Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 1/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť L. B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. F. P.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú

slobodu podľa , 2 a 5 , základného práva na súdnu

ochranu podľa v spojení s , a

Slovenskej republiky, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Nitre sp. zn. z 29. júla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra

2010 doručená sťažnosť L. B., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom Mgr. F. P., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na osobnú slobodu podľa , 2 a 5

(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1

ods. 1, a , práva na slobodu a bezpečnosť podľa

a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Krajského súdu v

Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 29. júla 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že uznesením Okresného súdu Nové Zámky (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 22. marca 2009 bol vzatý do väzby z dôvodu podľa

(úteková väzba) s tým, že väzba uňho začala plynúť

21. marca 2009 od 15:45 h. V tejto súvislosti sťažovateľ doplnil, že v danej veci bola naňho

na okresnom súde podaná obžaloba za trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného

zákona v znení účinnom do 31. decembra 2005 (ďalej len „“). Okrem toho

uviedol, že na tamojšom súde pod sp. zn. je proti nemu vedené aj trestné konanie

za trestný čin podvodu podľa a .

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že 30. júna 2010 podal žiadosť o prepustenie

z väzby, pričom v prípade nevyhovenia tejto žiadosti žiadal okresný súd o nahradenie väzby

písomným sľubom podľa . Na základe toho okresný

súd uznesením sp. zn. z 15. júla 2010 jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietol

a jeho písomný sľub neprijal. Sťažovateľ tvrdil, že proti tomuto rozhodnutiu hneď po jeho

vyhlásení zahlásil do zápisnice sťažnosť, ktorú podaním zo 17. júla 2010 aj dodatočne

písomne zdôvodnil. O sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 29. júla 2010 tak, že ju zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

skutočnosti, ktoré sa nezakladajú na pravde, keď konštatoval, že sťažnosť proti uzneseniu

okresného súdu nijako neodôvodnil, a to ani sám, ani prostredníctvom obhajcu.

Sťažovateľ ďalej tvrdil, že krajský súd neskúmal dostatočne dôvody jeho väzby,

pretože podľa jeho názoru len zopakoval skutočnosti známe z už predchádzajúcich

rozhodnutí. Sťažovateľ sa domnieva, že tieto skutočnosti neboli bližšie špecifikované a boli

predostreté len vo veľmi všeobecnej rovine bez uvedenia konkrétnych okolností.

Sťažovateľ taktiež namietal, že krajský súd dôvodnosť jeho útekovej väzby

odôvodnil aj existenciou ďalšieho trestného stíhania vedeného proti jeho osobe, ktoré

nebolo dosiaľ právoplatne skočené, čo sťažovateľ považuje za porušenie zásady prezumpcie

neviny.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ prezentoval judikatúru ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). S odkazom na túto judikatúru

poukázal na to, že väzba uňho trvá už dlhšiu dobu, a preto odôvodnenie rozhodnutia

krajského súdu, ktoré sa odvoláva na okolnosti aktuálne z obdobia začatia jeho väzobného

stíhania, nemožno akceptovať. Podľa jeho názoru orgány činné v trestnom konaní ani

všeobecné súdy nezistili uňho žiadne nové a konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali

obavu, že sa bude vyhýbať trestnému stíhaniu alebo hroziacemu trestu. Sťažovateľ vyslovil

názor, že takýto prístup krajského súdu je porušením zákazu diskriminácie a zároveň

predstavuje zbytočnú kriminalizáciu jeho osoby.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že postupom a uznesením krajského

súdu sp. zn. z 29. júla 2010 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 , základné právo podľa v spojení s ,

a , právo podľa a 4 dohovoru a právo podľa

dohovoru, aby uznesenie krajského súdu zrušil a krajskému súdu prikázal bezodkladne ho

prepustiť z väzby na slobodu a zároveň aby krajskému súdu a okresnému súdu uložil

povinnosť zaplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 8 000 € a náhradu trov

právneho zastúpenia.

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , , , ).

