Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 80/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. februára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť I. Š., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom JUDr.

J. H., B., vo veci namietaného porušenia a základného

práva na osobnú slobodu podľa , základného práva na

slobodu pohybu podľa , základného práva na súdnu

ochranu podľa a základného práva na obhajobu podľa

, práva na slobodu podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v

Bratislave sp. zn. z 2. júna 2009, sp. zn. z 3. septembra 2009 a

sp. zn. z 5. januára 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára

2010 doručená sťažnosť I. Š., t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv podľa , , a a

práv podľa čl. 5 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo

36/2009 z 2. júna 2009, sp. zn. z 3. septembra 2009 a sp. zn. z

5. januára 2010.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplynulo:

«Okresný prokurátor podal na Okresný súd Bratislava V obžalobu dňa

21. 9. 2009 pre zločin ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 155 ods. 1,

ods. 2 písm. c) Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 140 písm. b) Tr. zák. ...

Vedel som, že sťažovateľ už opakovane žiadal o prepustenie z väzby a že Krajský súd

v Bratislave opakovane rozhodol, že dôvody väzby podľa stále

trvajú. V žiadnom rozhodnutí nikto nereagoval v zmysle zásady oficiality na správnosť

kvalifikácie stíhaného skutku.

Sťažovateľ a obhajca je presvedčený, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)

nikdy neexistovali a súdy už pri vzatí obžalovaného do väzby rozhodovali absolútne

nesprávne a v rozpore so zákonom. Neuviedli pritom žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by

reálne odôvodňovala buď pokračovanie alebo dokonanie trestného činu. ...

Vážne aj prokurátor aj odvolací súd uvažuje o tom, že by sťažovateľ po prepustení

z väzby mal hľadať poškodeného a mal záujem ťažkú ujmu dokonať. Argumentuje sa tým:

Veď sa obžalovaný pokúsil spôsobiť mu ťažkú ujmu na zdraví a keďže má odpis registra

trestov pestrý, rôznorodý (absolútna väčšina odsúdení právne neexistuje!!) a keďže mal

„problémy“ s drogami a bol liečený, tak dôvody väzby podľa

trvajú aj po uplynutí 8 mesiacov trvania väzby?! …

Sťažnosť prokurátora bola doručená obhajcovi až dňa 7. 1. 2010. Obhajca zistil, že

odvolací súd dňa 5. 1. 2010 sp. zn. napadnuté uznesenie súdu I. stupňa,

ktorým bol sťažovateľ prepustený na slobodu, zmenil a ponechal obžalovaného vo väzbe. ...

To, že sa obžalovaný nemohol vyjadriť k podanej sťažnosti okresného prokurátora,

ktorá bola obhajcovi doručená až po rozhodnutí po nej, je v rozpore s

a porušením práva na obhajobu!

Sťažovateľ je absolútne presvedčený, že je vo väzbe bez dôvodu a že predmetným

rozhodnutím boli porušené jeho ľudské práva zaručené SR. Rozhodol bez

konkrétnej skutočnosti a bez vážneho a konkrétneho dôvodu naďalej obmedzuje slobodu

občana SR. ...

V konkrétnom prípade, už rozhodnutím sudcu o vzatí do väzby bolo porušené právo,

pretože neexistoval žiaden dôvod, žiadna skutočnosť, ktorá by odôvodňovala predpoklad, že

by občan stíhaný pre ublíženie na zdraví chcel v trestnej činnosti pokračovať alebo ťažkú

ujmu dokonať. Obmedzená sloboda bola bez akéhokoľvek zákonného dôvodu!

Odvolací súd opakovane bez zákonného dôvodu a bez skúmania stavu veci v čase

rozhodnom úplne formálne a stereotypne dňa 2. 6. 2009 sp. zn. a dňa 3. 9.

2009 sp. n. bez uvedenia konkrétnej skutočnosti tvrdil, že dôvod možného

pokračovania daný je, hoci tento úplne jednoznačne neexistuje.

