Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 238/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť P. H., B., t. č. v Ústave na výkon väzby L., zastúpeného

advokátom JUDr. Ľ. F., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v

, 2 a 5, a a práv

zaručených v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 31. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. decembra

2011 doručená (doplnená 12. januára 2012 a 16. februára 2012) sťažnosť P. H., B., t. č. v

Ústave na výkon väzby Leopoldov (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základných práv zaručených v , 2 a 5, a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31. októbra

2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je uznesením vyšetrovateľa

Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru Bratislava,

oddelenia vyšetrovania (ďalej len „vyšetrovateľ PPZ“), zo 14. apríla 2011 vydaným pod

ČVS: PPZ-159/BOK-B2-2010 trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej

výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania

a obchodovania s nimi podľa a a

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) s poukázaním

na .

Uznesením sudcu Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) pre

prípravné konanie sp. zn. zo 17. apríla 2011 bol sťažovateľ z dôvodov

uvedených v a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) vzatý do väzby. Väzba začala plynúť

13. apríla 2011. Rozhodnutie okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby krajský súd

18. mája 2011 potvrdil.

O žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu okresný súd uznesením

sp. zn. z 11. októbra 2011 rozhodol tak, že sťažovateľa naďalej ponechal vo

väzbe, avšak iba z dôvodu uvedeného v , pretože

dôvody kolúznej väzby [ ] pominuli.

Uznesením sudcu okresného súdu pre prípravné konanie sp. zn.

z 24. októbra 2011 vyhláseným a odôvodneným v plnom znení v zápisnici o výsluchu

obvinených bola na základe návrhu prokurátora Krajskej prokuratúry v Bratislave sp. zn.

z 12. októbra 2011 podľa predĺžená lehota

trvania väzby sťažovateľa (a ďalších obvinených) o 4 mesiace, t. j. do 13. marca 2012.

Proti tomuto rozhodnutiu sudcu okresného súdu pre prípravné konanie podal okrem

iných obvinených sťažnosť aj sťažovateľ, o ktorej rozhodol krajský súd napadnutým

uznesením sp. zn. z 31. októbra 2011.

Podľa názoru sťažovateľa došlo rozhodnutím krajského súdu a postupom, ktorý mu

predchádzal, k porušeniu jeho základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46

ods. 1 a , ako aj práv zaručených v , 3 a 4 a

dohovoru. Svoje presvedčenie odôvodnil takto:

«Neobstojí... tvrdenie súdu v napadnutom uznesení, kde v odôvodnení svojho

uznesenia uvádza... „Ako to vyplýva z pripojeného spisového materiálu vyšetrovateľ úradu

boja proti organizovanej kriminalite prezídia PZ uznesením zo dňa 08. 06. 2010 podľa

začal trestné stíhania a vzniesol obvinenia P. H... pre obzvlášť

závažný zločin...

Vyšetrovateľ P PZ... uznesením sp. zn. ČVS: PPZ-159/BOK-B2-2009 zo dňa 08. 06.

2010 začal podľa trestné stíhanie vo veci zločinu... za úplne iný

skutok, než je popísaný v uznesení sp. zn. ČVS: PPZ-159/BOK-B2-2009 zo dňa 12. 4. 2011,

ktorým začal vyšetrovateľ trestné stíhanie vo veci obzvlášť závažného zločinu...

Z tohto hľadiska tvrdím, že je napadnuté uznesenie Krajského súdu zmätočné

a nepreskúmateľné, a nie je riadne odôvodnené, čím boli porušené moje práva zaručené

podľa Čl. 6 ods. 1 (Spravodlivý proces), ktorého súčasťou je aj právo na riadne

odôvodnenie rozhodnutia súdu, Čl. 5 ods. 1 Dohovoru s poukazom na ustanovenie Čl. 17

ods. 2 SR a na Čl. 46 ods. 1 SR (právo na súdnu a inú právnu ochranu).

