Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 107/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. N., nar..., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom

JUDr. Ľ. Š., Š., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a

5, , a , v spojení s

ods. 1, 2 a a 3 , práv podľa a

ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ako aj práv podľa čl. 9 ods. 1 a 4 a čl. 14 ods. 1 a 3 písm. b) a d) Medzinárodného

paktu o občianskych a politických právach postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 16. mája 2012 a postupom Krajského

súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. mája

2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. N. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2012

doručená sťažnosť M. N., nar..., t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 2 a (ďalej len „“) v spojení s ods.

1, 2 a a 3 , práv podľa a ods. 4 a a 3 písm.

b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako

aj práv podľa čl. 9 ods. 1 a 4 a čl. 14 ods. 1 a 3 písm. b) a d) Medzinárodného paktu o

občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) postupom Okresného súdu Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo

16. mája 2012 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. mája 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd uznesením zo 16. mája 2012

zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu s tým, že u sťažovateľa

naďalej trvá dôvod väzby podľa , a súčasne neprijal

písomný sľub ako náhradu väzby. Krajský súd sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu

okresného súdu zamietol, pričom v uznesení z 31. mája 2012 krajský súd okrem iného

uviedol:

„Proti tomuto uzneseniu podal ihneď po jeho vyhlásení sťažnosť obžalovaný M. N., a

to priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní (č. l. 783), ktoré sa konalo dňa 16. 05. 2012.

Sťažnosť však do konania nadriadeného sťažnostného súdu písomne zdôvodnená nebola ani

obžalovaným, ani jeho obhajcom.“

Sťažovateľ tvrdí, že uvedené konštatovanie krajského súdu je nepravdivé a že

uznesenie okresného súdu bolo jeho obhajcovi doručené 23. mája 2012; následne na to

obhajca sťažnosť písomne odôvodnil podaním z 24. mája 2012, ktoré zaslal okresnému

súdu, ako aj krajskému súdu 25. mája 2012 faxom a okresnému súdu v rovnaký deň aj

poštou. Krajský súd teda mal k dispozícii písomné odôvodnenie sťažnosti v čase

rozhodovania o nej, napriek tomu neprihliadol na argumentáciu sťažovateľa spochybňujúcu

správnosť prvostupňového rozhodnutia. Sťažovateľ preto namieta, že týmto postupom mu

bolo znemožnené predložiť argumenty na svoju obranu, a tým malo dôjsť aj k porušeniu

jeho práva na obhajobu.

Sťažovateľ taktiež namieta, že uznesenie okresného súdu nie je náležite

a presvedčivo odôvodnené. Podľa sťažovateľa sa okresný súd nevysporiadal

so skutočnosťami svedčiacimi proti väzbe, ktoré uviedol vo svojej žiadosti o prepustenie

z väzby z 10. mája 2012. Osobitne sťažovateľ zdôrazňuje, že okresný súd žiadnym

spôsobom neodôvodnil, prečo neprijal jeho písomný sľub. Rovnakou vadou je podľa

sťažovateľa postihnuté aj uznesenie krajského súdu, pretože krajský súd sa nevysporiadal

s námietkami proti existencii dôvodov väzby, ktoré uviedol v žiadosti o prepustenie

z väzby, ako aj s dôvodmi, ktoré uviedol v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu.

Rozhodujúce argumenty sťažovateľ sformuloval takto:

„Preto podávam... túto sťažnosť proti Krajskému súdu v Bratislave, ktorý uznesením

sp. zn. zo dňa 31. 5. 2012 ako aj postupom, ktorý predmetnému rozhodnutiu

predchádzal, keď jeho postup a predmetné uznesenie trpí arbitrárnosťou pri rozhodovaní,

keďže neprihliadal na riadne a včas podané zdôvodnenie sťažnosti obžalovaným a pri

svojom rozhodovaní neodstránil nezákonnosť postupu a uznesenia Okresného súdu

Bratislava I sp. zn. zo dňa 16. 5. 2012 a rozhodol v rozpore s príslušnými

ustanoveniami právneho poriadku Slovenskej republiky, porušil moje základné práva

a slobody garantované mi SR a moje ľudské práva a základné slobody

garantované mi Dohovorom a Paktom, ako aj proti Okresnému súdu Bratislava I, ktorý

uznesením sp. zn. zo dňa 16. 5. 2012 a postupom, ktorý po predmetnom

rozhodnutí nasledoval, rozhodol a postupoval pri rozhodovaní v rozpore s právnym

poriadkom Slovenskej republiky, porušil moje základné práva a slobody garantované mi

SR a moje ľudské práva a základné slobody garantované mi Dohovorom a

Paktom.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„1. Postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa

31. 5. 2012 ako aj postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn.

zo dňa 16. 5. 2012 boli porušené čl. 17. ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 17 ods. 5, čl. 46 ods. 1,

, SR v spojení s , , a

ods. 3 SR a , , , ,

ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 9 ods. 1, čl. 9

ods. 4, čl. 14 ods. 1, čl. 14 ods. 3 písm. b), čl. 14 ods. 3 písm. d) Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach.

2. Podľa ústavný súd zrušuje právoplatné

uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 31. 5. 2012, ako

uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. zo dňa 16. 5. 2012 a vracia vec

Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd v zmysle priznáva sťažovateľovi

M. N., nar.... primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- Eur.

4. Podľa ústavný súd priznáva sťažovateľom

náhradu trov konania vo výške 667,08 Eur (za 2 úkony právnej služby - príprava a

prevzatie zo dňa 14. 10. 2011 a podanie sťažnosti zo dňa 18. 10. 2011 á 270,54 Eur, spolu

541,08 Eur + 20% DPH, spolu: 649,30 Eur + 2x režijný paušál po 7,41 Eur + 20% DPH,

spolu 17,78 Eur), ktoré sú povinní zaplatiť porušovatelia práva spoločne a nerozdielne do 3

dní od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu označených základných práv podľa a práv

podľa dohovoru a paktu postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 16. mája 2012

Sťažovateľ namieta vo svojej sťažnosti porušenie označených základných práv podľa

a práv podľa dohovoru a paktu postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením zo 16. mája 2012.

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity

podľa . Z uvedeného princípu vyplýva, že ak ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo

slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred

iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie ().

Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu a uznesenia okresného súdu bol

príslušný krajský súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ústavný

súd sťažnosť v časti, ktorá smerovala proti postupu a uzneseniu súdu prvého stupňa,

odmietol podľa pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu označených základných práv podľa , práv

podľa dohovoru a paktu postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 31. mája 2012

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv

podľa , 2 a 5, , a v spojení s

ods. 1, 2 a a 3 , práv podľa a ods. 4 a a 3

písm. b) a c) dohovoru a čl. 9 ods. 1, 4 a čl. 14 ods. 1, 3 písm. b) a d) paktu postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. mája

2012.

2.1 Za zjavne neopodstatnenú možno podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

považovať sťažnosť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. , ,

, , ).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru (obdobne paktu) ústavný súd

poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej sa tieto ustanovenia

a dohovoru (resp. paktu) aplikujú pri rozhodovaní vo veci samej a neaplikujú na

rozhodovanie všeobecného súdu o väzbe, keďže špeciálne ustanovenia a tiež

čl. 5 dohovoru (obdobne čl. 9 paktu) týkajúce sa osobnej slobody obsahujú jej základné

hmotné a procesné atribúty vrátane práva na spravodlivé súdne konanie pri jej pozbavení

(m. m. napr. , rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci De Wilde

et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 76).

