Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)I. ÚS 354/2010
PDF · 255.63 KB
No categories available
I. ÚS 354/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ing. Mgr. I. I., M., zastúpeného advokátom JUDr. S.
R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4, čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) a čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tost 20/2009 z 13. novembra 2009 a jemu predchádzajúcim
postupom, ako aj uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn. Tp 74/09
z 8. novembra 2009 a jemu predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. Ing. Mgr. I. I. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára 2010
doručená sťažnosť Mgr. Ing. Mgr. I. I., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. S. R., K., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4, čl. 6 ods. 3
písm. b) a c) a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 6 Tost 20/2009 z 13. novembra 2009 (ďalej len „uznesenie z 13. novembra 2009“) a
jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením Špecializovaného trestného súdu v
Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. Tp 74/09 z 8. novembra 2009 (ďalej
len „uznesenie z 8. novembra 2009“) a jemu predchádzajúcim postupom.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením špecializovaného trestného súdu
z 8. novembra 2009 bolo rozhodnuté o vzatí sťažovateľa do väzby z dôvodov podľa § 71
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, neprijatí jeho písomného sľubu a peňažnej záruky.
Existenciu väzobného dôvodu podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
špecializovaný trestný súd v odôvodnení svojho uznesenia z 8. novembra 2009 skutkovo
odôvodnil poukázaním na skutočnosť, že sťažovateľ sa skutku, pre ktorý bolo proti nemu
vznesené obvinenie, dopustil napriek tomu, že si bol vedomý toho, že sa proti nemu vedie
pre rovnakú trestnú činnosť trestné stíhanie na inom krajskom súde, z uvedeného postoja,
resp. správania sťažovateľa následne špecializovaný trestný súd vyvodil v danom prípade
existenciu dôvodnej obavy, že sťažovateľ bude v trestnej činnosti pokračovať.
Sťažovateľ považuje uznesenie špecializovaného trestného súdu z 8. novembra 2009
za nezlučiteľné s ústavou a dohovorom, pretože tento súd pri rozhodovaní o jeho väzbe
neskúmal splnenie materiálnych a formálnych podmienok väzby spôsobom a v rozsahu, ako
to ustanovuje čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a § 74 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, uvedené
uznesenie nie je odôvodnené spôsobom predpokladaným v § 71 ods. 1 písm. c) a § 176
ods. 2 Trestného poriadku a neskúmal v ňom, či v konaní predchádzajúcom jeho vydaniu
boli porušené procesné práva sťažovateľa.
Pokiaľ ide o formálne väzobné podmienky sťažovateľ zastáva názor, že neboli
naplnené pre nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré podľa sťažovateľa vydal
subjekt – vyšetrovateľka Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja
proti korupcii Bratislava (ďalej len „vyšetrovateľka“), ktorý nebol aktívne legitimovaný na
jeho vydanie pre nedostatok vecnej a miestnej príslušnosti.
Podľa sťažovateľa v jeho prípade neboli splnené ani materiálne podmienky väzby,
keďže špecializovaný trestný súd vychádzal vo svojom rozhodnutí z nesprávneho záveru,
podľa ktorého on sám „bol uzrozumený s obsahom rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa
27. 4. 2009, ktorým odložil vykonateľnosť uznesenia Okresného súdu BRATISLAVA I, zo
dňa 30. 3. 2009, o poverení na zvolanie a vedenie M. spoločnosti T., a. s.“, a napriek tomu
ho na konanom mimoriadnom valnom zhromaždení spoločnosti T., a. s., nerešpektoval. K
tejto skutočnosti sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozhodnutím Okresného súdu Bratislava
I sp. zn. 36 Cbr 14/2008 z 30. marca 2008 mu bola uložená povinnosť zvolať mimoriadne
valné zhromaždenie spoločnosti T., a. s., a preto bol účastníkom konania o mimoriadnom
dovolaní iniciovaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky na najvyššom súde
vedeného pod sp. zn. 6 Mobdo 3/2009. Ako fyzickej osobe mu však do dnešného dňa
nebolo doručené žiadne rozhodnutie najvyššieho súdu vydané v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Mobdo 3/2009 (ani uznesenie o odklade vykonateľnosti z 27. apríla 2009 a ani meritórne
rozhodnutie najvyššieho súdu z 20. mája 2009, ktoré bolo navyše podľa sťažovateľa vydané
v rozpore s ustálenou „judikovanou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.
