Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 313/2014
PDF · 227.92 KB
No categories available
III. ÚS 313/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2014
predbežne prerokoval sťažnosť M. R., zastúpeného advokátom Mgr. Petrom Pirhoňom,
Cyklistická 15, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a na súdnu a inú právnu ochranu čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 4 Tos 35/2013 zo 17. decembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
28. februára 2014, resp. poštou 5. marca 2014 doručená sťažnosť M. R. (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv „na ochranu osobnej
slobody“ podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a uznesením
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 35/2013 zo 17. decembra
2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa
proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 161/2013
zo 4. decembra 2013 (ďalej „aj uznesenie okresného súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením okresného súdu
sp. zn. 0 Tp/83/2013 zo 4. júna 2013 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1
písm. a) a písm. c) Trestného poriadku na základe uznesenia Okresného riaditeľstva
Policajného zboru, odboru kriminálnej polície, oddelenia všeobecnej kriminality Bardejov
sp. zn. ČVS: ORP-26/OVK-BJ-2013 z 1. júla 2013, ktorým bolo proti nemu vznesené
obvinenie za spolupáchateľstvo zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi „podľa § 20 k 172 ods. 1
písm. b), c), d) Trestného zákona“.
Dňa 5. novembra 2013 sťažovateľ požiadal opätovne o prepustenie z väzby
na slobodu a jeho žiadosť bola 21. novembra 2013 predložená okresnému súdu, ktorý
uznesením sp. zn. 2 T 161/2013 zo 4. decembra 2013 rozhodol o zamietnutí jeho žiadosti.
Proti predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 4 Tos 35/2013 zo 17. decembra 2013 tak, že jeho sťažnosť zamietol.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného poukazuje na to, že «dôvody... vzatia do väzby
spočívali v dôvodnej obave, že ujdem alebo sa budem skrývať, aby som sa vyhol trestnému
stíhaniu alebo trestu (5 71 odsek 1 písm. a) Trestného poriadku) a v dôvodnej obave, že
budem pokračovať v trestnej činnosti pokračovať (§ 71 odsek 1 písm. c) Trestného
poriadku). Existencia väzobného dôvodu podľa § 71 odsek 1 písm. a) Trestného zákona,
teda uvalenie útekovej väzby, má byť podľa súdu daná tým, že mi hrozí vysoký trest odňatia
slobody. Existencia väzobného dôvodu podľa $ 71 odsek 1 písm. c) Trestného zákona, teda
uvalenie preventívnej väzby, má byť daná tým, že som konzumentom drog, ktoré neužívam
sám, ale aj s obvineným M. A. Táto skutočnosť má podľa názoru súdu odôvodňovať obavu,
že v prípade môjho ponechania na slobode, by som mohol páchať ďalšiu trestnú činnosť
obdobného charakteru. Len na základe týchto skutočnosti sudca pre prípravné konanie
rozhodol o mojom vzatí do väzby z dôvodov podľa § 71 odsek 1 písm. a) a písm. c)
Trestného poriadku. Dôvody útekovej a preventívnej väzby neboli počas ďalšieho konania
voči mojej osobe rozšírené.
Krajský súd... Dôvody útekovej väzby založil predovšetkým na hrozbe vysokého
trestu, ktorý mi v prípade uznania viny hrozí a to v rozmedzí od desiatich do pätnástich
rokov (podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona). Existenciu ďalších dôvodov oprel len
o konštatovanie, že pred vzatím do väzby som sa mal zdržiavať aj v mieste trvalého
bydliska, v mieste prechodného bydliska, ako aj v mieste podnikania ako aj tým, že som mal
pracovne cestovať. Dôvody preventívnej väzby... sú dané samotnou povahou stíhanej
trestnej činnosti, keďže som mal prechovávať množstvo omamnej a psychotropnej látky
niekoľkonásobne prevyšujúcej množstvo stanovené zákonodarcom pre osobnú potrebu (do
10 obvykle jednorazových dávok). Podľa súdu doposiaľ vykonané dokazovanie naznačuje,
že som sa mal konania, ktoré je právne kvalifikované ako obzvlášť závažný zločin dopustiť
opakovanie. Z tohto dôvodu mal súd za to, že nemôže neprihliadnuť na povahu stíhanej
trestnej činnosti spočívajúcu v prechovávaní tzv. tvrdých drog v rozsahu niekoľkonásobne
prekračujúcom osobnú spotrebu, ktorá je považovaná za vysoko spoločensky závažné
protiprávne konanie, čo zákonodarca vyjadril aj vo vysokej trestnej sadzbe, ktorá
páchateľom v prípade uznania viny hrozí. Krajský súd... tak v podstate aj dôvod
preventívnej väzby založil výlučne na hrozbe vysokého trestu, ktorý mi hrozí v prípade
uznania viny. Súd nepreukázal existenciu žiadnej inej skutočnosti, ktorá by mohla
odôvodniť útekovú a preventívnu väzbu v mojom prípade.
