Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 354/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ing. Mgr. I. I., M., zastúpeného advokátom JUDr. S.

R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa a 5

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4, čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) a čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 13. novembra 2009 a jemu predchádzajúcim

postupom, ako aj uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn. 74/09

z 8. novembra 2009 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. Ing. Mgr. I. I. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára 2010

doručená sťažnosť Mgr. Ing. Mgr. I. I., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. S. R., K., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5

(ďalej len „“) a práv podľa a 4,

písm. b) a c) a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 13. novembra 2009 (ďalej len „uznesenie z 13. novembra 2009“) a

jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením Špecializovaného trestného súdu v

Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. 74/09 z 8. novembra 2009 (ďalej

len „uznesenie z 8. novembra 2009“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením špecializovaného trestného súdu

z 8. novembra 2009 bolo rozhodnuté o vzatí sťažovateľa do väzby z dôvodov podľa § 71

ods. 1 písm. c) , neprijatí jeho písomného sľubu a peňažnej záruky.

Existenciu väzobného dôvodu podľa ustanovenia

špecializovaný trestný súd v odôvodnení svojho uznesenia z 8. novembra 2009 skutkovo

odôvodnil poukázaním na skutočnosť, že sťažovateľ sa skutku, pre ktorý bolo proti nemu

vznesené obvinenie, dopustil napriek tomu, že si bol vedomý toho, že sa proti nemu vedie

pre rovnakú trestnú činnosť trestné stíhanie na inom krajskom súde, z uvedeného postoja,

resp. správania sťažovateľa následne špecializovaný trestný súd vyvodil v danom prípade

existenciu dôvodnej obavy, že sťažovateľ bude v trestnej činnosti pokračovať.

Sťažovateľ považuje uznesenie špecializovaného trestného súdu z 8. novembra 2009

za nezlučiteľné s a dohovorom, pretože tento súd pri rozhodovaní o jeho väzbe

neskúmal splnenie materiálnych a formálnych podmienok väzby spôsobom a v rozsahu, ako

to ustanovuje a 5 a , uvedené

uznesenie nie je odôvodnené spôsobom predpokladaným v § 71 ods. 1 písm. c) a § 176

ods. 2 a neskúmal v ňom, či v konaní predchádzajúcom jeho vydaniu

boli porušené procesné práva sťažovateľa.

Pokiaľ ide o formálne väzobné podmienky sťažovateľ zastáva názor, že neboli

naplnené pre nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré podľa sťažovateľa vydal

subjekt – vyšetrovateľka Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja

proti korupcii Bratislava (ďalej len „vyšetrovateľka“), ktorý nebol aktívne legitimovaný na

jeho vydanie pre nedostatok vecnej a miestnej príslušnosti.

Podľa sťažovateľa v jeho prípade neboli splnené ani materiálne podmienky väzby,

keďže špecializovaný trestný súd vychádzal vo svojom rozhodnutí z nesprávneho záveru,

podľa ktorého on sám „bol uzrozumený s obsahom rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa

27. 4. 2009, ktorým odložil vykonateľnosť uznesenia Okresného súdu BRATISLAVA I, zo

dňa 30. 3. 2009, o poverení na zvolanie a vedenie M. spoločnosti T., a. s.“, a napriek tomu

ho na konanom mimoriadnom valnom zhromaždení spoločnosti T., a. s., nerešpektoval. K

tejto skutočnosti sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozhodnutím Okresného súdu Bratislava

I sp. zn. z 30. marca 2008 mu bola uložená povinnosť zvolať mimoriadne

valné zhromaždenie spoločnosti T., a. s., a preto bol účastníkom konania o mimoriadnom

dovolaní iniciovaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky na najvyššom súde

vedeného pod sp. zn. . Ako fyzickej osobe mu však do dnešného dňa

nebolo doručené žiadne rozhodnutie najvyššieho súdu vydané v konaní vedenom pod sp. zn.

(ani uznesenie o odklade vykonateľnosti z 27. apríla 2009 a ani meritórne

rozhodnutie najvyššieho súdu z 20. mája 2009, ktoré bolo navyše podľa sťažovateľa vydané

v rozpore s ustálenou „judikovanou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.

