Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 135/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Y. Y., štátneho občana Tureckej republiky,

K., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. L. C., R., vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa , 2 a 5, a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupmi a uznesením Krajského súdu v Košiciach z 20. októbra 2011

v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn. v spojení

s postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Y. Y. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra

2011 doručená sťažnosť Y. Y. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv na osobnú slobodu podľa , 2 a 5

(ďalej len „ústava“), základného práva na tlmočníka podľa a základného

práva podľa , ako aj práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi a uzneseniami

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) z 20. októbra 2011

a 8. novembra 2011 v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn.

v spojení s postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ (väzobne stíhaný pre obzvlášť závažný

zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držania a obchodovania s nimi a zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania

so zbraňami) požiadal 29. septembra 2011 okresný súd o prepustenie z väzby [už po podaní

obžaloby 21. júla 2011 Krajskou prokuratúrou v Košiciach (ďalej len „krajská

prokuratúra“)]. Na základe jeho žiadosti okresný súd uznesením sp. zn.

zo 7. októbra 2011 rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, o ponúknutom

písomnom sľube a ponúknutej záruke a jeho návrhu na nahradenie väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka tak, že ich zamietol podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Hoci

následne krajský súd uznesením sp. zn. z 20. októbra 2011 napadnuté

uznesenie okresného súdu zrušil, podľa sťažovateľa citovanými uzneseniami okresného

súdu a krajského súdu došlo k porušeniu jeho označených práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a dohovoru.

Sťažovateľ vidí porušenie svojich označených práv aj v tom, že krajský súd pri

svojom rozhodovaní nemal k dispozícii potrebný spisový materiál a o jeho sťažnosti

rozhodol 20. októbra 2010 bez toho, aby poznal jeho námietky k zákonnosti a dôvodnosti

trestného stíhania obvineného, teda odôvodnenie jeho sťažnosti (sťažnosť bola odôvodnená

podaním zo 17. októbra 2011 odoslaným toho istého dňa o 18.29 h prostredníctvom e-mailu

podpísaného zaručeným elektronickým podpisom na okresný súd, tento proces bol zavŕšený

18. októbra 2011 o 8.50 h). Okresnému súdu pritom nič nebránilo, aby v najbližších troch

dňoch predmetné podanie predložil krajskému súdu, aby sa tak týmito námietkami mohol

zaoberať.

Po zrušení uznesenia okresného súdu zo 7. októbra 2011 sa konalo 2. novembra 2011

neverejné zasadnutie, na ktorom sťažovateľ zotrval v celom rozsahu na svojej žiadosti

o prepustenie z väzby, no okresný súd uznesením z 2. novembra 2011 jeho žiadosť

zamietol, rovnako ako zamietol jeho návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka a súčasne neprijal záruku iných osôb ani jeho písomný sľub.

Uvedené uznesenie bolo obhajcovi sťažovateľa doručené 7. novembra 2011, ale už 8.

novembra 2011 krajský súd uznesením sťažnosť sťažovateľa podanú po jeho vyhlásení

zamietol. V rozhodnutí uviedol, že sťažnosť bližšie odôvodnená nebola (odôvodnenie

sťažnosti bolo podané elektronicky až 9. novembra 2011).

Sťažovateľ sa preto domnieva, že i uznesením okresného súdu sp. zn.

z 2. novembra 2011 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 8. novembra 2011 došlo k porušeniu základných práv a slobôd ustanovených v čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a dohovoru.

Sťažovateľ tiež uvádza, že prokurátor krajskej prokuratúry podal ešte 21. júla 2011

obžalobu na sťažovateľa, pričom do 4. decembra 2011 okresný súd nerozhodol ani len

o prijatí podanej obžaloby napriek tomu, že táto bola podaná pred vyše 4 mesiacmi.

Uvedeným postupom došlo k porušeniu základných práv a slobôd ustanovených v čl. 17

ods. 5 a a a dohovoru.

Sťažovateľ poukazuje aj na to, že do konania bola v priebehu trestného stíhania

pribratá osoba, tlmočník, ktorý nie je ani len zapísaný do zoznamu tlmočníkov.

