Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)IV. ÚS 610/2018
PDF · 391.12 KB
No categories available
IV. ÚS 610/2018
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov
Miroslava Duriša a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, , zastúpeného Advokátskou
kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Michal Mandzák, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva podľa
čl. 6 Charty základných práv Európskej únie uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Tost 33/2018 z 22. augusta 2018, ako aj postupom, ktorý predchádzal
jeho vydaniu, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 6 Charty základných práv
Európskej únie (ďalej len „charta“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Tost 33/2018 z 22. augusta 2018 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“), ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je spoločne so spoluobvineným
trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin falšovania,
pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2 a 4
písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný zákon“), ktorý mali spáchať formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného
zákona v súbehu so zločinom marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a) a ods. 2
písm. a) Trestného zákona.
Sťažovateľ bol uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 23/2018 z 28. júna 2018
vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), pričom podľa § 80
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku najvyšší súd nenahradil väzbu sťažovateľa dohľadom
probačného a mediačného úradníka.
Sťažovateľ následne požiadal o prepustenie z väzby na slobodu. O jeho žiadosti
rozhodol Špecializovaný trestný súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len
„špecializovaný súd“), uznesením sp. zn. 3 Tp 13/2018 z 3. augusta 2018 (ďalej len
„uznesenie špecializovaného súdu“) tak, že ju podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku
zamietol a súčasne podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nenahradil väzbu
sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Proti uzneseniu špecializovaného súdu, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť
o prepustenie z väzby na slobodu, podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú najvyšší súd
napadnutým uznesením podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.
Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že najvyšší súd nedal v napadnutom
uznesení odpoveď na všetky ním prezentované relevantné námietky.
Sťažovateľ ako prvú zásadnú námietku označil to, že znalecký posudok Ústavu
súdneho inžinierstva č. 77/2018 nebol získaný zákonným spôsobom, pričom „je vôbec
sporné, či sa jedná o pravú listinu“. Označený znalecký posudok sa podľa sťažovateľa
„objavil“ vo vyšetrovacom spise a „nie je tiež zrejmé, kedy, ako, a hlavne kým bola táto
listina doložená do vyšetrovacieho spisu“. Sťažovateľ sa domnieva, že na tento dôkaz
nemožno v tomto štádiu konania prihliadať. Najvyšší súd označenému znaleckému posudku
pripísal kľúčový význam vo vzťahu k existencii dôvodného podozrenia, že sťažovateľ mal
spáchať trestný čin. K tomuto sťažovateľ ďalej uvádza: «V danom konaní však všeobecný
súd konal v príkrom rozpore s princípom kontradiktórnosti a rovností zbraní, pretože
rozhodol len na základe stanoviska prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, spis. zn.
VII/1 Gv 103/18/1000-67 zo dňa 21. 08. 2018 ohľadom toho, ako sa znalecký posudok
a jeho dodatok „objavil“ vo vyšetrovacom spise. Toto stanovisko však nebolo doručené
sťažovateľovi, a to ani všeobecným súdom, ani prokurátorom. Jednalo sa však pritom
o kľúčový dokument na základe ktorého všeobecný súd rozhodol a ku ktorému sa sťažovateľ
nemohol vyjadriť a hlavne uviesť, že tento inkriminovaný znalecký posudok nebol súčasťou
vyšetrovacieho spisu a ani návrhu na vzatie do väzby. Všeobecnému súdu pritom nič
nebránilo, aby obhajobe sťažovateľa umožnil vyjadriť sa k stanovisku prokurátora a tak
reagovať na toto stanovisko ako protistrany...
Po vydaní napadnutého uznesenia sa totiž zistilo, že vyšetrovateľ zabezpečil
inkriminovaný znalecký posudok vrátane jeho dodatku č. 1 a tento nebol zhodný s tou
verziou, ktorú mal predložiť prokurátor. Poukazujeme hlavne na to, že dodatok č. 1
k znaleckému posudku mal byť vypracovaný dňa 22. 05. 2018 v čo vyplýva zo záveru
tohto dodatku: „V dňa 22. 05. 2018“, avšak verzia predložené prokurátorom mala
byť vypracovaná dňa 23. 05. 2018 v čo vyplýva zo záveru tohto dodatku:
„V dňa 23. mája 2018“. Je nepochybné, že ten istý dodatok nemôže obsahovať
dva odlišné miesta a dátumy vyhotovenia, čo svedčí v prospech toho, že prokurátor
predložil znalecký posudok, ktorý nemohol vypracovať Ústav súdneho inžinierstva v
univerzity. Taktiež tu existujú rozdiely medzi verziou znaleckých posudkov
zabezpečených vyšetrovateľom od znaleckého ústavu a verziou, o ktorej prokurátor tvrdí,
že ju získal od poškodenej spoločnosti Aj uvedené skutočnosti
preukazujú, že súd rozhodol na základe nezákonne získaného dôkazu.»
Sťažovateľ ako druhú zásadnú námietku označil skutočnosť, že uznesením
prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k.
VII/2 Gv 140/16/1000-76 z 23. júla 2018 bol podľa § 425 Trestného poriadku zaistený celý
jeho majetok. Vzhľadom na uvedené u neho odpadol väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku, pretože z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 23/2018
z 28. júna 2018 (rozhodovanie o vzatí sťažovateľa do väzby) podľa sťažovateľovho názoru
vyplýva, že práve jeho majetok mu mal cez jeho postavenie a vplyv umožňovať
pokračovanie v páchaní trestnej činnosti. Navyše, keďže sťažovateľ nemohol túto námietku
uplatniť v konaní pred špecializovaným súdom, ale vzhľadom na následné zaistenie jeho
majetku až v konaní pred najvyšším súdom, tento ho mal k uvedenej skutočnosti vypočuť,
čoho sa sám výslovne dožadoval.