10. 1999 sp. zn.: 7 Obo zverejnený v ZSR č. 14/2000 pod číslom 68“, a v konaní, v ktorom

nedošlo k splneniu formálnych podmienok na podanie dovolania).

Podľa názoru sťažovateľa bolo mimoriadne valné zhromaždenie spoločnosti T., a. s.,

„platne a účinne zvolané na základe poverenia súdu, ktoré nadobudlo zo zákona predbežnú

vykonateľnosť potom, čo bolo v prítomnosti účastníkov vyhlásené“. Uskutočnenie

mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti T., a. s., je «objektívnou skutočnosťou,

ktorá sa stala a o jej neexistencii nie je zo zákona povolaný rozhodnúť súd, ani žiaden iný

orgán“, a preto právnemu záveru vyšetrovateľky, že k uskutočneniu mimoriadneho valného

zhromaždenia spoločnosti T., a. s., nedošlo nemožno „celkom porozumieť“.».

K právnemu záveru vyšetrovateľky, podľa ktorého rozhodnutia valného

zhromaždenia spoločnosti T., a. s., neurobil jediný akcionár, sťažovateľ uviedol, že

„spoločnosť T., a. s. nemá jediného akcionára, ktorým je Slovenská republika, ale je jedným

z akcionárov, okrem toho vlastnícke práva k akciám spoločnosti T., a. s. svedčia aj ďalším

minoritným akcionárom, tak to vyplýva aj z prezenčnej listiny akcionárov na M. konanom

dňa 29. 04. 2009“.

Sťažovateľ nesúhlasí ani s ďalším záverom vyšetrovateľky uvedeným v uznesení

o vznesení obvinenia, podľa ktorého mal predstierať neexistujúci dlh spoločnosti T., a. s.,

voči spoločnosti C. P., s. r. o., pretože „predmetný dlh vznikol titulom nevyplatených

dividend záložnému veriteľovi. Právny záver vyšetrovateľky, že záložné právo na akciách T.,

a. s., nikdy nevzniklo nakoľko uvedené osoby nikdy neboli akcionármi T., a. s., je v priamom

rozpore s doposiaľ evidovaným zápisom predmetného záložného práva v registri záložných

veriteľov a navyše táto otázka bola meritórne rozhodnutá aj Najvyšším súdom Slovenskej

republiky, a preto neprislúcha nikomu ani vyšetrovateľke posudzovať túto otázku ako otázku

prejudiciálnu v tomto trestnom konaní.“. Súdnu exekútorku v predmetnej veci sťažovateľ

podľa jeho tvrdenia oboznámil s podaním mimoriadneho dovolania Generálnou

prokuratúrou Slovenskej republiky, ako aj rozhodnutím najvyššieho súdu „o odklade

vykonateľnosti poverenia“, preto je podľa neho vylúčené, aby súdna exekútorka pri

spisovaní zápisnice konala v omyle vyvolanom jeho konaním.

Podľa sťažovateľa je v jeho konaní „vylúčené aj zavinenie v akejkoľvek zákonom

predpokladanej forme“. Podľa vyšetrovateľky motívom konania sťažovateľa bolo obohatiť

seba a spoločnosti akciovo a personálne prepojené, avšak sťažovateľ nie je spoločníkom,

konateľom a ani akcionárom žiadnej z uvedených spoločností.

S ohľadom na uvedené podľa sťažovateľa skutok, ktorý sa mu kladie za vinu,

„nevykazuje obligátne pojmové znaky tak objektívnej, ako aj subjektívnej stránky

predmetnej skutkovej podstaty trestného činu“.

Podľa sťažovateľa v jeho prípade neboli splnené ani materiálne podmienky väzby,

pretože „väzobným dôvodom nemôže byť výlučne skutočnosť, že bol trestne stíhaný v inej

veci, nakoľko za týchto okolností, ak navyše trestné stíhanie nebolo doposiaľ právoplatne

skončené, je potrebné dôsledne rešpektovať zásadu prezumpcie neviny“. Obava

z pokračovania trestnej činnosti je podľa sťažovateľa v jeho prípade vylúčená vzhľadom na

to, že Okresný súd Michalovce „medzičasom rozhodol predbežným opatrením, ktorým mi

zakázal konať v mene spoločnosti T.“.