... vyčítam napadnutému uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 31. 10. 2011

v podstate, že tento súd postupoval rutinérskym spôsobom, bez náležitého preskúmavania

spisového materiálu, pričom v odôvodnení tohto uznesenia vôbec sa nezaoberal mojimi

námietkami (procesnoprávnymi, ale ani hmotnoprávnymi) ohľadne dôvodov nezákonnosti

väzby, ktorými bolo argumentované v podaní na Okresný súd Bratislava IV., č. k.

zo dňa 21. 10. 2011..., že vznesené obvinenie za spáchanie obzvlášť

závažného zločinu..., ktorý skutok som mal spáchať spolu s obvinenými... v dobe od mesiaca

december 2010 do 13. 4. 2011, pre ktorý skutok mi bolo vznesené obvinenie dňa 14. 4. 2011

odôvodňoval vyšetrovateľ skutočnosťami zistenými z výpovedí korunných svedkov M. Ž. (vo

väzbe od 19. 4. 2010 nepretržite), M. V. (vo väzbe od 9. 9. 2010 nepretržite) a L. Š. (vo

väzbe od 17. 12. 2010, s ktorým som sa však vôbec nestretol od mesiaca november 2010,

lebo bol na úteku...), a preto objektívne nemôže postaviť moje obvinenie vyšetrovateľ zo

spáchania predmetnej obzvlášť závažnej trestnej činnosti na ich svedeckých výpovediach,

keď v dobe, čo sa mal skutok stať boli všetci títo korunní svedkovia polície vo väzbe!!!...

Nezaoberal sa súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia mojimi ďalšími

procesnými námietkami ohľadne dôvodov zákonnosti väzby v predmetnej trestnej veci

obzvlášť závažného zločinu uvedenými v podaní... zo dňa 7. 10. 2011, že „korunní

svedkovia“ polície M. Ž., M. V., L. Š., v procesnom postavení svedkov v dobe od dňa 12. 4.

2011, kedy začal trestné stíhanie vyšetrovateľ P PZ... do vznesenia mi obvinenia dňa 14. 4.

2011 za predmetný skutok... ani vypočutí neboli!!!

... tvrdím, že vznesenie mi obvinenia za predmetný obzvlášť závažný zločin nemohol

vyšetrovateľ odôvodniť ani... výpoveďami svedkov E. V., Z. D. a M. O. (to jest nejedná sa o

skutočnosti a dôkazy, ktoré by potvrdzovali existenciu dôvodného podozrenia voči mne zo

spáchania predmetnej obzvlášť závažnej trestnej činnosti, ktorého existencia je však

conditio sine qua non, nevyhnutným predpokladom na to, aby na niekoho bola uvalená

väzba, avšak aj prípadná existencia dôvodného podozrenia je len dočasným väzobným

dôvodom...

... poukazujem... na to, že napadnuté uznesenie odporcu, Krajského súdu

v Bratislave, sp. zn. zo dňa 31. 10. 2011 vo vzťahu ku mne nie je riadne

odôvodnené, je zmätočné a nepreskúmateľné!

Taktiež som v tomto podaní uviedol, že sa ani s obvinenými, s ktorými som mal

spáchať predmetný... zločin v organizovanej skupine nepoznám osobne a nebol som s nimi

v osobnom a ani telefonickom kontakte, ako to vyplýva aj z nasadených informačno

technických prostriedkov... v dobe kedy som mal s nimi spáchať... trestnú činnosť...

Jediného z obvinených osôb poznám M. B., ale nie zo spáchania trestnej činnosti... Zo

spáchania... trestnej činnosti ma neusvedčuje ani žiaden zo spoluobvinených osôb.

... Jedná sa o nezrozumiteľné, nezákonné odôvodnenie napadnutého uznesenia

vo vzťahu k mojej osobe...

... Ešte raz zdôrazňujem, že ani v mojom byte, ani v mojom aute a ani v garáži sa

nenašli žiadne drogy, ktoré by postačili ani len na jednu jedinú obvyklú dávku drogy...

... som vzniesol hmotnoprávnu námietku, že na základe toho malého množstva (stopy

po metamfetamíne)... by mi nemohlo byť vznesené obvinenie ani za prečin... a nieto... za

spáchanie obzvlášť závažného zločinu... Ani touto mojou hmotnoprávnom námietkou sa

odporca, Krajský súd v Bratislave v napadnutom uznesení nezaoberal v odôvodnení svojho

uznesenia...

Ďalšie porušenia môjho práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru,

Čl. 48 ods. 2 SR namietam v postupe odporcu, Krajského súdu v Bratislave na tom

základe, že podľa mojich vedomostí mi, a ale ani môjmu obhajcovi nebolo doručené

uznesenie Okresného súdu v Bratislave IV., sp. zn. zo dňa 24. 10. 2011,

a preto pred rozhodovaním Krajského súdu v Bratislave o podanej sťažnosti proti tomuto

uzneseniu som sa nemohol k dôvodom napadnutého uznesenia Okresného súdu Bratislava

IV. vyjadriť pričom Krajský súd v Bratislave rozhodoval o mojej sťažnosti na neverejnom

zasadnutí dňa 31. 10. 2011, a to bez toho, aby som bol vôbec ja alebo môj obhajca

vyrozumený o termíne konania odporcu o mojej sťažnosti.