Ako tretiu zásadnú námietku označil sťažovateľ to, že najvyšší súd sa nedostatočným
spôsobom vysporiadal s možnosťou nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného
úradníka. Najvyšší súd sa ňou podľa názoru sťažovateľa zaoberal iba formálne
a nevyhodnotil konkrétne okolnosti jeho prípadu. O to viac pozornosti mal najvyšší súd tejto
jeho námietke venovať z dôvodu, že u spoluobvineného bola väzba
nahradená dohľadom probačného úradníka.
Sťažovateľ vzhľadom na uvedené navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1/ Základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2
ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1
písm. c/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 5 ods. 3
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako i podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv ako i práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 6 Charty
základných práv Európske únie Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn.
4 Tost 33/2018 zo dňa 22.08.2018 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.
2/ Zrušuje sa Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn.
4 Tost/33/2018 zo dňa 22. 08. 2018 v celom rozsahu a vec sa v rozsahu zrušenia vracia
na ďalšie konanie.
3/ Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje prepustiť sťažovateľa z väzby
na slobodu.
4/ Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi
do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho
zástupcu Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ
sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné
podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa,
že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má
právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa čl. 6 charty každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Z judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05) vyplýva,
že v ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa práva na osobnú slobodu
(čl. 17 ods. 1 ústavy) je obsiahnuté aj právo obvineného podať návrh na konanie, v ktorom
by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie
obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu
nevyhnutnú (resp. primeranú dobu) alebo byť prepustený počas konania. V označených
ustanoveniach ústavy sú teda obsiahnuté obdobné práva ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 5
ods. 3 a 4 dohovoru (III. ÚS 34/07, IV. ÚS 333/08, IV. ÚS 263/2018).
Z judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 227/03, IV. ÚS 181/07, III. ÚS 54/2017) ďalej
vyplýva, že na konanie, ktorého predmetom je súdne preskúmanie zákonnosti väzby
a existencie všetkých jej podmienok, je aplikovateľný čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ústavnosť
postupu a rozhodnutia súdu v takomto type konania (vrátane ústavnosti dôvodov, na ktorých
bolo založené rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby) skúma však ústavný súd aj z hľadiska
garancií vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru (I. ÚS 100/04, III. ÚS 220/04,
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi
namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Z judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 38/01, IV. ÚS 207/07, III. ÚS 115/08)
ďalej vyplýva, že obsahom základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy je aj oprávnenie
trestne stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci o jej väzbe skúmal významné skutočnosti
pre a proti väzbe vrátane možnosti nahradiť ju zárukou, sľubom alebo peňažnou zárukou,
pričom ak sa rozhodne trestne stíhanú osobu do väzby vziať alebo ju v nej ďalej držať, aby
boli takéto rozhodnutia založené na konkrétnych skutočnostiach, a nie na abstraktnej úvahe.
Ústavný súd judikoval (II. ÚS 116/2011, II. ÚS 266/2013, II. ÚS 175/2017),
že povinnosťou všeobecných súdov je umožniť obvinenému uplatnenie práva na obhajobu
tak, aby sa zachoval jeho reálny obsah a zmysel. Inak by totiž toto právo nebolo možné
považovať za reálne, ale iba za teoretické, resp. iluzórne. Výklad príslušných ustanovení
dotknutých právnych predpisov musí byť preto taký, aby uplatnenie práva na obhajobu
v konaní o väzbe sa obvinenému reálne umožnilo.
Z judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 200/07, IV. ÚS 186/09, II. ÚS 633/2017) tiež
vyplýva, že súdne konanie v súvislosti s rozhodovaním o zákonnosti väzby musí poskytovať
určité garancie procesnej povahy, ktoré sú vyjadrené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. So zreteľom
na to, že čl. 6 ods. 1 dohovoru sa nevzťahuje na konanie a rozhodovanie o väzbe, procesné
záruky uvedené v odseku 1 nemožno bez ďalšieho uplatniť aj v prípade čl. 5 ods. 4
dohovoru. V zmysle doterajšej judikatúry sa však určité základné procesné záruky musia
poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, i keď nemusia byť nevyhnutne rovnaké
ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 dohovoru pri rozhodovaní vo veci samej. V každom
prípade musí mať osoba vo väzbe možnosť predložiť argumenty a dôvody proti svojmu
ponechaniu vo väzbe, pričom judikatúra sa prikláňa k tomu, že obvinený musí byť súdom
vypočutý. Vždy musí byť zaručená kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní
(III. ÚS 135/08, II. ÚS 238/2012, II. ÚS 482/2014).
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo svojej judikatúre k čl. 5
dohovoru postupne formuloval viaceré samostatné práva osôb pozbavených slobody, medzi
ktoré patrí aj právo na kontradiktórne konanie a vypočutie pred rozhodnutím o zákonnosti
väzby (pozri rozsudok vo veci Michalko proti Slovenskej republike z 21. 12. 2010, sťažnosť
č. 35377/05, bod 156), ako aj všeobecnejšie právo na „zákonnosť“ konania a právo nebyť
zbavený osobnej slobody svojvoľným, resp. arbitrárnym spôsobom (tamtiež). Požiadavky
zabezpečenia kontradiktórnej povahy konania a rešpektovania „princípu rovnosti zbraní“
predstavujú základné procesné garancie uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia
osobnej slobody (pozri rozsudok vo veci Reinprecht proti Rakúsku z 15. 11. 2005, sťažnosť
č. 67175/01, bod 31 a tam citovaná judikatúra). Zabezpečenie „reálnej“ kontradiktórnosti
konania znamená aj právo na prístup k vyjadreniam a dôkazom, ktoré predložila protistrana
(pozri rozsudok vo veci Lanz proti Rakúsku z 31. 4. 2002, sťažnosť č. 24430/94, bod 41).