Špecializovaný trestný súd sa vo svojom rozhodnutí taktiež nevysporiadal

so všetkými skutočnosťami významnými pre rozhodnutie predloženými sťažovateľom

(nedokončenie výsluchu sťažovateľa, nevysporiadal sa s listinnými dôkazmi predloženými

sťažovateľom a tvrdeniami obsiahnutými v končenom návrhu jeho obhajcu).

Sťažovateľ proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu z 8. novembra 2009

podal sťažnosť priamo do zápisnice na verejnom zasadnutí a následne ju prostredníctvom

svojho právneho zástupcu písomne v zákonnej lehote odôvodnil.

Špecializovaný trestný súd predložil spis na rozhodnutie o podanej sťažnosti

najvyššiemu súdu 9. novembra 2009. Spis v tejto veci bol doručený do podateľne

najvyššieho súdu 10. novembra 2009 o 9.30 h. Doplnené odôvodnenie sťažnosti sťažovateľa

proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu z 8. novembra 2009 bolo najvyššiemu súdu

doručené 13. novembra 2009 o 10.35 h.

Najvyšší súd rozhodol 13. novembra 2009 o 9.30 h na neverejnom zasadnutí

v uvedenej veci uznesením, že sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného

trestného súdu z 8. novembra 2009 zamieta. V rámci odôvodnenia uznesenia

z 13. novembra 2009 najvyšší súd uviedol, že dôvodnosť trestného stíhania proti

sťažovateľovi vyplýva z dosiaľ v uvedenom konaní zadovážených dôkazov, okrem iného aj

„zo skutočnosti, že sťažovateľ pred exekútorkou zamlčal, že najvyšší súd odložil

vykonateľnosť jeho poverenia na zvolanie Mimoriadneho valného zhromaždenia

spoločnosti T., a. s., na základe uvedeného, Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej dôvodí,

že sťažovateľ síce zvolal mimoriadne valné zhromaždenie v súlade s poverením Okresného

súdu avšak po oznámení, že výkon rozhodnutia bol odložený, nebol oprávnený pokračovať,

teda sťažovateľ sa nemohol preukazovať právne relevantnou zápisnicou z mimoriadneho

valného zhromaždenia.

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v prípade, ak by sťažovateľ

o tejto skutočnosti pravdivo informoval súdnu exekútorku, sotva by s ním rokovala, ako so

zástupcom spoločnosti T., a. s.

Dôvodnosť väzobného stíhania sťažovateľa vidí Najvyšší súd Slovenskej republiky

v tom, že sťažovateľ bude mať snahu neustále najmä vo vzťahu k zahraničným subjektom

bez právneho titulu vystupovať ako predseda predstavenstva spoločnosti T., a. s. Najvyšší

súd Slovenskej republiky právne uzatvára, že v danom prípade ide o tzv. preventívnu väzbu,

ktorá má zabrániť sťažovateľovi prípadným ďalším protiprávnym útokom na majetok

spoločnosti T., a. s., a tým vlastne na majetok Slovenskej republiky, pretože štát je 100 %

vlastníkom tejto spoločnosti.“.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd v predmetnom konaní „nepreskúmal správnosť

výroku napadnutého uznesenia spôsobom a v rozsahu ustanovenom v § 192 ods. 1 písm. a)

“, taktiež nepreskúmal, či v konaní predchádzajúcom vydaniu uznesenia

špecializovaného trestného súdu z 8. novembra 2009 nebol porušený zákon, ako ani

správnosť výrokov, a napokon uznesenie neodôvodnil spôsobom ustanoveným v § 176

ods. 2 .

Špecializovaný trestný súd postupoval v uvedenom prípade v rozpore s § 190 ods. 2

písm. b) , keď spis v predmetnej veci postúpil na rozhodnutie

najvyššiemu súdu už 9. novembra 2009, t. j. ešte pred uplynutím zákonnej lehoty na podanie

opravného prostriedku všetkým oprávneným subjektom (11. novembra 2009). Uvedeným

postupom špecializovaného trestného súdu bolo „absolútne popreté právo obvineného

účinným spôsobom prezentovať svoje námietky proti rozhodnutiu súdu I. stupňa o jeho vzatí

do väzby, čím vo svojej podstate bol popretý zmysel a účel práva obvineného na obhajobu“.

