Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 313/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2014

predbežne prerokoval sťažnosť M. R., zastúpeného advokátom Mgr. Petrom Pirhoňom,

Cyklistická 15, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a na súdnu a inú právnu ochranu čl. 46 ods. 1

postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove

sp. zn. zo 17. decembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. februára 2014, resp. poštou 5. marca 2014 doručená sťažnosť M. R. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv „na ochranu osobnej

slobody“ podľa , 2 a 5 (ďalej len „“)

a na súdnu a inú právnu ochranu podľa postupom a uznesením

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 17. decembra

2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa

proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 4. decembra 2013 (ďalej „aj uznesenie okresného súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením okresného súdu

sp. zn. zo 4. júna 2013 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v

písm. a) a písm. c) na základe uznesenia Okresného riaditeľstva

Policajného zboru, odboru kriminálnej polície, oddelenia všeobecnej kriminality Bardejov

sp. zn. ČVS: ORP-26/OVK-BJ-2013 z 1. júla 2013, ktorým bolo proti nemu vznesené

obvinenie za spolupáchateľstvo zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných

látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi „podľa § 20 k 172 ods. 1

písm. b), c), d) “.

Dňa 5. novembra 2013 sťažovateľ požiadal opätovne o prepustenie z väzby

na slobodu a jeho žiadosť bola 21. novembra 2013 predložená okresnému súdu, ktorý

uznesením sp. zn. zo 4. decembra 2013 rozhodol o zamietnutí jeho žiadosti.

Proti predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. zo 17. decembra 2013 tak, že jeho sťažnosť zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného poukazuje na to, že «dôvody... vzatia do väzby

spočívali v dôvodnej obave, že ujdem alebo sa budem skrývať, aby som sa vyhol trestnému

stíhaniu alebo trestu (5 71 odsek 1 písm. a) ) a v dôvodnej obave, že

budem pokračovať v trestnej činnosti pokračovať (§ 71 odsek 1 písm. c) Trestného

poriadku). Existencia väzobného dôvodu podľa ,

teda uvalenie útekovej väzby, má byť podľa súdu daná tým, že mi hrozí vysoký trest odňatia

slobody. Existencia väzobného dôvodu podľa $ 71 odsek 1 písm. c) , teda

uvalenie preventívnej väzby, má byť daná tým, že som konzumentom drog, ktoré neužívam

sám, ale aj s obvineným M. A. Táto skutočnosť má podľa názoru súdu odôvodňovať obavu,

že v prípade môjho ponechania na slobode, by som mohol páchať ďalšiu trestnú činnosť

obdobného charakteru. Len na základe týchto skutočnosti sudca pre prípravné konanie

rozhodol o mojom vzatí do väzby z dôvodov podľa § 71 odsek 1 písm. a) a písm. c)

. Dôvody útekovej a preventívnej väzby neboli počas ďalšieho konania

voči mojej osobe rozšírené.

Krajský súd... Dôvody útekovej väzby založil predovšetkým na hrozbe vysokého

trestu, ktorý mi v prípade uznania viny hrozí a to v rozmedzí od desiatich do pätnástich

rokov (podľa ). Existenciu ďalších dôvodov oprel len

o konštatovanie, že pred vzatím do väzby som sa mal zdržiavať aj v mieste trvalého

bydliska, v mieste prechodného bydliska, ako aj v mieste podnikania ako aj tým, že som mal

pracovne cestovať. Dôvody preventívnej väzby... sú dané samotnou povahou stíhanej

trestnej činnosti, keďže som mal prechovávať množstvo omamnej a psychotropnej látky

niekoľkonásobne prevyšujúcej množstvo stanovené zákonodarcom pre osobnú potrebu (do

10 obvykle jednorazových dávok). Podľa súdu doposiaľ vykonané dokazovanie naznačuje,

že som sa mal konania, ktoré je právne kvalifikované ako obzvlášť závažný zločin dopustiť

opakovanie. Z tohto dôvodu mal súd za to, že nemôže neprihliadnuť na povahu stíhanej

trestnej činnosti spočívajúcu v prechovávaní tzv. tvrdých drog v rozsahu niekoľkonásobne

prekračujúcom osobnú spotrebu, ktorá je považovaná za vysoko spoločensky závažné

protiprávne konanie, čo zákonodarca vyjadril aj vo vysokej trestnej sadzbe, ktorá

páchateľom v prípade uznania viny hrozí. Krajský súd... tak v podstate aj dôvod

preventívnej väzby založil výlučne na hrozbe vysokého trestu, ktorý mi hrozí v prípade

uznania viny. Súd nepreukázal existenciu žiadnej inej skutočnosti, ktorá by mohla

odôvodniť útekovú a preventívnu väzbu v mojom prípade.