Aj ústavný súd už vo svojej judikatúre (III. ÚS 198/05, I. ÚS 410/08,
II. ÚS 175/2017) vyslovil, že osoba vo väzbe musí mať v každom prípade možnosť
predložiť súdu argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe a vyjadriť
sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti. Musí jej byť daná
možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany (prokurátora) o odôvodnenosti trvania väzby
a vyvracať ich. Pre tento účel jej nemôže byť odopreté právo oboznámiť sa s dôkazmi
a skutočnosťami, o ktoré by sa malo opierať rozhodnutie súdu o väzbe (kontradiktórnosť
konania). Procesný postup súdu musí zabezpečiť, aby bola obvinenému/obžalovanému
poskytnutá rozumná príležitosť obhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia
do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhou stranou. Zabezpečenie
kontradiktórnej povahy konania a rešpektovanie princípu „rovnosti zbraní“ predstavujú
základné procesné garancie uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia osobnej
slobody väzbou (III. ÚS 67/08, II. ÚS 18/2013).
Pokiaľ ide o čl. 5 ods. 4 dohovoru, ESĽP judikoval (pozri rozsudok vo veci Rakevich
proti Rusku z 28. 10. 2003, sťažnosť č. 58973/00, bod 43; tiež II. ÚS 642/2017), že tento
článok predstavuje jeho habeas corpus ustanovenie. Označené ustanovenie poskytuje
zadržanej osobe právo aktívne sa domáhať súdneho preskúmania pozbavenia slobody.
Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo
iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť tohto pozbavenia slobody,
priznáva im právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene
rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako
nezákonné (pozri rozsudok vo veci Rehbock proti Slovinsku z 28. 11. 2000, sťažnosť
č. 29462/95, bod 84; podobne I. ÚS 131/09, III. ÚS 161/2010, II. ÚS 642/2017).
Článok 5 ods. 4 dohovoru nevyžaduje, aby odvolací súd rozhodujúci o pozbavení
slobody odpovedal na každý argument osoby pozbavenej slobody. Tento súd však nesmie
ignorovať konkrétne skutočnosti namietané touto osobou, ktoré by mohli spochybniť
existenciu podmienok „zákonnosti“ pozbavenia osobnej slobody (pozri rozsudok vo veci
Ilijkov proti Bulharsku z 26. 7. 2001, sťažnosť č. 33977/96, bod 94).
Európsky súd pre ľudské práva tiež judikoval (pozri rozsudok vo veci Çatal proti
Turecku zo 17. 4. 2012, sťažnosť č. 26808/08, bod 33), že čl. 5 ods. 4 dohovoru nevyžaduje,
aby bola osoba pozbavená slobody vypočutá pri každej sťažnosti proti rozhodnutiu
o predĺžení väzby, musí však mať možnosť využiť svoje právo vypovedať v primeraných
intervaloch. Európsky súd pre ľudské práva už taktiež vo vzťahu k čl. 5 ods. 4 rozhodol
(pozri rozsudok vo veci Derungs proti Švajčiarsku z 10. 5. 2016, sťažnosť č. 52089/09,
body 72 a 75), že nariadenie pojednávania nie je nevyhnutné za každých okolností,
a to najmä v situácii, ak by neviedlo k žiadnemu ďalšiemu objasneniu veci.
Pokiaľ ide o rovnosť zbraní, z judikatúry ESĽP (pozri rozsudok vo veci Ovsjannikov
proti Estónsku z 20. 2. 2014, sťažnosť č. 1346/12, bod 72) vyplýva, že táto nie je
zabezpečená, ak je sťažovateľovi alebo jeho právnemu zástupcovi odopretý prístup k tým
dokumentom vo vyšetrovacom spise, ktoré sú kľúčové na účinné spochybnenie zákonnosti
jeho zadržania. Zásada kontradiktórnosti a rovnosti braní musí byť rovnako rešpektovaná
v konaní pred odvolacím súdom (už citovaný Çatal, body 33 a 34).
Pokiaľ ide o možnosť nahradenia väzby, ESĽP judikoval (pozri rozsudok vo veci
Jablonski proti Poľsku z 21. 12. 2000, sťažnosť č. 33492/96, bod 83), že čl. 5 ods. 3
dohovoru vo svojej druhej časti stanovuje nielen právo na „prejednanie veci v primeranej
lehote, alebo byť prepustený počas konania“, ale tiež to, že „prepustenie sa môže podmieniť
zárukou, že sa takáto osoba dostaví na pojednávanie“. Aj z judikatúry ústavného súdu
(I. ÚS 87/04, III. ÚS 240/06, I. ÚS 364/08) vyplýva, že ak osoba, ktorej osobná sloboda
je pozbavená väzbou, požiada o nahradenie väzby sľubom, peňažnou zárukou, ale
i dohľadom mediačného a probačného úradníka, súd rozhodujúci o väzbe je povinný
sa s touto žiadosťou náležite vysporiadať. Pozbavenie slobody totiž môže byť
ospravedlnené iba vtedy, ak iné, menej prísne opatrenia boli zvážené a vyhodnotené
ako nedostatočné, resp. ak je preukázané, že pozbavenie slobody bolo vzhľadom
na okolnosti nevyhnutné (pozri rozsudok vo veci Sabeva proti Bulharsku z 10. 6. 2010,
sťažnosť č. 44290/07, bod 56). Záruka má prednosť pred pokračovaním väzby
(I. ÚS 239/04, II. ÚS 38/05, I. ÚS 540/2013).
Zohľadňujúc uvedené východiská a sťažovateľom prezentované námietky ústavný
súd preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
II.A K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 3 a 4
dohovoru
Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením a postupom, ktorý predchádzal jeho
vydaniu, malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako
aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, čo odôvodňuje tým, že najvyšší súd nedal
dostatočnú odpoveď na tri ním prezentované relevantné námietky, a to vo vzťahu
k zákonnosti znaleckého posudku (i), k zaisteniu celého jeho majetku a z toho
vyplývajúceho odpadnutia väzobného dôvodu (ii) a k možnosti nahradiť väzbu dohľadom
probačného a mediačného úradníka (iii).