Pokiaľ preto ide o tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa , základného práva vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne podľa čl. 14 ods. 1 paktu) postupom

a uznesením krajského súdu, ktorým nevyhovel jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného

súdu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby, ústavný súd ju už na predbežnom

prerokovaní podľa odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

2.2 Ústavný súd sa preto ďalej zaoberal posúdením sťažovateľom namietaného

postupu a rozhodnutia krajského súdu v rozsahu záruk vyplývajúcich z čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a v spojení s , 2 a a 3 ,

a ods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru a čl. 9 ods. 1, 4 a čl. 14 ods. 3 písm. b) a d)

paktu.

Sťažovateľ skutkovo odôvodnil namietané porušenie práv takto:

1. Krajský súd sa pri rozhodovaní nezaoberal písomným odôvodnením sťažnosti,

ktoré mal k dispozícii, s odvolaním sa na nepravdivé tvrdenie, že sťažnosť písomne

odôvodnená nebola.

2. Uznesenie krajského súdu je svojvoľné a nezákonné, pretože odôvodnenie

rozhodnutia nedáva odpovede na námietky sťažovateľa proti väzbe predložené v žiadosti

o prepustenie z väzby a v sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu.

Ústavný súd vychádzal pri posúdení sťažnosti z týchto skutočností:

Na sťažovateľa bola podaná obžaloba za prečin poškodzovania cudzej veci podľa

a s poukazom na

a pokus obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 14 ods. 1 a § 145 ods. 1 a 2 písm. d)

s poukazom na .

Sťažovateľ podal 15. mája 2012 prostredníctvom svojho obhajcu žiadosť

o prepustenie z väzby, v ktorej uviedol, že dôkazy vykonané v trestnom konaní

nepreukazujú dôvodnosť trestného stíhania, zdôraznil rešpektovanie princípu prezumpcie

neviny, namietal, že nie sú dané dôvody preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)

, súdy nesprávne interpretujú závery znaleckých posudkov týkajúcich sa

hodnotenia jeho osobnosti, nerešpektujú zahladenie predošlých odsúdení a vo veci

nepostupujú prednostne a urýchlene. Zároveň ponúkol svoj písomný sľub ako náhradu

väzby.

O žiadosti sťažovateľa rozhodol okresný súd 16. mája 2012 tak, že ju zamietol

a ponúknutý sľub neprijal. Okresný súd s odkazom na predošlé rozhodnutia o väzbe

sťažovateľa v konaní sp. zn. v odôvodnení uznesenia zo 16. mája 2012 uviedol,

že dôkazná situácia sa nezmenila, dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku trvajú naďalej v nezmenenej podobe s tým, že sú umocnené novou skutočnosťou

ďalšieho trestného stíhania sťažovateľa za zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. a)

s poukazom na .

Okresný súd vyhlásil uznesenie na hlavnom pojednávaní (v zápisnici o hlavnom

pojednávaní je uvedené: „uznesenie vyhlásil, odôvodnil a podal poučenie o opravnom

prostriedku“) za prítomnosti sťažovateľa a obidvoch obhajcov. Sťažovateľ podal po porade

s obhajcami proti uzneseniu sťažnosť, ktorú neodôvodnil. Prokurátor sa vzdal práva podať

sťažnosť.

Podľa zistenia ústavného súdu okresný súd predložil spis krajskému súdu na

rozhodnutie o sťažnosti 18. mája 2012.

Sťažovateľ dodatočne odôvodnil svoju sťažnosť prostredníctvom obhajcu písomným

podaním z 24. mája 2012, ktoré bolo podľa zistenia ústavného súdu doručené okresnému

súdu 28. mája 2012. V sťažnosti sťažovateľ namietal, že sa okresný súd nevysporiadal

s argumentáciou, ktorú predniesol v žiadosti o prepustenie z väzby, pretrvávanie dôvodov

väzby odôvodnil vecne nesúvisiacim trestným stíhaním a neodôvodnil ani svoje rozhodnutie

o neprijatí písomného sľubu.