Poukazujem pritom aj na ustanovenie ...

V súvislosti s tým, že pri rozhodovaní o mojej sťažnosti proti predĺženiu doby mojej

väzby nad základnú dobu väzby odporca, Krajský súd v Bratislave, v odôvodnení svojho

napadnutého uznesenia absolútne sa nezaoberal s mojimi procesnými a hmotnými

námietkami ohľadne zákonnosti mojej väzby tvrdím, že je to porušením môjho práva

zabezpečeného ustanovením čl. 5 ods. 4 Dohovoru...

Je evidentné z obsahu napadnutého uznesenia odporcu, Krajského súdu v Bratislave,

že mojimi procesnými a hmotnými námietkami ohľadne zákonnosti mojej väzby sa

nezaoberal komplexne, resp. nezaoberal vôbec v odôvodnení svojho uznesenia, ktoré som

uvádzal v podanej žiadosti na prepustenie z väzby na slobodu, o ktorej rozhodol Okresný

súd Bratislava IV...»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1/ Krajský súd v Bratislave svojim uznesením sp. zn. zo dňa 31. 10.

2011, ktorým rozhodol o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV., sp. zn.

zo dňa 24. 10. 2011 o predĺžení lehoty doby väzby sťažovateľa P. H. porušil

jeho právo podľa čl. 6 ods. 1, čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, jeho právo podľa Čl. 17 ods. 2, Čl. 46 ods. 1, Čl. 48 ods. 2 SR a jeho právo

podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2/ Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. zo dňa 31. 10. 2011

sa zrušuje v časti týkajúcej sa P. H., a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave aby o nej

znovu konal a rozhodol.

3/ Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania

na účet jeho právneho zástupcu... vo výške 261,82 Eur do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.“

V doplnení sťažnosti z 9. januára 2012 doručenom ústavnému súdu 12. januára 2012

sťažovateľ uviedol:

„V uznesení Okresného súdu v Bratislave IV., sp. zn. zo dňa 24. 10.

2011... Vo vzťahu k mojej osobe nie sú uvedené žiadne individuálne dôvody, objektívne

skutočnosti, ktoré by odôvodňovali u mňa ďalšie predĺženie lehoty väzby... Je len

v odôvodnení uznesenia uvedené všeobecné odôvodnenie predĺženia lehoty väzby u všetkých

obvinených...

... žiadne dôkazy neboli vyprodukované a nevyplýva to ani z predsúdneho konania, že

by som sa ja... mal trestnej činnosti... dopustiť...

Nakoľko u mňa... predmetným uznesením nebolo objektívne individuálne existujúcimi

dôvodmi odôvodnené ďalšie trvanie väzby súdom, nemohol sa v tomto uznesení neuvedeným

individuálnym dôvodom odôvodňujúcim predĺženie lehoty mojej väzby do 13. 10. 2012 môj

obhajca pred rozhodnutím nadriadeného súdu o mojej sťažnosti proti napadnutému

uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV., sp. zn.: zo dňa 24. 10. 2011...

... tvrdím ďalej..., že napadnutým uznesením Krajského súdu Bratislava, sp. zn.

zo dňa 31. 10. 2011, ktorý bola zamietnutá moja sťažnosť proti uzneseniu

Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn. zo dňa 24. 10. 2011 o predĺžení lehoty

väzby, bez toho aby v tomto uznesení boli individualizované skutkové a s nimi

korešpondujúce právne dôvody, ktoré by odôvodňovali ponechanie ma vo väzbe, a bez toho

aby sa takýmto dôvodom vôbec mohol vyjadriť môj obhajca pred rozhodnutím

nadriadeného súdu o mojej sťažnosti, bolo porušené aj moje právo na osobnú slobodu

a bezpečnosť podľa Dohovoru... a Čl. 17 ods. 1 a ods. 2 SR, právo na

súdu a inú právnu ochranu podľa SR, ako aj moje právo na spravodlivý

proces podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru a Čl. 48 ods. 2 SR, to vrátane postupu

nadriadeného súdu Krajského súdu v Bratislave o mojej sťažnosti.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ upravil petit svojej sťažnosti:

„1./ Krajský súd v Bratislave svojím uznesením sp. zn. zo dňa 31. 10.