Z ustanovenia vyplýva, že musí v prvom

rade, a to ešte predtým, než sudca skúma výšku trestu, ktorá obvinenému s prihliadnutím

na právnu kvalifikáciu trestného činu, z ktorého je obvinený, hrozí, existovať dôvodná

obava z úteku alebo skrývania sa obvineného za účelom vyhnutia sa trestnému stíhaniu

alebo trestu. Súd teda musí mať v prvom rade na základe určitých skutočností preukázanú

dôvodnú obavu z úteku alebo skrývania sa, a následne túto svoju obavu podporiť

existenciou hrozby vysokého trestu. Táto prvotná podmienka je pritom conditio sine qua

non, teda musí existovať v každom prípade útekovej väzby. Následne zákonodarca

demonštratívne vymenúva dôvody, ktoré môžu podporiť dôvodnosť tejto obavy z úteku alebo

skrývania sa obvineného a medzi nimi aj hrozbu vysokého trestu.

Len samotná trestná sadzba za skutok, z ktorého som obvinený, bez prihliadnutia

na moju osobu, nemôže byť dôvodom pre existenciu väzby. Súd v predmetnom uznesení

odôvodnil existenciu väzobného dôvodu pre útekovú väzbu výškou hroziaceho trestu

a neuviedol žiadne relevantné skutočnosti odôvodňujúce obavu úteku alebo skrývania sa

v mojom konkrétnom prípade. Nie sú preto naplnené podmienky na vzatie do väzby a preto

je napadnuté uznesenie v rozpore so zákonom.

Súd nepreukázal existenciu relevantných skutočností, ktoré by zakladali dôvodnú

obavu že ujdem alebo sa budem skrývať. Naopak, v písomnom odôvodnení sťažnosti som

preukázal, že moje pomery svedčia o tom, že mojou snahou počas pobytu na slobode je

plniť si všetky pracovné a rodinné, či partnerské povinnosti. Je mojím primárnym záujmom

venovať sa plneniu týchto povinností a zároveň z tohto dôvodu mám záujem plniť si všetky

povinnosti týkajúce sa trestného konania. Z trestného spisu vyplýva, že doposiaľ som pri

vyšetrovaní trestného činu, z ktorého som obvinený, v plnej miere spolupracoval s orgánmi

činnými v trestnom konaní. Nemožno preto hovoriť o žiadnom mojom konaní alebo správaní

sa, ktoré by odôvodňovalo obavu úteku alebo skrývania sa. Súd žiadnym spôsobom

nepreukázal to, že by jeho dôvodná obava z môjho úteku, alebo skrývania sa mala základ

v mojom doterajšom správaní sa po spáchaní trestného činu. Je zrejmé, že zo žiadneho

môjho konania nemôže vyplývať dôvodná obava z úteku alebo skrývania sa.

S týmto mojim názorom sa plne stotožňuje aj judikatúra a doktrinálny výklad, teda

splnenie podmienky v podobe hrozby vysokého trestu nemožno bez ďalšieho považovať

za skutočnosť, ktorá by sama o sebe, bez existencie iných podmienok a okolností

odôvodňovala útekovú väzbu. Doktrinálny výklad (Minárik, S. a kol.: -

stručný komentár. Bratislava: Iura Edition, 2006, s. 235) túto skutočnosť formuluje

jednoznačne: „Pri posudzovaní tejto skutočnosti možno vysoký trest považovať za dôvod

väzby len za predpokladu zistenia niektorej ďalšej konkrétnej skutočnosti týkajúcej sa

najmä osoby páchateľa alebo okolnosti prípadu, ktoré v súvislosti s predpokladanou

citeľnou sankciou odôvodňujú obavu z úteku. Ak existuje iba tento dôvod väzby, obvineného

možno ponechať na slobode alebo prepustiť na slobodu za podmienok uvedených v § 80

alebo 81 , t.j. na základe záruky, sľubu, dohľadu, alebo peňažnej

záruky.“ Tento názor je rozvedený a odôvodnený (Šámal, P. a kol.: Trestní rád, komentár -

díl 1. Praha: C. H. Beck, 2005, s. 456) nasledovne: „Väzba obvineného, ktorému hrozí

vysoký trest, je odôvodnená v zmysle § 67písm. a) (obdobne k § 7 1 ods. 1 písm. a)