Z ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku vyplýva, že musí v prvom
rade, a to ešte predtým, než sudca skúma výšku trestu, ktorá obvinenému s prihliadnutím
na právnu kvalifikáciu trestného činu, z ktorého je obvinený, hrozí, existovať dôvodná
obava z úteku alebo skrývania sa obvineného za účelom vyhnutia sa trestnému stíhaniu
alebo trestu. Súd teda musí mať v prvom rade na základe určitých skutočností preukázanú
dôvodnú obavu z úteku alebo skrývania sa, a následne túto svoju obavu podporiť
existenciou hrozby vysokého trestu. Táto prvotná podmienka je pritom conditio sine qua
non, teda musí existovať v každom prípade útekovej väzby. Následne zákonodarca
demonštratívne vymenúva dôvody, ktoré môžu podporiť dôvodnosť tejto obavy z úteku alebo
skrývania sa obvineného a medzi nimi aj hrozbu vysokého trestu.
Len samotná trestná sadzba za skutok, z ktorého som obvinený, bez prihliadnutia
na moju osobu, nemôže byť dôvodom pre existenciu väzby. Súd v predmetnom uznesení
odôvodnil existenciu väzobného dôvodu pre útekovú väzbu výškou hroziaceho trestu
a neuviedol žiadne relevantné skutočnosti odôvodňujúce obavu úteku alebo skrývania sa
v mojom konkrétnom prípade. Nie sú preto naplnené podmienky na vzatie do väzby a preto
je napadnuté uznesenie v rozpore so zákonom.
Súd nepreukázal existenciu relevantných skutočností, ktoré by zakladali dôvodnú
obavu že ujdem alebo sa budem skrývať. Naopak, v písomnom odôvodnení sťažnosti som
preukázal, že moje pomery svedčia o tom, že mojou snahou počas pobytu na slobode je
plniť si všetky pracovné a rodinné, či partnerské povinnosti. Je mojím primárnym záujmom
venovať sa plneniu týchto povinností a zároveň z tohto dôvodu mám záujem plniť si všetky
povinnosti týkajúce sa trestného konania. Z trestného spisu vyplýva, že doposiaľ som pri
vyšetrovaní trestného činu, z ktorého som obvinený, v plnej miere spolupracoval s orgánmi
činnými v trestnom konaní. Nemožno preto hovoriť o žiadnom mojom konaní alebo správaní
sa, ktoré by odôvodňovalo obavu úteku alebo skrývania sa. Súd žiadnym spôsobom
nepreukázal to, že by jeho dôvodná obava z môjho úteku, alebo skrývania sa mala základ
v mojom doterajšom správaní sa po spáchaní trestného činu. Je zrejmé, že zo žiadneho
môjho konania nemôže vyplývať dôvodná obava z úteku alebo skrývania sa.
S týmto mojim názorom sa plne stotožňuje aj judikatúra a doktrinálny výklad, teda
splnenie podmienky v podobe hrozby vysokého trestu nemožno bez ďalšieho považovať
za skutočnosť, ktorá by sama o sebe, bez existencie iných podmienok a okolností
odôvodňovala útekovú väzbu. Doktrinálny výklad (Minárik, S. a kol.: Trestný poriadok -
stručný komentár. Bratislava: Iura Edition, 2006, s. 235) túto skutočnosť formuluje
jednoznačne: „Pri posudzovaní tejto skutočnosti možno vysoký trest považovať za dôvod
väzby len za predpokladu zistenia niektorej ďalšej konkrétnej skutočnosti týkajúcej sa
najmä osoby páchateľa alebo okolnosti prípadu, ktoré v súvislosti s predpokladanou
citeľnou sankciou odôvodňujú obavu z úteku. Ak existuje iba tento dôvod väzby, obvineného
možno ponechať na slobode alebo prepustiť na slobodu za podmienok uvedených v § 80
alebo 81 Trestného poriadku, t.j. na základe záruky, sľubu, dohľadu, alebo peňažnej
záruky.“ Tento názor je rozvedený a odôvodnený (Šámal, P. a kol.: Trestní rád, komentár -
díl 1. Praha: C. H. Beck, 2005, s. 456) nasledovne: „Väzba obvineného, ktorému hrozí
vysoký trest, je odôvodnená v zmysle § 67písm. a) (obdobne k § 7 1 ods. 1 písm. a)
Trestného poriadku) len za predpokladu zistenia niektorej ďalšej konkrétnej skutočnosti
týkajúcej sa najmä osoby páchateľa alebo okolností prípadu, ktoré v súvislosti s
predpokladanou citeľnou sankciou odôvodňujú obavu z úteku (R 64/1992). V tejto súvislosti
je potrebné poznamenať, ž e ani Ústavný súd Českej republiky neakceptuje názor, podľa
ktorého hrozba vysokého trestu je tou konkrétnou skutočnosťou uvedenou v zákone, ktorá by
zakladala obavu z konania podľa § 67 písm. a) (obdobne k § 71 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku). Tento názor totiž odporuje dikcii zákona i zmyslu predmetného väzobného
dôvodu, nakoľko hrozba vysokého trestu musí v prvom rade viesť - na základe konkrétnych
skutočností -k dôvodnej obave, že obvinený utečie, alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol
trestnému stíhaniu alebo trestu. Inými slovami, samotná hrozba vysokého trestu nie je
konkrétnou skutočnosťou zakladajúcou obavu z konania podľa citovaného ustanovenia TrR.