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia jeho základného práva na

súdnu ochranu podľa v spojení s , a

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského

súdu, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí

jeho žiadosti o prepustenie z väzby a o neprijatí písomného sľubu, ústavný súd ich už na

predbežnom prerokovaní podľa odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že rešpektuje prax ESĽP, podľa ktorej

osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko

z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), respektíve čl. 17

, pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého

procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ustanovenia dohovoru a zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva

na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie

a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej

slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne

konanie či ustanovenie garantujúce základné právo na súdnu ochranu

(obdobne napr. , ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že ďalej sa venoval už len

preskúmaniu postupu a rozhodnutia krajského súdu z hľadiska dodržania záruk zakotvených

v , 2 a 5 a v a 4 dohovoru.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že výhrady (námietky) proti postupu a uzneseniu

krajského súdu sp. zn. z 29. júla 2010 sťažovateľ vyjadril v troch rovinách:

1. Namietal, že krajský súd sa nezaoberal písomným zdôvodnením jeho sťažnosti

proti rozhodnutiu okresného súdu.

2. Tvrdil, že dôvod trvania jeho väzby nebol dostatočne konkretizovaný

a individualizovaný skutkovými okolnosťami a že vzhľadom na dlhšiu dobu trvania väzby

takéto odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu nemožno akceptovať.

3. Namietal porušenie zásady prezumpcie neviny, pretože krajský súd dôvodnosť

ďalšieho trvania väzby odôvodnil aj jeho ďalším trestným stíhaním za iný skutok, pričom

toto konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené.

Ústavný súd majúc na pamäti námietky sťažovateľa zistil, že 6. júla 2010 bola

okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, pričom v prípade

nevyhovenia tejto žiadosti sťažovateľ žiadal o nahradenie väzby písomným sľubom podľa

. Sťažovateľ v žiadosti argumentoval tým, že

kritéria dôvodnosti väzby v jej začiatočnom štádiu nemožno uplatniť aj v prípade, ak sa

o dôvodnosti väzby rozhoduje po uplynutí 15 mesiacov od obmedzenia osobnej slobody.

Sťažovateľ vyslovil názor, že dôvody väzby, ktoré tu existovali v okamihu jeho vzatia do

väzby (uznesenie okresného súdu sp. zn. z 22. marca 2009), už pominuli a že

v súčasnom období už nie sú dostatočne konkretizované. Sťažovateľ žiadal, aby okresný súd

zohľadnil skutočnosť, že už je „neprimerane dlho izolovaný od svojich blízkych“ a že po

prepustení z väzby na slobodu by chcel pokračovať v rozbehnutom projekte, ktorý podľa

jeho vyjadrenia môže mať celospoločenský prínos.

O žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, ako aj o jeho písomnom sľube

rozhodol okresný súd na hlavnom pojednávaní 15. júla 2010 uznesením sp. zn.

tak, že žiadosť o prepustenie z väzby zamietol a písomný sľub neprijal.

Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že 7. apríla 2008 bola na

sťažovateľa podaná obžaloba za trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného

zákona. Vzhľadom na to, že účasť sťažovateľa na verejnom zasadnutí okresného súdu sa

nepodarilo niekoľkokrát zabezpečiť, a to či už z dôvodu, že na známej adrese nepreberal

zásielky, alebo preto, že aj napriek prevzatiu zásielky sa bez ospravedlnenia na toto verejné

zasadnutie nedostavil, alebo aj preto, že kvôli jeho neprítomnosti sa nepodarilo realizovať

jeho predvedenie, okresný súd vydal príkaz na jeho zatknutie. Tento príkaz sa podarilo

realizovať 22. marca 2009. Okresný súd ďalej konštatoval, že sťažovateľ v minulosti

spôsoboval obštrukcie v súvislosti s jeho účasťou na úkonoch trestného konania, poukázal

na to, že sťažovateľ pri jednej z eskortácií „demonštratívne prezentoval strangulačný

parasuicidiálny pokus“, a preto aj z týchto dôvodov sa okresnému súdu až 19. októbra 2009

podarilo predbežne prerokovať obžalobu. Okrem toho okresný súd uviedol, že v auguste

2009 bola k tejto trestnej veci spojená na spoločné konanie ďalšia trestná vec sťažovateľa,

pri ktorej sa mu kladie za vinu spáchanie trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4

.