Najmarkantnejšie sa táto skutočnosť prejavila na neverejnom zasadnutí konanom 26. júla

2011, keď všetci prítomní v pojednávacej sieni mali možnosť počuť, že tlmočník nevedel

zložiť predpísanú prísahu, ktorú nedokázal ani len prečítať, nie to ešte jej porozumieť a už

vôbec nie túto dodržať, keďže sám nerozumel, čo bolo jej predmetom. Jasným dôkazom

toho je aj skutočnosť, že aj prítomný prokurátor sa pripojil k návrhu obhajoby na odročenie

neverejného zasadnutia pre účely zabezpečenia tlmočníka dôstojne ovládajúceho jazyk

turecký, ako aj jazyk slovenský. Uvedeným postupom došlo k porušeniu základných práv

a slobôd ustanovených v . Okresný súd pribral do konania tlmočníka,

ktorý nie je vedený v zozname tlmočníkov vedenom Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky. Podľa vyjadrenia sťažovateľa v prípravnom konaní navyše pôsobil

tlmočník, ktorý hovoril takým tureckým dialektom, ktorému on takmer nerozumel,

a o význame odborných slov sa mohol len domnievať. Porušeným článkom na

tlmočníka sa zaručuje aj právo oboznámiť sa s dokumentmi významnými pre konanie, ak sú

v jazyku, ktorý účastník konania neovláda. Sťažovateľovi dosiaľ nebolo preložené

uznesenie o vznesení obvinenia. Toto mu síce pretlmočené bolo, avšak len tlmočníkom už

uvedeným, čo nemožno považovať za riadny preklad tak dôležitého rozhodnutia.

Sťažovateľ teda nemal možnosť vo výkone väzby sa riadne a opakovane zaoberať

okolnosťami v uznesení uvedenými, a tak v plnom rozsahu uplatňovať svoje obhajovacie

práva.

Skutočnosť, že sa sťažnostný súd nezaoberal odôvodnením sťažnosti zo 17. októbra

2011, a teda argumentmi a námietkami v ňom uvedenými, znamená v konečnom dôsledku

denegationis iustitiae.

Krajský súd si týmto nesplnil dôsledne svoje povinnosti v súvislosti s realizáciou

práva obvineného na spravodlivé súdne konanie pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby.

K veci je potrebné uviesť, že hoci bolo v konečnom dôsledku uznesenie okresného súdu sp.

zn. zo 7. októbra 2011 zrušené, nestalo sa tak z dôvodov námietok a argumentov

sťažovateľa, ale z dôvodu procesného pochybenia okresného súdu. Uvedené má podstatný

význam z dôvodu znenia , v zmysle ktorého „súd, ktorému vec

bola vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, je viazaný právnym názorom, ktorý

vyslovil vo svojom rozhodnutí odvolací súd, a je povinný vykonať úkony a dôkazy, ktorých

vykonanie odvolací súd nariadil. V prípade ak by sa totižto krajský súd včas doručenými

námietkami zaoberal a tieto vyhodnotil v prospech obvineného mohol byť tento prepustený

na slobodu už týmto rozhodnutím, prípadne v zmysle vyššie uvedeného by bol okresný súd

viazaný jeho právnym názorom.“.

Nestalo by sa preto to, že po vrátení veci okresný súd opätovne rozhodol uznesením

sp. zn. z 2. novembra 2011 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 8. novembra 2011 v neprospech sťažovateľa. I v uvedenom konaní došlo

k porušeniu základných práv sťažovateľa, keďže uznesenie okresného súdu mu bolo

doručené až 7. novembra 2011, kým krajský súd rozhodoval už na druhý deň. Je síce

pravda, že obhajcovi obvineného bolo známe rozhodnutie okresného súdu, pretože sa

predmetného verejného zasadnutia zúčastnil, no na to, aby mohol vecne a riadne reagovať

na názor okresného súdu, sa musel oboznámiť s odôvodnením uznesenia okresného súdu.

Po oboznámení sa obhajcu so znením uznesenia už 9. novembra 2011 podal ihneď

odôvodnenie sťažnosti, ktoré však krajskému súdu ku dňu rozhodovania doručené nebolo,

pretože sa tak stalo deň po zasadaní senátu.