Ústavný súd nemal dôvod spochybniť tvrdenie sťažovateľa, že písomné odôvodnenie

sťažnosti z 24. mája 2012 zaslal jeho obhajca 25. mája 2012 faxom aj priamo krajskému

súdu.

Podľa zistenia ústavného súdu okresný súd predložil písomné odôvodnenie sťažnosti

krajskému súdu 1. júna 2012.

O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu súdu prvého stupňa rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. na neverejnom zasadnutí 31. mája 2012 tak, že ju

zamietol. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol obsah napadnutého

uznesenia súdu prvého stupňa a zároveň konštatoval, že ku dňu konania sťažovateľ svoju

sťažnosť neodôvodnil ani sám, ani prostredníctvom obhajcu. Preskúmaním správnosti

výrokov napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré im predchádzalo, krajský súd dospel

k záveru, že boli dodržané všetky procesné podmienky konania, dôvodnosť podozrenia

sťažovateľa zo spáchania pokusu obzvlášť závažného zločinu je umocnená vykonaným

dokazovaním, dôvody preventívnej väzby trvajú naďalej, pričom možnosti nahradiť ju

písomným sľubom bráni „nielen povaha prejednávaného prípadu, ale aj osoba

obžalovaného“, v súvislosti s čím poukázal na ďalšie trestné stíhanie sťažovateľa pre

úmyselný zločin.

Pokiaľ ide o prvú námietku sťažovateľa, a teda že krajský súd nevzal do úvahy

písomné odôvodnenie jeho sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu, ústavný súd musí

prisvedčiť sťažovateľovi, že uvedené zodpovedá skutočnosti. Ústavný súd sa zaoberal

obdobnou námietkou sťažovateľa smerujúcou proti postupu krajského súdu pri rozhodovaní

o väzbe už v rozhodnutí sp. zn. zo 14. júna 2011, resp. v skutkovo

podobných veciach iných sťažovateľov, napr. sp. zn. z 8. marca 2011,

z 10. novembra 2011, z 3. apríla 2012, pričom na rozdiel

od tejto veci, v uvedených konaniach nadriadené súdy objektívne nemali k dispozícii

odôvodnenia sťažovateľmi podaných sťažností. Ústavný súd bez toho, aby sa zaoberal

skúmaním, prečo krajský súd v čase rozhodovania nemal k dispozícii písomné odôvodnenie

sťažnosti doručené mu priamo faxom 25. mája 2012, v prvom rade riešil otázku, či a do akej

miery mohol krajský súd uvedeným postupom a následným rozhodnutím porušiť označené

práva sťažovateľa, a to v kontexte konkrétnych okolností konania pred všeobecnými súdmi.

Ústavný súd vzal do úvahy, že tak konanie pred okresným súdom, ako aj konanie pred

krajským súdom boli iniciované sťažovateľom (na základe žiadosti, resp. sťažnosti

sťažovateľa), v konaní nebol porušený princíp kontradiktórnosti (všetky argumenty

prokurátora sťažovateľovi boli známe a mal možnosť sa k nim vyjadriť pred okresným

súdom), zohľadnil predovšetkým odôvodnenie uznesenia krajského súdu.

Účelom dohovoru a a 5 je poskytnutie práva osobám,

ktoré boli pozbavené osobnej slobody, spočívajúceho v možnosti súdnej kontroly

rozhodnutí a opatrení, na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný.

Medzi záruky, ktoré garantuje tento článok dohovoru, nepochybne patrí aj právo

obvineného predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe

(napr. , ), ako aj jeho právo na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp

spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné

a relevantné dôvody (obdobne napr. ).

Ústavný súd konštatuje, že v postupe krajského súdu došlo síce k pochybeniu, avšak

s prihliadnutím na konkrétne okolnosti bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či toto

pochybenie bolo tak závažné, že mohlo dôjsť k porušeniu práv označených sťažovateľom.

