Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 98/2011
PDF · 283.87 KB
No categories available
III. ÚS 98/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť J. L., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Š., Š.,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 9 ods. 1 a 3 a čl. 14 ods. 1
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach postupom a uznesením
Okresného súdu Galanta z 3. novembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T/268/2010
a Krajského súdu v Trnave z 11. novembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Tos/129/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. L. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra
2010 doručená sťažnosť J. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 9 ods. 1 a 3 a čl. 14 ods. 1
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný
pakt“) postupom a uznesením Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) z 3.
novembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T/268/2010 a uznesením Krajského súdu
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) z 11. novembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že okresný súd uznesením sp. zn. 1 Tp/31/2010 z 3. júna
2010 rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c)
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“). Následne krajský súd jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu zamietol
uznesením sp. zn. 6 Tpo/21/2010 z 10. júna 2010.
Dňa 23. júla 2010 podal sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu
žiadosť o prepustenie z väzby Okresnej prokuratúre Galanta, ktorá jeho žiadosti nevyhovela
a predložila vec na rozhodnutie okresnému súdu, ktorý uznesením sp. zn. 1 Tp 31/2010
z 18. augusta 2010 jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietol, avšak zmenil dôvody
väzby, a to tak, že „zanikol dôvod väzby podľa § 71 ods. 41 písm. b) Tr. por. a naďalej ma
nechal vo väzbe z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por...“.
Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol
krajský súd tak, že ju uznesením sp. zn. 3 Tpo/36/2010 zo 14. septembra 2010 zamietol.
Dňa 15. októbra 2010 zaslal sťažovateľ okresnému súdu opätovne žiadosť
o prepustenie z väzby, ktorý o nej rozhodol na verejnom zasadnutí uznesením sp. zn. 1
T/268/2010 z 3. novembra 2010 tak, že ju zamietol, pričom ponechal sťažovateľa vo väzbe,
pretože dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sú dané. Súčasne
neprijal písomný sľub sťažovateľa a peňažnú záruku ponúkanú bratom sťažovateľa, „a to
bez toho, aby vôbec vyslúchol môjho brata, ktorý by peňažnú záruku v prípade jej prijatia
súdom zložil. Nevyslúchnutie môjho brata ohľadom zloženia peňažnej záruky som namietal
aj v písomnom odôvodnení mojej sťažnosti proti uzneseniu OS Galanta sp. zn. 1 T/268/2010
zo dňa 3. 11. 2010, avšak na moje písomné odôvodnenie KS Trnava vôbec neprihliadal,
keďže ako som už vyššie uviedol, KS Trnava predmetné písomné zdôvodnenie podľa
odôvodnenia uznesenia KS Trnava sp. zn. 6 Tos/129/2010 zo dňa 11. 11. 2010 v čase
rozhodovania vôbec k dispozícii nemal“.
Krajský súd o sťažnosti právneho zástupcu sťažovateľa zo 4. novembra 2010 (ktorú
zaslal okresnému súdu 8. novembra 2010) rozhodoval 11. novembra 2010 tak, že ju podľa
§ 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.
Sťažovateľ vidí porušenie svojich označených práv tiež v tom, že rozhodnutie
krajského súdu je arbitrárne, „keďže sa neoboznámil s riadne podaným odôvodnením
sťažnosti...“, a taktiež okresný súd porušil jeho práva tým, že nevypočul jeho brata J. L.
ohľadom peňažnej záruku na nahradenie väzby, „ktorú som súdu ponúkol a v prípade jej
prijatia súdom ju mal zložiť môj brat...“.
Sťažovateľ na základe uvedeného tvrdí, že v jeho veci „došlo k pochybeniu, a to v
tom smere, že príslušné súdy nezabezpečili, aby mal príslušný sudca k dispozícii moje
písomné odôvodnenie sťažnosti zo dňa 4. 11. 2010 v čase rozhodovania o sťažnosti, tým boli
porušená pravidlá náležitej organizácie činnosti všeobecných súdov a predovšetkým moje
právo na osobnú slobodu garantované mi čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR, ako aj k
porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, ktoré mi garantuje čl. 5 ods. 1 písm. c), ods.
4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.