2011, ktorým rozhodol o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV., sp. zn.

zo dňa 24. 10. 2011 o predĺžení lehoty doby väzby sťažovateľa P. H. porušil

jeho právo podľa čl. 6 ods. 1, čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, jeho právo podľa Čl. 17 ods. 1, 2 a 5, Čl. 46 ods. 1, Čl. 48 ods. 2

SR.

2./ Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. zo dňa 31. 10. 2011

sa zrušuje v časti týkajúcej sa P. H., a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby o nej

znovu konal a rozhodol.

3./ Krajský súd b Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania

na účet jeho právneho zástupcu... vo výške 261,82 Eur do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.“

Ďalším doplnením sťažnosti z 11. januára 2012 doručeným ústavnému súdu

12. januára 2012 sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že „... ani súd prvého stupňa...

vo svojom uznesení o predĺžení lehoty mojej väzby... sa s... mojimi hmotnoprávnymi

a procesnými námietkami ohľadne nezákonnosti mojej väzby... v odôvodnení svojho

uznesenia takisto nevysporiadal vôbec.

Tvrdím, že také skutkové okolnosti a zistenia vo vzťahu k mojej osobe..., ktoré by mali

základ v procesne vykonanom dokazovaní v predmetnej trestnej veci... neexistujú... a také

neboli zistené ani doposiaľ...

Vzhľadom na to, že som vo väzbe už 9 mesiacov, tvrdím že na základe nepodloženého

a nezákonne vzneseného obvinenia vo vzťahu k mojej osobe... čomu svedčí aj samotné

konanie orgánov činných v trestnom konaní, ktoré keď je pôvodne vznesené obvinenie

neudržateľné, nezákonným postupom zasahujú do skutkového deja, rozširujú a zmenia ho

účelovo, bez akýchkoľvek dôkazov, žiadam preto Ústavný súd Slovenskej republiky, aby

zakročil a zamedzil ďalšiemu porušovaniu mojich základných ľudských práv, a to najmä

práva na osobnú slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru a Čl. 17 ods. 1, 2

a 5 SR.“.

Napokon podaním z 12. februára 2012 doručeným ústavnému súdu 16. februára 2012

sťažovateľ žiadal o odpovede ústavného súdu na jeho otázky v súvislosti s konaním o jeho

sťažnosti.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu

na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej

sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo

vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

V zmysle uvedeného ústavný súd predmet konania o sťažnosti sťažovateľa vymedzil

tak, že je ním namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46

ods. 1 a , a práv zaručených v , 3 a 4 a dohovoru

uznesením krajského súdu sp. zn. z 31. októbra 2011.

1. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a práv zaručených v dohovoru

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je

rozhodnutím, ktorým ako nadriadený súd rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa proti

rozhodnutiu prvostupňového súdu o väzbe [ ], t. j. je

rozhodnutím o osobnej slobode.

V súvislosti s namietaným porušením základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1

a a práva zaručeného v dohovoru ústavný súd poukazuje na

svoju judikatúru, ako aj rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“), podľa ktorej sa osobná sloboda v súvislosti s rozhodovaním o väzbe a jej ďalšom

trvaní chráni prostredníctvom ustanovení čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde

et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77

atď.), resp. ustanovení , pretože tieto predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu

dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než akú má na

mysli dohovoru, resp. , v tomto prípade aj .

Ustanovenia dohovoru a totiž zahŕňajú tak hmotné, ako aj procesné

atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto

na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia

o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve

na spravodlivé súdne konanie či ustanovenie garantujúce základné

právo na súdnu ochranu, ako aj ustanovenia zakotvujúce základné

právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v prítomnosti sťažovateľa

a tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom (m. m. ,

).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti

sťažnosti konštatoval, že sťažovateľ v súvislosti s rozhodovaním krajského súdu

o zákonnosti väzby namietal porušenie takých práv, ktoré na konanie a rozhodovanie o nej

nie sú aplikovateľné, a preto k ich porušeniu nemohlo dôjsť vzhľadom na nedostatok

príčinnej súvislosti medzi sťažovateľom označenými právami a namietaným rozhodnutím

krajského súdu. Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej

porušenie svojich základných práv zaručených v a a práva

zaručeného v dohovoru odmietol podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a práv zaručených v , 3 a 4 dohovoru

