Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 199/2011
PDF · 146.23 KB
No categories available
III. ÚS 199/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. Š., H., toho času vo väzbe, ktorou namietal porušenie
svojich základných práv a slobôd podľa čl. 8 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd
postupmi a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tos/22/2011 z 8. februára 2011
a Okresnej prokuratúry Trnava z 20. septembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Pv 581/2010, v ktorom podala návrh na jeho vzatie do väzby, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ľ. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. marca 2011
doručená sťažnosť Ľ. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva podľa čl. 8 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
postupmi a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 3 Tos/22/2011 z 8. februára 2011 a Okresnej prokuratúry Trnava (ďalej len „okresná
prokuratúra“) z 20. septembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pv 581/2010, v ktorom
podala návrh na jeho vzatie do väzby na Okresnom súde Trnava (ďalej len „okresný súd“).
Súčasťou sťažnosti bola žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že okresná prokuratúra tým, že „dňa 20. 9. 2010
podala návrh na vzatie do väzby na Okresný súd Trnava, sudkyni pre prípravné konanie
JUDr. H. G. v trestnej veci obvineného Ľ. Š. pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa §
360 ods. 1, ods. 2 písm. b trestného zákona.
Namietam predovšetkým nedodržanie 24 hodinovej lehoty na odovzdanie súdu
obvineného, pretože osobné sloboda mi bola obmedzená 18. 9. 2010 o 19. 30 hodine a
návrh na vzatie do väzby Okresnej prokuratúry v Trnave sp. zn. 2 Pv 581/10-7 bol podaný
Okresnému súdu v Trnave až 20. 9. 2010 čím bol jednoznačne porušený čl. 8 ods. 3
Listiny..., čo som namietal aj v sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe dňa 7. 1. 2011 na
Krajský súd Trnava, ktorý sa k porušeniu môjho základného práva... absolútne nevyjadril,
čo považujem za neprípustné...“.
Sťažovateľ na základe uvedeného ústavný súd žiada, aby rozhodnutie krajského súdu
sp. zn. 3 Tos/22/2011 z 8. februára 2011 a taktiež návrh na vzatie do väzby od okresnej
prokuratúry sp. zn. 2 Pv 581/10 z 20. septembra 2010 zrušil v plnom rozsahu a rozhodol
uznesením, ktorým mu prizná finančné zadosťučinenie v sume 12 000 € a úhradu trov
právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o
organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo
veciach, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,
ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS
74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).
1. Sťažovateľ v časti sťažnosti tvrdí, že k porušeniu jeho základných práv a slobôd
podľa čl. 8 ods. 3 listiny malo dôjsť rozhodnutím okresnej prokuratúry z 20. septembra
2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pv 581/2010 o návrhu na jeho vzatie do väzby,
o ktorom rozhodol 21. septembra 2011 právoplatne okresný súd, a to nedodržaním 24-
hodinovej zákonnej lehoty od jeho zadržania (resp. od obmedzenia osobnej slobody), do
rozhodnutia o návrhu na vzatie do väzby.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci
ústavného súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy„... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická
osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto
ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý
pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS
178/04, IV. ÚS 380/04).
Ústavný súd zistil, že návrh okresnej prokuratúry bol podaný ešte 20. septembra 2010
a sťažovateľ bol vzatý do väzby na základe tohto návrhu uznesením okresného súdu sp. zn.
Tp/46/2010 z 21. septembra 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť toho istého dňa, teda ešte
21. septembra 2010. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu však sťažovateľ nepodal
žiadny opravný prostriedok.
Podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku rozhodnutím o väzbe sa rozumie rozhodnutie o
vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby (...).
Podľa § 83 ods. 1 Trestného poriadku proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná
sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sa mohol domôcť ochrany svojich práv podaním
sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 21. septembra 2010, ktorý rozhodol na základe
návrhu okresnej prokuratúry, avšak z obsahu sťažnosti nevyplýva, že túto možnosť využil.
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07, III. ÚS 98/2011).
Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť
v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej
právomoci.
Nad rámec k tomu ústavný súd uvádza, že uvedené námietky sťažovateľa treba
považovať aj za zjavne neopodstatnené, a to z týchto dôvodov. Podľa čl. 152 ods. 1 a 4
ústavy má ústava prednosť nielen pred zákonmi a podzákonnými normatívnymi právnymi
aktmi, ale i pred ústavnými zákonmi, teda i pred listinou. Ak teda čl. 17 ods. 3 ústavy
ustanovuje lehotu 48 hodín a čl. 8 ods. 3 listiny pre rovnaké situácie lehotu 24 hodín, tak
platí čl. 17 ods. 3 ústavy, čiže lehota 48 hodín. S týmito otázkami sa ústavný súd už
vysporiadal vo svojich viacerých rozhodnutiach napr. č. k. I. ÚS 141/04-37 a č. k.