Okresný súd vyslovil názor, že aj v súčasnom štádiu trestného konania trvá dôvodná

obava, že prepustením na slobodu by sa sťažovateľ vyhýbal trestnému stíhaniu. V tejto

súvislosti okresný súd poukázal na správanie sťažovateľa, ktoré vyústilo k vydaniu príkazu

na jeho zatknutie. Okresný súd teda zohľadnil správanie sťažovateľa pred jeho vzatím do

väzby, ako aj jeho správanie počas väzobného stíhania. Súd prvého stupňa neakceptoval

argument sťažovateľa o tom, že obmedzením osobnej slobody mu je bránené v predkladaní

dôkazov o jeho nevine. Na tomto mieste okresný súd vyslovil názor, že sťažovateľ takéto

dôkazy mohol predkladať v prípravnom konaní, avšak tomuto sa úspešne vyhýbal. Podľa

názoru okresného súdu mal sťažovateľ takúto možnosť aj na verejnom zasadnutí, ale podľa

jeho vyjadrenia ani túto možnosť nevyužil. Okresný súd v závere rozhodnutia vyslovil

presvedčenie, že v prípade, ak by bol sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu, je vysoký

predpoklad, že by sa správal totožne ako pred vzatím do väzby. Okrem toho okresný súd

poukázal aj na trest, ktorý sťažovateľovi hrozí za spáchané skutky. Okresný súd teda zhrnul,

že vzhľadom na tieto skutočnosti, na charakter a rozsah spáchanej trestnej činnosti, ako aj

vzhľadom na osobu sťažovateľa a zistenie, že sa proti nemu vedie trestné konanie aj na

inom súde, ako aj s prihliadnutím na to, že za majetkovú trestnú činnosť už bol v minulosti

trestaný, nepovažoval za relevantné prijať jeho písomný sľub.

Sťažovateľ na hlavnom pojednávaní uskutočnenom 15. júla 2010, na ktorom bol

prítomný aj obhajca sťažovateľa, podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť, ktorú

v danom okamihu nijako nezdôvodnil. Rozhodnutie okresného súdu bolo sťažovateľovi

doručené 20. júla 2010, pričom podaním zo 17. júla 2010 doručeným okresnému súdu

22. júla 2010 svoju sťažnosť písomne odôvodnil.

V sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sťažovateľ uviedol, že argumenty

okresného súdu o dôvodnosti jeho väzby pretrvávajú už 15 mesiacov, čo je podľa jeho

názoru neakceptovateľné. Sťažovateľ taktiež nesúhlasil s tým, aby okresný súd zohľadňoval

jeho dávny stret so zákonom, a zároveň vyslovil názor, že dlhšie trvanie jeho väzby je

odzrkadlením liknavého postupu kompetentných orgánov.

Dňa 27. júla 2010 okresný súd predložil spis na rozhodnutie krajskému súdu, ktorý

o sťažnosti sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. z 29. júla 2010 tak, že ju

zamietol.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol obsah napadnutého uznesenia

súdu prvého stupňa, pričom zároveň dodal, že do dňa neverejného zasadnutia odvolacieho

súdu sťažovateľ svoju sťažnosť neodôvodnil ani sám, ani prostredníctvom obhajcu.