10. 1999 sp. zn.: 7 Obo zverejnený v ZSR č. 14/2000 pod číslom 68“, a v konaní, v ktorom
nedošlo k splneniu formálnych podmienok na podanie dovolania).
Podľa názoru sťažovateľa bolo mimoriadne valné zhromaždenie spoločnosti T., a. s.,
„platne a účinne zvolané na základe poverenia súdu, ktoré nadobudlo zo zákona predbežnú
vykonateľnosť potom, čo bolo v prítomnosti účastníkov vyhlásené“. Uskutočnenie
mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti T., a. s., je «objektívnou skutočnosťou,
ktorá sa stala a o jej neexistencii nie je zo zákona povolaný rozhodnúť súd, ani žiaden iný
orgán“, a preto právnemu záveru vyšetrovateľky, že k uskutočneniu mimoriadneho valného
zhromaždenia spoločnosti T., a. s., nedošlo nemožno „celkom porozumieť“.».
K právnemu záveru vyšetrovateľky, podľa ktorého rozhodnutia valného
zhromaždenia spoločnosti T., a. s., neurobil jediný akcionár, sťažovateľ uviedol, že
„spoločnosť T., a. s. nemá jediného akcionára, ktorým je Slovenská republika, ale je jedným
z akcionárov, okrem toho vlastnícke práva k akciám spoločnosti T., a. s. svedčia aj ďalším
minoritným akcionárom, tak to vyplýva aj z prezenčnej listiny akcionárov na M. konanom
dňa 29. 04. 2009“.
Sťažovateľ nesúhlasí ani s ďalším záverom vyšetrovateľky uvedeným v uznesení
o vznesení obvinenia, podľa ktorého mal predstierať neexistujúci dlh spoločnosti T., a. s.,
voči spoločnosti C. P., s. r. o., pretože „predmetný dlh vznikol titulom nevyplatených
dividend záložnému veriteľovi. Právny záver vyšetrovateľky, že záložné právo na akciách T.,
a. s., nikdy nevzniklo nakoľko uvedené osoby nikdy neboli akcionármi T., a. s., je v priamom
rozpore s doposiaľ evidovaným zápisom predmetného záložného práva v registri záložných
veriteľov a navyše táto otázka bola meritórne rozhodnutá aj Najvyšším súdom Slovenskej
republiky, a preto neprislúcha nikomu ani vyšetrovateľke posudzovať túto otázku ako otázku
prejudiciálnu v tomto trestnom konaní.“. Súdnu exekútorku v predmetnej veci sťažovateľ
podľa jeho tvrdenia oboznámil s podaním mimoriadneho dovolania Generálnou
prokuratúrou Slovenskej republiky, ako aj rozhodnutím najvyššieho súdu „o odklade
vykonateľnosti poverenia“, preto je podľa neho vylúčené, aby súdna exekútorka pri
spisovaní zápisnice konala v omyle vyvolanom jeho konaním.
Podľa sťažovateľa je v jeho konaní „vylúčené aj zavinenie v akejkoľvek zákonom
predpokladanej forme“. Podľa vyšetrovateľky motívom konania sťažovateľa bolo obohatiť
seba a spoločnosti akciovo a personálne prepojené, avšak sťažovateľ nie je spoločníkom,
konateľom a ani akcionárom žiadnej z uvedených spoločností.
S ohľadom na uvedené podľa sťažovateľa skutok, ktorý sa mu kladie za vinu,
„nevykazuje obligátne pojmové znaky tak objektívnej, ako aj subjektívnej stránky
predmetnej skutkovej podstaty trestného činu“.
Podľa sťažovateľa v jeho prípade neboli splnené ani materiálne podmienky väzby,
pretože „väzobným dôvodom nemôže byť výlučne skutočnosť, že bol trestne stíhaný v inej
veci, nakoľko za týchto okolností, ak navyše trestné stíhanie nebolo doposiaľ právoplatne
skončené, je potrebné dôsledne rešpektovať zásadu prezumpcie neviny“. Obava
z pokračovania trestnej činnosti je podľa sťažovateľa v jeho prípade vylúčená vzhľadom na
to, že Okresný súd Michalovce „medzičasom rozhodol predbežným opatrením, ktorým mi
zakázal konať v mene spoločnosti T.“.