Účelom práva podať sťažnosť je umožniť sťažovateľovi predostrieť argumenty proti

skutkovým a právnym záverom súdu prvého stupňa a dosiahnuť tak zmenu tohto

rozhodnutia vo svoj prospech. V tejto súvislosti nemožno prehliadnuť, že argumenty

sťažovateľa proti ponechaniu vo väzbe obsiahnuté v žiadosti o prepustenie z väzby, ako aj

v sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu vychádzajú z rovnakých skutočností a sú

v podstate totožné. V sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu sťažovateľ neuviedol

žiadne nové skutočnosti, namietal len hodnotenie jeho argumentov okresným súdom, buď

že okresný súd jeho argumenty nesprávne vyhodnotil, resp. sa s nimi nevysporiadal.

Nemožno preto dospieť k záveru, že by sťažovateľ predložil v odôvodnení sťažnosti také

závažné argumenty, ktoré by mohli podstatne zmeniť právny názor krajského súdu na

pretrvávanie materiálnych podmienok väzby, a tým aj na dôvodnosť ďalšieho väzobného

stíhania sťažovateľa.

Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia okrem iného uviedol:

„Krajský súd v Bratislave zistil, že pri rozhodnutí o žiadosti obžalovaného

o prepustenie z väzby na slobodu spolu s predloženým písomným sľubom boli dodržané

všetky formálno-procesné podmienky a rovnako aj z vecného hľadiska prvostupňový súd

správne konštatoval ďalšie trvanie väzby z dôvodov a písomný

sľub obžalovaného vyhodnotil ako nedostatočný inštitút na nahradenie väzby.

V predmetnej veci je potrebné predovšetkým uviesť, že v tomto konaní sa ešte

nerozhoduje o vine, či nevine obžalovaného, avšak doteraz zistené skutočnosti naďalej

nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý je trestné stíhanie vedené, bol spáchaný, má znaky

vyššie špecifikovaného závažného zločinu, pričom existuje dôvodné podozrenie, že tento

skutok spáchal obžalovaný M. N. Vážnosť tohto podozrenia je ešte umocnená podaním

obžaloby krajskou prokuratúrou ale aj následným dokazovaním na hlavných

pojednávaniach pred súdom prvého stupňa.

Sťažnostný súd skúmal aj zákonnosť doterajšieho trvania väzby obžalovaného,

pričom zistil, že zákonné lehoty trvania väzby boli dodržané tak, ako to upravujú

ustanovenia ,

Podľa celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu

s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť

a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,

b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,

c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.

Podľa z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá na prípravné

konanie najviac

a) sedem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,

b) devätnásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,

c) dvadsaťpäť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.

Ustanovenie § 78 tým nie je dotknuté.

Krajský súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že aj v tomto štádiu trestného

konania dôvody tzv. preventívnej väzby u obžalovaného M. N. v zmysle § 71 ods. 1 písm. c/

nepochybne pretrvávajú.

Čo sa týka dôvodov tzv. preventívnej väzby, treba konštatovať, že ani v tomto štádiu

trestného konania nedošlo k oslabeniu alebo pominutiu týchto väzobných dôvodov.

Z charakteru trestnej činnosti, z ktorej je obžalovaný dôvodne podozrivý vyplýva, že malo

ísť o pokus obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1, ods. 2

písm. d/ Tr. zák. a o prečin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. b/

Tr. zák.

Napokon sťažnostný súd zistil, že okresný súd správne rozhodol, keď písomný sľub

obžalovaného považoval za nedostatočný a ten prijatý nebol. Prijatiu písomného sľubu

bránila nielen povaha prejednávaného prípadu, ale aj osoba obžalovaného. Treba tiež

zdôrazniť, že v prípade, ak je obžalovaný stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, možno sľub

prijať, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Krajský súd však takéto

výnimočné okolnosti prípadu nezistil. K aktuálnemu spisovému materiálu z Okresnej

prokuratúry B. pod sp. zn. bolo zaslané ďalšie uznesenie vyšetrovateľa

Okresného riaditeľstva PZ B., Odboru kriminálnej polície, 1. oddelenia všeobecnej

kriminality pod ČVS: ORP 2007/I PVK-B2-210 zo dňa 09. 07. 2011, z ktorého vyplýva, že

proti M. N. bolo vznesené aj ďalšie obvinenie za úmyselný zločin vydierania podľa § 189

ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a/ Tr. zák.

