadrenie považovať za takú okolnosť, ktorá by sťažovateľovi v konaní

pred najvyšším súdom neumožňovala účinným spôsobom spochybniť „zákonnosť“

pozbavenia osobnej slobody.

Ústavný súd teda k tejto námietke sťažovateľa ďalej konštatuje, že sťažovateľ mal

možnosť uplatniť ju pri osobnom vypočutí a mohol príslušnému súdu predložiť svoje

argumenty spochybňujúce zákonnosť označeného znaleckého posudku. Na svoje tvrdenia

spochybňujúce zákonnosť označeného znaleckého posudku dostal odpoveď, ktorá

je z ústavnoprávneho pohľadu, tak ako už bolo uvedené, akceptovateľná.

Ako druhú zásadnú námietku sťažovateľ označil to, že mu bol v trestnom konaní

zaistený celý jeho majetok, a preto u neho odpadol väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1

písm. c) . Túto svoju námietku navyše nemohol uplatniť pred

špecializovaným súdom, preto ho mal k nej najvyšší súd vypočuť, čo sa však nestalo,

a to napriek skutočnosti, že o to požiadal.

Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia k tejto námietke sťažovateľa

uviedol: «Ako už uviedol v napadnutom rozhodnutí sudca pre prípravné konanie, obvinený

je dôvodne podozrivý, že mal dlhodobo a pravidelne páchať určitý druh

trestnej činnosti, ktorá mala byť zdrojom jeho príjmov. Obvinený je aktuálne trestne stíhaný

v ďalších dvoch trestných veciach. Mal dlhodobo počnúc od roku 2006 v pravidelných

intervaloch páchať vysoko sofistikovanú ekonomickú trestnú činnosť, ktorá má, pokiaľ ide

o jej rozsah, stupňujúcu tendenciu a ktorá je pre neho zdrojom značných príjmov, ktoré mu

zaručujú určité postavenie a vplyv.

Najvyšší súd pripomína, že jedným z dôvodov preventívnej väzby je i dôvodná obava,

že obvinený v prípade prepustenia na slobodu bude pokračovať v trestnej činnosti.

Pokračovaním v trestnej činnosti sa pritom rozumie nielen opakovanie toho istého trestného

činu, ale aj spáchanie trestného činu tej istej povahy. Samozrejme, pri úvahách o možnosti

pokračovania v trestnej činnosti sa zo strany súdneho orgánu jedná väčšinou

o pravdepodobnostný úsudok, nie o absolútnu istotu. Uvedený dôvod väzby je anticipovaný

i článkom 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru. I z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej aj „ESĽP“) vyplýva, že základom uvedeného dôvodu je domnienka, že určitej osobe

je potrebné zabrániť v (s)páchaní trestného činu. Ako však ESĽP pripomenul, túto

skutočnosť nemožno interpretovať tak, že by pripúšťala zbavenie slobody ako prostriedok

všeobecnej prevencie smerujúcej proti jednotlivcovi alebo určitej kategórii jednotlivcov,

ktorí predstavujú nebezpečenstvo s ohľadom na ich trvalú náchylnosť páchať trestnú

činnosť (Guzzardi proti Taliansku). Samozrejme, obava z pokračovania v trestnej činnosti

resp. z ďalšieho páchania trestnej činnosti nemôže byť abstraktná, ale musí byť podložená

určitými faktami umožňujúcimi vytvorenie si obrazu, v páchaní akej trestnej činnosti

by obvinený mohol pokračovať.

Z dosiaľ vykonaného dokazovania naďalej vyplýva dôvodné podozrenie, že obvinený

mal spáchať aktuálnu trestnú činnosť vo veľkom rozsahu, mal sa snažiť

získať prospech vo výške takmer 70 000 000,- €. Zároveň je, ako už bolo uvedené v uznesení

o vzatí do väzby i v uznesení o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby, dôvodne

podozrivý, že mal po relatívne dlhšiu dobu (od roku 2006) v pravidelných intervaloch

páchať vysoko sofistikovanú ekonomickú trestnú činnosť, ktorá mala mať, pokiaľ ide o jej

rozsah, stupňujúcu tendenciu. Táto mala pre neho predstavovať zdroj značných príjmov,

ktoré mu mali zaručovať určité postavenie a vplyv a sú pre ňu aktuálne vedené dve trestné

stíhania. Konkrétne je dôvodne podozrivý, že v novembri 2006 mal obzvlášť závažným

zločinom porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 4

písm. a) Tr. zák. získať na úkor obchodnej spoločnosti najprv

16.000.000,- Sk (531.102,70 €) a potom 4.500.000,- Sk (149.372,63 €). Vec je vedená pod č.

KRP-276/2-VYS-BA-2014. V druhej vedenej veci je trestne stíhaný pod č. PPZ-542/NKA-

FP-ST-2016 pre pokračovací zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, ods.