Špecializovaný trestný súd sa vo svojom rozhodnutí taktiež nevysporiadal
so všetkými skutočnosťami významnými pre rozhodnutie predloženými sťažovateľom
(nedokončenie výsluchu sťažovateľa, nevysporiadal sa s listinnými dôkazmi predloženými
sťažovateľom a tvrdeniami obsiahnutými v končenom návrhu jeho obhajcu).
Sťažovateľ proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu z 8. novembra 2009
podal sťažnosť priamo do zápisnice na verejnom zasadnutí a následne ju prostredníctvom
svojho právneho zástupcu písomne v zákonnej lehote odôvodnil.
Špecializovaný trestný súd predložil spis na rozhodnutie o podanej sťažnosti
najvyššiemu súdu 9. novembra 2009. Spis v tejto veci bol doručený do podateľne
najvyššieho súdu 10. novembra 2009 o 9.30 h. Doplnené odôvodnenie sťažnosti sťažovateľa
proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu z 8. novembra 2009 bolo najvyššiemu súdu
doručené 13. novembra 2009 o 10.35 h.
Najvyšší súd rozhodol 13. novembra 2009 o 9.30 h na neverejnom zasadnutí
v uvedenej veci uznesením, že sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného
trestného súdu z 8. novembra 2009 zamieta. V rámci odôvodnenia uznesenia
z 13. novembra 2009 najvyšší súd uviedol, že dôvodnosť trestného stíhania proti
sťažovateľovi vyplýva z dosiaľ v uvedenom konaní zadovážených dôkazov, okrem iného aj
„zo skutočnosti, že sťažovateľ pred exekútorkou zamlčal, že najvyšší súd odložil
vykonateľnosť jeho poverenia na zvolanie Mimoriadneho valného zhromaždenia
spoločnosti T., a. s., na základe uvedeného, Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej dôvodí,
že sťažovateľ síce zvolal mimoriadne valné zhromaždenie v súlade s poverením Okresného
súdu avšak po oznámení, že výkon rozhodnutia bol odložený, nebol oprávnený pokračovať,
teda sťažovateľ sa nemohol preukazovať právne relevantnou zápisnicou z mimoriadneho
valného zhromaždenia.
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v prípade, ak by sťažovateľ
o tejto skutočnosti pravdivo informoval súdnu exekútorku, sotva by s ním rokovala, ako so
zástupcom spoločnosti T., a. s.
Dôvodnosť väzobného stíhania sťažovateľa vidí Najvyšší súd Slovenskej republiky
v tom, že sťažovateľ bude mať snahu neustále najmä vo vzťahu k zahraničným subjektom
bez právneho titulu vystupovať ako predseda predstavenstva spoločnosti T., a. s. Najvyšší
súd Slovenskej republiky právne uzatvára, že v danom prípade ide o tzv. preventívnu väzbu,
ktorá má zabrániť sťažovateľovi prípadným ďalším protiprávnym útokom na majetok
spoločnosti T., a. s., a tým vlastne na majetok Slovenskej republiky, pretože štát je 100 %
vlastníkom tejto spoločnosti.“.
Podľa sťažovateľa najvyšší súd v predmetnom konaní „nepreskúmal správnosť
výroku napadnutého uznesenia spôsobom a v rozsahu ustanovenom v § 192 ods. 1 písm. a)
Trestného poriadku“, taktiež nepreskúmal, či v konaní predchádzajúcom vydaniu uznesenia
špecializovaného trestného súdu z 8. novembra 2009 nebol porušený zákon, ako ani
správnosť výrokov, a napokon uznesenie neodôvodnil spôsobom ustanoveným v § 176
ods. 2 Trestného poriadku.