Sťažovateľ na základe uvedeného tvrdí, že pozbavenie osobnej slobody nie je

zákonné a nie je v súlade nielen s viacerými ustanoveniami , ale

zasahuje do jeho základných práv podľa , 2 a 5 , ako aj

dohovoru, čím je ústavne neakceptovateľné.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol

nálezom, „ktorým by ÚS SR rozhodol, že Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp.

zn. v spojení s konaním vedenom Okresným súdom Košice I pod sp. zn.

porušil , 2 a 5 ... a Dohovoru... a ktorým by zrušil

uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. zo dňa 20. 10. 2011 a vec vrátil na

ďalšie konanie.

ktorým by ÚS SR rozhodol, že Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

v spojení s konaním vedenom Okresným súdom Košice I. pod sp. zn.

porušil , 2 a 5 ... a Dohovoru... a ktorým by zrušil

uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. zo dňa 20. 10. 2011 a vec vrátil na

ďalšie konanie.

ktorým by ÚS SR vyslovil, že Okresný súd Košice I. v konaní vedenom pod sp. zn.

porušil /5 /2 ... a /3, /1 Dohovoru... v súvislosti s

prieťahmi v uvedenom konaní a ktorým by mu prikázal, aby vo veci ďalej konal.

ktorým by ÚS SR vyslovil, že Okresný súd Košice I. v konaní vedenom pod sp. zn.

porušil ... a ktorým by mu zakázal v porušovaní základného

práva na tlmočníka.

ktorým by Krajskému súdu v Košiciach uložil povinnosť zaplatiť Y. Y. 10.000,- €

titulom primeraného finančného zadosťučinenia do 30 dní odo dňa právoplatnosti v

prospech účtu právneho zástupcu...

ktorým by Okresnému súdu Košice I. uložil povinnosť zaplatiť Y. Y. 10.000,- €

titulom primeraného finančného zadosťučinenia do 30 dní odo dňa právoplatnosti v

prospech účtu právneho zástupcu...

a ktorým by zároveň priznal právo aj na náhradu všetkých trov tohto konania...“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z vyplýva, že rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv alebo

slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej

zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený na

princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142

ods. 1 ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu

zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4

).

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

. Podľa môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na

ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , , , ).

1. Vychádzajúc z petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde), sťažovateľ v sťažnosti namieta najprv porušenie svojich základných práv

podľa , 2 a 5 a práva podľa dohovoru uzneseniami krajského

súdu sp. zn. a sp. zn. z 20. októbra 2011 (správne má byť

v druhom prípade z 8. novembra 2011, pozn.) v spojení s postupom okresného súdu v

konaní vedenom pod sp. zn. [má na mysli jeho uznesenia zo 7. októbra 2011

a 2. novembra 2011, ktorými bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu

podľa a a súčasne neprijatá ponúknutá záruka

inými osobami, neprijatý jeho písomný sľub a zamietnutý jeho návrh na nahradenie väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka].

Podľa osobná sloboda sa zaručuje. Podľa

nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Sťažovateľ v podstatnom tvrdí, že pozbavenie osobnej slobody nie je zákonné a nie

je v súlade s ustanoveniami , ale zasahuje do jeho základných práv

podľa , 2 a 5 , ako aj dohovoru, pretože rozhodnutia krajského

súdu a okresného súdu nie sú riadne odôvodnené, čím sú ústavne neakceptovateľné a okrem

toho, krajský súd rozhodol dvakrát bez toho, aby poznal bližšie odôvodnenie jeho sťažností

proti rozhodnutiam okresného súdu.

V nadväznosti na uvedené sa ústavný súd preto venoval preskúmaniu postupu

a rozhodnutí všeobecných súdov z hľadiska dodržania záruk zakotvených v čl. 17 ods. 1, 2

a 5 a čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že upravuje významný

ústavnoprocesný princíp uplatňujúci sa pri obmedzovaní osobnej slobody ako základnej

hodnoty v demokratickom a právnom štáte. Porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2

sa musí vzťahovať na to, že obvineného možno vziať do väzby iba z dôvodov a na

čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu, pričom niektorý z týchto ústavných

prvkov pri uvalení väzby chýbal alebo sa nepoužil, prípadne sa použil v rozsahu

prevyšujúcom zákonom dovolený rozsah, napríklad obvinený by bol vo väzbe nad čas

dovolený zákonom bez rozhodnutia súdu o predĺžení väzby alebo bez osvedčenia

konkrétnych skutkových okolností.