4 Tr. zák., ktorý mal spáchať v priebehu rokov 2010 až 2012, pričom na jeho účty, resp. na

účty ním ovládaných obchodných spoločností mal byť postupne poukázaný neoprávnene

uplatnený nadmerný odpočet DPH v celkovej výške 8.193.596.64 €. Je síce pravdou, že v

prvej uvedenej trestnej veci, vedenej pre dva skutky, bolo rozhodnutím prokurátora dňa

8. augusta 2016 zrušené uznesenie o vznesení obvinenia vo vzťahu ku skutku č. 2, avšak

obvinenie pre skutok č. 1 zostalo nedotknuté. Uznesenia o vznesení obvinenia v oboch

uvádzaných trestných veciach sú súčasťou vyšetrovacieho spisu a boli riadne oboznámené

ako podklady pre rozhodnutie o väzbe v aktuálnej trestnej veci.

Práve z týchto konkrétnych skutočností (charakter, dĺžka, rozsah a motív páchania

stíhanej trestnej činnosti) vyplýva v tomto štádiu konania aj podľa najvyššieho súdu

dôvodná obava, že obvinený by v prípade ponechania na slobode mohol

v tomto druhu trestnej činnosti pokračovať, aby si svoje postavenie a vplyv – aj so zreteľom

na prebiehajúce trestné stíhania – udržal...

Na základe uvedených skutočnosti potom najvyšší súd konštatuje, že u obvineného

i naďalej existuje dôvodná obava, že po prípadnom prepustení z väzby by pokračoval

v trestnej činnosti obdobného charakteru, aby si naďalej zabezpečoval ekonomické výhody,

túto obavu nateraz nie je spôsobilá zmierniť ani skutočnosť, že bol zaistený majetok

obvineného. Obvinený totiž môže svoj vplyv využívať i prostredníctvom majetku, ktorého

explicitne nie je vlastníkom.»

Ústavný súd vo vzťahu k uvedenému v prvom rade konštatuje, že sťažovateľ bol

o svojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu osobne vypočutý. Nemenej dôležitou

je v okolnostiach danej veci v záujme zabezpečenia ochrany práv sťažovateľa v konaní

o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu skutočnosť, že sťažovateľ mal možnosť

predniesť svoju námietku týkajúcu sa zaistenia jeho majetku a s tým súvisiacej

(ne)existencie väzobného dôvodu najvyššiemu súdu, ktorý sa s ňou v rámci odôvodnenia

napadnutého uznesenia mohol a mal vysporiadať. Ako z už citovanej judikatúry vyplýva,

na zabezpečenie ochrany práv sťažovateľa v konaní o väzbe nie je nevyhnutné, aby bol

tento osobne vypočutý ku každému svojmu tvrdeniu, a to vo všetkých fázach konania.

Dôležité je, aby mal sťažovateľ možnosť byť osobne vypočutý (aspoň) v primeraných

intervaloch. Teda samotná skutočnosť, že sťažovateľ nebol k tejto svojej námietke osobne

vypočutý najvyšším súdom ako súdom sťažnostným, a to v situácii, keď bol k svojej

žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu vypočutý pred špecializovaným súdom a mal

možnosť predniesť svoju námietku týkajúcu sa (následného) zaistenia jeho majetku

najvyššiemu súdu, ešte sama osebe neznamená, že došlo k porušeniu jeho práv podľa

či dohovoru.

Dôležitou skutočnosťou z pohľadu ochrany práv sťažovateľa v konaní o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu, ku ktorej bol pôvodne osobne vypočutý, je teda to, aby

najvyšší súd dal v odôvodnení napadnutého uznesenia na sťažovateľom prezentovanú

námietku primeranú a dostatočnú odpoveď.

Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, obava

z pokračovania v páchaní ekonomickej trestnej činnosti sťažovateľom nie je viazaná

výlučne na existenciu sťažovateľovho majetku, resp. možnosť s ním disponovať, ale

v širšom na jeho postavenie a vplyv, ktoré by mohol využívať i prostredníctvom majetku,

ktorého explicitne nie je vlastníkom. Uvedený právny názor je v okolnostiach tejto veci,

teda v prípade sťažovateľa, ktorý je dôvodne podozrivý z páchania sofistikovanej

(a rôznorodej) ekonomickej trestnej činnosti, v rozsahu desiatok miliónov eur,

so stupňujúcou sa tendenciou, z pohľadu ústavného súdu udržateľný.

Ústavný súd teda k druhej námietke sťažovateľa konštatuje, že tento mohol túto

svoju námietku v konaní pred najvyšším súdom predniesť a že v okolnostiach danej veci

na ňu dostal z ústavnoprávneho pohľadu akceptovateľnú odpoveď.