Porušenie svojho základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľ vidí v tom, že okresný súd „mal po prijatí písomného
odôvodnenia mojej sťažnosti zo dňa 4. 11. 2010, ktoré som mu zasielal dňa 8. 11. 2010,
zabezpečiť, aby sa toto ihneď po jeho doručení OS Galanta dostalo do dispozície KS
Trnava“, a krajský súd „má povinnosť prihliadať na námietky obvineného, ktorá povinnosť
zahŕňa aj povinnosť súdu zisťovať, či v čase rozhodovania takéto námietky (vyjadrenia
obvineného) boli vykonané“, čo z jeho strany nebolo dodržané.
Porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
vidí sťažovateľ v tom, že krajský súd rozhodol „bez toho, aby sa vôbec oboznámil s
námietkami obvineného“.
V súvislosti s týmto názorom sťažovateľ ďalej v sťažnosti odkazuje aj na porušenie
ustanovení Trestného poriadku a judikatúru ústavného súdu (nález sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10.
januára 2007), ktorý rozhodol v podobnej veci.
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na
ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:
„1. Postupom uznesením Okresného súdu Galanta sp. zn. 1 T/268/2010 zo dňa 3. 11.
2010 v konaní vedenom a postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.
6 Tos/129/2010 zo dňa 11. 11. 2010 boli porušené čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 a čl. 48 ods. 2
Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. c, ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a čl. 9 ods. 1, ods. 3 a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych
a politických právach.
2. Podľa § 56 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. ústavný súd zrušuje právoplatné
uznesenie KS Trnava sp. zn. 6 Tos/129/2010 zo dňa 11. 11. 2010, ako aj uznesenie
Okresného súdu Galanta sp. zn. 1 T/268/2010 zo dňa 3. 11. 2010 a vracia vec Okresnému
súdu Galanta na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd v zmysle § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z. priznáva sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- Eur.
4. Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. ústavný súd priznáva sťažovateľovi
náhradu trov konania vo výške 661,05 Eur..., ktoré je povinný zaplatiť porušovateľ práva
do 3 dní od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Z čl. 127 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv alebo
slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej
zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142
ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu
zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4
ústavy).
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na
ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Sťažovateľ sa na ústavnom súde v petite sťažnosti (ktorým je ústavný súd pri svojom
rozhodovaní viazaný podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) domáha ochrany svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1
písm. c) a ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 9 ods. 1 a 3 a čl. 14 ods. 1 medzinárodného
paktu, k porušeniu ktorých malo dôjsť postupmi okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 T/268/2010 a jeho uznesením z 3. novembra 2010 a krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Tos/129/2010 a jeho uznesením z 11. novembra 2010, tieto
uznesenia zároveň žiada zrušiť.
1. K namietanému porušeniu označených základných práv podľa ústavy a práv
podľa dohovoru a medzinárodného paktu uznesením okresného súdu sp. zn.
1 T/268/2010 z 3. novembra 2010
Pri posudzovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity
svojej právomoci pri ochrane ústavnosti, ktorý je vyjadrený v ustanovení čl. 127 ods. 1
ústavy. Zo subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo
slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (IV. ÚS 115/07).
V danom prípade bola proti uzneseniu okresného súdu prípustná sťažnosť, o ktorej
v zmysle príslušných ustanovení Trestného poriadku rozhodoval krajský súd, čo v danom
prípade vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodovať o ústavnosti uznesenia okresného
súdu sp. zn. 1 T/268/2010 z 3. novembra 2010, ktoré sťažovateľ v petite sťažnosti žiada
zrušiť, a preto v tejto časti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu označených základných práv postupom krajského
súdu v konaní sp. zn. 6 Tos/129/2010 a jeho uznesením z 11. novembra 2010
Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia jeho práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu, ktorým bola
zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí jeho žiadosti
o prepustenie z väzby a o neprijatí písomného sľubu a peňažnej záruky, ústavný súd
(po vyžiadaní podkladov z okresného súdu) zistil už na predbežnom prerokovaní podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde, že sú zjavne nedôvodné a neopodstatnené.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).
Pri posudzovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd prihliadol na konanie
pred všeobecnými súdmi ako na celok, teda aj na obsah uznesenia okresného súdu a jeho
procesný postup predchádzajúci vydaniu označeného rozhodnutia, pretože tieto boli
predmetom preskúmania zo strany krajského súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že rešpektuje prax Európskeho súdu
pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr.
rozsudok De Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73,
§ 75, § 76, § 77 atď.), respektíve čl. 17 ústavy, pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu
úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než
aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17 ústavy zahŕňajú
hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu
pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto
špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru
o práve na spravodlivé súdne konanie či ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy garantujúce
základné právo na súdnu ochranu (obdobne napr. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010).