Z tiež vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom. sama teda neustanovuje ani dôvody väzby, ani čas, na ktorý

možno vziať do väzby, ale odkazuje v tomto smere na zákonnú úpravu. Príslušná zákonná

úprava obsiahnutá predovšetkým v je integrálnou súčasťou ústavného

rámca zaručenej osobnej slobody. Jej nerešpektovanie je zároveň nerešpektovaním ,

a tým i porušením ňou zaručeného práva na osobnú slobodu.

Z judikatúry ústavného súdu k čl. 5 ods. 3 dohovoru (napr. ) vyplýva,

že právo sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru v časti týkajúcej sa primeranosti doby

väzby možno porušiť iba v konaní trvajúcom určitú dobu súhrnom viacerých právnych

skutočností (najmä rozhodnutie, opomenutie a nečinnosť), ktoré majú spolu za následok

neprimerane dlhú väzbu, nie však jedným rozhodnutím, ktoré spravidla takýto následok

nemôže mať.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne (napr. , ). Taktiež platí, že ak všeobecný súd dospeje

k záveru, že prepustením obvineného na slobodu by mohlo byť zmarené alebo sťažené

dosiahnutie účelu trestného konania, taký záver nie je preskúmateľný ústavným súdom, ak

inak nedošlo k porušeniu ústavoprocesných princípov, ktoré upravujú také obmedzenie

osobnej slobody, akým je väzba v trestnom konaní (, ,

).

Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že pri rozhodovaní o zákonnosti väzby sa

na dodržanie procesných záruk kladie mimoriadny dôraz. Medzi tieto záruky nepochybne

patrí právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe

(napr. , ), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp

spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné

a relevantné dôvody (obdobne napr. , ).

1. Námietky sťažovateľa v časti sťažnosti smerovali k tomu, že krajský súd

rozhodoval o jeho sťažnostiach bez toho, aby poznal ich písomné odôvodnenie (v prvom

prípade bolo odôvodnenie doručené krajskému súdu v deň, keď rozhodol o jeho sťažnosti

a v druhom prípade deň po rozhodnutí krajského súdu).

Vychádzajúc z uvedených názorov ústavného súdu treba uviesť, že sťažovateľ podal

žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu č. l. 352 (29. septembra 2011), v ktorej okrem

iného sám uviedol: „Na jednej strane si uvedomujem, že som trestne stíhaný za obzvlášť

závažný zločin, za ktorý mi hrozí veľmi vysoký trest, avšak na druhej starne je potrebné

zvýrazniť, že aj som nikoho nezabil, nikomu som ani len neublížil a ani som nikomu nevnútil

žiadnu drogu, už vôbec nie nejakému dieťaťu. Väzba nemá byť trestom, len zaisťovacím

inštitútom a preto som dospel k rozhodnutiu požiadať o prepustenie na slobodu. Vzhľadom

na okolnosti prípadu uznávam, že dôvody väzby v mojom prípade môžu byť dané a preto za

účelom jej nahradenia v zmysle /1a, b), c) ponúkam písomný sľub, ako aj ponuku za

prevzatie záruky za moje ďalšie správanie...“.

O jeho žiadosti rozhodol okresný súd 7. októbra 2011 tak, že ju zamietol, pričom

súčasne neprijal ponúknutú záruku inou osobou, písomný sľub sťažovateľa a zamietol aj

jeho návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka z dôvodu

existencie väzobného dôvodu v a , a súčasne

poučil sťažovateľa, že vo veci bude určený termín predbežného prejednania obžaloby, kde

súd bude rozhodovať v zmysle (č. l. 408). Proti rozhodnutiu podal

sťažovateľ sťažnosť, v ktorej „namieta rozhodnutie okresného súdu, lebo to mal dopredu

pripravené, veľmi rýchlo rozhodol“.