Tretia námietka sťažovateľa, ktorej najvyšší súd podľa jeho názoru nevenoval

dostatočnú pozornosť, predstavuje možnosť nahradenia väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka.

K možnosti nahradenia väzby sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného

úradníka najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:

„Následne sa najvyšší súd zaoberal úvahou, či v danej veci nie je dôvod na nahradenie

väzby menej invazívnymi prostriedkami, najmä dohľadom probačného a mediačného

úradníka. Následne prišiel k záveru, že na takýto postup zatiaľ niet dôvodu. Ako už uviedol

v napadnutom uznesení súd prvého stupňa, v tomto štádiu trestného konania s poukazom

na skutkový stav veci a osobu obvineného nie je možné väzbu spojenú s obmedzením jeho

osobnej slobody nahradiť dohľadom probačného a mediačného úradníka spolu s prípadným

uložením povinností, resp. obmedzení. Povaha prejednávaného trestného prípadu (veľký

rozsah činu), ako aj osoba obvineného (trestné stíhania v iných veciach) nedáva záruku,

že by mohol byť účel väzby dosiahnutý dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Navyše, obvinený je trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin a v takomto prípade

je možné ukladať dohľad probačného a mediačného úradníka ako náhradu za väzbu len

vtedy, ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu Výnimočné

okolnosti prípadu sa posudzujú z hľadiska pomerov páchateľa, ako aj samotných okolností

prípadu. Pod pomermi páchateľa treba rozumieť okolnosti týkajúce sa osoby páchateľa,

jeho osobných a rodinných pomerov nesúvisiacich so spáchaním trestného činu

a existujúcimi v čase rozhodovania o väzbe obvineného. Pri posudzovaní osoby páchateľa

je potrebné venovať pozornosť celému jeho predchádzajúcemu životu, jeho vek, recidívu,

postoj k spáchanému trestnému činu a pod. V podstate sa hodnotia rodinné a osobné

pomery, ktoré existujú v čase rozhodovania o väzbe. Za pomery páchateľa možno tiež

považovať viac významných skutočností, ktoré možno subsumovať do kategórie tzv.

poľahčujúcich okolností pri nedostatku priťažujúcich okolností. Okolnosťami prípadu

sú všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie povahy, charakteru a závažnosti

trestného činu. Z hľadiska aplikačnej praxe predstavujú okolnosti prípadu spoluurčujúce

spoločenskú škodlivosť toho ktorého trestného činu a ako také plnia v širšom slova zmysle

funkciu materiálneho vyjadrenia protiprávnosti činu. Ako už rovnako uviedol i súd prvého

stupňa, za dôležitú okolnosť pri posudzovaní tohto znaku bola ustálená konštantná

judikatúra v tom, že páchateľ sa dopustil obzvlášť závažného zločinu v afekte, úzkosti

a strachu vyvolaného dlhodobou partnerskou disharmóniou a chronickou konfliktnou

situáciou, ktorá v podstate znížila jeho schopnosť ovládať svoje konanie (Rt 111/1999).

Podmienku výnimočných okolností prípadu možno považovať za splnenú aj vtedy, kedy

prevažujú skutočnosti tzv. poľahčujúcich okolností nad priťažujúcimi okolnosťami. Musí

však ísť o súhrn takých skutočností, ktoré v danej kvantite a kvalite už stíhaného obzvlášť

závažného zločinu sa bežne nevyskytujú a výrazným spôsobom znižujú stupeň závažnosti

trestného činu.

Vzhľadom na uvedené je možné konštatovať, že nahradenie väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka by sa aktuálne minulo účinkom a nebolo by zrejme

spôsobilé odstrániť obavu z ďalšieho pokračovania v trestnej činnosti.

Z rovnakých dôvodov potom nie je ani dôvod na nahradenie väzby prostredníctvom

monitorovania technickými prostriedkami.

Ak obvinený argumentuje, že spoluobvinený je v rovnakej

pozícii a jeho väzba bola nahradená alternatívnymi inštitútmi, tak najvyšší súd musí uviesť,

že postavenie spoluobvineného je špecifické a jeho situácia je odlišná od obvineného

Ako už uviedol najvyšší súd v uznesení sp. zn. , obvinený

bol zadržaný neštandardným spôsobom a tiež paralelne vedené trestné stíhanie voči

nemu sa týka zločinu, ktorého sa mal dopustiť ako štatutárny zástupca neziskovej

organizácie, ktorej štatutárnym zástupcom v rozhodnom období zrejme nebol.