Podľa sťažovateľa uvedené procesné pochybenie špecializovaného trestného súdu

mohol napraviť svojím postupom najvyšší súd „tým, že by v zmysle ust. § 302 ods. 2

, upovedomil obvineného a jeho obhajcu o termíne konania neverejného

zasadnutia a tým zabezpečil ich účasť spôsobom predpokladaným v ust. § 72 ods. Trestného

poriadku“. Keďže najvyšší súd uvedeným spôsobom v tomto konaní nepostupoval „konal

v rozpore s garanciami, vyplývajúcimi z čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru“.

Najvyšší súd v uznesení z 13. novembra 2009 podľa sťažovateľa dospel

ku skutkovým a právnym záverom, ktoré nemajú oporu v dosiaľ produkovaných dôkazoch.

Uvedené tvrdenia sťažovateľ odôvodnil obdobnými argumentmi, ktoré podrobne rozpísal aj

v rámci svojich námietok proti rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu z 8. novembra

2009.

Podľa sťažovateľa súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci „nerešpektovali

materiálne a procesné väzobné podmienky, následkom čoho došlo rozhodnutím o väzbe

k pozbaveniu osobnej slobody sťažovateľa z dôvodov a spôsobom, ktorý je v rozpore so

zákonom, konkrétne s ust. “. Uvedená „nezákonnosť

v procesnom postupe a rozhodovaní všeobecných súdov“ mala podľa sťažovateľa za

následok „neústavnosť pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa“ a porušenie jeho práva na

osobnú slobodu podľa a 5 , ako aj podľa a 4 dohovoru.

K porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru malo v uvedenom konaní dôjsť v dôsledku toho, že súdy zúčastnené na

rozhodovaní v jeho veci nerešpektovali jeho právo na riadne dokazovanie, pretože

„procesným postupom Špecializovaného trestného súdu bol predložený trestný spis na

rozhodnutie o sťažnosti podanej sťažovateľom na Najvyšší súd Slovenskej republiky skôr,

ako márne uplynula zákonná lehota na podanie sťažnosti všetkým oprávneným subjektom,

v dôsledku čoho, bolo reálne znemožnené tak sťažovateľovi ako aj jeho obhajcovi

vyhodnotiť dôkazy, o ktoré oprel súd I. stupňa svoje rozhodnutie a predniesť argumenty, pre

ktoré považuje napadnuté rozhodnutie o väzbe za nezákonné“.

Sťažovateľ taktiež namietal porušenie čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, ku ktorému

malo dôjsť popretím „práva osobnej prítomnosti obhajcu na neverejnom zasadnutí

konanom na Najvyššom súde Slovenskej republiky, pri rozhodovaní o podanej sťažnosti

proti rozhodnutiu o vzatí do väzby sťažovateľa“, a to napriek tomu, že v dôsledku

procesného postupu špecializovaného trestného súdu bolo zabránené sťažovateľovi, resp.

jeho obhajcovi predložiť najvyššiemu súdu svoju argumentáciu proti rozhodnutiu o jeho

väzbe.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví, že uznesením špecializovaného trestného súdu z 8. novembra 2009 a uznesením

najvyššieho súdu z 13. novembra 2009 a ich vydaniu predchádzajúcim postupom boli

porušené jeho základné práva podľa a 5 a práva podľa a 4,

čl. 6 ods. 3 písm. b) a c), ako aj čl. 13 dohovoru, zruší napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu a prikáže, aby bol prepustený na slobodu, a zároveň zaviaže špecializovaný trestný súd

na úhradu jeho trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa a 5

a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4, čl. 6 ods. 3 písm. b) a c), ako aj čl. 13 dohovoru uznesením

najvyššieho súdu z 13. novembra 2009 a uznesením špecializovaného trestného súdu

z 8. novembra 2009, ako aj ich vydaniu predchádzajúcim postupom. K porušeniu nimi

označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho

veci:

- neprihliadli na to, že v jeho prípade nebol splnený formálny predpoklad na

vydanie rozhodnutia o väzbe, pretože existujúce uznesenie o vznesení obvinenia proti nemu

je nezákonné,

- nepreskúmali splnenie materiálnych predpokladov na vydanie rozhodnutia

o väzbe, keďže skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, nemá podľa neho znaky

trestného činu a v prípade sťažovateľa neexistuje ani žiadny dôvod preventívnej väzby,

- najvyšší súd v rámci konania o sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného

trestného súdu z 8. novembra 2009 nepreskúmal, či postupom špecializovaného trestného

súdu nedošlo k porušeniu procesných práv sťažovateľa,

- najvyšší súd o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného trestného

súdu z 8. novembra 2009 rozhodol na neverejnom zasadnutí uznesením z 13. novembra

2009 ešte pred uplynutím zákonnej lehoty na podanie sťažnosti oprávnenými subjektmi,

a tým mu v tomto konaní zabránil predložiť jeho argumentáciu.

II.A K namietanému porušeniu sťažovateľových práv uznesením

špecializovaného trestného súdu z 8. novembra 2009 a jemu predchádzajúcim

postupom

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci

ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo

právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať

postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je

kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne

, , , ).

V prvostupňovom konaní vedenom špecializovaným trestným súdom mal sťažovateľ

možnosť dovolávať sa ochrany svojich práv a slobôd v rámci konania o sťažnosti (§ 83,

až ) na najvyššom súde, ktorému prináleží právomoc zrušiť

napádané uznesenie špecializovaného trestného súdu z 8. novembra 2009 a vrátiť mu vec na

ďalšie konanie alebo sám rozhodnúť [ a ].

Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného , ústavný

súd nemá právomoc preskúmavať postup a uznesenie špecializovaného trestného súdu

z 8. novembra 2009, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal najvyšší súd, ktorý

rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti uvedenému uzneseniu. Z tohto dôvodu bolo potrebné

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

II.B K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

z 13. novembra 2009

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie práva s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Tento prístup ústavného súdu vo vzťahu k rozhodnutiam

všeobecných súdov je dôsledkom toho, že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokúvaní

a rozhodovaní vecí patriacich do ich právomoci zo zákonnej úpravy a vlastnej interpretácie

zákonov a podzákonných úprav. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho

orgánu ochrany ústavnosti však vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných

súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť

neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých niet iného

súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo, alebo nebolo porušené základné právo alebo

sloboda účastníka konania pred všeobecným súdom (m. m. , ,

, ). Rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej musí

predchádzať jeho postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania

v zmysle príslušných ustanovení a tiež príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských

právach a základných slobodách.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Zo spisového materiálu v tejto veci vyplýva, že uznesením špecializovaného

trestného súdu z 8. novembra 2009 bolo rozhodnuté o vzatí sťažovateľa do väzby z dôvodov

podľa a zároveň o neprijatí písomného sľubu

sťažovateľa a ani ponúknutej peňažnej záruky.

Sťažovateľ proti uzneseniu z 8. novembra 2009 podal sťažnosť priamo do zápisnice

o svojom výsluchu s vyjadrením, že ju samostatne odôvodní. Sťažnosť proti uzneseniu

z 8. novembra 2009 bola najvyššiemu súdu doručená 13. novembra 2009 o 10.35 h. V rámci

jej odôvodnenia sťažovateľ argumentoval, že v jeho prípade neboli splnené formálne

podmienky na jeho vzatie do väzby (uznesenie o začatí trestného stíhania a uznesenie

o vznesení obvinenia vydala vecne a miestne nepríslušná vyšetrovateľka) ani materiálne

podmienky väzby. V súvislosti s námietkami nesplnenia materiálnych podmienok väzby

v jeho prípade poukázal na skutočnosti, z ktorých podľa neho možno vyvodiť, že sa skutku,

pre ktorý je proti nemu vedené trestné stíhanie, nedopustil vzhľadom na to, že konal

oprávnene na základe rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I, ktorým bol poverený na

zvolanie a vedenie mimoriadneho valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti T., a. s.

Napriek tomu, že právny zástupca Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky na

mimoriadnom valnom zhromaždení predložil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Obdo

3/2009 z 27. apríla 2009, ktoré do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu nenadobudlo

právoplatnosť, sťažovateľ poveril jeho vedením akcionára s najvyšším počtom hlasov.