Odvolací súd rozhodol v ostatnom rozhodnutí bez toho, aby obhajcovi bola doručená

sťažnosť prokurátora a aby sa mohol k nej vyjadriť. Došlo k porušeniu práva na obhajobu

a naostatok nešlo o spravodlivý proces nestranného súdu.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Krajský súd v Bratislave postupne rozhodnutiami zo dňa 2. 6. 2009

a zo dňa 3. 9. 2009 a napadnutým uznesením zo dňa 5. 1.

2010 porušil základné právo sťažovateľa podľa SR , 17, 23, 46, 50 a podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podľa čl. 5, čl. 6.

Ústavný súd Slovenskej republiky ruší Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo dňa 5. 1. 2010 a sťažovateľa I. Š., prepúšťa z väzby na slobodu.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva podľa čl. 5 bod. 5 odškodnenie

(primerané zadosťučinenie) vo výške 8.000,- EUR (8 mesiacov väzby ku dňu 18. 1. 2010,

t. j. 1000,- EUR za 1 mesiac nezákonne obmedzenej slobody).

Porušovateľ Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov

právneho zastúpenia za prevzatie zastupovania a prvú poradu a podanie na Ústavný súd

SR, podľa , , , c, t. j. 2 x 120, EUR

+ 2 x 7,21 EUR (režijný paušál) + 19 % DPH, celkom 303,30 €. Všetko, t. j. 8.303,30 EUR

je porušovateľ povinný zaplatiť na účet JUDr. J. H., vedený v S. a. s., č. ú.:..., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti Nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

1. Sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených práv

uzneseniami krajského súdu sp. zn. z 2. júna 2009 a sp. zn.

z 3. septembra 2009, ústavný súd odmietol ako podanú oneskorene.

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená

25. januára 2010. Ústavný súd zistil, že uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 2. júna 2009, ktoré sa týmto dňom stalo právoplatným, bolo sťažovateľovi doručené

11. júna 2009 a jeho obhajcovi 15. júna 2009. Ústavný súd zároveň zistil, že ďalšie

namietané uznesenie krajského súdu sp. zn. z 3. septembra 2009, ktoré týmto

dňom nadobudlo právoplatnosť, bolo sťažovateľovi doručené 9. septembra 2009 a jeho

obhajcovi 11. septembra 2009.

Podľa sťažnosť nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou zo zákonných podmienok na prijatie

sťažnosti podľa na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej

v , teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej

právnej skutočnosti (, , , ).

Ústavný súd vzhľadom na to, že sťažnosť podľa je časovo

obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, a s prihliadnutím na dátum

právoplatnosti namietaných uznesení krajského súdu (v prvom prípade 2. júna 2009

a v druhom prípade 3. septembra 2009) či dátumy ich doručenia sťažovateľovi (v prvom

prípade 11. júna 2009 a v druhom prípade 9. septembra 2009), ako aj so zreteľom na deň

doručenia sťažnosti ústavnému súdu (25. januára 2010), považoval za dostatočne

preukázané podanie sťažnosti v tejto časti po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej

lehoty (obdobne napr. , , , ).

Keďže zmeškanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti nemožno odpustiť, ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene.

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie , základných

práv podľa , , a a práv podľa a dohovoru uznesením

krajského súdu sp. zn. z 5. januára 2010.

Podstatou námietok sťažovateľa v tejto časti sťažnosti boli tvrdenia o tom, že

rozhodnutie krajského súdu je nezákonné a nesprávne, pretože neobsahuje konkrétne

skutočnosti odôvodňujúce ďalšie zotrvanie sťažovateľa vo väzbe. Sťažovateľ tvrdil, že jeho

osobná sloboda je obmedzená nezákonne a že k porušeniu jeho práv došlo aj postupom

krajského súdu, ktorý rozhodol o jeho ponechaní vo väzbe aj napriek tomu, že sťažnosť

prokurátora Okresnej prokuratúry B. (ďalej len „okresná prokuratúra“) proti rozhodnutiu

Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 17.

decembra 2009, ktorým bol prepustený na slobodu, bola jeho obhajcovi doručená až po

rozhodnutí súdu druhého stupňa. V tom videl sťažovateľ porušenie svojho práva na

obhajobu.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má

tieto minimálne práva: mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá

prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide

o krajský súd rozhodujúci o ponechaní sťažovateľa vo väzbe) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , , ).

Účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je poskytnutie práva osobám, ktoré boli pozbavené

osobnej slobody, spočívajúceho v možnosti súdnej kontroly rozhodnutí a opatrení, na

základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný. Z judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej je primerane koncipovaná aj judikatúra

ústavného súdu, vyplýva, že v trestnom konaní a bez pochybností aj v konaní o väzobných

veciach sa musia rešpektovať pravidlá spravodlivého procesu, aj keď nie tak identicky ako

ich priznáva čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale konkrétne procesné záruky sa musia garantovať

v rozsahu zlučiteľnom so základným právom podľa a 5 a právom podľa

čl. 5 ods. 4 dohovoru. Je potrebné konštatovať, že pri rozhodovaní o zákonnosti väzby sa na

niektoré z procesných záruk kladie mimoriadny dôraz. Medzi tieto záruky nepochybne patrí

právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe

(napr. , ), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp

spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné

a relevantné dôvody (obdobne napr. ).

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu základné právo na obhajobu podľa čl. 50

ods. 3 [aj podľa a dohovoru] zaručuje všetkým oprávneným

osobám jednak čas na prípravu obhajoby, možnosť pripraviť si obhajobu, ako aj to, že svoju

obhajobu budú môcť predniesť právne významným spôsobom buď osobne, alebo

prostredníctvom svojho obhajcu. Uplatnenie práva na obhajobu oprávnenej osobe

nezaručuje dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby.

Účelom práva zaručeného je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu

zo spáchania trestného činu (obdobne napr. , , ,

).

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, zo zápisnice o hlavnom pojednávaní okresného súdu

sp. zn. zo 17. decembra 2009, ako aj z doručenky preukazujúcej doručenie

písomnosti označenej „2 T 147/09 sť. OP“ sťažovateľovi ústavný súd zistil, že sťažovateľ,

ktorého väzba začala plynúť 18. mája 2009, bol ako obžalovaný z trestného činu ublíženia

na zdraví v štádiu pokusu podľa a a na

hlavnom pojednávaní 17. decembra 2009 na základe žiadosti prepustený z väzby na

slobodu. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že dôvody väzby sťažovateľa podľa

, teda že bude pokračovať v trestnej činnosti, sú

minimálne spochybnené, pretože podľa záverov znaleckého posudku boli jeho útoky proti

poškodenému vedené malou silou a prudkosťou, a že k veci bude vypočutý ešte znalec,

ktorý sa vyjadrí k možnosti spôsobiť uvedeným útokom ťažkú ujmu na zdraví.

Na hlavnom pojednávaní, na ktorom boli okrem iných prítomní sťažovateľ a jeho

obhajca, podal prokurátor okresnej prokuratúry po vyhlásení rozhodnutia o prepustení

sťažovateľa z väzby na slobodu sťažnosť. Jej dôvody uviedol v podaní doručenom

okresnému súdu 23. decembra 2009. V tejto sťažnosti prokurátor argumentoval tým, že

dôvody preventívnej väzby sťažovateľa podľa aj

naďalej trvajú a sú odôvodnené jeho nemajetnosťou, drogovou kariérou, že

nezastihnuteľnosť poškodeného nie je dôvodom na záver, že sťažovateľ sa nepokúsi ho

opäť napadnúť, pretože dosiaľ bolo preukázané, že k napadnutiu došlo z pomsty. Okrem

toho prokurátor poukázal na násilnú povahu sťažovateľa, jeho trestný postih za rôznorodú

trestnú činnosť a závislosť na alkohole, pod vplyvom ktorého sa trestnej činnosti dopúšťa.