Pokiaľ ide o prvú námietku sťažovateľa spočívajúcu v tom, že znalecký posudok
Ústavu súdneho inžinierstva č. 77/2018 nebol získaný zákonným spôsobom, najvyšší súd
v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol: «K použiteľnosti
znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva v č. 77/2018 s doplnkom
č. 106/2018 ako dôkazu musí najvyšší súd uviesť, že sa síce jedná o znalecký posudok,
ale keďže nejde o posudok vyhotovený v aktuálnom konaní, má len charakter listinného
dôkazu.
Obhajoba napadla zákonnosť tohto dôkazu z dôvodu, že sám vyšetrovateľ v úradnom
zázname na č. l. 1426 uviedol, že tento znalecký posudok „našiel“ v spise po tom, čo bol
vrátený zo Špecializovaného trestného súdu a nemá vedomosť o tom, kto ho tam doložil.
Najvyšší súd z uvedeného dôvodu žiadal od sudcu pre prípravné konanie,
ako i prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry písomné stanovisko, ako sa predmetný
znalecký posudok do spisu dostal a v akom období. Sudca pre prípravné konanie bol
v zahraničí, preto jeho vyjadrenie nebolo možné zabezpečiť. Prokurátor Úradu
špeciálnej prokuratúry v písomnom vyjadrení sp. zn. VII/1 Gv 103/18/1000-67 zo dňa
21. augusta 2018 uviedol, že predmetný posudok, ktorý bol spracovaný na žiadosť
spoločnosti , v súvisiacom civilnom konaní vedenom na Okresnom
súde Bratislava V mu bol týmto poškodeným predložený k 15. júnu 2018. Keďže
sa nenachádzal vo vyšetrovacom spise, doložil ho on osobne do vyšetrovacieho spisu ako
súčasť návrhu na vzatie do väzby z 22. júna 2018 a takto skompletizovaný spisový materiál
predložil spolu s návrhom na vzatie do väzby sudcovi pre prípravné konanie ŠTS.
V súvislosti s týmto vyjadrením najvyšší súd zo spisového materiálu zistil, že kópia
predmetného posudku bola skutočne súčasťou spisu už pri rozhodovaní ŠTS o návrhu
na vzatie obvinených a do väzby, ako aj následne pri
rozhodovaní najvyššieho súdu o sťažnosti prokurátora v konaní 2 Tost 23/2018.
Z hľadiska posúdenia zákonnosti (nezákonnosti) uvedeného dôkazu je potrebné
pripomenúť, že za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci
a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného
zákona. Dôkaznými prostriedkami sú najmä výsluch obvineného, svedkov, znalcov, posudky
a odborné vyjadrenia, previerka výpovede namieste, rekognícia, rekonštrukcia, vyšetrovací
pokus, obhliadka, veci a listiny dôležité pre trestné konanie, oznámenie, informácie získané
použitím informačno-technických prostriedkov alebo prostriedkov operatívno-pátracej
činnosti (§ 119 ods. 2 Tr. por.). Zároveň dôkazy môžu obstarávať aj strany na vlastné
náklady (§ 119 ods. 3 Tr. por.).
Na základe uvedeného potom možno konštatovať, že uvedenú kópiu znaleckého
posudku spolu s jeho dodatkom zabezpečil ako dôkaz prokurátor, teda jedna zo strán
trestného konania, čím realizoval svoje právo všeobecne upravené v § 119 ods. 3 Tr. por.
...
Vychádzajúc z uvedených kritérií možno potom skonštatovať, že uvedený znalecký
posudok (jeho kópiu) zabezpečil oprávnený procesný subjekt v tom procesnom štádiu,
v ktorom je na zabezpečenie dôkazu oprávnený, dôkaz bol získaný z prameňa, ktorý zákon
pripúšťa, týka sa predmetu dokazovania a bol získaný spôsobom, ktorý zákon pripúšťa.
Prokurátor objasnil, že mu dôkaz poskytol poškodený subjekt, teda spoločnosť
, dobrovoľne. Samotná skutočnosť, že právny zástupca spoločnosti
Správa a inkaso zmeniek s. r. o. o takomto znaleckom posudku nemá vedomosť, resp.
že sa zatiaľ takýto posudok prípadne nenachádza v spisovom materiáli okresného súdu
sp. zn. 2 CbZm 59/2016 a 2 CbZm 60/2016, nemá na jeho validitu žiaden vplyv.
Z vyšetrovacieho spisu v aktuálnej trestnej veci totiž nesporne vyplýva, že takýto posudok
bol Ústavom súdneho inžinierstva v vypracovaný na základe žiadosti spoločnosti
pre potreby civilného súdneho konania. Len samotná skutočnosť,
že prípadne zatiaľ nebol v danom civilnom konaní predložený neznamená automaticky,
že nemôže byť v aktuálnom trestnom konaní použitý ako listinný dôkaz. Prokurátor pritom
preukázal zdroj dôkazu...
Najvyšší súd však pripomína, že uvedený znalecký posudok má pre aktuálne trestné
konanie charakter „len“ listinného dôkazu, čo aktuálne dostačuje pre počiatočné štádium
trestného konania. V ďalšom priebehu konania bude potrebné, aby sa časové súvislosti
vzniku sporných podpisov preukazovali riadnou procesnou formou znaleckého skúmania
a posudku. »
Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že označený znalecký
posudok, ktorý bol ako dôkaz získaný zákonným spôsobom, čo (zákonnosť jeho získania)
sťažovateľ pred ústavným súdom žiadnym relevantným spôsobom nespochybnil,
predstavuje v danom štádiu trestného konania „iba“ listinný dôkaz, resp. jeden z viacerých
listinných dôkazov. Vzhľadom na uvedené neobstojí ani tvrdenie sťažovateľa o tom,
že označený znalecký posudok má predstavovať „kľúčový“ dôkaz o dôvodnosti podozrenia,
že mal spáchať predmetný trestný čin, keďže z časti napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu k existencii materiálneho dôvodu väzby vyplýva, že tento zohľadnil nielen označený
znalecký posudok, ale taktiež „odborné vyjadrenie spoločnosti k účtovaniu
zmeniek z 13. apríla 2018 (č. l. 532 – 538), odborné stanovisko
č. 03/2018 (č. l. 539 – 575), správu forenzného vyšetrovateľa (č. l. 577 –
584) ako i ďalšie listinné dôkazy, z ktorých vyplýva, že žiadna z dotknutých spoločností
v účtovných závierkach ani v súvisiacich úradných listinách neeviduje zmenky na také
vysoké sumy a o takýchto záväzkoch nemá relevantnú vedomosť ani väčšina dosiaľ
vypočutých svedkov“.