Odvolací súd zároveň konštatoval:

„Nadriadený súd... zistil, že skutkové zistenia a právne úvahy súdu prvého stupňa,

ktoré boli podkladom pre vydanie napadnutého uznesenia, ktorého obsahom je záver

o ďalšom trvaní u obžalovaného dôvodov väzby útekovej uvedených v ustanovení § 71 odsek

1 písmeno a) , pre ktoré bol v súdnom konaní v prejednávanej veci do

väzby vzatý, sú správne a úplné a stotožniac sa s nimi, na ne poukazuje považujúc za

potrebné ich doplniť iba v tom smere, že aj v súčasnom štádiu trestného konania zistené

skutočnosti naďalej nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie a na

obžalovaného v prejednávanej veci podaná obžaloba, boli spáchané, majú znaky trestného

činu a sú tiež dôvody na podozrenie, že tieto skutky spáchal obžalovaný, predovšetkým

z ktorého predchádzajúceho konania vyplývajúce konkrétne skutočnosti majúce za následok

jeho vzatie do väzby na základe súdom prvého stupňa 22.05.2008 vydaného a 21.03.2009

zrealizovaného príkazu na zatknutie naďalej tiež odôvodňujú obavu, že obžalovaný

v prípade prepustenia z väzby na slobodu ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol

trestnému stíhaniu alebo hroziacemu trestu a práve v ich dôsledku nemožno tento dôvod

väzby útekovej nahradiť u obžalovaného ani prijatím ním daného písomného sľubu podľa

písmeno b) .“

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa uvedenú v bode 1, a teda že krajský súd nevzal do

úvahy písomné odôvodnenie jeho sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu, ústavný súd

mal na pamäti, že účelom dohovoru aj a 5 je poskytnutie

práva osobám, ktoré boli pozbavené osobnej slobody, spočívajúceho v možnosti súdnej

kontroly rozhodnutí a opatrení, na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody

vykonaný. Medzi záruky, ktoré garantujú tieto články, nepochybne patrí aj právo osoby

predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr.

, ), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp

spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné

a relevantné dôvody (obdobne napr. ).

Sťažovateľ tvrdil, že krajský súd nezohľadnil jeho argumenty proti ponechaniu

vo väzbe, keď konštatoval, že svoju sťažnosť zahlásenú do zápisnice na hlavnom

pojednávaní nijako neodôvodnil.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľove tvrdenia sa zakladajú na pravde. Otázkou však

ostáva, či a do akej miery mohol krajský súd uvedeným postupom a následným

rozhodnutím porušiť označené práva sťažovateľa.

V tejto súvislosti ústavný súd vychádzal z toho, že podnetom pre rozhodovanie

okresného súdu bola sťažovateľova žiadosť o prepustenie z väzby, ako aj žiadosť

o nahradenie väzby písomným sľubom. V žiadosti o prepustenie z väzby sťažovateľ

predstavil argumenty, ktoré podľa jeho názoru svedčali proti jeho ponechaniu vo väzby. Je

zrejmé, že sťažovateľ sám inicioval konanie o zákonnosti väzby. Na základe jeho iniciatívy

okresný súd rozhodol. Pritom v rozhodnutí okresný súd presvedčivo konštatoval dôvody

sťažovateľovej väzby podľa . Je pravdou, že proti

tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú písomne zdôvodnil, pričom zdôvodnenie

sťažnosti zaslal okresnému súdu ešte predtým, než tento predložil spis na rozhodnutie

krajskému súdu. Krajský súd však konštatoval, že sťažovateľ sťažnosť neodôvodnil.

Ústavný súd je toho názoru, že takýto postup krajského súdu nebol správny a otázny aj

ostáva pôvod a dôvod takéhoto počínania krajského súdu. Na druhej strane však nemožno

prehliadnuť, že argumenty sťažovateľa proti jeho ponechaniu vo väzbe obsiahnuté

v žiadosti o prepustenie z väzby, ako aj tie, ktoré vyplývajú z jeho sťažnosti proti

prvostupňovému rozhodnutiu, vychádzajú z totožných skutočností a je potrebné ich označiť

za identické. Dokonca preskúmaním obsahu sťažovateľovej sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu ani nemožno dospieť k záveru, že by v nej sťažovateľ predstavil svoje

argumenty v inom svetle alebo že by uvádzal nové skutočnosti, ktoré by podstatne menili