Prokurátor uzavrel, že hrozba pokračovania trestnej činnosti sťažovateľa je vzhľadom na

uvedené okolnosti veľmi reálna.

Predmetná sťažnosť prokurátora bola sťažovateľovi zaslaná na vyjadrenie. Ako

vyplýva z doručenky, na ktorej je ako odosielateľ uvedený okresný súd a adresátom je

sťažovateľ v Ústave na výkon väzby B., túto písomnosť označenú „2 T 147/09 sť. OP“

sťažovateľ prevzal 30. decembra 2009. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že jeho obhajcovi

bola táto sťažnosť prokurátora doručená 7. januára 2010.

O sťažnosti prokurátora rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 5. januára 2010 tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu v celom rozsahu zrušil

a žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd okrem iného konštatoval:

„Druhostupňový súd po preskúmaní predloženej veci konštatuje, že v predmetnej

veci doposiaľ vykonané dôkazy naďalej odôvodňujú opodstatnenosť predmetného trestného

stíhania proti obžalovanému a v danom štádiu konania existuje naďalej odôvodnená obava,

že v prípade prepustenia obžalovaného na slobodu by mohol pokračovať v trestnej činnosti,

nakoľko podľa odpisu z registra trestov tento bol doposiaľ deväťkrát súdne trestaný pre

rôznu trestnú činnosť (v piatich prípadoch sa na neho hľadí akoby trestaný nebol a

posledné odsúdenie sa týkalo trestnej činnosti súvisiacej s prechovávaním omamnej látky),

naposledy bol odsúdený Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. z 26. 5.

1997 pre trestný čin podľa § 187 ods. 1 Tr. zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody

vo výmere 1 rok s odkladom na skúšobnú dobu do 26. 11. 1999 a zároveň mu bolo uložené

ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou.

Podľa názoru sťažnostného súdu dôvodnosť väzby v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1

písm. c) je predovšetkým daná s poukazom na osobu obžalovaného a na charakter

trestnej činnosti, pre ktorú je stíhaný. ...

Pokračovaním v trestnej činnosti sa rozumie nielen opakovanie toho istého trestného

činu, ale aj spáchanie trestného činu tej istej povahy.

V danom konkrétnom prípade existuje skutočne odôvodnená a reálna obava, že

obžalovaný v prípade prepustenia na slobodu bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti,

nakoľko obžalovaný je nezamestnaný, má sklony k páchaniu násilnej trestnej činnosti, čoho

dôkazom sú predchádzajúce odsúdenia. V obžalovanom sa jedná o osobu, ktorá sa oddáva

konzumácii alkoholu, pričom aj prejednávaného skutku sa mal dopustiť pod vplyvom

alkoholu a syndróm závislosti od alkoholu u obžalovaného konštatovali aj znalci z odboru

psychiatrie.“

Podstata sťažovateľových námietok spočívala v tom, že tým, že jeho obhajcovi bola

sťažnosť prokurátora proti prvostupňovému rozhodnutiu doručená na vyjadrenie až

7. januára 2010, teda až potom, ako o nej konal a rozhodol krajský súd (5. januára 2010),

došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu a práva na spravodlivý súdny proces, pretože

nemohol prezentovať svoje argumenty proti väzbe. Porušenie svojich práv videl sťažovateľ

aj v tom, že neboli dané dôvody jeho ďalšieho zotrvania vo väzbe a aj napriek tomu krajský

súd jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietol.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa spojenú s tým, že sťažnosť prokurátora proti

rozhodnutiu okresného súdu, ktorým bol sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu, bola

jeho obhajcovi doručená až po rozhodnutí krajského súdu, čím mu bola v podstate odňatá

možnosť predostrieť argumenty svedčiace proti ďalšiemu trvaniu väzby, ústavný súd

uvádza, že v takýchto prípadoch musí všeobecný súd svojím procesným postupom

zabezpečiť obvinenému, respektíve obžalovanému (v tomto prípade sťažovateľovi),

rozumnú príležitosť obhajovať svoje práva, a tak sa vyjadriť k dôvodnosti a zákonnosti