Z uvedeného dôvodu je sťažnosť v časti namietaného porušenia práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní o väzbe zjavne
neopodstatnená (obdobne napr. IV. ÚS 392/08, III. ÚS 1/2011).
Ústavný súd tiež v ďalšej časti sťažnosti konštatuje absenciu príčinnej súvislosti
medzi namietaným postupom krajského súdu a čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, pretože právo
na periodickú kontrolu zákonnosti väzby a jednotlivé hmotnoprávne a procesné záruky
tohto konania sú obsiahnuté v čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ústavný súd preto odmietol z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti sťažnosť aj v časti namietaného porušenia práva sťažovateľa
podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.
V nadväznosti na uvedené sa ústavný súd preto ďalej venoval iba preskúmaniu
postupu a rozhodnutia krajského súdu z hľadiska dodržania záruk zakotvených v čl. 17
ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba
vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré
sú predpokladom na jej „zákonnosť“, pričom požiadavka preskúmania hmotných
podmienok väzby zahŕňa povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe
a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, alebo
prepustiť osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (pozri III. ÚS 38/01,
III. ÚS 79/02 a III. ÚS 135/04).
Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že výhrady (námietky) sťažovateľa proti postupu
a uzneseniu krajského súdu spočívali v tom, že krajský súd sa nezaoberal písomným
zdôvodnením jeho sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu a rozhodol bez predloženej
sťažnosti arbitrárne a neodstránil ani pochybenia okresného súdu v tom, že nevypočul jeho
brata, ktorý ponúkol prijatie peňažnej záruky.
Ústavný súd majúc na pamäti námietky sťažovateľa zistil, že 15. októbra 2010 bola
okresnému súdu doručená obžaloba na sťažovateľa (ako obvineného) pre zločin vydierania
podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. d) Trestného zákona, prečin nebezpečného vyhrážania podľa
§ 360 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona a pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3
písm. a) Trestného zákona.
V rámci predbežného prerokovania obžaloby sa okresný súd zaoberal 3. novembra
2010 aj dôvodmi ďalšieho trvania väzby sťažovateľa v súdnom konaní, ako aj s jeho
žiadosťou o prepustenie z väzby z 15. októbra 2010, pričom v prípade nevyhovenia tejto
žiadosti sťažovateľ žiadal o nahradenie väzby písomným sľubom z 3. júna 2010 podľa § 80
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ktorý bol priložený k sťažnosti. Súčasťou písomného
sľubu bolo aj vyhlásenie jeho brata J. L., ktorý ponúkol za nahradenie väzby sťažovateľa
peňažnú záruku.
Sťažovateľ v žiadosti argumentoval najmä tým, že dôvod väzby podľa § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku nie je u neho daný a neexistuje žiadna relevantná skutočnosť,
ktorá by zakladala u neho podozrenie, že bude pokračovať v trestnej činnosti alebo z ktorej
by bolo možné vyvodiť dôvod preventívnej väzby. K tomu uvádza, že bol síce už súdom
odsúdený pre viaceré trestné činy, ale v súčasnosti vedie riadny život, stará sa o rodinu
a všetky tresty má riadne zahladené. Preto podľa neho opierať dôvod väzby o citované
ustanovenie Trestného poriadku „nie je možné a jednalo by sa o diskrimináciu mojej
osoby...
Tiež hľadať dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku v tom. že
som bez príjmu z pracovného pomeru, je absolútne nezmyselné, keďže u nás neexistuje
povinnosť byť zamestnaný a nie je možné, aby sa na každého nezamestnaného hľadelo ako
na potenciálneho páchateľa trestných činov, ktorý nemá iné možnosti obživy ako jedinú,
ktorou je obživa prostredníctvom trestnej činnosti. To, že súdu nie je známy zdroj mojej
obživy, nezakladá dôvod preventívnej väzby a tiež nie je možné na základe tejto skutočnosti
usudzovať, že budem pokračovať v páchaní trestnú činnosť, prípadne, že dokonám trestný
čin, o ktorý som sa ani len nepokúsil, alebo vykonám trestný čin, ktorý som ani len
nepripravoval. Preto som presvedčený, že žiadne konkrétne skutočnosti, o ktoré by mohol
byť opretý dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. u mňa nie sú dané“.
O žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, ako aj o jeho písomnom sľube
a zložení peňažnej záruky na nahradenie väzby podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku
rozhodol však okresný súd 3. novembra 2010 tak, že ponechal sťažovateľa vo väzbe, jeho
žiadosť o prepustenie z väzby zamietol a písomný sľub neprijal a neprijal ani peňažnú
záruku ponúkanú bratom sťažovateľa.