status quo.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd považoval za významné skonfrontovať

postup a rozhodnutie krajského súdu s následkom, o ktorom sťažovateľ tvrdil, že zasiahol

do jeho práv. Na jednej strane teda stojí zistenie, že krajský súd konštatoval, že aj napriek

písomnému zdôvodneniu sťažnosti sťažovateľ takéto zdôvodnenie neposkytol, na druhej

strane však stojí presvedčivé rozhodnutie krajského súdu odvolávajúce sa na skutkové

okolnosti tvrdené súdom prvého stupňa. V tomto rozhodnutí pritom krajský súd reagoval na

argumenty sťažovateľa obsiahnuté v jeho žiadosti o prepustenie z väzby, a keďže tieto boli

totožné s námietkami nastolenými v jeho sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu,

z toho plynie jednoznačný záver, že krajský súd argumenty sťažovateľa proti jeho

ponechaniu vo väzbe poznal, vyhodnotil a následne prijal záver.

Podľa názoru ústavného súdu by bolo v okolnostiach daného prípadu veľmi formálne

konštatovať porušenie označených práv sťažovateľa. Iná situácia by nastala, ak by

všeobecný súd rozhodujúci o zákonnosti väzby nepoznal v relevantnom čase aktuálne

námietky sťažovateľa. K takej situácii by mohlo dôjsť napríklad pri rozhodovaní o návrhu

na predĺženie lehoty trvania väzby za predpokladu, že by sťažovateľovi nebolo umožnené sa

k takému návrhu vyjadriť a zároveň ak by podal proti prvostupňovému rozhodnutiu

sťažnosť, ale druhostupňový súd by ju ignoroval. Taká alebo obdobná situácia však

v danom prípade nenastala, pretože vzhľadom na obsahovú totožnosť žiadosti o prepustenie

z väzby a sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu boli názory sťažovateľa krajskému

súdu známe.

Ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu nebol správny, ale vzhľadom na už uvedené

skutočnosti o poznaní jeho argumentov proti ponechaniu vo väzbe, ako aj s prihliadnutím na

odôvodnenosť a presvedčivosť napadnutého uznesenia krajského súdu je ústavný súd toho

názoru, že pochybenie krajského súdu nemôže automaticky znamenať porušenie

označených práv sťažovateľa.

Pre ústavný súd bol teda určujúci obsah uznesenia krajského súdu. Okrem toho

ústavný súd prihliadol na obe podania sťažovateľa (žiadosť o prepustenie z väzby

a sťažnosť proti prvostupňovému rozhodnutiu). Otázkou, ktorú musel ústavný súd

zodpovedať, bolo, aký vplyv malo na posúdenie prípadu tvrdenie krajského súdu, ktoré ale

nezodpovedalo skutočnosti, že sťažovateľ svoju sťažnosť neodôvodnil. Je nutné

konštatovať, že uvedené tvrdenie krajského súdu nebolo správne a nezakladalo sa na

pravde. Na druhej strane je však potrebné zodpovedať, čo by sa zmenilo, ak by rozhodnutie

krajského súdu takéto tvrdenie neobsahovalo. Takéto tvrdenie krajského súdu nemá žiadny

právny význam. Krajský súd totiž s poukazom na rozhodnutie okresného súdu

sťažovateľovi dostatočne ozrejmil dôvodnosť jeho väzby, pričom toto zdôvodnenie bolo

v končenom dôsledku odpoveďou na jeho argumenty obsiahnuté jednak v žiadosti

o prepustenie z väzby a jednak v sťažnosti proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, hoci

krajský súd formálne túto sťažnosť nepreskúmal. V konečnom dôsledku však áno, čo

znamená, že sťažovateľovi nebolo upreté právo predložiť svoje argumenty proti ponechaniu

vo väzbe.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Totožný záver prijal ústavný súd aj vo vzťahu k námietke sťažovateľa (uvedenej

v bode 2) o porušení jeho základného práva podľa , 2 a 5 a práva podľa

čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru z dôvodu, že uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 29. júla 2010 je nedostatočne odôvodnené, pretože neobsahuje konkrétne skutočnosti

o tom, že sťažovateľ by sa vyhýbal trestnému stíhaniu alebo hroziacemu trestu, ako aj preto,

že krajský súd tieto dôvody zopakoval a v súčasnom štádiu trestného konania už nie sú

podľa názoru sťažovateľa aktuálne a postačujúce.