Keďže odkazuje na zákon, pri posudzovaní jeho rešpektovania

alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným

orgánom verejnej moci, v dôsledku čoho závažné porušenie zákonnosti súčasne znamená aj

porušenie ústavnosti (m. m. ). Príslušná zákonná úprava obsiahnutá

predovšetkým v je preto integrálnou súčasťou zaručenej osobnej

slobody (). Ústavný súd konštatuje, že z vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj pri rozhodnutiach

týkajúcich sa ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná

skutkovými okolnosťami, ktoré by vo svojej podstate mali dať ratio decidendi (nosné

dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S týmto východiskom úzko súvisí

aj obsah základného práva podľa , z ktorého vyplýva oprávnenie

konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj

povinnosť súdu rozhodnúť o väzbe na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe

abstraktnej úvahy. Účelom záruk vyplývajúcich z čl. 5 ods. 4 dohovoru je zabezpečiť

osobám zatknutým alebo inak pozbaveným osobnej slobody právo iniciovať konanie,

ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti opatrenia, ktorým boli pozbavené osobnej

slobody. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí mať

charakter súdneho konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti a nestrannosti

orgánu rozhodujúceho vo veci musí poskytovať garancie procesnej povahy primerané

povahe pozbavenia osobnej slobody dotknutej osoby v konkrétnom prípade (napr. rozsudok

vo veci Assenov a iní c. Bulharsko z 28. októbra 1998, rozsudok vo veci Wloch c. Poľsko

z 19. októbra 2000). Ak je dotknutá osoba pozbavená osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1

písm. c) dohovoru, ESĽP sa prikláňa k názoru, že v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru by

trestne stíhaná osoba mala byť vypočutá. Vždy musí byť zaručená kontradiktórnosť konania

a rovnosť zbraní (napr. rozsudok vo veci Nikolova c. Bulharsko z 25. marca 1999).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Uvedené sa vzťahuje na všetky typy konaní pred všeobecnými

súdmi vrátane konania o predĺžení lehoty väzby. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, m. m.

, , , ). Z tohto postavenia ústavného súdu

vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, mutatis mutandis , ,

, ). V nadväznosti na uvedené právne názory (vyplývajúce z doterajšej

judikatúry ústavného súdu a ESĽP) ústavný súd považoval za potrebné opäť zdôrazniť, že

predmetom konania pred krajským súdom bolo rozhodovanie o sťažnosti proti rozhodnutiu

o predĺžení väzby sťažovateľa.

Napadnutým uznesením sp. zn. z 31. októbra 2011 krajský súd

zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu sudcu okresného súdu pre prípravné konanie

sp. zn. z 24. októbra 2011, ktorým bola sťažovateľovi predĺžená lehota trvania

väzby o 4 mesiace. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol:

„Ako vyplýva z pripojeného spisového materiálu vyšetrovateľ úradu boja proti

organizovanej kriminalite, prezídia PZ uznesením zo dňa 08. 06. 2010 podľa § 199 ods. 1

začal trestné stíhanie a vzniesol obvinenia P. H., M. B., T. Š., R. M. a J. S. pre

obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/, ods. 2

písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák.. V návrhu na vzatie do väzby sa

uvádza, že zo skutkov sú usvedčovaní výpoveďami svedkov M. V., M. Ž., L. Š., P. M., E. V.,

Z. D., M. O., zápisnicami o vydaní veci, o domových prehliadkach, prehliadkach iných

priestorov ako aj záznamov z ITP. Pri prehliadke bytu na Š., ktorého užívateľom je R. M.

bolo zaistené okrem iného vrecko s kryštalickým materiálom, 5 ks zatavených injekčných

striekačiek, ktoré obsahovali kryštalický materiál. Analýzou bolo zistené, že sa tam

nachádza metamfetamín s hmotnosťou 98,24 g, čo zodpovedá 1228 jednorazovým dávkam

drogy a striekačky obsahovali metamfetaním s hmotnosťou 36,286 g, čo zodpovedá 453

obvyklým jednorazovým dávkam.

V rodinnom dome na H., ktorej užívateľom je T. Š. v jeho koženej bunde bola pri

domovej prehliadke nájdená zatavená injekčná striekačka o objeme 2 ml kryštalického

materiálu s hmotnosťou 122 mg, obdobne pri prehliadke bytu na Š. u J. S. boli nájdené 4 ks

zatavených injekčných striekačiek o objeme 10 ml s obsahom kryštalického materiálu s

hmotnosťou metamfetamínu 29,120 g. V byte na O. u M. B. bola nájdená zatavená injekčná

striekačka s metamfetamínom s hmotnosťou 471 mg. Pri prehliadke bytu na H. bola

nájdená plastová nádoba s konope 102 mg a následne prehliadkou garáže na ulici F., ktorej

užívateľom je P. H., ktorá vykazovala prítomnosť metamfetamínu a kokaínu.