Okresný súd vyslovil názor, že v súčasnom štádiu súdneho trestného konania (už po
podaní obžaloby) trvá dôvodná obava, že prepustením na slobodu by sa sťažovateľ mohol
dopustiť ďalších trestných činov, pretože vzhľadom na charakter a rozsah spáchanej trestnej
činnosti, ako aj vzhľadom na osobu sťažovateľa a zistenie, že bola na neho podaná obžaloba
za násilnú a majetkovú trestnú činnosť, za ktorú už bol v minulosti trestaný, výpovede
viacerých svedkov a podanú obžalobu nepovažoval za relevantné prijať jeho písomný sľub,
resp. prijať ponúknutú peňažnú záruku, pretože existuje reálna obava, že obvinený v prípade
prepustenia z väzby na slobodu bude pokračovať v obdobne trestnej činnosti pre účely
získania finančných prostriedkov.
Na verejnom zasadnutí uskutočnenom 3. novembra 2010, na ktorom bol prítomný aj
obhajca sťažovateľa, podal sťažovateľ proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť, ktorú
v danom okamihu nijako nezdôvodnil. Podaním zo 4. novembra 2010, ktoré bolo dané na
poštu 8. novembra 2010, doručeným okresnému súdu 10. novembra 2010 svoju sťažnosť
písomne odôvodnil. Dňa 11. novembra 2010 krajský súd rozhodol uznesením
sp. zn. 6 Tos/129/2010 z 11. novembra 2010, pričom sťažnosť mu bola doručená
až 16. novembra 2010.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol obsah napadnutého uznesenia
súdu prvého stupňa a zároveň dodal, že do dňa neverejného zasadnutia odvolacieho súdu
sťažovateľ svoju sťažnosť neodôvodnil ani sám, ani prostredníctvom obhajcu. Konštatoval,
že dôvody „preventívnej“ väzby uvedené v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku sú aktuálne aj naďalej, a uzavrel, že okresný súd správne uviedol, „že písomne
podaný sľub, resp. ponúknutá peňažná záruka prichádza do úvahy len v prípadoch, kde je
záruka, že ich prijatím nedôjde k zmareniu trestného konania. Keďže takéto záruky v danom
prípade absentujú, správne sú aj výroky súdu I. stupňa o ich neakceptácii“.
Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa, že krajský súd nevzal do úvahy písomné
odôvodnenie jeho sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu, ústavný súd mal na pamäti,
že účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru i čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy je poskytnutie práva osobám,
ktoré boli pozbavené osobnej slobody, spočívajúceho v možnosti súdnej kontroly
rozhodnutí a opatrení, na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný.
Medzi záruky, ktoré garantujú tieto články, nepochybne patrí aj právo osoby predložiť súdu
argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. III. ÚS 84/06,
III. ÚS 291/06), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti
pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody
(obdobne napr. III. ÚS 374/09).
Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti, hoci nemal jeho
argumenty proti ponechaniu vo väzbe, čím porušil jeho označené práva podľa ústavy
a dohovoru.
Ústavný súd zistil, že sťažovateľove tvrdenia sa zakladajú na pravde. Otázkou však
ostáva, či a do akej miery mohol krajský súd uvedeným postupom a následným
rozhodnutím porušiť označené práva sťažovateľa, ak navyše pred rozhodnutím nevedel, že
takáto sťažnosť bola zo strany sťažovateľa dodatočne písomne odôvodnená, pretože mu
bola doručená okresným súdom až 16. novembra 2010.
V tejto súvislosti ústavný súd vychádzal z toho, že podnetom na rozhodovanie
okresného súdu bola najmä sťažovateľova žiadosť o prepustenie z väzby z 15. októbra 2010,
ako aj žiadosť o nahradenie väzby písomným sľubom a ponúknutou peňažnou zárukou
z 3. júna 2010. V žiadosti o prepustenie z väzby sťažovateľ predstavil argumenty, ktoré
podľa jeho názoru svedčili proti jeho ponechaniu vo väzbe. Je zrejmé, že sťažovateľ sám
inicioval konanie o zákonnosti väzby. Na základe jeho iniciatívy okresný súd rozhodol a v
rozhodnutí presvedčivo konštatoval dôvody sťažovateľovej väzby podľa § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku.