väzby. Ústavný súd pripomína, že v prvom rade je všeobecný súd povinný poskytnúť

ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa, ale na druhej strane nemožno

bagatelizovať význam, podstatu a zmysel obhajoby, v rámci ktorej sa obvinený alebo

obžalovaný obhajuje sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Ak takéhoto obhajcu má,

alebo ho musí mať, je potom úlohou tohto obhajcu obhajovať práva tejto osoby čo

najúčinnejším spôsobom, pod ktorým treba bez pochýb rozumieť aj aktívny prístup pri

hájení práv, ako aj starostlivosť obhajcu zameranú na to, aby boli náležite a včas objasnené

skutočnosti, ktoré vinu obvineného alebo obžalovaného vyvracajú alebo ju zmierňujú (§ 44

ods. 1 ) [obdobne ].

Ústavný súd konštatuje, že o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu okresného súdu

sp. zn. zo 17. decembra 2009 rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 5. januára 2010. Podľa vyjadrenia sťažovateľa bola táto sťažnosť

prokurátora doručená jeho obhajcovi až 7. januára 2010, ale podľa zistení ústavného súdu

bola sťažovateľovi doručená už 30. decembra 2009. Je nepochybné, že v čase medzi

doručením sťažnosti prokurátora sťažovateľovi a konaním neverejného zasadnutia

krajského súdu o nej mohol sťažovateľ predostrieť svoje argumenty svedčiace proti

ďalšiemu ponechaniu vo väzbe. Ústavný súd sa teda nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa,

že vzhľadom na to, že táto sťažnosť bola jeho obhajcovi doručená až dva dni potom, ako

o nej rozhodol krajský súd, došlo k porušeniu práva na obhajobu, a teda aj k odňatiu jeho

práva predložiť argumenty proti ďalšiemu trvaniu väzby. Dané námietky sťažovateľa totiž

vyznievajú alibisticky, čím sťažovateľ v absolútnej miere preniesol ťarchu zodpovednosti za

to, že sa nevyjadril k sťažnosti prokurátora, na krajský súd. Pritom stačilo, aby v tejto

súvislosti kontaktoval svojho obhajcu. Tieto tvrdenia by ústavný súd neprezentoval, ak by

ani sťažovateľ a ani jeho obhajca nemali žiadnu vedomosť o argumentoch prokurátora.

Takáto situácia by nastala len vtedy, ak by si okresný súd vôbec nesplnil svoju povinnosť

a sťažnosť prokurátora by krajskému súdu predložil bez toho, aby ju zaslal na vyjadrenie

sťažovateľovi a jeho obhajcovi. Ako vyplýva z tvrdení sťažovateľa, jeho obhajca sa

o obsahu sťažnosti prokurátora dozvedel až 2 dni po konaní neverejného zasadnutia

druhostupňového súdu, na ktorom sa konalo o tejto sťažnosti, ale sťažovateľ jej obsah

poznal už 30. decembra 2009. To znamená, že mal dostatok času na to, aby 5. januára 2010,

keď krajský súd rozhodol o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby, predostrel

tomuto súdu svoje argumenty o tom, že ďalšie trvanie jeho väzby nie je dôvodné.

Sťažovateľ tak mohol učiniť sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu, ktorého pre účely

podania kvalifikovaného vyjadrenia k sťažnosti prokurátora, ako už ústavný súd uviedol,

mohol kontaktovať. Podľa názoru ústavného súdu je práve aj takýto postup súčasťou

aktívneho hájenia práv, a tým aj uplatnenia práva na obhajobu, a to už bez ohľadu na to, kto

tento aktívny prístup vyvinie, či to bude obhajca, alebo sťažovateľ, zvlášť v prípadoch, ak

ide o osobnú slobodu dotknutej osoby.