Pokiaľ by to tak skutočne bolo - č o však TrR nepripúšťa - muselo by - dovedené ad
absurdum - platiť, ž e v akomkoľvek prípade hrozby vysokého trestu by u obvineného bola
daná existencia útekového väzobného dôvodu, a to bez nutnosti ďalšieho podrobnejšieho
skúmania (porovn. ÚS 8/2002-n)." Z uvedeného právneho názoru jasne vyplýva, že samotná
hrozba vysokého trestu nie je dôvodom pre útekovú väzbu, ale je len predpokladom, na
základe ktorého možno skúmať ďalšie správanie obvineného, ktoré by mohlo vyvolať obavu
z úteku alebo skrývania sa. Len samotná trestná sadzba za skutok, z ktorého som obvinený,
bez prihliadnutia na moju osobu, nemôže byť dôvodom pre existenciu väzby. Nakoľko však
súd v predmetnom uznesení odôvodnil existenciu väzobného dôvodu pre útekovú väzbu
(a rovnako tak aj pre preventívnu väzbu) len výškou hroziaceho trestu a neuviedol žiadne
skutočnosti odôvodňujúce obavu úteku alebo skrývania sa v mojom konkrétnom prípade
(a rovnako tak ani skutočnosti odôvodňujúce obavu, že v trestnej činnosti budem
pokračovať), nie sú v mojom prípade naplnené podmienky na vzatie do väzby a preto je
napadnuté uznesenie v rozpore so zákonom.
Dôvodmi existencie, trvania a opodstatnenosti preventívnej väzby sa Krajský súd...
rovnako náležité nevysporiadal. Dôvody preventívnej väzby založil opätovne len
na samotnej povahe stíhanej trestnej činnosti...
Uvedeným postupom Krajský súd... porušil moje základné právo vyplývajúce z čl. 17
odsek 1, odsek 2 a odsek 5 Ústavy Slovenskej republiky.
Krajský súd... zároveň porušil moje právo garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy..., keď
napadnuté uznesenie, ktorým zamietol moju sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu
Bardejov o zamietnutí mojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, náležité
neodôvodnil, a teda vydal nezákonné rozhodnutie a porušil moje právo na prístup k súdu.
Súd sa totiž vôbec nevysporiadal s argumentmi o nedostatočnosti hrozby vysokého trestu
ako rozhodujúcej skutočnosti, ktorá by mala odôvodniť moju tak útekovú ako aj preventívnu
väzbu. Súd žiadnym spôsobom nevyvrátil moju argumentáciu. Súd sa mojou náležité
odôvodnenou obranou vôbec nezaoberal, čím jednoznačne porušil moje právo na prístup
k súdu ustanovené v čl. 46 ods. 1 ústavy...».
Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Krajský súd... v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 35/2013-861, Uznesením zo dňa
17. 12. 2013, porušil právo M. R. na ochranu osobnej slobody zaručené v čl. 17 ods. 1, 2 a
5 Ústavy... a jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy...
Uznesenie Krajského súdu... vydané dňa 17. 12. 2013, sp. zn. 4 Tos 35/2013-861,
sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Prešove vracia na ďalšie konanie.