Sťažovateľ sa stal predsedom predstavenstva spoločnosti T., a. s., 29. apríla 2009 na základe

rozhodnutia mimoriadneho valného zhromaždenia tejto spoločnosti, a preto bol oprávnený

konať v jej mene aj pri uznaní jej dlhu voči spoločnosti C. P., s. r. o., pred súdnou

exekútorkou, ktorá disponovala všetkými relevantnými informáciami, a preto nemohla

konať v tejto veci v omyle. Sťažovateľ taktiež spochybňoval existenciu svojho zavinenia „v

akejkoľvek zákonom predpokladanej forme“, ako aj motív svojho konania vzhľadom na to,

že nebol konateľom ani spoločníkom žiadnej zo spoločností minoritných akcionárov. Vo

vzťahu k dôvodu väzby poukázal na princíp prezumpcie neviny, v súlade s ktorým

špecializovaný trestný súd nemal vziať do úvahy neprávoplatný rozsudok Krajského súdu v

Žiline sp. zn. z 30. júna 2009, ako aj na predbežné opatrenie vydané Okresným

súdom Michalovce, ktorým mu bolo zakázané konať v mene spoločnosti T., a. s.

Ústavný súd dôsledne preskúmal uznesenie najvyššieho súdu z 13. novembra 2009,

ktorým tento súd zamietol sťažnosť sťažovateľa. V rámci jeho odôvodnenia najvyšší súd

konštatoval splnenie formálnych podmienok väzby sťažovateľa na základe zistenia

existencie právoplatného rozhodnutia o vznesení obvinenia proti nemu a taktiež preskúmal

zachovanie zákonných procesných lehôt na vzatie sťažovateľa do väzby uvedených v § 87

ods. 1 a 2 , ktoré v rámci svojho odôvodnenia citoval.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa nesplnenia materiálnych

podmienok jeho väzby (skutkové okolnosti vzatia do väzby, a to, či doteraz zistené

skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol

spáchaný, má znaky trestného činu, či existujú dôvody na podozrenie, že tento skutok

spáchal obvinený a existencia niektorého z dôvodov väzby) najvyšší súd v odôvodnení

uznesenia z 13. novembra 2009 uviedol: „Z predložených, doposiaľ zadovážených dôkazov

možno aj podľa názoru odvolacieho súdu vyvodiť záver, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie sa stal, vykazuje znaky trestného činu a z jeho spáchania je dôvodne

podozrivý práve obvinený Mgr. Ing. Mgr. I. I. Zároveň treba uviesť, že trestné stíhanie

obvineného je iba v počiatočnom štádiu a vo veci bude potrebné vykonať ešte celý rad

dôkazov, ktoré môžu buď zvýrazniť dôvodnosť trestného stíhania, resp. môžu vyznieť

v prospech obvineného a zoslabiť dôvodnosť podozrenia. Za súčasnej dôkaznej situácie je

však zrejmé, že obvinený sa skutočne 4. júna 2009 v Českej republike súdnej exekútorke

predstavil ako predseda predstavenstva spoločnosti T., a. s., pričom spoluobvinený JUDr.

Ján Husár vystupoval ako člen predstavenstva, pričom svoje oprávnenie konať v mene

spoločnosti preukazovali zápisnicou z mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti,

ktoré sa malo uskutočniť 29. apríla 2009 v rekreačnom stredisku V. - Hotel j. Zároveň sa jej

preukazoval uznesením Okresného súdu Bratislava I z 30. marca 2009, sp. zn. 36 Cbr

14/2008, ktorým ho sudkyňa okresného súdu na jeho návrh poverila zvolať do 40 dní

mimoriadne valné zhromaždenie spoločnosti T., a. s. Obvinený však pred exekútorkou

zamlčal, že Najvyšší súd Slovenskej republiky, uznesením z 27. apríla 2009, sp. zn. 6