So zreteľom na všetky uvedené skutočnosti, nevynímajúc ani procesný postup

a vykonané úkony orgánov činných v trestnom konaní, ako aj vykonané procesné úkony

pred súdom prvého stupňa, kde síce došlo k určitým prieťahom v konaní, čo však bolo

zapríčinené aj práceneschopnosťami procesných strán, krajský súd aj v tomto konaní

konštatuje, že preventívny dôvod väzby u obžalovaného M. N. je naďalej na mieste. Nakoľko

prvostupňový súd nepochybil ani v konaní predchádzajúcom napadnutému uzneseniu, za

danej situácie nevidel sťažnostný súd dôvody na žiadnu zmenu napadnutého uznesenia a

preto sťažnosť obžalovaného ako nedôvodne podanú zamietol.“

Ako už ústavný súd uviedol, rozhodujúci pre jeho posúdenie bol obsah uznesenia

krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu uznesenie krajského súdu dáva sťažovateľovi

odpovede na všetky relevantné námietky spôsobilé spochybniť ďalšie trvanie väzby, ktoré

predniesol v žiadosti o prepustenie z väzby a v podstate zopakoval v odôvodnení sťažnosti

proti uzneseniu okresného súdu. Krajský súd sa zaoberal skúmaním formálnych

a materiálnych podmienok ďalšieho trvania väzby a jeho záver, že nedošlo k oslabeniu

alebo pominutiu dôvodov preventívnej väzby, ale naopak, k ich pretrvávaniu, je podporený

novou skutočnosťou, ktorou je ďalšie trestné stíhanie sťažovateľa za úmyselný zločin

násilnej povahy, nemožno považovať za zjavne svojvoľný a arbitrárny. Krajský súd

odstránil aj nedostatok uznesenia okresného súdu, z odôvodnenia ktorého možno len

implicitne vyvodiť dôvody neprijatia písomného sľubu sťažovateľa, pričom krajský súd

ústavne udržateľnou argumentáciou odôvodnil, prečo nepovažoval podmienky na

nahradenie jeho väzby písomným sľubom za splnené. Ústavný súd preto považuje

uznesenie krajského súdu za presvedčivo a dostatočne odôvodnené.

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti stabilne uvádza, že do sféry pôsobnosti

všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo

zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. , ). Taktiež platí, že ak

všeobecný súd dospeje k záveru, že prepustením obvineného na slobodu by mohlo byť

zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, taký záver nie je

preskúmateľný ústavným súdom, ak inak nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov,

ktoré upravujú také obmedzenie osobnej slobody, akým je väzba v trestnom konaní

(, , ).

Keďže úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných

rozhodnutiach ústavne aplikovateľným spôsobom aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú

odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého

zo základných práv a slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak

ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné (m. m. ).

Podľa názoru ústavného súdu by v okolnostiach daného prípadu bolo veľmi formálne

konštatovať porušenie označených práv sťažovateľa. Vzhľadom na záver o vedomosti

krajského súdu o podstatných argumentoch sťažovateľa proti väzbe je ústavný súd tohto

názoru, že napadnutým uznesením krajského súdu a postupom predchádzajúcim jeho

vydaniu reálne nemohlo dôjsť k neoprávnenému zásahu do sťažovateľom označených práv.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že neexistuje taká príčinná

súvislosť medzi postupom a rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením

označených práv sťažovateľa, ktorá by odôvodňovala prijatie sťažnosti na ďalšie konanie,

a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Na základe uvedených skutočností bolo potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2013