Ústavný súd konštatuje, že okrem toho sťažovateľ namietal nezákonnosť uznesenia

krajského súdu z dôvodu, že uňho netrvajú a ani nie sú dané dôvody na ďalšie trvanie väzby

a aj napriek tomu krajský súd jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietol.

Podľa názoru ústavného súdu z napadnutého uznesenia krajského súdu však

jednoznačne vyplýva, v čom tento súd videl dôvodnosť sťažovateľovej väzby podľa § 71

ods. 1 písm. c) . Krajský súd existenciu daného zákonného dôvodu

odôvodnil aj skutkovými okolnosťami, pričom poukázal na osobu sťažovateľa a charakter

spáchanej trestnej činnosti. V tejto súvislosti sa krajský súd odvolal na predchádzajúce

odsúdenia sťažovateľa, na skutočnosť, že je nezamestnaný, že má preukázateľné sklony

k páchaniu násilnej trestnej činnosti, že sa oddáva požívaniu alkoholických nápojov a že aj

skutok, za ktorý bola naňho podaná obžaloba, spáchal pod vplyvom alkoholu. Podľa

vyjadrenia krajského súdu syndróm alkoholovej závislosti u sťažovateľa konštatovali aj

znalci z odboru psychiatrie.

Keďže úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných

rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú

znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd,

nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno

pokladať za udržateľné. A práve aj v tomto smere sa rozhodnutie krajského súdu z hľadiska

sťažovateľovej námietky o nedostatočnej odôvodnenosti jeho ďalšieho ponechania vo väzbe

javí ako akceptovateľné.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského

súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, sa ústavný

súd nedomnieva, že by z tohto rozhodnutia vyplývala jednostrannosť, ktorá by zakladala

svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Skutkové alebo právne

závery krajského súdu nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak nezlučiteľné s obsahom označených práv.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti pre namietané

porušenie základných práv podľa , 2 a 5 a a práv podľa

ods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 5. januára 2010 odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu a 2 ústavný súd

poznamenáva, že nezistil žiadnu príčinnú súvislosť, ktorá by spájala porušenie tohto článku

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 5. januára 2010. Ústavný súd ani

nezistil, aby sťažovateľ predniesol relevantné argumenty, ktoré by aspoň naznačovali

možnosť porušenia tohto článku , ktorý predstavuje všeobecné ustanovenie druhej

hlavy , ktorá pristupuje pri interpretácii základných práv a slobôd.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa ,

ktorým sa zaručuje sloboda pohybu a pobytu, ústavný súd konštatuje, že ak mal sťažovateľ

na mysli porušenie tohto základného práva z hľadiska obmedzenia jeho osobnej slobody

tým, že je vo väzbe, tak tieto argumenty môže ústavný súd skúmať, ale len z perspektívy

dodržania garancií, ktoré obsahuje a dohovoru, ktoré predstavujú lex

specialis k základnému právu zaručenému .

S prihliadnutím na svoju doterajšiu rozhodovaciu činnosť (napr. ,

, ) ústavný súd zastáva názor, že ak ide o vzťah ustanovenia

upravujúceho základné právo na súdnu ochranu a ustanovenia

ods. 1, 2 a 5 týkajúceho sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, treba

vychádzať z toho, že zahŕňa hmotné a tiež procesné atribúty základného práva

na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie

a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode,

a nie všeobecné ustanovenie o práve na súdnu ochranu.

Ústavný súd rešpektuje prax ESĽP, podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5

dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67,

§ 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), ktorý predstavuje prísnejšiu a špeciálnu úpravu

dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než aký má na

mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ďalšie námietky sťažovateľ, aj keď je zastúpený kvalifikovaným zástupcom,

nepredniesol. Právo na súdnu a inú ochranu obsahuje viacero základných práv a slobôd,

ktoré sťažovateľ nekonkretizoval. Ústavný súd je podľa

viazaný návrhom na začatie konania a nemá právomoc určovať, ktoré základné práva alebo

slobody podľa sťažovateľa mali byť porušené.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2010