Nie bez významu je vo vzťahu k prvej námietke sťažovateľa aj skutočnosť,
že ústavný súd už preskúmal rozhodnutia súdov o vzatí sťažovateľa do väzby a vo svojom
uznesení č. k. III. ÚS 356/2018-83 z 11. septembra 2018 nedospel k záveru
spochybňujúcemu dôvodnosť trestného stíhania sťažovateľa. Vzhľadom na citovanú časť
odôvodnenia napadnutého uznesenia a z neho vyplývajúce právne závery, ktoré sťažovateľ
v konaní pred ústavným súdom ústavne relevantným spôsobom nespochybnil, ústavný súd
nevidel dôvod na to, aby sa odklonil od právneho záveru vysloveného vo svojom skoršom
uznesení týkajúcom sa ústavnosti väzobného stíhania sťažovateľa, resp. dôvodnosti
podozrenia, že tento mal spáchať predmetný trestný čin.
Pokiaľ sťažovateľ namieta, že najvyšší súd mu nedoručil na vyjadrenie stanovisko
prokurátora (č. k. VII/1 Gv 103/18/1000-67 z 21. augusta 2018), z ktorého vyplýva,
že „predmetný posudok, ktorý bol spracovaný na žiadosť spoločnosti
, v súvisiacom civilnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V
mu [prokurátorovi, pozn.] bol týmto poškodeným predložený k 15. júnu 2018“, pričom
vzhľadom na to, že predmetný znalecký posudok „sa nenachádzal vo vyšetrovacom spise,
doložil ho on osobne [prokurátor, pozn.] do vyšetrovacieho spisu ako súčasť návrhu na
vzatie do väzby z 22. júna 2018 a takto skompletizovaný spisový materiál predložil spolu
s návrhom na vzatie do väzby sudcovi pre prípravné konanie ŠTS“, ústavný súd konštatuje,
že predmetné stanovisko nepredstavuje vyjadrenie prokurátora k potrebne väzobného
stíhania sťažovateľa, resp. k odôvodnenosti trvania väzby (porovnaj a contrario
III. ÚS 198/05, II. ÚS 18/2013, II. ÚS 482/2014), ale len objasnenie, akým spôsobom bol
predmetný znalecký posudok získaný a založený do súdneho spisu. Ako už bolo uvedené,
predmetný znalecký posudok, ktorý v danom trestnom konaní predstavuje iba jeden
z viacerých listinných dôkazov, na ktorých je založené dôvodné podozrenie, že sťažovateľ
mal spáchať trestný čin, bol získaný zákonným spôsobom a sťažovateľ zákonnosť spôsobu
jeho získania, o to menej závery v ňom uvedené, nijakým ústavne relevantným spôsobom
nespochybnil. Tento znalecký posudok bol navyše súčasťou trestného spisu už pri
samotnom vzatí sťažovateľa do väzby, čo je ústavnému súdu známe aj z jeho rozhodovacej
činnosti (uznesenie č. k. III. ÚS 356/2018-83 z 11. septembra 2018, ktorým ústavný
preskúmal rozhodnutia súdov o vzatí sťažovateľa do väzby).
Vzhľadom na uvedené nemožno nedoručenie predmetného stanoviska prokurátora
sťažovateľovi na vyjadrenie považovať za takú okolnosť, ktorá by sťažovateľovi v konaní
pred najvyšším súdom neumožňovala účinným spôsobom spochybniť „zákonnosť“
pozbavenia osobnej slobody.
Ústavný súd teda k tejto námietke sťažovateľa ďalej konštatuje, že sťažovateľ mal
možnosť uplatniť ju pri osobnom vypočutí a mohol príslušnému súdu predložiť svoje
argumenty spochybňujúce zákonnosť označeného znaleckého posudku. Na svoje tvrdenia
spochybňujúce zákonnosť označeného znaleckého posudku dostal odpoveď, ktorá
je z ústavnoprávneho pohľadu, tak ako už bolo uvedené, akceptovateľná.
Ako druhú zásadnú námietku sťažovateľ označil to, že mu bol v trestnom konaní
zaistený celý jeho majetok, a preto u neho odpadol väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku. Túto svoju námietku navyše nemohol uplatniť pred
špecializovaným súdom, preto ho mal k nej najvyšší súd vypočuť, čo sa však nestalo,
a to napriek skutočnosti, že o to požiadal.
Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia k tejto námietke sťažovateľa
uviedol: «Ako už uviedol v napadnutom rozhodnutí sudca pre prípravné konanie, obvinený
je dôvodne podozrivý, že mal dlhodobo a pravidelne páchať určitý druh
trestnej činnosti, ktorá mala byť zdrojom jeho príjmov. Obvinený je aktuálne trestne stíhaný
v ďalších dvoch trestných veciach. Mal dlhodobo počnúc od roku 2006 v pravidelných
intervaloch páchať vysoko sofistikovanú ekonomickú trestnú činnosť, ktorá má, pokiaľ ide
o jej rozsah, stupňujúcu tendenciu a ktorá je pre neho zdrojom značných príjmov, ktoré mu
zaručujú určité postavenie a vplyv.