V písomnom odôvodnení sťažnosti, ktorá bola doručená okresnému súdu 17. októbra

2011, resp. krajskému súdu 20. októbra 2011 o 10. 30 h (č. l. 425 až 426), sťažovateľ

doplnil svoje dôvody, ktoré uviedol v žiadosti o prepustenie z väzby, o tú skutočnosť, že v

konaní bolo porušené aj jeho základné právo na obhajobu, pretože nemohol v prípravnom

konaní, resp. po podaní obžaloby vypovedať vo svojom materinskom jazyku, trestné

stíhanie jeho osoby nebolo vedené v intenciách stanovených a podľa

neho názor okresného súdu na trvanie dôvodov preventívnej väzby nie je správny. Namietal

tiež, že v konaní vznikli prieťahy, pretože okresný súd zatiaľ nerozhodol ani len o prijatí

podanej obžaloby.

Krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti 20. októbra 2011 na neverejnom zasadnutí tak,

že zrušil rozhodnutie okresného súdu zo 7. októbra 2011 iba z dôvodu, že sa tento

nevysporiadal s podaním družky sťažovateľa (ponúknutou zárukou), a vec mu vrátil na

rozhodnutie o tejto záruke.

Následne okresný súd 2. novembra 2011 opätovne rozhodoval o jeho žiadosti o

prepustenie z väzby a ďalších inštitútoch nahradzujúcich väzbu, t. j. aj o ponúknutej záruke

jeho družky, čím odstránil svoje pochybenie vytknuté mu krajským súdom. Na neverejnom

zasadnutí okresný súd vypočul sťažovateľa prostredníctvom nového tlmočníka (č. l. 438),

ku ktorému nemal žiadne výhrady, a na otázku súdu, či trvá na podanej sťažnosti,

odpovedal, že trvá, pričom k tomu uviedol, že „keby som bol prepustený z väzby na

slobodu, mal by som viacej šancí preukázať, že som nevinný. Čo sa týka tejto veci, ja som

nič nespravil, iní to zariadili. Keby som bol prepustený na slobodu, neujdem zo Slovenska.“.

Na zasadnutí podal sťažovateľ a jeho obhajca sťažnosť.

Krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti 8. novembra 2011 (bez písomného

odôvodnenia) tak, že ju zamietol, rovnako ako zamietol jeho návrh na nahradenie väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka a súčasne neprijal záruku iných osôb, ani

jeho písomný sľub, pretože okresný súd postupoval vecne správne podľa príslušných

ustanovení . Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľ je dôvodne

podozrivý, že sa dopustil trestných činov, pre ktoré mu bolo vznesené obvinenie a ktoré sú

kvalifikované ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi

a zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa ,

a dôvodnosť podozrenia je „doposiaľ potvrdená priebežne vykonanými dôkazmi v trestnom

stíhaní“. Krajský súd tiež ako okresný súd dospel k záveru, že dôvody väzby podľa § 71

ods. 1 písm. a) a c) trvajú.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že podnetom na rozhodovanie všeobecných

súdov bola najmä sťažovateľova žiadosť o prepustenie z väzby (doručená okresnému súdu

29. septembra 2011), v ktorej sťažovateľ predstavil argumenty proti svojmu ponechaniu

vo väzbe, pričom sám priznáva, že „dôvody väzby v mojom prípade môžu byť dané“ .

Je tiež zrejmé aj to, že na základe žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby a jeho

sťažností všeobecné súdy presvedčivo konštatovali dôvody sťažovateľovej väzby podľa

a , hoci pri druhom rozhodovaní krajský súd

nepoznal bližšie jeho argumenty v sťažnosti doručenej 9. novembra 2011.

Ústavný súd je toho názoru, že takýto postup krajského súdu pri rozhodovaní

8. novembra 2011 nebol síce štandardný, ale vychádzajúc z argumentov sťažovateľa proti

jeho ponechaniu vo väzbe obsiahnutých v žiadosti o prepustenie z väzby a odôvodnení jeho

sťažnosti (vychádzajú takmer z totožných skutočností) nemožno dospieť ani k záveru, že by

v nich sťažovateľ predstavil také závažné argumenty, ktoré by podstatne zmenili pohľad

všeobecných súdov na podstatu jeho trestnej veci, najmä zmenu ich právneho názoru, že

pretrvávajú zákonné dôvody väzby podľa z dôvodu spáchania

závažných trestných činov sťažovateľom. O tom, že všeobecné súdy konali o väzbe

sťažovateľa správne, svedčí aj neskoršie rozhodnutie okresného súdu, ktorým odsúdil

sťažovateľa na nepodmienečný trest odňatia slobody na 25 rokov.