Špecializovaný trestný súd postupoval v uvedenom prípade v rozpore s § 190 ods. 2
písm. b) Trestného poriadku, keď spis v predmetnej veci postúpil na rozhodnutie
najvyššiemu súdu už 9. novembra 2009, t. j. ešte pred uplynutím zákonnej lehoty na podanie
opravného prostriedku všetkým oprávneným subjektom (11. novembra 2009). Uvedeným
postupom špecializovaného trestného súdu bolo „absolútne popreté právo obvineného
účinným spôsobom prezentovať svoje námietky proti rozhodnutiu súdu I. stupňa o jeho vzatí
do väzby, čím vo svojej podstate bol popretý zmysel a účel práva obvineného na obhajobu“.
Podľa sťažovateľa uvedené procesné pochybenie špecializovaného trestného súdu
mohol napraviť svojím postupom najvyšší súd „tým, že by v zmysle ust. § 302 ods. 2
Trestného poriadku, upovedomil obvineného a jeho obhajcu o termíne konania neverejného
zasadnutia a tým zabezpečil ich účasť spôsobom predpokladaným v ust. § 72 ods. Trestného
poriadku“. Keďže najvyšší súd uvedeným spôsobom v tomto konaní nepostupoval „konal
v rozpore s garanciami, vyplývajúcimi z čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru“.
Najvyšší súd v uznesení z 13. novembra 2009 podľa sťažovateľa dospel
ku skutkovým a právnym záverom, ktoré nemajú oporu v dosiaľ produkovaných dôkazoch.
Uvedené tvrdenia sťažovateľ odôvodnil obdobnými argumentmi, ktoré podrobne rozpísal aj
v rámci svojich námietok proti rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu z 8. novembra
2009.
Podľa sťažovateľa súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci „nerešpektovali
materiálne a procesné väzobné podmienky, následkom čoho došlo rozhodnutím o väzbe
k pozbaveniu osobnej slobody sťažovateľa z dôvodov a spôsobom, ktorý je v rozpore so
zákonom, konkrétne s ust. § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku“. Uvedená „nezákonnosť
v procesnom postupe a rozhodovaní všeobecných súdov“ mala podľa sťažovateľa za
následok „neústavnosť pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa“ a porušenie jeho práva na
osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.
K porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru malo v uvedenom konaní dôjsť v dôsledku toho, že súdy zúčastnené na
rozhodovaní v jeho veci nerešpektovali jeho právo na riadne dokazovanie, pretože
„procesným postupom Špecializovaného trestného súdu bol predložený trestný spis na
rozhodnutie o sťažnosti podanej sťažovateľom na Najvyšší súd Slovenskej republiky skôr,
ako márne uplynula zákonná lehota na podanie sťažnosti všetkým oprávneným subjektom,
v dôsledku čoho, bolo reálne znemožnené tak sťažovateľovi ako aj jeho obhajcovi
vyhodnotiť dôkazy, o ktoré oprel súd I. stupňa svoje rozhodnutie a predniesť argumenty, pre
ktoré považuje napadnuté rozhodnutie o väzbe za nezákonné“.
Sťažovateľ taktiež namietal porušenie čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, ku ktorému
malo dôjsť popretím „práva osobnej prítomnosti obhajcu na neverejnom zasadnutí
konanom na Najvyššom súde Slovenskej republiky, pri rozhodovaní o podanej sťažnosti
proti rozhodnutiu o vzatí do väzby sťažovateľa“, a to napriek tomu, že v dôsledku
procesného postupu špecializovaného trestného súdu bolo zabránené sťažovateľovi, resp.