Ďalej boli zaistené aj iné veci ako váhy, vrecká a látky slúžiace na výrobu drog. Stery

z rúk P. H., R. M. a T. Š. vykazovali prítomnosť metamfetamínu.

P. H. bol 2-krát súdne trestaný, J. S. bol v čase podávania návrhu trestne stíhaný pre

drogovú trestnú činnosť. Proti M. B. je vedených viacero trestných stíhaní pre násilnú

majetkovú trestnú činnosť a spolu s R. M. a T. Š. je v behu stíhanie pre zločin vydierania

spolupáchateľstvom v náväznosti na drogovú trestnú činnosť.

Sudca pre prípravné konanie akceptoval návrh a rozhodol o väzbe obvinených. Na

základe sťažnosti obvinených rozhodoval vo veci Krajský súd v Bratislave, ktorý zamietol

sťažnosti obvinených, neprijal písomný sľub T. Š. a R. M. a neakceptoval ani žiadosť o

nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

V dôvodoch uznesenia krajského súdu sa jednoznačne konštatuje, že dôvody väzby

v zmysle sú dané vzhľadom na skutočnosti uvádzané

v rozhodnutí sudcu pre prípravné konanie a predtým v návrhu na väzbu zo strany

prokurátora.

Sťažnostný súd vyslovil obavu, že v prípade ponechania na slobode by všetci

obvinení mohli pokračovať v trestnej činnosti, pre ktorú sú stíhaní, pretože ani

predchádzajúce trestné stíhania za drogovú, resp. násilnú trestnú činnosť, ich neodradilo

od páchania ďalšej trestnej činnosti. Súd skúmal v tomto štádiu aj otázku postupu orgánov

činných v trestnom konaní z hľadiska rýchlosti konania a dodržiavania občianskych práv

garantovaných ako aj článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, pričom nezistil žiadne pochybenia ani prieťahy.

Už v tomto štádiu súd konštatoval, že rozhodnutie je prísne individuálnym

rozhodnutím. Súd u každého skúmal dôvodnosť väzby samostatne a zistil, že súdu prvého

stupňa nemožno nič vytýkať, pretože sa detailne zaoberal a vyčerpávajúcim spôsobom sa

vyrovnal so všetkými okolnosťami rozhodnými pre posúdenie veci.

Už v tomto sa súd vyjadril aj k ponúknutému písomnému sľubu a žiadosti o súčinnosť

s probačným a mediačným úradníkom a vyslovil názor, že takáto forma záruky je v tomto

štádiu nepostačujúca a vzhľadom na právnu kvalifikáciu by bolo možné akceptovať len za

výnimočných okolností prípadu.

Na základe opätovne podaných žiadostí, rozhodoval na verejnom zasadnutí

o prepustení z väzby u M. B., J. S., T. Š. a R. M., kedy súdu rozhodol, že tieto žiadosti

zamieta, neprijíma písomný sľub ani dohľad probačného a mediačného úradníka vo vzťahu

k obvineným T. Š. a R. M. Proti tomuto uzneseniu ani jeden z obvinených sťažnosť nepodal,

vzdali sa práva napadnúť toto uznesenie opravným prostriedkom.

Dňa 10. 10. 2011 si podal žiadosť o prepustenie z väzby separátne obvinený P. H., o

ktorej žiadosti rozhodoval súd dňa 11. 10. 2011, ktorú v zmysle

zamietol. Ani proti tomuto rozhodnutiu nebola sťažnosť podaná.

Následne bol podaný návrh na predĺženie lehoty trvania väzby, kde prokuratúra

žiadala túto predĺžiť do 13. 04. 2010. Sudca pre prípravné konanie po výsluchu obvinených

predĺžil väzbu o 4 mesiace, t. j. do 13. 03. 2012. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že

v danej veci je nutné vykonať ďalšie úkony tak, ako tieto vo svojom návrhu uviedol

prokurátor a pre rozsiahlosť celej veci nie je možné tieto vykonať v zákonom stanovenej

lehote. Ďalej konštatuje, že obvinení sa dopúšťali drogovej trestnej činnosti, ktorou si

zadovažovali podstatný zdroj svojich príjmov, teda je tu dôvodná obava, že by prepustením

na slobodu v trestnej činnosti pokračovali v snahe získať finančné prostriedky a dialo by sa

tak najmä pokračovaním v predaji drog. Zo spisu je evidentná aj tá skutočnosť, ako B., tak

i Š. i M. sú stíhaní pre inú závažnú násilnú trestnú činnosť a obžalovaný S. sa drogovej

trestnej činnosti dopúšťa opakovane.