MObdo 3/2009, na návrh Generálneho prokurátora SR odložil vykonateľnosť uznesenia

okresného súdu. O tejto skutočnosti obvinený vedel, pretože zástupca Ministerstva

hospodárstva SR, ako jediný akcionár spoločnosti na mimoriadnom valnom zhromaždení

prítomných o tomto uznesení informoval. Z uvedeného vyplýva, že obvinený síce zvolal v

súlade s poverením okresného súdu mimoriadne valné zhromaždenie, avšak po oznámení, že

výkon rozhodnutia bol odložený uznesením najvyššieho súdu, nebol oprávnený pokračovať,

teda obvinený sa nemohol preukazovať právne relevantnou zápisnicou z mimoriadneho

valného zhromaždenia. Práve preto prítomná notárka odmietla overiť vyššie spomínanú

zápisnicu. V prípade, že by obvinený o tejto skutočnosti pravdivo informoval súdnu

exekútorku, sotva by s ním rokovala, ako so zástupcom spoločnosti T., a. s.

Na druhej strane treba prisvedčiť námietkam obvineného, najmä čo sa týka rozsudku

Krajského súdu v Žiline, sp. zn. . Uvedený rozsudok nenadobudol právoplatnosť,

preto v prípade obvineného platí prezumpcia neviny a uvedený rozsudok nemôže byť

dôvodom na vzatie obvineného do väzby. Nesporné však je, že aj teraz prejednávaná vec má

svoje začiatky v roku 1998.

Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že obvinený bude mať snahu neustále,

najmä vo vzťahu k zahraničným subjektom bez právneho titulu, vystupovať ako predseda

predstavenstva spoločnosti T., a. s., z čoho vyplýva dôvodná obava, že v prípade jeho

prepustenia na slobodu bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti. V jeho prípade ide o

tzv. preventívnu väzbu, ktorá má zabrániť obvinenému prípadným ďalším protiprávnym

útokom na majetok spoločnosti T., a. s., a tým vlastne na majetok Slovenskej republiky,

pretože štát je 100% vlastníkom tejto spoločnosti.“

Podľa zistenia ústavného súdu obsah argumentácie sťažovateľa predložený v konaní

pred špecializovaným trestným súdom a v konaní o jeho sťažnosti proti uzneseniu

špecializovaného súdu z 8. novembra 2009 je identický. Napriek tomu, že možno prisvedčiť

k námietkam sťažovateľa týkajúcim sa procesného postupu najvyššieho súdu pri

rozhodovaní o jeho sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu

z 8. novembra 2009, podľa ústavného súdu z pohľadu materiálnej ochrany práva k

dotknutiu práv sťažovateľa dôjsť nemohlo, pretože všeobecnými súdmi bola jeho

argumentácia v plnej miere preskúmaná.Uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj samotné

odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu z 13. novembra 2009, v rámci ktorého vo vzťahu

k doplneniu dôvodov sťažnosti sťažovateľom uviedol: „Písomné zdôvodnenie sťažnosti

bolo doručené odvolaciemu súdu až po jeho rozhodnutí, preto sa dôvodmi sťažnosti v

priebehu neverejného zasadnutia nemohol zaoberať. V stručnosti treba uviesť, že dôvody

uvedené v sťažnosti by v konečnom dôsledku nemali zásadný vplyv na konečné rozhodnutie

odvolacieho senátu.“

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, podľa ktorej v predmetnom prípade skutok,

pre ktorý bolo proti nemu vznesené obvinenie, nie je trestným činom, je potrebné navyše

uviesť, že rozhodnutie o väzbe nie je rozhodnutím o vine či nevine obvineného. Vzhľadom

na to sa všeobecné súdy pri rozhodovaní o vzatí obvineného do väzby nemali zamerať na

hodnotenie viny obvineného, obhajoby obvineného alebo dôkazov spôsobom upraveným

v , ale len na materiálne a formálne podmienky rozhodnutia

o väzbe.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody dospel ústavný súd k záveru, že porušenie práv

sťažovateľa napriek procesným pochybeniam v konaní nenadobudlo takú intenzitu, ktorou

by zasiahlo do jeho chránených práv. Ústavný súd preto po predbežnom

prerokovaní podľa sťažnosť sťažovateľa odmietol

podľa .

Podľa sa k rozhodnutiu pripája odlišné

stanovisko sudkyne Marianny Mochnáčovej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2010