jeho obhajcovi predložiť najvyššiemu súdu svoju argumentáciu proti rozhodnutiu o jeho
väzbe.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví, že uznesením špecializovaného trestného súdu z 8. novembra 2009 a uznesením
najvyššieho súdu z 13. novembra 2009 a ich vydaniu predchádzajúcim postupom boli
porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4,
čl. 6 ods. 3 písm. b) a c), ako aj čl. 13 dohovoru, zruší napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu a prikáže, aby bol prepustený na slobodu, a zároveň zaviaže špecializovaný trestný súd
na úhradu jeho trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4, čl. 6 ods. 3 písm. b) a c), ako aj čl. 13 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu z 13. novembra 2009 a uznesením špecializovaného trestného súdu
z 8. novembra 2009, ako aj ich vydaniu predchádzajúcim postupom. K porušeniu nimi
označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho
veci:
- neprihliadli na to, že v jeho prípade nebol splnený formálny predpoklad na
vydanie rozhodnutia o väzbe, pretože existujúce uznesenie o vznesení obvinenia proti nemu
je nezákonné,
- nepreskúmali splnenie materiálnych predpokladov na vydanie rozhodnutia
o väzbe, keďže skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, nemá podľa neho znaky
trestného činu a v prípade sťažovateľa neexistuje ani žiadny dôvod preventívnej väzby,
- najvyšší súd v rámci konania o sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného
trestného súdu z 8. novembra 2009 nepreskúmal, či postupom špecializovaného trestného
súdu nedošlo k porušeniu procesných práv sťažovateľa,
- najvyšší súd o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného trestného
súdu z 8. novembra 2009 rozhodol na neverejnom zasadnutí uznesením z 13. novembra
2009 ešte pred uplynutím zákonnej lehoty na podanie sťažnosti oprávnenými subjektmi,
a tým mu v tomto konaní zabránil predložiť jeho argumentáciu.
II.A K namietanému porušeniu sťažovateľových práv uznesením
špecializovaného trestného súdu z 8. novembra 2009 a jemu predchádzajúcim
postupom
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci
ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať
postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je
kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne
II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).
V prvostupňovom konaní vedenom špecializovaným trestným súdom mal sťažovateľ
možnosť dovolávať sa ochrany svojich práv a slobôd v rámci konania o sťažnosti (§ 83,
§ 185 až § 195 Trestného poriadku) na najvyššom súde, ktorému prináleží právomoc zrušiť
napádané uznesenie špecializovaného trestného súdu z 8. novembra 2009 a vrátiť mu vec na
ďalšie konanie alebo sám rozhodnúť [§ 194 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku].
Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný
súd nemá právomoc preskúmavať postup a uznesenie špecializovaného trestného súdu
z 8. novembra 2009, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal najvyšší súd, ktorý
rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti uvedenému uzneseniu. Z tohto dôvodu bolo potrebné
sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
II.B K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu
z 13. novembra 2009
Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie práva s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Tento prístup ústavného súdu vo vzťahu k rozhodnutiam
všeobecných súdov je dôsledkom toho, že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokúvaní
a rozhodovaní vecí patriacich do ich právomoci zo zákonnej úpravy a vlastnej interpretácie
zákonov a podzákonných úprav. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho
orgánu ochrany ústavnosti však vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných
súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť
neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých niet iného
súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo, alebo nebolo porušené základné právo alebo
sloboda účastníka konania pred všeobecným súdom (m. m. I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02,
III. ÚS 60/04, II. ÚS 83/06). Rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej musí
predchádzať jeho postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania
v zmysle príslušných ustanovení ústavy a tiež príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských
právach a základných slobodách.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Zo spisového materiálu v tejto veci vyplýva, že uznesením špecializovaného
trestného súdu z 8. novembra 2009 bolo rozhodnuté o vzatí sťažovateľa do väzby z dôvodov
podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a zároveň o neprijatí písomného sľubu
sťažovateľa a ani ponúknutej peňažnej záruky.
Sťažovateľ proti uzneseniu z 8. novembra 2009 podal sťažnosť priamo do zápisnice
o svojom výsluchu s vyjadrením, že ju samostatne odôvodní. Sťažnosť proti uzneseniu
z 8. novembra 2009 bola najvyššiemu súdu doručená 13. novembra 2009 o 10.35 h. V rámci
jej odôvodnenia sťažovateľ argumentoval, že v jeho prípade neboli splnené formálne
podmienky na jeho vzatie do väzby (uznesenie o začatí trestného stíhania a uznesenie
o vznesení obvinenia vydala vecne a miestne nepríslušná vyšetrovateľka) ani materiálne
podmienky väzby. V súvislosti s námietkami nesplnenia materiálnych podmienok väzby
v jeho prípade poukázal na skutočnosti, z ktorých podľa neho možno vyvodiť, že sa skutku,
pre ktorý je proti nemu vedené trestné stíhanie, nedopustil vzhľadom na to, že konal
oprávnene na základe rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I, ktorým bol poverený na
zvolanie a vedenie mimoriadneho valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti T., a. s.