Ani odvolací súd nezistil, že by orgány prípravného konania postupovali s prieťahmi

a brzdili tak ukončenie vyšetrovania vo veci. Konanie prebieha bez prieťahov, je však veľmi

rozsiahle, náročné na identifikáciu osôb a zadokumentovanie ich výpovedí a preto považuje

odvolací súd za opodstatnený návrh na predĺženie lehoty trvania väzby ako aj rozhodnutie

sudcu pre prípravné konanie, pokiaľ tento väzbu na dobu do 13. 03. 2012 predĺžil, lebo aj

odvolací súd sa stotožňuje so závermi, že vec je v takom štádiu rozpracovania, že pre jej

úspešné ukončenie predĺženie väzby o 4 mesiace bude postačujúce.“

Z citovaného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, že

krajský súd poukázal na okolnosti pretrvávania väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1

písm. c) , ako aj na skutočnosť, že orgány prípravného konania konajú

bez prieťahov napriek tomu, že konanie je veľmi rozsiahle a náročné, čo v konečnom

dôsledku viedlo k zamietnutiu sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu

o predĺžení doby trvania väzby.

Krajský súd pri svojom rozhodovaní prihliadol na trestnú minulosť sťažovateľa, na

skutkový stav trestnej veci zistený na základe vykonaných dôkazov a na skutočnosti, ako

bolo o väzbe sťažovateľa rozhodované v predošlých konaniach týkajúcich sa jeho osobnej

slobody, a o ktoré rozhodnutia oprel aj svoje závery.

Z rozhodnutia krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa nevysporiadal s právne

relevantnými argumentmi dôležitými pre jeho rozhodovanie o predĺžení väzby sťažovateľa,

pričom podľa názoru ústavného súdu sú právne závery krajského súdu z ústavného hľadiska

primeraným spôsobom odôvodnené, a preto akceptovateľné a udržateľné. Podľa názoru

ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu z hľadiska svojho odôvodnenia

korešponduje aj judikatúre ESĽP, v zmysle ktorej právo na spravodlivý proces (vrátane

konania o obmedzení osobnej slobody) zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa

je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto

vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája

1997, Recueil III/1997).

K ďalšej námietke sťažovateľa o nedoručení uznesenia okresného súdu o predĺžení

väzobnej lehoty o 4 mesiace, následkom čoho sa pred rozhodovaním krajského súdu

o podanej sťažnosti proti tomuto uzneseniu nemohol vyjadriť k dôvodom napadnutého

uznesenia, ústavný súd uvádza, že zo zápisnice okresného súdu o výsluchu obvinených

z 24. októbra 2011 vyplýva, že tak sťažovateľ, ako aj jeho obhajca boli prítomní na tomto

výsluchu, na ktorom bolo vyhlásené uznesenie o predĺžení väzby sťažovateľovi, toto

uznesenie bolo zároveň odôvodnené a bolo dané poučenie o práve podať proti nemu

sťažnosť do 3 dní odo dňa jeho oznámenia. Podľa ustanovenia § 179 ods. 1 Trestného

poriadku „Uznesenie treba oznámiť osobe... Oznámenie sa robí buď vyhlásením uznesenia

v prítomnosti toho, komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením rovnopisu uznesenia.“.

pozná dva spôsoby oznámenia uznesenia, a to 1. vyhlásenie prítomnej

osobe alebo 2. doručenie (neprítomnej osobe). Ak bolo uznesenie oznámené vyhlásením

prítomnej osobe, nie je potrebné ho už doručovať, keďže zákonná oznamovacia povinnosť

bola naplnená oznámením jedným zo zákonom predpokladaných spôsobov, t. j. vyhlásením

prítomnej osobe. Ako vyplýva zo zápisnice o výsluchu z 24. októbra 2011 sp. zn.

sťažovateľ, ako aj jeho obhajca boli prítomní na výsluchu a bolo im vyhlásené

uznesenie o predĺžení väzby, čím došlo k jeho oznámeniu zákonom predpokladaným

spôsobom. Z toho dôvodu, už nebolo potrebné jeho doručovanie, ako to požadoval

sťažovateľ.

