Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 98/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. L., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Š., Š.,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods.

2 a práv podľa a ods. 4 a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 9 ods. 1 a 3 a čl. 14 ods. 1

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach postupom a uznesením

Okresného súdu Galanta z 3. novembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.

a Krajského súdu v Trnave z 11. novembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra

2010 doručená sťažnosť J. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , 2 a 5 a (ďalej

len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 9 ods. 1 a 3 a čl. 14 ods. 1

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný

pakt“) postupom a uznesením Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) z 3.

novembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. a uznesením Krajského súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) z 11. novembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že okresný súd uznesením sp. zn. z 3. júna

2010 rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“). Následne krajský súd jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu zamietol

uznesením sp. zn. z 10. júna 2010.

Dňa 23. júla 2010 podal sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu

žiadosť o prepustenie z väzby Okresnej prokuratúre Galanta, ktorá jeho žiadosti nevyhovela

a predložila vec na rozhodnutie okresnému súdu, ktorý uznesením sp. zn.

z 18. augusta 2010 jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietol, avšak zmenil dôvody

väzby, a to tak, že „zanikol dôvod väzby podľa a naďalej ma

nechal vo väzbe z dôvodu podľa ..“.

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol

krajský súd tak, že ju uznesením sp. zn. zo 14. septembra 2010 zamietol.

Dňa 15. októbra 2010 zaslal sťažovateľ okresnému súdu opätovne žiadosť

o prepustenie z väzby, ktorý o nej rozhodol na verejnom zasadnutí uznesením sp. zn. 1

z 3. novembra 2010 tak, že ju zamietol, pričom ponechal sťažovateľa vo väzbe,

pretože dôvody väzby podľa sú dané. Súčasne

neprijal písomný sľub sťažovateľa a peňažnú záruku ponúkanú bratom sťažovateľa, „a to

bez toho, aby vôbec vyslúchol môjho brata, ktorý by peňažnú záruku v prípade jej prijatia

súdom zložil. Nevyslúchnutie môjho brata ohľadom zloženia peňažnej záruky som namietal

aj v písomnom odôvodnení mojej sťažnosti proti uzneseniu OS Galanta sp. zn.

zo dňa 3. 11. 2010, avšak na moje písomné odôvodnenie KS Trnava vôbec neprihliadal,

keďže ako som už vyššie uviedol, KS Trnava predmetné písomné zdôvodnenie podľa

odôvodnenia uznesenia KS Trnava sp. zn. zo dňa 11. 11. 2010 v čase

rozhodovania vôbec k dispozícii nemal“.

Krajský súd o sťažnosti právneho zástupcu sťažovateľa zo 4. novembra 2010 (ktorú

zaslal okresnému súdu 8. novembra 2010) rozhodoval 11. novembra 2010 tak, že ju podľa

zamietol.

Sťažovateľ vidí porušenie svojich označených práv tiež v tom, že rozhodnutie

krajského súdu je arbitrárne, „keďže sa neoboznámil s riadne podaným odôvodnením

sťažnosti...“, a taktiež okresný súd porušil jeho práva tým, že nevypočul jeho brata J. L.

ohľadom peňažnej záruku na nahradenie väzby, „ktorú som súdu ponúkol a v prípade jej

prijatia súdom ju mal zložiť môj brat...“.

Sťažovateľ na základe uvedeného tvrdí, že v jeho veci „došlo k pochybeniu, a to v

tom smere, že príslušné súdy nezabezpečili, aby mal príslušný sudca k dispozícii moje

písomné odôvodnenie sťažnosti zo dňa 4. 11. 2010 v čase rozhodovania o sťažnosti, tým boli

porušená pravidlá náležitej organizácie činnosti všeobecných súdov a predovšetkým moje

právo na osobnú slobodu garantované mi , ods. 2 a ods. 5 SR, ako aj k

porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, ktoré mi garantuje čl. 5 ods. 1 písm. c), ods.

4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.

Porušenie svojho základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa sťažovateľ vidí v tom, že okresný súd „mal po prijatí písomného

odôvodnenia mojej sťažnosti zo dňa 4. 11. 2010, ktoré som mu zasielal dňa 8. 11. 2010,

zabezpečiť, aby sa toto ihneď po jeho doručení OS Galanta dostalo do dispozície KS

Trnava“, a krajský súd „má povinnosť prihliadať na námietky obvineného, ktorá povinnosť

zahŕňa aj povinnosť súdu zisťovať, či v čase rozhodovania takéto námietky (vyjadrenia

obvineného) boli vykonané“, čo z jeho strany nebolo dodržané.

Porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

vidí sťažovateľ v tom, že krajský súd rozhodol „bez toho, aby sa vôbec oboznámil s

námietkami obvineného“.

V súvislosti s týmto názorom sťažovateľ ďalej v sťažnosti odkazuje aj na porušenie

ustanovení a judikatúru ústavného súdu (nález sp. zn. z 10.

januára 2007), ktorý rozhodol v podobnej veci.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na

ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:

„1. Postupom uznesením Okresného súdu Galanta sp. zn. zo dňa 3. 11.

2010 v konaní vedenom a postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.

zo dňa 11. 11. 2010 boli porušené čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 a čl. 48 ods. 2

SR a písm. c, ods. 4 a Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a čl. 9 ods. 1, ods. 3 a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych

a politických právach.

2. Podľa ústavný súd zrušuje právoplatné

uznesenie KS Trnava sp. zn. zo dňa 11. 11. 2010, ako aj uznesenie

Okresného súdu Galanta sp. zn. zo dňa 3. 11. 2010 a vracia vec Okresnému

súdu Galanta na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd v zmysle priznáva sťažovateľovi

primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- Eur.

4. Podľa ústavný súd priznáva sťažovateľovi

náhradu trov konania vo výške 661,05 Eur..., ktoré je povinný zaplatiť porušovateľ práva

do 3 dní od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z vyplýva, že rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv alebo

slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej

zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142

ods. 1 ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu

zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4

).

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

. Podľa môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na

ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Sťažovateľ sa na ústavnom súde v petite sťažnosti (ktorým je ústavný súd pri svojom

rozhodovaní viazaný podľa ) domáha ochrany svojich

základných práv podľa , 2 a 5, a práv podľa

písm. c) a ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 9 ods. 1 a 3 a čl. 14 ods. 1 medzinárodného

paktu, k porušeniu ktorých malo dôjsť postupmi okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 3. novembra 2010 a krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 11. novembra 2010, tieto

uznesenia zároveň žiada zrušiť.

1. K namietanému porušeniu označených základných práv podľa a práv

podľa dohovoru a medzinárodného paktu uznesením okresného súdu sp. zn.

z 3. novembra 2010

Pri posudzovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity

svojej právomoci pri ochrane ústavnosti, ktorý je vyjadrený v ustanovení čl. 127 ods. 1

. Zo subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo

slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie ().

V danom prípade bola proti uzneseniu okresného súdu prípustná sťažnosť, o ktorej

v zmysle príslušných ustanovení rozhodoval krajský súd, čo v danom

prípade vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodovať o ústavnosti uznesenia okresného

súdu sp. zn. z 3. novembra 2010, ktoré sťažovateľ v petite sťažnosti žiada

zrušiť, a preto v tejto časti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu označených základných práv postupom krajského

súdu v konaní sp. zn. a jeho uznesením z 11. novembra 2010

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia jeho práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu, ktorým bola

zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí jeho žiadosti

o prepustenie z väzby a o neprijatí písomného sľubu a peňažnej záruky, ústavný súd

(po vyžiadaní podkladov z okresného súdu) zistil už na predbežnom prerokovaní podľa § 25

ods. 2 , že sú zjavne nedôvodné a neopodstatnené.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , , , ).

Pri posudzovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd prihliadol na konanie

pred všeobecnými súdmi ako na celok, teda aj na obsah uznesenia okresného súdu a jeho

procesný postup predchádzajúci vydaniu označeného rozhodnutia, pretože tieto boli

predmetom preskúmania zo strany krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že rešpektuje prax Európskeho súdu

pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr.

rozsudok De Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73,

, , atď.), respektíve , pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu

úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než

aký má na mysli dohovoru. Ustanovenia dohovoru a zahŕňajú

hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu

pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto

špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru

o práve na spravodlivé súdne konanie či ustanovenie garantujúce

základné právo na súdnu ochranu (obdobne napr. , ).

Z uvedeného dôvodu je sťažnosť v časti namietaného porušenia práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní o väzbe zjavne

neopodstatnená (obdobne napr. , ).