Najvyšší súd pripomína, že jedným z dôvodov preventívnej väzby je i dôvodná obava,
že obvinený v prípade prepustenia na slobodu bude pokračovať v trestnej činnosti.
Pokračovaním v trestnej činnosti sa pritom rozumie nielen opakovanie toho istého trestného
činu, ale aj spáchanie trestného činu tej istej povahy. Samozrejme, pri úvahách o možnosti
pokračovania v trestnej činnosti sa zo strany súdneho orgánu jedná väčšinou
o pravdepodobnostný úsudok, nie o absolútnu istotu. Uvedený dôvod väzby je anticipovaný
i článkom 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru. I z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej aj „ESĽP“) vyplýva, že základom uvedeného dôvodu je domnienka, že určitej osobe
je potrebné zabrániť v (s)páchaní trestného činu. Ako však ESĽP pripomenul, túto
skutočnosť nemožno interpretovať tak, že by pripúšťala zbavenie slobody ako prostriedok
všeobecnej prevencie smerujúcej proti jednotlivcovi alebo určitej kategórii jednotlivcov,
ktorí predstavujú nebezpečenstvo s ohľadom na ich trvalú náchylnosť páchať trestnú
činnosť (Guzzardi proti Taliansku). Samozrejme, obava z pokračovania v trestnej činnosti
resp. z ďalšieho páchania trestnej činnosti nemôže byť abstraktná, ale musí byť podložená
určitými faktami umožňujúcimi vytvorenie si obrazu, v páchaní akej trestnej činnosti
by obvinený mohol pokračovať.
Z dosiaľ vykonaného dokazovania naďalej vyplýva dôvodné podozrenie, že obvinený
mal spáchať aktuálnu trestnú činnosť vo veľkom rozsahu, mal sa snažiť
získať prospech vo výške takmer 70 000 000,- €. Zároveň je, ako už bolo uvedené v uznesení
o vzatí do väzby i v uznesení o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby, dôvodne
podozrivý, že mal po relatívne dlhšiu dobu (od roku 2006) v pravidelných intervaloch
páchať vysoko sofistikovanú ekonomickú trestnú činnosť, ktorá mala mať, pokiaľ ide o jej
rozsah, stupňujúcu tendenciu. Táto mala pre neho predstavovať zdroj značných príjmov,
ktoré mu mali zaručovať určité postavenie a vplyv a sú pre ňu aktuálne vedené dve trestné
stíhania. Konkrétne je dôvodne podozrivý, že v novembri 2006 mal obzvlášť závažným
zločinom porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 4
písm. a) Tr. zák. získať na úkor obchodnej spoločnosti najprv
16.000.000,- Sk (531.102,70 €) a potom 4.500.000,- Sk (149.372,63 €). Vec je vedená pod č.
KRP-276/2-VYS-BA-2014. V druhej vedenej veci je trestne stíhaný pod č. PPZ-542/NKA-
FP-ST-2016 pre pokračovací zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, ods.
4 Tr. zák., ktorý mal spáchať v priebehu rokov 2010 až 2012, pričom na jeho účty, resp. na
účty ním ovládaných obchodných spoločností mal byť postupne poukázaný neoprávnene
uplatnený nadmerný odpočet DPH v celkovej výške 8.193.596.64 €. Je síce pravdou, že v
prvej uvedenej trestnej veci, vedenej pre dva skutky, bolo rozhodnutím prokurátora dňa
8. augusta 2016 zrušené uznesenie o vznesení obvinenia vo vzťahu ku skutku č. 2, avšak
obvinenie pre skutok č. 1 zostalo nedotknuté. Uznesenia o vznesení obvinenia v oboch
uvádzaných trestných veciach sú súčasťou vyšetrovacieho spisu a boli riadne oboznámené
ako podklady pre rozhodnutie o väzbe v aktuálnej trestnej veci.
Práve z týchto konkrétnych skutočností (charakter, dĺžka, rozsah a motív páchania
stíhanej trestnej činnosti) vyplýva v tomto štádiu konania aj podľa najvyššieho súdu
dôvodná obava, že obvinený by v prípade ponechania na slobode mohol
v tomto druhu trestnej činnosti pokračovať, aby si svoje postavenie a vplyv – aj so zreteľom
na prebiehajúce trestné stíhania – udržal...
Na základe uvedených skutočnosti potom najvyšší súd konštatuje, že u obvineného
i naďalej existuje dôvodná obava, že po prípadnom prepustení z väzby by pokračoval
v trestnej činnosti obdobného charakteru, aby si naďalej zabezpečoval ekonomické výhody,
túto obavu nateraz nie je spôsobilá zmierniť ani skutočnosť, že bol zaistený majetok
obvineného. Obvinený totiž môže svoj vplyv využívať i prostredníctvom majetku, ktorého
explicitne nie je vlastníkom.»
Ústavný súd vo vzťahu k uvedenému v prvom rade konštatuje, že sťažovateľ bol
o svojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu osobne vypočutý. Nemenej dôležitou
je v okolnostiach danej veci v záujme zabezpečenia ochrany práv sťažovateľa v konaní
o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu skutočnosť, že sťažovateľ mal možnosť
predniesť svoju námietku týkajúcu sa zaistenia jeho majetku a s tým súvisiacej
(ne)existencie väzobného dôvodu najvyššiemu súdu, ktorý sa s ňou v rámci odôvodnenia
napadnutého uznesenia mohol a mal vysporiadať. Ako z už citovanej judikatúry vyplýva,
na zabezpečenie ochrany práv sťažovateľa v konaní o väzbe nie je nevyhnutné, aby bol
tento osobne vypočutý ku každému svojmu tvrdeniu, a to vo všetkých fázach konania.
Dôležité je, aby mal sťažovateľ možnosť byť osobne vypočutý (aspoň) v primeraných
intervaloch. Teda samotná skutočnosť, že sťažovateľ nebol k tejto svojej námietke osobne
vypočutý najvyšším súdom ako súdom sťažnostným, a to v situácii, keď bol k svojej
žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu vypočutý pred špecializovaným súdom a mal
možnosť predniesť svoju námietku týkajúcu sa (následného) zaistenia jeho majetku
najvyššiemu súdu, ešte sama osebe neznamená, že došlo k porušeniu jeho práv podľa ústavy
či dohovoru.