Napriek tomu, že právny zástupca Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky na
mimoriadnom valnom zhromaždení predložil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Obdo
3/2009 z 27. apríla 2009, ktoré do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu nenadobudlo
právoplatnosť, sťažovateľ poveril jeho vedením akcionára s najvyšším počtom hlasov.
Sťažovateľ sa stal predsedom predstavenstva spoločnosti T., a. s., 29. apríla 2009 na základe
rozhodnutia mimoriadneho valného zhromaždenia tejto spoločnosti, a preto bol oprávnený
konať v jej mene aj pri uznaní jej dlhu voči spoločnosti C. P., s. r. o., pred súdnou
exekútorkou, ktorá disponovala všetkými relevantnými informáciami, a preto nemohla
konať v tejto veci v omyle. Sťažovateľ taktiež spochybňoval existenciu svojho zavinenia „v
akejkoľvek zákonom predpokladanej forme“, ako aj motív svojho konania vzhľadom na to,
že nebol konateľom ani spoločníkom žiadnej zo spoločností minoritných akcionárov. Vo
vzťahu k dôvodu väzby poukázal na princíp prezumpcie neviny, v súlade s ktorým
špecializovaný trestný súd nemal vziať do úvahy neprávoplatný rozsudok Krajského súdu v
Žiline sp. zn. 4 T 7/2002 z 30. júna 2009, ako aj na predbežné opatrenie vydané Okresným
súdom Michalovce, ktorým mu bolo zakázané konať v mene spoločnosti T., a. s.
Ústavný súd dôsledne preskúmal uznesenie najvyššieho súdu z 13. novembra 2009,
ktorým tento súd zamietol sťažnosť sťažovateľa. V rámci jeho odôvodnenia najvyšší súd
konštatoval splnenie formálnych podmienok väzby sťažovateľa na základe zistenia
existencie právoplatného rozhodnutia o vznesení obvinenia proti nemu a taktiež preskúmal
zachovanie zákonných procesných lehôt na vzatie sťažovateľa do väzby uvedených v § 87
ods. 1 a 2 Trestného poriadku, ktoré v rámci svojho odôvodnenia citoval.
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa nesplnenia materiálnych
podmienok jeho väzby (skutkové okolnosti vzatia do väzby, a to, či doteraz zistené
skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol
spáchaný, má znaky trestného činu, či existujú dôvody na podozrenie, že tento skutok
spáchal obvinený a existencia niektorého z dôvodov väzby) najvyšší súd v odôvodnení
uznesenia z 13. novembra 2009 uviedol: „Z predložených, doposiaľ zadovážených dôkazov
možno aj podľa názoru odvolacieho súdu vyvodiť záver, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie sa stal, vykazuje znaky trestného činu a z jeho spáchania je dôvodne
podozrivý práve obvinený Mgr. Ing. Mgr. I. I. Zároveň treba uviesť, že trestné stíhanie
obvineného je iba v počiatočnom štádiu a vo veci bude potrebné vykonať ešte celý rad
dôkazov, ktoré môžu buď zvýrazniť dôvodnosť trestného stíhania, resp. môžu vyznieť
v prospech obvineného a zoslabiť dôvodnosť podozrenia. Za súčasnej dôkaznej situácie je
však zrejmé, že obvinený sa skutočne 4. júna 2009 v Českej republike súdnej exekútorke
predstavil ako predseda predstavenstva spoločnosti T., a. s., pričom spoluobvinený JUDr.