Na rozdiel od sťažovateľa sa ústavný súd domnieva, že rozhodnutie krajského súdu

odvolávajúce sa na rozhodnutie okresného súdu, ktoré obsahuje podrobný popis udalostí

súvisiacich so správaním sťažovateľa a jeho postojom k trestnému obvineniu, poskytuje

dostatočný obraz o tom, z akého dôvodu bolo rozhodnuté o zamietnutí žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby a o neprijatí jeho písomného sľubu. Krajský súd si v namietanom

rozhodnutí osvojil zistenia a právne závery okresného súdu a uznal opodstatnenosť útekovej

väzby [ ]. Okresný súd zdôraznil sťažovateľovu

nezastihnuteľnosť na známej adrese, jeho viacnásobnú neprítomnosť na verejnom zasadnutí,

nutnosť vydania príkazu na zatknutie, ako aj jeho obštrukčné správanie počas väzby

súvisiace so snahou vyhýbať sa trestnému stíhaniu. V súvislosti s neprijatím písomného

sľubu sťažovateľa súd prvého stupňa poukázal na charakter a rozsah trestnej činnosti,

na osobu sťažovateľa a jeho predchádzajúce odsúdenie za rozsiahlu majetkovú trestnú

činnosť.

Podľa názoru ústavného súdu sú dôvody, ktoré uviedol krajský súd dostatočne

konkrétne a aj napriek tomu, že už nejde o štádium väzobného stíhania v jeho začiatku, stále

aktuálne, a to hlavne s prihliadnutím na to, ako sťažovateľ vníma svoje trestné stíhanie

a aký obštrukčný postoj k nemu zaujal. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd prijatým

rozhodnutím poskytol jasný a odôvodnený obraz o potrebe ďalšieho zotrvania sťažovateľa

vo väzbe. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti vyhodnotil ako zjavne

neopodstatnenú a z tohto dôvodu ju aj odmietol.

Sťažovateľ napokon namietal, že krajský súd uznesením sp. zn.

z 29. júla 2010 porušil zásadu prezumpcie neviny, pretože svoje závery odôvodnil aj „iným

trestným stíhaním, ktoré nebolo dosiaľ skončené, resp. podozrením že som daný trestný čin

spáchal“ (uvedené v bode 3, pozn.).

Aj napriek tomu, že zásadu prezumpcie neviny zaručuje a

ods. 2 dohovoru, čo sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom v petite

sťažnosti (východisko pre rozhodnutie ústavného súdu) nenamietal, ústavný súd považoval

za relevantné vysloviť k tejto námietke svoj názor. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje

na to, že krajský súd namietaným uznesením rozhodoval o zákonnosti väzby. Väzbu je

nutné vnímať ako inštitút trestného procesu znamenajúci obmedzenie osobnej slobody

trestne stíhanej osoby, ktorý sa vyznačuje tým, že napomáha dosiahnutiu účelu trestného

konania, a to v podobe či už znemožnenia obvinenému vyhnúť sa trestnému stíhaniu,

zabránenia v marení objasňovania dôležitých skutočností alebo zabránenia v pokračovaní

trestnej činnosti. V tomto prípade krajský súd rozhodoval o zákonnosti sťažovateľovej

väzby založenej na dôvode podľa , pričom nebolo

zistené, aby tento súd v okolnostiach daného prípadu prejudikoval rozhodnutie vo veci

samej, a tak prelomil zásadu prezumpcie neviny sťažovateľa, podľa ktorej každý, proti

komu sa vedie trestné konanie, sa považuje za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným

odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť aj

v tejto časti je zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011