Krajským súdom (jeho uznesením z 8. novembra 2011) v spojení s rozhodnutím

okresného súdu (z 2. novembra 2011) konštatované pretrvávajúce dôvody tzv. útekovej, ako

aj preventívnej väzby [ a ] sa teda javia ústavnému

súdu ako dostatočne odôvodnené. Ústavný súd zároveň považuje za dostatočné aj

odôvodnenie krajského súdu týkajúce sa potvrdenia rozhodnutia okresného súdu, ktorým

nebola prijatá ponúknutá záruka inými osobami, nebol prijatý písomný sľub sťažovateľa

a bol zamietnutý jeho návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného

úradníka. Rozhodnutia všeobecných súdov nie sú podľa názoru ústavného súdu ani

arbitrárne, resp. svojvoľné, preto ústavný súd nemá žiadny dôvod do nich zasahovať.

Krajský súd nemožno tiež „obviňovať“ z toho, že rozhodol dvakrát urýchlene

vo väzobnej veci, keďže mu to ukladá , aj dohovor. Z pohľadu

ústavného súdu sa predmetná situácia javí tak, že krajský súd pri rozhodovaní o sťažnosti

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 2. novembra 2011 musel riešiť konflikt dvoch

práv, a to práva na urýchlené rozhodovanie o väzbe (dodržanie lehôt podľa čl. 5 ods. 4

dohovoru) a práva na predloženie argumentov prostredníctvom obhajcu súdu proti jeho

väzbe. Tým, že krajský súd rozhodol o sťažovateľovej sťažnosti urýchlene, vytvoril však i

priestor na podanie novej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno úspešne namietať porušenie určitého

alebo medzinárodnou zmluvou garantovaného práva alebo slobody takým postupom

dotknutého všeobecného súdu, ktorý by mohol mať za následok porušenie iného ,

resp. medzinárodnou zmluvou garantovaného práva alebo slobody (m. m. ,

).

Keďže ústavný súd nezistil takú relevantnú príčinnú súvislosť medzi námietkami

sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom a jeho označenými základnými právami podľa

, 2 a 5 a právom podľa dohovoru, ktorá by mohla prípadne

zakladať prijatie jeho sťažnosti na ďalšie konanie, jeho sťažnosť proti uzneseniam krajského

súdu sp. zn. z 20. októbra 2011 a okresného súdu sp. zn.

zo 7. októbra 2011, resp. sp. zn. z 8. novembra 2011 a sp. zn.

z 2. novembra 2011 v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (obdobne napr.

a ).

2. Čo sa týka námietky sťažovateľa, že všeobecné súdy nekonali o obžalobe, ktorá

bola podaná prokurátorom krajskej prokuratúry 21. júla 2011, čím došlo k porušeniu jeho

základných práv podľa a a práv podľa a

ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že zo spisu okresného súdu nezistil väčšie obdobia

nečinnosti (okrem dvoch mesiacov, t. j. od augusta do začiatku októbra 2011, počas ktorých

riešil pribratie nového tlmočníka do konania) a ani inú neefektívnu činnosť okresného súdu,

resp. následne krajského súdu, ktorá by mohla mať vplyv na prípadné prijatie jeho sťažnosti

v tejto časti, pretože všeobecné súdy v tom čase museli rozhodovať aj o žiadostiach

sťažovateľa o prepustenie z väzby.