Ústavný súd tiež v ďalšej časti sťažnosti konštatuje absenciu príčinnej súvislosti

medzi namietaným postupom krajského súdu a čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, pretože právo

na periodickú kontrolu zákonnosti väzby a jednotlivé hmotnoprávne a procesné záruky

tohto konania sú obsiahnuté v čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ústavný súd preto odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti sťažnosť aj v časti namietaného porušenia práva sťažovateľa

podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.

V nadväznosti na uvedené sa ústavný súd preto ďalej venoval iba preskúmaniu

postupu a rozhodnutia krajského súdu z hľadiska dodržania záruk zakotvených v čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a a v dohovoru.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba

vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré

sú predpokladom na jej „zákonnosť“, pričom požiadavka preskúmania hmotných

podmienok väzby zahŕňa povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe

a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, alebo

prepustiť osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (pozri ,

a ).

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že výhrady (námietky) sťažovateľa proti postupu

a uzneseniu krajského súdu spočívali v tom, že krajský súd sa nezaoberal písomným

zdôvodnením jeho sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu a rozhodol bez predloženej

sťažnosti arbitrárne a neodstránil ani pochybenia okresného súdu v tom, že nevypočul jeho

brata, ktorý ponúkol prijatie peňažnej záruky.

Ústavný súd majúc na pamäti námietky sťažovateľa zistil, že 15. októbra 2010 bola

okresnému súdu doručená obžaloba na sťažovateľa (ako obvineného) pre zločin vydierania

podľa a , prečin nebezpečného vyhrážania podľa

a a pre zločin podvodu podľa a

písm. a) .

V rámci predbežného prerokovania obžaloby sa okresný súd zaoberal 3. novembra

2010 aj dôvodmi ďalšieho trvania väzby sťažovateľa v súdnom konaní, ako aj s jeho

žiadosťou o prepustenie z väzby z 15. októbra 2010, pričom v prípade nevyhovenia tejto

žiadosti sťažovateľ žiadal o nahradenie väzby písomným sľubom z 3. júna 2010 podľa § 80

ods. 1 písm. b) , ktorý bol priložený k sťažnosti. Súčasťou písomného

sľubu bolo aj vyhlásenie jeho brata J. L., ktorý ponúkol za nahradenie väzby sťažovateľa

peňažnú záruku.

Sťažovateľ v žiadosti argumentoval najmä tým, že dôvod väzby podľa § 71 ods. 1

písm. c) nie je u neho daný a neexistuje žiadna relevantná skutočnosť,

ktorá by zakladala u neho podozrenie, že bude pokračovať v trestnej činnosti alebo z ktorej

by bolo možné vyvodiť dôvod preventívnej väzby. K tomu uvádza, že bol síce už súdom

odsúdený pre viaceré trestné činy, ale v súčasnosti vedie riadny život, stará sa o rodinu

a všetky tresty má riadne zahladené. Preto podľa neho opierať dôvod väzby o citované

ustanovenie „nie je možné a jednalo by sa o diskrimináciu mojej

osoby...

Tiež hľadať dôvod väzby podľa v tom. že

som bez príjmu z pracovného pomeru, je absolútne nezmyselné, keďže u nás neexistuje

povinnosť byť zamestnaný a nie je možné, aby sa na každého nezamestnaného hľadelo ako

na potenciálneho páchateľa trestných činov, ktorý nemá iné možnosti obživy ako jedinú,

ktorou je obživa prostredníctvom trestnej činnosti. To, že súdu nie je známy zdroj mojej

obživy, nezakladá dôvod preventívnej väzby a tiež nie je možné na základe tejto skutočnosti

usudzovať, že budem pokračovať v páchaní trestnú činnosť, prípadne, že dokonám trestný

čin, o ktorý som sa ani len nepokúsil, alebo vykonám trestný čin, ktorý som ani len

nepripravoval. Preto som presvedčený, že žiadne konkrétne skutočnosti, o ktoré by mohol

byť opretý dôvod väzby podľa u mňa nie sú dané“.

O žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, ako aj o jeho písomnom sľube

a zložení peňažnej záruky na nahradenie väzby podľa

rozhodol však okresný súd 3. novembra 2010 tak, že ponechal sťažovateľa vo väzbe, jeho

žiadosť o prepustenie z väzby zamietol a písomný sľub neprijal a neprijal ani peňažnú

záruku ponúkanú bratom sťažovateľa.