) len za predpokladu zistenia niektorej ďalšej konkrétnej skutočnosti

týkajúcej sa najmä osoby páchateľa alebo okolností prípadu, ktoré v súvislosti s

predpokladanou citeľnou sankciou odôvodňujú obavu z úteku (R 64/1992). V tejto súvislosti

je potrebné poznamenať, ž e ani Ústavný súd Českej republiky neakceptuje názor, podľa

ktorého hrozba vysokého trestu je tou konkrétnou skutočnosťou uvedenou v zákone, ktorá by

zakladala obavu z konania podľa § 67 písm. a) (obdobne k § 71 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku). Tento názor totiž odporuje dikcii zákona i zmyslu predmetného väzobného

dôvodu, nakoľko hrozba vysokého trestu musí v prvom rade viesť - na základe konkrétnych

skutočností -k dôvodnej obave, že obvinený utečie, alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol

trestnému stíhaniu alebo trestu. Inými slovami, samotná hrozba vysokého trestu nie je

konkrétnou skutočnosťou zakladajúcou obavu z konania podľa citovaného ustanovenia TrR.

Pokiaľ by to tak skutočne bolo - č o však TrR nepripúšťa - muselo by - dovedené ad

absurdum - platiť, ž e v akomkoľvek prípade hrozby vysokého trestu by u obvineného bola

daná existencia útekového väzobného dôvodu, a to bez nutnosti ďalšieho podrobnejšieho

skúmania (porovn. ÚS 8/2002-n)." Z uvedeného právneho názoru jasne vyplýva, že samotná

hrozba vysokého trestu nie je dôvodom pre útekovú väzbu, ale je len predpokladom, na

základe ktorého možno skúmať ďalšie správanie obvineného, ktoré by mohlo vyvolať obavu

z úteku alebo skrývania sa. Len samotná trestná sadzba za skutok, z ktorého som obvinený,

bez prihliadnutia na moju osobu, nemôže byť dôvodom pre existenciu väzby. Nakoľko však

súd v predmetnom uznesení odôvodnil existenciu väzobného dôvodu pre útekovú väzbu

(a rovnako tak aj pre preventívnu väzbu) len výškou hroziaceho trestu a neuviedol žiadne

skutočnosti odôvodňujúce obavu úteku alebo skrývania sa v mojom konkrétnom prípade

(a rovnako tak ani skutočnosti odôvodňujúce obavu, že v trestnej činnosti budem

pokračovať), nie sú v mojom prípade naplnené podmienky na vzatie do väzby a preto je

napadnuté uznesenie v rozpore so zákonom.

Dôvodmi existencie, trvania a opodstatnenosti preventívnej väzby sa Krajský súd...

rovnako náležité nevysporiadal. Dôvody preventívnej väzby založil opätovne len

na samotnej povahe stíhanej trestnej činnosti...

Uvedeným postupom Krajský súd... porušil moje základné právo vyplývajúce z čl. 17

odsek 1, odsek 2 a odsek 5 .

Krajský súd... zároveň porušil moje právo garantované ..., keď

napadnuté uznesenie, ktorým zamietol moju sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu

Bardejov o zamietnutí mojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, náležité

neodôvodnil, a teda vydal nezákonné rozhodnutie a porušil moje právo na prístup k súdu.

Súd sa totiž vôbec nevysporiadal s argumentmi o nedostatočnosti hrozby vysokého trestu

ako rozhodujúcej skutočnosti, ktorá by mala odôvodniť moju tak útekovú ako aj preventívnu

väzbu. Súd žiadnym spôsobom nevyvrátil moju argumentáciu. Súd sa mojou náležité

odôvodnenou obranou vôbec nezaoberal, čím jednoznačne porušil moje právo na prístup

k súdu ustanovené v ...».

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Krajský súd... v konaní vedenom pod sp. zn. -861, Uznesením zo dňa

17. 12. 2013, porušil právo M. R. na ochranu osobnej slobody zaručené v čl. 17 ods. 1, 2 a

5 ... a jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v ...

Uznesenie Krajského súdu... vydané dňa 17. 12. 2013, sp. zn. -861,

sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Prešove vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd... je povinný zaplatiť M. R. primerané finančné zadosťučinenie v sume

30.000,- EUR... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť M. R. trovy konania pred ústavným

súdom...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Podľa

ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma, či sťažnosť

nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu (v danom prípade krajského súdu ako väzobného súdu

rozhodujúceho v prípravnom trestnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (,

a ). Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom odmietnutia

sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť okrem iného aj nezistenie žiadnej možnosti

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ), a tiež absencia priamej súvislosti medzi

označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím

alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (mutatis

mutandis ).