O ich správnom postupe neskôr svedčí aj fakt, že okresný súd rozhodol vo veci samej

rozsudkom už 29. februára 2012, teda po 7 mesiacoch od podania obžaloby, čo je príkladom

zrýchleného konania v trestnej veci vo veci samej, ako to vyžaduje aj judikatúra ústavného

súdu a judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva. Preto aj v tejto časti ústavný súd

odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

3. Sťažovateľ napokon v sťažnosti poukazuje na to, že do konania bola v priebehu

trestného stíhania pribratá osoba, tlmočník, ktorý nebol ani len zapísaný do zoznamu

tlmočníkov, čím došlo k porušeniu jeho základného práva podľa , a tiež

to, že sťažovateľovi dosiaľ nebolo preložené uznesenie o vznesení obvinenia. Toto mu síce

pretlmočené bolo, avšak len týmto tlmočníkom, čo považuje za porušenie svojho

základného práva.

Ústavný súd pri posudzovaní tejto časti sťažnosti prihliadal na konanie pred

všeobecnými súdmi ako celok. Ústavný súd zo zápisnice o neverejnom zasadnutí 26. júla

2011 (č. l. 304 až 310) zistil, že okresnému súdu sa síce nepodarilo na tomto pojednávaní

zabezpečiť takého tlmočníka, ktorý je zapísaný v zozname tlmočníkov (F. S.), ale na otázku

okresného súdu, či má výhrady k tlmočníkovi, sťažovateľ uviedol v úvode zápisnice, že

žiadne nemá. Hoci jeho obhajca v ďalšom priebehu spochybnil tohto tlmočníka (k jeho

vyjadreniu sa neskôr priklonil aj sťažovateľ), táto skutočnosť nemala vplyv na zákonnosť a

ústavnosť celého trestného konania, pretože okresný súd pri rozhodovaní o jeho žiadosti o

prepustenie z väzby sám odstránil svoju chybu a opatreniami zo 7. októbra 2011 (č. l. 399) a

11. októbra 2011 (č. l. 416) pribral do konania dvoch tlmočníkov, ku ktorým už nevzniesol

sťažovateľ a jeho obhajca v konaní vo veci samej ani v konaní o rozhodovaní o jeho väzbe

žiadne zásadné námietky a všetky najvýznamnejšie úkony v napadnutom trestnom konaní

(aj neskôr na hlavných pojednávaniach) boli vykonané už v prítomnosti tlmočníka

ovládajúceho turecký a slovenský jazyk, s ktorým sťažovateľ aj výslovne súhlasil. Takisto

okresný súd nad rámec svojich povinností umožnil sťažovateľovi a jeho obhajcovi 5.

októbra 2011 preklad viacerých dôležitých listín do tureckého jazyka (obžaloby z 20. júla

2011, uznesenia okresného súdu o ponechaní sťažovateľa vo väzbe z 26. júla 2011, ktoré

bolo akceptované uznesením krajského súdu sp. zn. zo 4. augusta 2011, keď

bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa) a tiež aj rozhodnutí, ako to vyplýva zo súdneho spisu

(napr. č. l. 363 a nasl.)

Ústavný súd k tomu poznamenáva, že uvedené právo na tlmočníka ani nie je

absolútne a neznamená, že všetky písomné dôkazy, resp. celý dôkazný materiál alebo

oficiálne dokumenty majú byť preložené do jazyka, ktorému obvinený rozumie. Európsky

súd pre ľudské práva v tejto súvislosti vo veci Kamasinski c. Rakúsko (rozhodnutie

z 19. decembra 1989, Annuaire, č. 168) konštatoval, že tlmočenie musí umožniť

obvinenému vedieť, z čoho je obvinený, a brániť sa proti tomu, najmä predniesť pred súdom

vlastnú verziu udalostí. Právo na bezplatnú pomoc tlmočníka nevyžaduje písomný preklad

všetkých dokumentov predkladaných na súde alebo tých, ktoré sa nachádzajú vo

vyšetrovacom spise. V niektorých prípadoch však na požiadanie obvineného by mal byť

takýto písomný preklad zabezpečený. Čo sa týka tlmočenia priamo na súdnom konaní, nie

je nevyhnutné, aby bolo simultánne, ba ani doslovné. Stačí, aby bolo následné a syntetické.

Dokonca nemusí byť písomne a doslovne preložený ani rozsudok súdu, ak tento bol

dostatočne odôvodnený pri jeho ústnom výroku na súdnom pojednávaní (obdobne napr.

).

Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa 25 ods. 2 .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2012