K námietke sťažovateľa, že on ani jeho obhajca neboli vyrozumení o termíne

konania neverejného zasadnutia na krajskom súde, na ktorom sa konalo o jeho sťažnosti,

ústavný súd uvádza, že zo žiadneho ustanovenia nevyplýva povinnosť

súdu oznámiť obvinenému alebo jeho obhajcovi termín konania neverejného zasadnutia, ak

sa im na ňom neumožňuje účasť. Pokiaľ sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na

ustanovenie , ktorý znie: „... pri rozhodovaní o väzbe má

právo zúčastniť sa na neverejnom zasadnutí aj prokurátor, obvinený a jeho obhajca; pri

rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe môže predseda senátu účasť týmto

osobám umožniť...“, ústavný súd konštatuje, že už zo samotného textu znenia citovaného

ustanovenia jasne a jednoznačne vyplýva, že pri rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu

o väzbe predseda senátu nadriadeného (sťažnostného) súdu „môže“, ale nemusí účasť

obvinenému (sťažovateľovi) a jeho obhajcovi umožniť. Je teda bez akýchkoľvek pochýb, že

táto otázka bola iba na zvážení a rozhodnutí príslušného všeobecného (krajského) súdu,

preto jeho postupom s prihliadnutím na znenie príslušného procesnoprávneho predpisu,

ktorým sa riadilo dotknuté konanie, nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľa tak, ako to prezentoval vo svojej sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu je irelevantná aj námietka sťažovateľa spočívajúca

v tvrdení porušenia jeho základných práv tým, že krajský súd v úvode odôvodnenia

rozhodnutia mal uviesť iné ako relevantné uznesenie vyšetrovateľa PPZ o vznesení

obvinenia (uznesenie vzťahujúce sa na iný skutok ako ten, pre ktorý bolo rozhodované

o jeho väzbe). Ak by aj došlo zo strany druhostupňového súdu k chybnému označeniu

uznesenia (uvedeniu iného uznesenia) o vznesení obvinenia sťažovateľovi, táto skutočnosť

nemôže predstavovať taký kvalifikovaný zásah do jeho základných práv, ktorý by bol

spôsobilý vyvolať potrebu jeho reparácie, pretože podstata napadnutého rozhodnutia

spočívala na iných v odôvodnení rozhodnutia uvedených skutočnostiach, ktoré tvorili

základ pre záver o dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sťažovateľa a potreby predĺženia

lehoty jej trvania. Je pravdou, že elementárnou podmienkou na vzatie a ďalšie ponechanie

obvineného vo väzbe je existencia vzneseného obvinenia (len obvineného možno vziať do

väzby), avšak v prípade sťažovateľa nie je žiadna pochybnosť o tom, že takéto rozhodnutie

o vznesení mu obvinenia, ktoré predchádzalo rozhodnutiu o vzatí jeho osoby do väzby, tu

bolo. Navyše, pre úplnosť je potrebné dodať, že podstatná úloha všeobecného súdu

rozhodujúceho o väzbe obvineného nespočíva v preskúmavaní správnosti vydaného

uznesenia, ktorým bolo obvinenému vznesené obvinenie (pretože to preskúmava príslušná

prokuratúra na základe sťažnosti proti takémuto rozhodnutiu), ale iba v tom, či takéto

rozhodnutie bolo vydané. V tom koniec koncov spočíva aj odpoveď na otázky sťažovateľa v

súvislosti s jeho námietkami o nesprávnosti vznesenia mu obvinenia, proti ktorému sa mal

možnosť brániť jemu dostupnými opravnými prostriedkami, rozhodovanie o ktorých však

nie je predmetom tohto konania (pozri ).

Napokon ústavný súd poznamenáva, že v tomto konaní pred ústavným súdom sa

sťažovateľ nemohol domáhať vyslovenia porušenia jeho základných práv tým, že krajský

súd neprihliadol na jeho námietky predložené v inom konaní okresného súdu (o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu), ktoré bezprostredne nepredchádzalo konaniu

a rozhodnutiu krajského súdu napadnutému sťažnosťou podanou ústavnému súdu ani s ním

vo svojej podstate nesúviselo.

Tieto okolnosti boli dôvodom, pre ktoré ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto

časti odmietol podľa pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá a rozhodovanie o ďalších návrhoch

sťažovateľa (zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu, vrátenie mu veci na

opätovné prerokovanie a rozhodnutie a náhrada trov právneho zastúpenia sťažovateľa) je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, ku ktorému v tomto

prípade nedošlo, bolo bez právneho významu sa týmito návrhmi zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2012