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

zaručeného v napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že rozhodnutie krajského súdu, ktoré

sťažovateľ sťažnosťou napadol, je rozhodnutím, ktorým bola zamietnutá sťažnosť

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu, ktorým zamietol jeho žiadosť o prepustenie

z väzby, t. j. je výsledkom konania a rozhodnutia o väzbe [§ 72 ods. 1 písm. d) Trestného

poriadku]. V tomto prípade preto nešlo o rozhodovanie vo veci samej, teda o vine a treste,

resp. o trestnom obvinení.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že pokiaľ ide o sťažovateľom namietané

porušenie základného práva zaručeného v , ústavný súd vo svojej

judikatúre opakovane konštatoval (napr. , ), že ide

o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu

ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné

ustanovenie , 2 a 5 , ktoré je vo vzťahu k v pomere

špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného

práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia

osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie

spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto

sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17

ods. 1, 2 a 5 o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie .

Sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného v

napadnutým postupom a uznesením krajského súdu, ktorým zamietol jeho sťažnosť proti

uzneseniu okresného súdu, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby, teda

takým rozhodnutím všeobecného súdu, na ktoré sa vecne nevzťahuje.

Pretože neexistuje žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského

súdu o väzbe a namietaným porušením označených článkov , je sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd odmietol už na predbežnom

prerokovaní podľa .

2. K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného

v , 2 a 5 a práva na slobodu a bezpečnosť napadnutým uznesením

krajského súdu

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namieta

porušenie ním označených základných práv a slobôd postupom a napadnutým uznesením

krajského súdu preto, že „odôvodnil existenciu väzobného dôvodu pre útekovú väzbu

(a rovnako tak aj pre preventívnu väzbu) len výškou hroziaceho trestu a neuviedol žiadne

skutočnosti odôvodňujúce obavu úteku alebo skrývania sa v mojom konkrétnom prípade

(a rovnako tak ani skutočnosti odôvodňujúce obavu, že v trestnej činnosti budem

pokračovať), nie sú v mojom prípade naplnené podmienky na vzatie do väzby a preto je

napadnuté uznesenie v rozpore so zákonom...“, a tiež že krajský súd svoje rozhodnutie

náležite neodôvodnil.

Vychádzajúc zo svojej stabilnej judikatúry ústavný súd zdôrazňuje, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môže byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na

preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej

spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,

a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je súdom vyššej inštancie

rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade

preto neposudzuje správnosť procesného postupu či skutkových a právnych názorov

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli

k rozhodnutiu (obdobne napr. ). Do jeho právomoci v konaní podľa čl. 127

patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie všeobecne záväzných

právnych predpisov orgánmi verejnej moci s , prípadne s medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr. , ,

, ). Z uvedeného okrem iných dôsledkov vyplýva, že v prípade

konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv

a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne

v konaní pred ústavným súdom (napr. ).

Ústavný súd preskúmal námietky sťažovateľa a dôvody rozhodnutia uvedené

v napadnutom uznesení krajského súdu a zistil, že nie sú dôvodné. Krajský súd odôvodnil

svoje rozhodnutie, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu

o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby a neprijal ponuku peňažnej záruky ako

náhradu väzby v ústavne akceptovateľnej miere (svoje právne a skutkové závery

prezentoval na strane 3 až strane 6 svojho rozhodnutia), keď vychádzal najmä z relevantnej

právnej úpravy () a zameral sa aj na okolnosti majúce podstatný vplyv

na rozhodovanie o dôvodnosti trvania väzby sťažovateľa, a to tak väzby útekovej, ako aj

väzby preventívnej, a ústavný súd nezistil, že by právne závery krajského súdu o existencii

zákonných dôvodov väzby podľa a odporovali

zásadám právnej a formálnej logiky a boli zjavne jednostranné a arbitrárne, ako sa

domnieva sťažovateľ, ak medzitým bolo tiež konštatované, že 13. novembra 2013 podal

prokurátor Okresnej prokuratúry Bardejov na sťažovateľa obžalobu.

Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že účinky uplatnenej

právomoci vo veci rozhodujúceho krajského súdu sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom

označeného , 2 a 5 , preto jeho sťažnosť smerujúcu proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú (obdobne napr. a ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2014