Zároveň najvyšší súd nezistil zo strany orgánov činných v trestnom konaní také

subjektívne prieťahy, ktoré by mali na trvanie väzby negatívny vplyv. Opakovane boli

vypočutí obvinení, vypočutí boli i svedkovia , do konania bol

pribratý znalec z odboru písmoznalectva, znalec z odboru ekonómia a manažment atď.“

Ústavný súd k uvedenému konštatuje, že právny záver najvyššieho súdu o tom,

že u sťažovateľa neexistovali výnimočné okolnosti odôvodňujúce uloženie dohľadu v zmysle

, nemožno v okolnostiach tohto prípadu považovať za

svojvoľný či arbitrárny (k ústavnej akceptovateľnosti tejto zákonnej úpravy pozri napr.

, , , , ).

Naopak, ani sám sťažovateľ vo svojej sťažnosti ústavnému súdu takéto výnimočné okolnosti

sám neoznačil a obmedzil sa na konštatovanie, že najvyšší súd sa s touto jeho námietkou

nevysporiadal dostatočným spôsobom. Ako je však zrejmé z citovanej časti odôvodnenia

napadnutého uznesenia, najvyšší súd v prípade sťažovateľa nezistil žiadne výnimočné

okolnosti odôvodňujúce uloženie dohľadu v zmysle a na

takéto relevantné skutočnosti nepoukázal ani sám sťažovateľ.

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že u spoluobvineného bola väzba

nahradená dohľadom probačného úradníka, ústavný súd konštatuje, že uvedené samo osebe

ešte neznamená, že aj u samotného sťažovateľa existuje zákonom predpokladaný dôvod

na takéto rozhodnutie vo vzťahu k jeho osobe. Aj z judikatúry ESĽP (pozri rozsudok vo veci

Shcheglyuk proti Rusku zo 14. 12. 2006, sťažnosť č. 7649/02, bod 45) vyplýva,

že opodstatnenosť ďalšieho trvania väzby je potrebné skúmať vzhľadom na konkrétne

okolnosti každého jednotlivého prípadu a taktiež vzhľadom na jednotlivé osoby, aj keď by

išlo o páchateľov jedného a toho istého trestného činu. Existenciu takéhoto (konkrétneho)

dôvodu v zmysle navyše sťažovateľ vo vzťahu k svojej osobe

v konaní pred ústavným súdom ani netvrdil, resp. netvrdil, že takýto dôvod v konaní pred

najvyšším súdom uplatnil a tento by ho svojvoľným či arbitrárnym spôsobom

(ne)vyhodnotil. Tretia námietka sťažovateľa o neodôvodnenosti záverov najvyššieho súdu

k možnosti nahradenia jeho väzby dohľadom probačného alebo mediačného úradníka preto

s ohľadom na citovanú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia nemôže ústavnoprávne

relevantným spôsobom spochybniť jeho udržateľnosť. Z okolností tohto prípadu teda

vyplýva, že s možnosťou nahradenia väzby u sťažovateľa sa najvyšší súd náležitým

spôsobom vysporiadal (porovnaj a contrario , ; tiež rozsudok vo

veci Mihuta proti Rumunsku 31. 3. 2009, sťažnosť č. 13275/03), resp. že v prípade

sťažovateľa najvyšší súd zvážil menej závažné opatrenia, ktoré však vzhľadom na konkrétne

okolnosti prípadu vyhodnotil vo vzťahu k sťažovateľovi ako nedostatočné.

Vzhľadom na uvedené, a teda skutočnosť, že sťažovateľovi bolo reálne umožnené

uplatňovať si jeho práva na obhajobu v konaní o väzbe, v ktorom bol osobne vypočutý

a v ktorom mohol predkladať argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe,

a tiež na to, že na všetky svoje relevantné argumenty dostal z ústavnoprávneho pohľadu

dostatočnú odpoveď, ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.B K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru

Ako už bolo uvedené, o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namieta.

O nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

ktorého porušenie sa namieta, pôjde aj vtedy, ak ide o také základné právo alebo slobodu,

ktoré nie je ratione materiae aplikovateľné na posudzovanú vec ().

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nie je predmetom jeho ústavnoprávneho

prieskumu rozhodnutie súdov o vzatí sťažovateľa do väzby, ale o dôvodnosti ďalšieho

trvania jeho väzby. V prípade sťažovateľa teda nejde o „zákonné zatknutie alebo

pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné

podozrenie zo spáchania trestného činu“, resp. prvotné „uvalenie“ väzby. Označený článok

dohovoru sa ratione materiae nevzťahuje na dôvodnosť ďalšieho trvania väzby, a preto bolo

potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť podľa z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti (obdobne , , ,

, ).

II.C K namietanému porušeniu čl. 6 charty

Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 6 charty. Bez

potreby podrobenejšej analýzy ústavný súd konštatuje, že vo veci sťažovateľa sa už na prvý

pohľad neaplikuje právo Európskej únie, a preto charta nie je na vec sťažovateľa

aplikovateľná. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (obdobne ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2018