Ústavný súd je toho názoru, že takýto postup krajského súdu nebol správny, hoci
nevedel o tom, že deň pred jeho rozhodnutím bola sťažnosť doručená okresnému súdu.
Na druhej strane však nemožno prehliadnuť, že argumenty sťažovateľa proti jeho
ponechaniu vo väzbe obsiahnuté v žiadosti o prepustenie z väzby, ako aj tie, ktoré vyplývajú
z jeho sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu zo 4. novembra 2010, vychádzajú
z totožných skutočností a je potrebné ich označiť za identické. Dokonca preskúmaním
obsahu sťažovateľovej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu ani nemožno dospieť
k záveru, že by v nej sťažovateľ predstavil svoje argumenty v inom svetle alebo že by
uvádzal nové skutočnosti, ktoré by podstatne menili status quo.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd považoval za významné skonfrontovať postup
a rozhodnutie krajského súdu s následkom, o ktorom sťažovateľ tvrdil, že zasiahol do jeho
práv. Na jednej strane teda stojí zistenie, že krajský súd konštatoval, že sťažovateľ takéto
zdôvodnenie neposkytol (hoci písomné zdôvodnenie sťažnosti bolo doručené deň pre
rozhodnutím krajského súdu okresnému súdu), na druhej strane však stojí presvedčivé
rozhodnutie krajského súdu odvolávajúce sa na skutkové okolnosti tvrdené súdom prvého
stupňa. V tomto rozhodnutí pritom krajský súd reagoval na argumenty sťažovateľa
obsiahnuté v jeho žiadosti o prepustenie z väzby, a keďže tieto boli totožné s námietkami
nastolenými v jeho sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu, z toho plynie jednoznačný
záver, že krajský súd argumenty sťažovateľa proti jeho ponechaniu vo väzbe poznal,
vyhodnotil a následne prijal správny záver.
Podľa názoru ústavného súdu by bolo v okolnostiach daného prípadu veľmi formálne
konštatovať porušenie označených práv sťažovateľa. Iná situácia by nastala, ak by
všeobecný súd rozhodujúci o zákonnosti väzby nepoznal v relevantnom čase aktuálne
námietky sťažovateľa. Taká alebo obdobná situácia však v danom prípade nenastala,
pretože vzhľadom na obsahovú totožnosť žiadosti o prepustenie z väzby a sťažnosti proti
prvostupňovému rozhodnutiu boli názory sťažovateľa krajskému súdu známe.
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na už uvedené skutočnosti o poznaní jeho
argumentov proti ponechaniu vo väzbe, ako aj s prihliadnutím na odôvodnenosť
a presvedčivosť napadnutého uznesenia krajského súdu je ústavný súd toho názoru, že
pochybenie krajského súdu nemôže automaticky znamenať porušenie označených práv
sťažovateľa.
Krajský súd totiž s poukazom na rozhodnutie okresného súdu sťažovateľovi
dostatočne ozrejmil dôvodnosť jeho väzby, pričom toto zdôvodnenie bolo v končenom
dôsledku odpoveďou na jeho argumenty obsiahnuté jednak v žiadosti o prepustenie z väzby
a jednak v sťažnosti proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, hoci krajský súd formálne túto
sťažnosť nepreskúmal. V konečnom dôsledku to však znamená, že sťažovateľovi nebolo
upreté právo predložiť svoje argumenty proti ponechaniu vo väzbe.
Vychádzajúc z uvedeného potom bolo už nepodstatné aj tvrdenie sťažovateľa, že
nevypočutím jeho brata, ktorý ponúkol peňažnú záruku za nahradenie väzby, malo dôjsť
k namietanému porušeniu jeho označených práv.
K uvedenému nálezu sp. zn. I. ÚS 152/06 z 10. januára 2007 ústavný súd tiež
stručne uvádza, že jeho závery nemožno aplikovať na daný prípad sťažovateľa, pretože ide
o odlišný skutkový aj právny stav veci, a preto nemá žiadny dôvod zasahovať do jeho
rozhodnutia.
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi námietkami sťažovateľa
v konaní pred ústavným súdom a jeho označenými právami podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, jeho sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.
6 Tos/129/2010 z 11. novembra 2010 aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú
(obdobne napr. I. ÚS 354/2010 a III. ÚS 1/2011).
Vzhľadom na to už nebolo potrebné osobitne sa zaoberať ani namietaným porušením
čl. 9 ods. 1 a 3 a čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu, ako aj ďalšími návrhmi sťažovateľa
uvedenými v jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. marca 2011