Krajský súd... je povinný zaplatiť M. R. primerané finančné zadosťučinenie v sume
30.000,- EUR... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť M. R. trovy konania pred ústavným
súdom...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde
ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma, či sťažnosť
nie je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu (v danom prípade krajského súdu ako väzobného súdu
rozhodujúceho v prípravnom trestnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 113/08, II. ÚS 465/2011
a II. ÚS 238/2012). Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom odmietnutia
sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť okrem iného aj nezistenie žiadnej možnosti
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 582/2011), a tiež absencia priamej súvislosti medzi
označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím
alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (mutatis
mutandis III. ÚS 138/02).
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že rozhodnutie krajského súdu, ktoré
sťažovateľ sťažnosťou napadol, je rozhodnutím, ktorým bola zamietnutá sťažnosť
sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu, ktorým zamietol jeho žiadosť o prepustenie
z väzby, t. j. je výsledkom konania a rozhodnutia o väzbe [§ 72 ods. 1 písm. d) Trestného
poriadku]. V tomto prípade preto nešlo o rozhodovanie vo veci samej, teda o vine a treste,
resp. o trestnom obvinení.
V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že pokiaľ ide o sťažovateľom namietané
porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd vo svojej
judikatúre opakovane konštatoval (napr. II. ÚS 151/09, II. ÚS 582/2011), že ide
o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu
ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné
ustanovenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere
špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného
práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia
osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie
spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto
sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17
ods. 1, 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutým postupom a uznesením krajského súdu, ktorým zamietol jeho sťažnosť proti
uzneseniu okresného súdu, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby, teda
takým rozhodnutím všeobecného súdu, na ktoré sa čl. 46 ods. 1 ústavy vecne nevzťahuje.
Pretože neexistuje žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského
súdu o väzbe a namietaným porušením označených článkov ústavy, je sťažnosť sťažovateľa
v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd odmietol už na predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného
v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť napadnutým uznesením
krajského súdu
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namieta
porušenie ním označených základných práv a slobôd postupom a napadnutým uznesením
krajského súdu preto, že „odôvodnil existenciu väzobného dôvodu pre útekovú väzbu
(a rovnako tak aj pre preventívnu väzbu) len výškou hroziaceho trestu a neuviedol žiadne
skutočnosti odôvodňujúce obavu úteku alebo skrývania sa v mojom konkrétnom prípade
(a rovnako tak ani skutočnosti odôvodňujúce obavu, že v trestnej činnosti budem
pokračovať), nie sú v mojom prípade naplnené podmienky na vzatie do väzby a preto je
napadnuté uznesenie v rozpore so zákonom...“, a tiež že krajský súd svoje rozhodnutie
náležite neodôvodnil.
Vychádzajúc zo svojej stabilnej judikatúry ústavný súd zdôrazňuje, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak
v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môže byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na
preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej
spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,
a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je súdom vyššej inštancie
rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade
preto neposudzuje správnosť procesného postupu či skutkových a právnych názorov
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli
k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07). Do jeho právomoci v konaní podľa čl. 127
ústavy patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie všeobecne záväzných
právnych predpisov orgánmi verejnej moci s ústavou, prípadne s medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05). Z uvedeného okrem iných dôsledkov vyplýva, že v prípade
konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv
a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne
v konaní pred ústavným súdom (napr. III. ÚS 68/08).
Ústavný súd preskúmal námietky sťažovateľa a dôvody rozhodnutia uvedené
v napadnutom uznesení krajského súdu a zistil, že nie sú dôvodné. Krajský súd odôvodnil
svoje rozhodnutie, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu
o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby a neprijal ponuku peňažnej záruky ako
náhradu väzby v ústavne akceptovateľnej miere (svoje právne a skutkové závery
prezentoval na strane 3 až strane 6 svojho rozhodnutia), keď vychádzal najmä z relevantnej
právnej úpravy (Trestného poriadku) a zameral sa aj na okolnosti majúce podstatný vplyv
na rozhodovanie o dôvodnosti trvania väzby sťažovateľa, a to tak väzby útekovej, ako aj
väzby preventívnej, a ústavný súd nezistil, že by právne závery krajského súdu o existencii
zákonných dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku odporovali
zásadám právnej a formálnej logiky a boli zjavne jednostranné a arbitrárne, ako sa
domnieva sťažovateľ, ak medzitým bolo tiež konštatované, že 13. novembra 2013 podal
prokurátor Okresnej prokuratúry Bardejov na sťažovateľa obžalobu.
Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že účinky uplatnenej
právomoci vo veci rozhodujúceho krajského súdu sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom
označeného čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, preto jeho sťažnosť smerujúcu proti napadnutému
uzneseniu krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú (obdobne napr. I. ÚS 354/2010 a III. ÚS 1/2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. mája 2014