Ján Husár vystupoval ako člen predstavenstva, pričom svoje oprávnenie konať v mene
spoločnosti preukazovali zápisnicou z mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti,
ktoré sa malo uskutočniť 29. apríla 2009 v rekreačnom stredisku V. - Hotel j. Zároveň sa jej
preukazoval uznesením Okresného súdu Bratislava I z 30. marca 2009, sp. zn. 36 Cbr
14/2008, ktorým ho sudkyňa okresného súdu na jeho návrh poverila zvolať do 40 dní
mimoriadne valné zhromaždenie spoločnosti T., a. s. Obvinený však pred exekútorkou
zamlčal, že Najvyšší súd Slovenskej republiky, uznesením z 27. apríla 2009, sp. zn. 6
MObdo 3/2009, na návrh Generálneho prokurátora SR odložil vykonateľnosť uznesenia
okresného súdu. O tejto skutočnosti obvinený vedel, pretože zástupca Ministerstva
hospodárstva SR, ako jediný akcionár spoločnosti na mimoriadnom valnom zhromaždení
prítomných o tomto uznesení informoval. Z uvedeného vyplýva, že obvinený síce zvolal v
súlade s poverením okresného súdu mimoriadne valné zhromaždenie, avšak po oznámení, že
výkon rozhodnutia bol odložený uznesením najvyššieho súdu, nebol oprávnený pokračovať,
teda obvinený sa nemohol preukazovať právne relevantnou zápisnicou z mimoriadneho
valného zhromaždenia. Práve preto prítomná notárka odmietla overiť vyššie spomínanú
zápisnicu. V prípade, že by obvinený o tejto skutočnosti pravdivo informoval súdnu
exekútorku, sotva by s ním rokovala, ako so zástupcom spoločnosti T., a. s.
Na druhej strane treba prisvedčiť námietkam obvineného, najmä čo sa týka rozsudku
Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 4 T 7/2002. Uvedený rozsudok nenadobudol právoplatnosť,
preto v prípade obvineného platí prezumpcia neviny a uvedený rozsudok nemôže byť
dôvodom na vzatie obvineného do väzby. Nesporné však je, že aj teraz prejednávaná vec má
svoje začiatky v roku 1998.
Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že obvinený bude mať snahu neustále,
najmä vo vzťahu k zahraničným subjektom bez právneho titulu, vystupovať ako predseda
predstavenstva spoločnosti T., a. s., z čoho vyplýva dôvodná obava, že v prípade jeho
prepustenia na slobodu bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti. V jeho prípade ide o
tzv. preventívnu väzbu, ktorá má zabrániť obvinenému prípadným ďalším protiprávnym
útokom na majetok spoločnosti T., a. s., a tým vlastne na majetok Slovenskej republiky,
pretože štát je 100% vlastníkom tejto spoločnosti.“
Podľa zistenia ústavného súdu obsah argumentácie sťažovateľa predložený v konaní
pred špecializovaným trestným súdom a v konaní o jeho sťažnosti proti uzneseniu
špecializovaného súdu z 8. novembra 2009 je identický. Napriek tomu, že možno prisvedčiť
k námietkam sťažovateľa týkajúcim sa procesného postupu najvyššieho súdu pri
rozhodovaní o jeho sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu
z 8. novembra 2009, podľa ústavného súdu z pohľadu materiálnej ochrany práva k
dotknutiu práv sťažovateľa dôjsť nemohlo, pretože všeobecnými súdmi bola jeho
argumentácia v plnej miere preskúmaná.Uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj samotné
odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu z 13. novembra 2009, v rámci ktorého vo vzťahu
k doplneniu dôvodov sťažnosti sťažovateľom uviedol: „Písomné zdôvodnenie sťažnosti
bolo doručené odvolaciemu súdu až po jeho rozhodnutí, preto sa dôvodmi sťažnosti v
priebehu neverejného zasadnutia nemohol zaoberať. V stručnosti treba uviesť, že dôvody
uvedené v sťažnosti by v konečnom dôsledku nemali zásadný vplyv na konečné rozhodnutie
odvolacieho senátu.“
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, podľa ktorej v predmetnom prípade skutok,
pre ktorý bolo proti nemu vznesené obvinenie, nie je trestným činom, je potrebné navyše
uviesť, že rozhodnutie o väzbe nie je rozhodnutím o vine či nevine obvineného. Vzhľadom
na to sa všeobecné súdy pri rozhodovaní o vzatí obvineného do väzby nemali zamerať na
hodnotenie viny obvineného, obhajoby obvineného alebo dôkazov spôsobom upraveným
v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, ale len na materiálne a formálne podmienky rozhodnutia
o väzbe.
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody dospel ústavný súd k záveru, že porušenie práv
sťažovateľa napriek procesným pochybeniam v konaní nenadobudlo takú intenzitu, ktorou
by zasiahlo do jeho ústavou chránených práv. Ústavný súd preto po predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k rozhodnutiu pripája odlišné
stanovisko sudkyne Marianny Mochnáčovej.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. októbra 2010