Dôležitou skutočnosťou z pohľadu ochrany práv sťažovateľa v konaní o jeho žiadosti
o prepustenie z väzby na slobodu, ku ktorej bol pôvodne osobne vypočutý, je teda to, aby
najvyšší súd dal v odôvodnení napadnutého uznesenia na sťažovateľom prezentovanú
námietku primeranú a dostatočnú odpoveď.
Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, obava
z pokračovania v páchaní ekonomickej trestnej činnosti sťažovateľom nie je viazaná
výlučne na existenciu sťažovateľovho majetku, resp. možnosť s ním disponovať, ale
v širšom na jeho postavenie a vplyv, ktoré by mohol využívať i prostredníctvom majetku,
ktorého explicitne nie je vlastníkom. Uvedený právny názor je v okolnostiach tejto veci,
teda v prípade sťažovateľa, ktorý je dôvodne podozrivý z páchania sofistikovanej
(a rôznorodej) ekonomickej trestnej činnosti, v rozsahu desiatok miliónov eur,
so stupňujúcou sa tendenciou, z pohľadu ústavného súdu udržateľný.
Ústavný súd teda k druhej námietke sťažovateľa konštatuje, že tento mohol túto
svoju námietku v konaní pred najvyšším súdom predniesť a že v okolnostiach danej veci
na ňu dostal z ústavnoprávneho pohľadu akceptovateľnú odpoveď.
Tretia námietka sťažovateľa, ktorej najvyšší súd podľa jeho názoru nevenoval
dostatočnú pozornosť, predstavuje možnosť nahradenia väzby dohľadom probačného
a mediačného úradníka.
K možnosti nahradenia väzby sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného
úradníka najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:
„Následne sa najvyšší súd zaoberal úvahou, či v danej veci nie je dôvod na nahradenie
väzby menej invazívnymi prostriedkami, najmä dohľadom probačného a mediačného
úradníka. Následne prišiel k záveru, že na takýto postup zatiaľ niet dôvodu. Ako už uviedol
v napadnutom uznesení súd prvého stupňa, v tomto štádiu trestného konania s poukazom
na skutkový stav veci a osobu obvineného nie je možné väzbu spojenú s obmedzením jeho
osobnej slobody nahradiť dohľadom probačného a mediačného úradníka spolu s prípadným
uložením povinností, resp. obmedzení. Povaha prejednávaného trestného prípadu (veľký
rozsah činu), ako aj osoba obvineného (trestné stíhania v iných veciach) nedáva záruku,
že by mohol byť účel väzby dosiahnutý dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Navyše, obvinený je trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin a v takomto prípade
je možné ukladať dohľad probačného a mediačného úradníka ako náhradu za väzbu len
vtedy, ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu § 80 ods. 2 Tr. por. Výnimočné
okolnosti prípadu sa posudzujú z hľadiska pomerov páchateľa, ako aj samotných okolností
prípadu. Pod pomermi páchateľa treba rozumieť okolnosti týkajúce sa osoby páchateľa,
jeho osobných a rodinných pomerov nesúvisiacich so spáchaním trestného činu
a existujúcimi v čase rozhodovania o väzbe obvineného. Pri posudzovaní osoby páchateľa
je potrebné venovať pozornosť celému jeho predchádzajúcemu životu, jeho vek, recidívu,
postoj k spáchanému trestnému činu a pod. V podstate sa hodnotia rodinné a osobné
pomery, ktoré existujú v čase rozhodovania o väzbe. Za pomery páchateľa možno tiež
považovať viac významných skutočností, ktoré možno subsumovať do kategórie tzv.
poľahčujúcich okolností pri nedostatku priťažujúcich okolností. Okolnosťami prípadu
sú všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie povahy, charakteru a závažnosti
trestného činu. Z hľadiska aplikačnej praxe predstavujú okolnosti prípadu spoluurčujúce
spoločenskú škodlivosť toho ktorého trestného činu a ako také plnia v širšom slova zmysle
funkciu materiálneho vyjadrenia protiprávnosti činu. Ako už rovnako uviedol i súd prvého
stupňa, za dôležitú okolnosť pri posudzovaní tohto znaku bola ustálená konštantná
judikatúra v tom, že páchateľ sa dopustil obzvlášť závažného zločinu v afekte, úzkosti
a strachu vyvolaného dlhodobou partnerskou disharmóniou a chronickou konfliktnou
situáciou, ktorá v podstate znížila jeho schopnosť ovládať svoje konanie (Rt 111/1999).
Podmienku výnimočných okolností prípadu možno považovať za splnenú aj vtedy, kedy
prevažujú skutočnosti tzv. poľahčujúcich okolností nad priťažujúcimi okolnosťami. Musí
však ísť o súhrn takých skutočností, ktoré v danej kvantite a kvalite už stíhaného obzvlášť
závažného zločinu sa bežne nevyskytujú a výrazným spôsobom znižujú stupeň závažnosti
trestného činu.
Vzhľadom na uvedené je možné konštatovať, že nahradenie väzby dohľadom
probačného a mediačného úradníka by sa aktuálne minulo účinkom a nebolo by zrejme
spôsobilé odstrániť obavu z ďalšieho pokračovania v trestnej činnosti.
Z rovnakých dôvodov potom nie je ani dôvod na nahradenie väzby prostredníctvom
monitorovania technickými prostriedkami.