Okresný súd vyslovil názor, že v súčasnom štádiu súdneho trestného konania (už po

podaní obžaloby) trvá dôvodná obava, že prepustením na slobodu by sa sťažovateľ mohol

dopustiť ďalších trestných činov, pretože vzhľadom na charakter a rozsah spáchanej trestnej

činnosti, ako aj vzhľadom na osobu sťažovateľa a zistenie, že bola na neho podaná obžaloba

za násilnú a majetkovú trestnú činnosť, za ktorú už bol v minulosti trestaný, výpovede

viacerých svedkov a podanú obžalobu nepovažoval za relevantné prijať jeho písomný sľub,

resp. prijať ponúknutú peňažnú záruku, pretože existuje reálna obava, že obvinený v prípade

prepustenia z väzby na slobodu bude pokračovať v obdobne trestnej činnosti pre účely

získania finančných prostriedkov.

Na verejnom zasadnutí uskutočnenom 3. novembra 2010, na ktorom bol prítomný aj

obhajca sťažovateľa, podal sťažovateľ proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť, ktorú

v danom okamihu nijako nezdôvodnil. Podaním zo 4. novembra 2010, ktoré bolo dané na

poštu 8. novembra 2010, doručeným okresnému súdu 10. novembra 2010 svoju sťažnosť

písomne odôvodnil. Dňa 11. novembra 2010 krajský súd rozhodol uznesením

sp. zn. z 11. novembra 2010, pričom sťažnosť mu bola doručená

až 16. novembra 2010.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol obsah napadnutého uznesenia

súdu prvého stupňa a zároveň dodal, že do dňa neverejného zasadnutia odvolacieho súdu

sťažovateľ svoju sťažnosť neodôvodnil ani sám, ani prostredníctvom obhajcu. Konštatoval,

že dôvody „preventívnej“ väzby uvedené v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku sú aktuálne aj naďalej, a uzavrel, že okresný súd správne uviedol, „že písomne

podaný sľub, resp. ponúknutá peňažná záruka prichádza do úvahy len v prípadoch, kde je

záruka, že ich prijatím nedôjde k zmareniu trestného konania. Keďže takéto záruky v danom

prípade absentujú, správne sú aj výroky súdu I. stupňa o ich neakceptácii“.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa, že krajský súd nevzal do úvahy písomné

odôvodnenie jeho sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu, ústavný súd mal na pamäti,

že účelom dohovoru i , 2 a 5 je poskytnutie práva osobám,

ktoré boli pozbavené osobnej slobody, spočívajúceho v možnosti súdnej kontroly

rozhodnutí a opatrení, na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný.

Medzi záruky, ktoré garantujú tieto články, nepochybne patrí aj právo osoby predložiť súdu

argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. ,

), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti

pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody

(obdobne napr. ).

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti, hoci nemal jeho

argumenty proti ponechaniu vo väzbe, čím porušil jeho označené práva podľa

a dohovoru.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľove tvrdenia sa zakladajú na pravde. Otázkou však

ostáva, či a do akej miery mohol krajský súd uvedeným postupom a následným

rozhodnutím porušiť označené práva sťažovateľa, ak navyše pred rozhodnutím nevedel, že

takáto sťažnosť bola zo strany sťažovateľa dodatočne písomne odôvodnená, pretože mu

bola doručená okresným súdom až 16. novembra 2010.

V tejto súvislosti ústavný súd vychádzal z toho, že podnetom na rozhodovanie

okresného súdu bola najmä sťažovateľova žiadosť o prepustenie z väzby z 15. októbra 2010,

ako aj žiadosť o nahradenie väzby písomným sľubom a ponúknutou peňažnou zárukou

z 3. júna 2010. V žiadosti o prepustenie z väzby sťažovateľ predstavil argumenty, ktoré

podľa jeho názoru svedčili proti jeho ponechaniu vo väzbe. Je zrejmé, že sťažovateľ sám

inicioval konanie o zákonnosti väzby. Na základe jeho iniciatívy okresný súd rozhodol a v

rozhodnutí presvedčivo konštatoval dôvody sťažovateľovej väzby podľa § 71 ods. 1

písm. c) .