I. ÚS 100/04-76. Obdobné stanoviská zaujal ústavný súd aj v rozhodnutí č. k.
III. ÚS 220/04-45 z 30. júna 2004.
Aj súčasná právna úprava obsiahnutá napr. v § 73, § 85 až § 87 Trestného poriadku
vychádza z ústavnosti 48-hodinových lehôt. Právna istota, predvídateľnosť súdnych
rozhodnutí a zásada prednosti ústavne konformného výkladu spolu so zásadou zotrvania na
už rozhodnutom, pokiaľ nie sú zvlášť významné dôvody pre zmenu judikatúry, teda vedú
ústavný súd k tomu, aby aj naďalej pokladal za ústavný postup orgánov verejnej moci
rešpektujúci 48-hodinové lehoty podľa čl. 17 ods. 3 ústavy (obdobne napr. II. ÚS 396/06).
2. V ďalej časti sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 8 ods. 3 listiny uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos/22/2011 z 8. februára
2011, ktorým zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 T/64/2010
z 11. januára 2011 tým, že sa k jeho sťažnosti „proti rozhodnutiu o väzbe dňa 7. 1. 2011...
absolútne nevyjadril, čo považujem za neprípustné...“.
Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu
základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z
príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto
ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného
súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci
všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a
slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je súdom vyššej inštancie
rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade
preto neposudzuje správnosť procesného postupu či skutkových a právnych názorov
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli
k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07). Do jeho právomoci v konaní podľa čl. 127
ústavy patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie všeobecne záväzných
právnych predpisov orgánmi verejnej moci s ústavou, prípadne s medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).
Ústavný súd z tohto pohľadu preto preskúmal obsah namietaného uznesenia
krajského súdu sp. zn. 3 Tos/22/2011 z 8. februára 2011, ktorým zamietol sťažnosť
sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. 5 T/64/2010 z 11. januára 2011 o
zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby zo 7. januára 2011 a konštatuje, že je síce
pomerne stručné a nedalo vyčerpávajúcu odpoveď na všetky námietky sťažovateľa, ako to
tvrdí on vo svojej sťažnosti, ale na druhej strane ho nemožno považovať ani za zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, resp. svojvoľné.
Z rozhodnutia krajského súdu totiž nepochybne vyplýva, že riadne preskúmal
správnosť výrokov rozhodnutia okresného súdu o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o
prepustenie z väzby, ako aj to, či dôvody väzby u sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku naďalej trvajú (stotožnil sa v celom rozsahu s jeho odôvodnením), a
keďže „nezistil žiadne dôvody pre zmenu I. stupňového rozhodnutia, sťažnosť obvineného
ako nedôvodnú v zmysle § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku zamietol“.
Sťažovateľ bol v okolnostiach prípadu navyše vzatý do väzby ešte uznesením
okresného súdu sp. zn. Tp/46/2010 z 21. septembra 2010 a toto uznesenie sa stalo
právoplatným toho istého dňa [sťažovateľ ho v zákonnej lehote ani nenapadol účinným
riadnym opravným prostriedkom (sťažnosťou), ktorú mal vtedy k dispozícii], preto jeho
námietky v tomto smere už nemôžu nijakým spôsobom spochybniť iné rozhodnutie
krajského súdu sp. zn. 3 Tos/22/2011 z 8. februára 2011 preskúmavajúce rozhodnutie
okresného súdu sp. zn. 5 T/64/2010 z 11. januára 2011 o zamietnutí jeho žiadosti o
prepustenie z väzby, ktoré je predmetom tejto sťažnosti.
Nad rámec ústavný súd k tomu tiež zistil, že okresný súd po podaní obžaloby
(9. marec 2011) rozhodol trestným rozkazom sp. zn. 5 T/18/2011 z 10. marca 2011 tak, že v
danej trestnej veci uložil okrem iného sťažovateľovi úhrnný trest odňatia slobody v trvaní
deväť mesiacov nepodmienečne a jeho rozhodnutie nadobudlo aj právoplatnosť 8. apríla
2011.
Ústavný súd sa vzhľadom na konkrétne okolnosti uvedeného prípadu preto
nedomnieva, že by závery krajského súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako
zjavne neodôvodnené či arbitrárne, preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci (predovšetkým o jeho žiadosti o ustanovenie právneho
zástupcu ústavným súdom) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2011