Ak obvinený argumentuje, že spoluobvinený je v rovnakej
pozícii a jeho väzba bola nahradená alternatívnymi inštitútmi, tak najvyšší súd musí uviesť,
že postavenie spoluobvineného je špecifické a jeho situácia je odlišná od obvineného
Ako už uviedol najvyšší súd v uznesení sp. zn. 2 Tost 23/2018, obvinený
bol zadržaný neštandardným spôsobom a tiež paralelne vedené trestné stíhanie voči
nemu sa týka zločinu, ktorého sa mal dopustiť ako štatutárny zástupca neziskovej
organizácie, ktorej štatutárnym zástupcom v rozhodnom období zrejme nebol.
Zároveň najvyšší súd nezistil zo strany orgánov činných v trestnom konaní také
subjektívne prieťahy, ktoré by mali na trvanie väzby negatívny vplyv. Opakovane boli
vypočutí obvinení, vypočutí boli i svedkovia , do konania bol
pribratý znalec z odboru písmoznalectva, znalec z odboru ekonómia a manažment atď.“
Ústavný súd k uvedenému konštatuje, že právny záver najvyššieho súdu o tom,
že u sťažovateľa neexistovali výnimočné okolnosti odôvodňujúce uloženie dohľadu v zmysle
§ 82 ods. 2 Trestného poriadku, nemožno v okolnostiach tohto prípadu považovať za
svojvoľný či arbitrárny (k ústavnej akceptovateľnosti tejto zákonnej úpravy pozri napr.
I. ÚS 113/08, III. ÚS 387/2010, II. ÚS 466/2012, IV. ÚS 559/2012, II. ÚS 149/2014).
Naopak, ani sám sťažovateľ vo svojej sťažnosti ústavnému súdu takéto výnimočné okolnosti
sám neoznačil a obmedzil sa na konštatovanie, že najvyšší súd sa s touto jeho námietkou
nevysporiadal dostatočným spôsobom. Ako je však zrejmé z citovanej časti odôvodnenia
napadnutého uznesenia, najvyšší súd v prípade sťažovateľa nezistil žiadne výnimočné
okolnosti odôvodňujúce uloženie dohľadu v zmysle § 82 ods. 2 Trestného poriadku a na
takéto relevantné skutočnosti nepoukázal ani sám sťažovateľ.
Pokiaľ sťažovateľ namieta, že u spoluobvineného bola väzba
nahradená dohľadom probačného úradníka, ústavný súd konštatuje, že uvedené samo osebe
ešte neznamená, že aj u samotného sťažovateľa existuje zákonom predpokladaný dôvod
na takéto rozhodnutie vo vzťahu k jeho osobe. Aj z judikatúry ESĽP (pozri rozsudok vo veci
Shcheglyuk proti Rusku zo 14. 12. 2006, sťažnosť č. 7649/02, bod 45) vyplýva,
že opodstatnenosť ďalšieho trvania väzby je potrebné skúmať vzhľadom na konkrétne
okolnosti každého jednotlivého prípadu a taktiež vzhľadom na jednotlivé osoby, aj keď by
išlo o páchateľov jedného a toho istého trestného činu. Existenciu takéhoto (konkrétneho)
dôvodu v zmysle § 82 ods. 2 Trestného poriadku navyše sťažovateľ vo vzťahu k svojej osobe
v konaní pred ústavným súdom ani netvrdil, resp. netvrdil, že takýto dôvod v konaní pred
najvyšším súdom uplatnil a tento by ho svojvoľným či arbitrárnym spôsobom
(ne)vyhodnotil. Tretia námietka sťažovateľa o neodôvodnenosti záverov najvyššieho súdu
k možnosti nahradenia jeho väzby dohľadom probačného alebo mediačného úradníka preto
s ohľadom na citovanú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia nemôže ústavnoprávne
relevantným spôsobom spochybniť jeho udržateľnosť. Z okolností tohto prípadu teda
vyplýva, že s možnosťou nahradenia väzby u sťažovateľa sa najvyšší súd náležitým
spôsobom vysporiadal (porovnaj a contrario III. ÚS 240/06, I. ÚS 364/08; tiež rozsudok vo
veci Mihuta proti Rumunsku 31. 3. 2009, sťažnosť č. 13275/03), resp. že v prípade
sťažovateľa najvyšší súd zvážil menej závažné opatrenia, ktoré však vzhľadom na konkrétne
okolnosti prípadu vyhodnotil vo vzťahu k sťažovateľovi ako nedostatočné.
Vzhľadom na uvedené, a teda skutočnosť, že sťažovateľovi bolo reálne umožnené
uplatňovať si jeho práva na obhajobu v konaní o väzbe, v ktorom bol osobne vypočutý
a v ktorom mohol predkladať argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe,
a tiež na to, že na všetky svoje relevantné argumenty dostal z ústavnoprávneho pohľadu
dostatočnú odpoveď, ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
II.B K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru
Ako už bolo uvedené, o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namieta.
O nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
ktorého porušenie sa namieta, pôjde aj vtedy, ak ide o také základné právo alebo slobodu,
ktoré nie je ratione materiae aplikovateľné na posudzovanú vec (III. ÚS 211/2018).
Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nie je predmetom jeho ústavnoprávneho
prieskumu rozhodnutie súdov o vzatí sťažovateľa do väzby, ale o dôvodnosti ďalšieho
trvania jeho väzby. V prípade sťažovateľa teda nejde o „zákonné zatknutie alebo
pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné
podozrenie zo spáchania trestného činu“, resp. prvotné „uvalenie“ väzby. Označený článok
dohovoru sa ratione materiae nevzťahuje na dôvodnosť ďalšieho trvania väzby, a preto bolo
potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti (obdobne I. ÚS 338/06, I. ÚS 352/06, II. ÚS 318/06,
III. ÚS 34/07, I. ÚS 232/2017).
II.C K namietanému porušeniu čl. 6 charty
Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 6 charty. Bez
potreby podrobenejšej analýzy ústavný súd konštatuje, že vo veci sťažovateľa sa už na prvý
pohľad neaplikuje právo Európskej únie, a preto charta nie je na vec sťažovateľa
aplikovateľná. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (obdobne II. ÚS 123/2017).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. novembra 2018