Ústavný súd je toho názoru, že takýto postup krajského súdu nebol správny, hoci

nevedel o tom, že deň pred jeho rozhodnutím bola sťažnosť doručená okresnému súdu.

Na druhej strane však nemožno prehliadnuť, že argumenty sťažovateľa proti jeho

ponechaniu vo väzbe obsiahnuté v žiadosti o prepustenie z väzby, ako aj tie, ktoré vyplývajú

z jeho sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu zo 4. novembra 2010, vychádzajú

z totožných skutočností a je potrebné ich označiť za identické. Dokonca preskúmaním

obsahu sťažovateľovej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu ani nemožno dospieť

k záveru, že by v nej sťažovateľ predstavil svoje argumenty v inom svetle alebo že by

uvádzal nové skutočnosti, ktoré by podstatne menili status quo.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd považoval za významné skonfrontovať postup

a rozhodnutie krajského súdu s následkom, o ktorom sťažovateľ tvrdil, že zasiahol do jeho

práv. Na jednej strane teda stojí zistenie, že krajský súd konštatoval, že sťažovateľ takéto

zdôvodnenie neposkytol (hoci písomné zdôvodnenie sťažnosti bolo doručené deň pre

rozhodnutím krajského súdu okresnému súdu), na druhej strane však stojí presvedčivé

rozhodnutie krajského súdu odvolávajúce sa na skutkové okolnosti tvrdené súdom prvého

stupňa. V tomto rozhodnutí pritom krajský súd reagoval na argumenty sťažovateľa

obsiahnuté v jeho žiadosti o prepustenie z väzby, a keďže tieto boli totožné s námietkami

nastolenými v jeho sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu, z toho plynie jednoznačný

záver, že krajský súd argumenty sťažovateľa proti jeho ponechaniu vo väzbe poznal,

vyhodnotil a následne prijal správny záver.

Podľa názoru ústavného súdu by bolo v okolnostiach daného prípadu veľmi formálne

konštatovať porušenie označených práv sťažovateľa. Iná situácia by nastala, ak by

všeobecný súd rozhodujúci o zákonnosti väzby nepoznal v relevantnom čase aktuálne

námietky sťažovateľa. Taká alebo obdobná situácia však v danom prípade nenastala,

pretože vzhľadom na obsahovú totožnosť žiadosti o prepustenie z väzby a sťažnosti proti

prvostupňovému rozhodnutiu boli názory sťažovateľa krajskému súdu známe.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na už uvedené skutočnosti o poznaní jeho

argumentov proti ponechaniu vo väzbe, ako aj s prihliadnutím na odôvodnenosť

a presvedčivosť napadnutého uznesenia krajského súdu je ústavný súd toho názoru, že

pochybenie krajského súdu nemôže automaticky znamenať porušenie označených práv

sťažovateľa.

Krajský súd totiž s poukazom na rozhodnutie okresného súdu sťažovateľovi

dostatočne ozrejmil dôvodnosť jeho väzby, pričom toto zdôvodnenie bolo v končenom

dôsledku odpoveďou na jeho argumenty obsiahnuté jednak v žiadosti o prepustenie z väzby

a jednak v sťažnosti proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, hoci krajský súd formálne túto

sťažnosť nepreskúmal. V konečnom dôsledku to však znamená, že sťažovateľovi nebolo

upreté právo predložiť svoje argumenty proti ponechaniu vo väzbe.

Vychádzajúc z uvedeného potom bolo už nepodstatné aj tvrdenie sťažovateľa, že

nevypočutím jeho brata, ktorý ponúkol peňažnú záruku za nahradenie väzby, malo dôjsť

k namietanému porušeniu jeho označených práv.

K uvedenému nálezu sp. zn. z 10. januára 2007 ústavný súd tiež

stručne uvádza, že jeho závery nemožno aplikovať na daný prípad sťažovateľa, pretože ide

o odlišný skutkový aj právny stav veci, a preto nemá žiadny dôvod zasahovať do jeho

rozhodnutia.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi námietkami sťažovateľa

v konaní pred ústavným súdom a jeho označenými právami podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a dohovoru, jeho sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 11. novembra 2010 aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú

(obdobne napr. a ).

Vzhľadom na to už nebolo potrebné osobitne sa zaoberať ani namietaným porušením

čl. 9 ods. 1 a 3 a čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu, ako aj ďalšími návrhmi sťažovateľa

uvedenými v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2011